Zdravie, choroby a výživa v staroveku - História úprav

Mucska na 07:47, 27. september 2023

2023-09-27T07:47:09Z

Mucska na 07:46, 27. september 2023

2023-09-27T07:46:28Z

Zobraziť rozdiely

Mucska na 07:41, 17. september 2023

2023-09-17T07:41:03Z

Mucska na 07:40, 17. september 2023

2023-09-17T07:40:11Z

Mucska: Vytvorená stránka „Zdravie každej spoločnosti je veľmi úzko späté s jej hygienickou a medicínskou úrovňou. Nebolo to inak ani v strednej Európe. Európska medicína bola, podobne…“

2023-09-17T07:39:15Z

Vytvorená stránka „Zdravie každej spoločnosti je veľmi úzko späté s jej hygienickou a medicínskou úrovňou. Nebolo to inak ani v strednej Európe. Európska medicína bola, podobne…“

Zobraziť rozdiely

← Staršia verzia		Verzia zo dňa a času 07:47, 27. september 2023
Riadok 132:		Riadok 132:

	Verejné kúpele, ktoré sa od 1. storočia pred n. l. začali rozširovať v Ríme, si rýchlo našli obľubu aj v menších mestách Itálie i v provinciách. Rímska kultúra kúpeľníctva sa dostala s rozširovaním moci impéria aj do strednej Európy. V tejto lokalite dosiahla vďaka mnohým minerálnym prameňom veľký rozkvet. Jedným z najvýznamnejších kúpeľných centier tejto lokality bolo od 40. rokov 1. storočia rímske vojenské a civilné mesto Carnuntum a jeho okolie (lokalita Bad Deutsch-Altenburg), kde sa dodnes nachádzajú jódové a sírne pramene, ktoré sú jednými z najmocnejších v strednej Európe a využívali ich už Rimania. V Carnunte sa nachádzalo väčšie množstvo kúpeľov rôznej veľkosti. Najväčšie kúpele sa nachádzali na fóre a zaberali plochu 1500 m2. Vďaka svojej obrovskej rozlohe – tvoria jednu z najrozsiahlejších budov v celom Carnunte – boli pôvodne pokladané za palácový komplex.		Verejné kúpele, ktoré sa od 1. storočia pred n. l. začali rozširovať v Ríme, si rýchlo našli obľubu aj v menších mestách Itálie i v provinciách. Rímska kultúra kúpeľníctva sa dostala s rozširovaním moci impéria aj do strednej Európy. V tejto lokalite dosiahla vďaka mnohým minerálnym prameňom veľký rozkvet. Jedným z najvýznamnejších kúpeľných centier tejto lokality bolo od 40. rokov 1. storočia rímske vojenské a civilné mesto Carnuntum a jeho okolie (lokalita Bad Deutsch-Altenburg), kde sa dodnes nachádzajú jódové a sírne pramene, ktoré sú jednými z najmocnejších v strednej Európe a využívali ich už Rimania. V Carnunte sa nachádzalo väčšie množstvo kúpeľov rôznej veľkosti. Najväčšie kúpele sa nachádzali na fóre a zaberali plochu 1500 m2. Vďaka svojej obrovskej rozlohe – tvoria jednu z najrozsiahlejších budov v celom Carnunte – boli pôvodne pokladané za palácový komplex.
		+
		+	Mgr. et Mgr. Daniela Rošková, PhD.

	=== Bibliografia ===		=== Bibliografia ===

@@ Riadok 63: / Riadok 63: @@
 Pedanios Dioscorides (40 – 90) pracoval ako lekár v rímskej armáde počas vlády cisárov Nerona a Vespasiana. Počas vojenských výprav prešiel s armádou postupne väčšinu Európy a Stredného Východu, čo mu umožnilo venovať sa popri medicínskej starostlivosti o vojakov aj botanike. Zbieral liečivé rastliny, študoval ich účinky na živé organizmy. Počas svojich ciest preštudoval väčšinu dostupných rastlinných liečiv i jedov, rovnako ako mnoho liečebných postupov a prostriedkov, používaných na územiach, ktoré precestoval. Z týchto informácií vytvoril monumentálne päťzväzkové dielo, ktoré v latinskom jazyku vyšlo pod názvom De materia medica a je právom považované za najvýznamnejší antický farmakologický spis, ktorý vytvoril základ pre modernú farmakognóziu. Ako liekopis sa používal viac než 1500 rokov a stal sa predchodcom moderných liekopisov. V stredoveku sa táto kniha rozšírila v latinskej, gréckej aj arabskej podobe.
-==== Lekársky stav u Grékov a Rimanov ====
+=== Lekársky stav u Grékov a Rimanov ===
 Medicínska profesia nebola v antike až do 3. st. po Kr. inštitucionalizovaná, nevydávali sa diplomy alebo osvedčenia o absolvovaní štúdia, vzdelanie bolo súkromnou záležitosťou daného lekára. Lekárom mohol byť v podstate každý, záviselo od schopností a prestíže, ktorá mu získala klientelu. Lekár pôsobil na jednom stálom mieste alebo putoval po krajine a ponúkal svoje služby, rovnako ako Hippokrates. Až od čias helenizmu sa lekári dostávali do služieb obce, ktoré si ich najímali a aj ich platili. V prípade, že sa lekárovi nedarilo, jednoducho zmenil prácu.
 Pod vplyvom filozofie a sofistov sa začalo medicínske umenie u Grékov považovať za techné (činnosť spojená s vedou, umením a remeslom), ktorú bolo možné, ako každé remeslo, sa naučiť. Otec-lekár predával najmä praktické skúsenosti synovi. Neskôr si skúsený lekár zobral poslucháčov aj mimo rodinu. Množstvo študentov sa rozrastalo, až postupne vznikla škola. Nádejní lekári študovali literatúru, mohli sa zúčastňovať prednášok, ale v praxi sa učili hlavne sledovaním skúseného lekára pri práci a neskôr spoluprácou s ním.

@@ Riadok 45: / Riadok 45: @@
 Rímske lekárstvo vychádzalo pôvodne z domácej medicíny, liečiteľstva a magických praktík. Mnoho sa Rimania naučili od pôvodného obyvateľstva Itálie, najmä hygienické pravidlá, odvodňovanie, kanalizáciu a kúpeľníctvo prevzali od Etruskov. Vedeckú medicínu prebrali až od Grékov. O oficiálnom prijatí gréckeho boha lekárstva Asklépia do Ríma informuje Lívius, kde hovorí o jeho pozvaní z dôvodu epidémie v Ríme v roku 293 pred Kr. Popis príchodu nájdeme aj u Ovídia a Valéria Maxima. Rimania prevzali od Grékov najprv božský symbol lekárstva a až potom začali využívať aj služby lekárov. Pramene k poznaniu dejín antickej medicíny tvoria okrem samotných diel antických lekárov aj diela polyhistorov Aula Cornelia Celsa (cca 25 pred Kr. – 50) O lekárstve (De Medicína) a Plínia Staršieho (23 – 79) Prírodoveda (Naturalis Historia).  Prvými lekármi v Ríme boli Gréci, najprv grécki otroci (servus medicus), ktorí svojimi znalosťami výrazne prevyšovali schopnosti domáceho liečenia Rimanov a stali sa dôležitou súčasťou domácností bohatých Rimanov. Do Ríma sa postupne sťahovali aj slobodní Gréci, ktorí začali vykonávať medicínsku prax. Ich kvalita a úspechy v uzdravovaní sa rôznili a mnohí vyvolávali v Rimanoch obavy.
-=== Asklepiades z Bithýnie ===
+==== Asklepiades z Bithýnie ====
 Od 1. storočia pred Kr. s príchodom významného gréckeho lekára Asklepiada z Bithýnie (cca 124 – 60 pred Kr.) môžeme hovoriť o rozvoji medicíny v Ríme. Asklepiades sa v Ríme tešil veľkej obľube. Priniesol v porovnaní so svojimi predchodcami, z ktorých mnohí sa medzi Rimanmi neslávne zapísali ako „kati“ (carnifex) rezaním, humánnu medicínu. Jeho techniky zámerne nespôsobovali pacientom bolesť, odporúčal im na choroby kúpele a ako prvý zdokumentovane využíval masážnu terapiu. Medzi jeho ďalšie liečebné odporúčania patrila konzumácia vína proti boleniu hlavy a počúvanie hudby na celkové upokojenie celého tela.
 Od tohto obdobia môžeme hovoriť o príchode študovaných a kvalitných lekárov a postupnom získaní rešpektu k tomuto povolaniu. Napriek tomu počas celých stáročí pretrvával rezervovaný postoj k lekárom, čo do istej miery súviselo aj s ich cudzím pôvodom.
 Medicína sa rozvíjala najmä v oblasti chirurgie, kde sa lekári učili na zraneniach priamo na bojiskách alebo v gladiátorských školách. Medzi najvýznamnejších lekárov rímskeho obdobia po Asklepiadovi patria lekári gréckeho pôvodu, predstavitelia jednotlivých gréckych filozoficko-medicínskych škôl, ktorí študovali v najprestížnejších lekárskych centrách (napr. Kos, Alexandria, Krotón alebo Elea), pôsobili po celej ríši a nakoniec sa usadili v Ríme.
-=== Soranos z Efezu ===
+==== Soranos z Efezu ====
 Do dejín medicíne sa významne zapísal Soranos z Efezu (98 – 138), za svojich čias všestranne pôsobiaci lekár. Sorana dnes poznáme najmä ako ženského lekára a zakladateľa pôrodníctva, a to vďaka jeho spisu o pôrodníctve O pôrodníckom umení a chorobách žien (De arte obstericia morbisque mulierum), ktorý sa z jeho rozsiahleho diela jediný zachoval. Latinský preklad jeho po grécky napísaného diela, známy aj ako Gynekológia (Gynaecia), bol venovaný pôrodným babiciam a Soranos ho napísal ako základnú príručku obsahujúcu všetky poznatky dôležité pre pôrodné babice (obstetrix). V diele sa venuje otázkam ženského tela, ženským chorobám, pohlavnému styku, otehotneniu, nevynecháva ani antikoncepčné a abortívne prostriedky. Venuje sa samostatne aj pôrodu a následnej starostlivosti o rodičku aj novorodenca. Tieto pokyny a rady neboli určené pre širokú verejnosť, ale pre odborníkov v pôrodníckej oblasti. Poznatky a rady, ktoré sú v diele určené pôrodným babiciam pri starostlivosti o ženy nielen počas tehotenstva a pôrodu, sa stali základom pôrodníctva a gynekológie na dlhé stáročia a Soranovo dielo a mnohé jeho postupy a znalosti sa využívali ešte aj v 19. storočí.