Zobrazenie zdroja stránky Zdravotníctvo a hygiena v 19. storočí

Medicína na začiatku 19. storočia dospela k modernému ponímaniu choroby ako samostatnej nozologickej jednotky s vlastnými klinickými a patologickými príznakmi. Tento názor presadzovali predstavitelia modernej medicíny. Väčšina praktických lekárov sa naďalej pridržiavali tradičnej humorálnej teórie o pôvode a príčinách ochorení. Definovanie jednotlivých chorôb neboli jasné. Pôvod infekčných chorôb bol pripisovaný predovšetkým vonkajším vplyvom prírodného prostredia. Nejednoznačné boli aj metódy diagnostického vyšetrovania. Prvými dôležitými vyšetrovacími metódami boli poklep a posluch, ktoré umožňovali klinicky zistiť a lokalizovať patologicko-anatomický základ chorôb. Nástrojom novej vyšetrovacej metódy bol stetoskop. V skutočnosti bol ale lekár pi určovaní diagnózy bezradný.          

=== Legislatívna a inštitucionálna základňa  ===
Už počas revolučných rokov 1848 – 1849 boli pripravené prvé plány na zlepšenie zdravotných a zdravotníckych pomerov v krajine. Uzákonená bola samospráva peštianskej univerzity. V rámci modernizačných procesov v monarchii po revolúciách v rokoch 1848 – 1849 plánoval absolutistický režim začleniť Uhorsko do celoríšskej zdravotníckej organizácie, pod riadením Stálej zdravotníckej komisie pri Ministerstve vnútra vo Viedni. Došlo k zrušeniu Uhorskej kráľovskej miestodržiteľskej rady (UKMR), tým aj zdravotníckeho oddelenia a v sídle každého dištriktu vznikla zdravotnícka rada a bola vytvorená funkcia zdravotníckeho radcu, ktorí boli zodpovední za zdravotný stav obyvateľstva na vymedzenom území. Krajinských radcov menoval minister vnútra. Táto situácia však trvala len desaťročie. Prijatím októbrového diplomu obnovila svoju činnosť aj Uhorská kráľovská miestodržiteľská rada a zriadilo sa opäť samostatné oddelenie pre zdravotné otázky, opätovne bol obsadený aj úrad krajinského protomedika. Dôležitú úlohu v zdravotnej starostlivosti mali zohrávať najmä okresní, prípadne obvodní lekári, ktorí mali na starosti úradnú agendu vo verejnozdravotníckych veciach, ale mali poskytovať aj bezplatnú lekársku starostlivosť nemajetným občanom v ich obvode, od majetných mohli požadovať platby na úrovni súkromnej praxe. Očkovanie proti pravým kiahňam malo byť bezplatné. Kľúčovou úlohou obecných lekárov bolo predovšetkým vykonávať ochranné opatrenia a zabrániť šíreniu epidémií. Dôležitú funkciu zastával aj pomocný zdravotnícky personál (ošetrovatelia a pôrodné asistentky). Diskutovalo sa o zmenách v činnosti ránhojičov. Ránhojiči chirurgovia sa mali preorientovať na ošetrovateľstvo a v novo zriaďovaných ošetrovniach mali poskytovať prvú pomoc pri úrazoch a nehodách.           

V roku 1867 nová uhorská vláda pričlenila zdravotníctvo pod rezort ministerstva vnútra, ktoré prostredníctvom zdravotníckeho oddelenia kontrolovalo a riadilo celú činnosť zdravotníctva. Prijímaním nových reforiem a legislatívnych opatrení sa uhorská vláda usilovala zlepšiť zdravotnícku situáciu v krajine. 
Až v 70. rokoch sa začala veľká pozornosť venovať príprave zákona o verejnom zdravotníctve. K legislatívnym zmenám bolo potrebné pristúpiť najmä preto, lebo zdravotníctvo sa riadilo Generálnym normatívom, ktorý už nezodpovedal novým pomerom. V roku 1868 vznikla Krajinská rada pre otázky zdravotníctva. Jej členovia vypracovali súbor pripomienok k existujúcemu stavu zdravotníctva v Uhorsku a predložili návrh na jeho zlepšenie. Úlohou Krajinskej zdravotníckej rady bolo sledovať vývin v medicíne a upozorňovať na všetko, čo by mohlo zlepšiť stav zdravotníctva v Uhorsku. Tak sa vlastne Krajinská zdravotnícka rada podieľala na príprave a doriešení základných normatívnych otázok.          

Hlavnou normou upravujúcou pomery v zdravotníctve sa stal zákonný článok 14/1876, ktorý sa stal dôležitým medzníkom o vývoji zdravotníctva v Uhorsku. Zákon sa skladal z dvoch hlavných častí a tvorilo ho spolu 176 §. Prvá časť zákona bola rozsiahlejšia a v 16 kapitolách sa zaoberala prevažne záležitosťami verejného zdravotníctva. Určovala nariadenia, ktoré sa vzťahovali predovšetkým na činnosť riadenia zdravotníctva a ochranu zdravia obyvateľstva. Oveľa väčší dôraz sa kládol na celkovú osobnú hygienu, hygienu bývania a potravín. V záujme dodržiavania čistoty sa mali v mestách vybudovať kanalizačné siete. V porovnaní s predchádzajúcimi nariadeniami sa väčšia pozornosť venovala najmladšej generácii – deťom. Vo viacerých paragrafoch sa prízvukovalo, že zdravie detí je pod úradným dohľadom. Zákon definoval podmienky vykonávania súkromnej praxe. V uhorskej časti monarchie mohli súkromnú prax vykonávať len lekári, ktorí získali diplom na domácej univerzite, diplomy z rakúskej časti monarchie sa uznávali len na základe obojstrannej dohody, diplomy zo zahraničných univerzít sa museli nostrifikovať. Zákon definoval aj smernice pre prax pôrodných asistentiek, ktoré sa museli preukázať diplomom z kurzu na lekárskej fakulte alebo na osobitnej škole pre pôrodné asistentky. Zákon zakazoval nedovolenú a neoprávnenú liečiteľskú činnosť, ale aj výrobu a predaj liečiv. Zákon definoval zdravotnícku starostlivosť v súvislosti s výskytom epidémie (povinnosť hlásiť výskyt, alebo hromadné ochorenie na infekčnú chorobu). Ochranné očkovanie proti pravým kiahňam definoval zákon ako štátnu ustanovizeň.           

Druhá časť zákona sa venovala ustanoveniam zdravotníckej služby a povinnostiam, ktoré v súvislosti s verejným zdravotníctvom prináležali obciam a municípiam. Riešila sa aj činnosť ústredného riadenia v zdravotníctve. Je potrebné zdôrazniť, že všetky záležitosti týkajúce sa zdravotníctva spadali do kompetencie ministerstva vnútra. Neexistovalo samostatné ministerstvo, ktoré by sa zaoberalo problematikou zdravotníctva. Vzniklo až v novom československom štáte. Minister vnútra bol teda zodpovedný za zdravotné pomery obyvateľstva krajiny, každoročne o nich referoval v parlamente a mal v zdravotníctve hlavnú riadiacu funkciu. Úradnú agendu zdravotníctva vybavoval osobitný odbor ministerstva vnútra, kde boli zastúpení lekári ako stáli zamestnanci. Poradným orgánom ministerstva vnútra pre záležitosti zdravotníctva bola Krajinská zdravotnícka rada. 
Hlavným prínos zdravotníckeho zákona bola snaha riešiť problémy zdravotníctva komplexne a podarilo sa mu obsiahnuť celú oblasť verejného zdravotníctva v Uhorsku. Následne boli prijaté ďalšie zákonné normy, ktoré upravovali a špecifikovali jednotlivé opatrenia, ktoré boli definované už v zákone (nahlasovanie epidémií, nákazlivých chorôb, výskytu hromadných nákaz, opatrenia na zastavenie šírenia trachómu, ustanovenia o očkovaní proti pravým kiahňam, opatrenia v prípade výskytu horúčky šestonedieľok – sepsy, organizovanie dezinfekčných kurzov).            

=== Zdravotnícke zariadenia ===
Zdravotnícke zariadenia, ktoré boli zamerané na poskytovanie lekárskej starostlivosti alebo na chirurgické zákroky hospitalizovaným pacientom do začiatku 19. storočia v podstate neexistovali. Mestské špitály, ktoré boli zakladané ešte v stredoveku a prežívali až do 18. storočia mali sociálno-charitatívnu funkciu (fungovali ako útulky pre chudobných a prestarnutých). Špitály liečiteľských reholí milosrdných bratov a alžbetínok, ktoré vznikali na našom území v 18. storočí mali iné zameranie. Začiatkom 19. storočia sa začali objavovať prvé návrhy na zriaďovanie čisto zdravotníckych zariadení. Postupne vznikali malé mestské nemocnice, s kapacitou 8 – 10 lôžok. Nemocnice s väčšou kapacitou začali vznikať z iniciatívy stoličných úradov v 20. – 40. rokov pre pacientov s venerickými, psychickými a vnútornými chorobami. Prvé stoličné nemocnice čiastočne zlepšili zdravotnú starostlivosť v jednotlivých regiónoch a viedli aj k zvýšeniu odbornej úrovne lekárskej praxe. 
Veľmi zložitá bola aj situácia ohľadom nemocničnej starostlivosti. V polovici 19. storočia bolo v Uhorsku 90 nemocníc. Takmer 50% z nich tvorili chudobince a niekoľkými posteľami. V roku 1856 došlo k zásadným zmenám v nemocničnej starostlivosti a chudobince boli vyčlenené z nemocníc. Medzi najväčšie nemocnice patrila Nemocnica sv. Rochusa v Budapešti so 600 lôžkami, neskôr aj Krajinská nemocnica v Bratislave s 382 lôžkami. 
V druhej polovici 19. storočia došlo k podstatnému zlepšeniu nemocničnej starostlivosti. Pod vplyvom nového zdravotníckeho zákona z roku 1876 sa začala intenzívnejšia výstavba nemocničných zariadení (v roku 1881 bolo v Uhorsku 278 liečebných zariadení, v roku 1914 426 s 44 386 lôžkami). Nemocničné zariadenia najmä v menších župných mestách zápasili s nevyhovujúcimi priestormi a nedostatkom lekárskeho a ošetrovateľského personálu. Na konci 19. storočia niektoré župné nemocnice prešli modernizáciou vnútorného zariadenia (vodovodné rozvody, zriadenie moderných operačných sál, priestory na dezinfekciu). Veľký dôraz sa kládol na zabezpečenie kvalifikovaného ošetrovateľského aj lekárskeho personálu. Monarchia zaostávala za situáciou v západnej Európe najmä pri zriaďovaní špecializovaných nemocníc pre niektoré samostatné klinické odbory – napr. pôrodnice alebo detské nemocnice. Odborné liečenie a hospitalizáciu niektorých chorôb z povolania zabezpečovali banské nemocnice. Podľa rakúskeho modelu sa aj v Uhorsku venovala osobitná pozornosť zriaďovaniu vojenských nemocníc, ale aj špeciálnej príprave vojenských lekárov a chirurgov ránhojičov. Dôležitou súčasťou zdravotnej siete boli aj nemocnice rehoľných rádov (Rehoľa milosrdných bratov, Rehoľa sv. Alžbety) a jednotlivých cirkví. 
Popri zdravotníckych zariadeniach boli zriadené aj nemocnice so špeciálnym zameraním (napríklad protitrachómové nemocnice). Osobitné miesto v tejto špecializovanej starostlivosti zohrávali najmä nemocnice, ktoré sa orientovali na liečbu pľúcnych chorôb, najmä na liečbu pľúcnej formy TBC. V rokoch prvej svetovej vojny vznikali spolky na ochranu obyvateľstva proti TBC, ktoré v spolupráci s Červeným krížom robili osvetovú prácu. Pre potreby prevencie sa mali zriadiť protituberkulózne stanice, ktoré mali podrobne vyšetriť pacientov a chorých potom odoslať na liečenie do osobitných zariadení. 
Veľkej obľube sa tešili liečivé a klimatické kúpele. V monarchii sa rozvíjali sa kúpele lokálneho aj európskeho významu. Budovali a modernizovali sa kúpeľné domy. Medzi obľúbené klimatické kúpele sa už v polovici 19. storočia zaradili aj Vysoké Tatry, kde sa od 70. rokov začal popri Starom Smokovci rozvoj ďalších osád na liečbu pľúcnych chorôb – najmä TBC (sanatórium v Novom Smokovci, Štrbské Pleso, Dolný Smokovec, Lučivná, Tatranská Kotliny, Matliare, Tatranská Polianka, Vyšné Hágy, Kvetnica, Tatranská Lomnica).          

Prírodné liečivé pramene vlastnili osoby alebo inštitúcie, ktoré boli majiteľmi pozemkov, na ktorých sa nachádzali. Po prijatí zákonného článku 14 v roku 1876 bol presne vymedzený charakter liečivých kúpeľov a boli definované aj podmienky riadnej prevádzky kúpeľov. Všetky liečivé kúpele museli mať riadny kúpeľný dom a obytný dom pre pacientov. Pre každé kúpele mali byť vypracované vlastné stanovy, ktorými sa upravila ich prevádzka, napr. povinnosť zamestnávať v čase sezóny stáleho kúpeľného lekára a dobre zásobenú lekáreň. Kúpele mali právo vyberať liečebné poplatky a vytvárať základniny, aby sa vytvorili zdroje na zveľaďovanie kúpeľov. Zákonom boli definované aj ustanovenia, na základe ktorých mohli kúpele dostať označenie „liečivé kúpele“. Vyžadovala sa podrobná chemická analýza a lekárska správa, v ktorej sa mali uviesť choroby, na liečbu ktorých sa liečivá voda mala použiť a svedectvo o ustanovení stáleho kúpeľného lekára.         

=== Zdravotnícky personál ===
V priebehu 19. storočia sa vytvorilo niekoľko kategórií zdravotníckych pracovníkov – lekári, lekárnici, pôrodné asistentky a do zjednotenia lekárskeho a chirurgického štúdia v 70. rokoch 19. storočia aj chirurgovia ránhojiči. Lekári mohli zastávať úradné funkcie v zdravotníckom systéme verejnej správy ako župní, okresní, obvodní a obecní lekári alebo pôsobili v zdravotníckych zariadeniach ako riaditelia nemocníc, primári a sekundári, viacerí aj ako kúpeľní lekári. Potupne na konci 19. storočia pribudli aj lekári v nemocenských pokladniciach, závodní a podnikoví lekári a narastal počet lekárov so súkromnou praxou. Lekárnici tvorili nezávislú zložku v súkromnom sektore. Obecní, mestskí alebo obvodní lekári mali vo svojom obvode rôzne povinnosti, ktoré vyplývali z miestnych zdravotných, policajno-lekárskych pomerov. Nemajetných občanov mali liečiť zadarmo, majetných za definovaný honorár. Starali sa o zdravie postihnutých občanov a očkovali proti pravým kiahňam. Každá obec s viac ako tisícpäťsto obyvateľmi mala zamestnávať pôrodnú asistentku, ktorá bola platená obcou. Jej povinnosťou bolo poskytovať bezplatnú pomoc a ošetrenie nemajetným mladým matkám. Diplomované pôrodné asistentky boli absolventkami päťmesačných kurzov na univerzite, alebo na osobitných školách pre pôrodné asistentky, kde získali diplom. Tzv. ceduľové pôrodné asistentky absolvovali len dvojmesačný kurz a zložili skúšku pred hlavným župným lekárom. Ich pôsobenie bolo obmedzené len na obce bez diplomovaných pôrodných asistentiek.  
Podľa údajov z roku 1870 žilo v slovenských župách približne 2,5 milióna obyvateľov a pôsobilo tu okolo 360 lekárov, teda na jedného lekára pripadalo 6944 obyvateľov. V rakúskych oblastiach to bolo 5450. Vzhľadom na obrovské rozdiely v zastúpení lekárov v jednotlivých župách bola lekárska starostlivosť zameraná najmä na obyvateľstvo v mestách. Obyvatelia na vidieku boli odkázaní najmä na pomoc ľudových liečiteľov a rôzne prírodné metódy liečby (bylinky, liečivé pramene). V niektorých oblastiach sa udržiavala tradícia ľudového liečiteľstva, ktoré bolo v dobovej tlači negatívne označované a napádané ako mastičkárstvo. Počet lekárov stúpal len veľmi pomaly. V roku 1890 pôsobilo v slovenských župách 633 lekárov, v roku 1900 sa ich počet zvýšil na 747.  
V zdravotníctve pretrvávali mnohé organizačné problémy, ktoré boli spôsobené nevyhovujúcim inštitucionálnym zastrešením Ministerstva vnútra (v Uhorsku). Objavovali sa návrhy na zriadenie samotného ministerstva zdravotníctva. Nedostatočne sa z činnosti Ministerstva vnútra riešili najmä otázky verejnej hygieny (zásobovanie pitnou vodou, povinné hlásenie výskytu tuberkulózy, ochrana zdravia pracujúcej mládeže, kontrola nočných pracovných zmien žien). 
Nedostatok lekárov v Uhorsku vyplýval z absencie univerzity s lekárskou fakultou. Adekvátne lekárske vzdelanie získavali jednotliví študenti na nemeckých (Wittenberg, Jena, Heidelberg, Erfurt, Altdorf, Lipsko, neskôr aj Halle), alebo talianskych univerzitách (Padova, Bologna), ale aj v Štrasburgu, Bazileji, Leydene a Utrechte. Od prvej polovice 18. storočia odporúčala Uhorská miestodržiteľská rada pre záujemcom o štúdium medicíny lekársku fakultu viedenskej alebo inej rakúskej univerzity. Koncom novembra 1770 začala svoju činnosť lekárska fakulta pri Trnavskej univerzite, ktorá vychovávala zdravotnícky personál podľa vzoru viedenskej lekárskej fakulty (vyučovali sa nové predmety ako fyziológia, pôrodníctvo, botanika a chémia). Lekárska fakulta zápasila s nedostatkom prostriedkov na praktické vzdelávanie. V roku 1775 bol na všetkých univerzitách zavedený nový študijný poriadok. Lekárske štúdium bolo rozdelené do piatich ročníkov. Lekárske fakulty zabezpečovali okrem odborného vzdelávania lekárov aj odborným školením zdravotníckych pracovníkov – chirurgov – ránhojičov a lekárnikov, ale aj kurzy pre pôrodné babice. V roku 1777 sa univerzita presťahovala do Budína (v roku 1784 na druhý brat Dunaja do Pešti). Na lekárskej fakulte sa podľa viedenského vzoru zaviedlo v roku 1786 spoločné lekársko-chirurgické štúdium, pričom veľký dôraz sa kládol najmä na vojenskú chirurgiu. Aj vo Viedni zriadilo v roku 1786 Jozefínum vojenskú chirurgickú akadémiu. Ďalšie reformy študijného poriadku boli v rámci monarchie upravované podľa vzoru viedenskej univerzity. Postupne bola zriadená aj katedra pôrodníctva a očného lekárstva. Pokračovalo sa v školení pôrodných babíc. V prvej polovici 19. storočia sa v postupne navýšil počet lekárov v monarchii. Napriek tomu ich počet nedokázal zabezpečiť potreby verejného zdravotníctva. V druhej polovici 19. storočia sa realizovali viaceré zmeny v oblasti odborného vzdelávania zdravotníckych pracovníkov vo všetkých kategóriách. Cieľom týchto reforiem bolo dosiahnuť lepšiu dostupnosť a kvalitu zdravotníckej starostlivosti. Odborné vzdelanie naďalej zabezpečovali lekárske fakulty budapeštianskej, viedenskej a pražskej Karlovej-Ferdinandovej univerzity, ktorá a v roku 1882 rozdelila na českú a nemeckú časť. V rámci českej časti univerzity začala pôsobiť od roku 1883 aj lekárska fakulta. V rámci Uhorska pribudla v roku 1872 univerzita v Kluži. V roku 1912 bolo rozhodnuté o zriadení univerzity v Bratislave a v Debrecíne. Na lekárskej fakulte bratislavskej Alžbetínskej univerzity sa začalo prednášať v školskom roku 1917 – 1918. Už v auguste 1922 univerzitu prevzala Československá republika. Reformovanie vzdelávania Vzdelávanie medikov smerovalo postupne k prehĺbeniu špecializácie v lekárskej praxi. Lekárske fakulty zabezpečovali aj ďalšie vzdelávanie lekárov z praxe, ale aj odborné vzdelávanie pôrodných asistentiek. Nedostatočný počet kvalifikovaných pôrodných asistentiek viedol k zriadeniu niekoľkých škôl pre pôrodné asistentky (najmä pri pôrodníckych oddeleniach štátnych nemocníc), ktoré pripravovali záujemkyne v maďarskom, nemeckom aj slovenskom jazyku.  
Dôležitú úlohu pri zabezpečovaní zdravotnej starostlivosti zohrával aj Červený kríž. Jeho hlavným cieľom bolo poskytovať pomoc raneným vojakom v čase vojny, ale dobrovoľné sestry vyvíjali činnosť v zdravotníckej oblasti aj v čase mieru. Habsburská monarchia prijala Ženevskú konvenciu už v roku 1866. Spolok Červeného kríža sa vytvoril až koncom 70. rokov a podľa nariadenia z roku 1880 sa začali zakladať odbočky v jednotlivých oblastiach krajiny. Odbočky sa výraznejšie aktivizovali až v rokoch prvej svetovej vojny, keď viedli zdravotnícke pozorovacie a karanténne stanice.   

Zdravotné a sociálne zabezpečenie 
Zdravotno-sociálne zabezpečenie nadväzovalo na tradíciu baníckych bratských pokladníc. Od polovice 19. storočia zabezpečovali robotníkom bezplatnú liečbu a pohrebné výdavky aj súkromné banské a hutnícke podniky. V roku 1870 vznikla v Budapešti v rámci Všeobecného robotníckeho spolku Robotnícka nemocenská pokladnica (Robotnícka nemocenská a invalidná pobočka) so sieťou pobočiek v rámci celého Uhorska. Postupne vznikal aj iné podporné spolky, ktoré mali poskytovať pomoc počas práceneschopnosti alebo pri úmrtí živiteľa rodiny. V posledných desaťročiach 19. storočia sa v dôsledku postupujúcej industrializácie objavila požiadavka na zákonnú úpravu právnych a pracovných vzťahov zamestnancov. V Uhorsku tieto zákonné úpravy upravovalo zákonný článok 17 z roku 1884 a podrobne potom zákonný článok č. 14 z roku 1891. Podporné ciele nemocenského poistenia mali byť zabezpečované prostredníctvom nemocenských pokladníc, ktorých členmi sa mali stať bez rozdielu veku, pohlavia a domovskej príslušnosti všetci pracujúci v priemyselných podnikoch a výrobných zariadeniach. Nemocenské pokladnice mali povinnosť poskytnúť svojim členom predovšetkým bezplatnú lekársku starostlivosť prostredníctvom lekára, ktorého si pokladnica vybrala. Lekárske ošetrenie sa malo poskytovať 20 týždňov, ak si to choroba vyžadovala. Bezplatná lekárska pomoc sa poskytovala aj pri pôrode. Ďalej sa poskytovali bezplatne lieky a zdravotnícke pomôcky (napr. okuliare). Pokiaľ choroba trvala dlhšie ako 3 dni, nemocenská pokladnica vyplácala svojmu členovi vyživovací príspevok (vo výške polovice sumy vypočítanej podľa výšky nemocenského príspevku) najviac 20 týždňov od vzniku nároku. Po pôrode sa vyplácala celá suma príspevku po dobu 4 týždňov. Pri úmrtí člena sa poskytoval príspevok na pohreb. V roku 1893 boli upravené pravidlá pre lekársku pomoc a vyživovací príspevok v prípade nehody. Príspevky členov nemocenského poistenia boli definované podľa skutočnej mzdy osobitne pre mužov, ženy a mladistvých zamestnancov do 18 rokov. Zamestnávateľ bol povinný prihlásiť zamestnancov do nemocenského poistenia najneskôr do ôsmich dní po nastúpení do práce. Zákonom o nemocenskom poistení sa vytvorili základy na ďalší rozvoj nemocenského poistenia a nemocenských pokladníc. Na začiatku 20. storočia (1900 a 1902) sa rozšírilo aj na poľnohospodárskych robotníkov. 

=== Choroby a ich liečenie ===
Podľa matričných záznamov naďalej najčastejšou príčinou smrti boli infekčné choroby, ale aj ochorenie srdca, vodnatieľka a ochorenia pľúc. V druhej polovici 19. storočia sa vďaka prevencii a novým vedeckým poznatkom podarilo eliminovať niektoré infekčné choroby. 
Naďalej si veľa obetí vyžiadala v druhej polovici 19. storočia, na začiatku 20. storočia a v rokoch prvej svetovej vojny cholera. V roku 1831 postihla najmä oblasť východného Slovenska veľká epidémia cholery. Ďalšie lokálne epidémie cholery sa vyskytli v období 50. a 60. rokov. Celú krajinu potom zasiahla veľká cholerová epidémia v roku 1873, a to napriek prijatým opatreniam. Epidémia sa rozšírila z Ruska cez oblasť Haliče a Bukoviny v letných mesiacoch. Aj v nasledujúcom období sa vyskytovali lokálne epidémie cholery, župné orgány preto zavádzali rôzne preventívne, ale aj karanténne opatrenia, aby zamedzili šíreniu nákazy do centrálnych častí krajiny. V rokoch prvej svetovej vojny preniesli cholerovú nákazu vojaci, preto na viacerých miestach boli otvorené karanténne stanice, aby sa zabránilo rozšíreniu nákazy medzi civilným obyvateľstvom. Pod stálou zdravotníckou kontrolou boli verejné stravovacie zariadenia, potravinárske obchody, nemocnice a zdravotnícke zariadenia.
Ďalšími infekčnými chorobami, ktoré sa ešte v druhej polovici 19. a na začiatku 20. storočia šírili aj v epidemickej forme, boli pravé kiahne, záškrt, šarlach a osýpky. Šírili sa prevažne ako detské choroby. Vyskytovali sa aj iné nebezpečné infekčné choroby, najmä brušný a škvrnitý týfus, dyzentéria, trachóm. Pravé kiahne (variola vera) sa rozšírili prevažne v 70. a 80. rokoch 19. storočia. Veľkú úmrtnosť dosiahli medzi nezaočkovaným obyvateľstvom (až 33%). Každoročne sa v jednotlivých župách organizovali preventívne očkovania, o čom sa viedli presné výkazy zaočkovaných detí a ich rodičov. Očkovanie bolo hradené zo župných finančných fondov. Častejšie sa vyskytovali osýpky, ktoré tiež mali epidemický charakter. Úmrtnosť na osýpky nebola vysoká a naďalej klesala. Samotná choroba mala miernejší priebeh. V roku 1870 sa na územie dnešného Slovenska rozšírila rubeola (ružienka), údajne ju zavliekli do oblasti Turca talianski robotníci, ktorí pracovali na výstavbe železničnej trate. Medzi najnebezpečnejšie a pomerne rozšírené infekčné choroby patril záškrt (diphteria) s takmer 50% mortalitou. V 90. rokoch 19. storočia sa vďaka účinnému lieku podarilo záškrt liečiť a úmrtnosť ako aj výskyt choroby poklesol. Na začiatku 20. storočia sa najmä v ľudnatejších mestách rozšíril šarlach (scarlatina), ktorý sa tiež spájal s pomerne veľkou úmrtnosťou. Časté boli aj týfusové   ochorenia. Brušný týfus sa vyskytoval v oblastiach, kde nebola zabezpečená hygienicky nezávadná pitná voda (a používala sa voda z povrchových zdrojov, ktoré boli kontaminované, napr. hnojiskami). Škvrnitý týfus sa vyskytoval najmä medzi vojakmi a rozšíril s najmä v rokoch prvej svetovej vojny. Od druhej polovice 19. storočia sa rozšíril z južných oblastí Uhorska trachóm. Toto infekčné očné ochorenia sa so sezónnymi robotníkmi rozšíril aj do severných častí monarchie. Podľa osobitného obežníka z roku 1886 mali župní úradní lekári nariadiť povinné očné prehliadky u školopovinných detí a brancov pred nastúpením vojenskej prezenčnej služby a po nej, ako aj u robotníkov vo fabrikách.   
K špecifickým infekčným chorobám patrila v druhej polovici 19. storočia v južných oblastiach monarchie aj malária, ktorú rozširovali komáre rodu Anopheles, ktoré obývali močiarne oblasti. Na vidieku sa prevažne v letných mesiacoch objavovali prípady besnoty, najmä medzi deťmi, ktoré boli v kontakte so zvieratami. Pri liečbe sa od začiatku 90. rokov úspešne používalo očkovacie sérum. V niektorých oblastiach sa besnota liečila aj alternatívnymi metódami.  
Zo sociálnych chorôb bola najviac rozšírená tuberkulóza, prevažne jej pľúcna forma. Šírila sa najmä medzi chudobnejšími obyvateľmi, najmä v mestách a predstavovala takmer 15% mortality obyvateľstva. Jej šírenie boli spôsobené najmä nevyhovujúcimi sociálnymi pomermi chudobného mestského aj vidieckeho obyvateľstva, nehygienickými bytovými podmienkami a nedostatočnou výživou. V počiatočnom štádiu sa choroba dala úspešne liečiť, ale dobová spoločnosť jej nevenovala dostatočnú pozornosť. Liečenie bolo poskytované len v niekoľkých sanatóriách, ktorých kapacita nebola dostatočná. Boj proti tuberkulóze sa tak sústredil len na prevenciu nákazy (zabezpečenie hygieny potravín, domáceho a pracovného prostredia). Pre uhorskú časť monarchie bola v roku 1903 vydaná brožúra o prevencii pred tuberkulózou pľúc, v ktorej sa zdôrazňovala potreba čistého vzduchu a dobrej stravy a odporúčalo sa budovanie liečebných ústavov. Ministerstvo vnútra zriadilo v roku 1911 Krajinský výbor proti tuberkulóze. Boli vydávané rôzne obežníky s opatreniami proti šíreniu tuberkulózy (napr. kontaminovanými potravinami).
V posledných desaťročiach 19. storočia sa rýchlo šírili venerické (pohlavné) choroby, najmä syfilis, a to prevažne medzi mestským obyvateľstvom. Rozšírenie pohlavných chorôb bolo spôsobené najmä tajnou prostitúciou, ktorá nebola pod úradným dohľadom policajných lekárov.
Veľkým problémom bol v chudobnejších oblastiach aj šíriaci sa alkoholizmus, ktorý bol vnímaný ako sociálny jav, ktorý vyplýval z chudoby najmä vidieckeho obyvateľstva (Kysuce, Horehronie). Spotreba alkoholu neustále narastala aj v mestskom prostredí, kde sa okrem pohostinstiev a kaviarní predával aj v obchodoch s potravinárskym tovarom.    
Okrem infekčných chorôb dobová medicína zaznamenala výskyt endemickej strumy (napríklad v oblasti Žitného ostrova).
Zdravotný stav obyvateľstva a jeho hygienické pomery sa napriek zlepšujúcej sa epidemiologickej situácii a kvalitnejšej zdravotnej starostlivosti až do konca roku 1918 oproti minulosti veľmi nezmenili. Dokladajú to aj zistené údaje o úmrtnosti na TBC (úmrtnosť na TBC na 10 tisíc obyvateľov: Uhorsko 39,6  v rokoch 1901 – 1905 a 37,4 v rokoch 1906 – 1910; Rakúsko 34,2 a 31,1; Poľsko 16,4 a 16,6; Anglicko 17,4 a 15,7) a dojčenskej úmrtnosti (dojčenská úmrtnosť na 1000 živonarodených: Uhorsko 207,2 v rokoch 1901 – 1905 a 208 v rokoch 1906 – 1910; Rakúsko 212,3 a 206,3; Nemecko 197,5 a 179,2). O nedostatočnej prevencii (profylaxii) v zdravotníctve, nízkej hygiene svedčí aj vysoká úmrtnosť na infekčné choroby, v roku 1910 to predstavovalo v celouhorskom meradle až 25% úmrtí. V prvých troch desaťročiach druhej polovice 19. storočia dosahovala úmrtnosť až 36,5 na tisíc obyvateľov. Od začiatku 80. rokov ale úmrtnosť začala pozvoľna klesať. Až 40% podiel na tejto úmrtnosti predstavovali dojčatá a deti do piatich rokov. Veľkým problémom a výzvou pre zdravotníctvo bola najmä dojčenská úmrtnosť. V roku 1874 z tisíc živonarodených zomrelo do jedného roka 349 dojčiat. O necelé štvrťstoročia neskôr, v roku 1891 dojčenská úmrtnosť klesla na 258. V niektorých oblastiach Uhorska boli tieto hodnoty ešte vyššie. V druhej polovici 19. storočia si pomerne veľa obetí vyžiadali tri veľké epidémie cholery (v rokoch 1855, 1866 a 1873).  
Celková úroveň a vyspelosť štátu sa do určitej miery prejavuje v tom, akú zdravotnícku starostlivosť dokáže zabezpečiť pre svojich obyvateľov. Znižovanie úmrtnosti od 80. rokov 19. storočia možno pripísať ústupu veľkých epidémií, ale aj nepochybne kvalitnejšej zdravotnej starostlivosti a zdravotníckej osvety. Oveľa citlivejším kritériom bola starostlivosť o najmladšiu generáciu – deti. Na začiatku 20. storočia naďalej prevládali nepriaznivé ukazovatele.    

=== Hygiena ===
Na zdravotný stav obyvateľstva mala zásadný vplyv životná úroveň. Obyvateľstvo slovenských žúp Uhorska sa vyznačovalo nízkou životnou úrovňou. Vzhľadom na nedostatočný hospodársky rozvoj, nízku mieru industrializácie sa sociálne postavenie väčšiny obyvateľstva výraznejšie nezlepšovalo, čo malo dopad aj na celkový zdravotný stav. 
Budovanie priemyselných podnikov v mestách prispievalo k znečisťovaniu životného prostredia v mestách. Väčšina starších obchodných a banských miest s poklesom ich hospodárskeho významu upadali, preto aj staré hygienické zariadenia ako vodovody, dláždenie ulíc a námestí a verejné kúpele chátrali. Urbanistický rozvoj miest zaostával za industrializáciou. Nové mestá sa preto nevedeli vyrovnať s požiadavkami verejnej hygieny (zásobovanie obyvateľov nezávadnou pitnou vodou, kanalizácia a odtok odpadovej vody, čisté ovzdušie). Veľkou výzvou bolo najmä zabezpečenie pitnej vody, jej nedostatok spôsoboval šírenie infekčných chorôb (brušný týfus a dyzentéria). Vodovodná sieť sa aj vo veľkých mestách budovala až v posledných dvoch desaťročiach 19. storočia. S výstavbou vodovodných rozvodov súviselo aj budovanie podzemnej kanalizačnej siete a odstránenie povrchových odpadových žľabov (z hygienických, zdravotných, ale aj estetických dôvodov). V mestách bola zavedená povinnosť zaviesť do obytných domov kanalizáciu a zriadiť splachovacie toalety. Súčasťou hygienických opatrení bolo aj pravidelné čistenie ulíc a ich osvetlenie. Koncom 19. storočia sa začalo hovoriť o znečisťovaní vodných zdrojov priemyselnými podnikmi a povinnostiach zabezpečiť čistenie odpadových vôd. Zdravie obyvateľov miest ovplyvňoval aj stav ovzdušia dymom z uhlia a plynnými exhalátmi (oxidom uhoľnatým a oxidom siričitým). V tejto súvislosti sa objavili návrhy na inštalovanie zariadení na zadržiavanie dymu. Zdravotný stav obyvateľstva ovplyvňovala úroveň bývania, najmä v rýchlo rastúcich mestách, v ktorých prudko stúpal počet obyvateľov. Prílev nového obyvateľstva si vyžadoval novú bytovú výstavbu. Mnohí obyvatelia miest totiž žili v nevyhovujúcich pivničných a suterénnych bytoch, alebo v chátrajúcich domoch s tmavými dvormi. Byty boli vlhké, so spoločnými a nevyhovujúcimi hygienickými zariadeniami. Mnohé dokonca bez hygienických zariadení. V mestách sa preto budovali nové obytné domy s príslušenstvom. V súvislosti so zvyšovaním hygienických štandardov v mestskom prostredí došlo koncom 19. storočia k oživeniu záujmu o budovanie očistných kúpeľov. Organizovanie hygienického kúpeľníctva malo za cieľ umožniť hygienické kúpanie, prípadne sprchovanie, aby sa všeobecne zvyšovali zdravotné aj hygienické pomery širokých mestských vrstiev. Súčasťou týchto zariadení boli vaňové, parné a sprchové kúpele, a nezriedka aj plavárne. Dôležitou otázkou v mestách bolo zabezpečenie hygieny potravín (verejné bitúnky s úradným a veterinárnym dohľadom, skladovanie a distribúcia potravín – najmä v letných mesiacoch). Od konca 19. storočia sa začalo viac dbať o čistotu verejných priestranstiev, odvoz odpadkov, dláždenie ulíc, budovanie verejného osvetlenia).     
Podľa priemyselných zákonov z roku 1872 a 1884 bola stanovená pracovná doba na 16 hodín denne. Pracovné voľno na nedeľu bolo uzákonené až v júli 1891 vo všetkých zamestnaniach, okrem dopravy a podnikov plynulej prevádzky. Prvé náznaky starostlivosti o zabezpečenie podpory pracujúcich v prípade choroby sa objavujú až v zákonnom článku 14 o nemocenskom poistení pracujúcich.

Doc. Mgr. Eva Škorvánková, PhD.

=== Bibliografia ===