Zdravie, choroby a výživa v staroveku

Zdravie každej spoločnosti je veľmi úzko späté s jej hygienickou a medicínskou úrovňou. Nebolo to inak ani v strednej Európe. Európska medicína bola, podobne ako u iných kultúr, vo svojich počiatkoch založená na domácom lekárstve, ktoré praktizovali bežní laici bez medicínskeho vzdelania. Spoločnosť nemala inštitucionalizované zdravotníctvo ani pevne stanovené hygienické pravidlá.

Medicína, resp. snahy o liečenie najrozličnejších chorôb a zrazení už vo svojich raných počiatkoch úzko súvisí so snahou človeka o prežitie. Inštinktívne využívanie liečivých rastlín pozorujeme aj u živočíchov. Človek sa naučil využívať bylinné a minerálne prostriedky ich pozorovaním, ale aj samostatným skúšaním, overovaním účinkov a najmä vzájomnou výmenou poznatkov o daných látkach.

Počiatky medicíny vidíme v domácom liečení, využívaní bylinných prostriedkov a rôznych magických praktík už od najstarších čias. Ľudové liečiteľstvo bolo odjakživa úzko spojené s používaním magických rituálov. Mnohé liečebné zvyky poznali už starousadlíci strednej Európy, ale mnohé sa na toto územie dostávali prostredníctvom obchodníkov a vojenských výprav v rámci dobývania nových území.

V závislosti od prostredia využívali najstarší obyvatelia aj liečivé pramene, ktorých priaznivé účinky na zdravie si veľmi rýchlo uvedomili. Najstaršie obyvateľstvo strednej Európy využívalo minerálne pramene na liečebné účely najmä formou pitia tejto na rôzne dôležité látky bohatej vody, v neskoršom období aj vo forme kúpeľov.

Zdravie, choroby a výživa v praveku

V najstarších dobách praveku boli ľudia lovci a zberači, ich jedálniček tvorila rastlinná aj živočíšna potrava. Archeologické nálezy kostrových pozostatkov paleolitického človeka dokazujú, že ľudia v paleolite netrpeli výrazne podvýživou. Vďaka neustálemu sťahovaniu za potravou, nevytvárali trvalé sídla, ktoré by boli zdrojom odpadov, a tým aj potenciálnych infekčných chorôb. Choroby boli spôsobené rôznymi parazitmi z potravy, najmä z dôvodu chýbajúcej tepelnej úpravy surového mäsa.

Z dôvodu častého sťahovania, nosenia ťažkých bremien a nedostatku ochrany pred nehostinnými poveternostnými vplyvmi bola dĺžka života priemerne 35 rokov u mužov. U žien bola ešte nižšia, len 30 rokov, čo spôsobovali okrem iného aj úmrtia pri pôrodoch. Celková nízka pôrodnosť a vysoká úmrtnosť novorodencov a detí je znakom tejto doby.

S postupným prechodom k usadlejšiemu spôsobu života v mezolite a jeho ukončením v eneolite sa zmenil aj jedálniček pravekého človeka. Počiatky poľnohospodárstva a menej mäsitej stravy loveckého spôsobu života spôsobili, že od mezolitu a v eneolite trpeli ľudia podvýživou, čo dokazujú archeologické kostrové nálezy. Tie ukazujú o niekoľko centimetrov nižšie postavy ľudí, ako to bolo v predošlých dobách.

V priebehu neolitu, keď sa ustálilo trvalé osídlenie, poľnohospodárstvo a chov domácich zvierat, dochádza opäť k postupnému zvýšeniu výživy, stravy a dlhšiemu životu, ktorý mohol byť ale skracovaný objavením sa nových chorôb. Tie boli spôsobené usadlým spôsobom života, hromadením odpadov aj väčším spoločenským stykom – obchod. Začali sa šíriť malária, žltá zimnica, osýpky, kiahne atď. Tie nevymizli, naopak začali sa ešte viac rozširovať a pridali sa k nim aj ďalšie choroby aj v nasledujúcom období. V minulosti sa na choroby pozeralo ako na nevôľu bohov alebo ako trest za zlé konanie. Uzmierením bohov obetami a nápravou správania sa snažili choroby vyliečiť.

Počas celého praveku netvorili choroby najväčší dôvod znižovania populácie. Najväčší dôvod úmrtí boli násilná smrť v bojoch o potravu, vojnové zranenia, úrazy a ich dôsledky.

Zdravie, choroby a výživa v staroveku

Antická medicína sa vďaka expanzii Rímskej ríše rozšírila všade tam, kam siahalo rímske impérium a prostredníctvom vojenských výprav a ciest obchodníkov aj ďaleko za jeho hranice. Diela gréckych a rímskych lekárov a výdobytky antickej medicíny sa šírili po Rímskej ríši, prenikli do všetkých provincií. Územie strednej Európy, ktoré zahŕňalo provincie Pannonia a Noricum, nebolo výnimkou. Lekárske znalosti a postupy, stavba a organizácia nemocníc, hygienické návyky sa v rímskych provinciách výrazne nelíšili od tých, ktoré boli v centre ríše. Postupne rímske zvyklosti a znalosti prenikali aj za hranice rímskych provincií a ovplyvňovali aj susediace územia. V rímskych provinciách sa snažili obyvatelia dosiahnuť rovnaký životný štýl, na aký boli zvyknutí z Ríma, tak sa dostáva spolu s armádou, obchodníkmi a ich rodinami do strednej Európy vysoký hygienický štandard Rimanov. Ten je symbolizovaný najmä rímskymi kúpeľmi (thermae), toaletami (latrinae), kanalizáciou (cloaca), vodovodným vedením (aqueductus), nemocnicami (valetudinaria) a samozrejme lekármi (medici) a ich medicínskymi znalosťami.

Grécka medicína

Antická medicína sa odvíja od medicíny gréckej. Prvé písomné zmienky o lekárskych praktikách, najmä v oblasti úrazovej medicíny resp. vojenskej chirurgie, nachádzame už u Homéra v Iliade. Samotný epos sa začína opisom moru vo vojenskom tábore. Už z popisu vidíme, ako vtedajší ľudia vnímali choroby – považovali ich za vôľu bohov, resp. za prejav ich nepriazne, v tomto prípade urážka boha Apolóna. V Iliade sa nedočítame o lekároch, ktorí by ochorenie moru liečili, vidíme tu snahu o uzmierenie boha. To, čomu sa venovali lekári pri Tróji, bolo ošetrovanie vojenských zranení, vyberanie šípov, vypaľovanie rán. Napriek množstvu bohov, ktorí zasahovali do osudov hrdinov pri Tróji, samotné liečenie sa obišlo bez magických alebo čarodejníckych praktík. Ošetriť zranenia svojich druhov boli schopní nielen profesionálni lekári, ale aj bežní vojaci. Pri opise lekárskych zručností v Iliade sa jedna z postáv, hrdina Idomeneus, vyjadrí „lekár je muž, čo cenu má za mnohých iných, vie totiž vytiahnuť šípy a priložiť hojivé lieky.“ (Hom. Il. XI 514-515) Za boha lekárstva bol v antike považovaný Asklépios. V antickom Grécku bolo veľa stredísk jeho kultu. Najvýznamnejšia bola svätyňa v Epidaure. Tá nadobudla časom panhellénsky (všegrécky) význam a postupne sa z nej kult rozšíril aj do iných miest. Asklépieiá vznikli na ostrovoch Kos, Knidos, Rhodos, v Korinte a aj v Aténach. Viedli ich Asklépiovi kňazi (asklepiadi), ktorí boli zároveň lekármi a o ktorých sa verilo, že sú vykonávateľmi vôle boha. V svätyniach sa liečilo metódou enkoimesis – inkubáciou, čiže uložením na spánok. Počas spánku sa dotyčnému chorému zdali sny, ktoré potom kňazi vyložili a prostredníctvom nich uložili liečenie. V niektorých prípadoch bolo možné priamo počas spánku vyzdravieť. Votívne nápisy nájdené pri viacerých Asklépieiách svedčia o vďake vyliečených, a teda aj o úspechoch liečby. Rozhodujúcim podnetom pre vznik modernej medicíny bola grécka filozofia. Od 6. st. pred Kr. prírodná iónska filozofia, spájajúca sa s menami filozofov Táles z Milétu (cca 624 – 546 pred. Kr.), Anaximandros (cca 610 – 546 pred Kr.), Anaximenes (cca 585 – 525 pred Kr.), neskôr aj Herakleitos z Efezu (544 – 483 pred Kr.). Filozofi (v gréčtine „milovníci múdrosti“) sa pokúšali vysvetliť prírodu pomocou svojich skúseností založených na zmysloch, ako aj predstavivosti založenej na empirických analógiách a racionálnych predpokladoch. Zaoberali sa otázkami ako vznikol svet a z čoho sa skladá. Za základ sveta považovali vodu, vzduch, oheň, zem. V tomto čase bola medicína neoddeliteľnou súčasťou filozofie, pričom niektorí filozofi boli aj lekármi. Pythagoras zo Samu (cca 580 pred Kr. – 572 pred Kr. až 496 pred Kr.) sa okrem iného venoval aj životospráve a dietetike, jeho žiak, Alkmaion z Krotónu (okolo r. 500 pred Kr.), údajne vykonával pitvy a za sídlo duše považoval mozog. Alkmaion je aj autorom prvej definície choroby, ktorá pracuje len s prirodzenými príčinami. Ďalší filozof, ktorý pôsobil aj ako lekár, bol Empedokles z Akragantu (cca 493 – 433 pred Kr.)

Hippokrates z ostrova Kos

Za „otca medicíny“, zakladateľa modernej medicíny, ktorá sa nespolieha na náboženské presvedčenie a liečiteľskú mágiu, ale je založená na pozorovaní klinických príznakov a na racionálnych záveroch, považujeme Hippokrata z ostrova Kos (cca 460 – 370 pred Kr.). Hippokrates položil základy medicíny ako vedeckého odboru. Jeho činnosť spadá do obdobia vrcholu gréckej civilizácie, do 5. stor. pred Kr. Hippokrates sa narodil do lekárskej rodiny. Od otca a starého otca lekárov sa naučil medicínsku prax a získal aj výborné teoretické vzdelanie, vzdelával sa aj u uznávaného dietetika a lekára Herodika zo Selymbrie, lekára známeho najmä odporúčaním cvičenia, masáží a dlhých prechádzok. Hippokrates najprv pôsobil na rodnom ostrove a neskôr ako putovný lekár – periodeut. Považuje sa za hlavnú osobnosť lekárskej školy na ostrove Kos, ktorá neskôr tvorila konkurenciu knidskej lekárskej škole. Obe školy stáli proti sebe, napriek tomu, že ich učenie bolo veľmi podobné a líšilo sa len v detailoch (knidská škola kládla dôraz na špeciálnu patológiu). Vo vysoko veku zomrel Hippokrates v Larisse, kde ho aj pochovali. Jeho dvaja synovia a zať pokračovali v jeho tradícii ako lekári.

Corpus Hippocraticum

Hippokratovo meno nesie zbierka spisov, ktorá odráža prakticky všetky lekárske znalosti svojej doby. Corpus Hippocraticum obsahuje 58 spisov (73 kníh) a bol dokončený pravdepodobne až niekedy v 2. st. po Kr. Väčšina spisov pochádza z obdobia druhej polovice 5. a zo 4 st. pred Kr. Kedy môžeme datovať vznik tejto zbierky, nie je presne známe. Už súčasní, ale aj neskorší učenci a lekári, ktorí pracovali s týmito pojednaniami a komentovali ich, sa zaoberali rôznorodosťou štýlov a ich rozporuplným obsahom. Najpravdepodobnejšie je, že zbierka vznikala postupne a okrem Hippokratových spisov sa v nej nachádzajú spisy jeho synov a nasledovníkov, ako aj diela neskorších lekárov. Obsah i forma zbierky sú rôznorodé. Veľká časť zachovaných spisov sa venuje popisu a liečenie jednotlivých prípadov (kazuistika), iné teoretickým úvahám o ich povahe a pôvode. Niektoré spisy sú písané pre lekárov, iné pre laikov. Sú medzi nimi aj eseje a pojednanie o lekárskych témach, vrátane psychiatrických. Nájdeme tu rôzne diagnózy, opisy chorôb, návody pre chirurgov, všeobecné predpisy, diétne predpisy, ženské choroby a mnoho ďalšieho. Text zbierky sa zachoval aj v latinských, arabských, hebrejských a sýrskych prekladoch.

Humorálna teória

Hippokratovská medicína bola ovplyvnená pytagorejskou prírodnou teóriou, ktorá hlása, že príroda bola vytvorená zo štyroch prvkov (voda, zem, vietor a oheň). Preto sa telo podobným spôsobom skladá zo štyroch telesných štiav (humores – žlč, čierna žlč, hlien a krv), odtiaľ aj názov – humorálna teória. Tieto telesné šťavy sú u zdravého človeka vždy v rovnováhe. Ak sa tieto tekutiny dostanú do nerovnováhy, postihnutý človek ochorie. Lekár musel obnoviť zdravú rovnováhu týchto štiav uľahčením uzdravovacej práce „benevolentnej prírody“. Túto teóriu neskôr rozvinul vo svojej práci Galénos, a práve vďaka nemu sa tzv. humorálna teória, vysvetľujúca vznik choroby ako nesprávne zloženie pomeru telesných štiav, stala základom antickej medicíny. Pacient sa považoval za súčasť prírody, ktorá sama má veľkú liečivú silu. Preto sa jedným z hlavných požiadaviek stalo poznanie konkrétnych životných podmienok človeka a ich vplyv na organizmus, ako aj znalosť osobnosti pacienta, jeho návykov a temperamentu. Z humorálnej teórie vychádza aj delenie ľudských temperamentov (z lat. slovesa temperare – miešať, v tomto prípade tekutiny). Základné temperamenty sú: sangvinik (krv – sanguis), flegmatik (hlien – phlegma), cholerik (žlč – cholé) a melancholik (čierna žlč – melaina cholé).

Hippokratovská medicína a prísaha

Základom hippokratovskej medicíny bolo presvedčenie, že choroby nemajú žiadne iracionálne, náboženské príčiny a pozorovanie pacienta je veľmi cenné pre prax. Hippokratovskí lekári považovali za najdôležitejšiu časť práce lekára určiť prognózu. V ich centre záujmu bol pacient, nie choroba. Pozorovaním pacienta prichádzali na svoje zistenia aj liečenie. Všímali si omnoho viac príznakov, ako dnešní lekári. Napríklad tzv. hippokratovská tvár označuje dodnes výraz tváre pacienta pred smrťou. Úlohou lekára malo byť presvedčiť pacienta o spôsobe liečby. Hlavným mottom hippokratovského lekára bolo pomáhať, alebo aspoň neškodiť. Od čias Hippokrata sa medicína sa stáva praktickým umením, ktoré nesie vysoké etické ideály. Prísaha (‛όρκος, iusiurandum) sa nachádza v Corpus Hippocraticum, ale Hippokratovo autorstvo je otázne. Ako súbor etických zásad lekára mohla vzniknúť aj omnoho neskôr a Hippokratovi sa pripisovať len na základe historických súvislostí. Prvá doložená zmienka o prísahe sa nachádza až v diele po latinsky píšuceho lekára Scribonia Larga z 1. storočia. Dôležitú úlohu zohrávala správna životospráva, dbalo sa na dietetické pravidlá, dostatok pohybu, čerstvý vzduch, masáže a kúpele. Grécka medicína a jej učenie sa stali základom medicíny Rimanov a prostredníctvom nich aj celej Európy.

Medicína v Rímskej ríši

Rímske lekárstvo vychádzalo pôvodne z domácej medicíny, liečiteľstva a magických praktík. Mnoho sa Rimania naučili od pôvodného obyvateľstva Itálie, najmä hygienické pravidlá, odvodňovanie, kanalizáciu a kúpeľníctvo prevzali od Etruskov. Vedeckú medicínu prebrali až od Grékov. O oficiálnom prijatí gréckeho boha lekárstva Asklépia do Ríma informuje Lívius, kde hovorí o jeho pozvaní z dôvodu epidémie v Ríme v roku 293 pred Kr. Popis príchodu nájdeme aj u Ovídia a Valéria Maxima. Rimania prevzali od Grékov najprv božský symbol lekárstva a až potom začali využívať aj služby lekárov. Pramene k poznaniu dejín antickej medicíny tvoria okrem samotných diel antických lekárov aj diela polyhistorov Aula Cornelia Celsa (cca 25 pred Kr. – 50) O lekárstve (De Medicína) a Plínia Staršieho (23 – 79) Prírodoveda (Naturalis Historia). Prvými lekármi v Ríme boli Gréci, najprv grécki otroci (servus medicus), ktorí svojimi znalosťami výrazne prevyšovali schopnosti domáceho liečenia Rimanov a stali sa dôležitou súčasťou domácností bohatých Rimanov. Do Ríma sa postupne sťahovali aj slobodní Gréci, ktorí začali vykonávať medicínsku prax. Ich kvalita a úspechy v uzdravovaní sa rôznili a mnohí vyvolávali v Rimanoch obavy.

Asklepiades z Bithýnie

Od 1. storočia pred Kr. s príchodom významného gréckeho lekára Asklepiada z Bithýnie (cca 124 – 60 pred Kr.) môžeme hovoriť o rozvoji medicíny v Ríme. Asklepiades sa v Ríme tešil veľkej obľube. Priniesol v porovnaní so svojimi predchodcami, z ktorých mnohí sa medzi Rimanmi neslávne zapísali ako „kati“ (carnifex) rezaním, humánnu medicínu. Jeho techniky zámerne nespôsobovali pacientom bolesť, odporúčal im na choroby kúpele a ako prvý zdokumentovane využíval masážnu terapiu. Medzi jeho ďalšie liečebné odporúčania patrila konzumácia vína proti boleniu hlavy a počúvanie hudby na celkové upokojenie celého tela. Od tohto obdobia môžeme hovoriť o príchode študovaných a kvalitných lekárov a postupnom získaní rešpektu k tomuto povolaniu. Napriek tomu počas celých stáročí pretrvával rezervovaný postoj k lekárom, čo do istej miery súviselo aj s ich cudzím pôvodom. Medicína sa rozvíjala najmä v oblasti chirurgie, kde sa lekári učili na zraneniach priamo na bojiskách alebo v gladiátorských školách. Medzi najvýznamnejších lekárov rímskeho obdobia po Asklepiadovi patria lekári gréckeho pôvodu, predstavitelia jednotlivých gréckych filozoficko-medicínskych škôl, ktorí študovali v najprestížnejších lekárskych centrách (napr. Kos, Alexandria, Krotón alebo Elea), pôsobili po celej ríši a nakoniec sa usadili v Ríme.

Soranos z Efezu

Do dejín medicíne sa významne zapísal Soranos z Efezu (98 – 138), za svojich čias všestranne pôsobiaci lekár. Sorana dnes poznáme najmä ako ženského lekára a zakladateľa pôrodníctva, a to vďaka jeho spisu o pôrodníctve O pôrodníckom umení a chorobách žien (De arte obstericia morbisque mulierum), ktorý sa z jeho rozsiahleho diela jediný zachoval. Latinský preklad jeho po grécky napísaného diela, známy aj ako Gynekológia (Gynaecia), bol venovaný pôrodným babiciam a Soranos ho napísal ako základnú príručku obsahujúcu všetky poznatky dôležité pre pôrodné babice (obstetrix). V diele sa venuje otázkam ženského tela, ženským chorobám, pohlavnému styku, otehotneniu, nevynecháva ani antikoncepčné a abortívne prostriedky. Venuje sa samostatne aj pôrodu a následnej starostlivosti o rodičku aj novorodenca. Tieto pokyny a rady neboli určené pre širokú verejnosť, ale pre odborníkov v pôrodníckej oblasti. Poznatky a rady, ktoré sú v diele určené pôrodným babiciam pri starostlivosti o ženy nielen počas tehotenstva a pôrodu, sa stali základom pôrodníctva a gynekológie na dlhé stáročia a Soranovo dielo a mnohé jeho postupy a znalosti sa využívali ešte aj v 19. storočí.

Galénos z Pergamonu

K najväčšiemu rozmachu lekárskej vedy v rímskej ríši dochádza v 2. storočí po Kr. s lekárom a zručným chirurgom Galénom z Pergamonu (130 – 200), ktorý z medicíny vytvoril ucelený vedecký systém syntézou a výkladom všetkých vtedajších dostupných lekárskych vedomostí. Na rozdiel od jeho predchodcov vieme o Galénovom živote a práci mnoho informácií priamo z jeho diela, z mnohých medicínskych spisov, ktoré sa neskôr zachovali pod súborným názvom Corpus Galenicum. Galénos pôsobil ako lekár v gladiátorskej škole, kde získal mnoho praktických chirurgických zručností a anatomických znalostí pri ošetrovaní zranených gladiátorov. Patril aj medzi priekopníkov pokusov na zvieratách, uskutočňoval pitvy a vivisekcie zvierat. Pôsobil v rodnom Pergame aj v Ríme, kde konal verejné prednášky z anatómie a od roku 169 stal lekárom cisárovho syna Commoda a potom aj samotného cisára Marka Aurelia. Galénos kládol veľký dôraz na lieky a liečivé prostriedky, najmä na správne dávkovanie množstva účinnej látky. V prvých dvoch storočí nášho letopočtu sa veľmi obľúbeným stalo využívanie jedov na odstraňovanie nepohodlných osôb. Galénos sa popri svojich mnohých medicínskych úspechoch preslávil aj svojím protijedom, ktorý pripravoval Markovi Aureliovi. Jeho predpis nebol úplne pôvodný, staval ho na už existujúcich všeobecne pôsobiacich protijedoch (mithridatum). Galénos rozšíril pôvodný recept, a ten nakoniec pozostával zo 75 látok (vrátane tela zmije). Galénos sa zaslúžil aj o rozkvet farmakológie. Roztriedil liečivá podľa stupňa účinku a základných kvalít. Popísal viac ako 450 liečivých látok rastlinného, živočíšneho a minerálneho pôvodu a mnoho rôznych zlúčenín a zmesí a zaslúžil sa o revolučné zmeny v technológii prípravy liekov. Do praxe zaviedol prípravy viacerých nových prípravkov a extraktov na báze octu, vína, medu a ďalších látok. Ako prvý vyslovil názor, že liečivá využije ľudský organizmus efektívne, len ak sú racionálne zapracované do určitých liekových foriem. Požadoval, aby sa lieky pripravovali presne podľa receptu, čím sa snažil zabezpečiť ich štandardné zloženie. Jednotlivé komponenty lieku presne vážil. Jeho menom sa dodnes označuje vedný odbor farmácie, ktorý sa zaoberá spracovaním a výrobou liekov z liečiv – galenika. Predchodcami Galéna v oblasti farmakológie boli viacerí lekári a botanici. Gaius Caecilius Plínius Secundus Starší (Plínius Starší) a jeho dielo Naturalis historia je základným prameňom poznania antickej spoločnosti v takmer všetkých oblastiach, nevynímajúc ani botaniku (knihy XII – XIX) a medicínu (knihy XX – XXXII). Význam Plínia Staršieho pre dnešné štúdium antickej medicínskej starostlivosti spočíva aj v tom, že vo svojom diele zosumarizoval dovtedajšie poznatky o tomto odbore. Vďaka nemu sa zachovali mená a názvy diel mnohých, inak neznámych lekárov a lekárok gréckej aj rímskej doby. Z hľadiska farmakológie je jeho dielo považované za základný prehľad liečivých rastlín a ich použitia, ktoré Rimania prvého storočia poznali. V deviatich knihách približuje názvy mnohých látok spolu so spôsobom ich prípravy a použitia na liečebné účely.

Scribonius Largus a Pedanios Dioscorides

Za najvýznamnejších autorov venujúcich sa farmakológii a systematizátorov dovtedajších znalostí považujeme dvoch lekárov pôsobiacich v cisárskom období – Pedania Dioscorida a Scribonia Larga. Obšírne informácie o rastlinných prostriedkoch, liečivách aj jedoch možno nájsť v diele Scribonia Larga (1. storočie) osobného lekára cisára Claudia a autora lekárskeho spisu Recepty (Compositiones), ktoré tvorí súbor 271 lekárskych predpisov. V týchto receptoch sa uvádzajú lieky na choroby vymenované podľa obľúbeného antického systému klasifikácie od hlavy po päty (a capite ad calcem). Zároveň tu môžeme nájsť aj teoretické informácie o práci lekára a zásady správania sa voči pacientovi. Pedanios Dioscorides (40 – 90) pracoval ako lekár v rímskej armáde počas vlády cisárov Nerona a Vespasiana. Počas vojenských výprav prešiel s armádou postupne väčšinu Európy a Stredného Východu, čo mu umožnilo venovať sa popri medicínskej starostlivosti o vojakov aj botanike. Zbieral liečivé rastliny, študoval ich účinky na živé organizmy. Počas svojich ciest preštudoval väčšinu dostupných rastlinných liečiv i jedov, rovnako ako mnoho liečebných postupov a prostriedkov, používaných na územiach, ktoré precestoval. Z týchto informácií vytvoril monumentálne päťzväzkové dielo, ktoré v latinskom jazyku vyšlo pod názvom De materia medica a je právom považované za najvýznamnejší antický farmakologický spis, ktorý vytvoril základ pre modernú farmakognóziu. Ako liekopis sa používal viac než 1500 rokov a stal sa predchodcom moderných liekopisov. V stredoveku sa táto kniha rozšírila v latinskej, gréckej aj arabskej podobe.

Lekársky stav u Grékov a Rimanov

Medicínska profesia nebola v antike až do 3. st. po Kr. inštitucionalizovaná, nevydávali sa diplomy alebo osvedčenia o absolvovaní štúdia, vzdelanie bolo súkromnou záležitosťou daného lekára. Lekárom mohol byť v podstate každý, záviselo od schopností a prestíže, ktorá mu získala klientelu. Lekár pôsobil na jednom stálom mieste alebo putoval po krajine a ponúkal svoje služby, rovnako ako Hippokrates. Až od čias helenizmu sa lekári dostávali do služieb obce, ktoré si ich najímali a aj ich platili. V prípade, že sa lekárovi nedarilo, jednoducho zmenil prácu. Pod vplyvom filozofie a sofistov sa začalo medicínske umenie u Grékov považovať za techné (činnosť spojená s vedou, umením a remeslom), ktorú bolo možné, ako každé remeslo, sa naučiť. Otec-lekár predával najmä praktické skúsenosti synovi. Neskôr si skúsený lekár zobral poslucháčov aj mimo rodinu. Množstvo študentov sa rozrastalo, až postupne vznikla škola. Nádejní lekári študovali literatúru, mohli sa zúčastňovať prednášok, ale v praxi sa učili hlavne sledovaním skúseného lekára pri práci a neskôr spoluprácou s ním. Lekárske povolanie sa dedilo, synovia najčastejšie pokračovali v šľapajach otcov, zo zachovaných náhrobných nápisov je zrejmé, že spoluprácou a sledovaním lekára sa medicínskemu povolaniu vyučili niekedy aj ich dcéry alebo manželky. Nebolo to však podmienkou, lekárom sa mohol stať ktokoľvek. Budúci lekári študovali literatúru, mohli sa zúčastňovať prednášok (akademické centrá zamerané priamo na štúdium medicíny boli Kos a Alexandria), ale vzdelávali sa hlavne sledovaním skúseného lekára pri práci a neskôr spoluprácou s ním. Organizované štúdium medicíny v Rímskej ríši zaviedol až v prvej polovici 3. storočia cisár Alexander Severus, ktorý presne určil miesta štúdia medicíny aj jeho obsah. Udelil prvé tituly učiteľov lekárstva a určil výšku ich platov. V tomto období sa lekári tešili veľkej úcte a mali značné privilégia. Z prameňov vyplýva, že v Ríme pôsobilo v období cisárstva množstvo lekárskych špecialistov: očný lekár (medicus ocularius), ušný lekár (medicus auricularius), chirurg (medicus chirurgicus) alebo všeobecný lekár medicus. Mnohí z týchto lekárov pôsobili na cisárskom dvore ako „medici familiae Augustae“. Zaujímavé zistenia ponúkajú nápisy lekárov a medicínskych pracovníkov zo strednej Európy. Z nápisov je zrejmé, že v porovnaní z nápismi z Ríma, alebo Itálie, prípadne iných provincií, v tejto oblasti absentujú verejní lekári. Lekári platení obcou absentujú medzi nápismi úplne, lekári so súkromnou praxou sú zastúpení minimálne. Na druhej strane je v Panónii doložené veľké množstvo vojenských lekárov. Absencia civilných lekárov v tejto lokalite nie je jediná, rovnaké zistenia ponúkajú nálezy nápisov, resp. ich absencia, v provinciách Britannia, severná časť Gallie, Germania, africké provincie (v období principátu) alebo iné podunajské provincie s výnimkou provincie Moesia Inferior. Nedostatok civilných lekárov je možné vysvetliť tým, že romanizácia strednej Európy sa začala až po obsadení lokality. V latinsky hovoriacich provinciách Rímskej ríše nebola dlhá tradícia verejných lekárov, na rozdiel od východných provincií, kde lekári mali dlhoročnú tradíciu siahajúcu až do 4. storočia pred n. l. Druhým podstatným dôvodom je ekonomická situácia. Tieto regióny mali málo veľkých mestských centier, kde si lekári mohli zarábať na živobytie len medicínskou praxou. Túto podmienku medicínskeho povolania predostrel už Galenos, ktorý tvrdil, že aby mohli špecialisti prekvitať, potrebujú pracovať vo veľkých metropolách, akými sú Alexandria alebo Rím. Lekári potrebovali okolo seba relatívne prosperujúcu komunitu alebo pôdu, ak by mali zostať dlho na jednom mieste. To tiež vysvetľuje fakt, prečo v uvedených provinciách nepôsobili žiadni medicínski špecialisti (chirurgovia, oční, ušní lekári). Otázka postavenia lekárov v rámci spoločnosti nie je jednoduchá, keďže pohľad na lekárske povolanie sa v priebehu jednotlivých storočí existencie ríše značne menil. Povolanie lekára nebolo v prvopočiatkoch Rímskej ríše veľmi vysoko hodnotené a bolo vyhradené pre otrokov – servi medici, neskôr aj pre prepustencov a cudzincov, čo dokazujú aj nápisy. Riman z vyššej spoločenskej triedy nepovažoval toto povolanie za hodné svojho postavenia. Medicína nepatrila medzi tzv. artes liberales – slobodné umenia, činnosti, ktorým sa venovali rímski občania a neplynul z nich finančný úžitok. Lekári dostávali finančné odmeny (honorarium), teda čestný dar, ktorý nesmeli žiadať, hoci Plínius referuje o zderských honorároch lekároch. Postupne získavali lekári viaceré privilégiá. Caesar udelil všetkým cudzím lekárom občianske práva, Augustus oslobodil lekárov v Ríme od tzv. munera, občianskych povinností, Vespasianus a Hadrianus rozšírili tieto úľavy aj do provincií. Za Tibéria sa začali tvoriť tzv. kolégiá lekárov. Od začiatku cisárstva platil štát lekárov pracujúcich na cisárskom dvore, vojenských aj verejných lekárov, ktorí sa starali o chudobné obyvateľstvo a verejnú hygienu. Informácie môžeme získať aj z právnických textov. V Rímskej ríši existovalo aj množstvo zákonov, ktoré sa venovali aj lekárskemu stavu (Lex Aquilia). Na jednej strane chránili pacientov, na druhej strane aj samotných lekárov, keďže rímske právo nerozlišovalo medzi smrťou spôsobenou lekárom (z dôvodu nevedomosti alebo komplikácii) a úmyselnou vraždou. Lex Aguilia sa do značných podrobností venuje napríklad aj otázke liečenia otrokov (tí sa často stávali predmetom pokusov a učení) a následných retribúcii pre pánov týchto otrokov. V dochovaných literárnych prameňoch pojednávajúcich o každodennom živote Rimanov sa dočítame, že Rimania si zdravie vážili ich cieľom bolo chorobám predchádzať. Až v prípade vážnejšieho ochorenia povolávali lekárov. Lekári dávali chorým lieky, predpisovali cvičenie, diéty, pomáhali napríklad aj otvárať žily pri samovražde. Na druhej strane boli schopní aj zachrániť život človeku, ktorý sa pokúsil o samovraždu podrezaním žíl. V rímskom svete ovplyvnenom stoickou filozofiou neboli samovraždy nijak neobvyklé. Dôvodom na samovraždu bola okrem politických dôvodov v časoch vlády niektorých cisárov, najčastejšie dlhá a ťažká choroba. Spôsoby boli rôzne, obľúbeným bolo odmietnutie jedla, prebodnutie, pustenie si žilou, dokonca zviazanie sa a skočenie do jazera.

Ženy a antická medicína Čo môže vo svetle neskorších storočí, poznamenaných bojom za zrovnoprávnenie pohlaví, znieť zvláštne, je fakt, že v Rímskej ríši (podobne ako aj v Grécku) pracovali aj ženy lekárky, zarovno svojim mužským kolegom. Táto rovnosť je doložená viacerými prameňmi. Ich pacientkami boli asi výhradne ženy. V rímskej spoločnosti bolo síce postavenie žien značne voľnejšie ako v Grécku, ale aj napriek tomu intímne otázky ženského tela nepatrili k bežným témam. Je pochopiteľné, že Rimanky uprednostňovali ženské lekárky a pravdepodobne s nimi riešili aj iné problémy ako len tehotenstvo a pôrod. Plínius Starší v 28. knihe Naturalis historia píše o ženách, ktoré samé liečili a aj písali o gynekológii a pôrodníctve. Sotira predpisovala lieky na problematickú menštruáciu a horúčku rodičiek. Olympias z Théb a Salpe, z gréckeho ostrova Lemnos písala o vyvolaní i zabránení potratu, menštruačných problémoch, neplodnosti a všeobecne o ženských chorobách. Plínius Starší spomína aj ďalšie lekárky Lais, Elephantis a Aspasia z Ríma. Jediný zachovaný text od ženy lekárky pochádza z prelomu 2. a 3. storočia od Metrodory (O utrpení žien ako matiek).

Pôrodníctvo a gravidita V žiadnom z prameňov nemáme zachovaný popis ženy lekárky, ani jej povinnosti prípadne vzdelanie. Soranos zaznamenal povinnosti pôrodnej babice počas pôrodu aj po ňom a ideálne vlastnosti pre túto profesiu. Tak ako lekármi boli skôr muži, babice (obstetrices) boli výlučne ženy, čo potvrdzujú aj náhrobné nápisy. Soranos píše, že ideálne je vyberať šikovné a zručné dievčatá, s dobrou pamäťou a láskou k práci, robustnej postavy, s jemnými a úzkymi rukami a krátkymi nechtami. Soranos popri mnohých iných vlastnostiach zdôrazňuje, že babica nesmie byť chamtivá, aby nepodľahla podplácaniu od žien, ktoré chcú potraty. Aj Iuvenalis poukazuje na fakt, že v Ríme sa pohybovali babice, ale aj bylinkári či bylinkárky, ktorí predávali nielen antikoncepčné prostriedky, ale za peniaze pomáhali aj ukončiť neželané tehotenstvo. Mnohé ženy pri tom nezriedka prišli o život. Soranos sa vo svojom diele venuje do hĺbky problematike ukončenia tehotenstva potratom, pričom rozlišuje medzi prirodzeným, spontánnym potratom a umelo vyvolaným potratom (interrupciou). Ako abortívne prostriedky Soranos uvádza prudké pohyby, rázne kroky, otrasy, napríklad pri jazde vozom, zdvíhanie ťažkých predmetov, každodenný sedací kúpeľ v nie príliš horúcej vode, močopudné odvary, dráždivé pokrmy, púšťanie žilou, stláčanie maternice, trenie genitálií a epigastria. Ako relatívne málo nebezpečné bylinné prostriedky na vyvolanie potratu odporúča Soranos čakanku, biele korenie, myrhu, lanové semeno, kardamón, síru alebo palinu, z ktorých bolo možné pripraviť odvar na pitie. Soranos upozorňuje odmieta príliš silné prostriedky. Zároveň vystríha pred nebezpečenstvom mechanickej interrupcie („oddeľovať embryo pomocou niečoho s ostrými hranami“), lebo hrozí riziko zranenia priľahlých častí. Potrat vykonávaný mechanickými prostriedkami, ako fetálny hák, rozdrvenie lebky dieťaťa atď., Soranos z dôvodu častých úmrtí žien odmietal. Pripúšťal ho iba vo veľmi výnimočných prípadoch, pri komplikovanom pôrode ohrozujúcom rodičku. Žena mala vždy prednosť pred dieťaťom a komplikované tehotenstvo sa často ukončilo skôr, ako došlo k ohrozeniu života matky. Soranos sa venuje aj stavu pacientky po prekonanom potrate a zdôrazňuje, že je dôležité takúto pacientku liečiť ako pri zápale a jej stav nezanedbať. Príčinu pôrodných ťažkostí, predčasných pôrodov a potratov videl Soranos v obraze celkového zdravotného stavu rodičky, v abnormálnom tvare panvy, či v nevýhodnej polohe dieťaťa. Ženy sa stávali matkami vo veľmi mladom veku, v čase, keď na to ešte neboli fyzicky pripravené. Je zrejmé, že problém vysokej úmrtnosti žien pri pôrodoch a komplikovaných tehotenstvách nebol obmedzený len na Rím, ale týkal sa všetkých provincií. Súvisel s nedostatočnou hygienou – množstvo žien, ak prežilo pôrod, zomieralo v prvé dni alebo týždne po ňom – aj s príliš skorým tehotenstvom. Komplikácie vznikali aj z dôvodu celkovej nepripravenosti mladých matiek, ženy vstupovali do manželstva a materstva príliš skoro (sobáše boli povolené od 12. roku veku dievčaťa, podľa Augustovej legislatívy.) Rovnako vysoká bola aj detská úmrtnosť, väčšina detí sa nedožila prvých narodenín, podľa najnovších moderných výskumov sa odhaduje detská úmrtnosť v Rímskej ríši počas prvého roka života až na 20 – 40%.

Zdravotná starostlivosť v armáde

Potreba kvalitného ošetrenia vojenských zranení bola základnou hnacou silou rozvoja armádnej medicíny. Pred vznikom odbornej vojenskej medicínskej starostlivosti boli vojaci odkázaní sami na seba a bolo samozrejmé, že v prípade potreby boli všetci pripravení pomôcť druhému a aj bežní vojaci boli schopní ošetriť zranenia svojich spolubojovníkov. Aj radoví vojaci čoskoro získali vedomosti o prvých princípoch chirurgie, na základné ošetrenie mali v rámci výbavy k dispozícii obväzy. Forma samoošetrovania a starostlivosti o druhov fungovala prirodzene naďalej aj po vyčlenení profesionálnych lekárov. Základnou podmienkou fungovania lekárskeho personálu v rámci armády bola starostlivosť o zranených, v druhom rade o chorých vojakov. Aj najlepší antickí lekári – chirurgovia, ako napríklad Galenos, vyšli z armádneho, prípadne gladiátorského, prostredia. Pri ošetrovní akútnych zranení, teda praxou, sa najlepšie učili medicínskym a chirurgickým zručnostiam a najlepšie spoznali ľudské telo. Úloha lekárov v boji je aj najstaršie dokumentovaným opisom lekárskych praktík v antickej literatúre. Prvé písomné zmienky úrazovej medicíny resp. vojenskej chirurgie, nachádzame už u Homéra v epose Ilias. Lekári pri Tróji ošetrovali vojenské zranenia, vyberali šípy, vypaľovali rany. Podobne prebiehalo ošetrovanie aj medzi rímskymi vojakmi, čo približuje ďalší hrdinský epos, Aeneis z pera Vergília. Vergílius opisuje strelné zranenie hrdinu Aenea, ktorý sa snažil vytiahnuť si šíp po zásahu sám, až nakoniec musel po mnohých neúspešných pokusoch vyhľadať pomoc lekára Iapyta. Lekár vybral hrot šípu kliešťami a ranu polial medikamentom pripraveným z liečivých bylín. V uvedených umeleckých stvárneniach bojov sa dozvedáme aj o konkrétnom postupe liečby vojenského zranenia, ako aj zásahu bohov do liečby (bohyňa Venuša, matka Aenea, pomohla pri liečbe zranenia tým, že do lieku od lekára Iapyta vložila vlastné byliny, a tie ranu zahojili.). Reálne zmienky o zranených a následnej starostlivosti o nich ponúkajú vojenské zápisky, v ktorých ale absentuje konkrétny postup liečby. V drobných zlomkoch sa dozvedáme o postupoch starostlivosti o zranených vojakov. V Caesarových Zápiskoch o vojne v Gallii (De bello Gallico) aj O občianskej vojne (De bello civilli) a nasledujúcich vojenských konfliktoch (Africká a Hispánska vojna) sa nachádzajú aj prvé stopy systematickej starostlivosti o pohodlie ranených. V občianskej vojne Caesar zaznamenal, že keď to bolo len trochu možné, odložil pochod armády, aby sa zranení mohli doliečiť. Ak ho okolnosti prinútili opustiť zranených vojakov a postupovať ďalej, zriadil pre nich tábory alebo posádky, prípadne ich ubytoval medzi obyvateľmi, kam ich prepravili na vozoch. Táto raná forma starostlivosti o zranených vojakov, teda ich umiestnenie do súkromných domácností obyvateľstva okolitých osád a miest, sa zdá byť najčastejšou formou starostlivosti o ich pohodlie v období pred založením stálych nemocníc v rámci vojenských táborov. Napriek viacerým zmienkam ohľadom starostlivosti o zranených sa Caesar o vojenských lekároch vôbec nezmieňuje. Suetonius zachoval informácie, že Caesar udelil všetkým lekárom občianske práva, ale v tomto prípade išlo o civilných mestských lekárov. V tomto období neexistovali oficiálni vojenskí lekári. Systematické formovanie armádneho lekárstva sa viaže až s reformami cisára Augusta. Prvými oficiálnymi zdravotníkmi na bojovom poli boli osobní sprievodcovia veliteľov, ktorí si ich vydržiavali pre vlastnú potrebu, ale je predpoklad, že v prípade potreby zasiahli aj medzi vojakmi. Ohľaduplnosť voči zraneným, ktoré prejavoval Caesar, by mohlo byť dokladom tohto názoru. Akokoľvek obmedzená a nedostatočná bola takáto pomoc jedného lekára pre celú vojenskú jednotku, znamenala dôležitý krok k vymenovaniu lekárov pre všeobecnú vojenskú službu. Potreba stálych lekárov v armáde bola taká silná, že keď bol za Augusta reorganizovaný vojenský systém a bola zriadená stála armáda so stálym táborom, do každej légie boli menovaní medici. Dokladmi tohto povolania je množstvo zachovaných nápisov, ktoré dokladajú termíny medicus legionis a medicus cohortis, ako aj ďalšie špecializácie. Veľké množstvo epigrafických a archeologických dokladov vypovedá o armádnej zložke antickej zdravotnej starostlivosti v celej Rímskej ríši, aj v provinciách strednej Európy. Dokladom prítomnosti lekárov a ich práce v oblastiach strednej Európy je množstvo archeologických nálezov z Carnunta a Aquinca. K najvýznamnejším nálezom patria medicínske nástroje, monumenty venované liečiteľským božstvám (Aesculapius, Hygeia) a nemocnice (valetudinaria). Medici, najčastejšie dokumentovaná kategória, boli vycvičení vojaci, ktorí vykonávali lekárske funkcie v posádkach aj počas ťažení. Najčastejšie je doložené jednoduché označenia medicus cohortis, medicus legionis, prípadne miles medicus legionis. Táborový lekár bol medicus castrensis, medicus castrorum. Špeciálne postavenie mal lekár, ktorý dostával dvojnásobný plat (medicus duplicarius). Ďalším doloženým zdravotníckym povolaním v armáde bol capsarius (pomocník na obväzovanie rán). Medzi špecialistov patril medicus chirurgus (chirurg), medicus clinicus (internista) a medicus ocularius (očný lekár), ako aj marsus (špecialista na uhryznutie hadom). Nápismi sú doložení aj praktikanti (discentes capsariorum), čo poukazuje na existenciu praktickej výučby priamo na bojisku. Optiones valetudinarii mali na starosti vedenie nemocnice, ale či to boli len administratívni pracovníci, alebo mali aj lekárske povinnosti, nie je možné presne určiť. Za zmienku stojí aj prítomnosť veterinárov (veterinarius), ktorí boli tiež súčasťou medicínskeho personálu. Veľkosť vojenského zdravotníckeho personálu je dodnes predmetom výskumu. S istotou sa dá povedať len to, že každá z kohort v Ríme mala štyroch lekárov (jeden na 250 mužov). V provinciách a rôznych pomocných formáciách neexistuje dôkaz o prítomnosti viac ako jedného zdravotníka v jednej jednotke. Ak konzervatívne počítame s jedným lekárom na 500 mužov vo väčšine jednotiek, légia ich mohla mať aspoň desať, hoci je pravdepodobne potrebné počítať s prítomnosťou ďalších špecialistov vo veľkých jednotkách, ozbrojené sily ako celok zamestnávali až 1 000 zdravotníkov. Svojimi zručnosťami a praktickými skúsenosťami sa preslávili najmä armádni chirurgovia, z ktorých niektorí neskôr získali slávu aj ako civilní lekári. Osteoarcheologické nálezy vypovedajú aj o náročných operačných výkonoch, ktoré bolo potrebné zvládnuť v bojových podmienkach, a ktorých výsledky boli ohrozené nedostatkom sterilných operačných sál a následnými pooperačnými infekciami. Napriek mnohým obmedzeniam bola prítomnosť kvalifikovaných zdravotníckych pracovníkov pre fungovanie armády počas vojenských ťažení esenciálna.

Valetudinaria

Po Augustových reformách armády sa začali stavať rozsiahle stále legionárske tábory, ktoré boli vybavené aj vojenskými nemocnicami (valetudinaria, sg. valetudinarium). Najznámejšie a najlepšie preskúmané príklady sú vo Vetera (Xanten) a Novaesium (Neuss) na Rýne, v oblasti strednej Európy to sú Carnuntum a Aquincum. Na čele vojenskej nemocnice stál optio valetudinarii. Najdôležitejším zachovaným prameňom k rímskej architektúre je dielo Desať kníh o architektúre (De architectura libri decem), ktoré jeho autor Marcus Vitruvius Pollio spísal v 1. storočí pred n. l. Markantné je, že Vitruvius vo svojom diele, ktoré sa zaoberá stavbou najrozličnejších budov, medzi inými aj kúpeľov, akvaduktov, odvodňovacích kanálov, pri opise ktorých berie do úvahy rôzne zdravotné podmienky (kvalita ovzdušia, vody a nevhodnosť oloveného potrubia atď.), vôbec nezmieňuje stavbu nemocníc (valetudinaria). Je to o to zaujímavejšie, že Vitruvius pôsobil najprv vo vojenskej sfére, počas Caesarových výbojov ako praefectus fabrum – veliteľ technickej jednotky zodpovednej za konštrukciu a údržbu obliehacích strojov – a až po skončení vojny pracoval ako civilný architekt. Popis nemocníc v jeho diele absentuje zrejme preto, že Vitruvius sa venuje civilným stavbám (okrem samostatnej knihy venovanej obliehacej a vojenskej technike) a nemocnice vznikli v prvom rade ako poľné zariadenia pre ošetrovanie zranených vojakov. Až neskôr sa podľa ich vzoru začali stavať nemocnice aj v mestách pre civilné obyvateľstvo. Viac informácií o stavbe vojenských nemocníc poskytujú Publius Flavius Vegetius Renatus (4./5. storočie) v diele Nárys vojenského umenia (Epitome rei militaris, známe aj ako De re militari – O vojenstve) a Pseudo-Hyginus (1./2. storočie) v práci O opevnení vojenského tábora – De Munitionibus Castrorum. Vo svojich prácach zameraných na vojsko a stavbu vojenských táborov zmieňujú aj tento dôležitý aspekt, nakoľko pre Rímsku ríšu bolo zásadne dôležité mať dobrý celkový stav vojakov v armáde. Nemocnice boli preto prítomné vo všetkých legionárskych pevnostiach aj vo väčších pomocných táboroch pozdĺž celého rímskeho limitu (Limes Romanus). Organizácia prvých poľných nemocníc spadá do Augustovej vlády (27 pred n. l. – 14. n. l.). Prvé poľné nemocnice tvorilo len zopár stanov určených pre zranených vojakov. Nemocnice prešli podobným vývojom ako samotné rímske legionárske tábory. Tie sa vyvíjali postupne z jednoduchých poľných táborov počas letných ťažení (castra aestiva). Tábory si rímske vojsko stavalo aj na jedno prenocovanie so stanmi a zahrotenými drevenými prenosnými kolmi (pila muralia) na obranu. Pri obliehaní bývali tábory lepšie opevnené a vznikajú tzv. castra stativa. Od 1. storočia pred n. l. sa budovali už aj tábory na dlhodobé ubytovanie vojska (castra hiberna), z ktorých sa vyvinuli stále tábory cisárskej armády. Vojenské tábory z obdobia principátu od 1. po 3. storočie sa stavali podľa viac-menej jednotnej schémy; štvoruholníkové tábory so zaoblenými rohmi (v tvare hracej karty) so štyrmi bránami (porta praetoria, porta decumana, porta principalis sinistra a porta principalis dextra) chránenými dvojicami veží s mostíkom a ochodzou a s jedným alebo dvoma priechodmi. Výber vhodného priestoru pre tábor bol zásadný. Stále tábory sa stavali na miestach vhodných nielen z vojensko-strategického hľadiska, ale do úvahy sa brali aj zdravotné podmienky. Podobne ako samotné rímske mestá boli stavané s ohľadom na zdravie obyvateľstva, rovnako aj stále tábory sa nachádzali v blízkosti vodných tokov, dostatočne vzdialené od nezdravých oblastí, ako boli príliš suché miesta bez dostatku vody a tienenia stromami, alebo naopak močaristé územia. Ideálnym príkladom výberu vhodnej lokality bol vojenský tábor a neskôr aj provinčné mesto Carnuntum. Zo strategických dôvodov zohrávala úlohu blízkosť dôležitých komunikačných trás, rieka Dunaj a dôležitá Jantárová cesta, úrodná poľnohospodárska pôda, ale zaiste aj zdroje liečivých prameňov s bohatým obsahom jódu a síry. Blízkosť kvalitných vodných zdrojov bola zásadná pri budovaní každého sídla, v tomto prípade zdroj teplovodných prameňov predstavoval zásadný prvok pri stavbe kúpeľných komplexov, ale aj celkového zdravého prostredia. Samotná stavba nemocnice v rámci tábora mala tiež svoje pravidlá. Pseudo-Hyginus v De Munitionibus Castrorum odporúčal umiestniť nemocnicu v rámci tábora čo najďalej od miest, kde sa zdržiavali vojaci hlučnou činnosťou pri práci v dielňach (fabricae ), aby sa zaručil čo najväčší pokoj pre zranených a chorých. Archeologické nálezy táborov dokladajú, že tieto teoretické rady sa aj v skutočnosti dodržiavali; vo väčšine táborov boli nemocnice umiestnené v zadnej časti tábora, najďalej od prednej časti smerujúcej k nepriateľovi, oddeleného od kasární cez via principalis. V strednej Európe je to nemocnica v legionárskej pevnosti Vindobona s nemocnicou, ktoré sa nachádzalo na ľavej strane v zadnej časti tábora alebo valetudinarium v Carnunte. Nemocnice sa stali pevnou súčasťou rímskej pevnostnej architektúry. Zvyčajne boli umiestnené pri vonkajšej stene vojenského tábora v tichej časti opevnenia. Budova nemocnice mala obdĺžnikový tvar a pozostávala zo štyroch krídel. Krídla boli prepojené vstupnou halou, kde sa vykonávalo prvotné triedenie zranených. V strede bolo veľké nádvorie a po štyroch stranách boli lekárske oddelenia, tvorené mnohými miestnosťami, v ktorých boli hospitalizovaní ranení a chorí. Každá nemocnica légie bola postavená tak, aby bola schopná pojať 6% až 10% mužov légie, ktorá mala 5000 vojakov, čiže až 500 zranených. Podľa rád Pseudo-Hygina, bol priestor nemocnice určený pre minimálne 200 osôb. Súčasťou budovy nemocnice bola jedáleň, kuchyňa, hygienické zariadenia (kúpeľne a latríny) a ubytovacie priestory pre zamestnancov – lekársky a ošetrovateľský personál, aj administratívu. V niektorých nemocniciach sa hneď pri vchode do valetudinaria nachádzala veľká miestnosť, ktorá pravdepodobne slúžila ako priestor na triáž, triedenie ranených podľa závažnosti ochorenia. Systém valetudinárií sa rozvíjal veľmi rýchlo v provinciách, najmä v tých, ktoré mali prítomnú stálu armádu, kam spadali aj podunajské provincie. Tu sa po vzore vojenských nemocníc veľmi rýchlo budovali valetudinaria aj v civilných mestách, prípadne vojenskí lekári ošetrovali aj civilné obyvateľstvo v blízkych lokalitách. Dokladmi existencie nemocníc a medicínskej činnosti v jednotlivých lokalitách sú najmä nálezy chirurgických nástrojov. Podľa vzoru poľných nemocníc sa postupne začali budovať podobné nemocnice aj v mestách pre civilné obyvateľstvo. Už priamo za vlády Augusta sa vybudovali v Ríme dve nemocnice pri cisárskom dvore. Civilné nemocnice boli z nariadenia cisára Augusta štátne, lekári dostávali plat za starostlivosť o zdravie obyvateľstva mesta. Nemocnice mali oddelené časti, v ktorých sa staralo zvlášť o mužov a zvlášť o ženy. Podľa Augustovho vzoru vybudovali niektorí majetní Rimania súkromné nemocnice v Ríme a čoskoro nato sa budovanie nemocníc rozvinulo aj na vidieku, najmä na statkoch, kde pracovalo veľké množstvo otrokov

Hygienické zariadenia v rímskych provinciách strednej Európy

Vojenské zranenia neboli jediným problémom, ktorý trápil armádu i civilné obyvateľstvo v antike. V čase mieru boli infekčné choroby oveľa väčšou hrozbou. Nakoľko chýbali moderné výdobytky civilizácie, očkovanie a antibiotiká, jedinou dostupnou formou bola prevencia. V tomto smere podnikli Rimania viacero dôležitých krokov už pri zrode Ríma, veľmi skoro (aj pod vplyvom Etruskov a Grékov) pochopili potrebu kvalitného životného prostredia a hygienických zásad, medzi ktoré patrilo vysúšanie močarísk, zákaz pochovávania v meste, kanalizácia, čistá pitná voda, zákaz používania vody, do ktorej ústí kanalizácia, toalety i kúpele.

Akvadukty

Rimania celkom objektívne považovali za jeden z najväčších výdobytkov svojej civilizácie zásobovanie vodou. Plinius Starší hovorí: „Ak si človek dôkladne zváži, akú máme hojnosť vody na uliciach, v kúpeľoch, rybníkoch, kanáloch, domácnostiach, záhradách, predmestských vilách, aké sú vzdialenosti, ktoré vodovod prekonáva a aké oblúky bolo treba preň vybudovať, vrchy preraziť, údolia preklenúť, musí uznať, že nejestvuje nič na svete, čo by si zaslúžilo väčší obdiv.“ (PLINIUS, Naturalis historia, XXXVI.24.) Z Pliniovho popisu je zrejmé, kam všade putovala kvalitná pitná voda a akú dôležitosť zdravej pitnej vody Rimania prikladali. Zásobovanie miest i dedín čerstvou vodou tvorilo významnú položku v starostlivosti o zdravie aj hygienu obyvateľstva a na zodpovednosť si ho brali aj cisári. Voda sa dopravovala z viac alebo menej vzdialených zdrojov pomocou akvaduktov (aquaeductus), ktoré boli vedené v ideálnych podmienkach na úrovni zeme, prípadne tesne pod ňou v kanáloch, korytách alebo rúrkach. V prípade potreby sa však voda viedla aj nad úrovňou zeme. Vtedy sa stavali akvadukty na povrchu pomocou konštrukcií podobných mostom s oblúkmi, na ktorých sa nachádzali prekryté vodovody. Potreba veľkého množstva vody pre verejné kúpele bola hlavným dôvodom pre stavbu akvaduktov, ale jeho vodu mohli okrem kúpeľov využívať aj obyvatelia mesta. Okrem akvaduktov sa využívali studne, pre obyvateľstvo miest sa na verejných miestach nachádzali fontánky s pitnou vodou. Nezanedbateľnou súčasťou vodovodného vedenia bolo filtrovanie vody vo filtračnej stanici (piscina limaria), ktorá mohla byť umiestnená kdekoľvek v rámci celej dĺžky akvaduktu, najčastejšie na jeho začiatku alebo konci. Filtračná stanica pozostávala z viacerých komôr, ktoré boli umiestnené vedľa seba a nad sebou. V najjednoduchšej verzii to bol len rozšírený kanál, ktorého úlohou bolo spomaliť tok vody, aby sa mohla vyčistiť od piesku a štrku, prípadne iných nečistôt. Informácie o zásobovaní miest vodou získavame z dvoch hlavných prameňov. Z diela De aquaeductu urbis Romae (O vodovodoch mesta Rím), ktoré koncom 1. storočia n. l. napísal Frontinus, správca vodovodov (curator aquarum) a z Vitruviovej ôsmej kapitoly diela De architectura. Okrem množstva praktických informácií sa Vitruvius venuje aj zdravotnému hľadisku vodovodného vedenia a odporúča čo najviac obmedziť olovené vedenia vody, nahradiť ho potrubím z pálenej hliny. Olovo považuje za škodlivé, pretože olovená beloba spôsobuje celkový zlý stav človeka, ktorý s ním denne pracuje, bledosť a ochorenia krvi (poukazuje na zlievačov olova). Archeologické nálezy akvaduktov poukazujú na potrebu kvalitnej vody aj v strednej Európe. Niektoré mestá, napríklad Aquincum, mali nadzemné pilierové akvadukty. V Aquincu vznikol tento vodovod z dôvodu zásobovania legionárskej pevnosti. Civilné mesto malo povolené sa na tento vodovod pripojiť a využívať jeho vodu. Dokladmi vzťahu medzi civilným mestom a vojenským táborom ohľadom vody dokumentujú votívne kamene (jeden s dedikáciou decurio municipii et decurio canabarum), ktoré sa našli priamo pri dodnes fungujúcom pri prameni.

Kanalizácia

S problematikou zdravia a hygieny rímskeho obyvateľstva je úzko spätá aj kanalizácia. Aby sa zabránilo vzniku a šíreniu nákazlivých chorôb, ako boli týfus alebo mor, bolo potrebné zamedziť hromadeniu splaškov v uliciach. Na odvádzanie použitej a znečistenej vody slúžili kanály (cloacae). Kanalizačná sieť sa budovala od najstarších čias, konkrétne v Ríme od doby kráľovskej, od vlády Etruskov, v polovici 6. storočia pred n. l. Rimania sa vďaka Etruskom zoznámili s viacerými hygienickými opatreniami, naučili sa využívať minerálne pramene aj liečivé rastliny. Do tohto obdobia sa v Ríme datuje vybudovanie hlavnej vetvy kanalizácie – Cloaca Maxima („Veľká stoka“). Livius zaznamenal, že Cloaca Maxima bol pôvodne otvorený kanál, ktorý mal zbierať kal z troch susediacich pahorkov smerom k Forum Romanum a odtiaľ popri moste Pons Aemilius do Tiberu. Cloaca Maxima bola využívaná nielen na odvod kalu, ale sú známe aj prípady, že sa do nej hádzali mŕtvoly namiesto toho, aby boli riadne pochované. Vďaka vybudovaniu kanálu Cloaca Maxima sa podarilo aj odvodnenie močaristej pôdy v okolí rieky Tiber. Zvyšná voda z akvaduktov a kúpeľov pomáhala udržiavať stoky čisté a účinne odvádzala kal, zároveň slúžila aj na čistenie verejných toaliet. Veľkou civilizačnou vymoženosťou súvisiacou s kanalizáciou boli záchody (sg. lavatrina, latrina, secessus, forica). V Ríme sa verejné toalety stavali na miestach veľkej koncentrácie ľudí, zvlášť pri veľkých bazilikách, kúpeľoch či divadlách, ako aj miestach s veľkým množstvom bytových jednotiek. Rímske obytné komplexy – poschodové domy (insulae) nemali samostatné toalety, preto aj v blízkosti týchto lokalít v mestách vznikali latríny. V závislosti od veľkosti a ľudnatosti mesta, malo jedny alebo aj niekoľko verejných latrín, ktoré boli často spojené s verejnými kúpeľmi. Pozostávali z jednej veľkej miestnosti, kde bolo sedenie spoločné, jednotlivé miesta neoddeľovali žiadne priečky. Po troch stranách miestnosti sa nachádzali kamenné alebo drevené lavice s otvormi. Pod nimi bola jama obyčajne s tečúcou vodou ústiacou do kanálu. Kanalizácia bola splachovaná odpadovou vodou, a pred sedadlami bol žľab s nepretržite tečúcou vodou na umývanie. Rovnaký systém bol použitý v latrínach v pevnostiach a vojenských táboroch. Len málo súkromných domov malo latríny napojené na kanalizáciu a väčšinou sa používali nočníky. Nie je isté, či sa odpad vyhadzoval na ulicu alebo do verejnej stoky, alebo či sa zbieral a využíval ako hnojivo do záhrad. Mnohí používatelia sa neobťažovali s odnášaním odpadu do kanalizácie prípadne na hnojisko, a ako dokladajú zmienky antických autorov, vylievali obsah nočníkov oknami priamo na ulicu.

Kúpele

Kúpele zohrávali v živote Rimanov veľký význam, aj samotná hygiena bola pre Rimanov dôležitá. Umývanie rúk a nôh každý deň bolo samozrejmé. Kompletný kúpeľ celého tela postačoval raz za týždeň. Od konca republiky sa frekvencia s ohľadom na možnosti zvyšovala a návšteva verejných kúpeľov začala patriť k základným zvyklostiam. Balneológia zohrávala v antike významné miesto v starostlivosti o hygienu celého tela aj o celkový zdravotný stav. Kúpele neslúžili len ako miesto vyhradené pre hygienickú a zdravotnú starostlivosť, ale rozvíjali tiež sociálny a kultúrny život. Súčasťou kúpeľných komplexov boli totiž okrem bazénov a sáun aj herne, športoviská, jedálne i knižnice. Návštevník v nich mohol pokojne stráviť aj niekoľko hodín, prípadne celý deň v spoločnosti priateľov, pri kúpaní sa, masírovaní, skrášľovacích procedúrach i intelektuálnom vyžití. Rimania prijali viaceré kúpeľné a kozmetické procedúry spojené s relaxom od Grékov, ale sami ich rozvinuli do predtým nepoznaných rozmerov. Prvé kúpele vznikli v Itálii z iniciatívy súkromníkov, často v súkromných vilách, na prízemí verejných domov alebo hostincov. V čase neskorej republiky, keď sa potreba hygieny a relaxu stali samozrejmosťou, dal Marcus Vipsanius Agrippa v roku 25 pred n. l. vystavať kúpele, ktoré sa po jeho smrti v roku 12. pred n. l. stali verejnými. V novozakladaných provinciách bol už postup vzniku kúpeľov iný ako v Ríme. Približne od druhej polovice 1. storočia n. l. sa kúpele postupne začínali budovať aj v severozápadných rímskych provinciách, kde sa spočiatku stavali vo vojenskom prostredí a slúžili na zabezpečenie určitého komfortu vojakom. Z tohto priestoru sa veľmi rýchlo rozšírili aj do novozaložených civilných sídiel (vicus, canabae, municipium, colonia) a do vzdialenejších rímskych vidieckych usadlostí typu villa rustica, kde nenásilným spôsobom demonštrovali civilizačnú vyspelosť vo forme luxusu. Takéto usadlosti často patrili vojenským veteránom, ale i civilným rímskym občanom. Rozšírenie kúpeľov v provinciách je možné dať do súvisu s rímskou expanzívnou politikou a s cieľom romanizovať novonadobudnuté územia. Kúpele sú v provinciách najmarkantnejším prejavom romanizácie, od druhej polovice 2. storočia sa vyskytujú aj v stredodunajskej oblasti, v niektorých prípadoch hlboko na území barbarov. Kúpele predstavovali jeden z najčastejšie sa vyskytujúcich stavebných typov na celom území Rímskej ríše a ich pozostatky máme archeologicky doložené takmer vo všetkých mestách, osadách a táboroch strednej Európy. Technické parametre stavby verejných kúpeľov ponúka okrem archeologických nálezov aj literárny prameň – Vitruviovo dielo O architektúre (De architecture), konkrétne piata kniha. Mnoho podrobností o stavbe, ale aj použití kúpeľov ponúkajú dva listy Plinia Mladšieho, v ktorých rozoberá do všetkých podrobností svoje dve vidiecke vily. Pri opise kúpeľov treba odlišovať medzi súkromnými, ktoré boli súčasťou súkromného domu a boli určené len pre majiteľa, jeho rodinu, prípadne aj priateľov a verejnými kúpeľmi. Súkromné kúpele nevyhnutne patrili k bohatému rímskemu domu alebo vidieckej vile a z verejných kúpeľov sa stala neodmysliteľná súčasť života všetkých rímskych miest. Pri stavbe sa prihliadalo v prvom rade na výber čo možno najteplejšieho miesta. Miestnosti s rôznou teplotou mohli vzniknúť len vďaka prepracovanému systému vykurovania, ktoré zabezpečoval tzv. hypocaustum. Toto podlahové kúrenie sa skladalo z centrálnej peci, z ktorej sa horúci vzduch vháňal cez dvojitú podlahu podopretú tehlovými alebo kamennými piliermi vo výške 60 cm do jednotlivých miestností. Podlaha z hrubého betónu umožnila pomalý ohrev a dlhé udržanie tepla. Horúci vzduch a plyny z pece prechádzali popod podlahu alebo cez duté tehly v stenách. Kúpele sa podľa vzoru v diele Vitruvia stavali s viac-menej podobným dispozičným riešením, ktoré sa v priebehu storočí čiastočne odkláňalo od vzorového usporiadania. Základné časti kúpeľov sa zväčša nemenili, tvorili ich čakáreň a šatňa na odloženie vecí (apodyterium), ktorá bola umiestnená pri vstupe a bola najčastejšie priamo spojená s plaveckým bazénom (natatio) a telocvičňou (palaestra), aby mohol prísť návštevník len športovať. Samostatnou časťou boli potom kúpele, ktoré tvorili viaceré miestnosti a bazény s rôznou teplotou vody: miestnosť s bazénmi so studenou vodou (frigidarium), miestnosť s bazénmi s vlažnou vodou (tepidarium), a nakoniec horúcou vodou (calidarium/caldarium). Postup návštevy jednotlivých miestností a bazénov sa líšil podľa aktuálnych trendov odporúčaných lekármi. Niektoré autority odporúčali postupný prechod medzi studenou a horúcou vodou, aby sa návštevník uchránil pred teplotným šokom, niektorí lekári naopak radili po použití klasickej parnej sauny laconicum (lat. sudatio) rýchle ochladenie v malom bazéne so studenou vodou. Trendy sa menili podľa aktuálnej módy, a keď sa cisár Augustus vyliečil vďaka radám svojho lekára pomocou diéty a kúpania sa v studenej vode, stalo sa to na istú dobu trendom v celej ríši.

Kúpele sa bežne navštevovali po práci, v popoludňajších hodinách, ako príprava na večernú hostinu. Z medicínskych dôvodov sa odporúčala celodenná návšteva kúpeľov spolu s trávením času športom, prechádzkou a masážami. Procedúry v liečivých vodách patrili k tradičným formám liečenia a návšteva liečivých prameňov, či už v súkromných kúpeľoch, alebo chrámových svätyniach sa odporúčala na mnohé ochorenia. Návšteva kúpeľov bola považovaná aj za jednu z foriem liečby, a podobne ako pri iných zdravotných radách sa odporúčalo presne dodržať kúpacie postupy, ktoré lekár naordinoval pacientovi. Napriek mnohým trendom, zvyčajne platilo, dodnes dodržiavané, ochladzovanie sa po návšteve laconica. Návštevník sa po saunovaní mal ponoriť do bazéna so studenou vodou alebo si ju vyliať na hlavu. Plinius Starší dokladá použitie kúpeľov pri liečbe rôznych chorôb, napr. pri bolesti obličiek, bedier alebo močového mechúra horúci kúpeľ, pri kožných ochoreniach aplikovať maste po kúpeli. Hygiena kúpeľov sa zhoršovala návštevami chorých, preto cisár Hadrianus v snahe zamedziť šíreniu chorôb v kúpeľoch zaviedol vyhradený čas na kúpanie pre chorých.

Verejné kúpele, ktoré sa od 1. storočia pred n. l. začali rozširovať v Ríme, si rýchlo našli obľubu aj v menších mestách Itálie i v provinciách. Rímska kultúra kúpeľníctva sa dostala s rozširovaním moci impéria aj do strednej Európy. V tejto lokalite dosiahla vďaka mnohým minerálnym prameňom veľký rozkvet. Jedným z najvýznamnejších kúpeľných centier tejto lokality bolo od 40. rokov 1. storočia rímske vojenské a civilné mesto Carnuntum a jeho okolie (lokalita Bad Deutsch-Altenburg), kde sa dodnes nachádzajú jódové a sírne pramene, ktoré sú jednými z najmocnejších v strednej Európe a využívali ich už Rimania. V Carnunte sa nachádzalo väčšie množstvo kúpeľov rôznej veľkosti. Najväčšie kúpele sa nachádzali na fóre a zaberali plochu 1500 m2. Vďaka svojej obrovskej rozlohe – tvoria jednu z najrozsiahlejších budov v celom Carnunte – boli pôvodne pokladané za palácový komplex.

Mgr. et Mgr. Daniela Rošková, PhD.

Bibliografia

Pramene

Zbierky nápisov

AE                 L´Année épigraphique, ed. R. Cagnat. Paris, 1888 – .

CIL                 Corpus inscriptionum Latinarum, ed. T. Mommsen et al. Berlin, 1862 – .

CLE                Carmina Latina epigraphica, ed. F. Buecheler. Leipzig, 1895 – 1897.

ILS                 Inscriptiones Latinae Selectae, ed. H. Dessau. Berlin, 1892 – 1916.

IG                   Inscriptiones Graecae, ed. W. Dittenberger. Berlin 1878 – 1882.

IGRR              Inscriptiones Graecae ad Res Romanas Pertinentes, ed. R. Cagnat. Paris, 1852 – 1937.

PLEKET         Epigraphica. Vol. II. Texts on the social history of the Greek world., ed. H. W. Pleket. Leiden, 1969.

Antickí autori

ASCLEPIUS. Collection and Interpretation of the Testimonies, vols. 1 – 2, eds. E. J. Edelstein – L. Edelstein. Baltimore: John Hopkins Press, 1945.

CAESAR, Gaius Iulius. Commentarii belli Gallici, ed. W. Hering. Leipzig : Teubner, 1997.

CAESAR, Gaius Iulius.  Zápisky o vojne v Galii. Zápisky o občianskej vojne a iné. prel. J. Hrabovský – A. Slamová, Bratislava: Tatran, 1988.

CAMPBELL, Duncan B. Fortifying a Roman Camp. Liber de munitionibus castrorum of Hyginus. Latin text with facing English translation. Glasgow: Bocca della Verità Publishing, 2018.

CATO, Marcus Porcius. De agri cultura, ed. A. Mazzarino. Leipzig: Tebner, 1982.

CATO, Marcus Porcius. O zemědělství, prel. V. Zamarovský. Praha: Státní nakladatelství politické literatury, 1959.

CELSUS, Aulus Cornelius. De medicina libri 8, ed. C. Daremberg. Leipzig: Teubner, 1891.

CELSUS, Aulus Cornelius. O lekárstve, prel. F. Šimon. In Folia Facultatis medicae Universitatis Šafarikianae Cassoviensis, XLVIII, fasc. I., 1991, s. 335 – 345.

Corpus Iuris Civilis. Digesta. Tomus I., prel. a ed. P. Blaho – J. Vaňková. Žilina: Eurokódex, 2008.

Corpus Medicorum Graecorum I, 1, Leipzig-Berlin, 1927.

DIOSCORIDES. De materia medica, trans. T. A. Osbaldeston, Johannesburg: Ibidis Press, 2000.

GALÉNOS. Najlepší lekár je aj filozofom, prel. F. Šimon. In Filozofia, 2009, roč. 64, č. 6, s. 577.

GALENOS, Klaudios. O miešaní a účinkoch jednoduchých liečiv, prel. J. Bartosiewiczová. In KOMOROVSKÝ, Ján (zost.). Po cestách Asklépiových. Od mýtov a mágie k medicíne. Bratislava: Tatran, 1994, s. 64 – 65.

GALENOS, Klaudios. On the therapeutic method, prel. R. J. Hankinson. Oxford: Clarendon Press, 1991.

GALENOS, Klaudios. Opera omnia, I-XX, ed. C.G. Kühn. Leipzig: Teubner, 1821 –  1833 (reprint Hildesheim 1964 – 1965).

HIPPOCRATES. Oeuvres complètes d´Hippocrate, éd. par E. Littré, t. I – X. Paris: Boullière, 1839 – 1861.

HIPPOKRATES. Aforismy; Prognostikon; O vzduchu, vodách a místech, prel. O. Schrutz. Praha: Alberta, 1993.

HIPPOKRATES. Hippokratova prísaha, prel. J. Bartosiewiczová. In KOMOROVSKÝ, Ján. Po cestách Asklépiových. Od mýtov a mágie k medicíne. Bratislava: Tatran, 1994.

HIPPOKRATES. Hippokratova prísaha, prel. J. Bartosiewiczová. In KOMOROVSKÝ, Ján (zost.). Po cestách Asklépiových. Od mýtov a mágie k medicíne. Bratislava: Tatran, 1994.

HIPPOKRATES. Vybrané spisy, ed. H. Bartoš – S. Fischerová. Praha: Oikumene, 2012.

HOMÉR. Ílias, prel. M. Okál. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1986.

IUSTINIANUS. Corpus iuris civilis. Institutiones, recognovit P. Krueger. Digesta, recognovit Th. Mommsen. Ed. Mommsen – Th. Berolini. Weidmannos, 1877.

IUVENALIS, Decimus Iunius. Saturae sedecim, ed. I. Wilis. Stuttgart, Leipzig: Teubner, 1997.

IUVENALIS, Decimus Iunius. Satiry, prel. Z. K. Vysoký. Praha: Svoboda, 1972.

LIVIUS, Titus. Ab urbe condita, ed. W. Weissenborn – M. Mueller. Pars I. Libri I – XX. Leipzig: Teubner, 1898.

LIVIUS, Titus. Dějiny I, prel. P. Kucharský – Č. Vránek. Praha: Svoboda, 1971.

LIVIUS, Titus. Dějiny II – III, prel. P. Kucharský. Praha: Svoboda, 1972.

MARTIALIS, Marcus Valerius. Epigrammaton libri, ed. W. Heraeus – I. Borovskij. Leipzig: Teubner, 1975.

MARTIALIS, Marcus Valerius. Posměšky a jízlivosti, prel. R. Krátký. Praha: Státní nakladatelství krásné literatury a umění, 1965.

OVIDIUS, Publius Naso. Amores, Epistulae, Medicamina faciei femineae, Ars amatoria, Remedia amoris, ed. R. Ehwald. edidit ex Rudolphi Merkelii recognitione. Leipzig: Teubner, 1907.

OVIDIUS, Publius Naso. Metamorphoses, ed. A. S. Hollis. Oxford: Oxford University Press, 1970.

OVIDIUS, Publius Naso. O lásce a milování, prel. R. Mertlík. Praha: Svoboda, 1969.

OVIDIUS, Publius Naso. Ovid's Fasti, ed. J. G. Frazer. London – Cambridge: William Heinemann Ltd. – Harvard University Press, 1933.

OVIDIUS, Publius Naso. Premeny, prel. V. Turčány. Bratislava: Ikar, 2000.

PLINIUS, Gaius Secundus (Maior). Naturalis Historia, ed. G. Winkler, München: Heimeran 1973.

PLINIUS, Gaius Secundus (Maior). História prírody. Historia Naturalis, prel. E. Vallová. Bratislava: Perfekt, 2021.

PLINIUS, Gaius Caecilius Secundus (Minor). Plinii Secundi Epistularum libri decem, ed. R. A. B. Mynors (Hrsg.). Oxford: Clarendon Press, 1963.

PLINIUS MLADŠÍ. Dopisy, prel. L. Vidman. Praha: Svoboda, 1988.

PSEUDO-HYGINUS. Liber de munitionibus castrorum. Des fortifications du camp, ed. Maurice Lenoir. Paris: Les Belles Lettres, 1979.

SCRIBONIUS LARGUS. Scribonii Largi Conpositiones, ed. G. Helmreich. Leipzig: Teubner, 1887.

SCRIBONIUS LARGUS: Scribonii Largi Conpositiones. Ed. Georgius Helmreich. Leipzig:

secundum Soranum, ed. J. Ilberg. Leipzig et Berlin: Teubner, 1927.

SORANOS. Sorani Gynaeciorum libri IV, De signis fracturarum, De fasciis, Vita Hippocratis

SORANOS. Gynaecology, prel. O. Temkin. Baltimore: John Hopkins Press, 1956.

SUETONIUS, Gaius Tranquillus. De vita caesarum, ed. M. Ihm. Leipzig: Teubner, 1908.

SUETONIUS, Gaius Tranquillus. Životopisy rímskych cisárov, prel. E. Šimovičová. Bratislava: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1964.

VALERIUS MAXIMUS. Factorum ac dictorum memorabilium libri novem. Cum Iulii Paridis et Ianuarii Nepotani epitomis iterum recensuit Carolus Kempf. Leipzig: Teubner, 1888.

VARRO, Marcus Terentius. De re rustica, ed. G. Goetz. Leipzig: Teubner, 1929.

VEGETIUS, Flavius Renatus. Epitoma rei militaris, Epitome of Military Science, ed. and trans. N. P. Milner. Liverpool: Liverpool University Press, 1993.

VEGETIUS, Flavius Renatus. Antické válečné umění (Cornelius Nepos, Aineiás Taktikos, Onasandros, Sextus Iulius Frontinus, Flavius Vegetius Renatus), prel. Václav Marek – Jan Kalivoda. Praha: Svoboda, 1977.

VERGILIUS, Publius Maro. Aeneis, ed. O. Ribbeck. Leipzig: Teubner, 1895.

VERGILIUS, Publius Maro. Aeneis, prel. O. Vaňorný. Praha: Svoboda, 1970.

VITRUVIUS, Marcus Pollio. De architectura libri decem, ed. F. Krohn. Leipzig: Teubner, 1912.

VITRUVIUS, Marcus Pollio. Deset knih o architektuře, prel. A. Otoupalík. Praha: Svoboda 1979.

Literatúra

ADKINS, Lesley – ADKINS, Roy A. Antický Řím. Praha: Slovart, 2012.

ANDOKOVÁ, Marcela et al. Bežný život starých Rimanov. Bratislava: IRIS – Vydavateľstvo a tlač, 2020.

APARASCHIVEI, Dan. Being a Physician in Moesia Inferior. In Dacia: Revue D'Archeologie et D'Histoire Ancienne, 2010, roč. 54, s. 141 – 156.

APARASCHIVEI, Dan. Physicians and Medicine in the Roman Army of Moesia Inferior. Dacia: Revue D'Archeologie et D'Histoire Ancienne, 2012, roč. 56, s. 99 – 118.

ASTIN, Alan E. Cato the Censor. Oxford: Oxford University Press, 1978.

BLIQUEZ, Lawrence J. The Tools of Asclepius: Surgical Instruments in Greek and Roman Times. Leiden – Boston: Brill Academic Publishers, 2014.

BYRNE, Eugene H. Medicine in the Roman Army. In The Classical Journal, 1910, roč. 5, č. 6, s. 267 – 272.

CAMPBELL, Duncan B. Roman legionary fortresses 27 BC - AD 378, Oxford – New York: Osprey Publishing, 2006.

CARROLL, Maureen. Infant Death and Burial in Roman Italy. In Journal of Roman Archaeology, 2011, roč. 24, s. 102.

CARROLL, Maureen. Infancy and Earliest Childhood in the Roman World. A Fragment of Time. Oxford, New York: Oxford University Press, 2018.

DAŇOVÁ, Miroslava – KOLON, Tomáš (eds.). Thermae & Balnea. Vybrané kapitoly z rímskych kúpeľov. Trnava: Trnavská univerzita v Trnave, 2019.

DAVIES, Roy W. Service in the Roman Army. Edinburgh: Edinburgh University Press, 1989.

DRAYCOTT, Jane. Roman Domestic Medical Practice in Central Italy. From the Middle Republic to the Early Empire. London – New York: Routledge, 2019.

ERTL, Rudolf Franz. Die Bauwerke Carnuntums in Canabae und Zivilstadt. In WINDHOLZ, Ernest (ed.) Carnuntum: Die Metropole am Rande des Römischen Imperiums. Altenburg, Eigenverlag, 2006, s. 135 – 162.

EVANS, Harry B. Water Distribution in Ancient Rome. The Evidence of Frontinus. Ann Arbor: University of Michigan Press, 1993.

FLEMMING, Rebecca. Medicine and the Making of Roman Women: Gender, Nature, and Authority from Celsus to Galen. Oxford: Oxford University Press, 2000.

FLEMMING, Rebecca. Women, writing and medicine in the classical world. In Classical Quarterly. 2007, roč. 57, s. 257 – 79.

FRIER, Bruce W. A Casebook on the Roman Law of Delict. New York: Oxford University Press, 2004.

GREEN, Robert Montraville. Asclepiades, his life and writings; a translation of Cocchi's Life of Asclepiades and Gumpert's Fragments of Asclepiades, New Haven: E. Licht, 1955.

HODGE, Trevor A. Roman Aqueducts and Water Supply. Bristol: Bristol Classical Press, 2002

HORSTMANSHOFF, H. F. J. Did the god learn medicine? Asclepius and Temple Medicine in Aelius Aristides' Sacred Tales. In HORSTMANSHOFF, H. F. J. – STOL, Marten (eds.) Magic and Rationality in Ancient Near Eastern and Graeco-Roman Medicine. Leiden – Boston: Brill, s. 325 – 342.

ISRAELOWICH, Ido. Patients and Healers in the High Roman Empire. Baltimore: John Hopkins University Press, 2015.

KANDLER, Manfred – HUMER, Franz – ZABEHLICKY, Heinrich. Carnuntum. In ŠAŠEL KOS, Marjeta – SCHERRER, Peter. (eds.). The autonomous towns of Noricum and Pannonia. Die autonomen Städte in Noricum und Pannonien. Pannonia II. Ljubljana: Narodni muzej Slovenije, 2004, s. 11 – 66.

KOMOROVSKÝ, Ján (zost.). Po cestách Asklépiových. Od mýtov a mágie k medicíne. Bratislava: Tatran, 1994.

KRUG, Antje. Heilkunst und Heilkult. Medizin in der Antike. München: C. H. Beck, 1993.

LEWIS, Mary E. The Bioarchaeology of Children: Perspectives from Biological and Forensic Anthropology. Cambridge: Cambridge University Press, 2007, s. 81 – 86.

MACDONALD, William L. The architecture of the Roman Empire II. An urban Apprasial, New Haven: Yale University Press, 1986.

MADER, Ingrid. Vindobona. Die zivile Siedlung. In ŠAŠEL KOS, Marjeta – SCHERRER, Peter. (eds.). The autonomous towns of Noricum and Pannonia. Die autonomen Städte in Noricum und Pannonien. Pannonia II. Ljubljana: Narodni muzej Slovenije, 2004, s. 67 – 74.

MÓCSY, András. Pannonia and Upper Moesia. A History of the Middle Danube Provinces of the Roman Empire. London and Boston: Routledge & K. Paul, 1974.

NUTTON, Vivian. Ancient Medicine. London – New York: Routledge, 2013.

NUTTON, Vivian. Galen. A Thinking Doctor in Imperial Rome. London – New York: Routledge, 2020.

NUTTON, Vivian. Healers in the medical market place: towards a social history of Graeco-Roman medicine. In WEAR, Andrew (ed.) Medicine in society: historical essays. Cambridge: Cambridge University Press, 1992, s. 15 – 58.

PARKER, Holt. Women doctors in Greece, Rome, and the Byzantine empire. In Women Healers and Physicians: Climbing a Long Hill. Ed. L. R. Furst. Lexington: The University Press of Kentucky, 1997, s. 131 – 150

PLANT, Ian M. Women writers of Ancient Greece and Rome: an anthology. Oklahoma: University of Oklahoma Press, 2004.

POLLAK, Kurt. Medicína dávných civilizací. Praha: Orbis, 1973.

PORTER, Roy. Dějiny medicíny. Od starověku po současnost. Praha: Prostor, 2015.

RETIEF, Francois P. – CILIERS, Louise. The healing hand: The role of women in ancient medicine. In Acta Theologica, Supplementum 7, 2005, s. 165 – 188.

RIDDLE, John M. Dioscorides on pharmacy and medicine. Austin: University of Texas Press, 1985.

ROŠKOVÁ, Daniela. Jedy a príklady ich použitia v rímskej spoločnosti 1. storočia n. l. In Farmaceutický obzor, 2020, roč. 89, č. 2, s. 33 – 37.

ROŠKOVÁ, Daniela. Lekári a lekárky antického Ríma. In Historia Medicinae Slovaca 1. Bratislava: Stimul, 2017, s. 107 – 119.

ROŠKOVÁ, Daniela. Povolania žien v rímskej ríši. Epigrafické pramene z mesta Rím (1. storočie pred Kr. – 2. storočie). In Kultúrne dejiny, 2020, roč. 11, s. 65 – 104.

ROŠKOVÁ, Daniela. Povolanie medica na nápisoch z Rímskej ríše (Tituli sepulcrales ako pramene k štúdiu antickej medicíny). In Hortus Graeco-Latinus Cassoviensis. Vol. II., Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika, 2018, s. 174 – 189.

ROŠKOVÁ, Daniela. Problematika potratov v Rímskej ríši v dielach antických autorov. In Morálka v kontexte storočí : zborník vedeckých príspevkov. (Opera Litteraria, 8/2019). Prešov: Filozofická fakulta, 2019, s. 73 – 84.

ROŠKOVÁ, Daniela. Villa rustica, villa urbana a kvalita bývania v Rímskej ríši podľa Vitruvia a Plinia mladšieho. In Medea, 2007, č. 11, s. 33 – 45.

SCARBOROUGH, John. Roman Medicine. London: Thames & Hudson, 1969.

SCHEIDEL, Walter. Marriage, families, and survival in the Roman imperial army: demographic aspects. In ERDKAMP, Paul. (ed.) A Companion to the Roman army, Oxford: Blackwell Publishing, 2007, s. 417 – 435.

ŠIMON, František. Historia medicinae antiquae. Príspevky k dejinám antickej medicíny. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika, 2009.

ŠIMON, František. Starověké lékařství. In Isidor ze Sevilly: Etymologiae IV. Praha: Oikumene, 2003, s. 7 – 34.

VARSIK, Vladimír. Vojenská architektúra. In KUZMOVÁ, Klára – NOVOTNÁ, Mária. Úvod do štúdia klasickej archeológie IV., Trnava: Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave, 2020, s. 25 – 37.

WEBSTER, Graham. The Roman imperial army of the first and second century AD. Oklahoma: University of Oklahoma Press, 1998.

ZIMONYI, Ákos. Physicians and health care in Roman Pannonia. In NÉMETH, György – BAJNOK, Dániel (eds.) Miscellanea historiae antiquitatis, Budapest: Kodex Könyvgyártó KFT, 2014, s. 189 – 208.

ZSIDI, Paula. Doctoring in the border province of the Roman empire, the relics of healing in Pannonia Inferior and its governor's seat, in Aquincum. In ZSIDI, Paula – NÉMETH, György  (eds.). Ancient medicine and Pannonia: Studies in medical practice in antiquity. Budapest: Pro Aquinco Foundation, 2006, s. 49 – 61.