Habsbursko-osmanské vojny v období novoveku

Hoci v 16. a 17. storočí boli vojny s Osmanmi v strednej Európe primárne vedené Habsburgovcami, neboli prvou a jedinou dynastiou, ktorá sa s nimi ocitla v konflikte. Predohrou habsbursko-osmanskej konfrontácie v strednej Európe boli viaceré konflikty uhorských kráľov z luxemburskej a jagelovskej dynastie. Práve bitka pri Moháči v roku 1526 bola poslednou bitkou zástupcu jagelovskej dynastie v Uhorsku proti Osmanom. Po nešťastnej smrti kráľa Ľudovíta II. Jagelovského (1516 – 1526) počas bitky si Habsburgovci na základe dynastickej sobášnej zmluvy uzavretej v roku 1515 uplatnili nástupnícky nárok na uhorský trón. Časť uhorskej šľachty zvolila Ferdinanda Habsburského (1526 – 1564) za kráľa Uhorska. Habsburgovci sa tak nestali iba dedičmi uhorských zemí, ale zároveň zodpovedali za obranu uhorského územia a hraníc pred rozpínajúcou sa Osmanskou ríšou. Ich vzájomné súperenie na území strednej Európy trvalo nasledujúcich vyše 150 rokov.

V období od 16. do začiatku 18. storočia sa v priestore strednej Európy odohralo viacero habsbursko-osmanských konfliktov. Ich chronologické vymedzenie nie je v rámci stredoeurópskej historiografie jednoznačne totožné, no z hľadiska dosiahnutia určitého výsledku v podobe územného zisku a zároveň uzavretia mierových dohôd toto obdobie je možné rozdeliť nasledujúcim spôsobom.

Pomoháčske obdobie (1526 – 1568)

Prvé obdobie habsbursko-osmanských konfliktov nastalo hneď po bitke pri Moháči a trvalo do roku 1568. Pre tento časový úsek bolo charakteristické postupné rozšírenie a prehĺbenie moci Osmanov v stredoeurópskom priestore, najmä na území južnej a centrálnej časti Uhorska. V rámci tohto obdobia však boli uzavreté viaceré prímeria a mierové dohody, ktoré boli obojstranne porušované. Preto nie je možné túto fázu chápať ako obdobie súvislého a neprerušovaného ozbrojeného konfliktu, ale ako sériu viacerých vojenských ťažení a bojov na území Uhorska. Toto obdobie je zároveň charakteristické súperením medzi Ferdinandom Habsburským a sedmohradským vojvodom Jánom Zápoľským (1487 – 1540) (neskôr aj jeho synom Jánom Žigmundom), ktorého v roku 1526 v Tokaji časť uhorskej šľachty vyhlásila za uhorského (proti)kráľa. Aby získal vojenskú pomoc v boji proti svojmu súperovi, Ján Zápoľský sa stal spojencom, respektíve vazalom osmanského sultána. Vzájomné súperenie medzi nimi trvalo do roku 1538, keď bol vo Veľkom Varadíne podpísaný mier, v rámci ktorého sa dohodli na rozdelení sféry vplyvu. Tento konflikt do veľkej miery komplikoval akýkoľvek výraznejší postup a obranu proti osmanskej ofenzíve do strednej Európy.

Obranu uhorských hraníc komplikovali aj iné udalosti. Netreba zabúdať na fakt, že habsburská dynastia sa okrem boja proti Osmanom politicky a vojensky angažovala aj v iných častiach Európy, hlavne proti Francúzskemu kráľovstvu alebo Benátkam. Politickí predstavitelia oboch týchto štátov sa v snahe získať výhodnú pozíciu vo svojej protihabsburskej politickej iniciatíve často obracali na osmanského sultána a priamo či nepriamo podnecovali k vojenskému zásahu proti Habsburgovcom. Nie je možné opomenúť ani náboženskú otázku vo vnútri ríše, keďže konflikt Habsburgovcov so stúpencami protestantizmu do veľkej miery ovplyvňoval schopnosť klásť efektívny odpor proti osmanskej vojenskej ofenzíve.

Osmanský vojenský triumf v bitke pri Moháči (1526) však neznamenal okamžité podmanenie uhorských území. Osmanská armáda síce vstúpila do Budína, no ich pobyt v meste netrval dlho. V domnienke, že uhorská strana zmobilizuje sily do protiútoku, sa osmanská armáda na krátky čas stiahla. V Uhorsku sa medzitým sformovali dva vyššie uvedené mocenské tábory – Habsburgovcov a Zapoľského, ktoré začali viesť boj o moc. Po viacerých vojenských úspechoch veliteľa Jána Katzianera v habsburských službách sa Zápoľský obrátil so žiadosťou o podporu na osmanského sultána. Výsledkom bola formálna dohoda medzi oboma aktérmi, pričom Ján Zápoľský uznal osmanskú zvrchovanosť. Pod zámienkou pomoci sa sultán Sulejman vydal so svojím vojskom na ozbrojenú výpravu do Uhorska. Počas tejto výpravy bola spustošená veľká časť územia západného Uhorska, obsadené niektoré kľúčové mestá a pevnosti (Budín, Ostrihom a iné) a neúspešne obliehaná Viedeň (1529). Pre nepriazeň počasia a problémy so zásobovaním armády sa Osmani museli stiahnuť. Habsburgovci (t. j. Karol V. a Ferdinand I.) však nebojovali iba na osmanskom fronte. V tom čase viedli vojnu aj proti francúzskemu kráľovi Františkovi I. a jeho spojencom. Angažovanie sa Habsburgovcov v európskych mocenských konfliktoch do veľkej miery komplikovalo obranu proti expandujúcej Osmanskej ríši. Preto po sultánovom nezdare pri Viedni sa habsburskí vyslanci Mikuláš Jurišič a Jozef Lemberg snažili v Istanbule vyjednať mier, no neboli úspešní. Habsburské jednotky medzitým využili neprítomnosť Osmanov a v roku 1530 spustili ofenzívu. Dobyli späť Ostrihom a ďalšie pevnosti. Snažili sa získať späť Budín, no prítomnosť osmanských vojakov zmarila ich iniciatívu. Neúspešné obliehanie Budína vyprovokovalo osmanského sultána, ktorý v roku 1532 poslal početnú osmanskú armádu, aby opäť dobyla Viedeň. Osmanská výprava sa však napokon skončila iba obsadením pevnosti Kőszeg. Sultán sa stiahol a uznal neveľké habsburské zisky v Uhorsku. Ferdinand v roku 1533 vyslal svojich vyslancov k sultánovi a výsledkom ich stretnutia bolo uzavretie prímeria. Ferdinand musel uznať status quo v Uhorsku a ukončiť vojenské akcie s Jánom Zápoľským. Habsbursko-osmanský vojnový konflikt sa tak na takmer desať rokov zastavil. Dôvodom bol aj fakt, že v tom čase opäť vypukol vojenský konflikt medzi osmanským sultánom a safíjovským šáhom, trvajúci s prestávkami do roku 1555. Osmani tak museli časť svojej armádnej sily sústrediť na východných hraniciach svojej ríše.

K novej vojenskej konfrontácii došlo po smrti Jána Zápoľského v roku 1540, ktorému sa krátko pred jeho skonom narodil syn Ján Žigmund. Zápoľského prívrženci na čele s Jurajom Utešeničom-Martinuzzim vyhlásili Varadínsky mier za neplatný a požiadali sultána o pomoc pri obhajobe Zápoľského nárokov na uhorskú korunu. Sultán Sulejman využil príležitosť a nariadil prípravy na ďalšiu vojenskú výpravu do Uhorska. Medzitým si Ferdinand na základe Varadínskej zmluvy nárokoval uhorské územie a poslal svoje vojsko obsadiť Zápoľskými kontrolovaný Budín. Cisárske vojsko na čele s rakúskym generálom Wilhelmom von Rogendorfom však neúspešne obliehalo mesto a pri ústupe pred blížiacou sa osmanskou armádou dokonca utrpelo porážku. Osmani obsadili Budín a členov Zápoľského frakcie poslali preč do Sedmohradska. Mesto sa nasledujúce obdobie stálo centrom novozriadeného Budínskeho ejáletu (1541 – 1686). Po tejto udalosti sa osmanská sféra vplyvu definitívne upevnila v centrálnom a južnom Uhorsku (takzvané Osmanské Uhorsko). Severné a západné územia (takzvané Kráľovské Uhorsko) pripadli pod kontrolu Habsburgovcom a Sedmohradsko sa stalo centrom kniežat často rebelujúcich proti cisárskej moci.

Obsadením mesta Budín sa osmanský postup v strednej Európe neskončil. Osmanom nahrávala do karát aj aktuálna zahraničnopolitická situácia Habsburgovcov, ktorí v tom čase znova viedli vojnu proti Francúzom. Ferdinand tak musel veľkú časť finančných prostriedkov a armády sústrediť na vojenskú pomoc svojmu bratovi Karolovi na západnom fronte. V roku 1542 sa Ferdinand ešte pokúšal dobyť Budín, no neúspešne. Následne na jar 1543 osmanský sultán dal opäť povel tiahnuť do Uhorska. Osmanská armáda v tomto prípade zožala úspech. V priebehu tejto výpravy sa Osmanom podarilo obsadiť viaceré mestá a pevnosti ako Ostrihom (1543), Tata (1543), Päťkostolie (1543), Stoličný Belehrad (1543), Segedín (1543), Vyšehrad (1544), Novohrad (1544) a iné. Nasledujúce roky osmanské oddiely pokračovali v organizovaní menších pustošivých nájazdov do pohraničných regiónov, čo do veľkej miery vyčerpávalo uhorských obrancov. V roku 1547 sa podarilo aspoň na päť rokov dohodnúť prímerie za poplatok 30-tisíc zlatých.

Prímerie netrvalo príliš dlho. Habsburské angažovanie sa v Sedmohradsku spustilo ďalšiu vlnu bojových akcií. Po tom, čo sa Juraj Utešenič-Martinuzzi dohodol s Ferdinandovými splnomocnencami, habsburské žoldnierske vojská na čele so španielskym generálom Castaldom vstúpili na územie Sedmohradska. Matka Jána Žigmunda však informovala sultána o zrade jej bývalého spojenca a osmanské oddiely na čele s beglerbegom Rumélie Sokollum Mehmedom Pašom sa vydali „hájiť“ záujmy a dedičstvo Zápoľského rodu. V Banáte sa Osmanom podarilo dobyť niekoľko pevností, no absolútnu kontrolu nad územím nezískali. Naopak, ich vojsko bolo odrazené pri Temešvári a Lipovej. Sultána Sulejmana tento neúspech veľmi rozhneval a v roku 1552 vyhlásil novú výpravu do Uhorska. Ďalším impulzom na vojenský zásah Osmanov bolo povstanie v Segedíne, ktoré vypuklo ako reakcia na osmanskú nadvládu. Osmanské oddiely na čele s druhým vezírom Ahmedom Pašom, Sokollum Mehmedom Pašom a budínskym beglerbegom Hadim Pašom postupovali viacerými smermi s cieľom zabezpečiť prístup k bohatým banským mestám v hornatých oblastiach Horného Uhorska, destabilizovať habsburskú obrannú líniu v oblastiach dnešného južného Slovenska a získať kontrolu nad Sedmohradskom. Výsledkom tejto výpravy bolo spustošenie a dobytie viacerých miest, ako boli Temešvár, Lipany, Vesprém, Sečany, Holovce, Buják, Karánsebes, Lugoj, Dregeľ a menšie pevnosti. V tom istom roku sa spojené osmanské sily pokúšali dobyť jágerskú pevnosť, no obrancovia na čele so Štefanom Dobóm ju úspešne ubránili. Tento neúspech si však Osmani vynahradili o dva roky neskôr dobytím strategickej pevnosti vo Fiľakove. Jej stratou sa značne oslabila obrana mesta Jáger, čo osmanským jednotkám umožnilo ľahšie prenikať do horských banských oblastí. Keďže Osmani viedli vojnu aj na východe, proti safíjovskému šáhovi Tahmáspovi, nasledujúce roky boli vojenské akcie v Uhorsku na nejaký čas pozastavené. V roku 1555 však Safíjovci a Osmani uzavreli v meste Amasya mier a sultánova pozornosť sa opäť obrátila na západ. V roku 1556 sa hneď pokúšali dobyť pevnosť v Szigetvári, no jeho obrancovia odrazili osmanský útok. Boje na nejaký čas utíchli a o niekoľko rokov neskôr (1562) sa podarilo habsburským vyslancom dohodnúť prímerie na osem rokov za odvádzanie ročného poplatku.

Posledný vojenský stret tohto prvého obdobia habsbursko-osmanských vojen nastal v roku 1566, keď sultán Sulejman, podnecovaný novým veľkovezírom Sokollum Mehmedom Pašom, vyhlásil výpravu do Uhorska. Počas pochodu si sultán stanovil za cieľ dobyť spomínanú pevnosť Szigetvár. Jej obliehanie malo byť len dočasnou zastávkou pred dobytím Viedne. Začiatkom augusta 50-tisícová osmanská armáda pritiahla k hradu Szigetvár a začala ho obliehať. Správca pevnosti Mikuláš Šubič Zrínsky kládol útočníkom tvrdý odpor, no po mesiaci ich obrana bola prelomená a hrad dobytý. Hneď po obsadení hradu začali Osmani s prestavbou pevnosti. Krátko pred kapituláciou však 72-ročný osmanský sultán Sulejman zomrel, čo spôsobilo pozastavenie ďalšieho postupu osmanskej armády smerom k Viedni. Po tejto výprave cisár Maximilián (1564 – 1576) a nový sultán Selim II. (1566 – 1574) obnovili diplomatické styky a v roku 1568 bolo uzavreté prímerie v Drinopole. Týmto aktom sa ukončila prvá fáza habsbursko-osmanských vojen.

Dlhá turecká vojna (1593 – 1606)

Druhý habsbursko-osmanský konflikt je známy pod názvom dlhá turecká vojna alebo v staršej historiografii ako pätnásťročná vojna, ktorá trvala od 1593 do 1606. Bezprostrednou príčinou vojny boli osmanské ťaženia v rokoch 1591 – 1592 na čele s bosnianskym beglerbegom Hasanom Pašom, ktorých cieľom bolo dobytie chorvátskych pevností Sisak a Bihać. V prípade prvej pevnosti Hasan neuspel, keďže obrancovia odrazili jeho útok. Tento nezdar Hasana Pašu vyprovokoval k druhému ťaženiu, ktorý sa skončil dobytím Bihaću. Habsburský vyslanec na osmanskom dvore v Istanbule vyjadril protest voči tomuto činu Hasana Pašu a požadoval vrátenie pevnosti, na čo sultán reagoval odmietavo. Bosnianskeho beglerbega tento úspech povzbudil k ďalším nájazdom na habsburské teritórium. Na odpor sa mu postavili spojené chorvátske a rakúske sily, ktoré porazili jeho oddiely, keď sa opäť pokúšali dobyť pevnosť Sisak. Osmanská strana to vnímala ako dostatočný dôvod na zorganizovanie novej vojenskej výpravy proti Habsburgovcom do Uhorska.

Hlavné vojenské strety prebehli v prvej fáze vojny trvajúcej od 1593 do 1596/1597. V lete 1593 postupovala osmanská armáda na čele s novým osmanským veľkovezírom Koca Sinanom Pašom smerom do Uhorska, kde sa im podarilo dobyť mestá Vesprém a Palota. Potom sa osmanské vojsko stiahlo prezimovať do Belehradu. Habsburské sily sa priblížili až po odchode Osmanov. V marci 1594 vypuklo v srbskom Banáte povstanie proti sultánovej nadvláde, čo zbrzdilo osmanský postup v Uhorsku. Povstanie bolo potlačené až v júli toho istého roku. Medzitým cisárske vojenské oddiely pod vedením Mikuláša Pálffyho (neskôr aj arcivojvodu Mateja) využili príležitosť a dobyli viaceré pevnosti ako Fiľakovo, Divín, Sečany, Novohrad a iné. V máji následne tiahli proti osmanskej pevnosti v Ostrihome. Po niekoľkých týždňoch neúspešného obliehania sa však museli stiahnuť, keďže z východu sa blížili pomocné tatárske oddiely a z juhu hlavné osmanské sily na čele so Sinanom Pašom. V polovici júla obsadili mesto Tata a koncom augusta Ráb. Veliteľ rábskej pevnosti kapituloval za podmienok slobodného odchodu posádky (neskôr bol popravený na základe obvinenia z vlastizrady). Potom sa Osmani rozhodli obliehať pevnosť v Komárne, ale tri týždne márneho boja ukázali, že nemajú dostatok síl na jej dobytie.

V rokoch 1594 – 1595 nastalo viacero zmien na zahraničnopolitickej scéne. Z iniciatívy rímskeho pápeža Klementa VIII. (1592 – 1605) sa podarilo zorganizovať Svätú ligu kresťanských štátov Európy v boji proti Osmanskej ríši. Súčasťou tejto ligy sa stali cisár Rudolf II. (1576 – 1612) a sedmohradský vládca Žigmund Báthory (1586 – 1599), ktorí uzavreli spoločnú dohodu proti Osmanom. Neskôr sa k nim pridali aj valašské knieža Michal Chrabrý (1593 – 1601), moldavské knieža Áron Tyran (1592 – 1595) a španielsky kráľ Filip II. (1556 – 1598), ktorý poslal Rudolfovi na pomoc vojenský oddiel v počte 8000 vojakov a jazdcov na čele s nemeckým veliteľom Karolom von Mansfeldom. Pápež prispel na vojnu značnou finančnou sumou. Zjednotenej armáde pod vedením Mansfelda sa podarilo v roku 1595 dobyť Ráb, Ostrihom, Vyšehrad a Vacov. Vojenské operácie prebiehali aj na Stredozemnom mori a na východnom fronte, kde sa valašskému kniežaťu podarilo vytlačiť Osmanov a dostať sa až k Adrianopolu. Nemal však dostatok síl a bol nútený ustúpiť. Osmani ponúkli Habsburgovcom uzavretie mieru, no cisár odmietol a vojna pokračovala ďalej.

Po nástupe nového sultána Mehmeda III. (1595 – 1603) osmanská armáda skonsolidovala svoje sily a začala masívny protiútok. Na uhorskom fronte sa Osmanom podarilo dobyť kľúčovú pevnosť Jáger. Koncom októbra 1596 došlo k zlomovej bitke na rovine Mezőkeresztes, v ktorej osmanská armáda porazila zjednotené habsbursko-sedmohradské vojsko. Po tejto udalosti nasledujúce roky nedošlo k zásadnému vojenskému stretu, hoci menšie pohraničné bitky a vojenské akcie stále prebiehali. Napríklad v roku 1598 sa habsburským vojskám podarilo opäť dobyť Ráb a Komárom. K vážnym zmenám však nedošlo. Obe strany vyčerpané bojmi v roku 1599 obnovili mierové rokovania, ktoré však z dôvodu neústupčivosti oboch jednajúcich strán dopadli neúspešne. V roku 1600 Osmani znova prelomili obrannú líniu Habsburgovcov a dobyli strategicky dôležitú pevnosť Veľkú Kanižu. O rok neskôr sa ju cisárska armáda pokúsila dobyť späť, no neúspešne. Naopak, cisárskym vojskám sa podarilo dobyť Stoličný Belehrad, no o rok neskôr ho Osmani získali späť.

V dôsledku nástupu silnej habsburskej rekatolizačnej politiky v Uhorsku a Sedmohradsku vypuklo v roku 1604 povstanie na čele so sedmohradským kniežaťom Štefanom Bočkajom, ktorého podporovali aj Osmani. Táto udalosť do značnej miery skomplikovala cisárovi situáciu, keďže musel sústrediť veľkú časť finančných prostriedkov a armády na jej potlačenie. Napokon sa povstanie skončilo dohodou vo Viedni v roku 1606. Osmanská ríša sa taktiež nachádza v zložitej vnútropolitickej a zahraničnopolitickej situácii, keďže v Anatólii vypukli viaceré povstania a nepokoje (Celali, Karayazici) a na východnom fronte musela čeliť novým útokom zo strany ambiciózneho safíjovského šáha Abbása I. (1587 – 1629), ktorý v roku 1603 vtrhol na Osmanmi ovládané územie na južnom Kaukaze. V dôsledku spomínaných udalostí diplomatickí predstavitelia Habsburgovcov a Osmanov opäť zasadli za rokovací stôl a v novembri 1606 uzavreli mierovú dohodu v Žitave. Mier bol dohodnutý na obdobie 20 rokov. Obe strany uznali vzájomné územné zisky. Na rozdiel od predchádzajúcich zmlúv však Habsburgovci zaplatili iba jednorazový tribút 200-tisíc toliarov. Zmluva zakazovala organizovať lúpežné akcie z oboch strán. Nestanovila však presné hranice medzi ríšami, a preto si v nasledujúcom období každá strana jej body vysvetľovala po svojom a dohodu nedodržiavala. Ďalším špecifikom tejto zmluvy bol fakt, že osmanský sultán prvý raz priznal titul cisára Habsburgovcom a rovnosť medzi oboma panovníkmi – sultánom a cisárom.

Habsbursko-osmanská vojna (1663 – 1664)

Polstoročie oficiálneho mierového stavu medzi Habsburgovcami a Osmanmi prerušila krátkotrvajúca ozbrojená konfrontácia v rokoch 1663 – 1664. Hlavnou príčinou konfliktu bol vstup sedmohradského kniežaťa Juraja Rákóczyho II. do takzvanej druhej severnej vojny (1655 – 1660) bez toho, aby dostal povolenie od osmanského sultána. Jeho jednotky boli počas návratu od Varšavy prepadnuté tatárskymi oddielmi. Po návrate bol zosadený z kniežacieho stolca. V roku 1658 sa však nechal opäť zvoliť za sedmohradské knieža. Hneď ako sa osmanská Porta dozvedela o Rákóczyho počine, vyhlásila mu vojnu. Osmanská armáda na čele s veľkovezírom Köprülüm Mehmedom Pašom (1656 – 1661) vtrhla do Sedmohradska, kde spustošila a obsadila viaceré mestá. Po dobytí Veľkého Varadína sa celé kniežatstvo opäť dostalo pod priamu kontrolu Osmanov. O niečo neskôr sa nové sedmohradské knieža obrátilo so žiadosťou o pomoc na cisára Leopolda I. (1658 – 1705), ktorý následne poslal vojsko na čele s grófom Raimundom Montecuccolim do Sedmohradska. Tomu sa podarilo obsadiť niektoré pevnosti (Kluž, Sacueni a i.). Navyše, v roku 1661 chorvátsky bán Mikuláš Zrínsky dal na habsbursko-osmanskom pohraničí vybudovať pevnosť Nový Zrín (alebo Nový hrad), z ktorej potom organizoval nájazdy na osmanské územie. Porta na obe udalosti okamžite reagovala vyslaním početnej 100-tisícovej armády vedenej veľkovezírom Köprülüm Fazilom Ahmedom Pašom do Uhorska. Spočiatku Osmani žali vojenské úspechy, keďže sa im podarilo dobyť Nové Zámky (1663) – kľúčovú pevnosť pri postupe na Viedeň. O niečo neskôr obsadili Nitru, Levice a Novohrad a ďalšie menšie pevnosti. Osmanským a tatárskym vojskám sa podarilo preniknúť až na východnú a južnú Moravu, kde vydrancovali viaceré mestá (Hodonín, Břeclav, Vsetín, Uherské Hradiště a i.) a mnoho obyvateľov vzali do zajatia. Habsburgovcom sa medzitým podarilo skonsolidovať sily a zozbierať vyše 60-tisícové vojsko, ktorá však bolo rozdelené do troch táborov. Jednu časť viedol Mikuláš Zrínsky, druhú Raimund Montecuccoli a tretiu francúzsky vojvoda Louis Raduit de Souches. Cisárske jednotky zaznamenali prvé menšie úspechy, keď sa Zrínskemu podarilo zničiť strategický most cez Drávu v Osijeku. Nemal už dostatok síl, a tak sa potom stiahol späť do Nového Zrínu. Osmani naň zatlačili a v roku 1664 pevnosť dobyli. Po tejto udalosti sa osmanská armáda pohla smerom k Viedni, no pri mieste zvanom Mogersdorf (alebo St. Gotthard) ich postup zastavili Montecuccoliho oddiely. Ďalšie úspechy proti Osmanom zožal aj Raduit de Souches, keď sa mu podarilo oslobodiť mestá Nitra a Levice. Po týchto zdaroch cisárskych vojsk Osmani boli ochotní pristúpiť k rokovaniam a dňa 10. augusta 1664 podpísali vo Vasvári mier. Obe strany sa dohodli na vyplácaní vzájomného tribútu. Habsburgovci uznali osmanskú kontrolu nad Novými Zámkami a v Sedmohradsku a hrad Nový Zrín musel byť zničený.

Veľká turecká vojna (1683 – 1699)

Po mieri vo Vasvári sa Osmanská ríša sústredila na vojnu proti Benátkam (1645 – 1669), v ktorej zvíťazili a získali kontrolu nad ostrovom Kréta. Neskôr sa Osmani dostali do ďalšieho konfliktu s Poľsko-litovskou úniou (1672 – 1676) a neskôr Ruským cárstvom (1676 – 1681). Oba konflikty sa skončili v prospech Osmanskej ríše. Povzbudená týmito víťazstvami hľadala zámienku na rozpútanie vojny s Habsburgovcami. Ako prvý dôvod bolo osmanské angažovanie sa a podpora vtedy prebiehajúceho Tököliho povstania v Uhorsku (1678 – 1686) a následne spory v Novozámockom ejálete, ktoré vznikli z osmanskej požiadavky na výber daní z okolitých dedín a zničenia pevností v pohraničných oblastiach. Habsburská strana nebola ochotná pristúpiť na podmienky, na čo Vysoká porta reagovala vyhlásením vojny. Následne v roku 1683 osmanská armáda v počte 150-tisíc mužov na čele s veľkovezírom Karom Mustafom Pašom (1676 – 1683) vtrhla na územie habsburskej monarchie a obkľúčila hlavné centrum ríše – Viedeň. Po dvojmesačnom obliehaní bolo osmanská armáda napokon porazená cisárskymi a poľskými vojskami vedenými vojvodom Karolom Lotrinským a poľským kráľom Jánom III. Sobieskim (1674 – 1696), ktorí prišli Viedenčanom na pomoc. Osmani boli prinútení ustúpiť. Medzitým sa v roku 1684 z popudu pápeža Inocenta XI. (1676 – 1689) sformovala Svätá liga proti Turkom, ktorej členmi sa okrem rakúskej vetvy Habsburgovcov stali Poľsko-litovská únia, Benátky a neskôr (v roku 1687) sa k nim pridalo aj Rusko. Vznikla tak širšia európska aliancia, ktorej sa Osmanská ríša len s ťažkosťou bránila.

Vďaka priaznivej medzinárodnej politickej situácii a destabilizácii osmanskej armády po prehre pri Viedne cisárske a poľské vojská začali postupne obsadzovať Osmanmi kontrolované územia v Uhorsku. V priebehu niekoľkých rokov sa im podarilo získať naspäť kľúčové pevnosti a mestá: Ostrihom, Papa, Tata a Vesprém (1683); Vyšehrad, Vacov a Pešť (1684); Nové Zámky a Ostrihom (1685); Jáger (1687). Najväčší triumf predstavovalo dobytie Budína (1686). Osmani síce dokázali postaviť nové vojsko a vrátiť sa do Uhorska, no v takzvanej druhej bitke pri Moháči (1687) cisárska armáda úplne rozprášila osmanské oddiely. Habsburgovci následne obsadili Sedmohradsko, Potisie a Slavóniu na západe. Nasledujúce obdobie Osmani odolávali habsburskému tlaku smerom na juh aj vďaka tomu, že v tom čase Habsburgovci boli nútení vstúpiť do vojny proti Francúzsku (1688 – 1697). Osmani dúfali, že sa situácia ešte vyvinie v ich prospech, a odmietali rokovať s Habsburgovcami o mieri. V roku 1697 však utrpeli ďalšiu katastrofálnu porážku pri Zente od cisárskych vojsk vedených novým vojvodcom v službách Leopolda I. – princom Eugenom Savojským (1663 – 1736). Po tejto bitke bol osmanský sultán nútený pristúpiť k mierovému rokovaniu. Výsledkom bola zmluva podpísaná v Sriemskych Karlovciach v roku 1699. Dohoda zabezpečila Habsburgovcom prinavrátenie takmer všetkých bývalých uhorských území (okrem Banátu), nadvládu v Sedmohradsku, Slavónii a Báčke. V dôsledku toho sa Habsburgovcom podarilo rozšíriť a definitívne upevniť svoju moc v strednej Európe.

Habsbursko-osmanská vojna v rokoch 1716 – 1718

Habsbursko-osmanské konflikty v 18. storočí sa bezprostredne neodohrávali v priestore strednej Európy, no vzhľadom na rozšírenie vplyvu Habsburgovcov je potrebné ich stručne spomenúť. Vyššie uvedený Karlovský mier bol pre Osmanov potupným a neprijateľným aktom. Z toho dôvodu hľadali príležitosť začať ďalší konflikt s habsburskou monarchiou, v ktorom by mohli zvrátiť výsledky predchádzajúcej vojny. Príležitosť sa našla v čase vedenia vojny proti Benátkam v rokoch 1714 – 1718. V roku 1715 sa Osmanom podarilo vydobyť späť Peloponézsky polostrov (Morea) od Benátok, čo bolo vnímané ako hrozba nielen pre benátske územia na Balkáne (Dalmácia), ale aj pre habsburgovské panstvo v Chorvátsku. Preto Benátky a Habsburgovci v roku 1716 uzavreli spojeneckú zmluvu a v tom istom roku cisár Karol VI. (1711 – 1740) vstúpil do vojny proti Osmanom. Následne vojvodca Eugen Savojský viedol habsburskú armádu smerom k Belehradu. Oproti nim tiahla osmanská armáda na čele s veľkovezírom Damadom Alim. Obe vojská sa stretli pri Petrovaradíne (1716). Bitka sa skončila víťazstvom cisárskej armády. Následne sa im podarilo obsadiť Banát a jeho hlavné mesto Temešvár. V roku 1717 sa Eugenovi Savojskému podarilo dobyť Belehrad. Osmani napokon pristúpili k rokovaniu o mieri, ktorý bol podpísaný v meste Požarevac 21. júla 1718. Habsburgovci získali kontrolu nad Belehradom, Temešvárom, celou oblasťou Banátu, časťami severného Srbska a na východe nad Malým Valašskom. Osmani si udržali kontrolu iba nad územím južne od rieky Dunaj.

Habsbursko-osmanská vojna v rokoch 1737 – 1739

V 18. storočí sa habsburská monarchia ešte dvakrát dostala do vojenskej konfrontácie s Osmanskou ríšou, avšak mimo stredoeurópskeho priestoru. V prvom prípade Habsburgovci ako spojenci ruskej cárovnej Anny Ivanovnej (1730 – 1740) vstúpili do vojny proti Osmanom v roku 1737 s cieľom vydobyť ďalšie územia na Balkáne. V tomto prípade však neboli takí úspešní, keďže v rokoch 1737 až 1739 boli cisárske vojská vo viacerých bitkách (Banja Luka, Grocka a Belehrad) Osmanmi porazené. V dôsledku toho boli Habsburgovci nútení podpísať separátny mier v Belehrade (1739). Podľa zmluvy opäť stratili kontrolu nad Belehradom, srbským územím južne od Dunaja, severnou Bosnou a Malým Valašskom.

Posledná habsbursko-osmanská vojna (1788 – 1791)

Posledný habsbursko-osmanský konflikt v rokoch 1788 – 1791 sa začal, podobne ako v predchádzajúcom prípade, vstupom cisára Jozefa II. (1765 – 1790) do aliancie s ruskou cárovnou Katarínou II. (1762 – 1796), ktorá v tom čase viedla vojnu proti Osmanskej ríši. Hlavné bojové operácie prebiehali v srbskom Banáte. Habsburským vojskám sa podarilo vytlačiť Osmanov z niektorých území v rámci Chorvátska, Bosny a Banátu a po trojtýždňovom obliehaní dobyli aj Belehrad. Čoskoro však v radoch vojakov vypukla epidémia malárie, čo do značnej miery skomplikovalo rakúsky postup. Nakazil sa aj samotný cisár Jozef, ktorý napokon v roku 1790 chorobe podľahol. Vzhľadom na nepriaznivú zahraničnopolitickú situáciu nový cisár Leopold II. (1790 – 1792) uzavrel s Osmanmi v roku 1791 mierovú dohodu. Habsburská strana sa vzdala všetkých území získaných počas vojny, s výnimkou mestečka Oršova a niektorých menších sídiel na chorvátsko-osmanskom pohraničí.

Špecifiká habsbursko-osmanských vojen v strednej Európe

Pri definícii špecifík habsbursko-osmanských vojen v stredoeurópskom priestore je potrebné zohľadniť viacero kritérií a aspektov: vojensko-strategické, mocenskopolitické a nábožensko-ideové.

Z vojensko-strategického hľadiska stredná Európa predstavovala tak pre habsburskú, ako aj pre osmanskú stranu územie, ktoré bolo súčasťou rozsiahleho obranného systému z oboch strán. Z pohľadu Habsburgovcov táto pohraničná oblasť mala chrániť pred koristníckymi útokmi a prípadnou expanziou Osmanov smerom na sever a západ, do centra habsburskej ríše. V druhej polovici 16. storočia sa začal budovať mohutný obranný pás siahajúci od severovýchodného pobrežia Jadranského mora až po Sedmohradsko. Počet habsburských pevností dosahoval približne 120. Dĺžka tohto územia dosahovala približne tisíc kilometrov a šírka 50 až 100 kilometrov. Tento obranný systém bol integrovanou súčasťou rozsiahlejšieho obranného systému európskych mocností proti Osmanom a ich moslimským vazalom, tiahnuceho sa od alžírskeho a tuniského pobrežia cez Stredozemné more a Dalmáciu, Chorvátsko, Uhorsko, Poľsko-litovskú úniu až po obrannú líniu Moskovskej Rusi na východe Európy.

Systém protiosmanskej obrany bol zabezpečený prostredníctvom siete obranných pevností, ktorých hlavnou úlohou bolo zachytávať prípadné osmanské útoky a spomaľovať ich postup. Z toho dôvodu viaceré pevnosti zasahovali hlbšie do nepriateľského územia. Na tento účel boli v Uhorsku zriadené vojensko-administratívne jednotky – takzvané kapitanáty, ktorých počet sa pohyboval od štyroch pred rokom 1542 po jedenásť na prelome 16. a 17. storočia. Najväčší počet vojakov na obranu bol zväčša nasadený severne od rieky Dráva. Členovia obranných posádok boli zväčša vojaci alebo žoldnieri najímaní uhorskými alebo chorvátskymi šľachticmi. Ich celkový počet sa pohyboval okolo 30-tisíc.

Podobná situácia bola aj na opačnej strane – t. j. na území, ktoré bolo včlenené do osmanského administratívnosprávneho a vojenského systému. V rámci tohto územia bola vybudovaná sieť obranných pevností, ktorá bola veľmi účinná, odolná a organizovaná na vysokej úrovni. Keďže šlo o obrannú líniu, na týchto vojensky militarizovaných pohraničných jednotkách boli nasadzované najlepšie vycvičené a vyzbrojené jednotky s dobre zabezpečenou logistikou a efektívnym velením. Toto územie patrilo medzi najlepšie organizovanú obrannú líniu v Európe i v rámci ostatných hraníc Osmanskej ríše na Blízkom východe alebo v severnej Afrike. Netreba zabúdať na to, že úlohou osmanských posádok v pohraničných oblastiach nebola iba obrana pred útokom alebo dobýjanie nepriateľských pevností a miest, ale aj organizácie koristníckych a záškodníckych nájazdov s cieľom zisku otrokov, zvierat a potravín či predpríprava pre ofenzívu Osmanov v čase vedenia vojny s Habsburgovcami. Správu a organizáciu obrany a nájazdov mali na starosti pohraniční sandžakbegovia, prípadné takzvaní uc-begovia (pohraniční begovia). Pre efektívnu organizáciu bolo nevyhnutné zamestnať veľké množstvo vojakov na oboch bojujúcich stranách. Podľa maďarského historika Pála Fodora v strednej Európe mohlo celkovo slúžiť až 50-tisíc osmanských vojakov (vrátane držiteľov timarov a jednotiek akinci), ktorí však pre osmanskú administratívu predstavovali vysokú peňažnú zaťaž. Materiálne a finančné zabezpečovanie defenzívy tak bolo veľmi náročné, keďže samotný ročný príjem v Osmanskom Uhorsku predstavoval iba 6- až 8-tisíc akče, kým samotné výdavky na obranu a posádok činili až 23-tisíc akče. Z toho dôvodu boli nútení čerpať financie z bohatších provincií.

Podľa historika Józsefa Kelenika (2000, s. 117 – 118) v dôsledku potreby neustálej obrany a vojenskej pohotovosti na habsbursko-osmanských obranných líniách v Uhorsku nastala v tomto období vojenská revolúcia, typická aj pre západné regióny Európy. Stúpajúci počet obranných pevností, artilérie či ručných palných zbraní a ich technické zdokonaľovanie je jedným z faktov, ktoré podopierajú toto tvrdenie. „Trace italienne“ spolu s vojenskou taktikou, ktorá sa v zásade opierala o masovú streľbu z malých zbraní (dve konkrétne kritériá vojenskej revolúcie), neboli typické iba pre západ, ale aj Uhorsko.

Ako mocenskopolitické kritérium je možné definovať protihabsburské stavovské povstanie, typické práve pre obdobie 17. a začiatku 18. storočia. Tieto vnútropolitické odboje boli iniciované sedmohradskými kniežatami a niektorými uhorskými magnátmi s cieľom zastaviť habsburské úsilie o centralizáciu krajiny, rekatolizáciu a zároveň obhájiť si vlastné mocenskopolitické pozície a šľachtické privilégiá. Viaceré stavovské povstania prebiehali v menšej alebo vo väčšej miere v súčinnosti s Osmanskou ríšou, ktorá do značnej miery podporovala sedmohradské a uhorské stavy v ich odboji proti Habsburgovcom. Sedmohradské kniežatá často samy žiadali osmanského sultána o vojenskú podporu v domnienke, že im pomôže upevniť ich mocenskopolitickú pozíciu vo vlastnom regióne. Ako príklad uvediem Jána Zápoľského, ktorý sa v roku 1529 za prísľub pomoci stal vazalom osmanského sultána Sulejmana. Inými vhodnými príkladmi boli Štefan Bočkaj, Imrich Tököli či František II. Rákóczy. Vysoká porta vnímala tento vnútropolitický subjekt ako vhodný nástroj na destabilizáciu politickej a mocenskej situácie v habsburskej ríši a tým aj na znemožnenie kladenia jej efektívneho odporu proti osmanským vojenským akciám a nájazdom v strednej Európe.

V rámci kresťansko-katolíckej Európy vojenský a mocenskopolitický boj proti Osmanskej ríši nadobudol aj nábožensko-ideový rozmer. Osmani ako moslimovia sa stali v očiach kresťanských ideológov úhlavnými nepriateľmi, voči ktorým bolo potrebné viesť „svätú vojnu“ (lat. bellum sacrum) až do víťazného konca. Tento nábožensko-ideový koncept našiel svoje praktické uplatnenie už počas križiackych výprav vedených do Svätej zeme na východe v 11. – 13. storočí. Nový nábožensko-ideový projekt v podobe takzvanej Svätej alebo protiosmanskej ligy sa objavil v 14. storočí, keď Osmani začali prenikať do juhovýchodnej Eu¬rópy a postupne sa stali hlavnou vojensko-politickou hrozbou viacerým európskym monar¬chiám. V priebehu 15. – 17. storočia sa v rámci zahraničnej politiky európskych štátov často riešila otázka vytvorenia tejto protiosmanskej ligy. Hlavným iniciátorom tejto myšlienky bol vo väčšine prípadov pápež ako hlava rímskokatolíckej cirkvi. Ďalšími dôležitými aktérmi boli španielska a rakúska vetva Habsburgovcov, Benátky a od 17. storočia aj Poľsko-litovská únia. V určitom ohľade sa teoreticky počítalo aj s účasťou „východných ríš“ ako moskovské (ruské) cárstvo či safíjovská Perzia, ktoré sa však napriek diplomatickému úsiliu Habsburgovcov do „svätého boja“ proti Osmanom prakticky nezapojili. Protiosmanskú alianciu sa predsa podarilo viackrát úspešné zorganizovať (napr. Svätá liga z roku 1571, 1594, 1684).

Ako už bolo naznačené vyššie, rakúski Habsburgovci patrili medzi jedných z hlavných aktérov tejto ligy, keďže nimi kontrolované územie v strednej Európe najviac doplácalo na osmanské útoky a znášalo ťarchu obrany proti ich expanzii. Vzhľadom na túto skutočnosť sa pre krajiny hraničiace s Osmanskou ríšou začal používať termín „bašta kresťanstva“ (latinsky Antemurale Christianitatis). V prípade Habsburgovcov sa tento termín prvýkrát objavil koncom 15. storočia v liste cisára Maximiliána I. (1493 – 1519) adresovanom pápežovi Alexandrovi VI. (1492 – 1503). Za baštu kresťanstva sa nepovažovali iba územia pod nadvládou Habsburgovcov (Chorvátsko, Uhorsko), ale tento pojem sa spomínal aj v súvislosti s Valašským alebo Moldavským kniežatstvom či Poľsko-litovskou úniou, ktorá sa v 17. storočí stala jedným z hlavných súperov Osmanskej ríše v strednej a vo východnej Európe. Nábožensko-ideologická symbolika tohto termínu odrážala mocenskopolitické ambície stredoeurópskych a balkánskych štátov počas celého obdobia osmanskej prítomnosti na ich území a zároveň pomohla budovať síce vykonštruovanú nábožensko-symbolickú, no funkčnú politickú identitu stredoeurópskeho priestoru ako priehrady proti prieniku nepriateľských osmanských moslimov do kresťanskej Európy.

Zhodnotenie

V dôsledku osmanskej vojenskej expanzie začiatkom 16. storočia sa veľká časť územia strednej Európy dostala pod vyše 150-ročnú kontrolu Osmanskej ríše. Ich pobyt na tomto území viedol k neustálej vojenskej konfrontácii s habsburskou monarchiou v podobe vyššie uvedených siedmich oficiálnych vojen. Habsbursko-osmanské súperenie v strednej Európe malo svoje špecifiká, keďže celé územie predstavovalo militarizovanú a obrannú zónu s cieľom zastaviť potenciálne útoky nepriateľa, prípadne pripraviť pôdu na budúci útok s cieľom dobyť nové teritóriá. Habsburskú vojenskú obranu v strednej Európe do veľkej miery sťažovali vnútorné zápasy o politickú moc – známe aj pod názvom stavovské povstania. Obranný boj proti Osmanom sa odrážal aj v nábožensko-ideologickej rovine. Habsburskí panovníci oddaní katolíckej viere prebrali úlohu „obrancu kresťanstva“ pred moslimskými Osmanmi. V rámci tohto konceptu sa v strednej Európe okrem tradičnej aliancie – Svätej ligy – ujal aj koncept bašty kresťanstva, ktorý slúžil nielen ako ideologická opora boja proti Turkom, ale zároveň napomáhal konštruovať určitú nábožensko-politickú identitu v rámci stredoeurópskeho priestoru.

PhDr. Lukáš Rybár, PhD.

Bibliografia

ÁCS, Pál. Reformatios in Hungary in the Age of the Ottoman Conquest. Göttingen: Vandenhoeck and Ruprecht, 2019.

ÁGOSTON, Gábor. Defending and administering the frontier: The case of Ottoman Hungary. In WOODHEAD, Christine (ed.). The Ottoman World. London, New York: Routledge, 2011, s. 220 – 236.

he Origins and development of the Ottoman-Safavid conflict (906-962/1500-1555). Berlin: Klaus Schwarz,

BLOW, David. Shah Abbas. The Ruthless King Who Became an Iranian Legend. London, New York: I. B. Tauris, 2009.

CAMBEL, Samuel a kol. Dejiny Slovenska II. (1526 – 1848). Bratislava: Veda, 1987.

CELNAR, Michal. Hranice a pohraničie v kontexte osmansko-uhorských vojen 16. a 17. storočia. In Hranice v priestore a čase. Stretnutie mladých historikov 10. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika, 2021, s. 25 – 33.

CLARK, George. The Nine Years' War. In BROMLEY, John S. (ed.). The New Cambridge Modern History, VI: The Rise of Great Britain and Russia, 1688–1725. Cambridge University Press, 1970, s. 223 – 267.

ÇALISIR, Muhammad Fatih. War and Peace in the Frontier: Ottoman Rule in the Uyvar Province, 1663-1685 [Master Thesis]. Ankara: Bilkent University, 2009.

DANGL, Vojtech. Systém protitureckej obrany na území Slovenska v druhej polovici 16. storočia. In Vojenská história, 2006, roč. 10, č. 4, s. 26 – 42.

DÁVID, Géza – FODOR, Pál (eds.). Hungarian–Ottoman Military and Diplomatic Relations in the Age of Süleyman the Magnificent. Budapest: Elte, 1994.

FINKEL, Caroline. Osman's Dream: The History of the Ottoman Empire. New York: Bas

FRIMMOVÁ, Eva. Ján Zápoľský očami súčasníkov i nasledovníkov. In Historie – Otázky – Problémy, 2014, roč. 6, č. 2, s. 116 – 124.

Ottomans, Hungarians, and Habsburgs in Central Europe. The Military Confines in the Era of Ottoman Conquest. Leiden: Brill, 2000.

FODOR, Pál. Ottoman Policy towards Hungary, 1520-1541. In Acta Orientalia Academiae Scientiarum Hungaricae, 1991, roč. 45, č. 2 – 3, s. 271 – 345.

The View of the Turk in Hungary: the Apocalyptic Tradition and the Red Apple in Ottoman–Hungarian Context. In LELLOUCHE, Benjamin – YERASIMOS, Stéphan (eds.). Les traditiones apocalyptiques au tournant de la chute de Constantinople. Actes de la Table Ronde d'Istanbul (13-14 avril 1996). Varia Turcica 33. Paris, Montréal: L'Harmattan, 1999

HAMMER, Joseph. Geschichte des Osmanischen Reiches. Pest: C. A. Hartleben's Verlage, 1833.

HASHMI, Sohail H. Just Wars, Holy Wars and Jihads. Christian, Jewish, and Muslim Encounters and Exchanges. Oxford, New York: Oxford University Press, 2012.

HEGYI, Klára. The financial position of the vilayets in Hungary in the 16th – 17th centuries. In Acta Orientalia Academiae Scientiarum Hungaricae, 2008, roč. 61, č. 1 – 2, s. 77 – 85.

HOCHEDLINGER, Michael. Austria's wars of emergence: 1683–1797. London: Longman, 2003.

INGRAO, Charles – SAMARDŽIĆ, Nikola – PEŠALJ, Jovan (eds.). The Peace of Passarowitz, 1718. West Lafayette: Purdue University Press, 2011.

JOHNSON, James Turner. The Holy War Idea in Western and Islamic Traditions. University Park: Pennsylvania State University Press, 1997.

KOPČAN, Vojtech. Nove Zamky – Ottoman Province in Central Europe. In Studia historica Slovaca, 1995, č. 19, s. 53 – 72.

KOPČAN, Vojtech. Turecké nebezpečenstvo a Slovensko. Bratislava: SAV, 1986.

KÖHBACH, Marcus. Die Eroberung von Fülek durch die Osmanen 1554. Eine historischquellenkritische Studie zur osmanischen Expansion im östlichen Mitteleuropa. In Zur Kunde Südosteuropas II, vol. 18. Vienna: Böhlau Verlag, 1994.

MALLETT, Michael – SHAW, Christine. The Italian Wars, 1494 – 1559: War, State and Society in Early Modern Europe. London: Routledge, 2014.

MATOUŠEK, Josef. Turecká válka v evropské politice v letech 1592-1594. Obraz z dějin diplomacie protireformační. Praha: Česká akademie věd a umění, 1935.

MATUNÁK, Michal. Nové Zámky pod tureckým panstvom 1663 – 1685. In MATUNÁK, Michal (ed.). Život a boje na slovensko-tureckom pohraničí. Bratislava: Tatran, 1983,

MUGNAI, Bruno – FLAHERTY, Christopher (2014). Der Lange Türkenkrieg (1593-1606): The long Turkish War, Vol. 1 (E-book). Soldiershop Publishing, 2014.

PALOMBINI, Barbara von. Bündniswerben abendländischer Mächte um Persien 1453 – 1600. Wiesbaden: Franz Steiner Verlag GMBH, 1968.

Kerületi és végvidéki fõkapitányok és fõkapitány-helyettesek Magyarországon a 16–17. században. In Történelmi Szemle, 1997, 39, 2. Dostupný na internete http://epa.oszk.hu/00600/00617/00001/tsz97_2_palffy_geza.htm [19. 7. 2022]

PÁLOSFALVI, Támas. From Nicopolis to Mohács. A History of Ottoman-Hungarian Warfare, 1389–1526. Leiden, Boston: Brill, 2018.

RÁZSÓ, Gyula. Hungarian strategy against the Ottomans (1365 – 1526). In Von Crécy bis Mohács, Kriegswesen im späten MIttelalter (1346 – 1526). Acta 22. Wien: Heeresgeschichtliches Museum, 1997, s. 226 – 237.

RÉTHELYI, Orsolya. Jagiellonian–Habsburg marriage policy and cultural transfer. The question of household and court ordinances. In DYBAŚ, Bogusław – TRINGLI, István (eds.). Das Wiener Fürstentreffen von 1515. Beiträge zur Geschichte der Habsburgisch-Jagiellonischen Doppelvermählung. Budapest: Hungarian Academy of Sciences, 2019, s. 349 – 367.

RYBÁR, Lukáš. Habsburg-Safavid Diplomacy Nicholas von Warkotsch and Haji Khosrow in Moscow. In Vestnik Sankt-Petersburgskogo Universiteta, 2021, roč. 66, č. 4, s. 1132 – 1148.

RYBÁR, Lukáš. Počiatky diplomatických kontaktov safíjovskej Perzie s Habsburgovcami a Uhorskom na začiatku 16. storočia. In Kultúrne dejiny, 2021, roč. 12, č. 1, s. 43 – 60.

RYCHLÍK, Jan – PENČEV, Vladimir. Od minulosti k dnešku. Dějiny českých zemí. Praha: Vyšehrad, 2013.

SETTON, Kenneth S. The Papacy and the Levant (1204 – 1571). Volume III. The Sixteenth Century. Philadelphia: The American Philosophical Society, 1984.

SKOVAJSA, Miloslav. Dva návrhy mieru z ústia rieky Žitava (r. 1606). In Historické štúdie. Acta historica Posoniensia XVI. Bratislava: Katedra všeobecných dejín FiF UK, 2011, s. 180 – 186.

SKOVAJSA, Miloslav. Habsbursko-osmanské mierové zmluvy, 1498 – 1606 [Dizertačná práca]. Bratislava: FiF UK, 2012.

SRODECKI, Paul. Antemurale Christianitatis: Zur Genese der Bollwerksrhetorik im östlichen Mitteleuropa an der Schwelle vom Mittelalter zur Frühen Neuzeit. Historische Studien, Band 508. Husum: Matthiesen, 2015

SUGAR, Peter F. Southeastern Europe under Ottoman Rule, 1354-1804. Seattle, London: University of Washington Press, 1977.

SVANIDZE, Mikheil. The Amasya Peace Treaty between the Ottoman Empire and Iran (June 1, 1555) and Georgia. In Bulletin of the Georgian National Academy of Sciences, 2009, roč. 3, č. 1, s. 191 – 197.

ŞIMŞIRGIL, Ahmet. Slovakya'da Osmanlılar: Türk Uyvar 1663-1685. Istanbul: Beylik, 2015.

TARABA, Luboš. Na Bělehrad! Rakousko-turecká válka 1716-1718. Praha: Epocha, 2022.

TAUER, Félix. Solimanovo tažení podél slovenských hranic k Vídni 1529. In Nový Orient, 1956, 10, s. 147 – 149.

TEJNIL, Eduard. K dejinám tureckého panstva na Slovensku. In Historické štúdie 4. Bratislava: SAV, 1958, s. 181 – 221.

TIBENSKÝ, Ján a kol. Slovensko Dejiny. Bratislava: Obzor, 1978.

TRACY, James. The Road to Szigetvár: Ferdinand I's Defense of His Hungarian Border, 1548–1566. In Austrian History Yearbook, 2013, vol. 44, s. 17 – 36.

VYBÍRAL, Zděnek. Bitva u Moháče. Krvavá porážka uherského a českého krále Ludvíka Jagellonského v boji s Osmany 29. srpna 1526. Praha: Havran, 2008.

WERTHEIMER, Eduard von. Zur Geschichte des Türkenkrieges Maximilians II. 1565 und 1566: nach bisher ungedruckten Quellen. Wien: Commission bei Karl Gerold's Sohn, 1875.

WHEATCROFT, Andrew. Nepřítel před branami. Habsburkové a Osmané v bitvě o Evropu. Preklad Petra Andělová, Jitka Jeníková. Bratislava: Slovart, 2010.

ŽANIĆ, Ivo. Simbolični identitet Hrvatske u trokutu raskrižje – predziđe – most. In KAMBEROVIĆ, Husnija. Historijski mitovi na Balkanu. Zbornik radova. Sarajevo: Institut za istoriju, 2003, s. 161 – 202.'