Mestá v antike

Počiatky urbanizácie v stredoeurópskom priestore sa neodmysliteľne spájajú s príchodom Rimanov do oblastí stredného Dunaja v období 1. storočia n. l. Za predchodkyne miest sa zvyknú v tomto priestore považovať keltské oppidá, ktoré však vykazujú iba čiastočné znaky urbanizmu. V tejto súvislosti však treba zdôrazniť, že v súčasnosti nejestvuje jednoznačná, takpovediac univerzálne platná definícia termínu mesto, a to ani medzi predstaviteľmi konkrétnych vedeckých odborov, v rámci ktorých sa takáto aglomerácia definuje (sociológia, politická ekonómia, geografia a pod). To isté možno konštatovať aj pri snahách o jednoznačné vymedzenie miest ako produktov grécko-rímskej civilizácie. V každom prípade takéto definície zväčša zahŕňajú niekoľko kritérií, z ktorých možno mnohé uplatniť aj pre vymedzenia miest v iných historických obdobiach – medzi také patrí celkový počet obyvateľov, hustota a kompaktnosť zaľudnenia či administratívnosprávna funkcia okolitých oblastí. Medzi dôležité, no opäť problematické kritériá takisto patrí dobová terminológia, ktorá sa používala na označenie mesta v súdobých prameňoch. V latinčine rímskeho obdobia existuje viacero výrazov pre mesto: urbs, civitas, oppidum, v gréčtine zasa polis, asty. Tieto termíny však nemuseli vždy označovať mestá podľa vtedajších i súčasných chápaní.

Dobová terminológia

Termín urbs sa v dobovej spisbe používal vo všeobecnosti na označenie mesta. V konkrétnom zmysle na označenie samotného Ríma ako prototypu všetkých miest, mesta s veľkým M (dodnes zachované Ab urbe condita, Urbi et orbi a pod.). Termínom oppidum sa pôvodne označovali pevnosti italických kmeňov. Neskôr sa tak nazýval prakticky každý typ osídlenia, ktorý vzhľadom a funkciou pripomínal mesto (napr. už spomínané keltské oppidá, ale aj na iné typy, ako napríklad pevnosti rôzneho druhu a pod.).

Termín civitas označoval v prvom rade samosprávne komunity skladajúce sa z občanov (cives), ktoré Rimania vytvárali na obsadených a dobytých územiach. Jednotlivé civitates mali pritom pôvodne rôzny právny štatút v závislosti od toho, či išlo o spojenecké (civitas federata), podrobené (civitas sine foedere), s vlastnou samosprávou (civitas libera), alebo o spoločenstvá  s povinnosťou každoročných platieb (civitas stipendiaria).

Teritóriá jednotlivých civitates mohli obývať podmanené kmene, často aj nanovo správne zjednotené. Na druhej strane sa takýmito komunitami stávali aj grécke mestá (poleis), teda hospodárske, administratívne, kultúrne aj náboženské centrá združujúce občanov na základe teritoriálneho určenia (napr. Atény zahrňovali teritoriálne celú Atiku aj s vidieckym obyvateľstvom). Vo svojich počiatkoch predstavoval Rím takisto mestský štát, ktorého základom bolo mesto – Rím (urbs) – s okolitým poľnohospodárskym zázemím (ager Romanus), ktoré sa najmä úspešnou vojenskou expanziou neustále rozširovalo. Termín civitas sa postupom času však začal vzťahovať nielen na administratívne oblasti, ale aj na konkrétne centrá týchto oblastí – mestá, podobne ako v prípade gréckych poleis. Z hľadiska rímskej správy teda termín civitas označoval nielen samotnú mestskú zástavbu (často vymedzenú vlastnými hradbami), ale aj jej hospodárske zázemie (ager alebo territorium). Súčasťou jednotlivých civitates boli iné typy osídlenia. Medzi takéto patrili napríklad vici (sg. vicus), teda zväčša vidiecke komunity, ale aj osady mestského typu, ktoré boli podriadené mestu, ako aj rôzne vojenské objekty – pevnosti (castella), strážne veže (burgi) a pod.

Charakter miest v Rímskej ríši

Mestá v Rímskej ríši boli teda sociálne a právne úzko prepojené s okolitým agrárnym zázemím. Vytvárali teda protiklad k väčšine stredovekých miest, ktoré boli jednoznačne administratívne oddelené od okolitého vidieka. Dôležitým atribútom týchto teritoriálne rôznorodých oblastí bola ich vnútorná samospráva. Treba však povedať, že najmä v západnej časti ríše tieto centrá jednotlivých civitates spočiatku vzhľadom nepripomínali mestá.

V procese teritoriálneho rozširovania Ríma ako mestského štátu zohrávali nezastupiteľnú úlohu práve mestá. Významnú úlohu v tomto procese okrem vlastného dynamického vývoja zohrávalo právne hľadisko. V prípade už existujúcich miest (spočiatku na území Itálie, neskôr aj inde) ich Rimania začleňovali do systému rímskej správy. Takýmto mestám bol udeľovaný štatút municípií (sg. municipium, pl. municipia), ktorý im zaručoval vlastnú samosprávu. Z právneho hľadiska mala pôvodne väčšina populácie v takýchto mestách štatút cudzincov (peregrini). Títo obyvatelia nemali politické práva a nemohli slúžiť v rímskych légiách s výnimkou pomocných vojenských zborov (auxilia). Jednotlivci alebo aj vybrané skupiny obyvateľstva v mestách mohli od cisára dostať latinské občianske právo, ktoré predstavovalo akýsi medzistupeň k plnoprávnemu rímskemu občianstvu. Takéto privilégium však mohli získať aj po 25-ročnej službe v armáde alebo ako prejav za lojalitu priamo od cisára.

Od čias cisára Augusta sa municípiá stali štandardnou právnou formou pre typy mestských komunít západnej časti ríše. Municípiami sa stávali buď už existujúce mestá, alebo komunity, ktoré na základe vývoja už dosiahli istý stupeň urbanizácie. Práve na základe tohto druhého kritéria došlo k udeľovaniu municipálneho štatútu a s ním spojených občianskych práv rozvinutým protourbánnym komunitám v oblastiach rímskej strednej Európy.

Ďalšiu formu rozširovania rímskeho vplyvu v obsadenom území primárne v západnej časti rímskeho impéria predstavovalo plánované vytváranie nových miest. Spočiatku sa na tomto procese podieľali menšie skupiny rímskych občanov (coloniae civium Romanorum) a takisto aj iných (zväčša obyvateľov dobytého/obsadeného územia, ktorí občianske práva nemali). Keďže kolónie slúžili predovšetkým na upevnenie rímskej vojenskej kontroly na obsadenom území, rímske obyvateľstvo v nich spočiatku tvorili zväčša vojenskí veteráni, ktorí sa riadili rímskym občianskym právom. Iniciatíva pri takomto plánovanom zakladaní vychádzala spočiatku z rímskeho senátu, neskôr priamo od cisárov. Založeniu novej kolónie predchádzala starostlivá voľba územia, na ktorom sa mala rozkladať. Často išlo o lokalitu strategického významu zväčša na križovatke ciest alebo pri dôležitých brodoch a podobne. Kolónie sa zvykli zakladať priamo na mieste predošlých centier podrobených kmeňových spoločenstiev alebo v ich tesnej blízkosti. Založenie (deductio) sa pritom spájalo so sakrálnymi úkonmi. Najdôležitejší z nich predstavovalo rituálne vymedzenie budúceho mestského okrsku pluhom podľa etruských/rímskych zvyklostí, ktorý ho rozdelil od jeho teritória (ager/territorium). Podobne ako v prípade municípií, aj kolónie mali vnútornú samosprávu, ktorá však bola najmä v počiatkoch pomerne obmedzená. Kolónie vznikali najskôr na území Itálie, neskôr aj v Predalpskej Galii a neskôr aj v iných častiach impéria.

V období rímskeho principátu cisári napokon upustili od tradičného zakladania kolónií rímskymi občanmi. Postupne sa takisto stierali administratívnoprávne rozdiely i autonómne štatúty medzi kolóniami a municípiami. Vo všeobecnosti sa však kolónie považovali za vyšší právny štatút než municípiá. Preto často aj na základe žiadostí z provincií cisári udeľovali štatút honorárnych alebo titulárnych kolónií už existujúcim municípiám. Po rozšírení rímskeho impéria na východ sa jeho súčasťou stala plejáda gréckych/helenistických miest (poleis) s dlhodobou urbánnou tradíciou, ktorá sa vzťahovala nielen na ich charakter, ale aj politicko-administratívnu organizáciu. Rímski cisári zakladali v odľahlých častiach východných území príležitostne aj nové mestá a niekedy zvykli udeliť už existujúcim gréckym mestám štatút municípia alebo kolónie. Iná situácia bola, ako sme už spomínali, v okrajových pohraničných oblastiach západnej časti ríše, kde namiesto miest spočiatku existovali protourbánne sídla, ktoré len čiastočne pripomínali mestá. Z viacerých takýchto sídiel sa v dôsledku dlhodobého vývoja stali skutočné mestá na základe ekonomickej dôležitosti a vyššieho stupňa vnútornej organizácie. Takýmto sídlam udeľovali cisári štatút mesta (colonia, municipium) s príslušným latinským alebo rímskym občianskym právom. Mnohé z týchto neskorších miest sa formovali pri stálych legionárskych pevnostiach (castella). Pre takéto typy urbánnych komunít sa v historiografii zaužíval názov civilné mestá. Do inej kategórie spadajú takzvané canabae (z gréckeho kanabos, kostra, rám), ktoré vznikali v tesnej blízkosti legionárskych táborov. Príchod a trvalá prítomnosť rímskych legionárov v táboroch so sebou časom prilákal celý rad ďalších civilných osôb, najmä kupcov, remeselníkov, dodávateľov rôznych poľnohospodárskych produktov, majiteľov a prevádzkovateľov hostincov, ubytovacích zariadení a pod. Tieto osoby sem prichádzali za vidinou profitu, ktorý predstavovala kúpna sila profesionálnych vojakov a ich rodín. Z právneho hľadiska stáli canabae na vojenskej pôde a v praxi zväčša podliehali regionálnemu vojenskému veliteľovi, ktorý mal sídlo priamo v legionárskom tábore. Ich súčasťou sa popri príbytkoch pre veteránov spolu s ich rodinami stali tiež hostince, remeselné dielne, ubytovne pre cestujúcich, ale časom aj rôzne sakrálne budovy či miesta trávenia voľného času, najmä amfiteátre. Podobne ako v municípiách či kolóniách, aj v týchto takzvaných vojenských mestách sa vyvinul istý stupeň správy, ktorý napodobňoval tradičnú správu rímskych miest. Niektoré z nich nadobudli pomerne veľký význam a rozlohu. Takzvané vojenské mestá (canabae) sa stali fenoménom predovšetkým v západných pohraničných oblastiach Rímskej ríše. Na východe v pohraničných oblastiach canabae nevznikali, pretože rímska armáda sídlila zväčša priamo v tamojších mestách.

Architektonický vzhľad rímskych miest

Pre súdobých rímskych/gréckych autorov nebol právny štatút jediným určujúcim kritériom odlíšenia mesta od iných typov osídlenia. Rovnako dôležitým bol architektonický vzhľad s charakteristickými urbanistickými prvkami. Rímske mestá z tohto pohľadu prešli dlhým vývojom. Spočiatku sa vyvíjali prirodzenou cestou bez jasného plánovania, avšak s jasne definovanými centrami. Pod etruským vplyvom vnikli dve hlavné ulice: severno-južná (cardo) a západno-východná (decumanus). Ostatné ulice sa stavali súbežne s nimi. Na priesečníku hlavných ulíc stálo námestie (forum), na ktorom sa nachádzali verejné budovy a chrámy. Niektoré ulice blízko fóra mohli mať na šírku až sedem metrov, zvyčajne však boli mestá tvorené úzkymi uličkami s obytnými domami, so stánkami, s obchodíkmi, dielňami s predajňami a tavernami. V neskoršom období boli rímske mestá ovplyvnené najmä helenistickým urbanistickým konceptom. Určujúcim faktorom sa pritom stalo budovanie miest podľa vopred pripraveného plánu s pravidelnou (šachovnicovou) štruktúrou mestskej zástavby, v praxi po prvýkrát uplatnené pri prebudovaní aténskeho prístavu Pireus gréckym architektom Hippodamom z Milétu (5. storočie pred n. l.). Helenistické mestá však ovplyvnili rímskych staviteľov predovšetkým svojimi monumentálnymi centrami a architektonickými prvkami, ktoré sa stali určujúcimi znakmi latinských/gréckych miest. Medzi takéto prvky patrili predovšetkým dláždené ulice, reprezentatívne verejné a súkromné domy, ktoré mohli byť jednopodlažné vily (villae) alebo viacposchodové (insulae). Tieto centrá so svojimi verejnými budovami, chrámami, verejnými námestiami (agory, fóra) slúžili reprezentatívnym a ceremoniálnym účelom. Súčasťou kolektívne prežívanej mestskej identity sa stali aj verejné priestory oddychu a zábavy – divadlá, amfiteátre, štadióny (circus, hippodrom), verejné kúpele (thermae). Neodmysliteľnými vymoženosťami mestského života sa stali aj verejné vodovody (akvadukty) a toalety (latrinae). Pochovávať sa muselo mimo hradieb mesta, a tak cesty vedúce z mesta lemovali mnohé náhrobky.

Riadenie miest (mestské samosprávy)

V procese transformácie Ríma z mestského štátu do podoby rozsiahleho impéria sa mestá ako centrá jednotlivých samosprávnych civitates stali základnou organizačnou a politickou jednotkou Rímskej ríše. Tieto centrá mali k dispozícii svoje vlastné zdroje príjmov, ktoré tvorili predovšetkým mestské pozemky, ale aj miestne dane a clá. Na rozdiel od stredovekých miest nepochádzal hlavný zdroj príjmu v rímskych mestách primárne z obchodu či remesiel, ale najmä z poľnohospodárskej pôdy. Najbohatšími obyvateľmi rímskych miest boli väčšinou veľkostatkári vlastniaci rozsiahle majetky a sídla (villae) v okolí mesta, ale aj v iných častiach rímskeho impéria, ktoré využívali jednak pre svoju vlastnú spotrebu a jednak ju prenajímali závislým roľníkom. Predstavitelia tejto vrstvy tvorili najdôležitejších príslušníkov mestských rád (latinsky curiae, grécky bulai). Podľa regionálneho pôsobenia sa členovia rád v prameňoch nazývali decuriones, neskôr aj ako curiales, v gréckych (helenistických) mestách boli známi ako buleuontai, resp. politeuomenoi. Z právneho hľadiska sa nimi pôvodne mohli stať len obyvatelia, ktorí sa narodili ako slobodní, s rímskym alebo latinským občianstvom. Ďalšími podmienkami boli zodpovedajúci majetok a príjmy (najmä z pôdy) a osobná bezúhonnosť. V prípade prepustených otrokov sa dekuriónmi mohli stať až ich synovia. Noví členovia boli každý piaty rok zapísaní do zoznamu členov mestskej rady (album decurionum, album curiae) na základe prísne stanoveného hierarchického poriadku.

Za prijatie do mestskej rady sa platil stanovený poplatok (summa honoraria) do mestskej pokladnice, ktorý závisel vždy od ustanovení konkrétneho mesta a od jeho veľkosti a dôležitosti. Členstvo v mestských radách bolo zväčša doživotnou a navyše bezplatnou službou príslušnému mestu a rímskemu štátu. Na druhej strane sa s takýmto členstvom najmä v období principátu spájala pomerne významná spoločenská prestíž. Členovia mestských rád (ordo) tvorili totiž v poradí tretí aristokratický stav v Rímskej ríši za senátormi a jazdcami (equites). V samotných mestách mali títo členovia viaceré privilégiá a spoločenskú vážnosť. Počas rôznych náboženských a mestských slávností mali vyhradené sedadlá v divadlách, amfiteátroch a na športových štadiónoch (circus/hippodrom), zúčastňovali sa rôznych banketov a osláv hradených z mestských zdrojov a podobne.

Na druhej strane sa najmä od bohatých kuriálov očakávalo, že budú na vlastné náklady podporovať rôzne spoločenské aktivity v meste a výstavbu verejnoprospešných stavieb hradiť z vlastných finančných zdrojov. Svojimi peniazmi takisto prispievali na chod verejných kúpeľov, ktoré sprístupňovali zdarma pre tamojších obyvateľov, údržbu ciest a budov v meste. V prípade nedostatku potravy zasa rozdávali obilie a olej a pod.

Konkrétni jednotlivci mohli byť členmi mestských rád buď v materskom meste, alebo v meste ich aktuálneho pôsobenia. Pôsobenie v mestských radách sa na sklonku impéria stalo dedičným a prechádzalo z otcov na synov. K jeho zrušeniu dochádzalo iba vo výnimočných prípadoch – napríklad vtedy, ak člen mestskej rady čelil obvineniu zo závažného zločinu, alebo pre jeho nevhodné správanie. V zásade platilo, že mestské rady združovali najmajetnejších obyvateľov miest, no existovali aj výnimky pre niektoré skupiny obyvateľov (napr. vojenských veteránov), prípadne vybraných príslušníkov niektorých profesií (lekári, učitelia).

Členovia mestských rád sa schádzali na pravidelných zasadnutiach v budove senátu (curia) konkrétneho mesta. Okrem bežnej agendy mesta tu dochádzalo aj k voľbám jednotlivých mestských úradníkov (magistrati). Títo muži dohliadali určené obdobie (zväčša 12 mesiacov) na správu mesta. Takisto ručili za riadny výber daní, za čo boli osobne zodpovední. V západnej časti Rímskej ríše mali municípiá a kolónie zväčša tradičnú hierarchiu riadenia. Na ich čele stáli dvaja (duoviri/duumviri) alebo štyria úradníci (quattuorviri) v pozícii, ktorá najviac pripomína funkciu dnešných mestských starostov. K dôležitým úradníkom patrili takisto edilovia (aediles), zodpovední za zásobovanie a údržbu mesta, a kvestori (quaestores), ktorí mali na starosti financie. Zmienení hlavní mestskí úradníci pôsobili predovšetkým v rímskych mestách s právnym štatútom kolónie alebo municípia. Vo východnej časti ríše Rimania ponechávali tamojším gréckym mestám okrem tradičného stupňa samosprávy aj miestnych úradníkov, ktorí sa líšili v závislosti od konkrétneho regiónu.

Charakteristika miest

Mestá v rímskom impériu sa napriek jednotiacim právnym štatútom i podobnosti architektúry vyznačovali pomerne veľkou rôznorodosťou, ktorá závisela od ich politického a ekonomického významu, ale aj geografických špecifík konkrétnych oblastí. Na rozdiel od predindustriálnej západnej Európy rímske mestá v drvivej väčšine nepresahovali celkový počet 5- až 10-tisíc obyvateľov. Na druhej strane v Rímskej ríši existovali na rozdiel od spomínaného obdobia rozsiahle metropoly s rádovo stovkami tisíc obyvateľov. V období raného cisárstva mohol Rím dosahovať počet až 1 000 000 obyvateľov, o polovicu menej mala egyptská Alexandria, v prípade afrického Kartága sa predpokladá počet 300-tisíc obyvateľov. V 3. storočí n. l. takýto počet dosahovala zrejme sýrska Antiochia. Takýmto cifrám sa žiadne rímske mesto v strednej Európe nepribližovalo. Pre porovnanie: najväčšie rímske mestá na území dn. Nemecka – najmä Trevír a Kolín – mohli mať v 4. storočí vďaka svojmu vojenskému a administratívnemu významu a cisárskej podpore odhadom 25- až 50-tisíc obyvateľov.

Rímske mestá v strednej Európe (1. až 3. storočie)

Najdôležitejším predpokladom vzniku a formovania sa miest v strednej Európe bolo vojenské obsadenie oblasti stredného Podunajska Rimanmi a následné vytvorenie rímskych provincií (Raetia, Noricum a Pannonia) do začiatku 1. storočia n. l. Rímske mestá v strednej Európe zväčša vznikali na miestach predošlých osídlení alebo v ich tesnej blízkosti. V niektorých prípadoch išlo o evolučný vývoj, inokedy došlo k zásadnej a plánovitej prestavbe. Počiatky rímskych miest v strednej Európe sú často nejasné, pretože archeológovia sa v minulosti sústreďovali skôr na odkrývanie neskorších stavebných fáz, najmä na obdobie rozkvetu týchto miest a s ním spojenú typickú monumentálnu architektúru. Väčšina z miest sa rozkladala na križovatkách rímskych ciest a významných riečnych brodov. Z hľadiska významu najdôležitejšiu stredoeurópsku komunikáciu predstavovala takzvaná Jantárová cesta, ktorá viedla od ústia rieky Visly v Baltskom mori až k mestu Akvileia na pobreží Jadranského mora.

Najstaršie rímske mestá v strednej Európe začali vznikať v južných oblastiach hlavného hrebeňa Álp v provincii Noricum. Ich vývoj bol často postupný, pričom v niektorých prípadoch nemožno vylúčiť ani nadväznosť na predchádzajúce keltské osídlenie. Väčšina ostatných rímskych miest v strednej Európe sa rozkladala na rovinatom teréne, resp. v prípade norických miest v hornatom vnútrozemí na náhorných plošinách. Len takéto lokality totiž umožňovali plánovitú výstavbu miest podľa rímskych vzorov s pravouhlými ulicami a blokmi domov (insulae) a centrálnymi námestiami (fora).

Len v dvoch lokalitách sa takéto osídlenia rozkladali na pahorkoch. Prvou z nich bola lokalita Magdalensberg v Korutánsku pri meste Zollfeld. V polovici 1. storočia však vzniklo v jej blízkosti, východne od rieky Glan na priľahlej planine nachádzajúcej sa v nadmorskej výške okolo 460 m n. m., nové rímske osídlenie Virunum, ktoré dostalo za cisára Claudia (41 – 54) štatút municípia a stalo sa administratívnym centrom provincie Noricum. Druhý príklad predstavuje mesto Teurnia, rozkladajúce sa na terasách pahorka Holzerberg v blízkosti horného toku rieky Dráva, štyri kilometre západne od dnešného rakúskeho mesta Spittal, ktoré rovnako tak získalo od Claudia municipálny štatút. Okrem týchto lokalít získali zmienené privilégiá v tomto období aj ďalšie mestá v Noricu – Aguntum vo východnom Tirolsku (v blízkosti dnešného mesta Lienz) a Celeia (dn. slovinské mesto Celje). Posledným takýmto mestom bolo Iuvavum (dn. rakúsky Salzburg), ktoré sa ako jediné z týchto prvotných miest rozkladalo v severnej časti provincie. Ešte v 1. storočí n. l. dostala štatút municípia aj Flavia Solva (dn. Leibnitz v rakúskom Štajersku), pravdepodobne za vlády cisára Vespasiana (69 – 79). Dôležitú úlohu pri formovaní norických miest zohrávali predovšetkým romanizovaní prisťahovalci z Itálie. Na rozdiel od susednej provincie Panónia neboli v Noricu spočiatku rozmiestnené silné vojenské oddiely, a to ani pozdĺž strategicky dôležitej dunajskej hranice.

Iná situácia bola v severnej časti Panónie, kde do 1. storočia n. l. získalo municipálny štatút iba jedno formujúce sa mesto – Scarbantia (dn. Šopron v západnej časti Maďarska). Pri vzniku panónskych miest zohrával dôležitejšiu úlohu vojenský faktor. Roku 45 už zmienený cisár Claudius založil kolóniu na mieste neskoršieho maďarského mesta Szombathely (Colonia Claudia Savaria), ktorej jadro tvorili predovšetkým rímski veteráni XV. légie Appolinaris. V pohraničných oblastiach formujúceho sa dunajského obranného systému (limes Romanus) sa zárodky miest, podobne ako v iných takýchto oblastiach impéria, vytvárali pri stálych vojenských táboroch v blízkosti križovatiek dôležitých ciest alebo významných riečnych brodov. Jeden z najstarších takýchto táborov vznikol na sútoku Moravy a Dunaja medzi dnešnými rakúskymi obcami Petronell-Carnuntum a Bad Deutsch-Altenburg. Jeho počiatky siahajú do obdobia vlády cisára Tiberia (14 – 37). Za vlády Claudia sa provizórny legionársky tábor prebudoval na stále sídlo s príbytkami z dreva, ktoré chránil zemný val. Okolo roku 100 potom došlo k jeho prestavbe z kameňa. V Carnunte dlhodobo sídlili rímske légie, spočiatku Legio XV Appolinaris, neskôr za cisára Traiana Legio XIV Martia Victrix. Podobným vývojom vznikli koncom 1. storočia n. l. pri Dunaji ďalšie dva významné legionárske tábory z kameňa – Vindobona (Viedeň, prvý mestský obvod) a Brigetio (dn. maďarské mesto Szöny), v ktorom mala sídlo od konca 1. storočia n. l. Legio I Adiutrix. K významným neskorším legionárskym táborom patrilo aj Aquincum (dn. Budapešť), Gorsium (dn. maďarská obec Tác v blízkosti mesta Székesvehérvár) a neskôr aj Lauriacum (Lorch, časť dn. rakúskeho mesta Enns).

Legionárske tábory, civilné a vojenské mestá

Legionárske tábory s vojakmi predstavovali významný ekonomický faktor vo všetkých častiach rímskeho impéria. Kúpyschopnosť legionárov lákala rôzne vrstvy civilného romanizovaného obyvateľstva do týchto oblastí, ktoré sem prichádzalo s cieľom ekonomického profitu. V oblastiach stredného Podunajska sa čoskoro po vzniku rímskych provincií pri legionárskych táboroch začali usadzovať obchodníci, remeselníci a iní prisťahovalci. Títo prichádzali najskôr zo severnej Itálie, neskôr aj z iných oblastí vrátane Blízkeho východu. Podobne ako inde v rímskom pohraničí, aj v strednej Európe sa v blízkosti významných legionárskych táborov vytvárali vojenské mestá (canabae). Najvýznamnejšie sa spočiatku nachádzali v blízkosti legionárskych táborov v Carnunte, vo Vindobone, v Brigetiu, neskôr aj v iných lokalitách. Z právneho hľadiska neboli canabae skutočnými mestami. Napriek existencii istej formy vnútorného riadenia nemali skutočnú samosprávu a právne podliehali tamojším vojenským veliteľom.

Civilné osoby, ktoré sa usadzovali vo vojenských mestách (canabae), nemali podľa práva nárok na vlastníctvo pôdy. Postupne sa však z niektorých priľahlých osád (vici) začali formovať civilné mestá. V Carnunte vzniklo takéto mesto západne od vojenského tábora v blízkosti dnešnej dolnorakúskej obce Petronell. Podobným spôsobom sa vyvíjali aj civilné mestá v blízkosti legionárskych táborov v Brigetiu a vo Vindobone a takisto neskôr aj v iných lokalitách (Aquincum, Lauriacum).

Municípiá a kolónie v strednej Európe

V 2. storočí n. l. rímski cisári upustili od zvyklosti zakladania nových kolónií rímskymi občanmi (zväčša legionármi vo výslužbe) formou rituálneho založenia. Kolóniou v pôvodnom význame sa stalo už zmienené mesto Savaria za vlády cisára Claudia. V Panónii bola poslednou takouto kolóniou Mursa (dn. chorvátsky Osjek), ktorý založil pravdepodobne roku 118 cisár Hadrián. Išlo o jediný pramenne doložený pobyt tohto imperátora v Panónii po jeho nástupe na trón. Cisár však dobre poznal miestne prostredie, pretože pôvodne slúžil ako tribún novovytvorenej légie II Adiutrix, ktorá vybudovala v lokalite neskoršieho Aquinca (Budapešť) prvý stály legionársky tábor. Po rozdelení Panónie na dve časti sa Hadrián stal roku 106 súčasne správcom dolnej Panónie (Pannonia Inferior). Cisár výraznou mierou finančne podporoval mestá vo viacerých regiónoch Rímskej ríše, najmä v prokonzulárnej Afrike. Súčasne udelil štatút municípia alebo kolónie spolu s latinským právom nielen pre magistrátov, ale aj členov mestských rád (decuriones) viacerým mestám. Dovedna takto právne vzniklo jedenásť kolónií a dvadsaťjeden nových municípií, do ktorých názvov bolo včlenené cisárovo meno (Aelius).

Zo zachovaných nápisov je zrejmé, že počas svojej vlády Hadrián udelil municipálny štatút viacerým rozvíjajúcim sa mestám v strednej Európe. V oblasti Norica sa nimi stali Ovilava (dn. rakúsky Wels) a Aelium Cetium (dn. rakúsky Sankt Pölten). V Panónii Hadrián udelil štatút municípia dvom rozvíjajúcim sa civilným mestám v blízkosti legionárskych táborov (Carnuntum, Aquincum), presný rok však nie je možné stanoviť. Podľa niektorých dostalo v tomto období municipálny štatút aj civilné mesto Gorsium, rozkladajúce sa pri legionárskom tábore. Treba však povedať, že ide len o hypotézu, ktorú nemožno podložiť jednoznačným epigrafickým materiálom ako v prípade iných miest.

Správa rímskych miest v strednej Európe

Podobne ako inde v Rímskej ríši, aj pre oblasť strednej Európy sú najdôležitejším prameňom k správe tamojších miest epigrafické nápisy. Najmä pre obdobie 1. až 3. storočia prinášajú informácie o služobných kariérach vojenských a civilných hodnostárov ríše. Rímske mestá v strednom Podunajsku bez ohľadu na právny štatút (colonia, municipium) mali svoju vnútornú samosprávu (curia), ktorej členovia volili jednotlivých úradníkov na konkrétne časové obdobie (zväčša jeden rok). Na jednotlivých príslušníkov mestských rád (ordo decurionum) sa vzťahovali v zásade tie isté úpravy ako v iných oblastiach impéria, a to vrátane majetkových a morálnych kritérií pre ich účasť v mestských radách, ako i povinnosti platby výmenou za vpísanie ich mena do zoznamu mestskej rady alebo pri prijatí konkrétneho úradu. Ani z pohľadu správy sa rímske mestá v Panónii a Noricu v zásade nelíšili od iných rímskych miest v západnej časti ríše (duumviri, aediles/edilovia, quaestores/kvestori). Významnú úlohu tiež zohrávali v mestách tradičné rímske collegia, teda združenia kňazov a rôzne profesijné spolky. Na najvyššom hierarchickom stupni v mestách stáli členovia mestských rád. Podobne ako v iných rímskych mestách sa formovali z radov bohatých rímskych občanov – veľkostatkárov. Medzi týchto patrili aj miestni provinciáli, ktorým bolo udelené za zásluhy rímske občianstvo. Cisári však mohli udeliť občianstvo nielen vybraným jednotlivcom, ale aj celým mestám. Len v ojedinelých prípadoch sa zachovali fragmenty štatútov rímskych miest na bronzových tabuľkách obsahujúce informácie o právach i povinnostiach ich obyvateľov. Unikátnym z hľadiska dejín rímskej strednej Európy predstavuje takzvané Lex lauriacensis – nález jedenástich fragmentov mestského práva z lokality Lauriacum. V historiografii však nepanuje zhoda, či sa tieto fragmenty, datované do obdobia vlády cisára Caracallu (211 – 217), skutočne vzťahujú na danú lokalitu.

Od markomanských vojen po koniec 3. storočia

Značne negatívny, ba deštrukčný vplyv na rozvoj rímskych miest v Noricu a Panónii mali markomanské vojny v rokoch 166 – 180. Archeologicky sa stopy ničenia dajú preukázať predovšetkým vo vnútrozemí Norica (Iuvavum, Cetium, Flavia Solva) i Panónie (Savaria, Scarbantia, v menšej miere Gorsium). V tomto období vzrástol predovšetkým vojenský význam legionárskeho tábora v Carnunte, ktoré sa stalo na tri roky hlavným sídlom cisára Marca Aurelia.

Po skončení markomanských vojen sa začala odvíjať nová fáza vzrastu a prosperity rímskych miest v strednej Európe. Dôležitým medzníkom sa stala vláda cisára Septimia Severa, ktorý bol pôvodne správcom hornej Panónie v rokoch 190/191 – 193. Roku 193 ho vzbúrené panónske légie vyhlásili za cisára v Carnunte, v prameňoch sa však spomína aj iné panónske mesto Savaria. Počas svojej vlády cisár podporoval stavebnú činnosť aj finančne nielen vo svojom rodisku Afrike, v hlavnom meste ríše Ríme či vo východných provinciách, ale aj v oblasti stredného Dunaja. O týchto aktivitách svedčia viaceré dodnes zachované epigrafické nápisy z Panónie, Norica, ale aj ďalších dunajských provincií (Dacia, Moesia Superior). Roku 202 cisár opätovne navštívil Panóniu pri príležitosti osláv decénia od nástupu na trón.

Vzostup rímskych miest v strednej Európe za Septimia Severa zrejme súvisel s dlhodobými úzkymi väzbami tohto cisára na tamojšie prostredie. V prvom rade išlo o vyjadrenie jeho vďaky za podporu miestnych legionárov, ktorí mu výraznou mierou pomohli k uchopeniu moci. Prosperita dunajských rímskych provincií vo veľkej miere závisela od armády, ktorá za čias severovskej dynastie dosiahla v ríši značný ekonomický vplyv.

V počiatočnom období vlády udelil cisár Septimius Severus štatút titulárnych kolónií obom metropolám Panónie – Aquincu (civilnému a vojenskému mestu) po roku 193 a zrejme aj Carnuntu. Cisár navyše udelil štatút municípia ďalším dvom pohraničným mestám na strednom Dunaji – Brigetiu a Vindobone. V jej prípade niektorí bádatelia predpokladajú, že sa tak stalo už v období cisára Hadriána; iní, naopak, datujú túto zmenu až do vlády Caracallu. Práve za vlády naposledy menovaného cisára došlo k poslednej zmene štatútu v rámci rímskych miest v strednej Európe, keď sa norické mesto Ovilava stalo kolóniou.

V období vlády severovskej dynastie sa takisto zosilnil obranný systém na Dunaji, ktorý zabezpečovali nielen už jestvujúce rímske legionárske tábory, ale aj ďalšie opevnenia ako strážnice (praesidia), veže (burgi), pomocné pevnosti (auxiliárne kastely) i rôzne predmostia na severnom brehu Dunaja. Na území Slovenska išlo predovšetkým o významnú lokalitu Gerulata. Za vlády Septimia Severa posilnil obranu Norica príchod novej légie (Legio II Italica), ktorá vytvorila stály tábor v lokalite Lauriacum (Lorch-Enns). V jeho blízkosti sa pravdepodobne rozkladalo vojenské mesto (canabae) a časom aj civilné mesto, ktoré sa postupne stalo najdôležitejším mestom v rímskom Noricu. Napriek tomu nie je jasné, za akých okolností (a či vôbec) dostalo Lauriacum municipálny štatút. V prospech tohto tvrdenia by mohli slúžiť už zmienené fragmenty bronzových tabuliek z tejto lokality, avšak ich spojitosť s touto lokalitou sa nedá jednoznačne preukázať.

Dejinný vývoj rímskych miest v strednom Podunajsku ovplyvnila nová kríza impéria v druhej polovici 3. storočia spojená s veľkou infláciou a politickou nestabilitou, ktorá sa prejavila častými zmenami na cisárskom tróne. Dopad tejto krízy na ďalší vývoj impéria, ako i na stredoeurópske provincie nie je celkom objasnený. Stanoviská jednotlivých bádateľov si navzájom protirečia a možno medzi nimi nájsť prívržencov katastrofických i revizionisticko-minimalistických scenárov. V každom prípade však toto obdobie z viacerých hľadísk otvára poslednú kapitolu vývoja miest v rímskej strednej Európe.