Zdravie a medicínska starostlivosť po roku 1945

Otázka zdravia v povojnovej strednej Európe bola do veľkej miery determinovaná realitou studenej vojny a jej vývojom. Avšak podobne ako politická či ekonomická situácia, aj otázky zdravia, inštitucionalizácie zdravotníctva, výskumu, praxe a osvety, nemožno ignorovať regionálne špecifiká a otázky kontinuity. Prienik oboch rovín možno badať pri vzniku Svetovej zdravotníckej organizácie (World Health Organization, WHO) v roku 1948. WHO predstavovala posun v internacionalizácii medicíny a verejného zdravotníctva. Na jej založení sa podieľal aj česko-slovenský lekár a expert na verejnú hygienu Josef Čančík. Hoci Čančík vystupoval ako reprezentant krajiny, zloženie organizačného tímu podmienené expertízou. Zároveň išlo o jediného predstaviteľa zo strednej Európy.

Jedným zo základných princípov vzniku WHO bolo previazať nové medicínske objavy s iniciatívami verejného zdravia čo znamenalo zintenzívnenie spolupráce medzi štátmi a expertnými skupinami. Táto idea bola materializovaná aj v definícii zdravia nielen ako choroby, ale aj ako stav úplného fyzického, mentálneho a sociálneho blahobytu (well-being), a ako taká sa stala určujúcou aj pre štáty strednej a východnej Európy. Oblasť zdravotníctva, podobne ako v prípade ostatných foriem expertnej spolupráce, predpokladala intenzívnu kooperáciu medzi Spojencami, ktorá sa kontinuálne rozvíjala už od roku 1942. Zároveň však existovali pochybnosti v diplomatických kruhoch či táto spolupráca pretrvá v prípade vzniku potenciálneho konfliktu. Postupné preberanie moci komunistami v strednej Európe, zavŕšené v roku 1948 v Československu, do značnej miery určovalo aj povahu budúcej spolupráce v oblasti zdravotníctva. Napriek tomu sa členmi sekretariátu WHO, síce až dodatočne, stali na konci roka 1948 aj dva predstavitelia z Československa, jeden z Poľska a jeden z Rumunska. V roku 1949 však zástupcovia štátov tzv. „východného bloku“ oznámili svoje vystúpenie z WHO. Späť pristúpili až v súvislosti z de-stalinizačnými snahami v roku 1956.

Univerzálne zdravotníctvo

V štátoch strednej a východnej Európy sa po vojne realizuje predstava univerzálneho prístupu k zdravotníckym službám. Tento model nemožno považovať len za naordinovaný zhora. Išlo aj o požiadavku pracujúcej triedy, a zároveň o reakciu na predvojnový systém, ktorý v očiach mnohých produkoval nerovnosti. Systém univerzálneho zdravotníctva v krajinách strednej Európy, konkrétne Československa, Poľska a Maďarska, vykazoval znaky „pôvodného sovietskeho modelu“ zdravotníctva, pričom išlo o štátny model, ktorý bol organizovaný regionálne, administrovaný verejne, na báze plateného zdravotníckeho personálu poskytujúceho komplexné zdravotné služby všetkým alebo väčšine populácie, štrukturovaného tak, aby zjednocoval preventívne a liečebné služby. V politickej praxi išlo najmä o znárodnenie nemocníc, sanatórií, balneologických a kúpeľných zariadení a časti farmaceutického priemyslu.

Choroby: obrna, tuberkulóza, rakovina ...

Napriek tomu, že studená vojna predstavovala limitujúci faktor spolupráce socialistických a kapitalistických štátov, v prípade viacerých oblastí prebiehala spolupráca aj napriek „železnej opone“. Katastrofálna povojnová situácia a nedostačujúca hygiena spôsobili, že najmä vojnou silno zasiahnuté krajiny, ako napríklad Maďarsko, sa museli vysporiadať s rozšíreným vírusom obrny. V roku 1957 bola zo Spojených štátov amerických cez Spolkovú republiku Nemecko do Maďarskej ľudovej republiky distribuovaná tzv. Salkova vakcína proti obrne. Výskum vakcíny proti obrne sa následne po sovietsko-americkej spolupráci presunul aj do Sovietskeho zväzu, odkiaľ sa vo forme tzv. Sabinovej vakcíny distribuoval od roku 1959 aj do Maďarskej ľudovej republiky. V rokoch 1958 – 1959 prebiehalo testovanie Sabinovej vakcíny aj v Československu a jej aplikácia na obyvateľstvo vo forme kvapiek zmiešaných so sirupom alebo s kockou cukru znamenali v konečnom dôsledku vykorenenie vírusu obrny v celom tzv. „východnom bloku.“

Povojnová stredná Európa bola silno zasiahnutá aj tuberkulózou. Toto respiračné ochorenie bolo z hľadiska sociálnej medicíny mimoriadne citlivo vnímané, nakoľko zásadne ohrozovalo produktivitu práce. Na rozdiel od krajín západnej Európy, stredná a juhovýchodná Európa boli tuberkulózou intenzívne zasiahnuté. Výskyt a úmrtnosť dosahovali v rokoch 1950 – 1971 v Československu, Poľsku, Maďarsku a Juhoslávii omnoho vyššie hodnoty ako vo väčšine krajín kapitalistického, rozvinutého sveta. Situáciu sa podarilo zlepšiť predovšetkým zvyšovaním životných štandardov, pričom dostupnosť zdravotnej starostlivosti a narastajúca urbanizácia nemali na tento trend priamy dopad.

Krajiny strednej Európy trápila v 50. a 60. rokoch vysoká úmrtnosť na rakovinu žalúdka, pričom Poľsko dosahovalo najvyššie počty a za ním v tesnom závese nasledovali Československo a Maďarsko. V Poľsku v priebehu 60. a 70. rokov kontinuálne rástol počet úmrtí na zhubné nádorové ochorenia. Napriek tomu však o rakovine existovalo pomerne slabé povedomie. Situácia sa postupne začala meniť, kedy štáty začínajú realizovať kampane na rozšírenie povedomia.

Rozvoj zdravotnej starostlivosti, nielen v súvislosti s bojom proti obrne, priniesol aj inštitucionálny rozvoj zdravotníctva. Napríklad v Maďarsku bola postavená špecializovaná nemocnica v roku 1956, na ktorú boli naviazané viaceré ozdravovacie inštitúty a centrá. Okrem toho, socialistické zdravotníctvo prinieslo aj nové chápanie účelu zdravotnej starostlivosti, predovšetkým v nemocniciach. Niektorí pacienti, najmä deti, mohli v zariadeniach ostávať aj roky, čo bolo spôsobené najmä nedostatočnými zdrojmi. Na druhej strane, starostlivosť bola bezplatná a rodičia sa mohli presťahovať do oblasti, kde mali deti v nemocnici. Zdravotná starostlivosť tak významne zasahovala do sociálneho správania obyvateľstva.

Reprodukčné zdravie, pôrodnosť, starostlivosť o deti a sexuálne vzdelávanie

Pri otázkach reprodukčného zdravia, pôrodnosti, pronatalitnej politike a sexuálnom vzdelávaní či ženskej emancipácie treba predovšetkým vychádzať z povojnovej situácie a z povahy režimov v jednotlivých štátoch strednej Európy. Pronatalitná politika bola do veľkej miery výsledkom sociálnych a ekonomických opatrení prijímaných od 60. a v priebehu 70. rokov 20. storočia. Toto obdobie však zároveň predstavovalo istý posun od emancipačných snáh proklamovaných v 50. rokoch, stelesnených najmä liberalizáciou zákonodarstva v oblasti umelého prerušenia tehotenstva, k väčšiemu dôrazu na pro-rodinnú politiku. Počiatkom 70. rokov sa Československo, Poľsko a Maďarsko začínajú zameriavať aj na sexuálne vzdelávanie. Napriek rozdielnym spoločensko-kultúrnym predpokladom medzi Československom na jednej strane a Maďarskom a Poľskom na druhej strane, kde predovšetkým sexuologický výskum a úroveň urbanizácie zohrávali dôležitú úlohu, politicky sa tieto stredoeurópske štáty rozhodli koordinovať rodinné a sexuálne vzdelávanie.

Aj tak však existovali regionálne špecifiká. Významnou témou zdravotníctva sa po druhej svetovej vojne stala otázka reprodukčného zdravia, antikoncepcie a potratov. Jednotlivé štáty strednej Európy v priebehu 50. rokov postupne legalizovali ukončenie tehotenstva. V rámci tzv. východného bloku predstavovali výnimku akurát Albánsko a Nemecká demokratická republika. Napriek tomu, že hlavné dôvody mali prevažne ekonomický a sociálny charakter – nevyhnutnosť zapojiť ženy do práce a odbremeniť štát od sociálnych povinností, ako aj samotné ženy od sociálnych ťažkostí, ďalej podporiť kvalitu reprodukčného zdravia – nemožno podceňovať ani úlohu expertov, najmä gynekológov v ich úsilí o emancipáciu žien.

Pronatálna politika sa prejavovala najmä v rurálnych oblastiach, kde socialistické štáty zohrávali boj s „ľudovými pôrodnými asistentkami“, ktoré vykonávali nelegálne interrupcie. V týchto snahách socialistických štátov však možno sledovať istú dynamiku, podobnú ako v prípade uplatňovania represívnej sily voči politickým odporcom režimu. Historička Barbara Klich-Kluczewska upozorňuje, že modely presviedčania ľudí, aby napĺňali predstavy štátu v oblasti rodinnej politiky sa zmenili okolo roku 1970 z autoritatívnych prístupov smerom k väčšej voľnosti a jemnejším praktikám negociovania a spolupráce. V Poľsku sa v raných 70. rokoch začali postupne otvárať prvé rodinné kliniky, ktoré ponúkali poradenstvo a terapie, na čo neskôr nadväzovali aj psychoterapie. Tieto služby sa dokonca poskytovali aj budúcim otcom. Podobne ako upozorňuje Adéla Gjuričová na rozmáhajúci sa diskurz poradenstva, vrátane sexuálneho, v časopisoch a novinách dostupných pre verejnosť, Klich-Kluczewska si podobný trend všíma v Poľsku. Tak ako v prípade urbanizácie, životného prostredia, či industrializácie, diskurz reprodukčného zdravia bol vedení v duchu obhajoby modernity. Kateřina Lišková však upozorňuje, že dôraz na ženu ako slobodnú bytosť ustupuje v rámci premeny diskurzu o antikoncepcii zo sociálnej témy na tému terapeutickú. Podľa Agaty Ignaciuk, práve táto zmena umožnila v Poľsku po páde socializmu prechod ku kriminalizácii interrupcií.

Globálny aspekt socialistickej medicíny v strednej a východnej Európe

Tesne po druhej svetovej vojne bola zdravotná expertíza zo strednej a východnej Európy využívaná v globálnych konfliktoch. Jedným z príkladov je aj zapojenie rumunských a česko-slovenských zdravotníkov vo vojne počas vojny v Kórei a vo Vietname v rokoch 1951 – 1962, na strane Kórejskej ľudovodemokratickej republiky a Vietnamskej demokratickej republiky. Zdravotnícka pomoc a expertíza boli dôležité pre vysielajúce štáty ako aj „socialistický tábor“ najmä z dvoch dôvodov. Išlo „export socialistickej modernity“, ktorá mala predstavovať alternatívu k „západom“ riadenej inštitucionalizovanej modernizácii, a zároveň si prostredníctvom takýchto aktivít udržiavali vysielajúce štáty domácu anti-imperiálnu a anti-fašistickú legitimitu vo vzťahu k vlastnému obyvateľstvu. Tá bola okrem iného dôležitá aj pre súdržnosť v rámci sovietskej sféry vplyvu. Navyše, išlo o možnosť sociálnej mobility pre lokálnych expertov, zámerom čoho bolo do veľkej miery zabrániť odlivu mozgov smerom na západ.

Podobne, rumunskí a sovietski experti na maláriu, pretavili svoje skúsenosti z výskumu v rurálnych oblastiach strednej a východnej Európy do pomoci pri potláčaní choroby v Indii. V 60. rokoch 20. storočia v rámci západno-východného zbližovania došlo aj k zapojeniu Spojených štátov do globálneho úsilia poraziť vírus kiahní, ktoré ohlásil prezident Lyndon B. Johnosn v roku 1965. V rámci tohto úsilia a americko-sovietskej spolupráce bolo z celkového počtu personálu až 9% z Československa.

Dôležitým aspektom pôsobenia socialistického zdravotníctva a expertízy bol aj priestor emancipujúcich sa štátov, najmä v Afrike a v Ázii. Štáty strednej a východnej Európy sa snažili o úzku spoluprácu s týmito bývalými kolóniami z viacerých dôvodov. Predovšetkým išlo o snahu získať spojencov proti západným kapitalistickým krajinám. Na tejto úrovni využívali predstavitelia socialistických štátov spoločný záujem o deklarovanú emancipáciu ako aj obrovské skúsenosti s medzivojnového obdobia, kedy sa v strednej a východnej Európe podarilo vybudovať dostatočnú expertízu na modernizáciu verejného zdravotníctva. Bogdan I. Iacob dáva do popredia najmä spoločnú snahu o kategorizáciu problémov svetového zdravia ako prameniacich zo sociálnych problémov. Tento trend sa však na úrovni World Health Organisation (WHO) nepodarilo presadiť. Naopak, prevládol trend zamerania sa na problémy súvisiace s infekčnými chorobami. Nezhody medzi jednotlivými stranami studenej vojny viedli až ku koordinovanému stiahnutiu sa štátov strednej a východnej Európy z WHO. Protestovali proti nespravodlivému koloniálnemu rozpočtovaniu a proti preferovaniu tých vedcov a vedkýň, ktorí/é podľa socialistického tábora chápali vedu ako nástroj zisku. Avšak to, že išlo primárne o nástroj boja v studenej vojne je možné doložiť aj postupným znovu-pristupovaním štátov strednej a východnej Európy do WHO v období po Stalinovej smrti.

V 60. rokoch sa v niektorých oblastiach medicíny využívalo tzv. budovanie socializmu a industrializácia spoločnosti na presadzovanie humanizácie medicíny, čo sa prejavovalo najmä na rozvoji psychológie a psychoterapie. Vo všeobecnosti však možno tvrdiť, že psychológia, psychiatria či dokonca psychoanalýza sa v jednotlivých krajinách „východného bloku“ rozvíjali aj napriek ideologickým reštrikciám, a dokonca existovala výmena expertízy, a to nielen v rámci bloku. Na oblasť psychiatrie mala od 50. rokov najväčší vplyv doktrína Ivana Pavlovova, „pavlovizmus“, ktorá predstavovala istú ideologickú kontrolu zo strany Sovietskeho zväzu v rámci celej medicíny. Ben Zajicek však upozorňuje, že táto doktrína prenechávala priestor pre manévre a interpretácie. Na základe toho možno usudzovať, že jednotlivé odvetvia v jednotlivých krajinách disponovali istou mierou autonómie. Grégory Dufaud dokonca tvrdí, že to dokonca umožnilo istú modernizáciu disciplíny. Priestor pre existenciu si našla, či už oficiálne alebo semi-ilegálne aj psychoanalýza, ktoré bola vnímaná ako „buržoázna disciplína“. V NDR najmä v rámci skupinových praktík, ale v Juhoslávii dokonca aj v rámci povolenej sociálnej psychiatrie.

Transformácia zdravotníctva po roku 1989 v strednej Európe, tak ako aj pred rokom 1989, nebola jednotná. Iný vývoj zaznamenali štáty V4, iný Ukrajina či štáty bývalej Juhoslávie. Všeobecne však možno konštatovať, že o mnoho väčší dôraz bol kladený na individualizované prístupy. To, čo Tamara Popic označuje ako „obrat k trhu“, neboli typické len pre krajiny strednej a východnej Európy. Išlo o trend, ktorý bol dominantný v 90. rokoch všeobecne. Avšak, v bývalom „východnom bloku“ boli tieto tendencie naozaj intenzívne. V praxi to znamenalo najmä zavádzanie príplatkov, zoštíhľovanie či okresávanie nárokov na bezplatnú starostlivosť za niektoré zákroky, transformáciu nemocníc a iných zariadení z verejných inštitúcií na súkromné firmy, a podobne. Jednotlivé zásahy možno chápať ako súbor politík snažiacich sa o transformáciu sociálneho štátu, resp. toho, čo pretrvávalo zo socialistického obdobia. Iným novým prvkov bolo napríklad zavádzanie dobrovoľníctva v zdravotníctve, trend rozšírený najmä v Českej republike, či prelínanie sa radikálnej ekonomickej transformácie zdravotníctva so snahou rímsko-katolíckej cirkvi o ovládnutie diskurzu o reprodukčnom zdraví, najmä v Poľsku.

Na druhej strane, trhové reformy uviedli do zdravotníctva aj aspekty spotrebiteľských preferencií či konkurencie. Apel, ktorý trhové reformy prinášali tak nemieril len na zdravotnícky systém ako taký, ale aj na samotných občanov či zamestnancov v zdravotníctve a jeho účelom mala byť v konečnom dôsledky, mimo generovania ziskov, aj zmena správania potenciálnych či reálnych pacientov.

Bibliografia

BAZYLEVYCH, Maryna Y. – HRESANOVA, Ema. Introduction: Health and Care Work in Postsocialist Eastern Europe and the Former Soviet Union. In: Anthropology of East Europe Review, 2011, roč. 29, č. 1, s. 1–7.

BOWDEN, Sue – TOVAR JALLES, João, SANTOS PEREIRA, Álavro – SADLER, Alex. Respiratory Tuberculosis and Standards of Living in Postwar Europe. In European Review of Economic History, 2014, Vol. 18, č. 1, s. 57 – 81.

CEUTO, Marcos – BROWN, Theodore M. – FEE, Elizabeth. The World Health Organization. A History. Cambridge – New York: Cambridge University Press, 2019.

GROS SOLOMON, Susan. East European Public Health and the Cold War. In Search of Circulation. In: Revue d’Études Comparatives East-Ouest, 2018, roč. 1, č. 1, s. 7–43.

HRAŠKOVÁ, Hana – DUDOVÁ, Radka. Selective Pronatalism in Childcare and Reproductive Health Policies in Czechoslovakia. In The History of the Family, 2020, vol. 25, 1 – 22.

HREŠANOVÁ, Ema. The Psychoprophylactic Method of Painless Childbirth in Socialist Czechoslovakia: from State Propaganda to Activism of Enthusiasts. In Medical History, 2016, Vol. 60., č. 4, s. 534 – 556.

IACOB, Bogdan C. Paradoxes of Socialist Solidarity: Romanian and Czechoslovak Medical Teams in North Korea and Vietnam (1951 - 1962). In: Dans Monde(s), 2021, č. 20, s. 117–140.

IACOB, Bogdan C. Malariology and Decolonization: Eastern European Experts from the League of Nations to the World Health Organization. In: Journal of Global History, 2022, roč. 17, č. 2, s. 233–253.

KOPEČEK, Michal (ed.) Architekti dlouhé změny. Expertní kořeny postsocialismu (1980 - 1995). Praha: Argo, 2018.

KUŹMA-MARKOWSKA, Szylwia – IGNACIUK Agata. Family Planning Advice in State-Socialist Poland, 1950s – 80s: Local and Transnational Exchanges. In Medical History, 2020, Vol. 64, č. 2, s. 240 – 266.

LIŠKOVÁ, Kateřina – JARSKA, Natalia – SZEGEDI, Gábor. Sexuality and Gender in School-Based Sex Education in Czechoslovakia, Hungary and Poland in the 1970s and 1980s. In The History of the Family, 2019, Vol. 24, s. 550 – 575.

LIŠKOVÁ, Kateřina. History of Medicine in Eastern Europe: Sexual Medicine and Women’s Repreductive Health in Czechoslovakia, Poland and Hungary. In: European Journal for the History of Medicine and Health, 2021, roč. 78, s. 181–194.

MARK, James – BETTS, Paul – ALAMGIR, Alena et al. Socialism Goes Global. The Soviet Union and Eastern Europe in the Age of Decolonization. Oxford: Oxford University Press, 2022.

POPIC, Tamara. Health Reforms in Post-Communist Eastern Europe. The Politics of Policy Learning. London: Palgrave Macmillan, 2023.

SZPAK Ewelina. Kiedy pada słowo rak, ludzie zaczynają mówić szeptem” : społeczna historia raka w Polsce po 1945 roku. In Polska 1944/45 – 1989. Studia i Materiały, 2018, roč. 15, s. 97 - 108

ŠPROCHA, Branislav – TIŠLIAR, Pavol. 100 rokov obyvateľstva Slovenska od vzniku Československa po súčasnosť. Bratislava: Muzeológia a kultúrne dedičstvo, 2018.

VARGHA, Dora. Between East and West: Polio Vaccination across the Iron Curtain in Cold War Hungary. In Bulletin of History of Medicine, 2014, Vol. 88, č. 2, s. 319 - 342.

VARGHA, Dora. Socialist Utopia in Practice: Everyday Life and Medical Authority in a Hungarian Polio Hospital. In: Social History of Medicine, 2017, roč. 31, č. 2, s. 373–391.

WINTER, Kurt. Health Services in the German Democratic Republic Compared to the Federal Republic of Germany. In Inquiry, 1975, Vol. 12, č. 2, s. 63 – 68.

ŽÁČEK, Karel a kol. Mass Oral Poliomyelitis Vaccination: Virological and Serological Surveillance in Czechoslovakia, 1958 – 1959. In British Medical Journal, 1962, Vol. 1, č. 5285, s. 1091 – 1098.