Architektonický vzhľad rímskych miest v strednej Európe

Z Databáza historickej terminológie k dejinám Strednej Európy

Počas existencie Rímskej ríše sa v jednotlivých provinciách rozširujúceho sa impéria budovali mestá plné monumentálnych stavieb a vyspelých architektonických prvkov. Rím, ako hlavné mesto impéria a na dlhé obdobie sídelné mesto rímskych cisárov, bol akousi výstavnou skriňou, ktorú sa snažili napodobňovať ostatné mestá v jednotlivých častiach rozpínajúcej sa ríše – prirodzene, aj mestá v strednej Európe, ktoré vznikali v rámci provincií Panónia a Noricum. Rímska mestská architektúra mala aj politickú funkciu a spolu s rímskou administratívnou štruktúrou v tomto regióne demonštrovala veľkoleposť a moc Ríma. Cieľom rímskych architektov bolo okrem politickej funkcie v rámci mestskej i vidieckej zástavby zlepšiť a zjednodušiť život svojich spoluobčanov, ako aj prisťahovalcom ponúknuť v novom prostredí štandard, na ktorý boli zvyknutí z Itálie. S týmto cieľom sa spolu s rímskou mocou do strednej Európy dostáva aj množstvo dôležitých architektonických postupov vrátane stavby oblúka, kupoly a klenby, akvaduktov a hygienických zariadení (kúpeľov, čistej tečúcej vody, priebežne vodou odvodňovaných latrín), nemocníc, podlahového vykurovania, cestnej siete a mnohých ďalších.

Rímske mestá v strednej Európe

Rímske mestá v strednej Európe vychádzali z tradičného vzhľadu a funkcie rímskych miest v Itálii. Líšili sa len niektorými zjednodušenými prvkami, ktoré súviseli s ich funkciou a geografickou lokalitou. Oblasť strednej Európy mala klimaticky chladnejšie podnebie, ktorému bolo potrebné čiastočne prispôsobiť architektúru typických rímskych domov. Druhý zásadný rozdiel sa týkal rozsiahlosti a veľkoleposti klasických rímskych prímestských a vidieckych víl prispôsobených na oddych rímskej aristokracie, ktoré v tomto priestore tým italským nemohli konkurovať.

Architektonický vzhľad miest sa v prostredí strednej Európy výrazne nelíšil od mestskej zástavby v Itálii alebo priamo v Ríme. Antické mestá v Noricu i Panónii vznikali ako nové lokácie, často v miestach väčších predrímskych sídelných celkov, alebo aspoň v ich blízkosti. V tejto lokalite, na rozdiel od napr. korutánskeho Magdalensbergu, neexistovala koexistencia pôvodného neskorolaténskeho oppida v symbióze s antickou obchodnou kolóniou alebo neskôr mestom.

Dokladmi urbanistickej zástavby podľa tradičnej rímskej architektúry sú archeologické nálezy z rímskych miest provincií Noricum – mesto Aguntum (dnes Lienz), Celeia (dnes Celje), Flavia Solva (pri dn. rakúskych mestách Leibniz a Wagna), Iuvavum (dnes Salzburg), Ovilavis (Wels), Teurnia (St. Peter im Holz) a Virunum (Zollfeld); Pannonia – Aquincum (Budapešť), Brigetio (Szöny), Carnuntum (Petronell a Bad Deutsch-Altenburg), Emona (Ľubľana), Poetovio (Pluj), Savaria (Szombathely), Scarbantia (Šopron), Sirmium (Sremska Mitrovica) Siscia (Sisak), Vindobona (Viedeň).

Na území Slovenska sa stretávame s rímskou architektúrou v rímskom vojenskom tábore (castel) Gerulata, ktorý sa spolu s priľahlým zázemím pre civilné obyvateľstvo nachádzal v dnešnej Bratislave-Rusovciach. Kastel Gerulata bol súčasťou opevnenej rímskej hranice Limes Romanus. V jeho bezprostrednej blízkosti (okolo 45 km) sa nachádzalo hlavné mesto provincie Carnuntum. Kastel Kelemantia (dnes Iža pri Komárne) tvoril predpolie légiového tábora Brigetio. Rímske stavebné pamiatky sa nachádzajú aj v lokalitách Bratislava-Dúbravka, Devín, Stupava, Cífer-Pác a ďalšie.

Na mnohých miestach systematický výskum miest komplikuje fakt, že väčšinou boli antické mestá prekryté stredo- a novovekou zástavbou a mnohé sú dodnes pod modernými centrami, napr. Viedeň (Vindobona). Výnimku tvorí napríklad civilné mesto Carnuntum, ktoré stálo mimo rozsiahleho stredovekého osídľovania a jeho výskum tak umožňuje poznanie rímskej architektonickej a urbanistickej činnosti na území strednej Európy.

Rímska architektúra

Základný prameň pre poznanie rímskej architektúry tvorí dielo Desať kníh o architektúre (De architectura libri decem), ktoré spísal Marcus Vitruvius Pollio (1. storočie pred n. l.). Vitruvius pôsobil počas Caesarových výbojov ako praefectus fabrum – veliteľ technickej jednotky zodpovednej za konštrukciu a údržbu obliehacích strojov – balíst, škorpiónov a ďalších metacích zariadení. Po skončení vojny pôsobil naďalej ako civilný architekt. Za spísanie svojho životného diela venovaného architektúre si získal priazeň cisára Augusta, ktorý ho po zvyšok života podporoval. Vitruviovo dielo sa skladá z desiatich kníh venovaných civilnej aj vojenskej architektúre. V prvej knihe sa Vitruvius zaoberá základmi urbanistiky a plánovania miest, krajinnou architektúrou a kvalifikáciou potrebnou na prácu rímskeho architekta. Celá druhá kniha je venovaná stavebným materiálom. Tretia a štvrtá kniha rozoberajú chrámy a stĺpy, piata sa venuje verejným budovám (divadlá, kúpele, zápasiská, fórum). Súkromné budovy sú predmetom šiestej knihy, v siedmej sa Vitruvius venuje vnútornému zariadeniu domov, dekoratívnym omietkam a farbám. V nasledujúcej ôsmej knihe sa preberajú vodné zdroje, akvadukty, cisterny a studne. Drobné stroje (slnečné hodiny, vodné hodiny a pod.), meranie a geometria sú predmetom deviatej knihy a posledná kniha je zameraná na stavebnú a vojenskú techniku (žeriavy, obliehacie stroje a pod.).

Hoci nemožno s istotou potvrdiť, že by architekti budujúci mestá v provinciách strednej Európy vychádzali priamo z Vitruviovej knihy, je zrejmé, že dodržiavali základné architektonické postupy, a práve toto dielo predstavovalo súhrn všetkých stavebných znalostí a postupov, ktoré Rimania používali pri budovaní miest, pri výbere vhodného terénu, pri stavbe verejných i súkromných budov. Ich postupy boli do veľkej miery unifikované v celej ríši.

Architektúra predstavovala v antike súhrn všetkých technických vied. Tie sa delili na samotné staviteľstvo (aedificatio), na konštruovanie hodín (gnomonice) a stavbu strojov (machinatio). Staviteľstvo sa následne delilo na stavby určené pre verejnosť a na stavby súkromné.

Pravidlá pre staviteľstvo sú vo Vitruviovom diele jasne definované. Ak ide o jednotlivé stavby alebo stavebné celky, ako sú mestá, má byť takýmto stavbám zabezpečená trvácnosť (firmitas), ale zároveň majú slúžiť aj praktickému účelu (utilitas). Ak nejde o stavby, ktoré sú len čisto účelné, podľa pravidiel rímskej architektúry majú disponovať aj určitou krásou a estetickým dojmom (venustas).

Pre správnu konštrukciu všetkých architektonických diel je potrebné dodržiavať správnu kompozíciu. Vitruvius rozlišuje šesť hlavných zložiek staviteľovej kompozície. Sú to ideové usmernenie (ordinatio), rozvrhnutie (dispositio), celkový súlad (eurytmia), symetria, ladnosť (decor) a nakoniec je to hospodárna rozvážnosť, rozvrhnutie (distributio). Všetky tieto aspekty je potrebné dodržať pre správnu konštrukciu jednotlivých diel.

Hneď v úvode diela sa rozoberá urbanistická zástavba aj výber vhodnej lokality na založenie nového mesta. Najdôležitejší je výber zdravého miesta. Musí byť vyššie položené, kde nie je hmla, mimo blízkosti močiarov. Vyvýšená poloha mesta mala aj vojenskú výhodu, umožňovala vidieť na všetky svetové strany, dávala tak možnosť v dostatočnom predstihu sa pripraviť na útok nepriateľa.

Stavebné materiály

Základnými stavebnými materiálmi rímskej mestskej architektúry boli tehly, kameň a drevo. Stavebné tehly sa vyrábali z hliny, ktorá bola ľahko dostupná. Vitruvius vysvetľuje, že na výrobu tehál by sa nemala používať piesková či hrubozrnná hlina, pretože tehly sú potom ťažké a náchylnejšie na prasknutie. Mala by sa používať hlina belavá alebo červenkastá, prípadne hrubozrnný piesok. Tieto materiály sú ľahšie a lepšie sa pri stavbe na seba kladú. V najstaršom období sa používali nepálené tehly, od cisárskeho obdobia sa dávala prednosť tehlám páleným. Vitruvius odporúča sušenie nepálených tehál na slnku počas jesene, keď slnko ešte stále dostatočne hreje. Neodporúča výrobu v lete, keďže slnečný svit je vtedy príliš agresívny a môže tehly z vonkajšej strany spáliť, zatiaľ čo vo vnútri ostávajú vlhké, čo spôsobuje ich krehkosť a lámavosť. Na stavbu by sa podľa neho mali využívať tehly staré aspoň dva roky, aby sa zabezpečila ich pevnosť. Takáto tehla je už usadená, nemení svoju veľkosť a lepšie drží omietku. Tehly sa formovali ručne, pomocou drevených šablón, sušili sa dlhšiu dobu a vypaľovali pri teplote 650 – 850 ºC.

Podľa potrieb stavby Rimania dokázali vytvárať špeciálne tvarované tehly (krytinové alebo bradavkové). Tie sa využívali pri stavbe oblúkov, pilierov alebo hypocaustu.

Špeciálne sa vyrábala strešná krytina, ktorá sa kládla na drevené krovy budov. Z archeologických nálezov poznáme dva druhy strešných škridiel: tegula (pl. tegulae) a imbrex (pl. imbrices), ktoré sa používali na zlepšenie odolnosti strechy proti poveternostným vplyvom v spoločnej kombinácii. Tegulae boli ploché, mierne sa zužujúce polobdĺžnikové dlaždice s prírubou pozdĺž oboch dlhých strán. Imbrices pripomínali mierne sa zužujúce rúrky, ktoré boli pozdĺžne rozrezané na polovicu. Tegulae sa kládli tesne vedľa seba a medzery medzi nimi vypĺňali imbrices. Keďže sa jednotlivé škridly mierne zužovali, každý rad mohol prekrývať rad nižšie pod ním, čím sa odstránili medzery. Stavebný materiál pre civilné aj vojenské stavby – stavebné a obkladové tehly, dlaždice, strešnú krytinu (tegula, imbrex) i súčasti vykurovacieho systému – vyrábali tehliari (figlinarii). V provinciách existovali tehelne (figlina tegularia, latericia) rôzneho druhu: armádne (pri limitných táboroch) a civilné, súkromné dielne (pri mestách, osadách, vilových usadlostiach). Tehliarstvo bolo úzko špecializovaným samostatným remeslom, veľmi blízkym hrnčiarstvu. Líšili sa tvarom pecí, ktoré mali vzhľadom na charakter výrobkov štvorhranný pôdorys a väčšie rozmery než pece na vypaľovanie nádob a drobných keramických výrobkov. Niektoré tehliarske výrobky boli označované kolkami, na iných sa vyskytujú odtlačky nôh, obuvi, zvieracích labiek a rôzne značky (tzv. Handmarken). Výroba tehál bola, podobne ako výroba keramiky, sezónnou prácou. Denná produkcia jedného tehliara sa odhaduje na 100 až 300 kusov. Nálezy tehlových pecí sú doložené z viacerých lokalít strednej Európy. Napríklad lokalita Gyulafirátót-Pogánytelek v dnešnom Maďarsku bola známa svojou tehelňou. Tehelňa vznikla v tejto lokalite vďaka prítomnosti kvalitnej červenej hliny. Výrobky, ktoré sa tu vyrábali, mali kolok/značku RESATVS.

Tehelňa fungovala aj v Scarbantii, dokladom je tehelná pec s kruhovým pôdorysom s priemerom 6 metrov. Na mieste sa našla tehla s kolkom/značkou FLORVS MAGISTER. Je to meno úradníka, ktorý bol zodpovedný za chod a produkciu tehelne (magister figlinarum). Jeho celé meno bolo Gaius Coranius Florus.

Dôležitým stavebným materiálom so širokou škálou použitia bol piesok. Najčastejšie sa používal pri miešaní malty alebo pri robení omietky. Piesok sa získaval z pieskovní, prípadne mohol byť použitý preosiaty riečny piesok, ktorý bol dobrý do omietok. Piesok z morského dna bol menej kvalitný – z dôvodu uvoľňovania soli pri sušení. Rimania podľa Vitruviovho opisu poznali viacero druhov piesku (čierny piesok, šedý piesok, červený, tmavočervený a hnedý piesok). Rôzne druhy piesku sa líšili okrem pôvodu najmä svojou jemnosťou alebo zrnitosťou, ktoré mali vplyv na ich využitie v stavebníctve.

Základným stavebným materiál bol aj kameň, ktorý sa ťažil v kameňolomoch. Rimania rozlišovali mnoho typov kameňov a ich odlišné vlastnosti sa využívali v rôznych odvetviach stavby. Mäkké kamene (tzv. ruberský alebo albský kameň) boli menej pevné, ale o to ľahšie opracovateľné, čo pri sochárstve predstavovalo výhodu. Preto sa takýto kameň používal najmä vo finálnych častiach stavieb, na výrobu dekoratívnych prvkov. Kamene strednej tvrdosti (napr. tiburský kameň) boli odolnejšie voči nepriazni počasia, ale náchylnejšie na prasknutie pri vystavení vyšším teplotám. Medzi kamene vysokej tvrdosti patrili rôzne druhy čadiča. Vápenec sa používal pri pohrebných rituáloch, na výrobu oltárov a hrobových urien. Robili sa z neho aj tabule, piedestály, telá stĺpov, ale slúžil aj na výrobu hlavíc stĺpov. Podobný účel mal aj alabaster alebo granit. Mramor sa používal najmä na obklady stien a podláh, ale aj na sochy, tabule s nápismi alebo na oltáre. Najväčší rozmach stavieb z mramoru prinieslo cisárstvo. Od začiatku cisárstva sa do Ríma dovážalo veľké množstvo mramoru zo zámoria, najznámejší mramor pochádzal z Egypta a zo severoafrickej Numídie, neskôr sa objavili bohaté náleziská v Ligúrii (kararský mramor). Tento produkt bol veľmi drahý a jeho dovoz do strednej Európy značne náročný, preto v tejto lokalite nenašiel masové uplatnenie. Rozsiahle mramorové stavby si mohli dovoliť len najvýznamnejšie mestá alebo veľmi bohatí jednotlivci.

V neposlednom rade sa do veľkej miery využívalo stavebné drevo, ktorého vlastnosti týkajúce sa tvrdosti, priepustnosti alebo tvarovateľnosti Rimania pri stavbách poznali a rozlišovali. Prihliadalo sa na kvalitu dreva, jeho lámavosť, pevnosť, vlhkosť. Najčastejšie sa používali jedľa, buk, jelša, jas, topoľ, hrab, borievka, céder.

Pri stavbách rímskej architektúry sa osvedčila klenba. Rimania ju prvotne prebrali od Etruskov, ale vylepšili ju a začali jej masívne použitie v architektúre. Okrem klasickej valenej klenby začali používať aj krížovú klenbu. K jej vzniku došlo prepojením dvoch valených klenieb v pravom uhle, čo umožnilo dovtedy nemožné preklenutie veľkých priestorov s podporou len štyroch nosných stĺpov v miestach kríženia. Hlavným pomocným prvkom pri týchto konštrukciách bol betón, ktorý Rimania pripravovali zo zmesi vápna, piesku a vody. Hlavnou výhodou tejto zmesi je rýchle tvrdnutie. V augustovskom období Rimania pridávali do betónu aj sopečný prach nazývaný „puzzolán“ podľa mesta Pozzuoli (staroveké Puteoli) v Neapolskom zálive. Táto zmes vytvorila obzvlášť pevný betón, ktorý mal výhodu v tom, že mohol tuhnúť pod vodou, a tak sa mohol použiť na základy prístavov a ako nepriepustné obloženie akvaduktov a cisterien. Betónom sa tvorili aj jadrá stien budov, a to tak, že sa zmiešal so sutinou, malými kameňmi nepravidelného tvaru. Betónové jadro konštrukcie sa následne obložilo rezanými kameňmi alebo tehlou, aby exteriér získal pravidelný pekný vzhľad. Známe sú tri vzory muriva: opus incertum (malé kamene nepravidelného tvaru), opus reticulatum (malé kamene brúsené do štvorcov umiestnené v diamantovom vzore) a opus testaceum (obklad z tehál alebo dlaždíc). Vitruvius venuje celú ôsmu kapitolu murivu a jeho rôznemu ukladaniu. Okrem uvedených typov rozoberá aj iné formy, napr. grécke typy murovania. Rozoberá ich výhody a nevýhody, rovnako aj miesta použitia jednotlivých typov. Každá zo stien mohla byť ešte navrchu obložená dlaždicami, kameňom alebo omietkou. Na omietanie stavieb sa používalo jemné biele vápno z vápenca. Farebne zdobené omietky s výraznými, najmä florálnymi motívmi, našli využitie najmä v interiéroch budov, na stenách reprezentatívnych miestností. Ich stopy sú dodnes doložené archeologickými nálezmi.

Rovnako ako oblúk/klenba, aj betón sa stal charakteristickým znakom rímskej architektúry: stavebný materiál, ktorý počas cisárskeho obdobia umožnil obrovský rozmach ríše aj vďaka rýchlosti výstavby cestnej siete a na ňu nadväzujúcich miest.

Archeologické nálezy zo strednej Európy potvrdzujú informácie z literárnych prameňov a poskytujú obraz o celkovom vzhľade miest s hradbami, plánom uličných sietí, fórom, kúpeľmi, tavernami i so súkromnými domami a s hospodárstvami. Hodnotiť rast jednotlivých miest je náročné, pretože architektonické pozostatky bývajú mnohokrát len fragmentárne, poškodené alebo zničené stavebnou činnosťou v neskorších obdobiach. Napriek tomu je možné na základe archeologických nálezov aj dokladov z literárnych prameňov určiť základnú charakteristickú podobu rímskych miest v strednej Európe a väčšiny štandardných typov budov, ktoré sa používali.

Infraštruktúra a vybavenie mesta – verejné stavby

Dláždené ulice, vodovody a kanalizácia, administratívne a cirkevné budovy, verejné kúpele, tržnice, divadlá a amfiteátre sú neodmysliteľnou súčasťou mestského života. Dá sa povedať, že rímske mesto sa od obcí z obdobia pred rímskou nadvládou odlišovalo práve existenciou týchto objektov.

Keď sídlo nadobudlo štatút mesta, zmenila sa nielen jeho správa, ale aj jeho celkový vzhľad. V centre boli zbúrané staršie primitívne stavby a jadro osady bolo modernizované podľa nových plánov. Mestá boli postavené podľa jednotných šablón, cestná sieť bola vytýčená podľa rovnakého princípu, nechýbalo fórum so svätyňou štátneho náboženstva, administratívne budovy, súdna sieň. V centre mesta boli postavené verejné kúpele a tržnica. V súlade s novými požiadavkami sa zmenilo aj zariadenie bytových domov, zaviedla sa tečúca voda, kanalizácia, toalety, presklené okná a obdoba ústredného kúrenia (hypocaustum). To všetko zabezpečilo obyvateľom mesta vyšší komfort, a preto sa štátny úradník, vojak alebo obchodník cítil ako doma v každom meste akokoľvek vzdialenom od centra ríše.

Charakteristickým znakom rímskych provinciálnych miest boli rôzne typy infraštruktúry, predovšetkým cesty a ulice. Pri spontánnom vývoji miest neboli ulice plánované, a tak vnikali nepravidelné siete. Väčšina rímskych miest však vznikala plánovaným spôsobom. V rímskom urbanistickom plánovaní boli ulice postavené podľa presne určeného plánu mesta, ktorý vychádzal z tradičných gréckych a etruských vzorov a bol tvorený šachovnicovým spôsobom.

Základným architektonickým vzorom pre plánovanie antického mesta bol tzv. Hippodamov princíp. Išlo o plán gréckeho architekta z 5. storočia pred n. l. Hippodama z Milétu, ktorý v roku 476 pred n. l. predstavil Aténčanom svoj plán vzorového mesta. Rozmeral pravouhlú sieť ulíc, ktorou vytvoril stavebné pozemky rovnakej veľkosti, na nich sa postavili normované domy na princípe rovnosti pre všetkých. Ďalšími súčasťami hippodamovského mesta boli centrálne námestie (agora) a chrámový okrsok. Tento systém plánovania miest prebrali aj Rimania a osvedčil sa pri zakladaní nových miest v Rímskej ríši. Rovnaký princíp šachovnicového usporiadania ulíc a na nich následnej mestskej zástavby dokladajú aj archeologické nálezy stredoeurópskych miest. Hippodamov plán zástavby je doložený v Emone a Savarii, a preto je dôvod predpokladať, že aj ostatné mestá Panónie a Norica boli plánované v rovnakom duchu. Na potvrdenie tejto teórie ešte nie sú všetky lokality a ich pôdorysné plány dostatočne preskúmané. Nálezy z východnej polovice Aquinca a o niečo menšia časť Carnunta sú prebádané, rovnako máme aj dosť informácií zo Scarbantie a z Bassiany (lokalita blízko dn. srbskej dediny Donji Petrovci v oblasti Vojvodiny).

Zatiaľ získané nálezy z Aquinca ukazujú, že mesto malo nepravidelnú, lichobežníkovú obytnú štvrť so západovýchodnou šírkou asi 650 m a severojužnou asi 440 m. Stredom, zo severu na juh, viedol akvadukt. Dve prakticky paralelné ulice spojené úzkymi uličkami viedli cez túto časť mesta v smere západ – východ. Zatiaľ nebola objavená žiadna ulica vedúca cez celé mesto od severu na juh. Hippodamov princíp plánovania v tejto objavenej časti Aquinca chýba. Podobne nálezy zo štvrte Carnunta ukazujú, že ulice v tejto časti nie sú všetky rovnaké; dve z nich smerujúce paralelne v smere západ – východ sú spojené dvoma ďalšími, ktoré nie sú celkom rovnobežné a nepokračujú na juh. Táto zhruba obdĺžniková sieť ulíc teda tiež nezodpovedá Hippodamovým princípom.

V Emone a Savarii je situácia iná, tu je doložený klasický systém pretínania ulíc s dvoma hlavnými na seba kolmými ulicami a ostatnými s nimi paralelnými. V rímskom meste alebo vojenskom tábore (castrum) bola cardo hlavná, severojužne orientovaná ulica. Hlavnou ulicou konkrétneho mesta bola Cardo Maximus alebo najčastejšie jednoducho označovaná ako cardo. Decumanus bola východozápadne orientovaná ulica, ktorá v pravouhlej uličnej sieti typického rímskeho mestského plánu pretínala kolmo cardo. Analogicky sa hlavná východozápadná ulica volala Decumanus Maximus. V blízkosti križovatky Cardo Maximus a Decumanus Maximus, alebo priamo na nej, sa zvyčajne nachádzalo Forum. Všetky ostatné ulice sa stavali súbežne s dvomi hlavnými a rozdeľovali mesto na bloky rovnakej veľkosti. Vo vojenských táboroch sa dve hlavné brány Porta Praetoria, umiestnená najbližšie k nepriateľovi, a Porta Decumana, položená najvzdialenejšie od nepriateľa, prepojili spojnicou – ulicou decumanus.

Kvalita samotných ulíc sa v jednotlivých mestách výrazne odlišovala. V bohatších mestách boli ulice dláždené kameňmi a dlažbou. V Savarii sa napríklad podarilo doložiť čadičové platne, ktoré tvorili povrch ulíc. Z cestnej siete v Savarii z 1. storočia sa podarilo identifikovať štvorcový systém rozdelenia mesta vo veľkosti 75 × 90 metrov, rovnaký pomer bol v Scarbantii. Rozdiel medzi týmito dvomi mestami však spočíval v tom, že zatiaľ čo Savaria mala pravidelnú plánovanú cestnú sieť v celom meste, v Scarbantii siahala táto pravidelnosť len pozdĺž hlavnej cesty, ostatné cesty boli tvorené náhodne. Aquincum, ktoré vzniklo asi o pol storočia neskôr, malo centrálnu pravidelnú zástavbu, ale tiež len v centre a na území dvoch bytových blokov (insula).

V neskoršom období sa v bohatších mestách stavali zvýšené kamenné chodníky pre peších (crepidines). Ich úlohou bolo uchrániť chodcov pred odpadkami a špinou na uliciach. Nášľapné kamene umožňovali chodcom prejsť z jedného vyvýšeného chodníka na druhý bez toho, aby museli zostúpiť dole na ulicu. Medzery medzi týmito vyvýšenými chodníkmi boli presne vypočítané, aby umožňovali prejazd vozov. V mnohých rímskych mestách sú archeologicky doložené crepidines aj koľaje vyjazdené od vozov v kameni pod nimi. V chudobných mestách, ale aj v chudobných štvrtiach bohato vybavených miest boli ulice menej kvalitné, nemali vyvýšené chodníky ani nášľapné kamene. Chodci museli prechádzať priamo po ulici.

Súčasťou mestského života Rimanov boli verejné budovy, ktorým sa venuje Vitruvius v piatej knihe svojej práce o architektúre. V prvom rade špecifikuje, čo môžeme v mestách chápať ako verejné stavby, na rozdiel od súkromných, ktoré rozoberá v šiestej knihe. Medzi verejné stavby rímskeho mesta podľa Vitruvia patria: fórum (forum), bazilika (basilica), štátna pokladnica (aerarium), väznica (carcer), radnica (curia), divadlo (theatrum), kúpele (thermae), zápasisko (palaesta, gr. palaistra), závodné dráhy (xysta, gr. paradromides), prístav (portus).

V oblasti verejných stavieb sa rozlišovali ešte verejné obranné stavby (defensiones), kam patrili mestské hradby a veže. Podľa vzoru rímskych táborov boli súčasťou mestských hradieb brány opevnené dvojicou veží a ďalšie veže alebo bastióny, ktorých počet závisel od rozlohy mesta, resp. dĺžky mestských hradieb. Podľa Vitruvia najdôležitejším aspektom obranných stavieb boli – okrem silného, nepreniknuteľného štítu – hlavne hlboké a pevné základy, ktoré sa kopali až do hĺbky podložia a po vystavaní sa do celej šírky doplnili zeminou a kameňom. Hradby nemali mať ostré rohy, za ktoré sa mohol ukryť útočník, a cesty do veží a hradieb nesmeli viesť priamo, mali byť stočené do ľavej strany.

Stavba veží bola okrúhla alebo viacuholníková, aby sa zvýšila ich životnosť pri obliehaní ťažkými strojmi. Minimálnu vzdialenosť veží tvorila dĺžka dostrelu šípu, aby mohli byť útočníci pri obsadzovaní jednej veže odrazení streľbou z ostatných. Obranné steny sa stavali dvojito, aby sa po prerazení jednej steny dalo pokračovať v obrane z výšky druhej steny. Najvhodnejšie materiály pre stavbu opevnení boli kamenné a čadičové kvádre alebo tehly.

Archeologický výskum rímskych miest na území dnešného Maďarska nepotvrdil systém opevnenia z čias, keď malo dané mesto štatút kolónie alebo obce. Je možné, že takéto fortifikačné systémy vôbec neexistovali, pretože práve v storočí rozvoja panónskej urbanizácie, teda od polovice 1. storočia do druhej polovice 2. storočia, boli podmienky pre život v Panónii také bezpečné, že obrana nebola potrebná. Až vojenské konflikty za vlády cisára Marca Aurelia, tzv. markomanské vojny (166 – 180), donútili obyvateľstvo postarať sa o obranu miest. Na prelome 2. a 3. storočia boli mestá obohnané systémom hradieb v tvare štvoruholníka. Podľa hĺbky múrov a masívnosti muriva je možné predpokladať, že tento stenový systém bol pravdepodobne vysoký len do výšky jedného poschodia. Stavba mestských hradieb sa však zásadne zmenila v druhej polovici 3. storočia, keď oslabené velenie rímskej armády už nedokázalo odrážať opakované a stále silnejšie nepriateľské útoky na rozsiahle hranice ríše. Každé jedno mesto, ktoré sa pripravovalo na obranu, dokonca aj samotný Rím, bolo v tom čase obohnané múrom. Skutočné mestské pevnosti vznikli v pohraničných provinciách predovšetkým na dôležitých cestných križovatkách, kadiaľ cez mestá prechádzala hlavná cesta. Nepriateľ, ktorý vtrhol do krajiny cez hranice, všade narazil na viacposchodové múry, ktoré boli hrubé viac ako 3 metre. Pokiaľ ide o Panóniu, v písomných prameňoch nachádzame poznatky, že Savaria mala takéto monumentálne mestské hradby v druhej polovici 4. storočia, archeologické nálezy však zatiaľ potvrdili len niekoľko častí zdemolovaného obranného systému. Iná situácia je v Scarbantii, kde mnohé archeologické objavy poskytujú jasný obraz o mestskom obrannom systéme hradieb.

Mestské hradby mali okrem fortifikačnej funkcie aj iný význam. V celej rímskej antike boli výrazne asociované s posvätným elementom. Ten je najzreteľnejší už priamo pri zakladaní mesta. Mesto mohlo byť založené, podobne ako akýkoľvek iný významný úkon, až po vykonaní priaznivých auspícií. Po nich sa pristúpilo k posvätnému úkonu, rituálne sa vyorala „prvá brázda“ (sulcus primigenius). Brázda označila posvätnú hranicu mesta, tzv. pomerium. Na mieste, kde oráč nadvihol rituálny pluh, mala byť mestská brána. Viac mestských brán vzniklo, ak sa nadvihol pluh na viacerých miestach. Rituál pokračoval zakopaním „prvej úrody“ do zeme v ceremoniálnom koši (mundus).

Posvätný účel mestských hradieb sa v imperiálnom období spájal aj s prezentáciou oficiálnej rímskej moci, na ktorú boli mohutné, nákladné a esteticky upravené stavby mestských hradieb vhodným objektom. V konečnom dôsledku boli mestské hradby vnímané ako synonymum pre mesto ako kultúrnu entitu, o čom svedčia viaceré dôkazy z literatúry, umenia, mincí a archeológie.

Rímska mestská infraštruktúra zahŕňala okrem ciest, ulíc a hradieb aj podzemný krytý alebo otvorený kanalizačný systém (cloaca) a vodovod – akvadukt (aquaeductus). Dôležitosť zdravej pitnej vody si Rimania veľmi dobre uvedomovali a starali sa o zásobovanie miest i dedín čerstvou vodou. Voda sa dovádzala z viac alebo menej vzdialených zdrojov pomocou akvaduktov, ktoré boli vedené v ideálnych podmienkach na úrovni zeme, prípadne tesne pod ňou v kanáloch, korytách alebo rúrkach. V prípade potreby sa však voda viedla aj nad úrovňou zeme, vtedy sa stavali akvadukty na povrchu pomocou konštrukcií podobných mostom s oblúkmi, na ktorých sa nachádzali prekryté vodovody. Hlavným dôvodom pre stavbu akvaduktov bola potreba veľkého množstva vody pre verejné kúpele. Keď sa už akvadukt zaviedol, vodu z neho mohli využívať súkromné kúpele alebo obyvatelia mesta prostredníctvom mestských nádrží a fontánok s pitnou vodou. Lokálnymi zásobárňami pitnej a úžitkovej vody boli studne a cisterny.

Detaily o akvaduktoch zásobujúcich vodou Rím podáva dielo Frontina O vodovodoch mesta Rím (De aquaeductu urbis Romae) z konca 1. storočia. Frontinus pôsobil ako správca vodovodov (curator aquarum), preto jeho dielo obsahuje množstvo dôležitých poznatkov a malo slúžiť ako pomôcka a príručka Frontinovi aj jeho nástupcom. Frontinus v prvej knihe v stručnosti opísal históriu všetkých deviatich vodovodov, ktoré v jeho dobe do Ríma prichádzali, pričom sa zameral aj na všeobecnú terminológiu spojenú s vodohospodárstvom a venoval sa aj mnohým technickým detailom. V druhej knihe sa venuje administratívnym a legislatívnym otázkam (úradom, inštitúciám spojeným s akvaduktmi aj téme rozdeľovania vody v meste).

Praktické a všeobecne platné rady o vode, jej kvalite, zdrojoch a vedení do mesta ponúka aj Vitruvius v ôsmej kapitole De architectura. Podľa jeho správy si dokážeme utvoriť obraz o zásobovaní mesta vodou. Vitruvius architektom radí, aby sa v každom rímskom meste nachádzal centrálny vodovod tvorený zberačom vody (castellum) a trojitým vodojemom. Z týchto troch rôznych zdrojov sa malo zásobovať celé mesto. Prvý vodojem bol určený pre všetky verejné miesta (fontány, nádrže). Druhý zásoboval kúpele a tretí bol určený pre súkromné domy. Cieľom tohto trojitého delenia vody hneď od začiatku bolo zabránenie súkromníkom napájať sa na centrálny rozvod mestskej vody a tým zamedziť nedostatku vody pre verejnosť. Okrem toho bolo cieľom zabrániť krádežiam vody napájaním sa načierno. Zavedenie vody do súkromných domov bolo totiž spoplatnené a obyvatelia domu museli platiť poplatok prostredníctvom štátnych nájomcov.

Vodné vedenie sa zavádzalo trojakým spôsobom: jarkami v kanáloch, olovenými rúrami alebo potrubiami z pálenej hliny. Najrozšírenejšie boli práve olovené rúrky, hoci už v staroveku sa vedelo o ich škodlivosti. Stavbu vodovodného potrubia z pálenej hliny odporúča aj Vitruvius, ktorý zároveň radí čo najviac obmedziť olovené vedenie vody. Tvrdí, že voda z hlineného potrubia je omnoho zdravšia než z oloveného, pretože olovo, z ktorého vzniká olovená bieloba, je pravdepodobne škodlivé. Vitruvius dokazuje svoje tvrdenie na príklade zlievačov olova, ktorí majú bledú farbu tela a chorobu krvi.

Archeologicky sú doložené akvadukty vo väčšine miest strednej Európy, pričom niektoré zistenia prinášajú zaujímavé poznatky. Akvadukt v Aquincu prechádzal centrom obytnej štvrti mesta, bol nadzemný, stál na pilieroch. Tento akvadukt bol vybudovaný na zásobovanie legionárskej pevnosti, nie civilného mesta. Prameň, z ktorého sa privádzala voda, sa používa dodnes a nazýva sa „rímske kúpele.“ Civilné mesto malo povolené pripojiť sa na tento vodovod a využívať jeho vodu. Dokladmi tohto vzťahu sú nálezy niekoľkých votívnych kameňov priamo pri prameni, z ktorých jeden daroval decurio municipii et decurio canabarum.

Forum a budovy na fóre

Verejné stavby slúžiace občanom nazýval Vitruvius opportunitates. Boli to priestory určené na kolektívne trávenie voľného času alebo na povinnosti súvisiace s organizáciou a bezpečnosťou mesta.

Hlavným centrom celého mesta bolo námestie – fórum (forum), ktoré tvorilo správne, obchodné aj kultúrne centrum mesta. Toto otvorené priestranstvo stálo na priesečníku dvoch hlavných ulíc, malo obdĺžnikový tvar a bolo obklopené verejnými budovami a chrámami. Často ich prepájalo kolonádové stĺporadie s obchodmi a úradmi, ktoré poskytovalo krytú kolonádu a miesto pre nákupy. Na fóre sa konali zhromaždenia občanov a voľby mestských úradníkov. Na námestiach sa tiež zhromažďovali občania, keď sa pripravovali do boja. Súčasťou architektonickej podoby rímskeho námestia boli radnica (curia), ktorá slúžila ako súdna budova alebo aj ako obchodné centrum, pokladnica (aerarium) či archív (tabularium). Okolo fóra pozdĺž jednotlivých ulíc sa budovali súkromné domy obyvateľstva, dielne, predajne tovaru, taverny, nájomné domy, fontány s pitnou vodou, kúpele, latríny, divadlá aj amfiteátre.

Okrem hlavného, centrálneho fóra mala väčšina veľkých miest aj ďalšie fóra určené na konkrétne účely. Vitruvius charakterizuje fóra, ktoré sa od centrálneho líšili. Predstavuje ich ako otvorené priestranstvá, ktoré boli konštruované mimo miest, často popri cestách vedúcich do miest alebo odľahlejších mestských častí. Boli obkolesené stĺporadím a medzi jednotlivými stĺpmi sa nachádzali rôzne obchodíky, ale aj otvorené stajne. Ich hlavné využitie bolo pre obchod, napríklad zeleninový trh (Forum holitorium), dobytčí trh (Forum boarium), rybí trh (Forum piscatorium), trh s delikatesami (Forum cuppedinis). Tieto fóra boli v skutočnosti skôr tržnice. Ďalším účelom bolo verejné stretávanie sa alebo zábava. Podľa informácií u Vitruvia italské fóra slúžili aj na rôzne hry, napríklad súboje gladiátorov.

Baziliky boli často pristavané priamo k fóram alebo v ich blízkosti. Boli to budovy spomenutej radnice (curia), súdne budovy, ktoré slúžili na účely sobášov, súdov, pohrebov alebo na vybavenie iných právnych záležitostí. Baziliky fungovali aj ako verejný obchodný priestor, do ktorého sa v zime presťahovali obchodníci, aby mohli aj naďalej predávať svoje produkty.

Na poveternostné vplyvy znepríjemňujúce život občanov sa myslelo pri budovaní ulíc a budov, najmä v okolí hlavného námestia. Celý komplex fóra a okolitých budov mohol byť v niektorých mestách poprepájaný ulicami lemovanými krytým stĺporadím, prípadne klenutými chodbami s masívnymi kamennými podperami a oblúkmi (porticus/cryptoporticus). Ako súčasť divadiel a chrámov sa stĺporadia a cesty určené na prechádzky (ambulatio) budovali z dôvodu komfortu obyvateľstva v čase zlého počasia, tieto kryté priechody totiž poskytovali bezpečný a suchý priechod z jednej budovy do druhej, rovnako aj priestor na odpočinok. Súčasťou mohli byť aj sklady alebo zásobárne (thensaurus). Hlavne v neskoršom období, keď sa množstvo obyvateľstva výrazne zvyšovalo, sa zmenili mnohé celé chodbové celky (cryptoporticus) na sklady alebo sýpky.

Charakteristickou budovou organizovaného mestského života bola tržnica – macellum. Obdĺžnikový alebo štvorcový pôdorys tejto uzavretej vnútornej tržnice, kde sa predávali väčšinou potraviny (najmä mäso a ryby), sa s rovnakou koncepciou uplatnil vo všetkých častiach impéria. Budova zvyčajne stála vedľa fóra a baziliky a poskytovala miesto na trh. Každé macellum predávalo rôzne druhy produktov v závislosti od miestnej dostupnosti alebo dovozu.

Macellum je pri archeologických nálezoch ľahko identifikovateľné vďaka svojmu špecifickému tvaru. Macella mali charakteristický tvar, ktorý tvorili obchody rovnakej veľkosti a tvaru, usporiadané okolo centrálneho otvoreného nádvoria. Stredná časť obsahovala centrálny tholos, okrúhlu konštrukciu s kruhom stĺpov podopierajúcich klenutú strechu. Tholos býval zvyčajne postavený na vyvýšenom malom pódiu, ku ktorému viedlo niekoľko schodov. V strede sa nachádzala tečúca voda, preto sa predpokladalo, že to mohlo byť miesto predaja rýb. Niektoré macella mali v strede nádvoria len vodnú fontánu, na iných miestach sa predpokladá centrálna svätyňa.

Do tržnice sa vstupovalo cez hlavné brány na každej zo štyroch strán alebo priamo cez obchody. Jednotlivé obchody boli rozostavené podľa presného plánu a predajcovia rovnakých produktov sa zoskupovali na jednom mieste. Vznikali tak akési celé oblasti predajcov napríklad chleba, zeleniny a pod. Takéto isté zoskupovanie sa týkalo vo väčších mestách aj celých mestských štvrtí, kde na jednej ulici sídlili napríklad súkenníci, na ďalšej hrnčiari alebo zlatníci. Je pravdepodobné, že obchody s mäsom boli situované v najchladnejšej časti trhoviska, kde boli vybavené mramorovými pultmi, ktoré mali zabezpečiť ochladenie, a vodou a odtokmi na hygienickejšie spracovanie mäsa.

Tržnice tvorili základný priestor na predaj a kúpu potravín v celej Rímskej ríši. Je preto zaujímavé, že ich máme v rímskych mestách strednej Európy doložené len zriedkavo. Zaujímavé nálezy ponúka Aquincum a Savaria, pričom na oboch miestach ide o stavby až z 3. storočia. V Aquincu sa podarilo nájsť typické macellum so štvorcovým pôdorysom a pozostatkami kruhovej stavby v strede. V mestách, kde macellum nebolo doložené, sa predpokladá, že sa nevyužívala centrálna tržnica, ale obchody lemujúce hlavné ulice. Tie tiež podliehali centrálnym predpisom a mali preto zvyčajne identický pôdorys. Boli otvorené do ulice a ponúkali svoje výrobky okoloidúcim.

Divadlá a amfiteátre

Mesto ponúkalo svojim obyvateľom aj mnoho možností na zábavu a spoločenské vyžitie vrátane rôznych predstavení (spectacula). Na sledovanie športového zápolenia – na závody konských záprahov (ludi circenses) – slúžil circus. V niektorých lokalitách circus mohol slúžiť občas aj na rekonštrukcie námorných bitiek, divadlo (ludi scaenici), niekedy aj gladiátorské hry, slávnosti a procesie spojené so štátnym náboženstvom (ludi publici). Najväčší circus, o ktorom sa dochovali záznamy, bol Circus Maximus v Ríme medzi Palatínskym a Aventínskym vŕškom. Považuje sa za najväčšiu športovú stavbu staroveku. Dosahoval rozmery 621 × 118 metrov. V Panónii sa nezachovalo žiadne takéto veľké športovisko, ale existencia cirkov s menšími rozmermi je tu doložená.

Na najrôznejšie divadelné a umelecké predstavenia slúžilo divadlo (theatrum). Najstaršie divadlá neboli stále, ale stavali sa z dreva, aby sa mohli po skončení podujatia rozobrať. Postupne sa začali stavať stále divadlá. Vitruvius venuje stavbe divadla niekoľko kapitol piatej knihy. Vysvetľuje, že pre stavbu je potrebné vybrať „zdravé miesto.“ Mali sa stavať v súlade s terénom, ale na rozdiel od Grékov Rimania stavali divadlá väčšinou na rovine nevyužívajúc svahy. Väčšina rímskych divadiel bola postavená ako voľne stojace stavby s pevným murivom alebo klenbami, ktoré podopierali šikmo dohora stúpajúce hľadisko (cavea), dole bola polkruhová orchestra. Klenby umožňovali ľahký prístup k stupňovitým sedadlám a okolo horného radu sedadiel bola často stĺpová galéria. Nad sedadlami sa tiahla markíza (velum alebo velarium) na ochranu divákov pred slnkom a nepriazňou počasia. Velaria nie sú archeologicky doložené, lebo látka sa nezachovala.

Murovaná budova za javiskom (scaenae frons) bola vysoká ako hľadisko. Na rozdiel od gréckych divadiel teda diváci nemali výhľad z divadla priamo cez javisko. Scaenae frons mali tri alebo príležitostne päť dverí, ktoré boli zvyčajne lemované vyčnievajúcimi stĺpmi, a celá predná časť scaenae frons bola zdobená stĺpmi a mala výklenky so sochami. Rozloženie sedadiel sa podriaďovalo pravidlám akustiky, aby hlas hercov nezanikal ani sa nikde neodrážal a zároveň aby divákom nesvietilo slnko do očí. Práve kvôli správnemu šíreniu zvuku mali divadlá zaoblený tvar, základným tvarom bol poloblúk. Pri stavbe bolo dôležité dbať na bezpečnosť aj pohodlie, základom bolo zabezpečiť dostatočné množstvo východov (aditus).

Na zábavu Rimanov slúžili tiež amfiteátre (amphitheatrum), termín znamená pozeranie z oboch strán. Pomenovanie poukazuje na architektúru, ktorá sa líšila od divadiel gréckeho typu s polkruhovým tvarom. Amfiteátre boli elipsovité alebo oválne stavby, obklopujúce eliptický alebo oválny otvorený priestor – arénu so sedadlami po celom obvode. Predstavenia (spectacula) sa odohrávali v aréne (harena), čo znamená doslova „piesok.“ Ten bol umiestnený v aréne na zemi, aby nasiakol krvou z predstavení. Konali sa tam gladiátorské súboje s rôznymi druhmi šeliem alebo s inými gladiátormi, predstieraný lov zvierat (venatio), simulované pozemné, prípadne námorné bitky a verejné popravy.

Sedadlá okolo arény mohli byť podopreté pevnými stenami tvorenými zemou, ktoré držali oporné múry s vonkajšími schodiskami. V iných typoch mohlo byť sedenie podopreté na klenutých murovaných konštrukciách podobných tým, ktoré sa používali v divadlách. Rozdelenie sedadiel rešpektovalo rozvrstvenie rímskej spoločnosti. Najlepšie miesta (ima cavea) s dobrým výhľadom pre najváženejšie osoby mesta sa nachádzali blízko arény, uprostred boli miesta vyhradené pre verejnosť (ima media), teda pre mužov, a na najvyššie miesta (ima summa) si mohli sadnúť ženy, deti a otroci. Nezriedka sa miesta mohli deliť do špeciálnych sektorov, pri ktorých sa zohľadňovalo bohatstvo a majetok divákov alebo príslušnosť k sociálnej skupine.

Vo väčších amfiteátroch bol suterén (hypogeum) s komorami a obslužnými chodbami pod arénou, kde boli držané zvieratá na predstavenia, ako aj kulisy a ďalšie vybavenie, s ručne ovládanými výťahmi na ich prepravu do arény cez padacie dvere. V každom rímskom meste, Panóniu a Noricum nevynímajúc, bolo postavené divadlo alebo amfiteáter. Naprieč celým rímskym impériom je doložených viac ako 230 amfiteátrov. Veľké mestá ich mali aj viacero. V niektorých mestách boli obidva typy budov – grécke divadlo aj rímsky amfiteáter, v iných len jeden typ. V Panónii bolo typické spojenie oboch typov stavieb do jednej so zmiešaným pôdorysom. V Savarii pre nedostatočné experimentálne výkopy nie je možné určiť, či v prípade stavby išlo o divadlo alebo amfiteáter. V Scarbantii bola budova postavená do svahu, čo je typickým znakom pre architektúru divadiel. V Brigetiu sa nachádzal amfiteáter hneď vedľa vojenského tábora. V Aquincu súbežne fungovali dva amfiteátre – jeden bol určený pre vojenský tábor a druhý pre civilné mesto, ktoré pri tábore vzniklo. Rovnako to bolo aj v Carnunte, jeden amfiteáter slúžil civilistom, druhý vojakom. V súvislosti s amfiteátrom v Carnunte je výnimočne známy aj jeho zhotoviteľ. Táto informácia sa zachovala vďaka epigrafickému dokladu. Stavbu z vlastných zdrojov zaplatil C. Domitius Zmaragdus, prisťahovalec z Antiochie a jeden z prvých sýrskych obchodníkov, ktorí sa usadili v Panónii.

Amfiteátre v strednej Európe boli najväčšou verejnou stavbou mesta, do ktorej sa zmestilo najviac ľudí, a z tohto dôvodu sa tu najmä od 2. a 3. storočia nekonali len predstavenia gladiátorov, lov na šelmy alebo divadelné predstavenia, ale aj rôzne náboženské obrady, festivaly a celomestské stretnutia.

V neposlednom rade máme stavby slúžiace kultu (religio). Chrámy (templum, pl. templa) patrili k najdôležitejším stavbám rímskej mestskej architektúry a fungovali v každom rímskom meste. Chrám bol centrom náboženského života, konali sa v ňom náboženské obrady, verejné zhromaždenia aj obety bohom. V Rímskej ríši boli chrámy etruského typu doplnené o grécke prvky. Rimania pri stavbe chrámov, na rozdiel od Grékov, kládli dôraz na prednú stranu budovy. Bočné steny neboli z vonkajšej strany dekorované. Dekoratívnosť sa prejavovala na hlaviciach stĺpov. Mohli byť zdobené v súlade s tromi hlavnými štýlmi gréckej architektúry (dórsky, iónsky a korintský), prípadne s rôznou kombináciou a obmenou. Hlavná miestnosť chrámu tvorila tzv. cella.

Hygienické zázemie – verejné kúpele a latríny

Kúpele sú najmarkantnejším prejavom romanizácie v provinciách. Všade tam, kam siahala Rímska ríša, prichádzajúci obyvatelia očakávali porovnateľný život ako v Itálii, preto si komfort bývania prispôsobovali aj v provinciách. S výhodami hygienických zariadení, akými boli tečúca voda, kúpele a latríny, sa oboznamovalo aj domorodé obyvateľstvo, z ktorých mnohí ich výdobytky kopírovali a využívali aj vo svojich usadlostiach.

Prvé kúpele vznikli z iniciatívy súkromníkov, často v súkromných vilách, na prízemí verejných domov alebo hostincov. V čase neskorej republiky, keď sa potreba oddychu a čistoty stali samozrejmosťou, dal Marcus Vipsanius Agrippa v roku 25 pred n. l. vystavať kúpele, ktoré sa po jeho smrti v roku 12 pred n. l. stali verejnými.

Technické parametre stavby verejných kúpeľov ponúka Vitruvius v piatej knihe svojho diela. Pri stavbe sa prihliadalo v prvom rade na výber vhodnej lokality. Kúpele mali byť postavené na čo možno najteplejšom mieste, kam svetlo dopadá z juhu a juhozápadu. Dôvodom potreby popoludňajšieho svetla bola návštevnosť kúpeľov po práci, pred večerným hodovaním, teda popoludní a večer.

Základné časti kúpeľov tvorili pri vstupe čakáreň a šatňa na odloženie vecí (apodyterium), ktorá bola priamo spojená s plaveckým bazénom (natatio) a telocvičňou (palaestra). Do tejto zóny sa mohlo vstupovať samostatne, mimo vlastných horúcich a parných kúpeľov. Tie tvorili viaceré miestnosti a bazény s rôznou teplotou vody: frigidarium bola miestnosť s bazénmi so studenou vodou, tepidarium miestnosť s bazénmi s vlažnou vodou. Prechod medzi studenou a horúcou vodou bol postupný, aby sa návštevník uchránil pred teplotným šokom. Nasledovalo calidarium/caldarium, miestnosť s bazénmi s teplou vodou (alveus) a malými bazénmi so studenou vodou (labrum), ktoré slúžili na oplachovanie. Laconicum (lat. sudatio) bola klasická parná sauna. Postup návštevy jednotlivých miestností sa od autora k autorovi líšil, tak ako sa menili názory lekárskych autorít danej doby. Plinius Mladší v listoch opisujúcich svoje vidiecke vily v Laurente a Etrúrii ponúka nasledujúce použitie kúpeľov, ktoré mal vlastné v každej zo svojich víl. Jeho kúpeľný proces sa začínal v miestnosti so studenou vodou (cella frigidaria), v ktorej bol jeden alebo aj dva veľké bazény na kúpanie (baptisteria). Pre príjemnejšie plávanie nasledoval veľký bazén s teplou vodou (calida piscina) a aj studňa (puteus), kde sa dalo potom osviežiť v chladnejšej vode. Po studenom kúpeli nasledoval vlažný (tepidarium), po ňom teplý kúpeľ (caldarium) a nakoniec parný kúpeľ.

Vyhrievanie vody do bazénov bolo zabezpečené ohrevom troch kovových kadí, na teplú, studenú a vlažnú vodu, tak, aby do kade s vlažnou vodou pritekalo presne toľko vody, koľko z nej prejde do kade s teplou vodou. Vykurovanie celého priestoru a ohrievanie jednotlivých bazénov umožnil vynález vykurovania vedúceho pod podlahou a v stenách (hypocaustum). Celý systém bol postavený na centrálnej peci, z ktorej sa dostávalo teplo do miestností popod podlahu. Vykurované miestnosti mali podlahy podopreté tehlovými alebo kamennými piliermi (pilae) z tehál alebo z rúr z pálenej tehly vo výške 60 cm, aby sa umožnil prechod horúceho vzduchu. Priestor medzi dĺžkami, nazývaný hypocaustum, slúžil ako zásobník horúceho vzduchu a bol spojený širokým otvorom (praefurnium), slúžiacim na zakladanie ohňa, s vonkajšou chodbou. Podlaha bola z hrubého betónu, ktorý sa pomaly zahrieval, ale dobre udržiaval teplo. Horúci vzduch a plyny z pece prechádzali popod podlahu, čím zabezpečovali hlavné vykurovanie, a potom prechádzali cez tehly alebo dymovody v stenách a nakoniec unikli pod odkvap strechy. Neskôr sa do stien vkladali taktiež tegulae mammatae (tehly s hrbolcami, ktoré bránili, aby jedna tehla k druhej priliehali) a slúžili na lepšiu cirkuláciu horúceho vzduchu v múroch. V kúpeľoch bol hypocaustum navrhnutý na minimálne tepelné straty, takže horúci vzduch prechádzal najskôr do najteplejších miestností (laconicum, sudatorium a caldarium) a potom, keď sa ochladil, do ďalšej najteplejšej atď.

Systém hypokaustu bol nákladný z hľadiska práce a paliva. Pravdepodobne pre svoju cenu takýto systém zvyčajne vykuroval len niekoľko miestností v súkromných domoch. Kúpele sa stali neodmysliteľnou súčasťou mestského života, každé mesto bolo vybavené viacerými kúpeľmi a aj malá vidiecka obec ich mala niekoľko. V Carnunte sa nachádzalo väčšie množstvo kúpeľov rôznej veľkosti. Najväčšie kúpele sa nachádzali na fóre a zaberali plochu 1500 m2. Vďaka svojej obrovskej rozlohe (tvoria jednu z najrozsiahlejších budov v celom Carnunte) boli pôvodne pokladané za palácový komplex.

Koncept spoločných mestských kúpeľov mal popri hygienickej aj výrazne spoločenskú úlohu. Súčasťou kúpeľov boli aj masážna miestnosť (unctorium), vnútorné a vonkajšie športoviská, loptovňa (sphaeristerium), jedálne, knižnice a spoločenské miestnosti. Komfort rímskeho bývania sa prejavoval aj v stavbe verejných latrín. Mesto mohlo mať jedny alebo aj niekoľko verejných latrín (foricae), ktoré boli často spojené s verejnými kúpeľmi. Pozostávali z kanalizácie, nad ktorou bola osadená línia drevených alebo kamenných sedadiel. Sedenie bolo spoločné, jednotlivé miesta neoddeľovali žiadne priečky. Kanalizácia bola splachovaná odpadovou vodou, zvyčajne z vaní, a pred sedadlami bol žľab s nepretržite tečúcou vodou na umývanie. Rovnaký systém bol použitý v latrínach v pevnostiach a vo vojenských táboroch. Len málo súkromných domov malo latríny napojené na kanalizáciu a väčšinou sa používali nočníky. Nie je isté, či sa odpad vyhadzoval na ulicu alebo do verejnej stoky, alebo či sa zbieral a využíval ako hnojivo do záhrad.

Súčasťou verejného života boli aj mnohé ďalšie budovy: hostince (mansiones), krčmy (cauponae), verejné kuchyne (popinae), jedálne a vývarovne s teplými pultmi (thermopolia), nemocnice (valetudinaria), mestské sklady a sýpky (horrea), obchodíky (tabernae), dielne (officinae), cintoríny (coemeteria) a ďalšie.

Súkromné stavby – obytné domy v meste

Najstaršie rímske domy boli spočiatku bez základov. Najjednoduchší rímsky mestský dom mal okrúhly alebo oválny pôdorys, bol prízemný a staval sa z dreva, materiálu ľahkého, nenáročného na spracovanie a ľahko získateľného. Kmene stromov sa používali ako podporné stĺpy, steny sa omietali blatom a sušená tráva alebo tŕstie a vetvy tvorili strechy budov. Neskôr sa domy začali stavať na pevných základoch so stenami z nepálených tehál alebo kameňa a strechy sa dopĺňali o drevenú strešnú krytinu. Z jednoduchých príbytkov sa postupom času vyvinuli formou ustálené a štruktúrou jednotné obydlia, ktoré sa v jednotlivých obdobiach aj v rôznych lokalitách čiastočne menili.

Plán ideálneho mestského domu predstavil Hippodamos z Milétu vo svojom pláne mesta už v 5. storočí pred n. l. Takéto domy vznikli na pravouhlej sieti ulíc, kde sa vytvorili stavebné parcely pre normované domy s jednotným pôdorysom. Každý dom mal vnútorný dvor, okolo ktorého boli usporiadané jednotlivé miestnosti s rozličnou funkciou: obytné miestnosti, priestory pre hostí, dielne a obchody. Tento jednoduchý koncept, napriek mnohým úpravám a doplneným miestnostiam, zostáva v podstate nezmenený ako klasický mestský dom po celé stáročia. Rodinný dom (domus) uspokojoval nielen základné životné potreby, akými sú bývanie, stravovanie, sociálne a kultúrne požiadavky, ale aj základné ekonomické potreby. Pre obyvateľstvo z nižšej spoločenskej vrstvy sa v dome nachádzala remeselnícka dielňa alebo obchodné priestory, vyššia spoločnosť mala priestory na prijímanie klientov alebo politických partnerov. Podľa majetkového a spoločenského postavenia majiteľov sa odlišovali domy svojou veľkosťou a majestátnosťou, existovalo viacero typov a štýlov.

Najobvyklejším typom mestského domu bol átriový dom. Bol obdĺžnikového tvaru a miestnosti boli umiestnené okolo malého pravouhlého dvora (atrium). Tento spočiatku otvorený priestor sa neskôr zastrešil s výnimkou malého otvoru v streche – compluvium. Cez compluvium prenikalo dovnútra domu svetlo a vzduch, keďže väčšina domov nemala okná do ulice, aby sa vyhli hluku a zápachu a udržali si tak súkromie a pokoj od hektického mesta. Od 2. storočia pred n. l. sa pod compluviom začala vyskytovať aj nádrž impluvium, ktorá slúžila na zachytávanie dažďovej vody. Tá sa potom z impluvia odvádzala do podzemnej cisterny, kde sa zhromažďovala a ďalej využívala pre potreby obyvateľov domu. Po zavedení rozsiahlych sietí akvaduktov v mestách postupne impluvium stráca svoju funkciu, slúži na dekoratívne účely ako ochladzovacia nádrž, fontána a od 4. storočia už v domoch úplne zaniká. Od konca 2. storočia pred n. l. začali k tomuto typu domu pribúdať ďalšie miestnosti, dvor so stĺporadím (peristylum), kúpeľňa, záhrada. Záhrada (viridarium alebo hortus) nebola s ohľadom na veľkosť pozemku rozsiahla, slúžila na pestovanie bylín do kuchyne alebo na rekreačné účely. Umiestnená bola väčšinou vzadu a v mnohých prípadoch ju obklopovali ešte ďalšie hospodárske alebo iné miestnosti.

Do domu sa vstupovalo z ulice cez bránu do veľkej prednej miestnosti (vestibulum). Vestibulum vzniklo architektonicky tým, že sa dvere do ulice začali umiestňovať hlbšie do útrob domu. Takto vzniknuté miesto medzi hlavným vchodom a ulicou slúžilo na obchodovanie, boli tu kôlne, dielne, v klenutých stropoch sa budovali špajze, vínne sklady a iné objekty na uchovávanie plodín. U bežných ľudí, poľnohospodárov a obchodníkov sa nedbalo na vkus a okrasnú funkciu, išlo čisto o funkčnosť.

Na druhej strane bohatí Rimania prijímali práve tu svojich klientov. Preto bol vestibulum v bohatých domoch zvyčajne honosne zdobený, okrášľovali ho sochami, víťaznými zbraňami a umeleckými predmetmi, ktoré mali hosťom ukázať starobylosť a prestíž rodu. V najbohatších domoch bývali vestibuly od ďalších priestorov domu oddelené druhými dverami (ianua), ktoré sa zamykali na zámku (claustrum) alebo na závoru (sera). Vrátnik (ianitor) strážil vstup do domu a zároveň ohlasoval návštevy pánovi domu. Podlaha pri vstupe mala často mozaikovú úpravu, s kamienkami vyloženým pozdravom salve. Vitruvius podotýka, že chudobnejšie rodiny nemali klientov, a preto takéto bohato zdobené vestibuly nepotrebovali.

Vestibulum ústilo do átria, ktoré po zastrešení tvorilo hlavnú miestnosť domu. Oproti vstupu z vestibulu bolo na opačnej strane átria umiestnené tablinum. Táto miestnosť slúžila ako pracovňa, študovňa otca rodiny. Nachádzali sa v nej rodinná kronika (tabulae) a portréty predkov (imagines). Z oboch strán tablina ostali voľné chodby, tzv. alae, ktoré viedli pozdĺž celého domu. Takto bolo zabezpečené, že návštevník od vchodu dovidel cez celý dom až do záhrady. Vôkol átria mohli byť umiestnené spálne (cubicula), jedálne (triclinia), vzadu bola kuchyňa a kúpeľňa alebo iné miestnosti, ktorých počet a vybavenie záviseli od bohatstva majiteľa.

Od 2. storočia pred n. l. sa bývanie zdokonalilo pripojením gréckeho peristylu s obytnými a hospodárskymi priestormi okolo neho. Dvor obkolesený stĺpmi (peristylium, gr. peristylion) predstavoval ďalšiu časť obydlia a dal pomenovanie tomuto typu domu. Uprostred dvora bol obyčajne rybníček alebo vodomet, ktorý obklopovali ozdobné kríky a kvety. Okolo dvora boli obývacie miestnosti, kuchyne, práčovne, komory a iné hospodárske miestnosti.

Rozvoj autonómnych miest v provinciách, podobne ako aj hospodársky a politický rozmach celej ríše, spolu s túžbou majetných vrstiev po prepychu viedli k tomu, že sa rímsky mestský dom od základov zmenil. Stratila sa dovtedajšia skromnosť a jednoduchosť architektúry a začalo sa dbať na honosnosť a reprezentatívnosť. Átrium sa premenilo na nádhernú reprezentačnú sálu – aula. Obklopovali ju rovnako prepychové miestnosti – salóny, galérie, knižnice, jedálne. Jednotlivé izby mali mozaikové dlážky, nástenné maľby, štukované alebo kazetové stropy, výzdobu, zrkadlá, mramorové a bronzové sochy a plastiky. Povalu (lacunar) podopierali mramorové stĺpy (columnae). Strechy boli pokryté škridlami, voda z nich už nestekala do átria, ale priamo do kanálov pomocou odkvapových rúr. Kvôli ukážke bohatstva boli zväčšované aj záhrady, ktoré sa transformovali do zdobených sadov vôkol domu, čím poukazovali na dôstojnosť obyvateľa. Honosné domy boháčov sa odlišovali od bežných jednoduchých domov aj svojou funkciou. Bankári a nájomcovia štátnych dôchodkov si zriaďovali domy pohodlnejšie a bohatšie, muži verejne a politicky činní potrebovali reprezentatívne a priestranné domy, kde mohli organizovať dôležité stretnutia. Urodzení predstavitelia mesta, ktorí zastávali verejné úrady a museli preukazovať spoluobčanom rôzne služby, mali domy s vysokými predsieňami, veľmi priestrannými peristylmi a rozľahlými sadmi a promenádami, ktorých úprava zodpovedala dôstojnosti daného človeka. Okrem toho mali knižnice, obrazárne a baziliky, ktoré sa architektonicky podobali na verejné budovy.

Okrem typických átriových a peristylových domov sa dochovali domy s vodorovným rozvrhnutím, v tomto type domov sa prechádzalo z jednej izby do druhej. Takéto domy boli typické najmä pre severozápadné provincie alebo mestá, kde nebolo dosť priestoru. V strednej Európe je z archeologického hľadiska najčastejšie doložený práve takýto typ domov – pásový, pozdĺžny alebo tzv. dlhý dom („stripe-house“, „Streifenhaus“). Jeho predná časť bola obrátená do ulice a súvisela s remeselno-obchodnou činnosťou jeho obyvateľov. Nachádzala sa tu dielňa, obchod alebo sklad, kým zadná časť slúžila na bývanie. Boli v nej situované súkromné priestory: spálne, kuchyňa, komora, pivnica, studňa, dvor, záhrada. Napriek tomu, že aj z tejto lokality sú doložené honosné domy átriového alebo peristylového typu, najčastejšie vo veľkých a významných mestách, akými boli hlavné mestá Aquincum a Carnuntum, väčšina obyvateľstva stredoeurópskych provincií žila v jednoduchších obydliach.

Poschodové domy (Insula)

Bývanie v samostatných rodinných domoch (domus) si mohla dovoliť len bohatá vrstva obyvateľstva mesta. Väčšina ľudí sa musela uspokojiť s prenajatými bytmi alebo len miestnosťami. Vo veľkých mestských aglomeráciách, kde bolo potrebné ubytovať na relatívne malom priestore veľké množstvo obyvateľstva, vzniká bytový dom s viacerými bytmi – poschodový typ ubytovania nazývaný insula. Insula bola akýmsi dnešným ekvivalentom bytového komplexu, ktorý sa rozprestieral na ploche veľkosti mestského pozemku. V rámci jedného bloku (insula) mohlo existovať na pozemku šesť aj osem bytových domov, postavených okolo malého spoločného dvora, v ktorých žilo veľké množstvo ľudí, z čoho pravdepodobne vznikol názov „ostrov.“ Insulae zaberali väčšinu rezidenčných priestorov rímskych miest, zväčša mali výšku troch až piatich poschodí, ale mohli dosahovať až do výšky desiateho poschodia. Pri takejto vysokej stavbe, postavenej zväčša z nekvalitných materiálov (dosiek, dreva, nepálených tehál), hrozilo riziko zrútenia celej budovy, časté boli aj požiare. Počas existencie impéria bolo vydaných niekoľko regulácií, ktoré upravovali maximálnu výšku, známa bola regulácia Augusta na 60 rímskych stôp (dnes 17,75 metra, čo zodpovedalo piatim poschodiam). Z potreby vydávania častých nových regulácií je zrejmé, že sa nedodržiavali. Pády týchto budov boli pravdepodobne dosť časté, a ich majitelia sa len málo starali o ich údržbu a spokojnosť nájomcov. Nájomné mestské poschodové domy boli vo vlastníctve bohatých jednotlivcov, a keďže väčšina obyvateľov miest si nemohla dovoliť vlastný príbytok, byty si prenajímali.

Kvalita a cena ubytovania sa v nájomných domoch líšili vzhľadom na polohu i rozlohu bytovej jednotky. Prízemie bolo postavené z kamenného materiálu, zatiaľ čo vyššie poschodia sa stavali zväčša z drevených konštrukcií. Dolné poschodia obývali najmajetnejší obyvatelia, ktorých bytové jednotky boli zväčša rozsiahlejšie, mali viac izieb, vlastnú kuchyňu aj prístup k čistej vode a kanalizácii. Obyvatelia mali výhodu aj vďaka možnosti rýchleho úniku v prípade požiaru. Zároveň nemuseli vychádzať množstvo schodov, čo býval jeden z problémov vyšších poschodí. Nekvalitná stavba aj nepriaznivé podmienky života v insulách sú dokumentované viacerými antickými autormi.

Vyššie poschodia boli určené pre chudobné vrstvy, ktoré si prenajímali zväčša len jednu izbu. Ich veľkosť bývala často minimálna a istý nebol ani prístup denného svetla. Len niektoré izby umiestnené na vonkajších stranách budovy mali okno, ktoré umožňovalo vetranie, zároveň sa dostávala dnu zima. Okná sa zakrývali okenicami, prípadne aj textíliami. Do izieb sa dostával chlad, prefukovali pre zlú izoláciu a horné poschodia často zatekali; v lete boli nevetrané priestory horúce a z nedostatočnej hygieny sa množil nepríjemný hmyz a choroby. Keďže obyvatelia vyšších poschodí nemali k dispozícii čistú vodu alebo kanalizáciu, používali nočníky, ktorých obsah následne mnohí vylievali priamo na ulicu, čo spôsobovalo nepríjemný zápach a prenos infekcií. K dispozícii mali aj verejné latríny a kúpele a pitnú vodu čerpali z verejných fontán a nádrží s vodou.

Prízemie nájomných domov často lemovali aj miestnosti otvorené do ulíc, prenajímané ako obchody alebo krčmy. Krčmy (cauponae), jedálne (tabernae) či vývarovne (popina) využívali najmä obyvatelia vyšších poschodí, keďže nemali domáce vybavenie na varenie stravy. Možnosť stravovania doma znamenalo vlastníctvo kuchyne a jedálne a bolo znakom vyššieho sociálneho statusu. Bežné obyvateľstvo miest sa stravovalo na uliciach, kde si v stánkoch najčastejšie kupovalo rýchle občerstvenie do ruky. Množstvo kamenných pozostatkov takýchto foriem pouličných kuchýň nájdených v rámci archeologických výskumov v rímskych mestách aj strednej Európe dokumentuje obľúbenosť tejto formy stravovania naprieč celou ríšou.

Civilné sídla pod vojenskou správou

Okrem autonómnych miest s vlastnou samosprávou (colonia alebo municipium) fungovali na území rímskych provincií aj ďalšie sídla s rôznou formou správy. V okolí vojenských táborov, na vojenskom teritóriu, postupne vnikali civilné osady, ktoré právne a administratívne podliehali veliteľovi priľahlého tábora. Významnejšie z týchto sídiel časom nadobudli aj isté formy samosprávy. Obyvateľmi týchto osád boli v prvom rade obchodníci a remeselníci, ktorí sa do blízkosti táborov sťahovali s vidinou zisku z obchodu s dobre platiacimi a po mnohých luxusných tovaroch túžiacimi vojakmi. V osadách žili aj ich rodiny, spolu s rodinami vojakov a s domácimi starousadlíkmi.

Osady pri menších auxiliárnych táboroch sa označovali všeobecným pojmom vicus a rozkladali sa popri cestách, ktoré vychádzali z brán tábora. Ich architektonická zástavba sa skladala z už spomenutých pozdĺžnych domov (nem. Streifenhaus), ktoré mali v prednej časti smerom do ulice dielňu alebo obchod s malou verandou. Často boli vybavené aj kamennou pivnicou, smerom dozadu sa radili ďalšie obytné a hospodárske miestnosti. V táborových osadách sa budovali aj kúpele a taverny, ktoré boli určené nielen obyvateľom, ale najmä vojakom, ktorí tu trávili svoj voľný čas.

Civilné sídla pri veľkých légiových táboroch (canabae legionis) sa svojím výzorom a veľkorysou architektúrou ničím nelíšili od autonómnych miest. Aj v nich sa nachádzali fóra, kúpele, akvadukty, chrámy, nemocnice, amfiteátre a ďalšie výdobytky rímskej mestskej architektúry.