Zobrazenie zdroja stránky III.2.1. Dejiny bádania a metodologické poznámky

Najstaršie sídla v Karpatskej kotline, ktoré možno považovať za mestá, vznikli v 1. a 2. storočí nášho letopočtu, keď sa značná časť tohto územia dostala pod nadvládu Rímskej ríše. Po jej ústupe z týchto oblastí (271 n. l. – strata provincie Dácia, 430 n. l. – prenechanie Panónie Valerie Hunom) a páde Západorímskej ríše barbarské národy, ktoré sa na kratší či dlhší čas usadili v Karpatskej kotline, mestá nielenže nebudovali, ale doslova zasadili ranu z milosti niekdajšej prekvitajúcej rímskej mestskej civilizácii.

Opätovný vznik mestského typu osídlenia tu možno doložiť až o niekoľko storočí neskôr, a to v súvislosti s postupným rozvojom Uhorského kráľovstva od prelomu 1. a 2. tisícročia. Keďže mnohé uhorské mestá boli založené na ostatkoch tých rímskych, pre maďarskú historiografiu a archeológiu je dôležité okrem problematiky stredovekého mesta skúmať aj otázky antickej urbanizácie. Medzi antickým a stredovekým mestom v Karpatskej kotline však možno doložiť len sídelnú, nie populačnú kontinuitu. Dokazuje to aj fakt, že latinské názvy miest Karpatskej kotliny používané v antike a v stredoveku sa s výnimkou pomenovaní Savarie a Sirmia líšili. Je samozrejmé, že v dôsledku rozpadu Uhorska môže k objasneniu problematiky vývoja rímskych a stredovekých miest v Karpatskej kotline významne prispieť historický a archeologický výskum aj v susedných krajinách, najmä v Rakúsku, na Slovensku, v Slovinsku, Chorvátsku, Srbsku a Rumunsku.

V maďarskej historiografii nemá výskum dejín miest dlhú históriu. Dôvodov je viacero. V prvom rade maďarskej historiografii dlho chýbal adekvátny prístup k problematike, t. j., aby uznala primeranú dôležitosť výskumu hospodárskych a sociálnych dejín. Historici sa totiž oveľa viac zaujímali o právnohistorické otázky, predovšetkým z oblasti verejného (štátneho) práva. Možno to vysvetliť predovšetkým stratou nezávislosti krajiny v roku 1526, jej následnou územnou a politickou rozdrobenosťou a začlenením do habsburskej ríše. Tak sa aj postavenie Uhorska v rámci Rakúsko-uhorskej monarchie stalo predmetom mnohých polemík. A keďže spoločensko-politický systém, ktorý sa tradične zvykne nazývať feudálnym, sa v Uhorsku zachoval v podstate až do rakúsko-maďarského vyrovnania v roku 1867, po stáročia bola vedúcou spoločenskou silou v krajine šľachta a nie meštianstvo. Aj vzhľadom na malý počet miest sa meštianstvo nemohlo so šľachtou merať ani mierou svojho zastúpenia v spoločnosti a ani svojou politickou váhou. Faktom však je, že meštianstvo sa už v polovici 15. storočia zorganizovalo do samostatného stavu a od roku 1445 mohli kráľovské mestá vysielať vyslancov do stavovského snemu. Účasť na snemoch však pre ne predstavovala veľké finančné bremeno a prítomnosť na ich rokovaniach im neprinášala priamy politický úžitok: v ranom novoveku – ba aj neskôr – totiž platilo, že kým preláti a baróni, ktorí sa na sneme zúčastnili osobne, mali každý po jednom hlase a dvaja vyslanci zastupujúci šľachtu za každú stolicu župe mali jeden spoločný hlas, tak hlasy všetkých mestských vyslancov sa počítali spolu iba za jeden. Navyše, meštianstvo bolo v drvivej väčšine zahraničného, prevažne nemeckého pôvodu, takže venovať sa jeho problémom sa v istom zmysle javilo ako nepodstatné pre ostatné obyvateľstvo krajiny.

'''Počiatky bádania o dejinách miest v Uhorsku'''

Začiatky písania o dejinách miest v uhorsko-maďarskom dejepisectve siahajú do konca 19. storočia a čiastočne súvisia so všeobecnejším záujmom o mestá, ktorý vyvolala urbanizácia v celej Európe. Tento záujem pramenil z dvoch hlavných zdrojov: regionálnej historiografie poháňanej lokálpatriotizmom a profesionálnej historiografie, ktorá skúmala mesto ako objekt, ktorý plnil počas historického vývoja množstvo funkcií. V roku 1896 Uhorsko oslavovalo 1000. výročie Zaujatia vlasti (Honfoglalás) a v tomto období vyšlo aj mnoho monografií o dejinách miest. Uveďme niektoré významné spracovania:  Elek JAKAB: Kolozsvár története (Dejiny Koložváru /Cluju/). I – III. Buda/Budapest, 1870 – 1888; Tivadar ORTVAY: Pozsony város története / Geschichte der Stadt Pressburg (Dejiny mesta Bratislavy).  I. – IV.  Pozsony/Pressburg, 1892 – 1912; János REIZNER: Szeged története (Dejiny Szegedu) I. – IV. Szeged, 1899 – 1900; János SZENDREI: Miskolcz város története és egyetemes helyirata (Dejiny mesta Miskolc a jeho všeobecný miestopis). I – V. Miskolc, 1886 – 1911. Zmienku si zaslúži aj knižná séria s názvom Magyarország vármegyéi és városai (Stolice a mestá Uhorska), ktorá sa začala vydávať v roku milenárnych osláv a v ktorej boli v 26 zväzkoch publikované dejiny 21 stolíc a troch menších geografických celkov do roku 1914. Hlavný redaktor tejto reprezentatívnej knižnej série Samu Borovszky sa pri príprave jednotlivých zväzkov spoliehal na autorov, ktorí jednotlivé stolice dobre poznali.

Nemenej dôležitým krokom pre začiatky výskumu dejín miest bolo založenie časopisu Magyar Gazdaságtörténeti Szemle (Uhorský/Maďarský časopis pre hospodárske dejiny) v roku 1894, ktorého jedného z redaktorov, Ferenca Kovátsa (1873 – 1956), možno pokladať za prvého významného predstaviteľa urbánnej histórie v Uhorsku.

Po týchto povzbudivých začiatkoch bádania spôsobil rozpad monarchie po roku 1918 vo výskume vážnu komplikáciu. Z ôsmich miest, ktoré v predmoháčskom Uhorsku dosiahli najväčší význam (Budín, Pešť, Šopron, Bratislava, Trnava, Košice, Bardejov, Prešov), sa na území povojnového Maďarska nachádzali len tri a len z jedného z nich, Šopronu, sa zachovali stredoveké dokumenty, ani tie však nie v úplnosti. Väčšinu z nich vydal hlavný mestský archivár Jenő Házi v 13-zväzkovej edícii v rokoch 1921 až 1943, ktorá spolu obsahuje 3 691 stredovekých dokumentov. Za pokračovanie Háziho edície možno považovať dielo Quellen zur Geschichte der Stadt Ödenburg, v ktorom boli publikované viaceré mestské knihy, ktoré majú pre výskum dejín stredovekých miest nesmierny význam: Erstes Grundbuch / Első telekkönyv (Prvá pozemková kniha) 1480 – 1553. Közreadja Mollay Károly. Sopron, 1993; Gerichtsbuch / Bírósági könyv (Súdna kniha) 1423–1531. Közreadja Házi Jenő és Németh János. Sopron, 2005; Gedenkbuch / Feljegyzési könyv (Kniha záznamov) 1492–1543. Közreadja Mollay Károly és Goda Károly. Sopron, 2006. V tejto istej edícii Károly Mollay vydal aj publikáciu Das Geschäftsbuch des Krämers Paul Moritz / Moritz Pál kalmár üzleti könyve (Obchodná kniha kupca Pavla Moritza) 1520 – 1529. Sopron, 1994.

V Maďarsku sa uskutočnili aj ďalšie pokusy o zozbieranie a publikovanie stredovekého pramenného materiálu k dejinám miest, no tie sotva znesú porovnanie s projektom Jenő Háziho. Týka sa to dokonca aj zbierky dokumentov s názvom Budapest történetének okleveles emlékei (Listinné pamiatky k dejinám Budapešti), z ktorej boli doteraz publikované dva zväzky – prvý a tretí. Tento mestský diplomatár zahŕňa dokumenty týkajúce sa stredovekého Starého Budína (Óbuda), Budína a Pešti, ktoré sa zachovali najmä v archívoch iných miest v Maďarsku i v zahraničí, keďže archívy Starého Budína, Budína a Pešti boli počas búrlivých storočí, ktoré sa začali tureckou okupáciou, zničené. Prvý zväzok obsahuje materiál z arpádovského obdobia, celkovo 320 dokumentov, kým ten tretí obsahuje dokumenty z rokov 1382 až 1439. Zahŕňa spolu 1 232 regestov, resp. listín v plnom znení (in extenso). Dôležité je spomenúť aj bádateľskú pomôcku s názvom Adatok Szeged középkori történetéhez (Materiály k stredovekým dejinám Szegedu), ktorá obsahuje 115 listín z obdobia rokov 1321 až 1526, pričom časť z nich je publikovaná vo forme regestov a časť v plnom znení. Obe tieto pramenné edície položili základy moderného monografického spracovania dejín uvedených miest, t. j. Budapešti – teda stredovekého Starého Budína, Budína a Pešti –, a Szegedu. Šopron, Budapešť a Szeged a dobre ilustrujú stav modernej maďarskej historiografie v oblasti spracúvania dejín miest: je tu Šopron, jediné mesto so skvelo zachovanou pramennou bázou, ktorá umožňuje skúmať nielen konkrétne mesto, ale celý stredoveký uhorský mestský vývoj, no napriek tomu jeho dejiny ešte neboli spracované v podobe modernej monografie. Na druhej strane, v prípade Budapešti a Szegedu síce máme k dispozícii moderné knižné spracovania, avšak kompletný pramenný materiál zozbieraný k týmto mestám ešte nebol publikovaný. Príklad týchto dvoch miest ilustruje aj obrovskú deštrukciu prameňov spôsobenú osmanskou okupáciou a následnými oslobodzovacími bojmi. Tento fatálny nedostatok prameňov môže byť našťastie čiastočne eliminovaný tureckými daňovými súpismi (deftermi), ktorých údaje možno použiť na rekonštrukciu pomerov v neskorom stredoveku.  

Je nesporným faktom, že po roku 1949, keď v Maďarsku získala monopol marxistická historiografia, výrazne vzrástol záujem o hospodárske a sociálne dejiny. To aspoň teoreticky mohlo dať väčší priestor aj výskumu dejín miest, no celé obdobie tzv. socializmu bolo poznačené preferovaním výskumu moderných dejín a umelým zdôrazňovaním historickej úlohy robotníckej triedy. Po nástupe uvoľňovania napätia v medzinárodných vzťahoch (détente, 1975), ktoré malo nemalý dopad aj na vnútropolitické pomery v Maďarsku, výskum dejín stredovekých miest sa významne posilnil a priniesol rad prác čoraz lepšej kvality. V poslednom polstoročí vyšli okrem iného historické monografie o Budapešti, ďalej o Szegede, Debrecíne, Hódmezővásárhelyi, Kiskunhalase, Baji, Makó, Miskolci, Sárvári, Szigetvári, Szombathelyi, Vacove (Vác) a Päťkostolí (Pécs). Moderné celostne spracované stredoveké dejiny významných miest, ako Stoličný Belehrad (Székesfehérvár), Ostrihom (Esztergom), Győr, Veszprém, Jáger (Eger) a Šopron (Sopron) však ešte chýbajú.

'''Inštitucionalizácia písania mestských dejín'''

V Maďarsku neexistoval – a v podstate ani v súčasnosti nie je – špecializovaný inštitút, ktorý by vykonával, resp. koordinoval výskum dejín miest. Márne by sme hľadali aj nejakú katedru na univerzite, na ktorej by sa realizoval výlučne takýto výskum. Je však pravda, že viaceré katedry na vysokých školách zohrávali a zohrávajú vo výskume dejín miest dôležitú úlohu. Väčšina z nich vznikla v podstate až po zmene politického režimu v roku 1989. Za zmienku stojí Katedra stredovekých hospodárskych a sociálnych dejín na budapeštianskej Eötvös Loránd Tudományegyetem (ELTE; Univerzita Loránda Eötvösa v Budapešti) pod vedením Very Bácskaiovej a neskôr Györgya Kövéra, ďalej bývalá Katedra uhorskej stredovekej a ranonovovekej archeológie na Archeologickom ústave ELTE vedená Andrásom Kubinyim a Atelier – Katedra európskych spoločenských vied a historiografie (Atelier Európai Társadalomtudományi és Historiográfiai Tanszék, ELTE), ktorú v duchu školy Annales založil György Granasztói. Treba spomenúť aj Ústav histórie a archeológie Maďarskej akadémie vied, ktoré boli neskôr začlenené do Výskumného centra humanitných vied Maďarskej akadémie vied (MTA Bölcsészettudományi Kutatóközpont, MTA BTK) a v súčasnosti patria k  Výskumnej sieti Eötvösa Loránda (Eötvös Loránd Kutatási Hálózat,  ELKH). V rámci Historického ústavu Výskumného centra humanitných vied Výskumnej siete Eötvösa Loránda (Eötvös Loránd Kutatási Hálózat, Bölcsészettudományi Kutatóközpont, Történettudományi Intézet, ELKH BTK TTI) vedie Boglárka Weisz výskumnú skupinu akademického programu Lendület (Pohyb) pre stredoveké hospodárske dejiny. Vznikla v roku 2015 a skúma dejiny stredovekého uhorského hospodárstva s využitím interdisciplinárnych prístupov. Dôležitú úlohu v jej činnosti zohrávajú mestá, a to nielen v rámci hraníc krajiny, ale aj ako prostriedok zapojenia sa Uhorského kráľovstva do hospodárskeho obehu stredovekej Európy. Výskumná skupina skúma hospodárenie miest na troch úrovniach: správa, infraštruktúra a vlastné podnikanie. Tím sa zameriava na výskum prvých dvoch úrovní, pričom osobitný dôraz kladie na úlohu miest v domácom a medzinárodnom obchode. Úspešnosť ich výskumov dokladá množstvo konferencí a na pol tucta zborníkov [Boglárka Weisz (ed.): Pénz, posztó, piac: gazdaságtörténeti tanulmányok a magyar középkorról. (Peniaze, súkno, trh. Štúdie z hospodárskych dejín uhorského stredoveku.) MTA BTK Történettudományi Intézet. 2016; Weisz Boglárka – Kádas István (ed.): Hatalom, adó, jog: gazdaságtörténeti tanulmányok a magyar középkorról. (Moc, dane, právo. Štúdie z hospodárskych dejín uhorského stredoveku.) MTA BTK Történettudományi Intézet. 2017; Kádas István – Skorka Renáta – Weisz Boglárka (ed.): Veretek, utak, katonák: gazdaságtörténeti tanulmányok a magyar középkorról. (Razba mincí, cesty, vojaci. Štúdie z hospodárskych dejín uhorského stredoveku.) MTA BTK Történettudományi Intézet. 2018; Kádas István – Skorka Renáta – Weisz Boglárka (ed.): Márvány, tárház, adomány: gazdaságtörténeti tanulmányok a magyar középkorról. (Mramor, sklad, donácia. Štúdie z hospodárskych dejín uhorského stredoveku.) MTA BTK Történettudományi Intézet. 2019; Kádas István – Weisz Boglárka (ed.): Határon innen és túl: gazdaságtörténeti tanulmányok a magyar középkorról. (Vovnútri hraníc a za nimi. Štúdie z hospodárskych dejín uhorského stredoveku.) MTA BTK Történettudományi Intézet. 2021; Skorka Renáta – Weisz Boglárka (ed.): Pillanatképek a magyar középkorból. (Momentky z uhorského stredoveku.) Budapest, 2022.)

Boglárka Weisz a jej kolegovia sa tiež podujali publikovať pramene k dejinám stredovekého obchodu (Boglárka Weisz (ed.): Források a Magyar Királyság kereskedelemtörténetéhez I.: Belkereskedelem (1192-1437). [(Pramene k dejinám obchodu Uhorského kráľovstva I.: Vnútorný obchod (1192 – 1437)]. Budapest: Budapest: MTA BTK TTI, 2020). Források a magyar Királyság kereskedelemtörténetéhez II.: Külkereskedelem (1259–1437). [(Pramene k dejinám obchodu Uhorského kráľovstva II.: zahraničný obchod (1259 – 1437)] Budapest: MTA BTK TTI, 2021.

Porovnateľne významný je aj grantový projekt OTKA TS 49866 s názvom Stredoveké hospodárske dejiny Uhorska vo svetle archeológie a materiálnej kultúry, ktorý sa realizoval v prvom desaťročí po roku 2000 a ktorý realizovala Katedra archeológie uhorského stredoveku a raného novoveku ELTE pod vedením Andrása Kubinyiho. Po jeho smrti 9. novembra 2007 projekt prevzal József Laszlovszky a postupom času sa k stále širšiemu výskumu pripojili pracovníci ďalších univerzít [Katedra stredovekých štúdií Stredoeurópskej univerzity (Department of Medieval Studies, Central European University /CEU/, Reformovaná univerzita Gáspára Károliho)] a inštitúcií (Maďarské národné múzeum, Budapeštianske historické múzeum). Výsledky výskumu boli publikované v roku 2008 v maďarčine a v roku 2018 vo výrazne rozšírenej publikácii v angličtine. Obsiahle a obsahovo rozmanité zväzky obsahujú každá po dve štúdie o vývoji miest v užšom zmysle slova: jedna pojednáva o slobodných kráľovských mestách a druhá o zemepanských mestečkách.

Osobité miesto v maďarskom bádaní o dejinách miest zaujíma Katedra stredovekých štúdií Stredoeurópskej univerzity. Svoju činnosť začala v Budapešti v roku 1993 so 40 študentmi magisterského štúdia. Pracovníci katedry – najmä Katalin Szende, József Laszlovszky, Balázs Nagy a Neven Budak – zorganizovali množstvo seminárov a konferencií, z ktorých boli vydané zborníky. Medzinárodný pedagogický zbor, študentská obec z rôznych krajín, konferencie a publikácie zohrali významnú úlohu v tom, že sa výsledky maďarského výskumu dejín miest dostali do pozornosti zahraničných, najmä anglojazyčných odborníkov.

Okrem uvedených výskumných inštitúcií a univerzitných katedier sa výskum dejín miest realizoval aj v mnohých mestských múzeách a archívoch. Tie okrem organizovania konferencií prispeli k bádaniu aj významnými pramennými edíciami a knižnými publikáciami, pričom aj založenie (2006) a vydávanie jediného periodika o dejinách miest Urbs – Magyar Várostörténeti Évkönyv  (Urbs - Maďarská ročenka urbánnych dejín) je spojené s archívom, konkrétne s Archívom hlavného mesta Budapešť. Osobitnú pozornosť si zaslúži knižná séria Archívu Csongrádsky župný archív (Csongrád Megyei Levéltár) s názvom Dél-alföldi Évszázadok (Južnodolnozemské storočia), v ktorej sa publikujú nielen teoretické pojednania o dejinách miest, ale aj maďarské preklady viacerých tureckých defterov zo 16. storočia. V súvislosti s nimi možno užitočné informácie nalistovať aj v ďalšej publikácii tohože archívu Tanulmányok Csongrád megye Történetéből (Štúdie z dejín Csongrádskej župy).

Archív tiež čiastočne prevzal alebo pomáhal pri vydávaní ranonovovekých zápisníc mestskej rady a ďalších pramenných materiálov patriacich k písomným záznamom mesta (napr. občianske testamenty, účtovné knihy izopotajov, rôzne mestské knihy). Múzeá, najmä Historické múzeum v Budapešti, obohatili výskum a literatúru o dejinách miest v Uhorsku výstavami a katalógmi.

Uvedené údaje poukazujú na skutočnosť, že dejiny miest v Maďarsku sa na prelome 20. a 21. storočia stali samostatnou výskumnou disciplínou. Okrem nárastu počtu bádateľov zaoberajúcich sa dejinami miest prispelo ku konštituovaniu tejto historickej subdisciplíny aj vydávanie samostatného periodika Urbs – Magyar Várostörténeti Évkönyv, ktorá je od roku 2006 stálou platformou na zdieľanie informácií a výmenu názorov, ako aj zriadenie Subkomisie pre dejiny miest Maďarskej akadémie vied (MTA Várostörténeti Albizottság) v roku 2010. Jej predsedom je prof. László Blazovich z Univerzity v Szegede a tajomníčkou prof. Katalin Szende z CEU. V redakčnej rade časopisu Urbs pôsobia popri maďarských historikoch aj bádatelia z Rakúska, Slovenska a Rumunska. V Rumunsku bol už v roku 1992 na návrh architekta a historika Paula Niedermaiera založená Rumunská komisia pre dejiny miest (Comisia de Istorie a Oraşelor din România /CIOR/), ktorá pôsobí pod záštitou Sekcie histórie a archeológie Rumunskej akadémie vied v Sibiu.

  Okrem ročenky Urbs existujú v maďarsku aj ďalšie časopisy o dejinách miest.  Tie však zväčša publikujú najmä práce o dejinách konkrétneho mesta a priľahlého regiónu. Nie je nezaujímavé, že vydávanie niektorých z týchto časopisov bolo prerušené svetovými vojnami či politickými zmenami po roku 1945, zatiaľ čo iné začali vychádzať až po zmene politického režimu v roku 1989. Patria k nim Budapest Régiségei (Budapeštianske starožitnosti, 1889 –)  , Tanulmányok Budapest Múltjából (Štúdie z dejín Budapešti 1932 – 1945, 1956 –), Soproni Szemle (Šopronský prehľad 1937 – 1945, 1955 –), Szeged várostörténeti és kulturális folyóirat (Szeged – časopis o kultúre a dejinách mesta 1988 –), Pécsi Szemle (Pécssky prehľad 1998-2012), Tanulmányok Pécs Történetéből (Štúdie z dejín Pécsu 1995 –). Je samozrejmé, že okrem týchto časopisov publikujú štúdie o dejinách miest aj odborné historické časopisy (Századok, Történelmi Szemle) a občas aj špecializované periodiká (War Historical Publications, Agricultural Historical Review, Settlement History Publications, Korall - Journal of Social History, Hungarian Historical Review).

Z periodík zo susedných krajín stojí za zmienku časopis Mesto a dejiny (od roku 2019 The City and History), ktorý od roku 2012 vydáva Katedra histórie Filozofickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, a časopis Historia Urbana, ktorý od roku 1993 vydáva CIOR v Rumunsku.

V posledných desaťročiach dochádza k čoraz intenzívnejšej spolupráci medzi odborníkmi zaoberajúcimi sa dejinami stredovekých miest v Maďarsku a v susedných krajinách, čo možno sledovať na organizovaní konferencií a vydávaní spoločných publikácií. Tieto aktivity dopĺňa aj recipročné publikovanie v univerzitných či múzejných časopisoch.

'''Spolupráca medzi maďarskými mestskými historikmi a ICHT/CIHV'''

Spolupráca s Medzinárodnou komisiou pre dejiny miest (Commission internationale pour l'Histoire des Villes / International Commission for the History of Towns) sa prejavuje aj v zapojení maďarských odborníkov do dvoch projektov, ktoré komisia iniciovala.

Prvý z programov bol zameraný na zozbieranie a vydanie listín k ranému vývoju miest v Európe. Zhromažďovanie materiálu z Maďarska viedol András Kubinyi. Výsledkom práce ním vytvorenej výskumnej skupiny bola publikácia z roku 1997, v ktorej boli, mierne odlišne od ostatných sérií, publikované pramene do roku 1301. Jedným z dôvodov stanovenia tohto chronologického medzníka bola skutočnosť, že v stredovekom Uhorsku sa mestá začali rozvíjať minimálne o storočie neskôr ako v západnej Európe, ako aj to, že vymretie Arpádovcov v roku 1301 je v uhorských dejinách významnejším predelom ako polovica 13. storočia, čo bol medzník pôvodne stanovený ICHT/CIHV. Z maďarského hľadiska je tiež len ťažko akceptovateľné, že ICHT/CIHV pri projekte vychádza zo súčasných štátnych hraníc jednotlivých krajín. Nie je totiž možné ignorovať skutočnosť, že na území stredovekého Uhorského kráľovstva sa dnes nachádza osem štátov (Maďarsko, Slovensko, Rakúsko, Slovinsko, Chorvátsko, Srbsko, Rumunsko a Ukrajina). Okrem toho, privilégiá vydané uhorskými kráľmi v 13. storočí, podobne ako ostatné pramene k dejinám miest z tohto storočia, sú obsahovo rovnorodé, t. j. nie sú medzi nimi výrazné, špecifické rozdiely. To isté platí aj o legislácii, ktorá produkovala nariadenia pre celé územie stredovekého kráľovstva. Aj tak však do zväzku edovaného Andrásom Kubinyim boli zaradené len pramene k dejinám „miest“ nachádzajúcoch sa v rámci súčasných hraníc Maďarska. Princípy definované CIHV/ICHT predstavuje v prípade Uhorska aj ďalší problém. Keďže viaceré krajiny sa z narôznejších dôvodov do tohto projektu nezapojili, publikovaný pramenný materiál nepokrýva celú oblasť Karpatskej kotliny. Pokiaľ ide o stredoveké Uhorské kráľovstvo, okrem zväzku, ktorý zostavil András Kubinyi, je v súčasnosti k dispozícii len edícia prameňov vydaná v Rumunsku. Pozri Elenchus Fontium Historiae Urbanae. Vol. III. pars 2, Ed. András Kubinyi. Budapest, 1997; Elenchus Fontium Historiae Urbanae. Vol. III. pars 3, Ed. Paul Niedermaier. Bucureşti, 2005. V slovenskej historiografii však existuje dielo, ktoré síce vzniklo mimo pracovného programu vyhláseného CIHV/ICHT, no v spĺňa, aj keď, pravda, nie v každom ohľade, tak v podstate spĺňa požiadavky projektového zámeru. Ide o edíciu Juck, Ľubomír. Výsady miest a mestečiek na Slovensku (1238 – 1350). Bratislava,1984.

Druhým výskumným programom je Historický atlas európskych miest, ktorý sa z iniciatívy CIHV/ICHT rozbehol v roku 1955. Odvtedy boli publikované atlasy viac ako 520 miest z 18 krajín. Pôvodným cieľom programu bolo publikovať sériu atlasov, ktoré by pomohli preskúmať spoločné európske korene rozvoja miest tým, že by umožnili vykonávať porovnávacie topografické štúdie ranej histórie miest. V poslednom období sa však výskumy v rámci projektu stali rozmanitejšími: zameriavajú sa ako na územný rozvoj, tak aj na urbanizmus a využívanie mestského priestoru, a to od začiatkov až do 20. storočia.

Hoci zúčastnené krajiny zostavujú svoje atlasy miest väčšinou sebe vlastným spôsobom, niektoré obsahové prvky sú spoločné pre všetky krajiny. Sú to: 1) základná mapa, ktorá je mapou mesta v mierke 1 : 2 500, pričom sa používajú najstaršie katastrálne mapy zobrazujúce pôdorys mesta vrátane pozemkov a ich zástavby; 2) mapa bližšieho okolia mesta, často založená na údajoch vojenského mapovania zo začiatku 19. storočia, prípadne na modernej katastrálnej mape; 3) moderné mapa mesta; 4) mapy, ktoré zobrazujú jednotlivé etapy topografického vývoja, a to na základe archeologických, archívnych a kartografických prameňov.

Maďarskí výskumníci sa do programu Historický atlas európskych miest zapojili v roku 2004 pod vedením Andrása Kubinyiho. Na začiatku boli v Historickom ústave Maďarskej akadémie vied rozpracované štyri mestá (Budín do roku 1686), Šopron, Sátoraljaújhely a Kecskemét, v rokoch 2010 – 2013 bolo pod vedením Katalin Szende spracovaných ďalších šesť miest (Budín od roku 1686 do roku 1848, Kőszeg, Miškolc, Szeged, Pécs, Vác), pričom inštitucionálnym zázemím bola Katedra medievistických štúdií Stredoeurópskej univerzity. V tretej výskumnej etape (2016 – 2019) bolo cieľom projektu, ktorý sa vrátil do Historického ústavu MAV, štúdium miestopisnej a sídelnej morfológie piatich maďarských miest (Óbuda, Székesfehérvár, Pápa, Szekszárd a Nyírbátor), zatiaľ čo v súčasnosti prebiehajúcej štvrtej etape (2020 – 2023) sa pokračuje v štúdiu ďalších miest (Győr, Ózd, Pešť, Szombathely) a zároveň sa publikujú výsledky výskumu z predchádzajúcich rokoch.

Doteraz vydané zväzky (Sopron: 2010, Sátoraljaújhely: 2011, Szeged: 2014, Buda I.: 2015, Buda II.: 2017, Kőszeg: 2018, Kecskemét: 2018, Pécs: 2021) obsahujú okrem všeobecných a tematických máp aj prehľadový text vývoja jednotlivých miest v maďarčine a angličtine. Dopĺňa ich historicko-topografická databáza, ktorá obsahuje najdôležitejšie údaje o každom meste: názvy, právny status, majetkové vlastníctvo, hranice, opevnenia, administratívne členenie, obyvateľstve, ulice, hospodárstvo, doprava, cirkevné, školské a zdravotnícke inštitúcie atď. Dôležitou súčasťou každého zväzku sú aj výtvarné reprodukcie a veduty toho-ktorého mesta. Táto séria Historického atlasu maďarských (uhorských) miest je dostupná na webovej stránke projektu www.varosatlasz.hu.

Mnohé historické atlasy miest zostavené v susedných krajinách sú užitočné aj pre maďarských bádateľov, pretože obsahujú mestá, ktoré kedysi patrili do Uhorského kráľovstva. V prípade Rakúska sú to Eisenstadt (Kismarton) a Rust (Rust), pre Chorvátsko Varaždín (Varaždin), Koprivnica (Koprivnica) a Belovar/Bjelovar (Belovar) a pre Rumunsko Mühlbach/Sebeş (Mühlbach/Sebeş) a Sighişoara (Segesvár/Schäßburg).