Druhá svetová vojna a stredná Európa

Druhá svetová vojna je najkrvavejším konfliktom v ľudských dejinách. Pochopiteľne sa nevyhla ani územiu strednej Európy. Práve naopak, územie strednej a východnej Európy bolo priestorom, kde sa odohrávali mnohé prelomové udalosti tohto konfliktu, a to dokonca už v období pred jeho vypuknutím. Medzivojnové obdobie, teda obdobie medzi rokmi 1918 – 1938, je totiž – v rozpore so svojím názvom – pomerne bohaté na konflikty a bojové strety. Tie sprevádzali rozpad starších geopolitických útvarov a vytváranie hraníc menších štátov.

Mnohé novovzniknuté štáty mali obdobné politické problémy ako ich predchodcovia. Avšak hovoriť o druhej tridsaťročnej vojne, ako tvrdia niektorí autori, je pomerne nepresné. Relevantnosť takéhoto tvrdenia by bola možná jedine v tom prípade, že by vo väčšine štátov v strednej Európe existovala kontinuita medzi režimami z rokov 1914 až 1945. V mnohých štátoch bola nielen zmenená politická situácia, ale časť z nich sa (znovu)objavila na európskej politickej mape až v období po roku 1918. Udalosti prvej svetovej vojny majú vplyv a dosah na vytvorenie nasledujúceho globálneho konfliktu, ale nie natoľko, aby sa mohlo hovoriť o absolútnej previazanosti. Zásadným rozdielom je politická radikalizácia značnej časti obyvateľstva v celej Európe a nárast podpory autoritatívnych a totalitných hnutí. Jedným zo zlomových momentov je získanie moci NSDAP v Nemecku. Cieľom nacistov pod vedením Adolfa Hitlera bola nielen revízia nemeckých hraníc z obdobia po prvej svetovej vojne, ale v konečnom efekte aj vedenie rasovej vojny proti civilnému obyvateľstvu v Európe. Práve toto je veľmi dôležitý faktor, ktorým sa prvá a druhá svetová vojna od seba zásadne odlišujú.

Pripojenie Rakúska

Strategicky a hospodársky veľmi dôležité územné zisky sa podarilo získať nacistickému Nemecku ešte pred vypuknutím konfliktu v septembri 1939. Nacistické Nemecko na čele s Adolfom Hitlerom v priebehu 30. rokov niekoľkokrát porušilo ustanovenia Versaillskej mierovej zmluvy, a to napríklad opätovným zbrojením či remilitarizáciou Porýnia v roku 1936. Ďalším takýmto krokom bolo pripojenie Rakúska k Nemecku v marci roku 1938.

Rakúske územie predstavovalo dôležitý priestor pre nasledujúcu expanziu Nemecka do oblasti strednej Európy a zásadné oslabenie obranyschopnosti Československa pred nemeckou inváziou. Vo februári 1938 sa preto Adolf Hitler stretol s rakúskym kancelárom Kurtom Schuschniggom v Berchtesgadene a požadoval od neho zrušenie zákazu politických strán a prepustenie členov rakúskej nacistickej strany z väzby a zároveň aj to, aby im bolo umožnené participovať na spravovaní krajiny. Rakúsky kancelár pod tlakom akceptoval tieto požiadavky a vymenoval rakúskeho nacistu Arthura Seyßa-Inquarta za ministra vnútra a Edmunda Glaiseho-Horstenaua za ministra bez portfeja. Týmto ústupkom sa však tlak nacistického Nemecka neskončil a rakúsky kancelár sa rozhodol vyhlásiť referendum o tom, či sa má Rakúsko pripojiť k Nemecku. Týmto krokom chcel prekaziť plány nacistického Nemecka a získať aj podporu širších más obyvateľstva. Schuschnigg preto zvýšil minimálny vek pre účasť na referende na 24 rokov s cieľom vyradiť spomedzi možných voličov radikalizovanú mládež, ktorá sympatizovala s nacistami. V reakcii na vyhlásenie referenda Adolf Hitler zaslal rakúskej vláde ultimátum, v ktorom požadoval odovzdanie moci do rúk Rakúskej nacionálnej socialistickej strany, inak bude rakúske územie napadnuté nemeckými jednotkami. To sa napokon stalo a ráno 12. marca 1938 prekročila 8. armáda nemeckého Wehrmachtu rakúsko-nemecké hranice.

Napriek tomu, že sa v období po skončení druhej svetovej vojny Rakúsko vydávalo za tzv. Erste opfer, teda prvú obeť nacistickej agresie, nemeckí vojaci tu boli vítaní davmi s kyticami kvetov. Odvrátenou stránkou nemeckého úspechu bolo okamžité prenasledovanie domnelých aj skutočných odporcov nacistického Nemecka. V priebehu niekoľkých dní boli zatknuté desiatky tisíc ľudí a v auguste 1938 bol v na rakúskom území vybudovaný koncentračný tábor Mauthausen, v ktorom počas druhej svetovej vojny boli okrem iných väznení a vraždení príslušníci odbojových hnutí z celej Európy. Napriek prenasledovaniu politických odporcov a antisemitským útokom na židovské obyvateľstvo v podaní rakúskych a nemeckých nacistov boli reakcie na anšlus zo strany svetovej verejnosti a diplomacie pomerne mierne. Flagrantné porušenie ustanovení Versaillskej mierovej zmluvy sa tak nestretlo s očakávanou reakciou a nemecké využívanie politiky appeasementu slávilo svoj prvý, avšak vôbec nie posledný úspech.

Od Mníchovskej dohody po začiatok vojny

Jednou z príčin radikalizácie mládeže a jej príklonu k autoritatívnym a totalitným politikom bol dosah Veľkej hospodárskej krízy. Tá značne postihla stredoeurópsky región a okrem vplyvu na vzťahy medzi jednotlivými štátmi (kríza spolupráce v rámci krajín tzv. Malej dohody) mala dosah aj na bežné obyvateľstvo. Výnimkou nebolo ani samotné Československo, pričom jedným z najtvrdšie zasiahnutých regiónov bolo pohraničie, kde väčšinu obyvateľstva tvorilo nemecké obyvateľstvo.

Zlá ekonomická situácia viedla k radikalizácii veľkej časti tamojšieho obyvateľstva a následne k zvýšenej podpore extrémistickej Sudetendeutsche Partei na čele s Konrádom Henleinom. Henlein a spolu s ním aj propaganda nacistického Nemecka vykresľovali Československo ako krajinu, ktorá potláča práva menšín žijúcich na jej území, pričom je nutné zdôrazniť, že pri komparácii s ďalšími krajinami strednej Európy mali menšiny žijúce v Československu podstatne viac možností sebarealizácie a uplatnenia aj (a nielen) v politickom živote krajiny. Snaha nacistického Nemecka získať od Československa územia, kde žilo nemecké obyvateľstvo, bola sprevádzaná masívnou propagandistickou kampaňou, ktorá využívala „menšinovú kartu“ a argumenty o utláčaní nemeckej menšiny v Československu.

Cieľom tejto propagandy bolo presvedčiť svetovú verejnosť o tom, že ide „len“ o úpravu versaillského mierového usporiadania, ktorým bolo Nemecko prísne a (z pohľadu nacistov) neprávom potrestané. Kríza týkajúca sa Československa predstavuje vrchol politiky ústupkov voči nacistickému Nemecku, ako aj obrovské zlyhanie spravodajských služieb západných štátov, ktoré zle vyhodnotili možnosti nemeckej armády v prípade vojenského konfliktu. Podpísanie Mníchovskej dohody a strata československého pohraničia s čiastočne vybavenou obrannou líniou znamenala nielen oslabenie Československa, ale aj zmenu hegemóna v strednej Európe. Politikou appeasementu a podpisom Mníchovskej dohody francúzski predstavitelia zlikvidovali dovtedajšie dominantné postavenie Francúzska v strednej Európe a zároveň (spoločne s Veľkou Britániou) oklieštené Československo ponechali napospas politike nacistického Nemecka. Dôkazom toho je aj Viedenská arbitráž z novembra 1938, keď o ďalších územných stratách Československa už rozhodovalo fašistické Taliansko a nacistické Nemecko bez účasti ďalších „partnerov“ z Mníchova. Podpis Mníchovskej dohody predstavoval vyvrcholenie politiky appeasementu, ktorá je dodnes mnohými pokladaná za nereálnu politiku ústupkov agresorovi v snahe zachovania mieru za každú cenu. Pri spätnom pohľade je, samozrejme, viditeľné, aké chyby táto politika mala, na strane druhej si však aj treba uvedomiť, že od konca krvavých bojov na Somme, vo Verdune či na Marne ubehlo len niekoľko desiatok rokov a tieto spomienky určovali aj zmýšľanie verejnosti, ktorou by sa mali politici v demokratických krajinách do istej miery riadiť. Likvidácia Československa za pomoci časti členov ľudáckej HSĽS vyhlásením samostatnosti a následná okupácia zvyškov Československa predstavovala zlomový moment v politike appeasementu. Zmena postoja je síce dôležitá, no strategický zisk nacistického Nemecka v závere 30. rokov bol nepopierateľný. V prípade Československa išlo o zisk nielen geografický, ale primárne aj vojensko-hospodársky.

Vzhľadom na to, že Československo bolo zlikvidované (okrem niekoľkých potýčok medzi oddielmi Freikorpsu a Stráže obrany státu) bez boja, nemecká armáda dostala k dispozícii zásoby československej armády a hlavne priemysel, ktorý mohol vyrábať vojenskú výzbroj a výstroj pre potreby nacistického Nemecka. Preto aj v neskoršom období bolo cieľom správy vzniknutého Protektoráty Čechy a Morava udržanie pokoja pre neprerušenú výrobu v továrňach a pokusy o narušenie tohto stavu boli kruto trestané.

Zároveň dôležitým faktorom pre boj v nasledujúcich rokoch bolo to, že odzbrojenie armády bez boja malo zásadný negatívny vplyv na vedenie rezistencie. Rozbitie Československa a opätovné využívanie tzv. menšinovej karty voči Poľsku jasne ukazovali to, že nacistické Nemecko a jeho predstavitelia nemajú záujem zastaviť sa po získaní Československa. Tento fakt si uvedomovali aj poľskí predstavitelia a oslovili Veľkú Britániu ako možného garanta poľskej nezávislosti. Spojené kráľovstvo v apríli 1939 skutočne garantovalo nezávislosť nielen Poľsku, ale aj Rumunsku, Turecku a Grécku. Pre stredoeurópsky región, ako aj pre neskorší vývoj udalostí roku 1939 bolo dôležitým faktom to, že spojeneckú zmluvu s Poľskom aktualizovalo aj Francúzsko. Vzhľadom na postavenie, ktoré získalo nacistické Nemecko v roku 1938, a na jeho masívnu obnovu zbrojenia bolo evidentné, že v prípade útoku bude pre Francúzsko a Veľkú Britániu pomerne náročné svojim záväzkom dostáť aj vojensky.

Zo strategického hľadiska bolo v prípade vypuknutia vojnového konfliktu dôležité získať na svoju stranu Sovietsky zväz. V auguste 1939 sa v Moskve uskutočnilo plánované stretnutie troch strán (britsko-francúzsko-sovietskej) o vojenských otázkach, na ktorom sa malo určiť, aká by mala byť reakcia týchto troch mocností na očakávanú nemeckú agresiu. Zatiaľ čo Briti a Francúzi chceli viesť celé rokovania skôr všeobecne a nechceli sa zaoberať konkrétnou otázkou rozmiestnenia vojsk, Sovieti boli vďaka svojim spravodajským službám veľmi dobre informovaní o pozíciách a hraniciach rokovaní britskej a francúzskej delegácie a mali veľmi jasnú predstavu o tom, čo chcú dosiahnuť. A to preto, aby sa zabezpečilo, že nedôjde k žiadnym dohodám. Táto taktika bola úspešná a len dva dni po ukončení trojstranných dokumentov bol 23. augusta 1939 v Moskve podpísaný pakt známy ako Molotov-Ribbentrop medzi nacistickým Nemeckom a Sovietskym zväzom.

V zmluve sa obe mocnosti zaviazali, že nepoužijú proti druhej strane vojenskú silu a nespoja sa s jej nepriateľom. Súčasťou zmluvy bol tiež tajný dodatok, v ktorom si signatárske krajiny rozdelili východnú Európu na nemeckú a sovietsku sféru vplyvu. Zmluva znamenala zásadný obrat vo vzťahoch oboch krajín a bola dodržaná až do 22. júna 1941, keď nacistické Nemecko zaútočilo na Sovietsky zväz. Po podpise zmluvy Kominterna (Komunistická internacionála) ukončila protifašistickú a protinacistickú propagandu a rétoriku. Podobne došlo k úplnému zastaveniu protisovietskej propagandy v nacistickom Nemecku. Vo Veľkej Británii, Francúzsku a v Poľsku vyvolali správy o podpise paktu o neútočení zdesenie.

Poľsko na počiatku II. svetovej vojny

Prvého septembra začala druhá svetová vojna, keď na Poľsko zaútočili jednotky nemeckej a slovenskej armády. Hrozba vojny, ktorá sprevádzala predchádzajúce krízy, sa naplnila a vojnový konflikt sa naplno prejavil práve v priestore strednej Európy. Nemecký útok na Poľsko bol, podobne ako rok predtým v prípade Československa, spojený s rozsiahlou propagandistickou kampaňou. Napriek tomu, že širšia verejnosť dnes vie, že útok na rozhlasový vysielač v Gliwiciach bol zinscenovaný, mnohé „mýty“ nacistickej propagandy sú živé aj v časti odborných publikácií. Ako príklad môžeme uviesť útok pri obci Krojanty, pri ktorom sa často mylne uvádza, že poľská jazda podnikla hrdinský, ale zúfalý útok na nemecké obrnené vozidlá. Toto tvrdenie je v skutočnosti výsledkom nacistickej propagandy, ktorá využila situáciu, keď poľská jazda skutočne zaútočila, avšak na nemeckú pechotu, pričom ju počas útoku prekvapila paľba dovtedy neprítomných obrnených vozidiel nacistického Nemecka. Práve prípad útoku pri obci Krojanty poukazuje na silu dobovej propagandy, ktorej tvrdenia sú pre mnohých stále živé.

Do bojov v priestore strednej Európy zasiahol aj Sovietsky zväz, keď 17. septembra 1939 zaútočil na brániace sa Poľsko, čím de facto znemožnil akúkoľvek ďalšiu obranu Poľska. Nacisti, ale aj komunisti sa rozhodli zlikvidovať väčšinu poľskej inteligencie a v týchto snahách si aj do júna 1941 aktívne pomáhali. Časť dôstojníkov bola zavraždená Sovietmi v lesoch v okolí Smolenska, zatiaľ čo nacisti likvidovali predstaviteľov inteligencie, ktorí nepôsobili v armáde. Na poľskom príklade je možné vidieť to, aký osud by čakal značnú časť obyvateľstva strednej Európy po nacistickom víťazstve.

Tvorba exilových armád reprezentujúcich štáty strednej Európy

Bitka o Britániu, Tobruk, Monte Cassino či vylodenie v Normandii – to je len časť bojísk, na ktorých sa zúčastnili vojaci pochádzajúci z územia strednej Európy. Východiskové pozície boli v každej z krajín odlišné, a to sa do istej miery podpísalo aj na veľkosti zahraničných jednotiek. Je preto pochopiteľné, že rozsiahlejšie a demograficky silnejšie Poľsko malo v zahraničí väčší počet vojakov ako napríklad Československo, ktoré bolo rozbité ešte pred vypuknutím aktívnych bojov.

Kreovanie zahraničných jednotiek bolo spojené s mnohými ťažkosťami, a to najmä v období pred vypuknutím konfliktu. Preto napríklad československí exulanti, ochotní ísť za hranice a bojovať za obnovu spoločnej republiky, museli istú dobu pôsobiť vo francúzskej Cudzineckej légii. Situácia sa v tomto ohľade zásadne zlepšila po vypuknutí vojny v septembri 1939. Rýchly priebeh bojov na jeseň 1939, ale aj neskoršie v lete 1940 znamenal, že väčšina exilových hnutí a ich armád sa sústredila vo Veľkej Británii, resp. na územiach, ktoré sa nachádzali mimo dosah nacistického Nemecka a jeho satelitov či spojencov. Z pohľadu krajín strednej Európy bola situácia odlišná v Maďarsku, kde bol pri moci autoritatívny regent Miklós Horthy a maďarská politika sa sústredila primárne na snahu o územné obnovenie Uhorského kráľovstva, a to na úkor svojich susedov.

V odboji sa primárne aktivizovali ľudia, ktorí boli v politickej opozícii voči horthyovskému Maďarsku; ako príklad môžeme spomenúť nasadzovanie jednotlivcov – komunistov – do špeciálnych operácií britských tajných služieb na maďarskom území. Tieto snahy však boli pomerne neúspešné. Z krajín strednej Európy bolo vojensky najsilnejšie už spomínané Poľsko. Popri mnohých neuveriteľne odvážnych činoch, ako bola napríklad infiltrácia Witolda Pileckého do koncentračného tábora Auschwitz a jeho následný únik s cieľom informovať o zverstvách, ktoré sa tam dejú, sa však poľská armáda, domáca aj zahraničná, musela vysporiadať s prejavmi antisemitizmu v radoch svojich vojakov. Tento problém sa dotýkal aj československej armády v exile, menovite hlavne po mobilizácii vo Francúzsku v roku 1939.

Antisemitizmus a predsudky boli silno zakorenené medzi obyvateľstvom strednej Európy a do značnej miery uľahčili nacistickému Nemecku snahu o likvidáciu židovského obyvateľstva na tomto území. Hoci okrem Chorvátska a Slovenska žiaden iný štát neplatil za deportácie svojich vlastných obyvateľov, mnohí z radov domáceho obyvateľstva participovali na prenasledovaní v ich očiach odlišných spoluobčanov. Otázka perzekúcie židovského, ale aj rómskeho obyvateľstva počas druhej svetovej vojny otvára mnohé témy a poukazuje aj na to, že ani príbeh lokálnej rezistencie nie je možné vnímať len optikou boja proti protivníkovi, ale aj cez názory na prenasledovanú časť obyvateľstva – spomeňme napríklad postoj poľského odboja k bojom vo varšavskom gete v roku 1943.

Spolupráca s nacistickým Nemeckom

Dôležitým faktorom, ktorý nacistickému Nemecku a jeho spojencom umožňoval udržať a hospodársky vykorisťovať také rozsiahle a odlišné územia v celej Európe, bola kolaborácia lokálneho obyvateľstva a jeho elít. Širšia populácia si termín kolaborácia primárne spája (ak vôbec) so slávnymi persónami, ako bol napr. Emanuel Moravec v Protektoráte Čechy a Morava alebo Jozef Tiso či Vojtech Tuka v ľudáckej Slovenskej republike.

Rozsah spolupráce obyvateľstva v rámci strednej Európy sa pochopiteľne nijak neodlišoval od mnohých častí napr. západnej Európy a do istej miery bol v priestore strednej a východnej Európy obhájiteľný snahou o ochranu života bežného civilistu. Zároveň treba odlišovať medzi spoluprácou „bežného“ človeka, ktorý mohol napríklad pracovať v továrni pre nemeckú vojenskú mašinériu, a aktívneho politického kolaboranta, ktorý svojou činnosťou v prospech nacistického Nemecka pomáhal likvidovať isté časti obyvateľstva strednej Európy.

Napriek pomerne rozsiahlej odbojovej aktivite v strednej Európe v záverečnej fáze vojny (spomeňme napríklad Varšavské povstanie či Slovenské národné povstanie) boli štáty oslobodené až vďaka postupu spojeneckých armád. Tým, že väčšinu predmetného územia oslobodili jednotky Červenej armády, bolo do budúcna determinované aj to, kde sa bude v povojnovom svete nachádzať hranica sovietskej sféry vplyvu v Európe – ňou sa stal primárne región strednej Európy. Realita oslobodzovania území krajín strednej Európy bola na jednotlivých územiach odlišná. Zatiaľ čo v prípade československého územia môžeme hovoriť o oslobodení (sovietske jednotky sa niekoľko mesiacov po skončení bojov stiahli z Československa), v prípade Poľska, keď po príchode jednotiek Červenej armády prebiehalo masové zatýkanie a vraždenie členov odbojovej Armii Krajowej, je toto tvrdenie značne problematické.

Dopady vojny na región strednej Európy

Druhá svetová vojna v strednej Európe znamenala zásadný obrat v smerovaní tohto regiónu. Značná časť obyvateľstva bola vyvraždená, resp. bola vyhnaná zo svojich obydlí v priebehu vojny alebo na jej konci. Negatívne skúsenosti so západnými demokraciami z konca 30. rokov a nespochybniteľná úloha Sovietskeho zväzu v boji proti nacistickému Nemecku značne uľahčili mocenské ovládnutie regiónu strednej Európy Sovietskym zväzom v povojnovom období. Jedným z dôvodov, ktoré toto delenie vplyvu podporili, bolo to, že mnohí predstavitelia miestnych elít boli buď zavraždení, alebo v očiach verejnosti poškvrnení spoluprácou s nacistickým Nemeckom. Priestor strednej Európy sa na viac ako 40 rokov od skončenia bojov druhej svetovej vojny stal priestorom spadajúcim do sovietskej sféry vplyvu.

Mgr. Martin Posch, PhD.

Bibliografia

ALTENHÖNER, Florian. Muž, který začal druhou světovou válku – Alfred Naujocks: padělatel, vrah, terorista. Praha: Academia, 2019.

BISCHOF, Günter. Rakousko v první studené válce 1945 – 1955. Praha: Academia, 2017.

CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské dejiny Slovenska V. (1939 – 1945). Bratislava: Magnet Press, 2008.

DAVIES, Norman. Rising ´44: The Battle for Warsaw. London: Pan Macmillan, 2004.

DEÁK, István. Europe on trial: The Story of Collaboration, Resistance and Retribution During World War II. London: Routledge, 2013.

DUROVECZ, Andrew. My secret mission. Toronto: Lugus, 1996.

FERGUSSON, Niall. Válka světa: dějiny věku nenávisti. Praha: Academia, 2008.

GAFKE, Matthias. Heydrichovi „muži z východní marky“ – rakouský personál bezpečnostní policie a SD 1939-1945. Praha: Academia, 2022.

HALLON, Ľudovít. Slovensko v hospodárskom priestore Nemecka 1939 – 1945 (rokovania, prehľady, sondy, prípadové štúdie). Bratislava: Veda, 2015.

HART, Liddel. History of the Second World War. London: Casell, 1970.

JEFFERY, Keith. MI6: The History of the Secret Intelligence Service 1909-1949. London: Bloomsbury, 2011.

KOSKODAN, Kenneth. No Greater Ally: The Untold Story of Poland's Forces in World War II. Oxford: Osprey publishing, 2011.

KAMENEC, Ivan. Po stopách tragédie. Bratislava: Premedia, 2020.

KOSMAN, Marceli. Dějiny Polska. Praha: Karolinum, 2011.

KULKA, Erich. Židé v československém vojsku na Západě. Praha: Naše vojsko, 1992.

MARSALEK, Hans. Die Geschichte des Konzentrationslagers Mauthausen. Mauthausen: Edition Mauthausen, 2006.

MICHÁLEK, Slavomír a kol. Muži diplomacie: Slováci na významných postoch československej zahraničnej služby. Liptovský Mikuláš: Spolok Martina Rázusa, 2018.

MOORHOUSE, Roger. Diablovi spojenci: Hitlerov pakt so Stalinom 1939 – 1941. Bratislava: Premedia, 2015.

PILECKI, Witold. The Auschwitz Volunteer. Los Angeles: Aquila Polonica Publishing, 2012.

SYRNÝ, Marek. Varšavské povstanie a Slovenské národné povstanie – podobnosti a rozdiely. Banská Bystrica: Múzeum Slovenského národného povstania, 2009.

ŠKERLOVÁ, Jana. Věrnost za věrnost? – Československo – jugoslávské politické vztahy v letech 1929 – 1934: Přání, rozpory a realita. Praha: Historický ústav, 2016.

ŠTAIGL, Jan – ŠTEFANSKÝ, Michal. Vojenské dejiny Slovenska VI. (1945 – 1968). Bratislava: Magnet Press, 2007.

WAGNEROVÁ, Alena (ed.). A zapomenuti vejdeme do dějin: Němci proti Hitlerovi: Životní příběhy německých odpůrců nacismu v Československu. Praha: Nakladatelství Lidové noviny, 2010.

WARD, James Mace. Jozef Tiso – kňaz, politik, kolaborant. Bratislava: Slovart, 2018.

ZUBOV, Andrej (ed.). Dějiny Ruska 20. století – díl II. Praha: Argo, 2015.