Osmanský štát v strednej Európe - História úprav

Mucska na 10:44, 18. september 2023

2023-09-18T10:44:48Z

Mucska na 10:55, 14. september 2023

2023-09-14T10:55:40Z

Mucska: Vytvorená stránka „Z hľadiska typológie štátnych zriadení sa priestor strednej Európy v období stredoveku a novoveku prevažne chápal ako miesto, kde sa formovali a vyvíjali tradi…“

2023-09-14T10:51:00Z

Vytvorená stránka „Z hľadiska typológie štátnych zriadení sa priestor strednej Európy v období stredoveku a novoveku prevažne chápal ako miesto, kde sa formovali a vyvíjali tradi…“

Zobraziť rozdiely

← Staršia verzia		Verzia zo dňa a času 10:44, 18. september 2023
Riadok 77:		Riadok 77:

	Osmanskú ríšu teda môžeme definovať ako teokraticko-monarchistický typ štátu s vojensko-administratívnym spôsobom kontroly a správy, ktorý však disponoval viacerými vnútornými kontrolnými mechanizmami, čiastočne narúšajúce ideologicko-náboženské a mocenské princípy riadenia štátu. Tento mechanizmus bol uplatňovaný nie len na centrálnej, ale aj provinčnej úrovni, no v rámci priestoru strednej Európy platili určité špecifiká. Tie boli definované jeho geostrategickou polohou a významom pre osmanský štát (obranná línia a ochrana hraníc) ako aj pôvodnou formou správy územia, uplatňovanej pred príchodom Osmanov do strednej Európy. Definitívny zlom osmanskej štátnej kontroly a moci v oblasti strednej Európe nastal po takzvanej Veľkej tureckej vojne so Svätou ligou (1683 – 1699) vedenou rakúskou vetvou Habsburgovcov, Poľskom, Benátkami a pod ideovom záštitou Pápežského štátu. Po tejto vojne sa na znovuzískaných územiach začal zavádzať systém správy uplatňovaný v rámci Habsburskej monarchie. Vyše 150-ročná osmanská prítomnosť v strednej Európe tak predstavovala obdobie, v rámci ktorého sa štát a jeho riadenie definovali a chápali na aj základe iných – turko-mongolských mocensko-politických a islamských nábožensko-ideologických princípoch.		Osmanskú ríšu teda môžeme definovať ako teokraticko-monarchistický typ štátu s vojensko-administratívnym spôsobom kontroly a správy, ktorý však disponoval viacerými vnútornými kontrolnými mechanizmami, čiastočne narúšajúce ideologicko-náboženské a mocenské princípy riadenia štátu. Tento mechanizmus bol uplatňovaný nie len na centrálnej, ale aj provinčnej úrovni, no v rámci priestoru strednej Európy platili určité špecifiká. Tie boli definované jeho geostrategickou polohou a významom pre osmanský štát (obranná línia a ochrana hraníc) ako aj pôvodnou formou správy územia, uplatňovanej pred príchodom Osmanov do strednej Európy. Definitívny zlom osmanskej štátnej kontroly a moci v oblasti strednej Európe nastal po takzvanej Veľkej tureckej vojne so Svätou ligou (1683 – 1699) vedenou rakúskou vetvou Habsburgovcov, Poľskom, Benátkami a pod ideovom záštitou Pápežského štátu. Po tejto vojne sa na znovuzískaných územiach začal zavádzať systém správy uplatňovaný v rámci Habsburskej monarchie. Vyše 150-ročná osmanská prítomnosť v strednej Európe tak predstavovala obdobie, v rámci ktorého sa štát a jeho riadenie definovali a chápali na aj základe iných – turko-mongolských mocensko-politických a islamských nábožensko-ideologických princípoch.
		+
		+	PhDr. Lukáš Rybár, PhD.
		+
		+	=== Bibliografia ===
		+	ÁGOSTON, Gábor. A flexible empire: authority and its limits on the Ottoman frontiers. In ''International Journal of Turkish studies''. 2003, roč. 9, č. 1-2, s. 15 – 31.
		+
		+	ÁGOSTON, Gábor. Defending and administering the Hungarian frontier. In WOODHEAD, Christine (ed.). ''The Ottoman World''. London, New York: Routledge, 2012, s. 220 – 236.
		+
		+	ÁGOSTON, Gábor. The Costs of the Ottoman Fortress-System in Hungary in the Sixteenth and Seventeenth Centuries. In ''Ottomans, Hungarians, and Habsburgs in Central Europe. The Military Confines in the Era of Ottoman Conquest''. Leiden: Brill, 2000, s. 195 – 228.
		+
		+	ALEŠ, Pavel. ''Cirkevné dejiny I. Úvod a prvé obdobie cirkevných dejín''. Prešov: Univerzita P.J. Šafárika, 1992.
		+
		+	CELNÁR, Michal. Hranice a pohraničie v kontexte osmansko-uhorských vojen 16. a 17. storočia. In KUŠNÍROVÁ, Dana – PAVONIČ, Peter (eds.). ''Hranice v priestore a čase. Stretnutie mladých historikov X''. Košice: Univerzita P.J. Šafárika, 2021, s. 25 – 33.
		+
		+	ÇALISIR, Muhammad Fatih. ''War and Peace in the Frontier: Ottoman Rule in the Uyvar Province, 1663-1685'' [Master Thesis]. Ankara: Bilkent University 2009.
		+
		+	ÇIRAKMAN, Asli. ''From the „Terror of the World to the „Sick Man of Europe“. European Images of Ottoman Empire and Society from Sixteenth Century to the Nineteenth''. New York: Peter Lang, 2002.
		+
		+	FODOR, Pál. Ottoman Policy Towards Hungary, 1520-1541. In ''Acta Orientalia Academiae Scientiarum Hungaricae'', 1991, roč. 45, č. 2/3, s. 271 – 345.
		+
		+	IMBER, Colin. ''The Ottoman Empire 1300–1650. The Structure of Power''. New York: Palgrave Macmillan, 2002.
		+
		+	INALCIK, Halil. Ottoman Methods of Conquest. In ''Studia Islamica'', 1954, roč. 2, s. 103 – 129.
		+
		+	İNALCIK, Halil. ''The Rise of the Ottoman Empire''. In COOK, Michael A. ''A History of the Ottoman Empire to 1730''. Cambridge: Cambridge University Press, 1976, s. 10 – 53.
		+
		+	HALLAQ, Wael B. ''An Introduction to Islamic Law.'' Cambridge: Cambridge University Press 2009.
		+
		+	HEGYI, Klára. The financial position of the vilayets in Hungary in the 16th – 17th centuries. In ''Acta Orientalia Academiae Scientiarum Hungaricae'', 2008, roč. 61, č. 1-2, s. 77 – 85.
		+
		+	HEGYI, Klára. The Ottoman Network of Fortresses in Hungary. In ''Ottomans, Hungarians, and Habsburgs in Central Europe. The Military Confines in the Era of Ottoman Conquest''. Leiden: Brill, 2000, s. 163 – 193.
		+
		+	KNAPP, Viktor. ''Velké právní systémy. Úvod do srovnávací právní vědy''. Praha: C.H.Beck, 1996.
		+
		+	KOPČAN, Vojtech. ''Nove Zamky - Ottoman Province in Central Europe''. In ''Studia historica Slovaca'', 1995, č. 19, s. 53 – 72.
		+
		+	KOPČAN, Vojtech. ''Turecké nebezpečenstvo a Slovensko''. Bratislava: Veda, 1986.
		+
		+	KREISER, Klaus – NEUMANN, Christoph K. ''Dějiny Turecka''. Praha: NLN, 2010.
		+
		+	LEWIS, Bernard. ''Dějiny Blízkého východu''. Praha: NLN, 2007.
		+
		+	NECIPOĞLU, Gülru. ''Architecture, ceremonial, and power: The Topkapi Palace in the fifteenth and sixteenth centuries.'' Cambridge, Massachusetts: The MIT Press, 1991.
		+
		+	NICOLLE, David. ''The Janissaries''. London: Osprey Publishing, 1995.
		+
		+	OSTŘANSKÝ, Bronislav. ''Malá encyklopedie islámu a muslimské společnosti''. Praha: Libri, 2009.
		+
		+	PÁLOSFALVI, Tamás. ''From Nicopolis to Mohács: A History of Ottoman-Hungarian Warfare, 1389–1526''. Leiden: Brill, 2018.
		+
		+	POPOVIĆ, Dušan J. ''Srbi u Vojvodini''. Knjiga I. Novi Sad: Matica Srpska, 1990.
		+
		+	POTMĚŠIL, Ján. ''Šaríͨͨa. Úvod do moslimského práva''. Praha: Grada, 2012.
		+
		+	SCHACHT, Joseph. ''An Introduction to Islamic Law''. Oxford: Clarendon Press, 1982.
		+
		+	STREUSAND, Douglas E''. Islamic Gunpowder Empires. Ottomans, Safavids, and Mughals''. Philadelphia: Westview Press, 2011.
		+
		+	SUGAR, Peter F. ''Southeastern Europe under Ottoman Rule, 1354 – 1804. A History of East Central Europe. Vol. V''. Seattle, London: University of Washington Press, 1977.
		+
		+	SZABÓ, János B. The Ottoman Conquest in Hungary: Decisive Events (Belgrade 1521, Mohács 1526, Vienna 1529, Buda 1541) and Results. In FODOR, Pál (ed.). '' The Battle for Central Europe''. Leiden: Brill, 2019, s. 263 – 275.
		+
		+	TAUER, Felix. ''Svět islámu''. Praha: Vyšehrad, 1984.
		+
		+	UYAR, Mesut – ERICKSON, Edward J. ''A Military History of the Ottomans: From Osman to Atatürk''. Santa Barbara, Denver, Oxford: ABC CLIO, 2009.
		+
		+	САДАГДАР, М.И. ''Основы мусульманского права''. Москва: Университет дружбы народов им. Патриса Лумумбы, 1968.

@@ Riadok 1: / Riadok 1: @@
 Z hľadiska typológie štátnych zriadení sa priestor strednej Európy v období stredoveku a novoveku prevažne chápal ako miesto, kde sa formovali a vyvíjali tradičné monarchistické štáty (kráľovstvo, kniežatstvo a pod.). V dôsledku expanzie Osmanov v 15. a 16. storočí sa však v strednej Európe objavil aj iný typ štátneho zriadenia, ktorý z pohľadu nábožensko-ideologického i mocensko-politického fungoval na odlišných princípoch riadenia a správy.
 V staršej európskej historiografii sa štátne útvary, formujúce sa na základe islamskej náboženskej ideológie, často definovali ako teokratické. Túto tézu podporuje fakt, že prorok Muhammad (cca 570 – 632) počas svojho pôsobenia nezastával len funkciu proroka, ale zároveň nábožensko-politického a vojenského vodcu. Hoci jeho autorita vyplývala predovšetkým z prvej spomínanej pozície, druhá bola nerozlučné spätá s prvou. Obe tak tvorili nerozlučný celok. Tento fenomén nábožensko-politickej autority sa neskôr preniesol na jeho následníkov – takzvaných kalifov, ktorí sa stali vládcami prvého štátu ideologicky ukotveného na princípoch islamského náboženstva. Štát formujúci sa na základe tejto tézy implikoval, že sa počas celého vývoja islamského štátu prelínali otázky vzťahu náboženstva, politickej moci a zároveň štátu a práva. Na lepšie pochopenie je vhodné uviesť porovnanie s vývojom kresťanského náboženstva. Kresťanstvo v čase, keď ho rímsky cisár Konštantín I. (306 – 337) vyhlásil za štátom legalizované náboženstvo, existovalo paralelne s rozvinutým politickým a štátoprávnym systémom, ktorý sa sformoval už pred jeho vznikom. V kresťanských politických a štátoprávnych koncepciách sa moc delí na dve sféry: duchovnú a svetskú, pričom duchovná moc dominuje nad svetskou. Islam však takéto delenie moci nepozná. V jeho teoretickom ponímaní štát a právo nie sú oddelené od náboženstva, ale sú jeho priamou a neoddeliteľnou súčasťou. Štát teda nemohol byť tvorcom zákona a práva. Jediným zákonodarcom je Alláh, ktorého príkazy sú obsiahnuté v Koráne, svätej knihe islamu, a v ostatných prameňoch moslimského práva. Z toho dôvodu sa klasické islamské štáty ako Arabský kalifát či neskôr Osmanská ríša nazývali teokratickými, kde štát plnil skôr úlohu služobníka náboženstva. Vnímanie spojenia náboženskej a svetskej sféry je jednou zo základných podmienok pochopenia problematiky islamského štátu a práva.
@@ Riadok 15: / Riadok 14: @@
 Na základe vyššie uvedeného je možné konštatovať, že osmanskí sultáni vyjadrovali svoju suverenitu a nárokovali si legitimitu viacerými prostriedkami a opierali sa nielen o islamské princípy, ale o celý rad turko-mongolsko-iránských tradícií v prepojení s byzantským mocensko-politickým dedičstvom. Tým si osmanská mocenská a štátna ideológia dlhé obdobie udržiavala lojalitu nielen turecko-islamskej populácie, ale aj obyvateľstva rozsiahlych a vzdialených území iného náboženského a etnického pôvodu. Hoci na prvý pohľad Osmanská ríša oficiálne vykazovala princípy teokratického a zároveň absolútne monarchistického štátu, na základe predstaveného textu ho nie je možné definovať ani ako jednoznačné teokratický, ani ako výhradne a absolútne monarchistický, keďže v štáte existovali kontrolné mechanizmy (opierajúce sa aj o islamskú teológiu a právo), ktoré obmedzovali absolutistickú moc osmanského panovníka.
-Centrum a periféria (centrálne orgány a provinčná správa)
+=== Centrálne orgány a provinčná správa ===
 Okrem vyššie uvedených mocensko-ideologických princípov bola ďalším konštitutívnym základom Osmanskej ríše jeho premyslená vojenská organizácia prepojená s rozvinutým a efektívnym inštitucionálnym a provinčným správnym systémom, ktorý napriek svojej centralistickej podobe do určitej miery rešpektoval lokálne špecifiká a nábožensko-právnu a inštitucionálnu tradíciu, ako napríklad v prípade Egypta alebo oblastí obývaných kurdskými kmeňmi.
@@ Riadok 57: / Riadok 55: @@
 Ako už konštatoval M. Celnár, stredná Európa (hlavne Uhorsko) predstavovala pre Osmanov územie so špecifickým statusom, keďže sa tu – v porovnaní s inými časťami ríše – aplikoval odlišný systém správy. V osmanskom Uhorsku sa v podstate nikdy nepodarilo zaviesť taký istý systém správy ako v iných osmanských provinciách. Dôvodom bol hlavne fakt, že išlo o pohraničnú značne militarizovanú oblasť susediacu s nepriateľským územím. Navyše, práve v pohraničných oblastiach sa prekrývali dve rozdielne štátne zriadenia.
-Vojensko-lénny systém
+=== Vojensko-lénny systém ===
 Osmanský vojenský systém bol úzko prepojený so správnymi orgánmi ríše na centrálnej a provinčnej úrovni, preto ho nemožno opomenúť. Predstavoval efektívny a organizovaný vojensko-lénny systém, ktorý Osmanskej ríši v období 15. – 18. storočia zabezpečil pozíciu jednej z najmocnejších ríš v euro-ázijskom priestore. Za úspechy na vojenskom poli mohla ďakovať aj početnej (cca 80- až 100-tisíc vojakov) dobre vycvičenej a organizovanej armáde. Tento systém sa začal uplatňovať v druhej polovici 14. storočia a bol zriadený podľa vzoru a tradície seldžuckého Rúmskeho sultanátu. Niektoré formy prebrali od Byzantíncov. Osmanská armáda od 14. storočia prešla viacerými fázami vývoja, no v 15. storočí sa jej delenie ustálilo na tri hlavné časti: centrálnu (kapikulu), provinčnú (timar) a pohraničnú armádu (akincı).
@@ Riadok 65: / Riadok 62: @@
 Okrem sipahíjovskej kavalérie existovala ešte nepravidelná ľahká jazda (akincı), ktorá slúžila v pohraničných provinciách a z hľadiska sociálneho statusu tvorila určitý medzistupeň medzi askeri a reaya, keďže na rozdiel od pravidelnej centrálnej alebo provinčnej armády nebola vyplácaná ani žoldom, ani v podobe timáru. V čase mieru sa živila väčšinou remeslom či príležitostným výberom poplatkov a počas vojny bola spravidla vysielaná plieniť nepriateľské územia, kde sa snažila získať čo najväčšiu korisť. Až do 17. storočia tvorili súčasť vojenských štruktúr, no postupne, v súvislosti s poklesom expanzívnych vojen, sa marginalizoval ich význam v rámci osmanskej armády.
-Zákonodarstvo a súdnictvo
+=== Zákonodarstvo a súdnictvo ===
 Neoddeliteľnou súčasťou riadenia osmanského štátu bol súdno-právny systém, založený na princípoch islamského práva (šaríʼa) hanífovského mazhabu a vlastného – tureckého obyčajového práva (örf). Nemožnosť plnej aplikácie islamského náboženského práva v zložitom systéme centralizovanej politiky osmanských sultánov viedla k rozvoju vlastného špecifického zákonodarstva. Sultán vydával nariadenia (hatt) a dekréty (firman), ale tie z nábožensko-právneho hľadiska museli byť v zhode so šaríʼou a schválené prostredníctvom fatwá, ktorú vyhlasoval najvyšší istanbulský muftí (a kádí zároveň) – šejch-ul-islam. Takáto prax bola najčastejšie realizovaná v prípade vydávania zbierok zákonov (kanun-name). Najznámejšie zbierky kanun-name boli vydané za vlády Mehmeda II. (1453 – 1456), Selima I. (1512 – 1520), Sulejmana (1520 – 1566) či Ahmeda I. (1603 – 1617). Tieto kanun-name určovali najmä spôsob centrálnej štátnej správy a vojenského zriadenia i celú provinčnú úradnícku, vojenskú a súdnu hierarchiu a daňový systém. Zbierka kanun-name bola platná iba za života sultána, ktorý danú zbierku zákonov vydal. Po jeho smrti jej platnosť končila. Preto každý nový sultán musel vydávať vlastný kanun-name. Predstavovali tak kontinuálnu líniu zákonodarstva Osmanskej ríše a v rámci osmanského islamského práva patria medzi dôležité pramene.
@@ Riadok 77: / Riadok 73: @@
 V mestách mali kádí aj svojich pomocných sudcov (naib). Okrem kádíov sa právnymi záležitosťami zaoberali muftíovia ako najväčší znalci moslimskej vierouky. Kádíovia boli volení do funkcie zväčša na tri roky. Muftíovia pôsobili doživotne. Súdnictvo ako súčasť duchovenstva finančne nezaťažovalo štát. Poplatky poberali od súdiacich sa strán alebo z vakufných majetkov.
-Typológia Osmanskej ríše v rámci dejín štátu
+=== Typológia Osmanskej ríše ===
 Na základe predstaveného textu môžeme Osmanskú ríšu definovať ako teokraticko-monarchistický typ štátu s vojensko-administratívnym spôsobom kontroly a správy, ktorý však disponoval viacerými vnútornými kontrolnými mechanizmami, čiastočne narúšajúcimi ideologicko-náboženské a mocenské princípy riadenia štátu. Tento mechanizmus bol uplatňovaný nielen na centrálnej, ale aj provinčnej úrovni, no v rámci priestoru strednej Európy platili určité špecifiká. Tie boli definované jeho geostrategickou polohou a významom pre osmanský štát (obranná línia a ochrana hraníc), ako aj pôvodnou formou správy územia, uplatňovanej pred príchodom Osmanov do strednej Európy. Definitívny zlom osmanskej štátnej kontroly a moci v oblasti strednej Európy nastal po takzvanej veľkej tureckej vojne so Svätou ligou (1683 – 1699), vedenou rakúskou vetvou Habsburgovcov, Poľskom, Benátkami a pod ideovou záštitou pápežského štátu. Po tejto vojne sa na znovuzískaných územiach začal zavádzať systém správy uplatňovaný v rámci habsburskej monarchie. Vyše 150-ročná osmanská prítomnosť v strednej Európe tak predstavovala obdobie, v rámci ktorého sa štát a jeho riadenie definovali a chápali aj na základe iných – turko-mongolských mocensko-politických a islamských nábožensko-ideologických – princípov.
+Osmanskú ríšu teda môžeme definovať ako teokraticko-monarchistický typ štátu s vojensko-administratívnym spôsobom kontroly a správy, ktorý však disponoval viacerými vnútornými kontrolnými mechanizmami, čiastočne narúšajúce ideologicko-náboženské a mocenské princípy riadenia štátu. Tento mechanizmus bol uplatňovaný nie len na centrálnej, ale aj provinčnej úrovni, no v rámci  priestoru strednej Európy platili určité špecifiká. Tie boli definované jeho geostrategickou polohou a významom pre osmanský štát (obranná línia a ochrana hraníc) ako aj pôvodnou formou správy územia, uplatňovanej pred príchodom Osmanov do strednej Európy. Definitívny zlom osmanskej štátnej kontroly a moci v oblasti strednej Európe nastal po takzvanej Veľkej tureckej vojne so Svätou ligou (1683 – 1699) vedenou rakúskou vetvou Habsburgovcov, Poľskom, Benátkami a pod ideovom záštitou Pápežského štátu. Po tejto vojne sa na znovuzískaných územiach začal zavádzať systém správy uplatňovaný v rámci Habsburskej monarchie. Vyše 150-ročná osmanská prítomnosť v strednej Európe tak predstavovala obdobie, v rámci ktorého sa štát a jeho riadenie definovali a chápali na aj základe iných – turko-mongolských mocensko-politických a islamských nábožensko-ideologických princípoch.