Zobrazenie zdroja stránky III.2.2. Vývoj miest v Karpatskej kotline

Pokusy o definovanie pojmu mesto

Hoci v dejinách ľudstva sú mestá jedným z najvýznamnejších sídelných typov, je veľmi ťažké definovať ich. Veda by síce mala mať k dispozícii definíciu, ktorá by sa vzťahovala na všetky mestá na celom svete od najstarších čias až po súčasnosť, no tie sa líšia v priestore a čase a môžu mať veľmi špecifickú podobu. To platí najmä pre stredoveké mesto „západného“ typu. Tento typ mesta, ktorý sa vyvinul v západnej a južnej Európe a v Škandinávii, teda v oblastiach, kde prevládlo latinské kresťanstvo, sa vyznačoval slobodami svojich obyvateľov a autonómiou. Inými slovami, základnou poznávacou charakteristikou mesta nebol veľký počet obyvateľov ani opevnenia či hradby, ale také právne postavenie, ktoré sa, na rozdiel od ostatného obyvateľstva, vzťahovalo len na communitas mesta za jeho hradbami. Tieto mestá boli zároveň aj centrami remesiel a obchodu. Stredoveké mestské hradby, ktoré ešte stále vidno v mnohých oblastiach Európy, a špecifický mestský právny poriadok, platia však len v pomeroch neskorého stredoveku. Ako sformuloval renomovaný belgický historik Henri Pirenne: „... stredoveké mesto v podobe, akej existovalo v 12. storočí, je spoločenstvom žijúcim z obchodu a priemyslu pod ochranou hradieb, disponujúce samosprávou a vlastným výkonom spravodlivosti, ktoré z neho robia privilegovaný kolektívny subjekt.“ Táto definícia zahŕňa aj odkazy na hospodárske záležitosti, no v podstate ide o vymedzenie právne. Súznie s jedinou dobovou definíciou stredovekých uhorských miest, ktorú predstavil István Werbőczy vo svojom diele Tripartitum, kodifikujúcom uhorské zvykové právo: „Mesto je vlastne množstvo domov a ulíc obklopených potrebnými múrmi a baštami, ktoré má privilégiá (na zabezpečenie) dobrého a čestného života.“

Pirennove a Werbőczyho definície sa vzťahujú na neskorý stredovek. Otázka znie, aká bola situácia predtým? Niektorí historici, a to aj napriek nedostatku prameňov, už na začiatku 20. storočia doložili, že v Európe existovali významné obchodné centrá ešte pred vznikom miest v právnom zmysle slova. Následné archeologické výskumy potvrdili, že už v druhej polovici 1. tisícročia po Kr. existovali pomerne husto zastavané sídla, v ktorých sa našli nálezy svedčiace o rozvinutom remesle a diaľkovom obchode. Patrili k nim Haithabu, prvé skutočné stredoveké obchodné mesto v severnej Európe, a Birka vo Švédsku. Tieto mestám podobné útvary bádatelia najčastejšie označujú ako pre- alebo protourbánne mestá. Tieto poznatky spolu s rozvojom urbánnej archeológie po druhej svetovej vojne viedli k tomu, že na mestá sa začalo čoraz viac nahliadať z hľadiska ich funkcií. Metodologické prístupy tohto „funkčného hľadiska“, ktoré vypracovala geografia a urbánne štúdiá, sú totiž oveľa vhodnejšie na vymedzenie podstaty historického mesta, než jednostranné hľadisko právnej história. Prvý z nich vníma mesto ako typický sídelný prvok regionálnej deľby práce, ktoré je hospodárskym a politickým strediskom presne nie úplne vymedziteľného teritória a ktorého podstatou je jeho gravitujúca centrálnosť. Centrálna úloha stredovekých a ranonovovekých miest sa však v mnohom líši od tejže úlohy miest moderných, pretože tie staršie už z podstaty ich nemohli mať také mnohovrstevné. Pre štúdium stredovekých pomerov je preto nevyhnutné identifikovať tieto okruhy úloh flexibilnejšie a všeobecnejšie. V uhorskom kontexte to vykonali Tibor Mendöl a András Kubinyi.

Protourbánne mesto v Karpatskej kotline

Maďarské kmene vtrhli do Karpatskej kotliny okolo rokov 895 – 896, postupne ju ovládli a usadili sa tu. Ešte počas jej zaberania maďarské kmene v rokoch 895 až 907 podnikli viacero koristníckych výprav západným a južným smerom. Až po definitívnom ukončení týchto výprav (970) začalo vznikať Uhorské kráľovstvo. Symbolickým dátumom jeho vzniku je 25. december 1000, príp. 1. január 1001, deň korunovácie Štefana I. Svätého.

Prvé dve storočia Uhorského kráľovstva sa v hospodárskej oblasti vyznačovali autarkiou. Jasné znaky produkcie tovarov určených na obchodovanie a peňažného hospodárstva sú doložiteľné v podstate až od začiatku 13. storočia. Nie je náhoda, že v tomto období sa v centrálnej časti krajiny objavili osady, ktoré bolo možné pokladať za mestá aj z právneho hľadiska. Svedčí o tom prvá listina, ktorú možno považovať už aj za mestské privilégium: bola vydaná v roku 1201 hosťom (hospes-om) z Pataku žijúcim pri kostole svätého Mikuláša, ktorí však pravdepodobne nežili v Sárospataku, ale v Bodrogolaszi.

Vzťahy medzi Uhorskom, Chorvátskom a Dalmáciou

Stredoveké Uhorské kráľovstvo – aj keď sa občas vyskytli pokusy o jeho dezintegráciu – bolo charakteristické v podstate stabilnou štátnou štruktúrou. Jadro krajiny ležalo severne od rieky Drávy a pozostávalo z dvoch „provincií“, Slavónska a Sedmohradska, na čele ktorých stál hodnostár menovaný kráľom: na čele prvej bol bán, na čele druhej vojvoda (vajda). Stredoveké Uhorské kráľovstvo bolo pôvodne vnútrozemskou krajinou, ale začiatkom 12. storočia sa situácia zmenila. V roku 1102 bol uhorský kráľ Koloman v dnes chorvátskom Biograde na Moru (maď. Tengerfehérvár) korunovaný za chorvátskeho kráľa, čím vznikla chorvátsko-uhorská personálna únia. Koloman o niekoľko rokov neskôr ovládol aj Dalmáciu a v roku 1105 sa dal korunovať za jej panovníka. Tamojším mestám výmenou za ich lojalitu potvrdil ich dovtedajšie slobody. Prvú takúto výsadnú listinu vydal v roku 1108 pre obyvateľov Trogiru. S trochou zveličenia možno povedať, že Koloman bol prvým uhorským panovníkom, ktorý vydal mestskú listinu. Treba však vziať do úvahy, že spoločenské, hospodárske a cirkevné pomery v Dalmácii boli v tom čase zásadne odlišné od pomerov v pevninskej časti Uhorska. Dovtedy neznáma vysoká miera urbanizácie v Dalmácii predstavovala pre Kolomana a uhorských panovníkov, ktorí v 12. a 13. storočí pokračovali v jeho mestskej politike, vážnu výzvu. Chorvátske bádanie, najmä medievistka Nada Klaić, a nemecký historik Ludwig Steindorff, ktorý na Klaić nadviazal, však spochybnili pravosť výsadných listín. Ich tvrdenia vyvrátili Györffy György a Judit Gál. Uhorskí panovníci museli o dalmátske mestá bojovať najprv s Byzanciou a neskôr s Benátkami. O tom, že Dalmácia bola až do konca 13. storočia považovaná za súčasť Uhorského kráľovstva, svedčí aj poznámka o uhorských mestách v diele Anonymi Descriptio Orientalis z roku 1308. Autor menovite uvádza 10 miest z územia Uhorska, ku ktorým hneď dodáva, že v Dalmácii je ďalších päť miest.

V 14. storočí získal Dalmáciu a Dubrovník od Benátok uhorský kráľ Ľudovít I. Veľký na základe zadarskej (18. februára 1358) a turínskej zmluvy (24. augusta 1381). Uhorská moc síce poskytla dalmátskym mestám väčšie politické slobody, no už nedokázala ochrániť ich obchodné záujmy pred rastúcimi ambíciami Benátok. Situácia sa radikálne zmenila začiatkom 15. storočia. Ladislav Neapolský (syn Karola II.), ktorý sa usiloval o uhorskú korunu, nevidel už zmysel, aby sa ďalej usiloval zachovať si moc v tejto oblasti a svoje zvyšné majetky, vrátane všetkých práv v Dalmácii, predal 9. júla 1409 Benátskej republike za 100 000 zlatých. Benátky čoskoro aj ovládli mestá Zadar a Nin, ostrovy Pag, Cres a Rab a hrady Vrana a Novigrad v Chorvátsku a v roku 1410 začali obliehať Trogir a Šibenik. Tieto dve mestá však Benátky obsadili až o niekoľko rokov neskôr.

Uhorské protourbánne mesto v správach zahraničných cestovateľov

V centrálnych oblastiach krajiny však v 11. až 12. storočí bola situácia úplne iná. Predurbánne mestské sídla tu možno za takéto pokladať výlučne na základe ich funkcií, nie podľa ich výzoru. Biskup Oto z Freisingu, ktorý v lete 1147 prechádzal Uhorskom v sprievode vojska nemeckého kráľa Konráda III., tu nenašiel žiadne mestá, ktoré by stáli za pozornosť. Podľa neho Uhri žili väčšinu roka v prístreškoch a spôsob ich života bol veľmi nevábny. Obydlia mali zhotovené z trstiny a dreva a kamenné stavby tu takmer úplne chýbali. Tento veľmi negatívny obraz si však vyžaduje istú korekciu, pretože je známe, že biskup Oto bol voči Uhrom veľmi zaujatý. V tom istom roku prišiel s vojskom francúzskeho kráľa Ľudovíta VII. do Uhorska Odo de Deogilo, ktorý sa o krajine vyjadril priaznivejšie. Spomenul aj Ostrihom, ktorý nazval civitas, a poukázal aj na jeho dôležitú úlohu v obchode. Hoci na to neexistujú jednoznačné dôkazy, je veľmi pravdepodobné, že pri civitas s názvom Bellegrava, ktoré sa objavuje na inom mieste textu Oda de Deogilo, ide o sakrálne centrum krajiny Stoličný Belehrad (maď. (Székesfehérvár; „Deinde Bogaria in ingressu castrum attolit quod Bellegrava dicitur Bogarensis respectu cuiusdam quae in Hungaria est eiusdem nominis civitatis.“).

Súdobí cestovatelia z Orientu – Abú-Hamid al-Garnátí a al-Idrísí –, mali na uhorské mestá v polovici 12. storočia celkom iný pohľad. Podľa prvého z nich, ktorý sa v krajine zdržal dlhší čas, bolo v Uhorsku 78 miest. Neuviedol však ich názvy a ani ich nevymenoval. Al-Idrísí, ktorý Uhorsko nikdy osobne nenavštívil a informácie získal od obchodníkov, ktorí tam boli, nielenže vymenúva desiatky uhorských miest, v dnešnom Rakúsku a Čechách, ale ich aj opisuje. Je však pravda, že opisy sú dosť často vágne a stereotypné.

Mimoriadne cenné údaje obsahuje kronika Arnolda z Lübecku z konca 12. storočia. Benediktínsky opát zaznamenal pochod križiackeho vojska rímsko-nemeckého cisára Fridricha I. (Barbarossu) cez Uhorsko a jeho návštevu na dvore kráľa Bela III. Menovite uvádza dve mestá: Ostrihom, kde mal kráľ svoje sídlo, a Starý Budín, ktorý nazval Attilovým mestom („...a rege deductus est in urbem Adtile dictam...“). Hoci v diele Arnolda Lübecka nie je priama zmienka o obyvateľoch týchto miest a ani o urbanizácii kráľovstva, je zrejmé, že cenné a osobitné dary, ktoré cisárovi darovali uhorská kráľovná Margaréta Kapetová a jej manžel Belo, sa do Uhorska mohli dostať len prostredníctvom diaľkového obchodu.

Typy protorbánnych miest

Kniežacie/kráľovské sídla

Uvedené pramene upozorňujú na niekoľko dôležitých momentov. v prvom rade na tú, že protourbánne mestá v Uhorsku boli centrami moci a správy. Možno ich rozdeliť do niekoľkých skupín, z ktorých najdôležitejšie boli kniežacie – neskôr kráľovské – sídla. Severovýchodná oblasť Zadunajska, ktorú už súčasníci nazývali „stredom krajiny“ (medium regni), mal pre Árpádovcov mimoriadny význam. Dominantnú úlohu Ostrihomu a Stoličného Belehradu v cirkevnej i svetskej oblasti sotva možno spochybňovať. Prvý z nich bol postavený na mieste menšieho rímskeho vojenského tábora Solva, no toto nezohralo pri jeho rozvoji rozhodujúcu úlohu. Oveľa dôležitejšia bola jeho strategická poloha na výraznej vyvýšenine pri sútoku Dunaja a Hronu. Vrchol tohto kopca bol ku koncu 10. storočia drevozemným valom a v jeho vnútri bol postavený palác vládnucej dynastie, ako aj sídlo prvého arcibiskupstva v krajine, ktoré založil Štefan I. Svätý.

Centrum druhého sídla, Stoličného Belehradu, sa nachádzalo na ostrove, ktorý vyrastal z močaristej krajiny na rozhraní Veľkej uhorskej nížiny a Zadunajského stredohoria, kde hlavným dôvodom osídlenia bola tiež dobre brániteľná poloha. V Stoličnom Belehrade, nachádzajúcom sa neďaleko antického Gorsia, bolo zriadené prepoštstvo zasvätené Panne Márii, ktoré bolo v uhorskom stredoveku miestom kráľovských korunovácií a panovníckou nekropolou. Kľúčový význam pre rozvoj tohto sídla zohralo otvorenie Uhorska pútnikom, ktorí sa chceli dostať do Svätej zeme po súši, Štefanom I. Svätým na konci druhého desaťročia 11. storočia.

Čo do významu sa až na treťom mieste umiestnil Starý Budín, lebo v prvých storočiach vlády Árpádovcov sa ako kráľovské sídlo využíval v oveľa menšej miere ako Ostrihom a Stoličný Belehrad. Postavili ho cielene na zvyškoch rímskeho legionárskeho tábora Aquincum a dôležitého prístavu na Dunaji, no aj tu boli neskorší kráľovský palác a sídlo kolegiátnej kapituly vybudované mimo hradieb pôvodného rímskeho tábora.

Arcibiskupské a biskupské sídla

Druhú skupinu protourbánnych miest tvorili sídla arcibiskupstiev a biskupstiev. Cirkevná organizácia v Uhorsku bola výsledkom cieľavedomej činnosti Štefana I. a jeho nástupcov. Najmenej sedem z ôsmich prvých biskupských a dvoch arcibiskupských sídel (Vesprím, Ostrihom, Jáger /Eger/, Kaloča, Čanád, Bihar, Vacov /Vác/) bolo založených na miestach, ktoré síce nemali urbánnu históriu, ale pre Arpádovcov boli politicky a strategicky dôležité. Možno konštatovať, že v Uhorsku zohrávala rozhodujúcu úlohu pri určovaní biskupských sídiel kráľovská moc a cirkev mala k tom len máločo povedať. Akiste preto sa sídlom biskupstva nestal ani Szombathely (nástupca rímskej Savarie), ani Zalavár (Mosaburg), údajné miesto posledného odpočinku mučeníka sv. Hadriána, ktorý bol sídlom slovanských kniežat Pribinu a Koceľa, podliehajúcich v karolínskom období Frankom. Je však pravda, že Zalavár sa vzhľadom na svoju kresťanskú tradíciu neskôr stal sídlom benediktínskeho kláštora a kráľovského komitátu. A nitrianske biskupstvo bolo obnovené až začiatkom druhého desaťročia 12. storočia a ani vtedy sa nespomínal jeho moravský pôvod.

Iba tri uhorské biskupstvá sa nachádzajú na mieste niekdajších významných rímskych sídel: Ráb (Győr), Päťkostolie (Pécs) a Alba Iulia (maď. Gyulafehérvár; dnes v Rumunsku). Len v prípade biskupstva v Pécsi, založeného na mieste rímskeho Sopiane, možno doložiť, že pozostatky neskororímskych kresťanských stavieb mali v stredoveku priamy vplyv na vznik biskupského sídla.

Koncom 11. storočia došlo k určitým zmenám v rozmiestnení cirkevnýách sídel. Kaločské arcibiskupstvo dostalo aj druhé sídlo vo výhodnejšie ležiacom Báči, zatiaľ čo sídlo Biharského biskupstva Ladislav I. Svätý presunul do geograficky výhodnejšie položeného Veľkého Varadína (maď. Nagyvárad; dnes Oradea Mare v Rumunsku). Ten sa neskôr stal jedným z najbohatších a najľudnatejších biskupských miest. V tomto čase vznikli aj nové diecézy: od konca 11. storočia do prvej tretiny 13. storočia vznikli biskupstvá v Záhrebe, Nitre, Bosne a Srieme. Žiaľ, s výnimkou naostatok menovaného nie sú známe presné údaje času ich založenia.

Centrá kráľovských komitátov

Treťou skupinou protourbánnych miest boli centrá svetskej správy, t. j. kráľovských komitátov (comitatus). S výnimkou Päťkostolia, Jágru, Vacova a Kaloče patril do nej aj celý zvyšok z dvanástich najstarších biskupských sídel. Keďže počet kráľovských komitátov v 11. – 12. storočí presiahol už pol stovky, sídla komitátov tvorili v ranom tomto období uhorskej štátnosti najrozsiahlejšiu sieť predmestských sídel. Aj na základe týchto údajov sa zdá pravdepodobné, že keď Abú-Hamid spomínal 78 uhorských miest, mal na mysli podhradia (suburbia) komitátnych či cirkevných správnych centier. Komitátne centrá – sídla županov – boli prakticky v celej krajine tvorené hradom a okolitými sídelnými štruktúrami. Hrady boli ohraničené valmi drevozemnej konštrukcie. V celej prvej polovici arpádovského obdobia obrana jednotlivých centier pozostávala v podstate z takýchto fortifikácií, opevnenia z kamenných múrov boli len zriedkavé.

Ako v prípade panovníckych a biskupských sídel, tak aj pri výbere lokality pre komitátne centrá mali strategické hľadiská väčší význam, než ekonomické. Samozrejme, viazali na seba aj lokality na vykonávanie výmeny tovarov a remeselnú činnosť, no tie sa zvyčajne nenachádzali priamo na komitátnom hrade, ale tvorili samostatné štvrte či osady okolo opevnení. Okolité dediny služobného obyvateľstva, roľníkov a obyvateľov, ktorí vykonávali (aj) remeselnú činnosť, zásobovali miestne vojsko a predstaviteľov miestnej svetskej a cirkevnej správy a k nim sa viažuce trhové miesta boli strediskami lokálneho obchodu.

Rozptýlené mesto

Štvrtý typ protourbánneho mesta je tiež charakteristický kombináciou prítomnosti náboženských alebo svetských inštitúcií a obchodnej a remeselnej činnosti. Jeho súčasti, naviazané na kláštor, prepoštstvo, prípadne súkromný hrad, však boli rozptýlené v okruhu niekoľkých kilometrov,. Trhoviská, ktoré zásobovali tieto rozptýlené osady, boli často pomenované podľa dňa konania týždenného trhu alebo sa nazývali jednoducho „trh“. Takéto „mestá rozptýlené v priestore“, ako ich nazval ich prvý bádateľ Jenő Major, sa nachádzali po celej krajine a zodpovedali dobovým kritériám. Len veľmi málo z nich sa však neskôr vyvinulo v skutočné mestá. Podarilo sa to predovšetkým tým, ktoré sa nachádzali pozdĺž dôležitých obchodných ciest, a len jedinému takémuto sídlu, Trnave, sa podarilo dostať do kategórie najrozvinutejších miest, ktorú predstavovali tavernícke mestá.

Hostia (hospites)

Písomné pramene (napr. listiny, cestopisy) uvádzajú, že v predurbánnych mestách žilo veľké množstvo ľudí patriacich k rôznym etnickým a náboženským spoločenstvám: hostia hovoriaci románskymi jazykmi, Nemci (Sasi), Židia, Arméni, moslimovia. Hoci pre hospodársky život krajiny boli aktivity všetkých týchto skupín nepostrádateľné, významnú úlohu v rozvoji stredovekých uhorských miest zohrali najmä hostia patriaci do prvých dvoch spomenutých etnických skupín. V 11. a 12. storočí prichádzali do Uhorska hostia najmä zo severného Francúzska a Flámska (Flámi a prevažne Valóni), ako aj z Lotrinska a Lombardska. Latinské uhorské pramene ich označovali súhrnnými pomenovaniami ako Latinus, Gallicus a Italicus. (V maďarčine sa nazývali olasz /zo slovan. Vlasi/Vlahi – pozn. prekl/.) Po Latinoch nasledovali Nemci (Teutonici et Saxones), ktorých menšie skupiny sa v Karpatskej kotline objavili pomerne skoro, no v 12. a 13. storočí už prichádzali vo väčších počtoch a čoskoro získali značnú prevahu nad Latinmi.

V priestorovo rozptýlených protourbánnych mestách si hostia dokázali nájsť miesto bez toho, aby narušili existujúcu štruktúru osídlenia, a dokonca sa mohli usádzať v skupinách v samostatných štvrtiach.  Je známe, že v prvých kráľovských sídlach – Ostrihome a Stoličnom Belehrade – žili latinskí hostia v samostatných uliciach alebo štvrtiach (vicus Latinorum) a radi sa usádzali aj v biskupských sídlach. Oveľa neskôr, v 14. storočí nachádzame vo Visegráde a Vacove samostatné nemecké mestá. V Päťkostolí existovali v 15. storočí boli samostatné ulice Nemcov a Chorvátov. Znamenalo to síce určité územné a právne oddelenie sa od ostatných obyvateľov mesta, avšak pre mesto bolo oveľa charakteristickejšie – a to najmä v neskorom stredoveku – nie oddeľovanie, ale o miešanie sa obyvateľstva. Príkladom na opačný proces sú sídla Sasov, ktorí sa usadili v južnom Sedmohradsku a vytvorili si sieť vlastných miest a dedín. Podobný jav možno pozorovať aj na uzavretom území spišských Sasov.

Vzťah medzi právom hostí a mestským právom

Vzhľadom na mimoriadne nízku hustotu obyvateľstva v stredovekom Uhorskom kráľovstve boli rozsiahle oblasti krajiny neobrábané a neobývané. Arpádovskí panovníci sa už od počiatku vlády dynastie snažili osídliť ich osadníkmi spoza hraníc. Väčšinu kolonistov tvorili poľnohospodári, ale bolo medzi nimi aj dosť remeselníkov a obchodníkov, ktorých lákali predovšetkým protourbánne mestá. V ich radoch treba hľadať tých, ktorí zohrali zásadnú úlohu pri rozvoji mestskej autonómie a vytváraní mestskej samosprávy. Po príchode hostí dochádzalo k interakcii a vzájomnému ovplyvňovaniu zvykov a právnych systémov domáceho obyvateľstva a cudzincov. Hostia v konečnom dôsledku vďačili za svoje privilégiá panovníkom, ktorí nielenže garantovali výsady, ktoré si hostia priniesli so sebou do novej vlasti, ale ich v mnohých ohľadoch aj rozšírili. Hoci výsady hostí boli rozsiahle, spočiatku neexistoval jednotný „katalóg“ slobôd, ktoré by platili pre všetkých hostí. K určitému zjednoteniu ich práv došlo v prvej polovici 13. storočia a tento systém výsad sa stal základom sústavy meštianskych privilégií. Keďže slobody obsiahnuté v mestských privilégiách možno v konečnom dôsledku odvodiť od práv hostí, je potrebné sa zaoberať vzťahom medzi nimi. Hostia boli na základe svojich výsad oprávnení slobodne si zvoliť vlastného richtára, ktorý ich mohol súdiť, svoj majetok mohli slobodne odkazovať v závete, mohli usporadúvať trhy a boli oslobodení od daní a mýt. Toto sa však vzťahovalo, pravda, len na vymedzené oblasti. Tieto slobody boli v podstate zahrnuté aj v mestských privilégiách, ktoré sa začali objavovať od začiatku 13. storočia a ktoré potom vo svojej rozvinutejšej podobe zahŕňali ešte ďalšie dve dôležité výsady.(Tie sa, mimochodom, vyskytovali už aj v slobodách viacerých sídel hostí.) Jedna z nich povoľovala slobodnú voľbu farára a druhá právo rozšíriť výsady udelené pôvodným hosťom aj na ďalších obyvateľov, ktorí sa prisťahovali do mesta. Druhé privilégium súviselo s právom voľného pohybu, ktoré zabezpečovalo právo usadiť sa v privilegovaných sídlach, resp. odsťahovať sa z nich. Toto právo v podstate zaručovalo udržateľnosť počtu obyvateľov stredovekých miest  a jeho rast. Základný rozdiel medzi mestskými výsadami a výsadami hostí spočíval v tom, že kým richtár hostí mohol samostatne konať len v menej závažných záležitostiach, tak mestský richtár mal oprávnenie rozhodovať o všetkých záležitostiach v meste. V dôsledku toho sa líšili aj odvolacie fóra: mestá sa mohli odvolať ku kráľovi, zatiaľ čo hostia sa mohli odvolať len ku kráľovskému splnomocnencovi alebo svojmu zemepánovi. Udelenie práv hosťom, resp. mestských privilégií bolo síce veľmi dôležitým, predsa však nie rozhodujúcim momentom vo vývoji mesta, pretože na to, aby sa mesto mohlo stať mestom, muselo okrem získania výsad disponovať aj viacerými ďalšími dôležitými danosťami, napríklad výhodnou geografickou polohou.

Zmienku si zaslúži skutočnosť, že význam slova hospes sa v jednotlivých obdobiach menil. V zákonoch z 11. storočia sa používalo ako na označenie cudzích bojovníkov a klerikov, no tento výraz vo včasnoarpádovskom období pomenúval aj roľníkov, ktorí sa do krajiny prisťahovali. Od 13. storočia sa termín hospes už nepoužíval primárne na označenie prisťahovalcov, ale na označenie osôb, ktoré počas osídľovacích procesov získali osobitný právny štatút: boli medzi nimi Uhri, Slovania, Arméni, Latini i Nemci. Keďže hostia boli buď roľníkmi alebo mešťanmi, ich slobody mali vplyv jednak na vývoj postavenia poddanstva, ktoré bolo právne zjednotené v druhej polovici 13. storočia, a jednak na vývoj mestského práva. Nie je preto náhoda, že uhorské latinské pramene používali na označenie obyvateľa mesta sprvoti slovo hospes a nie civis. Až keď sa v druhej polovici 13. storočia výraz hospes začal používať aj na označenie príslušníkov právne sa zjednocujúceho poddanstva, začal sa na označenie obyvateľov mesta čoraz častejšie používať pojem civis, a to vo väčšine v podobe slovného spojenia cives et hospites. Termín civis sa však pôvodne vzťahoval na príslušníkov mestskej vládnucej elity, najmä na prísažných (iurati cives), t. j. jeho význam bol spočiatku užší. Táto dichotómia významu je vyjadrená aj používaním výrazov civis a concivis, pričom ten druhý z uvedených sa používal na označenie obyčajného, teda „neprísažného“ obyvateľa mesta.

Hospodárska a sociálna transformácia v 13. storočí. Mestské výsadné listiny.

Politické, hospodárske a spoločenské zmeny, ktoré sa udiali v prvej polovici 13. storočia zasiahli všetky vrstvy uhorskej spoločnosti a mali veľký vplyv aj na rozvoj miest. Tieto zmeny boli urýchlené obrovským úpadkom, do ktorého sa krajiny dostala v dôsledku tatárskeho vpádu v rokoch 1241 – 1242. Po odchode Tatárov musel panovník nahradiť straty na životoch a ochrániť krajinu. Nielenže pokračovalo, ale výrazne sa zintenzívnilo pozývanie a privilegovanie hostí z cudziny, ako aj podpora miest. Od začiatku 40. rokov 13. storočia možno zdokumentovať udeľovanie privilégií pre hostí a mestá nielen v redšie osídlených severovýchodných oblastiach Karpatskej kotliny, Sedmohradsku a Slavónsku, ale už v celej krajine. Z obdobia rokov 1240 – 1269 sa zachovalo dvadsaťosem privilégií pre hostí a mestá a za nasledujúce tri desaťročia do roku 1300 ďalších štrnásť. Z privilégií vyplýva aj tá skutočnosť, že kým v období pred tatárskym vpádom boli mestám udeľované výsady preto, aby ochránili ich obyvateľov pred dosahom mimomestských cirkevných a svetských inštitúcií, tak neskoršie dokumenty zdôrazňujú aj potrebu osídľovania.


Privilégiá pre hostí a mestá v rokoch 1200 – 1300

SZENDE, Katalin. A Kárpát-medence városai az Árpád-korban. (Mestá Karpatskej kotliny v Arpádovskom období ) In: Az Árpádok országa. Tanulmányok és katalógus. (Krajina Arpádovcov. Štúdie a katalóg.) Ed: RITOÓK Ágnes – SIMONYI Erika. Budapest : Magyar Nemzeti Múzeum – Magyar Tudományos Akadémia, 2022. s. 362.

Je dôležité zdôrazniť, že mestské privilégiá v Uhorsku, ktoré sa spočiatku nevydávali jednotlivým sídlam, ale hosťom, ktorí v nich žili, nemali žiadne zahraničné vzory. Ich znenie kráľovská kancelária formulovala podľa miestnych podmienok a mohli tak samozrejme obsahovať aj určité prvky lokálneho zvykového práva. Privilegiálne listiny, ktoré možno považovať za akúsi zmluvu medzi panovníkom a hosťami (ich osadami). Okrem toho, že hosťom udeľovali právne, hospodárske a cirkevné výsady, ukladali im a aj obyvateľom miest aj povinnosti, napríklad platenie daní či vojenskú službu. Daňovú záťaž ročnej dane, ktorú mestá platili do kráľovskej pokladnice, rozdeľovali mestské úrady medzi obyvateľov podľa ich finančných možností. Za výber dane bola zodpovedná mestská rada, ktorú tvoril richtár a prísažní mešťania.

Prvoradým cieľom Bela IV. bolo vytvoriť po tatárskom vpáde taký nový typ opevnených sídel, ktorých obyvatelia sa mohli sami postarať o svoju obranu budovaním a udržiavaním opevnení. Takýto postup bol kráľom neraz aj vynucovaný. No keďže výstavba hradieb bola časovo a finančne náročná, Bela IV. v záujme ochrany obyvateľstva a prekonania topografickej i právnej roztrieštenosti archaických sídelných štruktúr presadil vo viacerých prípadoch direktívne riešenie: prikázal občanom, aby sa presťahovali na hrad. Toto sa udialo v Stoličnom Belehrade, Ostrihome i Nitre. To isté nariadil jeho syn Štefan V. v prípade Győru. Takéto nútené presťahovanie obyvateľstva sa dotklo rovnako kráľovských aj cirkevných sídel, no identický proces sa uplatnil aj v prípade viacerých komitátnych centier. Tieto opatrenia vyvolali silný odpor cirkevných aj svetských inštitúcií. Zároveň sa ukázalo, že takéto vynútené riešenie nepraje vzniku slobodných a autonómnych meštianskych komunít. Preto Belo IV. od tejto praxe čoskoro upustil. Uvedené príklady tiež indikujú, že kráľ potreboval cirkevnú a svetskú vrchnosť ako politickú oporu svojej moci, a preto sa nechcel dostať do konfliktu s prelátmi či županmi. V dôsledku toho opatrenia svojej mestskej politiky nepresadzoval prioritne v mestách kde boli sídla biskupstiev či komitátov..

V 13. storočí, najmä v jeho druhej polovici, došlo vo vývoji uhorských miest k výrazným zmenám. V dôsledku vnútorných hospodárskych a sociálnych premien sa síce už na začiatku storočia objavil nový typ samosprávneho mesta, no k jeho plošnému rozšíreniu došlo až v druhej polovici tohto storočia. Niektoré staré protourbánne centrá stratili svoj dovtedajší význam, ďalšie boli zničené počas tatárskeho vpádu, čo viedlo k reorganizácii siete miest v krajine. Rovnaký výsledok s pôsobili aj zmenené politicko-hospodárske pomery v Európe: dobytie Konštantínopolu križiakmi (1204) a Kyjeva Mongolmi (Tatármi; 1240) viedlo k novej orientácii uhorského hospodárstva. Od tohto obdobia sa rozhodujúcimi stali väzby smerom na západ, v dôsledku čoho v Uhorsku začali prosperovať najmä sídla ležiace pozdĺž obchodných ciest do západnej Európy. V severovýchodnej časti krajiny hrala nemenej dôležitú úlohu cesta do Krakova, pozdĺž ktorej vyrástli významné mestá ako Košice, Prešov, Bardejov, Levoča a Sabinov.

Mongolský vpád síce vážne poškodil všetky pôvodné kráľovské sídla, no to nebol rozhodujúci faktor, ktorý ovplyvnil ich neskoršie osudy. Úpadok Ostrihomu bol do veľkej miery spôsobený odsťahovaním sa panovníckeho dvora, ako aj tým, že nedokončený kráľovský palác daroval kráľ Imrich v roku 1198 tamojšiemu arcibiskupovi. Do 50. rokov 13. storočia prešlo do rúk cirkvi takmer celé niekdajšie kráľovské mesto. Stoličný Belehrad mal v tomto ohľade viac šťastia: profitoval zo svojej výhodnej geografickej polohy, slávnych týždenných a výročných trhov (doložené sú najmä v 14. a 15. storočí) a v neposlednom rade aj z toho, že nebol sídlom arcibiskupstva či biskupstva. Do roku 1249 sa dokončil presun „Latinov“ a ďalších mešťanov z predmestia na hrad, čo vyvolalo vážne napätie medzi mešťanmi a tamojším prepoštom Achillom a kapitulou. Konflikt sa nakoniec vyriešil kompromisom. Hoci sa v zachovanom fragmente privilégia pre mešťanov Stoličného Belehradu z roku 1237 spomína len oslobodenie od mýta v krajine, niet pochýb, že pôvodná listina obsahovala aj ďalšie dôležité výsady. Tie možno odvodiť z výsad miest Trnava (1238), Nitra (1248), Győr (1271), Šopron (1277) a Satmár (Satu Mare; 1264), ktoré získali privilégiá podľa vzoru mešťanov zo Stoličného Belehradu (... ad instar civium Albensium...). Inými slovami, privilégiá Stoličného Belehradu slúžili ako vzor v celej krajine až do konca 13. storočia a väčšina novoprivilegovaných sídel získala v tomto období získala slobody rovnaké akými žilo toto mesto. Dôležitou súčasťou všetkých týchto privilégií bolo to, že panovník vyňal sídla, ktorým boli udelené, spod právomocí župana a dal im plnú samosprávu.

Stoličnobelehradské „právo“

V prípade Stoličného Belehradu však nemôžeme hovoriť o mestskom práve v pravom slova zmysle. Jeho výsady totiž netvorili ucelený a koherentný systém, ktorý by upravoval všetky aspekty právneho života mesta, ale zahŕňali len niekoľko základných slobôd. Užívatelia slobôd, „latinskí“ hospites, ktorí sa tu usadili, podobne ako aj Latini žijúci inde v krajine, neudržiavali v právnej oblasti kontakty so svojou vlasťou. To vysvetľuje, prečo medzi Stoličným Belehradom – a zjavne ani ostatnými uhorskými mestami, kde Latini žili – a materskou krajinou „latinských“ hostí nevznikla žiadna filiácia právnych noriem. A ani v samotnom Uhorsku sa medzi mestami, ktoré žili privilégiami Stoličného Belehradu, sa nerozvinul vzťah materského a dcérskeho mesta. K veľkej zmene prišlo medzi 40. a 70. rokmi 14. storočia, keď menšie mestá neprebrali od tých starších len ich slobody, ale celé ich mestské právo (ius). Tak sa aj v Uhorsku vytvoril systém materských miest. Pri vytváraní mestského práva najprestížnejších materských miest, za ktoré boli pokladané Budín, Krupina a Banská Štiavnica, zohralo významnú úlohu aj ich nemecké obyvateľstvo. Prameňom banskoštiavnického mestského práva je jihlavské právo, s ktorým je takmer doslova rovnaké. Právo mesta Krupina má zasa rôznorodý charakter: je zmesou prvkov saského a magdeburského práva. Budínske právo, ktoré sa od začiatku 14. storočia postupne vyvinulo na najvýznamnejšie mestské právo v krajine, tiež čerpalo z viacerých zdrojov. Najdôležitejšími z nich boli slobody, ktoré v Uhorsku získali hostia, resp. mestá. (V tejto súvislosti je dôležité uviesť, že do Budína sa slobody, vychádzajúce zo stoličnobelehradskej libertas, dostali prenosom z Pešti.). Ďalšími prameňmi budínskeho mestského práva sú uhorské krajinské (zvykové) právo, ako aj hornonemecké, resp. viedenské mestské právo. Za zmienku stojí aj to, že zostavovateľ Budínskej právnej knihy, pochádzajúcej zo začiatku 15. storočia uvádza ako jej zdroj magdeburské právo, ale jeho skutočný vplyv sa nedá dokázať.

Tretie z raných kráľovských sídel Starý Budín podobne ako Esztergom tiežstratilo svoj niekdajší význam. Spôsobil to najmä rozvoj nového mesta Budín založeného na Hradnom kopci (Várhegy). Budín bol prvým mestom v Uhorskom kráľovstve, ktoré vzniklo vyslovene z iniciatívy kráľa a na základe jeho zámerov. Jeho obyvatelia prišli z Pešti, ktorých Belo IV. z obavy pred ďalším útokom Mongolov presídlil v roku 1247 na budínsky Hradný kopec na pravom brehu Dunaja. Jeho obyvatelia si so sebou priniesli názov svojho pôvodného sídla, pečať a výsadnú listinu z roku 1244, ktorá potvrdzovala ich predtým získané privilégiá (Peštianska zlatá bula). Nové mesto malo spočiatku rôzne názvy: Castrum novi montis Pestiensis (Pestújhegy) alebo Castrum Budense (Budínsky hrad), ale nakoniec sa ustálil názov Budín. V nemeckých prameňoch sa Buda objavuje ako Buda či Ofen, čo je nemecký preklad pôvodného slovanského názvu Pešt (pec /na pálenie vápna/).

Vďaka tomu, že autonómiu mešťanov neohrozovala žiadna cirkevná ani svetská autorita a že mesto malo výbornú geografickú polohu, Budín sa začal mimoriadne rýchlo rozvíjať. Čoskoro sem prišli noví nemeckí osadníci z Regensburgu a Norimbergu a usadila sa tu aj významná židovská komunita. Hoci existenciu kráľovskej mincovne a pokladnice možno v Budíne doložiť už od polovice 13. storočia, kráľovské sídlo bolo na južnej strane Hradného vrchu postavené až v 14. storočí.

Aj v meniacej sa sieti uhorských miest si väčšina biskupských a arcibiskupských miest naďalej zachovala dôležité miesto. Niektoré z nich ako napríklad Čanád (Cenad, Rum., maď. Csanád), Nitra či Kalocsa však zjavne stratili značnú časť svojho niekdajšieho významu. Existujú jasné doklady o tom, že mnohí uhorskí preláti, podobne ako panovníci, uskutočňovali cielené opatrenia na posilnenie osídľovania a obchodovania, čo mestám, v ktorých sídlili, prinášalo rozvojové impulzy a bohatstvo. Pokiaľ ide o výzor, ich mestá veľmi nezaostávali za tými kráľovskými a mnohé z nich mali aj mestské hradby. Cirkevní predstavitelia však úzkostlivo dbali na to, aby sa ich mestá nedostali spod ich jurisdikcie. Za všetko hovorí skutočnosť, že keď v roku 1308 neznámy autor diela Anonymi Descriptio Europae Orientalis menuje z územia Uhorského kráľovstva desať miest, tak šesť z nich bolo sídlom arcibiskupov alebo biskupov (Ostrihom, Győr, Záhreb, Vesprém, Päťkostolie /Pécs/, Alba Iulia /Gyulafehérvár/).

Medzi centrami komitátnej správy, v ktorých sídlili župani a ktoré tvorili najpočetnejšiu skupinu uhorských protourbánnych miest, je pomerne málo miest nového typu. Súvisí to jednak s dobovými sociálno-ekonomickými zmenami a jednak s premenou kráľovského komitátu na šľachtickú stolicu. Dvoma očividnými výnimkami sú Bratislava a Šopron, ktoré sa z pohraničných hradov premenili na významné pohraničné obchodné mestá. Okrem toho možno spomenúť Stoličný Belehrad vo vnútrozemí, významné sakrálne centrum kráľovstva a trhové miesto, a Pešť, ktorá sa stala súčasťou aglomerácie hlavného mesta, zatiaľ čo v Sedmohradsku si Kluž (Cluj, Kolozsvár), pravda, v trochu iných podmienkach, dokázal aj ako sídlo župana zachovať svoju centrálnu funkciu.

Banské mesto

Medzi mestami nového typu existovala osobitná skupina banských miest. Prvými z nich boli sídla naviazané na ťažbu soli v Sedmohradsku. V 13. a 14. storočí zvýšený dopyt po drahých kovoch dal vzniknúť banským mestám špecializovaným na ťažbu zlata, striebra a medi. Väčšina z nich sa nachádzala v Hornom Uhorsku, menšie v Sedmohradsku [Rodna (Óradna, Altrodenau /Roden, Rodenau, Rudne/), Baia de Arieș /Aranyosbánya, Offenberg/)]. Obyvateľstvo banských miest tvorili najmä zahraniční, nemeckí a českí baníci, ktorí sa do Uhorska presťahovali z moravských, českých a saských banských oblastí. Väčšina banských miest vznikla ako výsledok aktivít podnikateľského subjektu (konzorcia). Najlepším príkladom je Kremnica, kde konzorcium 36 rodín vytvorilo mesto. Jeho členovia (Ringbürger / cives circulares), získali pozemky okolo hlavného námestia (Ring, circulus) a, samozrejme, podobne ako v iných banských mestách, ovládli mesto. Vďaka zlatu, ktoré sa tu ťažilo, Kremnica nadobudla veľký význam. Panovník preto dokonca výnimočne súhlasil s tým, aby sa v Kremnici uplatňovalo cudzie právo, konkrétne právo mesta Kutná Hora. Banská Štiavnica a Banská Bystrica ako centrá ťažby striebra a medi získali výsady už podstatne skôr ako Kremnica, a to už v roku 1255. Dôležité je spomenúť aj banské mestá Baia Mare (Nagybánya, Frauenbach, Frauenseiffen, Neustadt) a Baia Sprie, (Felsőbánya, Mittelstadt) v Satmárskej stolici, ktoré sa najmä od druhej polovice 14. storočia stali významnými strediskami ťažby zlata a striebra. Banské mestá, ktoré sa špecializovali na ťažbu rúd drahých kovov, požívali síce veľkú mieru autonómie, no panovníci sa zároveň nerozpakovali obmedziť ich samosprávu. Záujmy panovníkov v banských mestách zastupovali kráľovskí úradníci, urburári a komorskí grófi, ktorých panovník menoval do ich čela. Autonómia banských miest naviazaných na ťažbu soli bola vo všeobecnosti oveľa menšia, než tých, ktoré sa špecializovali na ťažbu drahých kovov. Osobitnú zmienku si v tejto súvislosti zaslúžia kráľovské soľné banské mestá v Maramurešskej stolici – Chust (Huszt, Hust), Višková (Visk, Viškovo, Văşcova), Câmpulung la Tisa (Hosszúmező, Dolho Pole, Langenfeld), Sighetu Marmației/Sighet (Máramarossziget/Sziget, Maramureschsigeth) a Tačová (Técső, Ťačiv, Teceu Mare), ktorým kráľ Karol I. v roku 1329 udelil výsadnú listinu po vzore mesta Vinohradiv (Nagyszőlős, Seleuşu Mare).


Banské mestá v 13.-14. storočí.

SZENDE, Katalin. A Kárpát-medence városai az Árpád-korban. (Mestá Karpatskej kotliny v Arpádovskom období ) In: Az Árpádok országa. Tanulmányok és katalógus. (Krajina Arpádovcov. Štúdie a katalóg.) Ed: RITOÓK Ágnes – SIMONYI Erika. Budapest : Magyar Nemzeti Múzeum – Magyar Tudományos Akadémia, 2022. s. 362.

Uvedené skutočnosti jasne dokazujú, že 13. storočie, najmä jeho druhá polovica, malo pre rozvoj stredovekých uhorských miest zásadný význam. Podľa výpočtov Jenő Szűcsa dve tretiny miest (33), ktoré sa sformovali do začiatku 14. storočia, nielenže obstáli v skúške času, ale ešte aj okolo roku 1500 tvorili kostru uhorskej mestskej siete, podobne ako to bolo už okolo roku 1300. Je tiež zrejmé, že takmer polovica miest v neskorom stredoveku bola výsledkom veľkolepého rozvoja mestskej siete v polstoročí po tatárskom pustošení. Jej súčasti však boli rozmiestnené veľmi nerovnomerne a poskytovali veľmi špecifický pohľad. Keďže rozloženie miest bolo určené hlavnými smermi zahraničného obchodu, resp. polohou na periférii krajiny, cez ktorú sa Uhorsko začleňovalo do západnej ekonomiky, mestská sieť bola akoby unilaterálna a s orientáciou na západ. Medzi zhruba polkruhovými zónami mestskej siete na západe a východe, ktoré sledovali líniu Karpát, v časti krajiny začínajúcej severným okrajom Veľkej uhorskej nížiny a pokračujúcej cez oblasť medzi riekami Dunaj, Tisa a Mureš až do južného Zadunajska sa nenachádzali takmer žiadne mestá. Pôvodne nepriaznivá situácia v týchto regiónoch bez miest sa zásadne zmenila v 14. a 15. storočí, keď tu vzniklo veľké množstvo zemepanských mestečiek (oppidum), ktoré síce boli v mnohých ohľadoch zaostávali za kráľovskými mestami, ale i tak plnili dôležité mestské funkcie.

Rozvoj miest v anjouovskom období -- Karol I. Róbert

Zlom v sľubnom rozvoji uhorských miest nespôsobilo vymretie Árpádovcov (1301), ale anarchia a vláda oligarchov, ktorá sa začala presadzovať v krajine od poslednej tretiny 13. storočia a trvala až do roku 1323. To však neodradilo čoraz sebavedomejších budínskych mešťanov od toho, aby sa postavili na odpor pápežovi. Budínsky richtár Petermann a jeho druhovia totiž poverili budínskeho kňaza Ľudovíta, aby porušil interdikt uvalený na mesto pápežským legátom Mikulášom Bocassinim v roku 1302. Ľudovít navyše exkomunikoval pápeža a všetkých biskupov Uhorska, ktorí podporovali Karola I. Róberta. A hoci Karola v Stoličnom Belehrade 27. augusta 1310 právoplatne korunovali Svätou korunou, skutočným vládcom krajiny sa nestal. V rokoch 1315 až 1323 sídlil na juhovýchodnom okraji krajiny v Temešvári Timisoara), odkiaľ sa krátko po smrti Matúša Čáka presťahoval do Vyšehradu (Visegrád). A aj keď sa kráľovský dvor v rokoch 1347 – 1355 nachádzal v Budíne, Karolov nástupca Ľudovít sa nakoniec tiež vrátil do Vyšehradu. Budín sa teda stal skutočným trvalým kráľovským sídlom až v roku 1408 a zostal ním až do roku 1526.

Konsolidovaná vláda anjouovských kráľov Karola I. Róberta (1301/1308/1310 – 1342) a Ľudovíta I. Veľkého (1342 – 1382) bola pre uhorské mestá mimoriadne priaznivá. Hospodárska reforma uskutočnená Karolom I., mestské privilégiá spojené s oboma panovníkmi a ďalšie opatrenia, ako napríklad právo miest na odvolanie, sú toho jasným dôkazom. Tento názor podporuje aj nasledujúca zmienka neznámeho autora Spišskosobotskej kroniky o Ľudovítovi I. Veľkom z 15. storočia: „Diser konig vnd seyn fater habin dy stete zu vngern zere gelibit vnd dy erhaben, vnd gepessert“ [„... tento kráľ a jeho otec mali uhorské mestá veľmi radi, pozdvihli ich a zveľadili...“].

Bádanie z posledných rokoch precíznejšie kontúrovalo vyššie uvedený obraz Karola I. Attila Zsoldos preskúmal listiny, ktoré Karol I. vydal mestám (príp. inému privilegovanému sídlu či komunite hostí). Z obdobia tridsiatich dvoch rokov medzi 27. augustom 1310 a 28. januárom 1342 našiel 150 takýchto listín. Týkali sa záležitostí 50 miest (sídel, hostí). Z týchto listín len tretinu tvorili také, v ktorých Karol I. Róbert im udeľuje privilégiá. Zvyšok tvoria sčasti konfirmácie a sčasti listiny, ktoré sa týkajú každodenných záležitostí: neobmedzovali síce staršie práva príslušných komunít, no ani ich ani nerozširovali. Podľa Zsoldosa to teda nemožno považovať za skutočne aktívnu panovnícku politiku voči mestám. Karol zachoval dvojúrovňový systém výsad z predchádzajúcej praxe, t. j. existovali sídla, ktorým udelil plné mestské privilégiá, zatiaľ čo iné, tzv. slobodné obce, získali od neho len práva hostí. Do prvej skupiny patrili napríklad Nagymaros:1324, Sárvár:1328, Kőszeg:1328, Kremnica:1328, Komárno:1331, Turčiansky Svätý Martin: 1340, Slovenská Ľupča: 1340, Ružomberok:1340. Hosťovské práva boli udelené mestám Koložvár (Cluj-Napoca):1316, Žilina: 1321, Bardejov:1324, Višková (Visk, Viškovo, Văşcova), Chust (Huszt, Hust), Tačová (Técső, Ťačiv, Teceu Mare) a Câmpulung la Tisa (Hosszúmező, Dolho Pole, Langenfeld) v 1329.

Karolova mestská politika mala ešte dve ďalšie špecifiká. Najvýraznejším bolo to, že v Slavónsku, Sedmohradsku a v dŕžave Drugetovcov v severovýchodnom Uhorsku nezískalo ani jedno sídlo plné mestské slobody. Bolo to spôsobné zjavne tým, že Karol I. Róbert si nechcel znepriateliť najvýznamnejších veľmožov kráľovstva, ktorí tieto územia ovládali, znížením ich príjmov, k čomu by plné privilegovanie tamojších miest zjavne viedlo. Počas Karolovej vlády možno v Uhorsku prvý raz doložiť, že panovník udelil výsady aj takým sídlam, ktoré boli v súkromných rukách, čím im otvoril možnosť rozvoja. Pri analýze listín sa tiež ukazuje, že kritérium, ktoré odlišovalo mestské slobody od výsad hostí, stratilo na význame. Zároveň však príklady Šopronu a Kőszegu poukazujú na skutočnosť, že panovník obrannej funkcii miest pripisoval nemalý význam.


Attila Zsoldos: Karol a mestá. (Privilegované sídla v období vlády Karola I. Róberta)

In: WEISZ, Boglárka (ed.): Pénz, posztó, piac: gazdaságtörténeti tanulmányok a magyar középkorról. (Peniaze, súkno, trh. Štúdie z hospodárskych dejín uhorského stredoveku.) Budapest : MTA BTK Történettudományi Intézet. 2016, s. 282.

Ľudovít I. Veľký

V septembri 1342 Viliam Druget zomrel bez dedičov a nový panovník Ľudovít I. (Veľký) zlikvidoval dŕžavu Drugetovcov. Tým sa odstránila prekážka pre rozvoj miest Košice, Prešov, Bardejov, Kežmarok a Sabinov. Niektoré z týchto sídel boli po roku 1342 povýšené na mestá na základe výsad udelených Ľudovítom I.: Košice v 1347, Prešov v 1374 a Bardejov v 1376. Za zmienku stoja ešte dva zaujímavé príklady. Podolín, ktorý bol až do konca 13. storočia pod poľskou vládou, získal mestské výsady v roku 1343 a Debrecín, ktorý bol dovtedy zemepanským mestečkom, v roku 1361. Obyvatelia druhého menovaného mesta získali plné súdne výsady najmä za svoje verné služby za vlády Karola I. Róberta. Debrecínsky richtár a prísažní získali plné oprávnenie súdiť všetky prípady, ktoré sa udiali medzi obyvateľstvom ich mesta, a to „... v súlade so slobodami miest nášho kráľovstva, ktoré sú oddávna zachované ...“ („... iuxta libertatem civitatum regnis nostri ab antiquo abservatam iudicandi plenam habeant facultatem...“). Napriek tomu Debrecín zostal zemepanským mestom. V roku 1404 vymrel rod Debrecínskych (Debreceni) a mesto prešlo do rúk Žigmunda Luxemburského. Ten Debrecínu udelil budínske mestské práva, no v roku 1410 kráľ mesto dal do zálohu a o rok už aj neskôr daroval srbskému despotovi Štefanovi Lazarevičovi. Od neho Debrecín v roku 1427 zdedil Juraj Brankovič, od ktorého ho v roku 1444 získal zasa Ján Hunyadi. Odvtedy až do roku 1507, teda viac ako 60 rokov, bol Debrecín v rukách Hunyadiovcov.

Ľudovít I. Veľký udeľoval mestám predovšetkým obchodné výsady, čo indikuje dve skutočnosti. Po prvé, že v polovici 14. storočia už bola sieť miest v Uhorsku v podstate sformovaná a po druhé, že mestá boli pôvodne sídlami ľudí zaoberajúcich sa obchodom. Je dôležité zdôrazniť, že kupci z viacerých miest západnej a strednej Európy (Viedeň, Norimberg, Regensburg, Kolín nad Rýnom, Aachen, Huy, Praha, Cheb) dostali od Ľudovíta ochranné listy a výsady. Mnohí z týchto zahraničných kupcov sa usadili v Uhorsku a následne udržiavali úzke kontakty so svojím rodným mestom. To prispelo k výraznému zapojeniu sa Uhorska do európskeho obchodu.

Ľudovít si veľmi cenil aj dalmátske mestá. Hoci Zadarský mier (1358) v zásade umožňovalil, aby sa tovar z Levanty cez ne dostával do Uhorského kráľovstva, v skutočnosti sa orientálne artikly (čierne korenie, šafran a iné koreniny) dovážal do Uhorska najmä z východu z Janovom ovládaných čiernomorských prístavov. Pri distribúcii týchto tovarov do Uhorska zohrali kľúčovú úlohu dve sedmohradské mestá – Sibiu (Nagyszeben, Hermannstadt) a Brašov (Brassó, Kronstadt), ktoré získali aj právo skladu, a to pre zahraničných obchodníkov (poľských a nemeckých) a sčasti pre uhorských obchodníkov (z Košíc), ktorí obchodovali najmä so súknom. Privilégiá Sibiu a Brašova však natoľko poškodzovali záujmy obyvateľov Košíc, že od 70. rokov 13. storočia po desaťročia „zúrila obchodná vojna“ medzi Košicami a mestami južného Sedmohradska. Podobná obchodná vojna sa viedla medzi Košicami a Krakovom v 60. rokoch 13. storočia. Právo skladu, ktoré Košice získali v roku 1361, bolo v podstate reakciou na podobné privilégium udelené Krakovu už predtým. Hoci krakovské právo skladu bolo namierené predovšetkým proti obchodníkom z pruskej Torune, výrazne komplikovalo aj aktivity obyvateľov Košíc, ktorí chceli na poľskom trhu obchodovať s hospodárskymi zvieratami, vínom a meďou. Konflikt bol nakoniec vyriešený budínskou obchodnou dohodou, ktorú v roku 1368 uzavreli uhorský kráľom Ľudovít a poľský kráľ Kazimír.

Príklady Tekova, Šopronu a Kőszegu upozorňujú na skutočnosť, že Karol I. Róbert považoval obrannú úlohu miest za dôležitú a podporoval výstavbu mestských hradieb aj odpustením daní hoc i na niekoľko rokov. Mestské opevnenie teda zvýrazňovali obranný charakter mesta aj v anjouovskom období. Túto myšlienku posilnilo aj nariadenie o deviatkoch (nona) v dekréte z roku 1351, ktoré od jeho platenia oslobodzovalo len obyvateľov opevnených civitates. (Preterea, ab omnibus jobagionibus nostris, aratoribus et vineas habentibus, in quibuslibet villis liberis ac etiam vduarnicalibus villis quocunque nomine vocatis ac reginalibus constitutis, exceptis civitatibus muratis, nonam partem omnium frugum suarum, et vinorum ipsorum exigi faciemus et domina regina exigi faciet.) Toto ustanovenie prinieslo zmenu nielen v zdaňovaní, ale aj v terminológii. Odvtedy sa termín civitas vzťahoval – aj keď nie výlučne, no tendencia vývoja významu bola zjavná – na opevnené kráľovské a biskupské mesto, zatiaľ čo pojem oppidum sa vzťahoval na mestá, ktoré neboli opevnené a nachádzali sa pod jurisdikciou zemepánov. Z čias Ľudovíta I. Veľkého pochádza aj Ars Notaria, kniha formulárov, v ktorej sa uvádza, že kráľove a kráľovnine civitates nepodliehajú žiadnemu kastelánovi. Inými slovami, za plnoprávne mestá sa pokladali len tie sídla, ktoré boli vyňaté spod jurisdikcie hradných kastelánov. Táto situácia v istom zmysle zužuje význam opevnenia ako odlišovacieho znaku mesta, keďže existovali aj také opevnené kráľovské mestá, ktoré boli významne závislé od kastelánov. Takým bol napríklad Temešvár, najdôležitejšie mesto v medziriečí riek Dunaj – Tisa – Mureš. Mestá ako Temešvár možno nazvať kráľovsko- zemepanskými mestami. Existovali aj sídla s mestskými hradbami v rukách cirkevných a svetských zemepánov, ktoré sa v prameňoch – čiastočne aj z tohto dôvodu – označujú termínom civitas. Väčšina biskupských miest patrila do prvej skupiny, zatiaľ čo do druhej patril napríklad Eisenstadt v Rakúsku, ktorý bol v rukách Kanižaiovcov.

Počas vlády Ľudovíta I. Veľkého sa uskutočnil aj pokus o riešenie problému mestských apelačných práv. Právo odvolania sa spomínali už prvé privilegiálne listiny, no situáciu komplikovala skutočnosť, že rozhodovať o nich mohlo niekoľko fór. V listinách sa väčšinou uvádzal kráľovský taverník (magister tavernicorum) alebo „kráľovská prítomnosť“ (presentia regia), pod ktorou sa rozumel krajinský sudca (iudex curiae regiae; neskôr kráľovský personál /osobník/). Mestá v súkromnom vlastníctve sa mohli obrátiť na svojho zemepána alebo na niektorého z jeho splnomocnencov. Keďže riešenie odvolaní bolo často veľmi zdĺhavým a komplikovaným procesom, v praxi sa mnohé menšie mestá odvolávali k svojmu materskému mestu a žiadali nápravu. V niektorých prípadoch sa však mohlo stať, že kauzy sa riešili mimo hraníc krajiny. Príkladom je prípad Žiliny, ktorá za svoje materské mesto pokladala sliezsky Tešín, teda mesto, v ktorom sa spočiatku uplatňovalo flámske právo, no v 14. storočí nahradené právom magdeburským (dolnonemeckým).

V prvom kroku svojej reformy Ľudovít I. Veľký zveril riešenie mestských záležitostí samostatnému sudcovi (iudex universarum civitatum). Jeho voľba padla na krajinského sudcu Jakuba zo Spiša, ktorý takto začal rozhodovať aj o mestských odvolaniach. Toto riešenie sa však neosvedčilo, a tak sa po intermezze rokoch 1375 – 1378 dostalo riešenie odvolaní podaných mestami do stalo do kompetencie taverníka. Tým sa začala postupne formovať inštitúcia taverníckeho súdu (sedes tavernicalis) ako kráľovského súdu a odvolacieho fóra pre mestá. Tento súd, ktorý možno považovať za feudálnu súdnu stolicu, si neskôr úplne „prisvojilo“ sedem najvyspelejších obchodníckych miest krajiny, ktoré v 15. storočí vypracovali spoločný právny kódex založený na budínskom práve známy najmä pod skráteným pomenovaním ako tavernícke právo. K pôvodne sedemčlennému združeniu týchto tzv. taverníckych miest (Budín, Šopron, Bratislava, Trnava, Košice, Prešov, Bardejov) sa začiatkom 80. rokov 14. storočia pripojila aj Pešť. (Nakoľko pôvodné združenie tvorilo sedem miest, ešte aj po pripojení Pešti sa skupina taverníckych miest občas označovala ako „sedem miest“. Na druhej strane sa reforma iniciovaná Ľudovítom I. Veľkým pokúsila odstrániť z Uhorska „tešínske“ mestské právo, ktoré bolo pokladané cudzie právo. Na naliehanie panovníka sa žilinské mešťania napokon rozhodli prijať právo Krupiny. Ako však vyplýva z listiny kráľovnej Márie z roku 1384, zmena mestského práva neznamenala, že Žilina prestala byť odvolacím fórom, pretože sa sem so svojimi apeláciami naďalej obracali z (hornej) Trenčianskej (comitatus Biztriciensis) a Turčianskej stolice. Azda rovnakou myšlienkou, t. j. zrušením uplatňovania cudzieho práva, sa Ľudovít riadil už aj v roku 1342, keď Starej Ľubovni udelil košické právo: „... eandem libertatém et legem quibus cives nostri Cassenses fruuntur ...“.

Žigmund Luxemburský v článku 12 svojho mestského dekrétu z roku 1405 ponechal na mestách, aby rozhodli, kam sa budú odvolávať: či na mesto, podľa ktorého práva sa riadili („materské mesto“), alebo na taverníka. Pred taverníka sa však dostávali len kauzy, ktoré sa prejednávali pred mestskými súdmi. Prípady sporov medzi jednotlivými mestami alebo medzi mestami a šľachticmi sa predkladali kráľovským kuriálny súdom.

Žigmund Luxemburský a mestá  

Konsolidovaná vláda anjouovských kráľov a vláda Žigmunda Luxemburského boli rozhodujúce pre hospodársky rozvoj Uhorského kráľovstva, obzvlášť pre život miest. V rokoch 1323 – 1437 krajina prešla radikálnou premenou, o čom dobre svedčí aj konsolidácia miest a nárast ich počtu. Veľkolepá urbanizácia a intenzívny rozvoj poľnohospodárskej produkcie vytvorili v Uhorsku hustú sieť trhov. Významne sa zintenzívnila výmena tovarov medzi mestami a ich okolím, ako aj medzi jednotlivými regiónmi. Výsledkom týchto procesov bolo, že k začiatku 15. storočia bolo možné Uhorsko považovať za krajinu s jednotným trh, t. j. krajina v tomto období tvorila už nielen celistvý politický, ale aj hospodársky subjekt. Oživenie vnútorného trhu ilustruje masové rozšírenie zemepanských mestečiek, (oppíd), ktoré spadali síce pod jurisdikciou svojich zemepánov, no plnili dôležité hospodárske funkcie. Podľa výskumov Very Bácskaiovej pramenný materiál spred roka 1390 obsahuje názvy približne 50 sídel nazývaných spravidla civitas alebo oppidum. V rokoch 1391 – 1440 sa ich počet zvýšil o 249, v rokoch 1441 – 1490 o ďalších 331 a následne sa do roku 1526 v listinách objavilo ešte 79 názvov nových oppíd.

Tento proces výrazne podporila stabilita politického života v Uhorsku. Okrem niekoľkých kritických rokov bol mier v krajine pevný, čo vytvorilo optimálne podmienky pre zahraničný a domáci obchod, ktorý poháňal mestské hospodárstvo. Nemenej dôležitá bola aj skutočnosť, že panovníci v uvedenom období mali dostatok moci na realizáciu svojich opatrení na podporu miest. Hoci Žigmund Luxemburský v nádeji, že získa politickú podporu barónov a rýchlo získa peniaze daroval, resp. dal do zálohu niekoľko významných kráľovských miest, bol jediným stredovekým panovníkom v uhorských dejinách, ktorý vydal osobitný zákon o mestách. Stalo sa tak v roku 1405 po potlačení sprisahania časti veľmožov. Žigmund pokladal mestá za svojho spojenca, a preto chcel širokou škálou opatrení posilniť ich politickú váhu a hospodársky potenciál. V roku 1405 zvolal delegátov kráľovských miest, zemepanských mestečiek a slobodných obcí na poradu a na základe ich návrhov vydal – zohľadňujúc, samozrejme, aj záujmy kráľovskej pokladnice – podrobný zákon (tzv. menší dekrét, 15. apríla 1405).

Zákon o mestách z roku 1405

Najdôležitejšie články zákona z roku 1405 boli zamerané na podporu aktivít uhorských kupcov a na posilnenie hospodárskeho postavenia kráľovských miest. Okrem iného dekrét na prospech všetkých kupcov v krajine definitívne zrušil budínske právo skladu a zrušil povinnosť kupcov platiť mýto na kráľovských mýtniciach vo vnútrozemí krajiny. Od tohto momentu boli obchodníci povinní platiť okrem súkromných mýt len tridsiatok z vyvážaného a dovážaného tovaru. Zákon tiež zakazoval združovanie sa so zahraničnými obchodníkmi a obchodovanie s menšími množstvami súkna vyhradil výlučne pre domácich kupcov. Na prestížne postavenie Budína v sieti uhorských miest poukazoval článok, ktorý nariaďoval, aby sa miery užívané v tomto meste používali ako záväzné v celom Uhorsku. Toto ustanovenie sa však napriek tomu, že mohlo poslúžiť rozvoju obchodu, nakoniec ukázalo ako v podstate neaplikovateľné. Okrem obchodu sa dekrét podrobne zaoberal aj otázkami mestských práv a mestského súdnictva a razantne zdôrazňoval potrebu budovania mestských hradieb.

Keďže Žigmund nebol dôsledným vládcom, aj jeho mestské reformy sa zrealizovali len polovičato. Cisár sa nevzdal svojho práva na darovanie či zálohovanie miest a v tejto praxi pokračovali aj jeho nástupcovia. Za Mateja Korvína sa napríklad do súkromných rúk dostali také opevnené mestá ako Kežmarok a Trenčín. Od konca jeho vlády však uhorskí králi už prestali mestá darovať. V 3. článku zákona z roku 1514 sa uvádzali nescudziteľné kráľovské majetky, medzi ktoré patrili aj slobodné kráľovské mestá. Konkrétne išlo o tieto: osem taverníckych miest (Budín, Pešť, Košice, Bratislava, Trnava, Bardejov, Prešov, Šopron), ďalej Starý Budín, Ostrihom, Stoličný Belehrad, Levoča, Skalica, Sabinov, Szeged. Po nich nasledujú tzv. dolnouhorské (stredoslovenské) banské mestá: Kremnica, Banská Štiavnica, Banská Bystrica, Nová Baňa, Pukanec, Ľubietová, Banská Belá a Zvolen (v zákone sú menovito uvedené len prvé tri). Zoznam pokračuje mestom Baia Mare a banskými mestami v Maramurešskej stolici, ktoré ťažili soľ, no tieto mestá nie sú v zákonnom článku menovite uvedené. Ďalej sa pod názvom „kráľovskí Sasi“ (Saxones regii) uvádzajú sedmohradské mestá [Bistrița (Beszterce, Bistritz/Nösen), Brašov, Mediaș (Medgyes, Mediasch/Medwisch/Medwesch, Medvež), Sibiu, Sighisoara, Sebeș (Szászsebes, Mühlbach/Melnbach) a Orăștie (Szászváros, Broos), po ktorých nasledujú sedmohradské mestá ťažiace soľ a napokon Kluž. Hoci sa v predmetnom dekréte neuvádza, kráľovské mesto Záhreb patrilo podľa článku 38 zákona z roku 1498 jednoznačne medzi slobodné mestá.

Vzbura Horvátiovcov

Za zmienku stoja aj niektoré udalosti a vývoj, ktoré sa odohrali koncom 14. a začiatkom 15. storočia.  Prvou z nich je povstanie Horvátiovcov. Magnátska skupina z južného Uhorska tvorená rodmi Horvátiovcov a Paližnaiovcov podporovala v nárokoch na uhorský trón neapolských Anjouovcov, presnejšie Karola II. Malého (ako neapolský kráľ Karol III.). Ich rebélia prebiehala od roku 1384 do leta 1394. Udalosti nabrali tragický spád od 7. februára 1386, keď došlo ku krvavému atentátu na Karola II. Malého, ktorý na následky zranení zakrátko zomrel. Dňa 25. júla 1386 vojsko proanjouovských síl, rozzúrených atentátom na panovníka, vedené mačvianskym bánom Jánom Horvátim a vranským priorom Jánom z Paližny (Paližnai), krvavo prepadlo neveľký oddiel uhorských kráľovien Alžbety a Márie pri hrade Gorjany (Gara) vo Vukovarskej (Valkovskej) stolici. Alžbetu Kotromanićovú a jej dcéru Máriu, ako aj preživších z ich sprievodu, ktorým sa nepodarilo ujsť, odvliekli spod Gorjan do zajatia na hrad Gomnec (Ivánc) v Bjelovarsko-križevackej (Belovár-Kőröš) stolici. Odtiaľ ich neskôr previezli do Novigradu pri Zadare. Politická základňa povstania, ktoré viedol záhrebský biskup Pavol Horváti a jeho brat Ján, mačviansky bán, bola v južnom Uhorsku. Podľa súčasných poznatkov ozbrojený konflikt spôsobil veľké straty obyvateľstva a škody na budovách v dvoch mestách v tejto oblasti. Jedným z nich bola Pécs, bohaté biskupské sídlo, ktorého vtedajší diecezán Valentín Alsáni bol zhodou okolností starým rivalom a odporcom Pavla Horvátiho. Možno tým by sa dal vysvetliť ozbrojený útok na Pécs, no jeho presná príčina a ani čas, žiaľ, nie sú známe. V dokumentoch sa uvádza, že Horvátiovci a ich prívrženci na jar 1387 vyplienili a spustošili mesto, zničili tamojšie kláštory a kostoly a zničili aj majetky viacerých šľachticov v jeho okolí, pričom niektorých zajali a odvliekli a iných zabili. Povstalci síce obkľúčili a obliehali aj biskupský hrad v meste, no dobyť sa im ho nepodarilo. Presný rozsah škôd nie je známy, ale je veľmi pravdepodobné, že výstavba mestských hradieb Pécsu bola výrazne motivovaná tragickými spomienkami na vojenské akcie Horvátiovcov. Ďalším miestom, na ktoré povstalci zaútočili, bolo Temešvár, najdôležitejšie mesto v medziriečí Dunaja, Tisy a Mureša. Z listinných záznamov sa dozvedáme, že severinskí (Turnu-Severin, Szörén,) báni Ladislav a Štefan Losoncziovci porazili pri Temešvári a Beregsău Mare (Berekszó) vojsko povstalcov vedené Jánom Horvátim, jeho bratom Ladislavom a križiackym priorom z Vrany Jánom z Paližny, v ktorom bojovali značné počty Rumunov a Slovanov, a vyhnali značnú časť povstalcov z medziriečia Dunaja, Tisy a Mureša. Počas bojov v Temešvári bol zničený dom Bartolomeja Szemlekháziho a podobný osud zrejme postihol aj mnohé ďalšie budovy. K definitívnemu upokojeniu situáciu v spomínanom medziriečí však prišlo až vtedy, keď sa v regióne objavili vojská mačvianskeho bána Mikuláša z Gorjan ml. a porazili oddiely vedené Ladislavom a Michalom, synmi Dána, a Ladislavom Jánkim. Potom vojská mačvianskeho a severinského postúpili do Sriemska, kde pri Čerevići (Cserög) porazili Jána Horvátiho.

Osmanská hrozba

O niekoľko rokov neskôr už oblasť Sriemska, ležiacu medzi Dunajom a Sávou, neohrozoval vnútorný, ale vonkajší nepriateľ. Išlo o jeden z najcennejších poľnohospodárskych regiónov stredovekého Uhorska. Preslávilo ho najmä vynikajúce víno, ktoré si dokázalo zachovať kvalitu aj po náročnej a komplikovanej preprave. Vďaka nemu oblasť veľmi zbohatla. V Sriemsku žilo veľké množstvo obyvateľov a vyznačovalo sa hustou sieťou sídel, ktoré boli zničené tureckými nájazdmi. Prípad mesta Eng vo Vukovarskej stolici je toho jasným príkladom. Najmenej dve storočia pred tureckými nájazdmi bol Eng jedným z centier sriemskej vinárskej oblasti a možno aj jej najľudnatejším sídlom. V roku 1391 ho Turci vyplienili a po roku 1408 sa už v žiadnom uhorskom prameni nespomína. Mesto teda spolu so svojimi tromi farskými kostolmi a františkánskym kláštorom bolo tak zničené, že až do nedávnej minulosti nebola bližšie známa dokonca ani jej poloha. Nepravidelné jednotky koristiacich Osmanov sa teda dostali do Sriemska pomerne skoro a na územiach opustených utekajúcim uhorským obyvateľstva sa zakrátko objavili Srbi. Tí však netvorili spoločensky ucelenú skupinu a len časť z nich sa usadila na opustených poddanských majetkoch. Ostatní sa presťahovali do mestských sídel. Uveďme jediný príklad: v zemepanskom mestečku Gorjanských Čerević (Csörög, dnes Srbsko) existovala podľa údaja z roku 1478 samostatná srbská štvrť vicus Rascianorum. Najvýznamnejším strediskom srbského osídlenia v Sriemsku bolo Kupinovo (Kölpény, dnes Srbsko).

Dejiny Sriemska a medziriečia riek Dunaj – Tisa – Mureš je jasným dokladom toho, že porážka Srbov na Kosovom poli v roku 1389 radikálne zmenila situáciu na juhu Uhorska. Po páde stredovekého srbského štátu sa Osmanská ríša dostala do bezprostredného susedstva Uhorského kráľovstva. Odvtedy sa stali turecké koristnícke nájazdy do Sriemska, do južných oblastí medzi Dunajom a Tisou a na územia niekdajších uhorských stolíc Krašov (Krašov-Severin; Krassó), Kovin (Keve), Temeš a Torontál trvalým javom, čo malo vážne dôsledky na osídlenie. Sídelná sieť bola zdevastovaná a drasticky poklesol počet domáceho uhorského obyvateľstva: časť z nich povraždili koristiace turecké oddiely a časť odvliekli do zajatia.  K jeho úbytku však prispelo aj to, že všetci tí, ktorí len mohli, utiekli do bezpečnejších častí krajiny. To viedlo aj k veľkým zmenám v etnických pomeroch regiónu. Po páde Srbského kráľovstva a (druhého) Bulharského cárstva sa v južnej časti Uhorského kráľovstva usadilo značné množstvo slovanského obyvateľstva. Ich počet sa zvýšil aj zámerným osídľovaním. Dobrovoľné osídľovanie, ako aj zámerné a neskôr aj nútené osídľovanie bolo posilnené získaní pôdy srbskými elitami, ktoré utiekli do Uhorska, a naň nadväzujúcou sériou osídľovacích krokov. V tejto súvislosti treba spomenúť despotov Štefana Lazareviča a Juraja Brankoviča, kým spomedzi srbských zemepánov zasa Jakšičovcov, ktorí získali panstvo Naďlak. Jakšicsovci na rozdiel od uvedených despotov získali majetky najmä pozdĺž rieky Mureš a vykonávali na nich významné osídľovacie aktivity.

Z hľadiska urbanistického vývoja južného Uhorska treba vyzdvihnúť skutočnosť, že po porážke pri Nikopole v roku 1396 jedno z najvýznamnejších miest regiónu – Temešvár – sa prebudovalo na pohraničnú pevnosť a základňu výprav proti Turkom. V dôsledku toho sa Temešvár nemohol stať plnoprávnym kráľovským mestom, pretože jeho autonómia bola výrazne obmedzená činnosťou temešvárskeho župana a podžupana, ktorí mali v meste svoje sídlo. Táto situácia bola pre samosprávu mesta mimoriadne nepriaznivá, keďže udalosti poslednej tretiny 14. storočia súvisiace s bulharským banátom a od konca tohože storočia aj s tureckým nebezpečenstvom viedli v porovnaní s predchádzajúcou situáciou k výraznému posilneniu právomocí temešského župana. Bolo to spôsobené aj tým, že funkciu hlavného kapitána Dolnouhorského hlavného kapitanátu, ktorá vznikla pravdepodobne v roku 1478, zastával v období od roku 1479 do jari 1525 temešský župan. Existujú aj príklady, keď si mestá v južnej časti krajiny, ktoré ohrozovali Osmani, začali stavať hradby. Dokladá to prípad mesta Caransebeş (dnes, Rumunsko; Karansebes), ktorého hradby boli postavené v prvej polovici 16. storočia. Význam Caransebeşu zvyšovala nielen jeho výhodná geografická poloha, ale aj skutočnosť, že bol centrom jedného z rumunských dištriktov a sídlil tu súd sriemskeho bána.

Budín v 15. storočí

V centrálnej časti krajiny môžeme byť v tomto období svedkami odlišného, no veľmi zaujímavého vývoja. Na začiatku 15. storočia Budín už patril k hospodársky najvýznamnejším mestám v krajine. Jeho dôležitosť sa zvýšila tým, že od roku 1408 bol kráľovským sídlom, kde žilo pomerne veľké množstvo veľmi bohatých talianskych (vlašských) kupcov. Tí si vytvorili dobré vzťahy najmä s dvorskými kruhmi a kontrolovali veľkoobchod s korením, hodvábom a súknom. V Budíne, podobne ako v iných významnejších sídlach Uhorského kráľovstva, riadenie mesta bolo v rukách bohatých obchodníkov a podnikateľov. Príslušníci tejto vrstvy sa často sobášili s členkami a členmi šľachtických rodín. V poslednej tretine 14. storočia prevzala riadenie Budína, podobne, ako aj mnohých ďalších miest v Uhorsku, nová mocenská elita. Príslušníci tejto novej elity boli prostredníctvom hospodárskych či rodinných väzieb bytostne spätí s juhonemeckými (hornonemeckými) mestami. Začiatkom 15. storočia sa však už význam remesiel natoľko posilnil, že remeselníci sústredení v cechoch začali požadovať podiel na správe mesta. Moc kupeckej vrstvy však bola prakticky neotrasiteľná. Len v niekoľkých mestách (Bratislava, Šopron) sa remeselníci na krátky čas stali členmi „vonkajšej rady“, orgánu, ktorý kontroloval mestské financie. Budín bol aj v tomto smere výnimkou. V prvej polovici 15. storočia tu vypukli hneď dve masové hnutia remeselníkov. To prvé sa odohralo v roku 1402 a určite súviselo s akciou barónov proti Žigmundovi Luxemburskému. Na jar 1402 mäsiar Andrej, Fridrichov syn, a jeho spoločníci zosadili existujúcu mestskú radu, namiesto nej zvolili 36-členný orgán a Ondreja ustanovili za richtára. Keďže išlo predovšetkým o hnutie budínskych remeselníkov a mestskej chudoby, sociálny rozmer hnutia je nesporný. Nepokoje však boli namierené aj proti „Nemcom“. Vzhľadom na to, že vzburu podporovali aj budínski Vlasi (Taliani), možno usudzovať, že v hnutí zohral úlohu aj nemecko-taliansky hospodársky konflikt. Povstanie však na jeseň roku 1403 zlyhalo. Žigmund, ktorý z konfliktu vyšiel víťazne, nariadil konfiškáciu majetku budínskych Talianov, vyhnal novú mestskú radu a privilegiálnou listinou z 9. decembra 1403 obnovil v Budíne staré poriadky. Budínska právna kniha, vyhotovená po roku 1403, stanovila dokonca aj to, že budínskym richtárom mohla byť len osoba, ktorej všetci štyria starí rodičia boli Nemci, a že do 12-člennej mestskej rady sa mohli zvoliť len dvaja Uhri. Druhé hnutie odporu, ktoré vypuklo v Budíne v roku 1439, bolo oveľa násilnejšie ako prvé. V meste už dlho pretrvávalo vážne napätie  medzi Nemcami, ktorí mali v rukách riadenie mesta, a Uhrami, ktorí zasa chceli získať väčší podiel na moci. S istým zveličením by sa dalo povedať, že v Budíne existovala „nemecká“ a „uhorská“ strana. Otvorené nepokoje prepukli potom, ako vedenie mesta dalo tajne zajať a zavraždiť vodcu uhorskej strany zlatníka Jána. Keď sa zvesť o vražde rozšírila, rozvášnený dav vtrhol do domov bohatých mešťanov a bez rozdielu ich začal rabovať. Keďže to postihlo tak Nemcov, ako aj Uhrov, obe strany spojili svoje sily a postavili sa vzbúrencom. Povstanie bolo spoločnými silami potlačené a obe strany sa potom dohodli. V súlade s dohodou sa mala mestská rada, pozostávajúca z richtára a 12 prísažných, voliť stočlenným zborom, ktorý mal paritné zastúpenie Nemcov i Uhrov. Zároveň bolo stanovené, že polovica prísažných bude vždy uhorská a richtár bude každoročne volený na striedačku raz spomedzi Nemcov a druhý raz  z Uhrov. Spravovanie Budína síce aj naďalej ostalo v podstate v rukách Nemcov, no Uhorm sa podarilo narušiť ich mocenský monopol. Budínsky „model“, ktorý sa osvedčil, našiel uplatnenie aj v iných mestách. Menovite v Kluži, kde v prvej polovici 15. storočia došlo k vážnym konfliktom medzi Uhrami a Sasmi. Tie sa vystupňovali do takej miery, že koncom januára 1458 musel gubernátor Michal Sziládi prijať opatrenia na nastolenie mieru. Vo svojej listine z 31. januára 1458 Sziládi upravil voľbu klužských richtárov podľa vzoru Budína: od tohto rozhodnutia malo nového richtára, striedavo Uhra a Sasa, voliť stočlenné zhromaždenie, v ktorom bolo 50 uhorských a 50 saských mešťanov. Opatrenie nepochybne prispelo k zmierneniu etnického napätia. Sziládiho sasko-maďarská dohoda sa ukázala ako taká dôležitá, že ju o 10 rokov neskôr, presnejšie 17. januára 1468, potvrdil aj kráľ Matej Korvín.

Mestské zväzy

V 15. storočí sa vytvárali aj spoločenstvá miest, ktoré sa nachádzali blízko seba alebo mali podobné ekonomické či právne postavenie. Najvýznamnejším takýmto zväzom miest bola skupina taverníckych miest. Po roku 1481 ho tvorili Budín, Pešť, Šopron, Bratislava, Sibiu, Bardejov, Košice a Prešov. V údolí rieky Hron sa vytvoril Zväz dolnouhorských (stredoslovenských) banských miest, do ktorej patrili Kremnica, Banská Štiavnica, Nová Baňa, Pukanec, Banská Bystrica, Ľubietová a Banská Belá. Tieto mestá boli v banských záležitostiach podriadené kremnickému komorskému grófovi a už koncom 14. storočia často spoločne rokovali o banských a iných spoločných záležitostiach. V 15. storočí dostali od panovníka aj spoločné výsady. Ďalšia skupina banských miest vytvorila Holnouhorský mestský zväz na čele s Gelnicou. Patrili doň Smolník, Spišská Nová Ves, Jasov, Rožňava, Rudabánya a Telkibánya. Najstaršia zmienka o fungovaní ich odvolacieho fóra pochádza z roku 1487. Ďalšia skupina miest vznikla v severovýchodnej časti Horného Uhorska. Išlo o spoločenstvo východoslovenských miest (neskôr nazývané Pentapolitana – pozn. prekl.) a tvorili ho Košice, Bardejov, Prešov, Levoča a Sabinov. Ich prvé spoločné stretnutie sa konalo v roku 1412. V východnej časti krajiny sa vyprofilovala samostatná skupina miest na čele s mestom Baia Mare (Nagybánya; Frauenbach, Frauenseiffen, Neustadt). Napriek jej významu ju Žigmund v roku 1411 daroval srbskému despotovi Štefanovi Lazarevičovi spolu s mestami Baia Sprie (Felsőbánya; Mittelstadt ), Satmár a Németi (pôvodne dve samostatné mestá, dnes Satu Mare (Szatmárnémeti; Sathmar) a ďalšími majetkami vrátane Debrecína. Noví majitelia nezasahovali radikálne do vnútorného života miest, ktoré získali, ani nebránili vzniku mestského zväzu. Po Veľkovaradínskom mieri v roku 1444 ich však od Štefanovho nástupcu Juraja Brankoviča získal Ján Huňadi. Tento obrat jednoznačne prospel Baia Mare, no ukončil nezávislosť mestského zväzu, ktorý sa okolo neho formoval. Súdna reforma Mateja Korvína z roku 1464 viedla k vytvoreniu nového mestského odvolacieho fóra pod vedením kráľovského personála (personalis praesentiae regiae in judiciis locumtenens). Zoznam členov skupiny miest odvolávajúcich sa k súdu kráľovského personála sa zachoval v spomínanom článku 3 zákona z roku 1514. Sedmohradské saské mestá Bistrița (Beszterce, Bistritz/Nösen), Brašov, Mediaș (Medgyes, Mediasch/Medwisch/Medwesch, Medvež), Sibiu, Sighisoara, Sebeș (Szászsebes, Mühlbach/Melnbach) a Orăștie (Szászváros, Broos) tvorili samostatnú skupinu, a to tak z hľadiska svojej organizácie, ako aj pôvodu a charakteru. Sedmohradskí Sasi si v Sibiu zriadili vlastnú odvolaciu stolicu. V roku 1464 sa Matej Hunyadi vzdal práva menovať kráľovského richtára v Sibiu a krátko nato aj v ostatných tamojších saských mestách kráľovských sudcov, čo dalo príležitosť na zjednotenie sedmohradských Sasov (universitas Saxonum). V roku 1486 Matej potvrdil práva udelené jednotlivým územiam pre celé spoločenstvo Sasov ako celok.

Matej Korvín (Huňadi) a mestá

Z uvedeného prehľadu vyplýva, že niektoré mestá mohli byť členmi nielen jedného, ale hoci aj dvoch mestských zväzov. Matej podporoval najmä tavernícke mestá, ale žičil aj vytváraniu regionálnych mestských zväzov. Rozhodujúcu úlohu zohral pri vytváraní saskej universitas v Sedmohradsku, ktorá bola zavŕšená v roku 1486. Formálne ustanovenie spoločenstva piatich východoslovenských miest na čele s Košicami (neskôr Pentapolitana) sa datuje do roku 1485. Za Mateja vznikol aj Zväz dolnouhorských (stredoslovenských) banských miest, do ktorého patrili nielen kráľovské mestá. Jeho členovia mali právo vytvárať banské štatúty a vytvorili odvolací súd. Okrem zväzu piatich miest, ktorého členmi boli aj tri tavernícke mestá, ostatné mestské zväzy tvorili aj súdny orgán. Matej sa ich snažil premeniť na daňové subjekty. Hoci sa právne postavenie jednotlivých miest mohlo v priebehu času meniť, je zrejmé, že sídla patriace do uvedených zväzov tvorili v neskorom stredoveku jadro skupiny kráľovských miest. Kráľovské mestá však zjavne tvorili ucelenú skupinu, a anio tavernícke mestá neboli vždy ochotné spojiť svoje sily s ostatnými. To následne ovplyvnilo politickú váhu miest ako stavu.

Z hľadiska vývoja stavovských pomerov treba spomenúť, že až do roku 1464, keď sa upevnila jeho kráľovská moc, Matej pravidelne pozýval mestá na zasadnutia krajinského snemu. V rokoch 1464 až 1490 sa však udialo tak už iba raz (1475) a panovník s nimi radšej rokoval samostatne. To zrejme naznačuje, že kráľ nepovažoval mestá za svojich skutočných politických spojencov, keďže pre neho boli dôležitejšie z ekonomického, presnejšie finančného hľadiska. Naznačuje to aj skutočnosť, že od 70. rokov 14. storočia Matej prestal kráľovské mestá darovať a usiloval sa získať späť tie, ktoré boli darované predtým .

Matej podporoval rozvoj miest aj vydávaním mestských privilégií. Medzi nimi bolo niekoľko listín, ktoré potvrdzovali predchádzajúce výsady, ale kráľ udeľoval aj nové výsady. Uvedieme len jeden príklad: napriek masívnemu zničeniu dobových prameňov sa do dnešných dní zachovalo 15 privilégiálnych listín, v ktorých panovník udelil mešťanom mesta Szegedu nejakú výsadu. Podľa týchto dokumentov si mohli tamojší obyvatelia každoročne slobodne zvoliť richtára, farára a predstaveného do čela ,estského špitálu. Rovnako dôležité boli aj hospodárske výsady, na základe ktorých mohli szegedskí mešťania prepravovať vína vyprodukované v Sriemsku do Košíc a Horného Uhorska, kde ich mohli predávať. Dostali tiež právo pastvy na pastvinách Asszonyszállásu a iných kumánskych pustách. Tieto privilégiá spolu s medzinárodným dopytom po víne a dobytku, ktorý szegedskí mešťania dokázali naplno využiť, viedli napokon k tomu, že Szeged bol v roku 1498 povýšený medzi slobodné kráľovské mestá.

Matej sa snažil podporiť rozvoj posilnením starých a vydaním nových výsad nielen u domácich miest, ale aj miest na územiach, ktoré dobyl (Morava, Sliezsko, Lužica, Dolné Rakúsko): privilégiá od neho dostali Jihlava v roku 1479, Vratislav (Vroclav) v roku 1484, Hainburg v roku 1485, Wiener Neustadt v roku 1487 a Viedeň v roku 1488.

Rozvoj miest v 15. storočí: stagnácia alebo pokrok?

Na základe výskumu dejín Bratislavy a Šopronu, dvoch uhorských miest s najbohatšími stredovekých prameňmi (ktoré sú tým pádom aj najviac preskúmané), sa v maďarskej historiografii – najmä vďaka prácam Jenő Szűcsa – rozšíril názor, že v druhej polovici 15. storočia sa rozvoj uhorských miest spomalil a nastal ich citeľný úpadok. Okrem toho bádatelia predpokladali, že zbrzdenie rozvoja miest sprevádzal aj pokles počtu obyvateľov. Je nesporné, že počet obyvateľov týchto dvoch miest koncom 15. storočia poklesol, resp. stagnoval, no nemožno to považovať za celokrajinský trend, pretože v tom istom čase napríklad počet obyvateľov Budína a Pešti v centre krajiny a Szegedu na Dolnej zemi výrazne rástol.

Historické bádanie našlo doklady o stagnácii rozvoja miest v 15. storočí, najmä pre oblasť obchodu. Všeobecne prevláda názor, že zahraničný obchod krajiny bol pasívny a že obchodný kapitál, ktorý sa v mestách naakumuloval, bol malý. Navyše, ten bol závislý od juhonemeckého kapitálu a komoditné úvery zasa spôsobovali, že postavenie domácich obchodníkov bolo veľmi zraniteľné. Do krajiny prúdil relatívne lacný a kvalitný tovar zo zahraničia, čo brzdilo rozvoj domácej remeselnej produkcie.

Jediné informácie o tovarovej skladbe dobového obchodu poskytuje Bratislavský tridsiatkový register z rokov 1457/58. Podľa neho celková hodnota precleného tovaru predstavovala 186 000 zlatých florénov, z toho však export tvoril len 11 % a zvyšok (89 %) predstavoval dovoz. Bilancia zahraničného obchodu tak vykazovala obrovský deficit 147 000 florénov. Dovoz tvoril prakticky luxusný a remeselný tovar. Najvýznamnejší podiel na ňom mali textilné výrobky (79 %) a na druhom mieste sa umiestnili železiarske produkty, pričom pozoruhodný je najmä počet nožov dovezených z Rakúska. V textilnom tovare dominovali jemné tkaniny, ktoré sa pokladali za luxusný výrobok, no doviezlo sa aj značné množstvo lacného „sivého“ súkna.

Nedávny výskum však jasne ukázal, že vyššie uvedené údaje z bratislavského tridsiatkového registra nemožno extrapolovať na celkový obrat zahraničného obchodu krajiny. Podľa spomínaného zdroja napríklad clo za korenie tvorilo len 4 % celkovej sumy, avšak korenia, ako sa predpokladá, sa doviezlo oveľa viac – len teda nie cez Bratislavu, ale inakadiaľ. Pravdepodobne existujú aj iné závažné faktory, ktoré deformujú obraz uhorského zahraničného obchodu. Súdiac podľa oveľa neskorších údajov sa totiž zdá, že skladba tovaru prúdiaceho cez jednotlivé uhorské tridsiatkové stanice výrazne líšila: kým v Bratislave prevládal dovoz, na iných zasa dominoval vývoz.

Maďarské hospodárstvo bolo dlho poháňané vývozom drahých kovov. Platilo to najmä v 14. storočí, keď Uhorské kráľovstvo bolo na európskych trhoch zastúpené predovšetkým ako producent zlata. V tomto období sa v porovnaní so zlatom sa všetky ostatné vývozné artikle považovali za druhoradé, a to nielen v oblasti drahých kovov, ale aj v oblasti poľnohospodárskych produktov. Hoci ťažba striebra bola tiež dôležitá a zachované pramene uvádzajú, že aj striebro sa vyvážalo, tento drahý kov sa používal najmä pre potreby domáceho trhu. Dôležitým produktom bola aj meď, ktorá bola k dispozícii v obrovských množstvách, keďže Uhorsko malo jej najväčšie ložiská v strednej Európe. Okrem toho tu ťažená medená ruda mala veľmi vysoký obsah striebra, ktoré sa dalo zo suroviny získať scedzovaním, moderným, no pomerne náročným technologickým postupom. Meď z Uhorska sa do západnej Európy prepravovala po Baltskom mori cez Poľsko, zatiaľ čo jej distribúciu v Levante zabezpečovali Benátky. Hlavnú úlohu pri ťažbe striebra začali od konca 14. storočia zohrávať podnikatelia z Norimbergu a do sféry ich záujmu sa dostala aj uhorská meď, čím sa ťažba a spracovanie týchto kovov prepojila s hospodárskymi záujmami záujmom juhonemeckých oblastí.

Z nerastných surovín treba spomenúť ešte železo a soľ, ktoré sa však nevyvážali. Hoci v 14. storočí bola výroba železa v celej Európe na vzostupe, v Uhorsku nemala veľký význam. Dá sa to vyčítať z toho, že štátna pokladnica si nikdy nerobila nárok na tento nerastný zdroj. Nie je zanedbateľná ani skutočnosť, že železné bane boli v stredoveku vždy v súkromnom vlastníctve. Faktom je aj to, že aj keď sa soľ v baniach v Sedmohradsku a Maramureši ťažila v obrovských množstvách, predávala sa výlučne v rámci krajiny, a to za vynútene regulovanú cenu.

Zvyšok uhorského vývozu vyprodukovalo poľnohospodárstvo. Dôležitým produktom bolo víno, ktoré sa vyvážalo najmä do Čiech, Poľska a severného Nemecka, no oveľa väčší význam mal vývoz hospodárskych zvierat. Približne do polovice 15. storočia boli hlavným vývozným artiklom z Uhorska kone, po ktorých nasledoval masový export veľkého jatočného dobytka. Ten sa choval na Veľkej uhorskej nížine špeciálne na mäso a po tisícoch sa hnal popri Dunaji do južného Nemecka, kde sa využíval na zásobovanie miest mäsom. Uhorský jatočný dobytok sa dostal aj do Lombardska a Benátok, no spočiatku nie priamo z Uhorska, ale cez bavorské sprostredkovanie cez alpské cesty. Ovce, hoci sa v Uhorsku chovali vo veľkom množstve, neboli vývozným artiklom. Ovce sa navyše pokladali len za zdroj mäsa, keďže vlna východoeurópskych plemien nebola vhodná na priemyselné účely.

Rozhodujúcu úlohu zahraničného obchodu pre rozvoj stredovekých uhorských miest jasne dokladá aj skutočnosť, že medzi vývoznými položkami neboli žiadne remeselné produkty. Stopy po remeselných exportných artikloch možno nájsť najmä v Bardejove, kde sa od začiatku 15. storočia vyrábalo značné množstvo ľanového plátna. Bardejov bol okrem Košíc jediným miestom v Uhorsku, kde sa plátno bielilo na základe kráľovského privilégia. To bolo mimoriadne dôležité, pretože tí, ktorí mali v rukách poslednú fázu výroby plátna, mali zaistený aj zisk z obchodovania s ním. Plátno sa mohlo predávať vo veľkom, jeho výroba nevyžadovala žiadnu špeciálnu technickú prípravu a jeho predaj nebol ohrozený konkurenciou zahraničného tovaru. Vyrobené množstvo bolo značné: podľa údajov z roku 1424 dosiahlo 239 403 rífov (1 ríf = cca 70 cm). Prevažná väčšina tohto množstva sa predávala v Uhorsku a malá časť sa vyvážala do Poľska.

So obdobím vlády Žigmunda Luxemburského sa spája aj ďalší pokus o výrobu textílie, ktorá by uspokojila masovú spotrebu. V roku 1411 nariadil všetkým tkáčom barchetu, aby sa so svojimi nástrojmi a aj celými rodinami presťahovali do Košíc a pokračovali vo svojom remesle. V prospech vykonávania tohto remesla udelil aj značné úľavy, čím v podstate vytvoril podmienky na vznik monopolu. Skutočnosť, že panovník sám prevzal organizovanie produkcie barchetu možno azda vysvetliť nedostatkom kapitálu, čo v konečnom dôsledku viedlo k neúspechu tohto podnikateľského experimentu.

Rozmach vnútorného trhu v 14. a 15. storočí sa čiastočne prejavil v náraste počtu jarmokov a čiastočne v počte zemepanských mestečiek. O raste vnútorného obchodu nesvedčí ani tak povoľovanie nových trhovísk, ako skôr skutočnosť, že mestá, ktoré získali právo trhu v žigmundovskom období, organizovali viac týždenných a výročných trhov ako predtým. Rozvoj kráľovských a zemepanských miest, ktoré boli zapojené do rozrastajúceho sa vnútorného trhu sa úplne nezastavil ani počas vlády Mateja Korvína ani Jagelovcov, sa úplne nezastavil, no je fakt, že v uhorskej mestskej sieti došlo k určitej reštrukturalizácii. Dôvodov bolo niekoľko: vplyv mal postup Osmanov, sedliacka vojna v roku 1514 a kríza európskeho hospodárstva, ktorej symptómy sa objavili na začiatku 16. storočia.

Zemepanské mesto

Osobitnú zmienku si zaslúžia zemepanské mestá, ktoré zohrávali veľmi dôležitú úlohu pri uspokojovaní potrieb vnútorného trhu a ktorých výskum otvorilo množstvo otázok. Najkontroverznejšími z nich bolo vymedzenie pojmu zemepanské mesto a ich historickej úlohy. V súčasnosti sa zdá, že diskusia o týchto otázkach utíchla, čo naznačuje, že výskumníci dospeli ku konsenzu. Čiastočne je to spôsobené tým, že v posledných desaťročiach bolo publikovaných niekoľko dôležitých teoretických zhrnutí a vznikli monografie o dejinách viacerých stredovekých zemepanských miest.

Pokiaľ ide o vymedzenie pojmu, problémy spôsobovala skutočnosť, že v súvislosti s touto kategóriou mesta neexistuje ani len taký rámcový výklad pojmu, aký uvádza Štefan Werbőczy v Tripartite vo vzťahu k civitas, t. j. skutočnému (slobodnému) mestu. Problém predstavovala aj terminológia. Na jednej strane latinský termín oppidum a na druhej strane maďarský termín mezőváros (resp. slovenský termín /zemepanské/ mestečko). Až do polovice 14. storočia, presnejšie do roku 1351, sa totiž termíny civitas a oppidum obsahovo jasne neodlišovali. Ustanovenie dekrétu z roku 1351 o platení deviatku (nona), ktoré oslobodilo od platenia deviatku len obyvateľov opevnených civitates, však vytvorilo novú situáciu. Odvtedy sa termín civitas vzťahoval na opevnené kráľovské a biskupské mestá, zatiaľ čo termín oppidum sa vo všeobecnosti vzťahoval na mestá, ktoré neboli obohnané hradbami a boli pod jurisdikciou zemepánov. Maďarský ekvivalent pre oppidum, mezőváros, bol zavádzajúci, pretože čitatelia, vrátane mnohých odborníkov, si prefix „mező-“ nesprávne spájali s poľnohospodárstvom. Z uhorských prameňov z raného novoveku však jasne vyplýva, že predpona „mező-“ v tomto prípade označuje náprotivok opevneného mesta, t. j. „otvorené mesto“, teda mesto bez hradieb. Názov „mezőváros“ sa zemepanským mestečkám nedával kvôli ich poľnohospodárskemu charakteru, ale je nesporné, že poľnohospodárska činnosť zohrávala v živote tohto typu miest veľmi dôležitú úlohu.

Z právneho hľadiska je potrebné poznamenať, že zemepanské mestečká nemali takú širokú autonómiu ako skutočné mestá, pretože boli pod jurisdikciou zemepánov – kráľa, kráľovnej a cirkevných či svetských feudálov. Túto právnu charakteristiku stojí za to všimnúť si aj z hľadiska názvoslovia, pretože aj v značnom počte prác na túto tému sa mestá pod jurisdikciou zemepánov panstva spravidla označujú ako zemepanské mestá/mestečká. Je to správne len v širšom zmysle slova, teda vtedy, keď bádatelia zdôrazňujú skutočnosť, že sú pod jurisdikciou zemepána, a neberú do úvahy na prítomnosť či neprítomnosť hradieb. V užšom zmysle slova možno takýmito mestami/mestečkami nazvať len neopevnené oppidá, kým opevnené biskupské mestá a mestá pod kontrolou kráľa, kráľovnej alebo svetských pánov je správnejšie nazvať zemepanskými mestami.

Pokiaľ ide o úlohu mestečiek vo vývoji stredovekých uhorských miest, pozornosť si zaslúžia tieto skutočnosti. V nadväznosti na práce Andrása Kubinyiho sa v súčasnosti všeobecne uznáva, že stredovekú uhorskú mestskú sieť netvorili len mestá v právnom zmysle, ale zahŕňala aj zemianske mestá a do určitej miery aj oppidá. Uhorskí bádatelia to dlho nechceli uznať, hoci, ako naznačuje anonymný cestopis Descriptio Europae Orientalis z jari 1308, oppidá už aj súčasníci považovali za mestá. Pozoruhodné je aj to, že napríklad maďarské a slovenské názvy (mezőváros a mestečko) tiež naznačujú, že maďarské jazykové vedomie i slovenská historiografia tieto sídla jednoznačne považovali za mestá.

Mestečká a mestská sieť v Maďarsku

Otázkou v tejto súvislosti bolo „len“ to, ako z týchto dvoch kategórií odfiltrovať obce, ktoré síce nemožno považovať za mestá v právnom zmysle, no v ekonomickom zmysle mestami sú. Pokusy o to sa síce v minulosti uskutočnili, ale ich hlavným problémom bolo, že sa obmedzovali na jednu oblasť (napr. terminológia, existencia kláštorov a pustovní, počet zahraničných vysokoškolských študentov, ...). András Kubinyi však uplatnením teórie centrálnej lokality „vypožičanej“ z geografie a vypracovaním súboru kritérií, ktoré zohľadňovali rôzne charakteristiky, vytvoril komplexný systém 10 kategórií, ktorý bol oveľa spoľahlivejší ako predchádzajúce. Týchto desať kategórií, z ktorých každá môže byť ohodnotená od jednej do šiestich bodov, sú: I. panovnícka rezidencia, panské sídlo; II. súdne centrum, hodnoverné miesto; III. centrum finančnej správy; IV. cirkevná správa; V. cirkevné inštitúcie; VI. počet osôb zo sídla, ktoré sú zapísané na Viedenskej alebo Krakovskej univerzite v rokoch 1440 až 1514; VII. počet remeselníckych alebo obchodných cechov; VIII. križovatka cestnej siete; IX. trhy; X. právny status sídla. Podľa tejto metodiky mohla lokalita pri charakterizovaní jej centrálnosti získať maximálne 60 bodov.

Samotné stanovenie bodov za centralitu lokalít v stredovekom Uhorskom kráľovstve v rokoch 1200 – 1250 nie je veľmi účelné, pretože je potrebná ďalšia kategorizácia na základe bodov. Kubinyi to dokázal urobiť tak, že ako vzor použil poľskú klasifikáciu miest zo začiatku 16. storočia. V systéme, ktorý navrhol pre uhorské podmienky, možno centrálne lokality rozdeliť do siedmich kategórií. Z týchto kategórií sú dôležité tie, v ktorých centrálne sídla získali aspoň 16 z maximálne 60 bodov. Patria sem: 1) mestá prvej kategórie (hlavné) s minimálnym počtom bodov 41; 2) mestá druhej kategórie s počtom bodov 31 až 40; 3) menšie mestá a mestečká plniace významné mestské funkcie s počtom bodov 21 až 30 a 4) mestečká plniace stredne dôležité mestské funkcie s počtom bodov 16 až 20. Druhá, tretia a štvrtá kategória predstavujú v podstate zemepanské mestá a oppidá, teda sídla, ktoré plnili mestské funkcie z hospodárskeho hľadiska, a preto boli v stredoveku súčasťou celoštátnej mestskej siete. Naopak, piatu, šiestu a siedmu kategóriu mestečiek možno v tomto ohľade ignorovať, hoci treba dodať, že piata kategória, ktorú možno zaradiť do kategórie prechodných, zahŕňa viacero sídiel, ktoré nízke skóre získali len kvôli nedostatku prameňov. Kubinyi a bádatelia, ktorí sa riadili jeho metodikou, zmapovali doteraz centrálne lokality v podstate na dvoch tretinách územia stredovekého Uhorska. Chýbajúca „tretina“ zahŕňa niektoré severozápadné stolice stredovekého Uhorského kráľovstva, sedmohradské saské a sikulské oblasti, Sriemsko a stredovekú Slavóniu. K najnovším počinom v tejto oblasti patria výskumy chorvátskeho historika Daniela Jelaša, ktorý sa s využitím Kubinyiho metódy, ktorú ďalej zdokonalil, pokúsil o rekonštrukciu stredovekej mestskej siete Vukovarskej (Valkó) stolice.

Na základe uvedených zistení možno konštatovať: na konci stredoveku bolo v Uhorskom kráľovstve 180 – 200 miest, no väčšinu z nich, približne 150, tvorili oppidá a zemepanské mestá, ktoré nemali úplné mestské slobody. Mapa, n a ktorú premietneme civitates, ďalej zemepanské mestá a oppidá, ktoré plnili funkciu miest, ukazuje pomerne rovnomernú a hierarchicky usporiadanú sieť miest, čo presvedčivo vyvracia predchádzajúci názor o stredovekom Uhorsku ako o krajine bez miest. Vyvracia tiež predstavu, že mestečká boli typom osídlenia charakteristickým len pre Veľkú dunajskú nížinu, hoci je pravda, že práve v tejto oblasti krajiny vznikalo najviac ľudnatých a bohatých mestečiek. Porovnávací výskum dejín miest tiež ukázal, že mestečká nie sú uhorskou zvláštnosťou, ale že existovali aj v nemecky hovoriacich oblastiach, najmä v Rakúsku, kde boli známe ako Markt.

Pokiaľ ide o mestečká, bádatelia doteraz skúmali najmä centrálnu oblasť Uhorského kráľovstva. O oppidách v Chorvátsku, Slavónsku a Sedmohradsku vieme ešte zatiaľ pomerne málo. Je to spôsobené tým, že historiografia v Maďarsku, ako aj v susedných krajinách, nepreferovala výskum oppíd, ale sústredila sa skôr na slobodné kráľovské mestá.

Nižšie uveďme niekoľko príkladov na ilustráciu Andrásom Kubinyim vypracovanej kategorizácie :

1) mestá prvej kategórie (hlavné) s minimálnym počtom bodov 41; 2) mestá druhej kategórie s počtom bodov 31 až 40; 3) menšie mestá a mestečká plniace významné mestské funkcie s počtom bodov 21 až 30 a 4) mestečká plniace stredne dôležité mestské funkcie s počtom bodov 16 až 20.

I. skupina: Mestá prvej kategórie (hlavné; 41 – 60 b):

Budín (55); Bratislava (49); Kluž (45); Košice (43); Stoličný Belehrad (43); Szeged (42); Pešť (41); Šopron (41); Veľký Varadín (41).

II. skupina: Mestá druhej kategórie (31 – 40 b):

Pécs (39); Ostrihom (38); Bardejov (33), Prešov (32), Temešvár (33).

III. skupina: Menšie mestá s významnou funkciou (21 – 30 b):

Baia Mare (29); Lipova (28); Debrecín (28); Cenad (27); Gyula (27); Caransebeş (24); Eisenstadt (22)

IV. skupina: Mestečká so stredne dôležitou mestskou funkciou (16 – 20b):

Kőszeg (19); Visegrád (17); Sabinov (16)

Mestečká v Jagelovskom období

Na prelome 15. a 16. storočia narušilo rozvoj uhorských miest niekoľko faktorov. Jedným z najdôležitejších bola zvláštna vnútropolitická situácia, ktorá sa v Uhorsku vyvinula v rokoch po smrti Mateja Korvína. Tá umožnila medzičasom posilnenej strednej a drobnej šľachte prijímať zákony, ktoré mali negatívny vplyv na centrálnu moc, ako aj na mestá. Napríklad zákonný článok 47 z roku 1492 nariaďoval, že poddaní žijúci na majetkoch kráľa, kráľovnej, barónov a šľachticov – s výnimkou obyvateľov opevnených miest – sú povinní odovzdávať deviatok v naturáliách. Okrem toho, podľa článku 49 toho istého dekrétu bol poddaný povinný odvádzať deviatok nielen vlastnému zemepánovi, ale aj z výnosov z prenajatých polí patriacich inému zemepánovi. Tento článok zákona nepriaznivo zasiahol do relatívne slobodných podmienok držby majetkov, ktoré dovtedy regulovali nájomné vzťahy medzi zemepanskými mestečkami a zemepánom, a postavil oppidá do pomerne zložitej situácie. Na druhej strane zákonný článok 41 z roku 1498 rozšíril povinnosť platiť deviatok z prenajatej pôdy aj na obyvateľov civitates, ktorí boli predtým od tejto povinnosti oslobodení. Toto ustanovenie sa však v praxi muselo ťažko presadzovať, pretože bolo opätovne potvrdené zákonnými článkami 58 z roku 1514 a 27 z roku 1518. Dekrét z roku 1498 upravoval nielen vyberanie deviatkov, ale aj desiatkov, v súvislosti s ktorými stojí za zmienku len zavedenie povinnosti odovzdávať desiatok v naturáliách.

Tieto nariadenia výrazne prispeli k posilneniu závislého postavenia poddaných, no zároveň vytvorili možnosť, aby sa samotní zemepáni zapojili do obchodu s poľnohospodárskymi produktmi tým, že získali časť z produkcie poddaných, ktoré mohli predať na trhu. Jasným dôkazom toho je zákonný článok 35 z roku 1498, ktorý sa výslovne vzťahuje na šľachtický obchod. Ďalším problémom bolo pripútanie poddaných k pôde po porážke Dóžovho sedliackeho povstania. Šľachta sa snažila zákazom sťahovania sa poddaných zabrániť im usadiť sa v mestečkách, príp. mestách iných zemepánov.

Novšie výskumy však upozorňujú na skutočnosť, že nariadenia uvedených dekrétov boli, našťastie, zavedené do praxe len v obmedzenej miere. Bolo to spôsobené tým, že niektorí zemepáni uprednostňovali, aby mestečká odvádzali svoje dávky aj naďalej v peniazoch. Zároveň sa ukázalo, že úplne zrušiť slobodu sťahovania sa poddaných nie je možné: jednak bola šľachta v tejto otázke nejednotná a jednak sa prílevu ľudí, ktorí masovo utekali z juhu pred Osmanmi, sa nedalo zabrániť zákonom.

Na prelome 15. a 16. storočia sa oppidá museli vysporiadať nielen s uvedenými problémami, ale aj s obchodnými aktivitami skutočne slobodných miest. Bolo to spôsobené tým, že po objavení Ameriky v roku 1492 sa obchodné cesty presunuli k Atlantiku a čoskoro sa vytvoril nový svetový trh, ktorý sa v porovnaní s  tým stredovekým nesmierne rozšíril. V 16. storočí Európa zažívala poľnohospodársku konjunktúru: demografický boom príznačný najmä pre západnú polovicu kontinentu, viedol k obrovskému nárastu dopytu po potravinách a neuveriteľnému zvýšeniu ich cien. V dôsledku toho sa za obilie, víno a živé zvieratá dodávané do západnej Európy mohlo do Uhorska dovážať oveľa viac súkna a remeselných výrobkov, čo výrazne zvýšilo ich import. To nemalo mať, samozrejme, žiaden stimulujúci účinok na remeselnú výrobu v uhorských mestách, ktorá z hľadiska svojej úrovne už aj dovtedy značne zaostávala za remeselnou produkciou v západoeurópskych mestách. Oslabenie remeselnej výroby, , pokles dopytu po uhorských drahých kovoch a nebývalý nárast cien poľnohospodárskych produktov viedli k tomu, že pozornosť obyvateľov civitates sa čoraz viac presúvala na vinohradníctvo a vinárstvo, ako aj na pestovanie obilia.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti možno konštatovať, že v neskorom stredoveku, a to aj napriek tomu, že mestečká boli v mnohých ohľadoch v ekonomicky a právne menej priaznivej situácii ako civitates a aj legislatíva z prelomu 15. a 16. storočia, ktorá zvýhodňovala šľachtický obchod s tovarom, kládla ich rozvoju vážne prekážky, oppidá sa ukázali ako mimoriadne odolné sídelné štruktúry, ktoré boli schopné prispôsobiť sa daným okolnostiam. Neslobodno zabudnúť ani na to, že zámožní mešťania z mestečiek výrazne prispeli k rozsiahlemu rozšíreniu ideí reformácie v Uhorsku.

Moháč a jeho dôsledky

29. augusta 1526 pri Moháči utrpelo uhorské vojsko pod vedením Pavla Tomoriho a Juraja Zápoľského katastrofálnu porážku od osmanského sultána Sulejmana I. Keďže v bitke zahynulo množstvo veľmožov i veľkňazov a Ľudovít II., uhorský a český kráľ, sa pri úteku utopil v rozvodnenom potoku Csele, štát sa zosypal. V dôsledku toho historici pokladali bitku pri Moháči za hranicu epoch v uhorských dejinách. Z hľadiska vývoja miest je však situácia o niečo diferencovanejšia.

Po bitke pri Moháči turecké vojsko čoskoro dorazilo k Budínu a Pešti a vyplienilo dve najväčšie a najbohatšie mestá v krajine. Sulejman ešte predtým, než sa 25. septembra vydal cez oblasť medzi Dunajom a Tisou na juh, aby sa so svojou armádou vrátil do zimovísk, dal naložiť na lode nespočetné množstvo pokladov, vrátane zlatých a strieborných predmetov z kostolov v kráľovskom sídle, sôch a početných kníh z Korvínovej knižnice. Následne nechal Pešť podpáliť. Turecká armáda pochodovala na juh v dvoch kolónach: vojsko pod vedením Sulejmana sledovalo tok Dunaja, zatiaľ čo vojsko pod velením veľkovezíra Ibrahima postupovalo pozdĺž Tisy. Po ceste zabíjali a plienili.

V roku 1526 utrpelo mnoho miest v Uhorskom kráľovstve, vrátane dvoch najvýznamnejších, veľké straty. To všetko by stále ešte nebolo malo fatálne následky, hoci náprava škôd by trvala dlho – ak by, pravda, vôbec bola možná. Avšak v novembri a decembri toho istého roku uhorské stavy zvolili za kráľa Jána Zápoľského a Ferdinanda I. Habsburského. Zvolením dvoch kráľov sa krajina rozdelila a začal sa otvorený boj o moc, ktorý sprevádzali spektakulárne presuny veľmožov medzi tábormi jednotlivých panovníkov. Z tejto situácie jednoznačne profitovali niektoré mestá, aj keď len dočasne. Takým bol prípad Lipovej (Rum.; Lippa), sídla Zápoľskovcov, ktorú kráľ Ján vo svojej výsadnej listine z 29. júla 1529 povýšil na slobodné kráľovské mesto a udelil jej budínske právo. Ako príklad negatívneho vývoja možno zasa uviesť Budín a Košice. Nemeckí mešťania Budína stáli na strane Ferdinanda I., preto sa ich Ján Zápoľský chcel z bezpečnostných dôvodov zbaviť. Ján po tom, ako mu Sulejman I. v septembri 1529 odovzdal Osmanmi obsadený Budín, vyzval všetkých nemeckých mešťanov, aby z mesta odišli. Tým sa zavŕšili osudy nemeckého etnika v stredovekom Budíne, ktoré takmer tri storočia výrazne ovplyvňovalo život mesta. Rovnaký postup zopakoval Zápoľský aj v Košiciach, no bez vyhnania celého nemeckého meštianstva. Mnohých z nich však vyhnal do miest s väčšinovo maďarským obyvateľstvom, ktoré boli pod jeho nadvládou. Takto sa vypudení košickí Nemci dostali okrem Szegedu aj do miest Gyula, Makó, Temešvár, Čanád, Șimand (Simánd, Schimand), Mezőtúr, Veľký Varadín a Lipova.

Ostatné mestá sa obracali so žiadosťou o pomoc raz na Zápoľského, raz Ferdinanda, podľa toho, pod zvrchovanosť ktorého práve patrili, resp. od ktorého panovníka dúfali získať podporu. Jasným príkladom je Szeged, mesto na brehu Tisy, ktorého mešťania dostávali výsady najmä od Jána Zápoľského, no usilovali sa získať aj podporu Ferdinanda I.

Radikálna zmena nastala v roku 1541 pádom Budína a rozpadom krajiny na tri časti. V roku 1543 osmanské vojsko obsadilo okrem iného Pécs, Stoličný Belehrad a Szeged a v roku 1552 Temešvár a Lipovu, bývalé sídlo Jána Zápoľského v údolí rieky Mureš. V tomto čase padol do rúk Osmanov aj prekvitajúce biskupské sídlo Čanád. Turecké vpády, ktoré už pred bitkou pri Moháči vyše sto rokov sužovali južnouhorské oblasti, a  následná 150-ročná osmanská okupácia, spôsobili aj obrovskú deštrukciu uhorskej mestskej siete. Hoci sa sídla a ich obyvatelia stali súčasťou úplne iného mocensko-politického systému, pomery na dobytom území boli v porovnaní s predchádzajúcou situáciou do istej miery bezpečnejšie. Pre sultána a jeho pokladnicu tu už nebolo prvoradým cieľom lúpiť a zabíjať, ale vybrať od obyvateľstva čo najviac daní. V záujme toho osmanská správa dovolila, aby si tzv. haas-mestá patriace pod sultánovu priamu jurisdikciu (napríklad Kecskemét, Nagykőrös, Gyöngyös) zachovali – aj keď v obmedzenejšej miere – dovtedajšiu autonómiu a nebránila ani tomu, aby sa udržiavali obchodné vzťahy medzi jednotlivými časťami rozdeleného Uhorska, lebo tie jej cez colné poplatky prinášali značné príjmy.

Napriek mierovým zmluvám na hraniciach Habsburskej a Osmanskej ríše permanentne pokračovali väčšie či menšie ozbrojené konflikty. Pohraničné armády oboch strán, vyprovokované neustálymi problémami s vlastným zásobovaním a vyplácaním žoldu, pravidelne lúpili na územiach na nepriateľskej strane hranice. Vymáhanie platieb od dedín na druhej strane a výkupné požadované za zajatcov výrazne navyšovali príjmy pohraničných oddielov. To všetko prispelo k ďalšiemu ničeniu sídel, ktorým ranu z milosti zasadila pätnásťročná vojna (1591/1593 – 1606) medzi Habsburskou a Osmanskou ríšou. Hlavným dejiskom jej bojov sa totiž stalo Uhorské kráľovstvo.

Charakteristické črty vývoja uhorských stredovekých miest

Urbanistický vývoj stredovekého Uhorského kráľovstva postupoval v hlavných črtách podľa „západného“ modelu, hoci sa v porovnaní s ním sa omeškával o 150 – 200 rokov. Napriek tomu, že v stredoveku vzniklo viacero miest na mieste niekdajších rímskych sídel, rímske dedičstvo zohralo v rozvoji uhorských miest len veľmi skromnú úlohu: veď romanizované obyvateľstvo Karpatskej kotliny sa nedožilo vzniku uhorského štátu a samotné rímske mestá boli zničené už v období sťahovania obyvateľstva. Protourbánne mestá v Karpatskej kotline, ktoré vznikali od začiatku 11. do polovice 13. storočia, vykazovali veľa podobností s protourbánnymi aglomeráciami západnej Európy 9. a 10. storočia. Zrod nového typu miest, t. j. skutočných miest s výsadami, samosprávou a autonómiou, možno v Uhorsku klásť do 13. storočia a súvisel so sociálno-ekonomickou transformáciou krajny v tomto období. Hoci vývoj uhorských stredovekých miest bol veľmi výrazne ovplyvnený príchodom hostí zo západnej a južnej Európy, uhorské mestá sa neskonštituovali na základe prevzatia hotových zahraničných predlôh.

Ku vzniku uhorských miest a mestskej siete rozhodujúco prispel ahraničný obchod. V dôsledku toho bola mestská sieť veľmi nerovnomerná a mala špecifický charakter, keďže väčšina miest sa v stredoveku a dokonca ešte aj v ranom novoveku nachádzala pri hraniciach krajiny. Podľa historikov, ktorí pri bádaní o dejinách miest mali dlho pred očami iba striktné právne kritériá, tvorilo uhorskú mestskú sieť len asi 30 až 40 miest. Novšie výskumy však jasne ukázali, že urbánna sieť v Uhorskom kráľovstve zahŕňala aj značný počet mestečiek (oppíd), ktoré sa od konca 14. storočia objavovali v čoraz väčšom počte. Na identifikovanie mestzečiek a zemepanských miest, ktoré plnili aj aj funkcie skutočných miest, sa ako najefektívnejšia ukázala metodika, ktorú vypracoval András Kubinyi. Podľa tejto metodiky založenej na teórii centrálnych lokalít bolo v Uhorsku na konci stredoveku 180 – 200 lokalít s mestskými funkciami, pričom však väčšinu z nich, približne 150, tvorili oppidá a zemepanské mestá, ktoré nemali úplné mestské slobody. Tieto civitates a oppida tvorili relatívne rovnomernú a hierarchicky štruktúrovanú sieť, čo presvedčivo vyvracia predchádzajúci názor o stredovekom Uhorsku ako o krajine bez miest. Tiež sa stalo zrejmým, že pri vytváraní mestskej siete v Uhorsku boli vonkajšie faktory a vnútorné potreby neoddeliteľne prepojené. Ukázalo sa tiež, že vznik mestečiek nie je uhorským špecifikom. Podobné centrá „druhej kategórie“ možno nájsť na celom európskom kontinente. V rôznych krajinách boli známe pod rôznymi názvami, ale vždy boli súčasťou mestskej siete.  

Na prelome 15. a 16. storočia bola v porovnaní s európskymi parametrami väčšina uhorských miest pokladaná z hľadiska počtu obyvateľov za stredne veľké, resp. malé mestá. Najväčším mestom bol Budín s 12 – 15 tisíc obyvateľmi. Iba dve mestá, Pešť a Szeged, sa priblížili k počtu 10 000 obyvateľov a iba jedno mesto, Brašov, malo viac ako 5 000 obyvateľov. V ostatných mestách sa počet obyvateľov pohyboval okolo počtu 3 000, hoci v niektorých z nich ich žilo ešte menej. Túto spodnú hranicu dosiahlo alebo dokonca prekročilo aj niekoľko desiatok oppíd. Takýmito ľudnatými oppidami boli Debrecín, Gyula alebo Mezőtúr.

Podľa zachovaných záznamov bolo okolo roku 1500 v Európe 154 miest s viac ako 10 000 obyvateľmi, z ktorých sa približne dve tretiny – presne 99 – nachádzali v Itálii, Francúzsku a Nemecku. Tieto údaje naznačujú, že jedným z kľúčových problémov rozvoja miest v stredovekom Uhorsku bola absencia veľkých miest. Mestá Uhorského kráľovstva mali takú geografickú polohu, že sa nemohli zapojiť do nového svetového trhu, ktorý začal vznikať po objavení Ameriky v roku 1492, a preto sa nemohli stať veľkými mestami alebo regionálnymi či medzinárodnými obchodnými centrami. Podobne významný dopad na rozvoj stredovekých miest v Uhorsku malo aj osmanská expanzia, ktorá sa začalo koncom 14. storočia, pričom spočiatku sa jej obeťou stali najmä mestá na juhu kráľovstva, no v prvej polovici 16. storočia sa už stala veľkou prekážkou ďalšieho prirodzeného rozvoja mestskej siete v celom Uhorsku.

István Petrovics

Univerzita Szeged