Diplomacia po roku 1945 a stredná Európa

Rok 1945 mal pre charakter medzinárodných vzťahov kľúčový význam. Porážkou nacistického Nemecka a jeho spojencov v Európe aj Ázii sa otvára nová kapitola svetových dejín. To sa tiež odzrkadlilo na forme medzinárodnej diplomacie, ktorá od konca druhej svetovej vojny naberá nový kvalitatívny rozmer. Dôležitou zmenou oproti predchádzajúcemu obdobiu je predovšetkým zvýšený dôraz na multilateralizmus, spoluprácu krajín prostredníctvom medzinárodných organizácií, ktoré mali v budúcnosti zabrániť ďalšiemu zničujúcemu globálnemu konfliktu a zároveň vo svetovej politike dať hlas aj malým štátom. Založenie Organizácie Spojených národov (OSN) bolo výsledkom dlhoročného úsilia, ktoré sa zavŕšilo 26. júna 1945 v San Franciscu, keď bola slávnostne podpísaná Charta OSN. Tá mala byť garanciou mierového riešenia sporov medzi krajinami a vzájomného rešpektovania ich suverenity. Už čoskoro sa však ukázalo, že zahraničnopolitický idealizmus obdobia po skončení najbrutálnejšieho konfliktu v ľudských dejinách nemal mať dlhé trvanie.

Od konca druhej svetovej vojny boli dominantnými aktérmi medzinárodnej politiky dve superveľmoci, ktoré na ďalšie desaťročia určovali beh dejín. Spojené štáty americké a Zväz sovietskych socialistických republík spolupracovali na obnovení vojnou zničenej Európy do takej podoby, ktorá by starému kontinentu zaručovala dlhodobú stabilitu. Neprešlo však veľa času od dobytia Berlína, kým celý svet pochopil, že bývalých spojencov po víťazstve nad krajinami Osi oddeľuje neprekonateľná priepasť. Nastupujúca studená vojna rozdelila Európu na dva znepriatelené bloky, ktoré si vytvárali svoje vlastné, paralelné medzinárodné organizácie. Súboj Spojených štátov a Sovietskeho zväzu o globálnu hegemóniu mal určujúci charakter na diplomaciu a medzinárodné vzťahy od druhej polovice 40. rokov až do uvoľnenia napätia koncom 80. rokov. Zavŕšil sa rozpadom Sovietskeho zväzu a zmenou bipolárneho sveta na unipolárny – so Spojenými štátmi ako jedinou globálnou superveľmocou.

Nástup multilateralizmu

Po roku 1945 dochádza v medzinárodných vzťahoch ku kvalitatívnej zmene. Oproti predchádzajúcemu obdobiu sa začína prikladať väčší dôraz na multilateralizmus, ktorého štrukturálne predpoklady najlepšie zosobňuje Organizácia Spojených národov. Po porážke nacistického Nemecka bolo cieľom víťazných mocností vytvoriť taký svetový poriadok, ktorý by v budúcnosti zabránil ďalšiemu svetovému konfliktu. S týmto cieľom sa ešte počas prebiehajúcej vojny začali diplomati Spojených štátov, Veľkej Británie a Sovietskeho zväzu zaoberať inštitucionálnym rámcom budúcej medzinárodnej spolupráce, ktorá by umožňovala predchádzať vojnovým konfliktom pomocou diplomatických nástrojov. Nikto sa nechcel vrátiť ku globálnemu chaosu spred druhej svetovej vojny, v ktorom sa namiesto medzinárodných noriem uplatňovalo právo silnejšieho.

Po porážke nacistického Nemecka, Talianska, Japonska a ich spojencov sa rozhodli lídri víťazných mocností založiť svetovú organizáciu, ktorá síce mala nadväzovať na činnosť znefunkčnenej Spoločnosti národov, ale zároveň sa vyvarovať jej chýb, a to predovšetkým jej štrukturálnych nedostatkov. Preto vznikla na sklonku vojny v roku 1945 Organizácia Spojených národov. Predpokladom založenia novej svetovej organizácie bola Atlantická charta zo 14. augusta 1941, na ktorej zásadách (týkajúcich sa okrem iného aj medzinárodnej kooperácie na globálnej úrovni) sa zhodli americký prezident Franklin D. Roosevelt a britský premiér Winston S. Churchill. Ďalším, ešte významnejším krokom k utvoreniu medzinárodnej organizácie bolo podpísanie Deklarácie Spojených národov 1. januára 1942 vo Washingtone zástupcami 26 krajín protihitlerovskej koalície (vrátane Československa). Bol to zároveň dokument, kde sa prvýkrát oficiálne spomína výraz „Spojené národy“. Na jeseň 1943 už pracovali na prípravách vzniku svetovej organizácie diplomati vo Washingtone aj v Moskve, čo vyústilo do konferencie ministrov zahraničných vecí Spojených štátov, Veľkej Británie a Sovietskeho zväzu, ktorá sa konala na konci októbra 1943 v Moskve.

O vytvorení novej medzinárodnej organizácie rokovali predstavitelia „Veľkej trojky“ (teda Roosevelt, Churchill a Stalin) aj na prelome novembra a decembra 1943 v Teheráne. Rozhovory medzi zástupcami veľmocí vyústili počas leta 1944 do konferencie v Dumbarton Oaks, ktorej cieľom bolo dohodnúť sa na štruktúre a fungovaní budúcej organizácie. Veľmoci sa uzniesli na vytvorení jej hlavných orgánov, ako sú Valné zhromaždenie, Bezpečnostná rada, Sekretariát a Medzinárodný súdny dvor, ktoré mali svojou činnosťou nadviazať na orgány Spoločnosti národov. Proces kreovania OSN sa zavŕšil na Konferencii Spojených národov o medzinárodnej organizácii (United Nations Conference on International Organization – UNCIO), ktorá sa konala 25. apríla 1945 v San Franciscu. Už od jej slávnostného otvorenia bolo citeľné napätie medzi Sovietskym zväzom na jednej strane a liberálnymi demokraciami vedenými USA na strane druhej. Toto napätie však ešte brzdila prebiehajúca vojna v Európe a Ázii. Na konferencii mala hlavné slovo „Veľká štvorka“, teda Spojené štáty, Veľká Británia, Čína a Sovietsky zväz, ktorej predstavitelia na svoje porady prizývali aj zástupcov Francúzska. Tvorili tak síce neoficiálny, ale kľúčový orgán pri koncipovaní fungovania novej organizácie. Po deviatich týždňoch problematických rokovaní sa krajinám nakoniec podarilo dohodnúť na znení článkov Charty OSN, zakladajúceho dokumentu novej medzinárodnej organizácie, ktorý bol slávnostne podpísaný delegátmi jednotlivých krajín 26. júna 1945.

Po druhej svetovej vojne sa Európa začala postupne členiť do dvoch blokov, ktoré boli teritoriálne vymedzené výsledkami konfliktu. Krajiny strednej a juhovýchodnej Európy, ktoré boli oslobodené sovietskou armádou, sa dostali do sféry vplyvu Moskvy. Následná sovietizácia týchto krajín prebiehala nezávisle od lokálnej podpory komunistických strán alebo prosovietskych sentimentov danej populácie. Komunistické režimy vznikali rovnako v krajinách, kde mali marxistické strany slabú základňu (Poľsko, Maďarsko, Rumunsko), ale aj v krajinách, kde bola podpora sovietskeho režimu vyššia (Československo, Bulharsko). Na západnej strane Európy, ktorej povojnové usporiadanie formovali Spojené štáty a Veľká Británia, bola situácia opačná. Východný blok bol spočiatku budovaný na základe bilaterálnych spojeneckých zmlúv, ktoré uzatvárala Moskva s jednotlivými krajinami vo svojej sfére vplyvu; prvá bola podpísaná medzi zástupcami ČSR a ZSSR ešte počas vojny 12. decembra 1943.

Povojnová integrácia krajín do regionálnych medzinárodných organizácií sa začala na Západe. Dňa 4. apríla 1949 vzniklo podpisom Severoatlantickej zmluvy NATO, ešte predtým v apríli 1948 Organizácia pre európsku hospodársku spoluprácu (OEEC), v máji 1949 Rada Európy a napokon aj Európske spoločenstvo pre uhlie a oceľ, ktorého hlavný dokument bol podpísaný 18. apríla 1951. Na východnej strane kontinentu pozorovali vojensko-politické a ekonomické integračné iniciatívy liberálnych demokracií s určitými obavami, ale zároveň aj so záujmom, ktorý sa prejavil snahou o ich replikáciu. Spočiatku predstavitelia Sovietskeho zväzu vytvorenie medzinárodnej organizácie odmietali, pretože by jej vznikom podľa nich Moskva nič viac nezískala. Postoj ZSSR sa začal meniť až na jeseň 1948. Pri vytvorení medzinárodnej hospodárskej organizácie napokon prevážili u Stalina politické dôvody, keďže mal v pláne konkurovať ekonomickej sile USA v Európe. V januári 1949 tak vznikla Rada vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP), ktorá zabezpečovala hospodársku spoluprácu medzi krajinami východného bloku a jej cieľom bola ich „socialistická ekonomická integrácia“. RVHP bola formálne už od svojho vzniku otvorená novým členom, v roku 1949 sa po jej oficiálnom vytvorení o členstvo zaujímali Albánsko aj Fínsko. Kým prvá krajina do organizácie vstúpila, druhej bolo odporučené, aby svoju prihlášku stiahla. Roztržka medzi Stalinom a Titom zabránila aj vstupu Juhoslávie. Krajiny združené v RVHP sa po ekonomickej stránke snažili o úplnú nezávislosť od Západu a „kapitalistických“ štátov. Politické odcudzenie Západu a Východu sa tak odrazilo aj na zahraničnom obchode.

Hoci spočiatku bola vytvorená RVHP ako reakcia na Marshallov plán a vznik Organizácie pre európsku hospodársku spoluprácu, pričom jej hlavnou úlohou bolo posilniť jednotu východného bloku pod vedením Sovietskeho zväzu, v nasledujúcich rokoch a desaťročiach si organizácia prechádzala vývojom, ktorý smeroval k posilňovaniu jej inštitúcií a supranacionálneho charakteru. Dnes však býva prirovnávaná k neúspešnej kópii západoeurópskej integrácie. Spolupráca medzi socialistickými krajinami začala naberať nový kvalitatívny rozmer až s pribúdajúcimi rokmi a so silnejúcimi inštitucionalizačnými procesmi v rámci organizácie, ktoré však boli presadzované jednotlivými členskými štátmi odlišne.

Integrácia východného bloku pokračovala vznikom Varšavskej zmluvy, ktorej zakladajúca listina bola podpísaná socialistickými krajinami 14. mája 1955 a mala sa stať protipólom Severoatlantickej zmluvy. Aj v tomto prípade možno hovoriť o snahe ZSSR a jeho spojencov imitovať západné medzinárodné štruktúry, pôvodný bilaterálny princíp sovietskej obrannej stratégie bol nahradený princípom multilaterálnym, ktorý (aspoň na papieri) pôsobí demokratickejšie a poskytuje menším členom aliancie silnejšiu vyjednávaciu pozíciu. Návrh a obsah Varšavskej zmluvy však nebol podrobený diskusii medzi budúcimi členskými štátmi organizácie, ale nadiktoval ho Sovietsky zväz v spolupráci so zástupcami Rumunska.

Začlenenie Československa do východného bloku

Medzi hlavné úlohy zahraničnej politiky štátu patrí zaistenie jeho bezpečnosti pred vonkajšími hrozbami. Československá diplomacia sa tento cieľ snažila dosiahnuť v priebehu desaťročí rozdielne. Pri konštituovaní republiky na konci prvej svetovej vojny československí politici hľadali garanta nezávislosti štátu vo Francúzsku a v bezpečnostných zárukách, ktoré mu bolo ochotné ponúknuť. Po roku 1945 sa zahraničnopolitická orientácia krajiny obrátila na východ. Základom povojnovej bezpečnostnej politiky Prahy bol podpis československo-sovietskej spojeneckej zmluvy v Moskve 12. decembra 1943. Vzhľadom na to, že suverenita Československa bola medzi rokmi 1938 – 1945 na medzinárodnej pôde opakovane spochybňovaná, jej existencia po vojne musela byť podmienená spoluprácou s víťaznými mocnosťami.

Sovietsky zväz uprednostňoval v československej otázke zmierlivejší postoj než pri okolitých krajinách, ktoré oslobodila Červená armáda od nacistického Nemecka a patrili do sféry vplyvu komunistickej superveľmoci. V takomto „priateľskom“ duchu dostali v roku 1944 inštrukcie aj predstavitelia KSČ. S nastupujúcou studenou vojnou sa však situácia začala rýchlo meniť.

Po roku 1945 bola Československá republika síce obnovená pod patronátom Sovietskeho zväzu, napriek tomu však boli západní diplomati ohľadom jej budúcnosti optimistickí prakticky až do júla 1947, keď sa československá vláda podriadila Moskve a odmietla Marshallov plán. Povojnová republika bola už od svojho vzniku orientovaná výhradne na Sovietsky zväz, čo nespochybňovali ani nekomunistickí československí politici, ktorí len presadzovali, aby sa udržiavali aj dobré vzťahy so západnými liberálnymi demokraciami. Československo bolo v rámci východného bloku aspoň spočiatku autonómne, a hoci spadalo do sovietskej sféry vplyvu, Moskva nechávala jeho politický vývoj do veľkej miery na domácich komunistoch. Vďaka tomu možno na príklade ČSR sledovať postupný – a z pohľadu medzinárodných vzťahov viac-menej dobrovoľný – vývoj smerom k satelitnému štátu, ktorý sa zavŕšil po komunistickom prevrate vo februári 1948. Československo sa následne plne začlenilo do východného bloku a stalo sa zakladajúcim členom RVHP aj Varšavského paktu.

Prvá kríza systému

V polovici 50. rokov sa skončila prvá etapa budovania východného bloku. Medzinárodný systém vedený Sovietskym zväzom bol rámcovaný vznikom RVHP a Varšavskej zmluvy, ktoré sa vytvárali ako odpoveď na integračné projekty západných liberálnych demokracií. Už v tomto období sa však začínajú objavovať vo východnom bloku prvé vážnejšie trhliny, ktoré mali hospodársky, politický, ale aj ideologický charakter. Za predpoklad krízy sovietskeho systému v druhej polovici 50. rokov býva považovaná kritika „kultu osobnosti“ J. V. Stalina prednesená na XX. zjazde sovietskych komunistov vo februári 1956. Referát Nikitu S. Chruščova o stalinskom terore vyvolal veľký ohlas nielen v Sovietskom zväze, ale aj medzi komunistami v „spriatelených“ krajinách. Následná destalinizácia síce prebiehala v jednotlivých socialistických štátoch odlišne, postupne však otriasla celým komunistickým svetom.

Prvá krajina, v ktorej sa situácia začala vymykať spod kontroly, bolo Poľsko. Dňa 28. júna 1956 došlo k veľkým nepokojom v Poznani. Zlé mzdové pomery viedli k štrajku miestnych robotníkov, ktorý sa rýchlo zmenil na otvorenú vzburu. Vláda sa rozhodla proti šíriacim sa nepokojom zakročiť silou a vyslala do mesta armádu. Výsledkom toho bolo minimálne 57 mŕtvych a niekoľko stoviek zranených. Napätá situácia bola aj priamo v poľskej vláde. Po smrti Bolesława Bieruta v marci došlo medzi poľskými komunistami k súboju dvoch frakcií o budúcnosť krajiny, ktorý vyvrcholil v októbri na zasadaní politického byra vládnej Poľskej zjednotenej robotníckej strany (PZRS), keď bolo rozhodnuté, že novým lídrom sa stane Władysław Gomułka, predstaviteľ reformného krídla. Jeho voľbu malo potvrdiť plénum PZRS zvolané na 19. októbra.

Sovieti podobný vývoj pozorovali s veľkou nechuťou a boli pripravení zasiahnuť, čo sa prejavilo aj tým, že sa na plenárnom zasadnutí osobne zúčastnili špičky sovietskeho režimu: Nikita Chruščov, Vjačeslav Molotov, maršal Konev a mnohí ďalší vysokí funkcionári. Ich cieľom bolo zabrániť odstaveniu poľských prosovietskych funkcionárov a udržať Poľsko pevne v závislosti od Moskvy. Kvôli naplneniu tohto zámeru boli ochotní siahnuť aj po vojenskom riešení. Dve sovietske divízie dislokované na severozápade Poľska opustili svoje základne a postupovali smerom na Varšavu. Zastavili sa len približne 150 kilometrov od mesta. Sovietske vedenie sa nakoniec rozhodlo s Gomułkom dohodnúť. Ten Sovietov ubezpečil o pretrvávajúcom sovietsko-poľskom priateľstve, výmenou za čo dostal povolenie robiť niektoré reformy a viesť komunistickú politiku s poľskými špecifikami. Autonómia Poľska na medzinárodnej scéne sa po októbri 1956 značne zvýšila, čo odzrkadľovalo celkový trend vo vývoji východného bloku smerom k multilateralizácii vzťahov medzi socialistickými štátmi. Sovietske vedenie poľským komunistom ustúpilo a prenechalo im vyššiu mieru vnútropolitickej, ale aj zahraničnopolitickej nezávislosti. Vojenskú intervenciu v Poľsku konzultovalo sovietske vedenie aj s Československom, NDR a Čínou. Vplyv ZSSR nad krajinami komunistického bloku narážal na svoje limity. Ukázali to aj dramatické udalosti, ktoré sa odohrali koncom roka v Maďarsku.

Zložitejší a zároveň aj omnoho tragickejší priebeh ako v Poľsku mala politická kríza, ktorá sa v rovnakom čase odohrávala v Budapešti. Maďarsko nastúpilo „nový kurz“ už po Stalinovej smrti, keď sa stal predsedom vlády Imre Nagy, ktorý sa pokúsil opatrnými krokmi preorientovať maďarské hospodárstvo na spotrebný priemysel a zvyšovanie životnej úrovne obyvateľov. Jeho úsilie sa však nestretlo s pochopením: v roku 1955 bol preto odvolaný a obvinený z takzvanej pravicovej úchylky. Situácia sa však zmenila po XX. zjazde sovietskych komunistov, keď boli odhalené Stalinove zločiny a Sovietsky zväz spoločne s krajinami východného bloku nastúpil na cestu destalinizácie. V júli 1956 skončil na čele Maďarskej strany pracujúcich jej dlhoročný líder Mátyás Rákosi, a hoci ho ešte nahradil prosovietsky orientovaný Ernő Gerő, vývoj v Maďarsku postupne nabral novú dynamiku, ktorá čoraz viac vychyľovala iniciatívu smerom k proreformným krídlam strany. Táto skutočnosť pripravila pôdu pre návrat Imreho Nagya, ktorému bolo umožnené, aby sa postupne znova začlenil do verejného života. Dňa 23. októbra 1956 sa konala v Budapešti demonštrácia študentov na podporu reformných snáh Władysława Gomułku, ktorá sa autoritám vymkla spod kontroly, keď sa k pochodujúcim študentom začali spontánne pridávať nielen obyvatelia mesta, ale aj vojaci a príslušníci poriadkových zložiek. Na vzniknutú situáciu zareagovalo sovietske vedenie razantnejšie než v poľskom prípade a v noci z 23. na 24. októbra vstúpili do ulíc Budapešti jednotky Červenej armády. Narazili tu však na živelný odpor povstalcov, dôsledkom čoho boli desiatky mŕtvych. Do čela maďarskej vlády sa dostal opäť Imre Nagy, ktorý sa zaviazal uskutočniť rozsiahle reformy, podporil požiadavky demonštrantov volajúcich po demokratizácii či národnej nezávislosti a s tým spojenom odchode sovietskej armády z krajiny. Dňa 30. októbra zrušil Nagy monopol komunistickej strany a vytvoril novú koaličnú vládu, ktorá mala priviesť Maďarsko k slobodným voľbám.

Sovietske vedenie bolo ešte do konca októbra ochotné rokovať o kompromisnom riešení situácie podobne ako v prípade Poľska, udalosti v Maďarsku však nabrali rýchly spád a nemenili len vnútropolitickú povahu režimu, ale aj zahraničnopolitickú orientáciu krajiny. Do 30. októbra sa sovietske vedenie ešte pokúšalo upokojiť situáciu diplomaticko-politickými prostriedkami, posledný októbrový deň však padlo rozhodnutie, že musí dôjsť k vojenskému zásahu. Na rozdiel od situácie v Poľsku dostal Sovietsky zväz zelenú na vojenské riešenie aj od ostatných socialistických krajín vrátane Číny a Juhoslávie. Západné liberálne demokracie, ktoré počas nepokojov v Maďarsku zamestnávala Suezská kríza, síce prejavovali voči demokratizačným snahám Nagyovej vlády sympatie, udalosti za železnou oponou však považovali za záležitosť Sovietov. Americký prezident Dwight D. Eisenhower preto ubezpečil Chruščova, že Spojené štáty do vývoja udalostí nebudú zasahovať.

Maďarská revolúcia sa zatiaľ vyvíjala stále rýchlejšie. Dňa 1. novembra vyhlásil Imre Nagy neutralitu krajiny a vystúpenie z Varšavskej zmluvy. Zároveň naliehal na OSN, aby sa zaoberalo maďarskou otázkou. Tým významným spôsobom narušil kohéziu východného bloku a Sovieti, aby zabránili svojej geostrategickej porážke, museli okamžite reagovať. Dňa 4. novembra sa začala druhá sovietska invázia, po ktorej nasledovali v Budapešti ešte asi týždenné pouličné boje medzi maďarskými povstalcami a Červenou armádou, čoho výsledkom boli tisíce mŕtvych. Pod patronátom Sovietov bola sformovaná robotnícko-roľnícka vláda, ktorú viedol János Kádár. Nagy požiadal o azyl na juhoslovanskom veľvyslanectve, neskôr však bol deportovaný do Rumunska a v júni 1958 ho za účasť na maďarskej revolúcii popravili.

Druhá kríza systému

Rok 1968 sa začal z pohľadu Sovietskeho zväzu a jeho komunistických spojencov sériou ideologických úspechov. Ofenzíva Tet severovietnamskej armády odhalila pred západnou verejnosťou brutalitu vojny vo Vietname, priliala olej do ohňa spoločenským nepokojom v Spojených štátoch a posilnila pacifistické aj rôzne radikálne ľavicové hnutia od Washingtonu až po Paríž. Začiatkom roka 1968 však dochádzalo tiež k prudkým zmenám v Prahe. Dňa 5. januára bol za prvého tajomníka Komunistickej strany Československa zvolený Alexander Dubček, ktorý na tejto pozícii nahradil dlhoročného komunistického lídra Antonína Novotného. Tomu sa ešte podarilo ponechať si funkciu prezidenta až do 22. marca, keď abdikoval a koncom mesiaca bol nahradený generálom Ludvíkom Svobodom. Pád Novotného a zvolenie nového vedenia KSČ umožnil aj postoj Leonida Brežneva, ktorý si o jeho reálnej podpore medzi československými komunistami nerobil žiadne ilúzie. Zvolením Alexandra Dubčeka, ktorý sa so sovietskym lídrom poznal ešte zo svojich štúdií v Moskve a do najvyššej straníckej funkcie ho navrhol sám Novotný, sa začalo v Československu obdobie reforiem označované za Pražskú jar.

Dňa 5. apríla bol schválený Akčný program KSČ, ktorý si vytýčil v ekonomickej, politickej aj spoločenskej sfére niektoré dôležité reformné ciele; „večné“ priateľstvo so Sovietskym zväzom však nespochybňoval. Na spoluprácu s Moskvou sa priamo odvolával, komunistickí politici ju mali za úlohu ešte viac rozširovať a prehlbovať. Zahraničnú politiku ČSR malo podľa Akčného programu charakterizovať „spojenectví a spolupráce se Sovětským svazem a ostatními socialistickými státy“ a predstavitelia KSČ sa zaviazali okrem ďalšieho prehlbovania vzťahov aj „aktivněji a s promyšlenou koncepcí přispívat ke společné činnosti Rady vzájemné hospodářské pomoci i Varšavské smlouvy“. Hoci si po vnútropolitickej stránke krajina prechádzala prudkými zmenami, ktoré mali smerovať k väčšej liberalizácii verejného života aj ekonomiky, po zahraničnopolitickej stránke sa na dovtedajšej orientácii Československa nemalo nič meniť, čo predstavitelia Pražskej jari opakovali pri každej príležitosti. Malo to uistiť Sovietov a ďalšie krajiny východného bloku, že ČSR sa od nich napriek reformným procesom neodpúta. Mnohým popredným lídrom v okolitých socialistických štátoch to však nestačilo. Obávali sa „kontrarevolúcie“, ktorá by mohla destabilizovať celý východný blok.

Na začiatku marca 1968 počas rokovania Politického poradného výboru v Sofii ešte udalosti v Československu nevzbudzovali medzi krajinami východného bloku takú veľkú pozornosť, aby sa situácii v Prahe dostalo väčšej pozornosti ako iným, aktuálnejším záležitostiam (najmä v súvislosti so vzťahmi ku krajinám NATO a studenou vojnou). To sa však v nasledujúcich týždňoch začalo rýchlo meniť. Na 23. marca zvolal Brežnev stretnutie socialistických krajín do nemeckých Drážďan, aby sa prerokovala československá otázka. Nebolo to však stretnutie konané v rámci štruktúr Varšavského paktu, pretože sem nebolo pozvané Rumunsko, ktoré si v tom čase razilo nezávislú politiku od Moskvy. O pravom zmysle stretnutia nebola československá delegácia oficiálna dopredu informovaná, jej predstavitelia – pravdepodobne len s výnimkou Alexandra Dubčeka – očakávali, že sa bude týkať ekonomických otázok a spolupráce v rámci RVHP. Zástupcovia ZSSR, NDR, Poľska, Maďarska a Bulharska využili toto stretnutie na rázne odmietnutie rozbiehajúcich sa liberalizačných trendov v Československu a na varovanie československých komunistov pred ich dôsledkami. Podľa nich sa takýto vývoj mohol skončiť „kontrarevolúciou“ a víťazstvom reakčných síl. Československí politici boli vystavení nekompromisnej kritike svojich reformných politík od zástupcov všetkých zúčastnených krajín – s výnimkou maďarského lídra Jánosa Kádára, ktorý bol v negatívnom hodnotení vývoja u svojho severného suseda zdržanlivejší.

Zmeny, ktoré sa odohrávali v Československu, obhajovali zástupcovia republiky 4. mája počas svojej návštevy Moskvy. Ani tu sa však nestretli s pochopením. Sovietov znepokojovalo, že napriek tlaku, ktorý spoločne s ďalšími štyrmi socialistickými štátmi vyvíjali na Prahu, liberalizačné procesy v ČSR naberali stále väčší spád. Už počas jari tak začala sovietska armáda s prípravami na vojenskú operáciu. Zatiaľ bolo prioritou vyriešiť situáciu diplomatickou cestou. Kým zástupcovia Poľska, NDR a Bulharska volali po rýchlom (vojenskom) zásahu do vnútorných záležitostí Československa, maďarskí komunisti spočiatku verili v schopnosť československých súdruhov udržať situáciu pod kontrolou. Sovieti na jednej strane vývoj v Prahe ostro kritizovali, zároveň však dúfali, že ho Dubček dokáže zvrátiť sám bez ich priamej intervencie. Brežnev, ktorý ešte počas apríla 1968 svojmu československému náprotivku stále dôveroval, že sa dokáže vysporiadať so situáciou vlastnými silami, bol však tlačený do vojenskej akcie nielen zahraničnými spojencami, ale aj jastrabmi v Kremli. Obavy, že vývoj v Prahe bude kopírovať ten v Maďarsku z roku 1956, sa objavovali stále častejšie. Napriek opakovanému naliehaniu Brežneva však Alexander Dubček liberalizačné procesy vo svojej krajine nezastavil. Hlavný predstaviteľ Pražskej jari sa totiž dostal do podobnej situácie ako líder Sovietskeho zväzu, keďže priestor na jeho manévrovanie bol limitovaný neutíchajúcim domácim tlakom na ďalšie reformy.

Napätie medzi Československom a „päťkou“ socialistických krajín dosiahlo novú úroveň začiatkom leta 1968, keď československé vedenie odmietlo pozvanie na ďalšiu multilaterálnu schôdzu, ktorá sa mala konať medzi 14. a 15. júlom vo Varšave. Z pohľadu československých politikov bolo pochopiteľné, že sa snažili vyhnúť situácii, aká nastala počas ich „prepadnutia“ v Drážďanoch. Ich neúčasť vo Varšave však akoby dávala za pravdu lídrom socialistických krajín, ktorí zastávali v otázke Československa tvrdú líniu; bola dôkazom, že situácia v Prahe už nie je riešiteľná medzinárodnými rokovaniami a „záchrana“ socializmu je možná teda už len vojenskou akciou. Aj (do tejto chvíle umiernení) maďarskí komunisti zmenili svoje stanovisko, čo dal János Kádár jasne najavo už deň pred varšavskou schôdzou počas stretnutia s Alexandrom Dubčekom.

Maďarskí komunisti, hoci stále ešte neoznačovali udalosti v Prahe ako „kontrarevolučné“, začínali mať pocit, že nepriaznivá situácia môže priviesť Dubčeka na rovnakú cestu, ktorou sa pod tlakom domáceho vývoja v roku 1956 vydal Imre Nagy. Predstavitelia „päťky“ sa vo Varšave dohodli, že udalosti v Československu nie sú len jeho vnútornou záležitosťou, ale týkajú sa celého socialistického tábora, čím legitimizovali miešanie sa do jeho interných otázok. Zároveň spísali spoločný list adresovaný Ústrednému výboru KSČ, v ktorom vyzývali československých komunistov, aby zakročili voči protisocialistickým silám a opäť sa pevne chopili moci. V Prahe bol však list odmietnutý ako forma nátlaku. Zároveň treba zdôrazniť, že všetky tieto diplomatické iniciatívy a medzinárodné stretnutia neboli organizované prostredníctvom štruktúr Varšavskej zmluvy.

V polovici júna sa konalo v Československu vojenské cvičenie „Šumava“, na ktorom sa zúčastnila armáda ČSR, ZSSR, NDR, Maďarska aj Poľska. Hoci bolo plánované ako manévre Varšavskej zmluvy už dlhšie obdobie, pôvodne sa malo konať až koncom roka 1968 alebo začiatkom nasledujúceho roka, pre situáciu v Československu bol však jeho termín posunutý na skoršie obdobie. Spoločné manévre tak nadobudli politický rozmer a stali sa tiež „obhliadkou terénu“ pre budúcu vojenskú intervenciu Sovietskeho zväzu a jeho spojencov do Československa. So zapojením svojich armád do operácie „Dunaj“ vedenej Sovietskym zväzom, ktorej cieľom bola okupácia „spriatelenej“ socialistickej krajiny, súhlasili zástupcovia NDR, Poľska, Bulharska a po krátkom váhaní aj maďarskí komunisti. Napriek tajným prípravám vojenskej operácie o jej konaní v tomto čase ešte nebolo definitívne rozhodnuté. Stále ostávala nádej, že situácia sa vyrieši diplomatickou cestou.

Vzhľadom na to, že Sovieti boli stále otvorení politickému riešeniu krízy, prijali návrh československých komunistov na bilaterálne rokovania do Čiernej nad Tisou, ktoré sa odohrali medzi 29. júlom a 1. augustom 1968. Bola to posledná možnosť, ako odvrátiť hroziacu vojenskú konfrontáciu. Výsledky stretnutia špičiek komunistických strán Československa a Sovietskeho zväzu sú však nejasné, pretože možno predpokladať, že tie najdôležitejšie dohody boli prijaté počas tajných rokovaní (predovšetkým medzi Dubčekom a Brežnevom). Sovieti preto mohli neskôr tvrdiť, že československá strana nesplnila prijaté záväzky. Ďalšie, tentoraz už opäť multilaterálne stretnutie sa odohralo 3. augusta v Bratislave, na ktorom šesť socialistických krajín prijalo spoločné vyhlásenie; to však neobsahovalo žiadne konkrétne námietky ani explicitnú kritiku Československa. Mohlo sa tak zdať, že kríza sa predsa len vyrieši politickou a nie vojenskou cestou – opak bol však pravdou. V nasledujúcich dňoch začalo byť sovietske vedenie čoraz viac frustrované z toho, že Dubček a jeho československí komunisti nezmenili na domácej scéne politický kurz a liberalizačné tendencie v krajine neutíchali.

Hoci prípravy na vojenskú intervenciu boli už v plnom prúde, Brežnev ešte aj počas stretnutia s Kádárom, ktoré sa uskutočnilo medzi 12. – 15. augustom na Jalte, považoval politické riešenie krízy za to preferované. Jeho naliehanie na Dubčeka, aby zvrátil reformy a opäť nad svojou krajinou vládol pevnou rukou, však neboli vypočuté. Zatiaľ čo líder Československa sa nachádzal pod domácim tlakom pokračovať v reformách (či ich aspoň netlmiť), Brežnev bol spolustraníkmi tlačený do vojenského zákroku. Medzi 15. až 17. augustom sa v Moskve uskutočnilo zasadanie politbyra, na ktorom sa sovietske vedenie uznieslo na vojenskej invázii do Československa. Jastrabi medzi najvyššími predstaviteľmi KSSZ napokon presvedčili umiernených členov politbyra o nutnosti použiť armádu.

V noci z utorka 20. na stredu 21. augusta začali československé hranice prekračovať armády Sovietskeho zväzu a jeho socialistických spojencov. Predsedníctvo Ústredného výboru KSČ sa v pomere hlasov 7 : 4 rozhodlo príchod vojsk „spriatelených“ krajín odsúdiť, po čom bol Dubček a jeho najbližší spolupracovníci zadržaní sovietskou armádou a deportovaní do Sovietskeho zväzu. Pražská jar sa definitívne skončila, keď o niekoľko dní neskôr československé vedenie podpísalo tzv. moskovský protokol, ktorým legalizovalo pobyt intervenčných vojsk v krajine a zaviazalo sa k zvráteniu demokratizačných reforiem.

Napriek tomu, že na invázii do Československa a jej prípravách sa zúčastnilo päť štátov Varšavskej zmluvy, nešlo o vojenskú operáciu medzinárodnej organizácie, hoci sa s týmto tvrdením môžeme dnes často stretnúť aj v odbornej literatúre. Ak by sa Sovietsky zväz skutočne rozhodol riešiť situáciu v Prahe cez štruktúry Varšavského paktu, akékoľvek zásahy do štátnej suverenity jeho členov by boli okamžite blokované československými a rumunskými zástupcami; nehovoriac o tom, že by boli o plánovanej vojenskej operácii dopredu informovaní. Pobyt sovietskej armády na území Československa bol legalizovaný podpisom bilaterálnej zmluvy zo 16. októbra 1968 medzi vládami ČSR a ZSSR, v ktorej sa Varšavský pakt vôbec nespomína. Zároveň však platí, že organizácia, ktorá bola primárne stotožňovaná so Sovietskym zväzom a s jeho geopolitickými ambíciami, bývala už od začiatku spojovaná s udalosťami z augusta 1968 nielen na Západe, ale často aj medzi bežnými obyvateľmi Československa, čo nám dokazujú dobové prieskumy verejnej mienky.

Zhodnotenie

Udalosti v Poľsku, Maďarsku a Československu ukázali limity zahraničnopolitickej a vnútropolitickej nezávislosti socialistických krajín. Rok 1956 predstavoval prvú vážnu skúšku sovietskej moci vo východnom bloku a odhalil mantinely, v ktorých sa štáty spadajúce pod vplyv Moskvy museli pohybovať. Kým prípad Poľska ilustruje trend zvyšovania autonómie socialistických krajín v rámci východného bloku a jeho multilaterálnych štruktúr, maďarská revolúcia vytýčila červenú líniu, za ktorú snahy o nezávislosť ísť už nemôžu, čo dvakrát podčiarklo sovietske vedenie svojou unilaterálnou vojenskou operáciou.

Podobná situácia nastala aj počas Pražskej jari. Invázia vojsk Sovietskeho zväzu a jeho spojencov do Československa v plnej nahote odhalila hranice medzinárodnej suverenity socialistického štátu prináležiaceho k východnému bloku. Už od jari 1968 komunistickí lídri začínajú formovať novú zahraničnopolitickú koncepciu, ktorá vstúpila do povedomia ako Brežnevova doktrína. Na jej základe boli socialistické štáty oprávnené zasiahnuť do vnútorného vývoja inej „spriatelenej“ krajiny, ak v nej boli ohrozené základy socialistického systému. Takto postavená koncepcia zahraničnej politiky bola priamym popretím čl. 8 Varšavskej zmluvy, podľa ktorého sa mali členské krajiny riadiť „zásadou vzájomného rešpektovania nezávislosti a zvrchovanosti a zásadou nevmiešavania sa do vnútorných vecí druhého štátu“.

Vytvorenie medzinárodných organizácií, ktorých prvotným cieľom bolo zjednodušiť Moskve kontrolu politiky a hospodárstva svojich satelitných štátov, sa však v konečnom dôsledku stalo dvojsečnou zbraňou, keďže, paradoxne, umožnilo ich väčšiu emancipáciu v rámci sovietskeho bloku, ktorá pokračovala ďalej v 70. aj 80. rokoch. A mala tiež svoj podiel na udalostiach, ktoré vyústili v roku 1989 až do úplnej dezintegrácie východného bloku.

Mgr. Martin Horička

BIBLIOGRAFIA

Archívne pramene

Archiv Ministerstva zahraničních věcí Praha (AMZV), fond Generálny sekretariát (GS), š. 89, Seznam delegátu na konferenci v San Franciscu.

AMZV Praha, f. GS, š. 89, Správa o konferencii v San Franciscu.

Edície prameňov a sekundárna literatúra

ANIKIN, A. S. – GROMYKO, A. A. (eds.). Dějiny diplomacie 1945-1960. Praha: Svoboda, 1982.

BAILEY, Thomas A. America Faces Russia: Russian-American Relations From Early Times To Our Days. New York: Cornell University Press, 1950.

BÍLÝ, Matěj. Varšavská smlouva 1969 – 1985. Vrchol a cesta k zániku. Praha: Ústav pro studium totalitních režimů, 2016.

BRZEZIŃSKI, Zbigniew. The Soviet Bloc: Unity and Conflict. New York: Praeger, 1961.

CRUMP, Laurien – GODARD, Simon. Reassessing Communist International Organisations: A Comparative Analysis of COMECON and the Warsaw Pact in relation to their Cold War Competitors. In Contemporary European History, 2017, roč. 27, č. 1, s. 85 – 109.

CRUMP, Laurien. The Warsaw Pact Reconsidered. International relations in Eastern Europe, 1955–69. London, New York: Routledge, 2015.

DEJMEK, Jindřich. Pětasedmdesát let OSN. Praha: Středisko společných činností AV ČR, v. v. i., Nakladatelství Academia, 2021. http://www.vedakolemnas.cz/sys/galerie-download/VKN-114.pdf?0.5168612591341173 [13. 9. 2022]

DUBČEK, Alexander – SUGAR, Andras. Dubcek Speaks. London: I.B. Tauris, 1990.

GADDIS, John L. Studená vojna. Bratislava: Slovart, 2006.

GADDIS, John Lewis. We Now Know: Rethinking Cold War History. Oxford: Clarendon Press, 1997.

GERMUSKA, Pál. Najnovšie poznatky o maďarskej revolúcii roku 1956 a maďarsko-slovenské vzťahy roku 1956. In ŠTEFANSKÝ, Michal – ZAGORŠEKOVÁ, Marta (eds.). Krízy režimov sovietskeho bloku v rokoch 1948-1989. (Historicko-politologické pohľady.) Banská Bystrica: Pedagogická spoločnosť J. A. Komenského, 1997, s. 165 – 180.

GRAEBNER, Norman A. Cold War Diplomacy 1945-1960. New York: Van Nostrad, 1962.

GYÁNI, Gábor. Revolution, uprising, civil war: the conceptual dilemmas of 1956. In European Review of History – Revue européenne d'histoire, 2008, roč. 15, č. 2, s. 519 – 531.

GYÖRKEI, Jenõ et al. Soviet Military Intervention in Hungary, 1956. New York: Central European University Press, 1999.

HENIG, Ruth. The Peace That Never Was: A History of the League of Nations. London: Haus Publishing, 2019.

HOUSDEN, Martyn. The League of Nations and the Organisation of Peace. London: Routledge, 2012.

Charta Organizácie Spojených národov a Štatút Medzinárodného súdneho dvora. In Medzinárodné otázky, 1997, roč. 6, č. 2/3, s. 82 – 128.

IRMANOVÁ, Eva. Kádárizmus, vznik a pád jedné iluze. Praha: Karolinum, 1998.

JANKOWIAK, Stanisław – KOŚCIAŃSKI, Rafał – RECZEK, Rafał. 28 June 1956 in Poznań: one of the first months of Polish freedom. Poznań: Uniwersytet im. Adama Mickiewicza w Poznaniu, 2021.

JONES, Robert A. The Soviet Concept of 'Limited Sovereignty' from Lenin to Gorbachev: The Brezhnev Doctrine. London: Palgrave Macmillan, 1990.

JUDT, Tony. Povojnová Európa: História po roku 1945. Bratislava: Slovart, 2007.

KAPLAN, Karel. Československo v RVHP 1949 – 1956. Praha: Ústav pro soudobé dějiny AV ČR, 1995.

KENNEY, Charles D. The Twentieth C.P.S.U. Congress: A Study in Calculated Moderation. In American Political Science Review, 1956, roč. 50, č. 3, s. 764 – 786.

KISSINGER, Henry. Umění diplomacie – Od Richelieua k pádu Berlínské zdi. Praha: Prostor: 1996.

MARUŠIAK, Juraj. Maďarská revolúcia 1956 a Slovensko. In „Spoznal som svetlo a už viac nechcem tmu...“ pocta Jozefovi Jablonickému. Bratislava: Veda, 2005, s. 183 – 227.

MARWICK, Arthur. The Sixties: Cultural Revolution in Britain, France, Italy and the United States, c. 1958 – c. 1974. Oxford: Oxford University Press, 1998.

MEISLER, Stanley. United Nations: A History. New York: Grove Press, 1995.

MICHÁLEK, Slavomír. San Francisco 1945: vznik Organizácie Spojených národov. Bratislava: Veda, 2015.

MORRIS, Justin. Origins of the United Nations. In WEISS, Thomas G. – DAWS, Sam. The Oxford Handbook on The United Nations. Oxford: Oxford University Press, 2018, 41 – 58.

NAVRÁTIL, Jaromír (ed.). The Prague Spring 1968. Budapest: Central European University Press, 2006.

NĚMEČEK, Jan. Československo na prahu války a míru. In KOKOŠKOVÁ, Zdeňka –

KOCIAN, Jiří – KOKOŠKA, Stanislav. Československo na rozhraní dvou epoch nesvobody: sborník z konference k 60. výročí konce druhé světové války. Praha: Národní archiv, 2005, s. 31 – 39.

Organizace Varšavské smlouvy. Dokumenty a materiály 1955 – 1985. Praha: Naše vojsko, 1985.

OTU, Petre. Romania and the Invasion of Czechoslovakia by the Warsaw Pact. In Historical Yearbook, 2005, roč. 2, s. 29 – 38.

OUIMET, Matthew. The Rise and Fall of the Brezhnev Doctrine in Soviet Foreign Policy. Chapel Hill. London: University of North Carolina Press, 2003.

PACZKOWSKI, Andrzej. Pół wieku dziejów Polski. Warsaw: Wydawnictwo Naukowe, 2005.

PAUER, Jan. Praha 1968: Vpád Varšavské smlouvy. Praha: Argo, 2004.

PERSAK, Krzysztof. Kríza poľsko-sovietskych vzťahov v r. 1956. In ŠTEFANSKÝ, Michal – ZAGORŠEKOVÁ, Marta (eds.). Krízy režimov sovietskeho bloku v rokoch 1948 – 1989. (Historicko-politologické pohľady.) Banská Bystrica: Pedagogická spoločnosť J. A. Komenského, 1997, s. 101 – 116.

PERSAK, Krzysztof. The Polish-Soviet Confrontation in 1956 and the Attempted Soviet Military Intervention in Poland. In Europe-Asia Studies, 2006, roč. 58, č. 8, s. 1285 – 1310.

PROKŠ, Petr. Československo. Politická moc a sovětizace (1945 – 1948). In TEJCHMAN, Miroslav (ed.). Sovětizace východní Evropy. Země střední a jihovýchodní Evropy v letech 1944 – 1948. Praha: Historický ústav ČAV, 1995, s. 39 – 77.

RESTON, James B. Easing of Tensions Spreads to Parley, Speeds Charter. In The New York Times, 1945, roč. 94, č. 31, s. 4.

ROFE, J. Simon. Prewar and wartime postwar planning: antecedents to the UN moment in San Francisco, 1945. In PLESCH, Dan – WEISS, Thomas G. (eds.). Wartime Origins and the Future United Nations. London, New York: Routledge, 2015, s. 17 – 36.

RUGGIE, John G. Multilateralism: the Anatomy of an Institution. In International Organization, 1992, roč. 46, č. 3, s. 561 – 598.

RYCHLÍK, Jan. Genéza vzťahu mocností k možnosti samostatného Slovenska či obnovy Československa. In Slovensko na konci druhej svetovej vojny. Bratislava: Historický ústav SAV, 1994, s. 114 – 124.

SCOTT, George. The Rise and Fall of the League of Nations. London: Hutchinson & Co LTD, 1973.

SIKORA, Stanislav. Vedel, alebo nevedel? Alexander Dubček a invázia vojsk Varšavskej zmluvy do ČSSR. In MICHÁLEK, Slavomír (ed.). História zadnými dverami 2: nezvyčajné príbehy zo slovenských a svetových dejín. Bratislava: Premedia, 2020, s. 488 – 503.

SIVOŠ, Jerguš. Stranícke a bezpečnostné opatrenia v súvislosti s 21. výročím vstupu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. In Pamäť národa, 2009, 5, č. 3, s. 39 – 57.

SMETANA, Vít. Ani vojna, ani mír: velmoci, Československo a střední Evropa v sedmi dramatech na prahu druhé světové a studené války. Praha: Nakladatelství Lidové noviny, 2016.

STALIN, Josif Vissarionovič. Ekonomické problémy socialismu v SSSR. In Rudé právo, 4. 10. 1952, s. 2.

STEINER, André. The Council of Mutual Economic Assistance – An Example of Failed Economic Integration? In Geschichte und Gesellschaft, 2013, roč. 39, č. 2, s. 240 – 258.

STOLARIK, Mark M. The Prague Spring and the Warsaw Pact Invasion of Czechoslovakia, 1968. Forty years later. Mundelein: Bolchazy-Carducci Publishers, 2010.

ŠTEFANSKÝ, Michal – MICHÁLEK, Slavomír. Míľniky studenej vojny a ich vplyv na Československo (Od Trumanovej doktríny po Vietnam). Bratislava: VEDA, 2015.

ŠTEFANSKÝ, Michal. Studená vojna. Slovensko 1955 – 1962. Bratislava: Vojenský historický ústav, 2012.

VEBER, Václav. XX. sjezd KSSS a jeho místo v dějinách bolševismu. In Paměť a dějiny, 2016, roč. 10, č. 1, s. 3 – 12.

VYKOUKAL, Jiří. Sovětizace, lidová demokracie a komunismus. In TEJCHMAN, Miroslav (ed.). Sovětizace východní Evropy. Země střední a jihovýchodní Evropy v letech 1944 – 1948. Praha: Historický ústav ČAV, 1995, s. 7 – 38.

WILLIAMS, William A. The Tragedy of American Diplomacy. New York: Dell Publishing Co., Inc., 1962.

YERGIN, Daniel. Shattered Peace. The Origins of the Cold War and National Securuty State. Boston: Houghton Miffin, 1977.