Stredná Európa v zornom poli východorímskej a byzantskej diplomacie (6. až 11. storočie)

V období stredoveku ovplyvňovali priestor strednej Európy dve univerzalistické kresťanské ríše. Tou prvou – a nesporne pre vývoj regiónu dôležitejšou – bolo rímsko-nemecké cisárstvo. Druhú predstavovala Byzantská ríša, teda štát, ktorého elity hlásali ideu neprerušeného dedičstva rímskej imperiálnej tradície. Na prelome antiky a stredoveku boli veľké časti strednej Európy prinajmenšom formálnou súčasťou západnej, resp. východnej časti rímskeho impéria. Rozsiahle vojenské, správne a finančné reformy cisárov Diokleciána a Konštantína Veľkého pretvorili neskororímsku ríšu do podoby zložitého centralizovaného štátneho útvaru s rozsiahlym byrokratickým aparátom a so zreorganizovanou stálou armádou. Tieto reformy sa odrazili aj v sfére zahraničnej politiky impéria. Hoci cisár i naďalej zodpovedal za jej vedenie v spolupráci so senátom, konkrétna diplomatická agenda spadala do kompetencie predstaveného cisárskych úradov (magister officiorum). Medzi jeho právomoci patrilo v rámci zahraničnej politiky prijímanie a starostlivosť o cudzie vyslanectvá, ako aj organizovanie diplomatických posolstiev.

Tradičným prvkom neskororímskej zahraničnej politiky bolo udržiavanie mocenskej rovnováhy za aktuálnymi hranicami ríše, k čomu slúžili viaceré diplomatické prostriedky, predovšetkým udeľovanie vojenských alebo dvorských titulov pre konkrétnych vládcov či označenie ich vojenských družín štatútom rímskych spojencov – federátov. Títo náčelníci a ich spoločenstvá tak formálne zostávali súčasťou Rímskej ríše. Z tohto titulu mali nárok na rôzne typy poplatkov, ktoré však dostávali aj konkurenti a nepriatelia impéria výmenou za mier. Aj po zabratí rímskych provincií „barbarmi“ bolo možné čiastočne integrovať vodcov germánskych, hunských či turkických spoločenstiev do rímskeho hodnotového sveta. Na druhej strane preukazované pocty, ale aj konkrétna vojenská podpora zvyšovali autoritu takto podporených barbarských vládcov a vytvárali priestor na upevnenie ich legitimity voči konkurentom.

Východorímska diplomacia v ére sťahovania národov a oblasti strednej Európy

Po porážke rímskej armády pri Adrianopole roku 378 sa v priestore severnej Panónie začali začiatkom 80. rokov 4. storočia usadzovať skupiny Gótov, ale aj nomádskych Hunov a Alanov, ktorí sa stali rímskymi spojencami (federátmi). Po rozdelení Rímskej ríše roku 395 došlo začiatkom 30. rokov 4. storočia k novej mocenskej konštelácii v Panónii, ktorú obsadili iné skupiny Hunov na základe predošlej dohody s predstaviteľmi Západorímskej ríše. Od tohto obdobia predstavovali Huni dominantnú mocnosť v Karpatskej kotline. Súčasťou tejto ríše sa takisto stali usadené germánske kmene, predovšetkým Góti, Gepidi, ale aj Heruli, Svébovia, Skíri, Rug(i)ovia a ďalší. V dôsledku častých vojenských vpádov na rímske územia došlo k zintenzívneniu diplomatických kontaktov medzi hunskými náčelníkmi a predstaviteľmi oboch častí neskororímskeho impéria. Najvýznamnejšie zachované svedectvo o priebehu konkrétneho diplomatického posolstva predstavuje záznam cesty východorímskeho vyslanca Maximina na dvor hunského náčelníka Atilu z roku 449, ktorý sa zachoval vo fragmentoch ďalšieho očitého svedka týchto udalosti – rétora Priska z Pania. Po zvýšenom vojenskom a politickom tlaku rôznych skupín Hunov postupne vzrastali aj každoročné platby pre ich náčelníkov, ktoré dosiahli svoj vrchol práve za vlády Atilu. Na základe zmluvy z roku 447 sa východorímsky cisár Theodosios II. (408 – 450) zaviazal k jednorazovej platbe 432 000 zlatých a k pravidelným ročným platbám vo výške 151 200 zlatých.

Prioritou východorímskej zahraničnej politiky voči Hunom i ďalším neskorším regionálnym mocnostiam v strednej Európe bola snaha o zabezpečenie obrany dolnodunajskej hranice. Z tohto pohľadu bolo kľúčovou úlohou najmä udržanie hlavnej pohraničnej pevnosti Sirmia (dn. Sremska Mitrovica v Srbsku) alebo prinajmenšom zabezpečenie nepriamej kontroly celej oblasti prostredníctvom spojeneckých federátov.

Na začiatku 6. storočia boli najdôležitejšou regionálnou mocnosťou v strednej Európe germánski Gepidi, ktorí boli východorímskymi spojencami (federátmi). Tento pomer sa zmenil po roku 536, keď Gepidi ovládli Sirmium a s ním aj prístupové trasy k rímskym cestám vedúcim do vnútrozemia Balkánu. Cisár Justinián v snahe predísť koncentrácii gepidskej moci sa začal orientovať na konkurenčných Longobardov, ktorí sa v prvej polovici 6. storočia presunuli zo svojich sídiel v Čechách a na Morave a v dôsledku bojov zabrali územia konkurenčných Rugiov, Herulov a Skírov.

Justinián formálne akceptoval longobardské obsadenie časti niekdajšej Panónie a povýšil Longobardov na ríšskych spojencov. Súčasne však obnovil federátsku zmluvu aj s Gepidmi, zjavne s cieľom diplomaticky zabrániť vzniku silného mocenského hegemóna v oblasti. Stredoeurópsky priestor zohrával dôležitú úlohu z pohľadu východorímskej diplomacie aj v polovici 6. storočia. V čase prebiehajúcej vojny s Ostrogótmi (535 – 554) v Itálii Justinián potreboval zabezpečiť pozemné komunikácie spájajúce balkánske oblasti ríše s italským bojiskom. V longobardsko-gepidských sporoch sa preto snažil zohrávať úlohu arbitra, pričom skôr podporoval Longobardov, z ktorých časť posilnila rady východorímskej armády v Itálii. Na druhej strane cisár nedokázal zabrániť ničivým vpádom Slovanov, ktorí prechádzali na východorímske územie cez Sirmium kontrolované Gepidmi. Či takýto postup Gepidov ovplyvňovalo protežovanie Longobardov zo strany Justiniána, alebo prebiehajúca vojna v Itálii, v ktorej sa Ostrogóti usilovali získať nových spojencov proti Východorímskej ríši, zostáva nevyjasnenou záležitosťou. Po porážke Gepidov Longobardmi roku 552 sa Justiniánova diplomacia vrátila ku konceptu udržania mocenskej rovnováhy v Karpatskej kotline.

Hegemónia Avarov v strednej Európe a východorímska diplomacia

Novou hrozbou pre stabilitu východorímskych území v juhovýchodnej Európe sa stala prítomnosť silného zväzu stepných bojovníkov na čele s Avarmi, ktorých vyslanci po prvýkrát zavítali do Konštantínopola v januári roku 558. Ich náčelník – kagan – požadoval od cisára Justiniána pre Avarov štatút východorímskych spojencov a vhodné územie, kde by sa so svojou hordou mohol usadiť. Cisár sa prostredníctvom darov snažil vyhnúť mocenskej konfrontácii s Avarmi, no súčasne sa snažil čo najviac zabezpečiť obranu dolnodunajskej hranice. Justiniánov nástupca Justin II. (565 – 578) prinajmenšom vo verbálnej rovine zvolil voči Avarom konfrontačný tón. Po nástupe na trón nielenže počas audiencie avarských vyslancov v Konštantínopole demonštratívne odmietol vyplatiť akékoľvek poplatky ich kaganovi, ale týchto poslov dal navyše na niekoľko mesiacov internovať. Krátko nato však vypukla nová longobardsko-gepidská vojna, ktorú vyvolal longobardský kráľ Alboin roku 565. Justin v snahe o zachovanie tradičnej mocenskej rovnováhy v Karpatskej kotline v úvodnej fáze podporil Gepidov. Keďže však ich kráľ Kunnimund nesplnil podmienku cisára a nevydal do jeho rúk strategické Sirmium, Justin v ďalšej fáze longobardsko-gepidskej vojny už nezasiahol, a to ani po narušení mocenskej rovnováhy novým spojenectvom Longobardov a Avarov. Cisár teda v konečnom dôsledku niesol zodpovednosť za dramatické zmeny v Karpatskej kotline, ktoré viedli ku vzniku silného Avarského kaganátu a odchodu Longobardov do ríšskej Itálie.

V ďalšom období Justin dokázal diplomatickou formou odvracať finančné a územné požiadavky Avarov (vydanie kľúčovej pevnosti Sirmia), ale len do riskantného obnovenia vojny so sasánovskou Perziou (r. 572). Nepriaznivý priebeh tohto konfliktu len umocnil cisárovu duševnú chorobu a fakticky mu znemožnil vládu v ďalších rokoch. Oslabenie dolnodunajskej hranice v dôsledku stupňujúcich sa bojov s Perziou napokon východorímsku diplomaciu pod vedením Justinovho nástupcu Tiberia donútilo uzavrieť mier s Avarmi. V dohode z roku 574 sa Tiberios zaviazal ku každoročným platbám, ktorých počiatočná výška bola stanovená na 80 000 zlatých.

Avari však i naďalej požadovali vydanie pevnosti Sirmia, ktoré napokon dokázali mocensky vyradiť v dôsledku kapitulácie východorímskej posádky po trojročnom obliehaní. Po zničení Sirmia zostávala požiadavka tribútu trvalou súčasťou diplomatických vzťahov Východorímskej ríše s Avarmi. Najmä pre dlhotrvajúce vojny východorímskych cisárov s Peržanmi (572 – 591, 602 – 628) dokázali Avari navýšiť svoje požiadavky z pôvodnej zmluvne stanovej čiastky až na sumu 200 000 zlatých (623/624).

V poslednej východorímsko-perzskej vojne (603 – 628) sa obe zúčastnené strany snažili do konfliktu zainteresovať okolité mocnosti. Zatiaľ čo východorímsky cisár Herakleios (610 – 641) si zabezpečil podporu západného kaganátu Turkov, perzský kráľ Husrav II. (590 – 628) zapojil do konfliktu Avarov. V lete roku 626 Avari spoločne so Slovanmi, s Bulharmi a Gepidmi napadli metropolu Východorímskej ríše Konštantínopol. Na druhej strane nie je vylúčené, že východorímski vyslanci prostredníctvom kontaktov s franským (spočiatku len neustrijským) kráľom Chlotharom II. (584 – 629) mohli nepriamo podporiť veľké povstanie avarsko-slovanských miešancov na okrajoch Karpatskej kotliny, ktoré viedlo k vzniku Samovej ríše.

Po veľkej porážke Avarov a ich spojencov pod múrmi Konštantínopola Avari – s výnimkou ojedinelých prípadov – prestali s agresívnou koristníckou politikou. V dôsledku týchto procesov pominul i hlavný dôvod účasti ich vyslancov v Konštantínopole, ktorý spočíval v každoročnom vymáhaní zmluvne dohodnutého tribútu. Posledné posolstvo Avarov v Konštantínopole sa datuje rokom 678 za vlády cisára Konštantína IV.

Byzantská diplomacia a Veľká Morava

Od tohto obdobia až do druhej polovice 9. storočia nemáme žiadne správy o diplomatických kontaktoch cisárov v Konštantínopole s vládami formujúcich sa ranostredovekých štátov v priestore strednej Európy. Dôvody tejto absencie treba vnímať vo viacerých rovinách. V prvom rade vyplývali z vnútornej transformácie neskororímskeho impéria na Východe a jeho premeny do podoby štátu, ktorý sa dnes označuje ako Byzantská ríša. Od druhej polovice 7. storočia tamojší cisári stratili rozsiahle územia na Blízkom východe, ale aj v iných oblastiach vrátane väčšiny Balkánskeho polostrova. Príchod a usadenie sa Bulharov na konci 7. storočia v priestore medzi dolným Dunajom a pohorím Stará planina predstavoval pre byzantskú diplomaciu popri arabskej hrozbe druhú vážnu výzvu, ktorej museli jej predstavitelia čeliť. Ďalším faktorom boli vnútorné zmeny v Avarskom kaganáte pod vplyvom porážok na začiatku 7. storočia. Tieto zmeny viedli ku koncu koristníckej politiky, ktorá bola príčinou častých diplomatických kontaktov oboch mocností v predošlom období. V neposlednom rade treba prihliadnuť na absenciu zachovaných písomných správ, ktorá súvisela s dramatickým poklesom literárnej produkcie v Byzancii v období 7. – 8. storočia.

I napriek spomenutým zmenám vo východnom kresťanskom impériu zostávala diplomacia jednou z kľúčových agend tohto štátu. V priebehu 7. a 8. storočia sa byrokratický aparát značne zredukoval, avšak v Konštantínopole i naďalej jestvovali úrady, ktoré mali na starosť vedenie zahraničnej politiky a prijímanie vyslanectiev. Na ich čele stál logothetes tou dromou (predstavený verejnej pošty), pod ktorého agendu patrilo aj vedenie zahraničnej politiky, diplomatická korešpondencia a prijímanie vyslanectiev, ako aj zhromažďovanie spravodajských informácií. Dôležitou súčasťou zahraničnopolitickej agendy boli aj kancelárie (skrinia) tlmočníkov a prekladateľov.

Za prvý prameňmi doložený diplomatický kontakt Byzancie s krajinami strednej Európy možno považovať až známe posolstvo moravského kniežaťa Rastislava, ktoré zavítalo na dvor byzantského cisára Michala III. v Konštantínopole roku 862. Z komparácie slovných obratov zachovaných v Životoch Konštantína a Metoda vyplýva, že pasáže týkajúce sa tohto vyslanectva (reči poslov) boli súčasťou po grécky napísaného listu, ktorý bol zrejme skoncipovaný už na Morave. Rovnako tak (ústne) zachovaná odpoveď byzantského cisára Michala III. odkazuje s najväčšou pravdepodobnosťou na nezachovaný sprievodný list, s ktorým Konštantín a Metod prichádzali na Veľkú Moravu. Naznačuje to aj motív prirovnania Rastislava ku Konštantínovi Veľkému, prvému kresťanskému cisárovi, ktorý ešte raz použil vo svojej korešpondencii vtedajší konštantínopolský patriarcha Fotios. Rastislavovu požiadavku týkajúcu sa vyslania biskupa na Moravu zrejme cisár predložil na prerokovanie patriarchálnej synode (synodos endemusa), ktorá združovala zástupcov iných patriarchátov a v podstate predstavovala malý ekumenický snem. Jeho predstavitelia na čele s patriarchom vyslanie biskupa do oblastí, ktoré nespadali pod jurisdikciu konštantínopolského patriarchátu, zamietli. Konečné rozhodnutie zostalo na byzantskom cisárovi Michalovi III., ktorý na Moravu vyslal požadovaného učiteľa schopného hlásať kresťanskú vieru v slovanskom jazyku. Ďalšie osudy moravskej misie, ktoré so sebou priniesli ďalekosiahly vplyv na krajiny stredovýchodnej Európy, zostali z pohľadu Konštantínopola okrajovou záležitosťou.

Byzantská diplomacia a príchod staromaďarských kmeňov

Z polovice 10. storočia pochádzajú dve dôležité príručky zostavené za vlády cisára Konštantína VII. Porfyrogenneta (945 – 959), známe v súčasnosti pod latinskými názvami – De Cerimoniis aulae byzantinae (O ceremóniách byzantského dvora) a De administrando imperio (O správe ríše). Prvá z nich predstavuje kompendium časovo rôznych záznamov týkajúcich sa byzantského protokolu a dvorských ceremónií. Druhá, venovaná Konštantínovmu nástupcovi Romanovi II., je súhrnom informácií o rôznych etnikách, ich dejinách a vzťahoch s Byzantskou ríšou. Stredná Európa v tomto období z pohľadu Konštantínopola naďalej predstavovala vzdialenú perifériu. Byzantskí diplomati a informátori nepoznali podrobnosti o dramatických zmenách na prelome 9. a 10. storočia v Karpatskej kotline. Inak to nebolo ani o zhruba päťdesiat rokov neskôr, keď cisár Konštantín VII. odôvodnil zánik Veľkej Moravy nesvornosťou Svätoplukových synov štylizovanou do podoby moralizujúcej legendy, ktorej motív bol v gréckom prostredí dlhodobo známym. Oveľa viac informácií zozbierali cisárski informátori o staromaďarských kmeňoch.

Na konci 9. storočia sa staromaďarskí náčelníci stali dočasnými spojencami byzantského cisára Leona VI. (886 – 912) v krátkej vojne s bulharským kniežaťom a neskorším cárom Simeonom, tradične datovanej rokmi 893 – 895. Hoci sa všeobecne predpokladá, že vojnu začali Bulhari, najmä z ekonomických dôvodov, nie je vylúčené, že cisár Leon pripravoval útok už skôr ako reakciu na protikresťanské povstanie Simeonovho predchodcu Vladimíra, za ktorého vlády sa Bulharsko odklonilo od byzantského vplyvu. Isté je, že cisár prostredníctvom svojho vyslanca Niketu Sklera dohodol spojenectvo so staromaďarskými náčelníkmi Arpádom a Kusanom. Skleros bol pravdepodobne vysokým byzantským hodnostárom a veliteľom cisárskej flotily, ktorá nových spojencov dala dopraviť cez Dunaj do Bulharska. Napriek tomuto vpádu i následným porážkam dokázal Simeon nielenže zasadiť porážku byzantskej armáde pri tráckom meste Bulgarofygon, ale po uzavretí mieru s Leonom navyše nadviazal spojenectvo s turkickými Pečenehmi, ktorí boli podobne ako staromaďarské kmene klientmi chazarských kaganov. Počas útoku Arpáda a Kusana Pečenehovia vyplienili sídla starých Maďarov v oblasti Etelkuzu, v dôsledku čoho podľa svedectva cisára Konštantína Porfyrogenneta malo dôjsť k presídleniu maďarských kmeňov do stredného Podunajska.

Podobné snahy využiť vojenský potenciál týchto kmeňov zo strany cisárskeho dvora reflektuje aj ďalšia, avšak pomerne vágna správa, ktorú zachoval Konštantín Porfyrogennetos. Podľa nej sa k Maďarom odobral klerik Gabriel so žiadosťou, aby zasiahli proti Pečenehom, ktorí zaujali oblasti severne od dolného Dunaja. Datovanie tejto misie ani ďalšie okolnosti, žiaľ, nie sú známe. Nedá sa však vylúčiť, že Gabriel bol jedným z informátorov zmieneného cisára a po svojej misii mu mohol poskytnúť údaje o sídlach, vnútornej organizácii a území týchto staromaďarských kmeňov. Z kusej správy však nie je možné preukazne zistiť, ku ktorému náčelníkovi sa Gabriel odobral. V každom prípade, podľa tejto správy cisársky dvor v Konštantínopole považoval tohto náčelníka za osobu v podriadenom vzťahu voči byzantskému cisárovi.

Zo spisu Konštantína Porfyrogenneta je zrejmé, že byzantskí informátori mali správy predovšetkým o južných oblastiach stredného Podunajska, v ktorých sa usídlili staromaďarské kmene. Práve z týchto oblastí dochádzalo v prvej polovici 10. storočia k viacerým nájazdom na byzantské územie. Aj z tohto dôvodu sa byzantská diplomacia snažila zintenzívniť kontakty predovšetkým s tými náčelníkmi, ktorí sídlili v blízkosti hraníc Byzantskej ríše a predstavovali pre Konštantínopol väčšiu hrozbu.

Okolo roku 948 byzantské hlavné mesto navštívil Bulču (gr. Bulosudes) spoločne s Arpádovým pravnukom Termačuom (gr. Termatzus). Byzantský cisár Konštantín VII. Porfyrogennetos obom udelil slávnostnú audienciu v paláci a stal sa krstným otcom Bulčua, ktorému udelil vysokú byzantskú hodnosť patrikia a k nej zodpovedajúci finančný obnos. Toto stretnutie zachytáva obrazovou formou aj neskorší iluminovaný rukopis kroniky Jána Skylitza. Roku 953 do Konštantínopola zavítal iný staromaďarský náčelník s hodnosťou gyula/yiula/ďula (gr. Gylas). Aj on sa v byzantskej metropole dal pokrstiť a získal od cisára Konštantína VII. hodnosť patrikia. Z Konštantínopola sa navyše Ďula odobral v sprievode mnícha Hierothea, ktorého vtedajší konštantínopolský patriarcha Theofylaktos vysvätil za biskupa.

Adresné formuly zachované z obdobia vlády cisára Konštantína Porfyrogenneta naznačujú, že staromaďarskí náčelníci dostávali cisárske listy s pripojenou pečaťou v hodnosti dvoch zlatých solidov. Tieto adresné formuly nie je možné datovať s úplnou presnosťou, v každom prípade však použitie termínu listiny (gr. grammata) naznačuje, že byzantský dvor považoval týchto náčelníkov za nezávislých panovníkov, ktorí nie sú v klientskom vzťahu s byzantským dvorom. Zmienené adresné formuly však už nereflektujú nový politický štatút staromaďarských náčelníkov Bulčua a Ďulu, ktorí obdržali byzantské dvorské hodnosti a prinajmenšom vo formálnej rovine boli považovaní za subjekty cisárskeho dvora v Konštantínopole.

Vzťahy Byzancie s krajinami strednej Európy v 11. storočí

Na začiatku 11. storočia došlo z pohľadu diplomatických vzťahov Byzancie s krajinami strednej Európy k dvom zásadným udalostiam. Prvou z nich sa stalo prijatie kresťanstva príslušníkmi arpádovskej dynastie spojené s postupným budovaním ranostredovekej uhorskej monarchie. Druhým kľúčovým faktorom bolo teritoriálne rozšírenie Byzancie za cisára Basileia II. Bulharobijcu (976 – 1025). Po ovládnutí Bulharska (1018) a pacifikácii menších slovanských panovníkov v severozápadnej časti Balkánu posunul tento cisár hranice svojej ríše až k Dunaju a Sáve. V týchto vojnách sa Basileios mohol oprieť o spojenectvo s uhorským kráľom Štefanom I., ktorý sa mal osobne zúčastniť po boku cisára na druhom bulharskom ťažení v rokoch 1014 – 1018. Na druhej strane správu, podľa ktorej mal Štefan dostať od Basileia do daru relikviu úlomku pravého Kristovho kríža, treba považovať za apokryfnú. Nachádza sa totiž len u poľského humanistu Mateja z Miechowa (Maciej Miechowita) v jeho Poľskej kronike (Chronica polonorum) zo začiatku 16. storočia.

Po pripojení Bulharska k Byzancii sa Uhorsko stalo bezprostredným susedom východného impéria a spoločnú hranicu s ním zdieľalo zhruba dvesto rokov. Tento stav viedol k postupnému zintenzívneniu diplomatických vzťahov, ktoré sa prejavovali nielen na báze vyslanectiev, ale časom sa premietli aj v obojstrannej dynastickej politike. V dôsledku kristianizácie Uhorska sa takisto otvorila dôležitá suchozemská trasa do Svätej zeme, ktorá sa v priebehu 11. storočia stala cieľom viacerých individuálnych i masových kresťanských pútí.

Ďalšie zo stredoeurópskych monarchií (Poľsko, Čechy) z pohľadu byzantskej diplomacie zostali naďalej vzdialenými oblasťami. Len ojedinele sa objavujú správy o vzájomných kontaktoch na úrovni vyslancov. Jedinú výnimku pre skúmané obdobie predstavuje správa kronikára Thietmara z Mersenburgu. Ten uvádza, že roku 1018 (v dôsledku krátkodobého ovládnutia Kyjeva) poslal knieža a neskorší poľský kráľ Boleslav I. Chrabrý (992 – 1025) posolstvo byzantskému cisárovi Basileiovi II. V ňom mu navrhoval spojenectvo a z neho plynúce nešpecifikované výhody. Zároveň vyslovil hrozby v prípade, že by k takémuto zväzku nedošlo. Hoci v tomto období byzantský cisár posunul hranice ríše až k dolnému Dunaju a Sáve, Byzanciu i Poľsko (napriek dočasnému pripojeniu Moravy a Slovenska) stále oddeľovalo Uhorsko. Boleslav ovládol Kyjev ako spojenec svojho zaťa a dočasne vyhnaného kniežaťa Svjatopolka aj s uhorskou pomocou. Boleslavova dominancia v strednej Európe a dočasné ovládnutie Kyjeva, ktorý ležal v záujmovej sfére Byzancie, mohli byť príčinou posolstva do Konštantínopola. Reakciu byzantského cisára na túto diplomatickú aktivitu poľského panovníka nepoznáme. Byzantskí autori sa o ňom vôbec nezmieňujú.

Ako už bolo spomenuté, diametrálne odlišne sa vyvíjali vzťahy Byzancie a Uhorska. V priebehu 11. a 12. storočia sa ich dôležitým faktorom stali spory o pohraničné územia. Prvou oblasťou bol Srem, ktorý sa v tom čase vzťahoval na oblasti medzi Dunajom a riekou Sávou. Jeho centrom bolo niekdajšie rímske mesto Sirmium na rieke Sáve, ktoré bolo v ranom stredoveku dôležitou pohraničnou pevnosťou. Do roku 1071 bolo súčasťou Byzantskej ríše, potom až do roku 1165 bolo v držbe uhorských kráľov. Severne od Sirmia ležala oblasť zvaná Frangochorion v byzantských prameňoch a Marchia v latinských, v súčasnosti Fruška Gora v severnom Srbsku. Išlo o územie, ktoré síce bolo súčasťou Uhorska, avšak významná časť obyvateľstva sa hlásila k pravoslávnej viere a tamojšiemu metropolitovi sídliacemu v lokalite Báč (Bács). Na druhej strane informácie o zakladaní kláštorov gréckeho rítu v Uhorsku za vlády prvých Arpádovcov nemožno považovať za výsledok priamych diplomatických aktivít zo strany Byzancie či Uhorska.

Druhou zo spomínaných sporných oblastí bola pobrežná Dalmácia s tamojšími mestami biskupstvami, ktorá bola dôležitá nielen zo strategického, ale aj z ekonomického hľadiska. Zatiaľ čo na severe sa v 11. storočí postupne presadil vplyv Benátok, stredná časť Dalmácie sa stala predmetom súperenia Benátok, Uhorska a neskôr opätovne Byzancie. Tamojšie mestá sa striedavo prikláňali k týmto mocnostiam v závislosti od aktuálnej politickej situácie, no po väčšinu 11. a 12. storočia si dokázali udržať rozsiahly stupeň samosprávy.

V druhej polovici 11. storočia v Byzancii skončila vláda macedónskej dynastie smrťou cisárovnej Theodory (1056). Od smrti posledného mužského predstaviteľa tejto dynastie Konštantína VIII. sa až do roku 1081 na byzantskom tróne vystriedalo desať cisárov, z ktorých sedem ukončilo vládu predčasne – buď zahynuli násilnou smrťou v dôsledku sprisahania, alebo boli zvrhnutí z trónu palácovým, alebo vojenským prevratom. Nestabilitu v Byzancii umocnili problémy za jej hranicami. Okrem nezadržateľného tlaku seldžuckých Turkov v oblastiach Malej Ázie a Normanov v južnej Itálii sa pre ríšu v tomto období stali ďalším problémom neustále nájazdy turkických Pečenehov v oblastiach dolnodunajskej hranice. Navyše od polovice 11. storočia časť Pečenehov sídlila so súhlasom byzantskej vlády priamo na území ríše.

Byzantskí cisári nesporne potrebovali spojencov proti neustálym vpádom Pečenehov. Z tohto pohľadu sa Uhorsko ako nedávno kristianizovaná krajina, navyše s arcibiskupstvom gréckeho rítu v južných oblastiach krajiny, javilo ako prirodzený politický partner. Doklady o úsilí byzantskej diplomacie nadviazať bližšie spojenectvo s Uhorskom v tomto období však absentujú.

Za byzantský diplomatický dar sa tradične zvykne považovať súbor emailových platničiek a dva emailové medailóny, ktoré sa našli roku 1861 pri orbe v katastri dnešnej slovenskej dediny Ivanka pri Nitre (dn. súčasť Nitry). Do roku 1870 zakúpilo postupne všetky platničky Maďarské národné múzeum. Prvé tri zobrazujú byzantského cisára Konštantína IX. Monomacha (1049 – 1054) a obe posledné žijúce predstaviteľky macedónskej dynastie – cisárovné Zoe a Theodoru. Ďalšie tri zobrazujú tanečnice v pohybe a napokon zvyšné dve cnosti – Pokoru a Pravdu. Funkcia platničiek ani okolnosti, za akých sa dostali do Uhorska, nie sú doposiaľ spoľahlivo objasnené. Vo všeobecnosti sa predpokladá, že boli našité na látku alebo kožu a tvorili súčasť ženskej koruny alebo pokrývky hlavy. Menej pravdepodobné je, že boli súčasťou ceremoniálneho náramku, ktorý zvykli nosievať na ramene mestskí prefekti (eparchovia) Konštantínopola. V každom prípade datovanie platničiek uľahčuje ikonografické zobrazenie spomínaných osôb. Ak platničky zobrazovali žijúce osoby, potom museli byť vyhotovené do roku 1050, pretože v tomto roku jedna z trojice znázornených postáv – cisárovná Zoe – zomrela v Konštantínopole. Pred časom však N. Oikonomidès poukázal na ortografické chyby v nápisoch a tituloch byzantských vládcov, ako aj problematickú ikonografiu. Na základe predložených záverov úplne spochybnil autenticitu tohto nálezu a označil ho za falzum. Hoci viaceré z týchto záverov boli do značnej miery korigované, ostáva otázne, či zachovaný súbor platničiek vskutku predstavuje produkt konštantínopolských cisárskych dielní. Rovnako tak zostáva otázne, či súbor platničiek naozaj predstavoval byzantský diplomatický dar, ktorý mal súvis s Uhorskom a so strednou Európou. Podľa niektorých odborníkov mohol tvoriť súčasť koristi, ktorá sa do rôznych častí Európy dostala v dôsledku vyplienenia Konštantínopola po skončení 4. križiackej výpravy roku 1204.

Objavenie platničiek pri Nitre mohlo súvisieť s neúspešným obliehaním tohto mesta z roku 1074 spojeným vojskom niekdajšieho uhorského kráľa Šalamúna (1063 – 1074) a jeho švagra, rímsko-nemeckého kráľa a neskoršieho cisára Henricha IV. K uschovaniu platničiek a medailónov mohlo dôjsť počas ústupu týchto vojsk k Dunaju. Nasvedčovali by tomu aj mince byzantského cisára Konštantína Monomacha nájdené v blízkom okolí nálezu platničiek. V takom prípade by Šalamún mohol zdediť platničky po svojom otcovi Ondrejovi I. Platničky tak mohli byť súčasťou daru buď pre uhorského kráľa Ondreja I., alebo pre jeho manželku Anastáziu. Diplomatické kontakty Uhorska s byzantským dvorom však nie sú v tomto období doložené nijakým prameňom. Do úvahy teda pripadá možnosť, že Ondrejovi, resp. jeho manželke, darovali platničky ešte v Kyjeve, kde sa tento neskorší panovník zdržiaval v exile od neskorých 30. rokov 11. storočia. Platničky sa však mohli do Uhorska dostať aj prostredníctvom Ondrejovho syna Šalamúna. Ten ich mohol nadobudnúť vďaka svojej manželke Judite, dcére rímsko-nemeckého cisára Henricha III., ktorý dokázateľne udržiaval s cisárom Konštantínom Monomachom čulé diplomatické styky a dostával od neho dary.

I napriek spoločnej hranici Uhorska a Byzancie v 11. storočí existuje len málo dokladov o špecifických diplomatických vzťahoch oboch krajín v tomto období. Toto konštatovanie platí aj v prípade takej dôležitej súčasti stredovekej diplomacie, akú predstavovali dynastické zväzky panovníckych rodov. Uzatváranie takýchto sobášov sa vždy spájalo s konkrétnym politickým cieľom spočívajúcim vo vytváraní spriatelených aliancií, ktoré mohli mať tak ofenzívny, ako aj defenzívny charakter. Do obdobia 10. storočia byzantskí cisári len sporadicky využívali dynastické sobáše na vytváranie takýchto spojenectiev a presadzovanie konkrétnych politických záujmov. Ak aj k takýmto prípadom sporadicky dochádzalo, do začiatku 10. storočia sa týkali väčšinou západnej Európy. Napriek vzniku dvoch silných kresťanských monarchií na severe byzantských hraníc – Bulharska a Uhorska – boli takéto sobáše až do konca 11. storočia len veľmi ojedinelé, pričom v jednom prípade sa dokonca stali dôvodom ostrej kritiky zo strany cisára Konštantína VII. Porfyrogenneta.

Prvým dokladom zmeny tohto pohľadu bol manželský zväzok uhorského kráľa Gejzu I. (1074 – 1077) s nemenovanou byzantskou princeznou, dcérou byzantského vojenského veliteľa Theodula Synadena. Gejzova manželka bola zároveň neterou byzantského cisára Nikefora III. Botaneiata (1078 – 1081). V pravom zmysle teda nešlo o dynastickú zmluvu, pretože Botaneiates nastúpil na byzantský trón až po Gejzovej smrti. Presný rok uzavretia sobáša možno stanoviť iba hypoteticky, na základe vedľajších indícií. Prvou z možností je datovanie tohto zväzku do obdobia rokov 1064 – 1067, teda času, keď bol Gejza len kniežaťom. V uvedenom období mal Botaneiates aktívne pôsobiť ako veliteľ na byzantskej hranici na Dunaji. V takom prípade by išlo o Botaneiatovu osobnú iniciatívu, na základe ktorej sa snažil získať spojencov proti čoraz agresívnejším útokom Pečenehov a Uzov. Botaneiates mal úzke kontakty na rodinu Synadenovcov. Zo zachovanej správy týkajúcej sa zmieneného sobáša je zrejmé, že Gejzova manželka bola dcérou sestry Nikefora Botaneiata. V tejto súvislosti však treba dodať, že postulovaný záujem Gejzu o obranu južných častí svojho kniežatstva v tomto období je čisto hypotetický. Ďalej treba takisto upresniť, že Botaneiates zastával post veliteľa thematu (provincie) Podunajsko (gr. Paradunavon/Paristrion, dn. severná časť Bulharska) len v rokoch 1063 – 1065, po tomto období bol prevelený na ostrov Cyprus a neskôr do sýrskej Antiochie. Takýto sobáš by sa navyše sotva uskutočnil bez súhlasu vtedajšieho byzantského cisára Konštantína X. (1059 – 1067).

Druhou, oveľa pravdepodobnejšou možnosťou je datovať sobáš Gejzu s byzantskou princeznou do rokov 1074 – 1078, teda času, keď sa Gejza stal novým uhorským kráľom a na byzantskom tróne vládol cisár Michal VII. Dukas (1071 – 1078). V tomto období síce už Nikeforos Botaneiates nebol veliteľom thematu Paristrion/Paradunavon, avšak naďalej zostával lojálnym predstaviteľom nového režimu. Pre útoky juhoitalských Normanov, seldžuckých Turkov, Pečenehov a Uzov samotný Michal Dukas uprednostňoval namiesto vojenskej konfrontácie diplomaciu a vytváranie nových spojenectiev prostredníctvom sobášnej politiky. Zaslanie koruny súčasne môže reflektovať snahy byzantskej diplomacie o podporu Gejzu v boji s uhorským kráľom Šalamúnom, ktorý sa spoliehal na pomoc rímsko-nemeckého cisára Henricha IV.

Tézu o tom, že sobáš Gejzu s neterou Nikefora Botaneiata sa uskutočnil až po jeho nástupe na trón (1074), podporuje iná diplomatická aktivita, ktorá sa spája s menom cisára Michala VII. V tomto prípade však máme namiesto písomných svedectiev k dispozícii konkrétny objekt, ktorý zohral kľúčovú úlohu v uhorských dejinách. Išlo o diplomatický dar byzantského cisára Michala VII. – súbor desiatich emailových platničiek, ktoré pravdepodobne už v prvotnej podobe predstavovali diadém (corona graeca), neskôr tvoriaci spodnú časť takzvanej svätoštefanskej koruny.

Ak išlo skutočne o korunu, predstavovala nesporne diplomatický dar zo strany Michala VII., ktorý odrážal tradičné predstavy o hierarchicky usporiadanej rodine vládcov na čele s byzantským cisárom. Ten je na jednej z platničiek vyobrazený s cisárskymi insígniami, svätožiarou, titulatúrou a nimbom (svätožiarou). Jeho portrét je navyše umiestnený vo vyššej úrovni zarovno s ďalšou platničkou zobrazujúcou Krista Pantokratora (Vševládcu). V spodnom rade koruny sa po čestnej pravej strane nachádza portrét Michalovho nástupcu Konštantína Porfyrogenneta s rovnakými imperiálnymi atribútmi. Vľavo od neho sa nachádza portrét uhorského kráľa Gejzu, ktorý však má korunu iného typu, navyše mu chýba svätožiara a kráľovský titul. Sprievodný nápis je vyhotovený modrou farbou, ktorá bola vyhradená pre byzantských dvoranov. Najnovšie zistenia potvrdzujú staršie predpoklady, že išlo o ženskú korunu, teda zrejme dar samotnej byzantskej neveste zo strany cisára Michala VII. Mal jej pripomínať, komu má zachovávať vo svojom živote vernosť – samozrejme, v odstupňovanom hierarchickom poriadku: Kristovi, cisárovi a jeho následníkovi a napokon svojmu manželovi – uhorskému kráľovi. Diplomatický úspech prvého uhorsko-byzantského sobáša však pretrval len do roku 1077, teda do smrti uhorského kráľa Gejzu I. Po tomto dátume sa jeho vdova vrátila naspäť do Konštantínopola. Hoci nešlo o dynastický sobáš, tento zväzok otvára z pohľadu diplomacie novú kapitolu byzantsko-uhorských vzťahov. V priebehu 12. storočia, v ére križiackych výprav, sa diplomatické kontakty štátov strednej Európy – v najväčšej miere Uhorska, v menšej Rakúskeho vojvodstva, českého štátu a Poľska – dostali na novú kvalitatívnu úroveň.

prof. Mgr. Martin Hurbanič, PhD.

Bibliografia

Pramene

Chronica de Gestis Hungarorum e codice Picto Saec. xiv./The Illuminated Chronicle. Chronicle of the Deeds of the Hungarians from the Fourteenth-Century Illuminated Codex, ed. János Bak – László Veszprémy. Budapest: CEU Press, 2018.

JÁN ZONARAS. Epitomae historiarum, ed. Theodorus Büttner-Wobst (Corpus Scriptorum Historiae Byzantinae 31). III. Bonn: Weber 1897.

JÁN SKYLITZES. Synopsis Historiarum, ed. Ioannes Thurn. (Corpus Fontium Historiae Byzantinae 5 ). Berlin: W. de Gruyter, 1973.

KONŠTANTÍN PORFYROGENNETOS. De cerimoniis aulae byzantinae libri duo, ed. Johann Jacob Reiske (Corpus fontium historiae byzantinae 8). Bonn: Weber, 1829.

KONŠTANTÍN PORFYROGENNETOS. De administrando imperio, ed. Gyula Moravcsik and Romilly Jenkins. (Dumbarton Oaks Texts 1). Volume I. Washington D. C.: Dumbarton Oaks, Center for Byzantine Studies,Trustees for Harvard University, 1967.  

MATEJ Z MIECHOVA. Chronica polonorum. In GOMBOS, F. Albin (ed.). Catalogus fontium historiae Hungaricae II. Budapest: Szent István Akadémia, 1937, n. 3673.

NIKEPHOROS. Breviarium, ed. Cyril Mango, Nikephoros, Patriarch of Constantinople Short History. (Corpus fontium historiae byzantine 13). Washington D. C.: Dumbarton Oaks, 1990.

PRISKOS. Fragmenta. In BLOCKLEY, Roger C. (ed.). The Fragmentary Classicising Historians of the Later Roman Empire, 2. Liverpool:  Francis Cairns, 1983.

SKYLITZES CONTINUATUS. Η συνέχεια της Χρονογραφίας του Ιωάννου Σκυλίτζη. Η συνέχεια της χρονογραφίας του Ιωάννου Σκυλίτζη , ed . Eudoxos T. Tsolakes. Thessaloniki: Etaireia Makedonikon Spoudon, 1968.  

SKYLITZES CONTINUATUS. The Continuation of the Chronicle of John Skylitzes (1057–1079), ed. Eric McGeer – John Nesbitt. Leiden: Brill, 2020.

SYMEON MAGISTER A LOGOTHETES. Chronicon, ed. Staffan Wahlgren. (Corpus Fontium Historiae Byzantinae 44). Berlin: De Gruyter, 2006.

THEOPHANES HOMOLOGETES (CONFESSOR). Chronographia, ed. C. de Boor, Theophanis chronographia, vol. 1. Leipzig, 1883.

THEOPHANES CONTINUATUS. Chronographia In Theophanes Continuatus, Ioannes Cameniata, Symeon Magister, Georgius Monachus, ed. Immanuel Bekker (Corpus Fontium Historiae Byzantinae 33). Bonn: Weber 1838, s. 3 – 481.

THIETMAR Z MERSEBURGU. Chronicon, ed. Robert Holtzmann – Werner Trillmich. Theitmar von Merseburg. Chronik. Darmstadt: Wissenschaftliche Buchgesellschaft 1957.

Vita cum translatione s. Clementis (Italská legenda). In BARTOŇKOVÁ, Dagmar et al. (eds.). Magnae Moravie Fontes historici II. Textus biographici, hagiographici, liturgici. Brno: Universita J.E. Purkyně, 1967, s. 120 – 133.

Žitije Konstantina. In BARTOŇKOVÁ, Dagmar et al. (eds.). Magnae Moravie Fontes historici II. Textus biographici, hagiographici, liturgici. Brno: Universita J.E. Purkyně, 1967, s. 57 – 115.

Žitije Mefodija. In BARTOŇKOVÁ, D... et al. (eds.). Magnae Moravie Fontes historici II. Textus biographici, hagiographici, liturgici. Brno: Universita J.E. Purkyně, 1967, s. 134 – 163.

Literatúra

ANTONOPOULOS, Panagiotes T. Byzantium, the Magyar Raids and their Consequences. In Byzantinoslavica 1993, roč. 54, s. 254 – 267.

AVENARIUS, Alexander. Byzanz und die Anfänge des ungarischen Mönchtums. In Byzantinoslavica, 1993. roč. 54, s. 121 – 126.

BALCÁREK, Petr. Několik poznámek k raně středověkým destičkám, nalezeným v okolí Nitry. In Ars, 2013, roč. 46, č. 1, s. 94 – 103.

BALCÁREK, Petr. Byzantium in the Czech Lands (4th-16th centuries). Historical and Art Historical Perspectives. (East Central and Eastern Europe in the Middle Ages, 450-1450, Volume 87). Leiden: Brill, 2023.

BLOCKLEY, R. C. East Roman Foreign Policy: Formation and Conduct from Diocletian to Anastasius. Leeds: Francis Cairns, 1992.

BYSTRICKÝ, Peter. Mocenský zápas o neskoroantické Sirmium. In Vojenská história, 2005, roč. 9, s. 5 – 20.

BYSTRICKÝ, Peter. Longobardsko-gepidské nepriateľstvo v čase Justiniánovej vojny proti Gótom. In Byzantinoslovaca VI : zborník k nedožitému životnému jubileu Alexandra Avenaria. Bratislava: Byzantologický seminár Alexandra Avenaria pri Katedre všeobecných dejín FiF UK, 2017, s. 31 – 45.

DAWSON, Timothy. The Monomachos Crown. Toward a Resolution. In Byzantina Symmeikta, 2009, roč. 19, s. 183 – 193.

DEÉR, József.  Die heilige Krone Ungarns. Wien: Hermann Böhlaus Nachf., 1966.

DOLEŽAL, Stanislav. Interakce Gótů a římského impéria ve 3.–5. století n.l. Praha: Karolinum 2008.

GRAČANIN, Hrvoje. The Huns and South Pannonia. In Byzantinoslavica 2006, roč. 64, s. 29 – 36.

Györffy, György. Zur Geschichte der Eroberung Ochrids durch Basileios II. In Actes du XIIe Congrès International d'Études Byzantines, Ochride 10–16 septembre 1961, vol. 2, Belgrade: Naučno delo, 1964, s. 149 – 154.

HALECKI, Oskar. La Pologne et l'empire byzantin. In Byzantion, 1932, roč. 7, s. 41 – 67.

HANNICK, Christian. Die byzantinischen Missionen. In Schäferdiek, Knut (ed.). Die Kirche des frühen Mittelalters (Kirchengeschichte als Missionsgeschichte II/1), München: C. Kaiser, 1978, s. 279 – 359.

HILSDALE, Cecily. The Social Life of the Byzantine Gift: The Royal Crown of Hungary Re-Invented, In Art History, 2008, roč. 31, č. 5, s. 602 – 631.

HOLČÍK, Štefan. Byzantské emaily z Ivanky pri Nitre. In ARS, 1984, roč. 1, s. 35 – 50.

HOWARD-JOHNSTON, James. Byzantium, Bulgaria and the Peoples of Ukraine in the 890s. In Materials in Archaeology, History and Ethnography of Tauria, Simferopol, 2000, roč. 7, s. 342 – 356.

HURBANIČ, Martin. Imago Constantini Magni v literárnej tvorbe patriarchu Fotia. In Sborník prací Filozofické Fakulty Brnenské Univerzity, 2006, roč. 55, s. 43 – 50. HURBANIČ, Martin. Eastern Roman Empire and Avar Khaganate in the Years 622-​624. In Acta Antiqua, 2011, roč. 51, s. 315 – 328.   

HURBANIČ, Martin. The Avar Siege of Constantinople in 626. History and Legend. Cham: Palgrave Macmillan, 2019.

HURBANIČ, Martin. Súboj titanov : Nový Rím a Perzia : superveľmoci starého sveta pred nástupom islamu. Bratislava: Veda 2020.

CHEYNET, Jean-Claude. L’Empire byzantin et la Hongrie dans la seconde moitié du XIe siècle. In Acta Historiae Artium, 2002, roč. 43, s. 609 – 626.

CHRISTOU, Panayiotis. Who sent Cyril and Methodius into Central Europe: The Emperor or the Patriarch? In TACHIAOS, Emil (ed.). The Legacy of Saints Cyril and Methodius to Kiev and Moscow. Thessaloniki: Hellenic Association for Slavic Studies, 1992, s. 109 – 115.

IVANOV, Sergej. Byzantské misie aneb je možné dělat z „barbara“ křesťana? Červený Kostelec: Pavel Mervart 2012.

KARDARAS, Georgios. Byzantium and the Avars, 6th-9^th Century AD. Political, Diplomatic and Cultural Relations. Leiden – Boston: Brill, 2018.

KERBL, Raimund. Byzantinische Prinzessinnen in Ungarn zwischen 1050 - 1200 und ihr Einfluss auf das Arpadenkönigreich. Wien: Universität Wien, 1979.

KISS, Etele. The State of Research on the Monomachos Crown and Some Further Thoughts. In PEVNY, O. Z. (ed.). Metropolitan Museum of Art Symposia. Perceptions of Byzantium and Its Neighbors (843 – 1261). New York: Metropolitan Museum of Art, 2000, s. 60 – 83.

KISS, Etele. La „couronne grecque“ dans son contexte. In Acta Historiae Artium 43, s. 39 – 51.

KOMATINA, Ivana – KOMATINA, Predrag. Vizantijski i ugarski Srem od X do XIII veka. In Zbornik radova Vizantološkog instituta. 2018, roč. 55, s. 141 – 164.

KRISTÓ, Gyula. Hungarian History in the Ninth Century. Szeged: Szegedi Középkorász Mühely, 1996, s. 182 – 190.

LEE, Dough, A. War in the Late Antiquity: A Social History. Oxford: Blackwell, 2007.

LOTTER, Friedrich. Völkerverschiebungen im Ostalpen-Mitteldonau-Raum zwischen Antike und Mittelalter. (Ergänzungsbände zum Reallexikon der Germanischen Altertumskunde, 39), Berlin/ New York: de Gruyter 2003.

MACRIDES, Ruth. Dynastic Marriages and Political Kinship. In SHEPARD, Jonathan – FRANKLIN, Simon (eds.). Byzantine Diplomacy. Papers from the Twenty-fourth Spring Symposium of Byzantine Studies, Cambridge, March 1990, Aldershot: Ashgate, 1992, s. 263 – 280.

MADGEARU, Alexandru. Byzantine Military  Organization on the Danube, 10th–12th Centuries. Leiden: Brilll, 2013.

MAREČKOVÁ, Dagmar. Rostislavovo poselství v Životech Konstantinově a Metodějově ve světle středověkých řeckých listů a listin. In Listy filologické, 1968, roč. 91, s. 419 – 432.

MAREČKOVÁ, Dagmar. Moravské poselství do Cařihradu jako řecký dokument. In Slovo 1969, roč. 18–19, s. 109 – 140.

MEŠKO, Marek. Boli byzantské emailové platničky z Ivanky pri Nitre súčasťou koruny? In AVENARIUS, Alexander – ŠEVČÍKOVÁ, Zuzana (eds.). Slovensko a európsky juhovýchod. Medzikultúrne vzťahy a kontexty. Bratislava 1999, s. 402 – 411.

MEŠKO, Marek. Obnova byzantskej moci na Balkáne za vlády Alexia I. Komnéna. Druhá byzantsko-pečeněžská válka (1083-1091). Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa, 2012.

MILLER, Dean A. Logothete of the Drome in the Middle Byzantine Period. In Byzantion 1966, roč. 36, s. 438 – 470.

MORAVCSIK, Gyula. The Role of the Byzantine Church in Medieval Hungary. In American Slavic and East European Review, 1947, roč. 6, s. 134 – 151.

MORAVCSIK, Gyula. Byzantium and the Magyars. Budapest: Akadémiai Kiadó, 1970.

MORRIS, Colin. The Sepulchre of Christ and the Medieval West: From the Beginning to 1600. Oxford: Oxford University Press, 2005.

NECHAEVA, Ekaterina. Embassies, Negotiations, Gifts: Systems of East Roman Diplomacy in Late Antiquity. Stuttgart: Franz Steiner, 2014.

OBERSCHALL BÁRÁNY, Magda. Konstantinos Monomachos császár koronája—The Crown of the Emperor Constantine Monomachos. Budapest: Magyar Történeti Múzeum, 1937.

OIKONOMIDÈS, Nicolas. La couronne dite de Constantin Monomaque. In Travaux et Mémoires 1994, roč. 12, s. 241 – 262.

OLAJOS, Térèse. Contribution à l’histoire des rapports entre Constantine Monomaque et le roi hongrois André I. In PRINZING, Günter – SALAMON, Maciej (eds.). Byzanz und Ostmitteleuropa 950-1453 (=Mainzer Veröffentlichungen zur Byzantinistik 3). Wiesbaden: Harrasowitz, 1999, s. 85 – 95.

PÉTER, László. The Holy Crown of Hungary, Visible and Invisible. In The Slavonic and East European Review 2003, roč. 81, č. 3, s. 421 – 510.

POHL, Walter. The Empire and the Lombards: Treaties and Negotiations in the Sixth Century In POHL, Walter (ed.). Kingdoms of the Empire: The Integration of Barbarians in Late Antiquity. Leiden and New York, Brill 1997, s. 75 – 133.

POHL, Walter. The Avars: A Steppe Empire in Central Europe, 567-822. Ithaca and London: Cornell University Press, 2018.

PRINZING, Günter. Byzantinische Aspekte der mittelalterlichen Geschichte Polens. In Byzantion, 1994, roč. 64, č. 2 s. 459 – 484.  

RATCLIFFE, Jonathan. Aesop and the Fall of Moravia, Or How to Save the Byzantine Empire. In Melbourne Historical Journal, 2013, roč. 41, s. 30 – 43.

SALAMON, Maciej. "Amicus" or "Hostis"? Boleslav the Valiant and Byzantium, In Byzantinoslavica 1993, roč. 54, č. 1, s. 114 – 120.

SARANTIS, Alexander. Justinian's Balkan Wars: Campaigning, Diplomacy and Development in Illyricum, Thrace and the Northern World, A.D. 527-65. Prenton, UK: Francis Cairns,  2016.

SARANTIS, Alexander. War and Diplomacy in Pannonia and the north-west Balkans during the reign of Justinian: the Gepid Threat and Imperial Responses. In Dumbarton Oaks Papers 2009, roč. 63, s. 15 – 40.

SHEPARD, Jonathan. Byzantium and the Steppe-Nomads: The Hungarian Dimension. In PRINZING, Günter – SALAMON, Maciej (eds.). Byzanz und Ostmitteleuropa 950-1453 (=Mainzer Veröffentlichungen zur Byzantinistik 3). Wiesbaden: Harrasowitz, 1999, s. 55 – 83.

SHEPARD, Jonathan. Crowns from the Basileus, Crowns from Heaven. In Kaimakamova, Miliana – Salamon, Maciej – Smorąg Różycka, Małgorzata (eds.). Byzantium, New Peoples, New Powers : the Byzantino-Slav Contact Zone, from the Ninth to the Fifteenth Century. Cracow: Towarzystwo Wydawnicze, 2011, s. 139 – 159.

STEPHENSON, Paul. Byzantium's Balkan Frontier: A Political Study of the Northern Balkans, 900-1204. Cambridge: Cambridge University Press, 2000.

STEPHENSON, Paul. The Legend of Basil the Bulgar-Slayer. Cambridge: Cambridge University Press, 2003.

TINNEFELD, Franz. Byzantinische auswärtige Heiratspolitik vom 9. zum 12. Jahrhundert. Kontinuität und Wandel der Prinzipien. In VAVŘÍNEK, Vladimír (ed.). Byzantium and its Neighbors from the Mid-9th till the 12th Centuries. Papers Read at the International Byzantinological Symposium, Bechyně, September 1990. Prague: Slavonic Institue, 1993 = Byzantinoslavica 1993, roč. 54, s. 21 – 28.

TSAMAKDA, Vasiliki. The Illustrated Chronicle of loannes Skylitzes in Madrid. Leiden: Alexandros Press, 2002.

TÓTH, Endre – SZELÉNYI, Károly. The Holy Crown of Hungary: Kings and Coronations, Budapest: Kossuth, 2000.

TÓTH, Endre. Über die ungarische Heilige Krone. (Forschungsbericht). In Folia archaeologica 2001, roč. 49–50, s. 315 – 348.

UHLIRZ, Mathilde, Die Krone des hl. Stephan, des ersten König von Ungarn (=Veröffentlichungen des Instituts für österreichisches Geschichtsforschung XIV), Graz – Wien – München 1951.

VAVŘÍNEK, Vladimír. Der Brief des mährischen Fürsten Rastislav an den Kaiser Michael III. und die Umstände der Einladung der byzantinischen Mission nach Grossmähren. In KONSTANTINOU, Evangelos (ed.). Methodios und Kyrillos in ihrer europäischen Dimension (Philhellenische Studien, 10). Frankfurt am Main: Peter Lang 2005, s. 129 – 143.

WOZNIAK, Frank E. Byzantine Diplomacy and the Lombard-Gepidic Wars. In Balkan Studies 1978, roč. 20, s. 139 – 158