Habsbursko-osmanská diplomacia v 16.-17. storočí

Habsburská monarchia patrila k najvýznamnejším vojenským a diplomatickým súperom Osmanskej ríše v strednej Európe v období novoveku. Habsburgovci už od začiatku 16. storočia čelili mimoriadnej vojenskej výzve osmanskej armády. Nato, aby jej dokázali čeliť, museli vynaložiť nielen vojenské, ale aj diplomatické úsilie a nadobudnúť hlboké znalosti o protivníkovi s cieľom vytvoriť vhodnú stratégiu na jeho budúcu elimináciu. Primárnym cieľom habsburskej diplomatickej aktivity v Osmanskej ríši bolo vyhnúť sa vážnym vojenským konfrontáciám a stabilizovať habsbursko-osmanskú mocenskú rovnováhu v stredoeurópskom priestore. V rámci habsbursko-osmanskej diplomacie rozlišujeme takzvanú diplomaciu na najvyššej štátnej úrovni (Hochdiplomatie) a lokálnu (malú) diplomaciu. Úlohou prvej menovanej bolo stabilizovať osmansko-habsburské vzťahy na oficiálnej štátnej úrovni a eliminovať možný vplyv z vonka, kým lokálna diplomacia zahŕňala riešenie pohraničných sporov či vzťahy medzi správcami jednotlivých územnosprávnych jednotiek na oboch stranách (napríklad medzi pašami, sandžakbegmi, kapitánmi a pod.). Oba typy diplomacie nefungovali úplne samostatne, ale navzájom sa ovplyvňovali či podmieňovali. Diplomatické kontakty sa často nadväzovali sprostredkovane, práve na základe lokálnej diplomacie medzi osmanskými (napríklad budínsky beglerbeg, bosniansky sandžakbeg a podobne) a uhorskými miestodržiteľmi a cirkevnými predstaviteľmi (kapitáni, ostrihomský arcibiskup a podobne).

Charakter a ciele habsburskej diplomacie

Diplomacia na najvyššej štátnej úrovni zahŕňala predovšetkým diplomatické rokovania vo vojnových časoch s cieľom dosiahnuť uzavretie mierovej dohody, odovzdávanie vojnového tribútu a diplomatickú činnosť habsburských vyslaneckých rezidentov v Konštantínopole. Počiatky habsbursko-osmanskej diplomacie v kontexte stredoeurópskeho priestoru je možné datovať na koniec 15. storočia, konkrétne medzi osobami sultána Bajazida II. (1481 – 1512) cisára Maximiliána I. (1493 – 1519), ktorí nadviazali oficiálne diplomatické styky v roku 1497. Už Maximiliánov predchodca Fridrich III. (1440 – 1493) sa snažil zabezpečiť ochranu dedičných území v Rakúsku pred plieniacimi výpadmi osmanských jednotiek na Balkán a na juh strednej Európy. V podobnej politike pokračoval aj jeho syn Maximilián, ktorý sa do veľkej miery opieral o uhorskú diplomaciu a svojim diplomatickým zväzkom s Jagelovskou dynastiou dokázal úspešne začleniť habsburské dedičné územia do osmansko-uhorských mierových zmlúv, čím obmedzil nájazdy Osmanov na jemu patriace teritória. Vzájomná diplomacia medzi cisárom Maximiliánom a sultánom Bajazidom (neskôr Selimom) počas celého obdobia jeho vládnutia (1495 – 1519) bola sprostredkovaná cez uhorské diplomatické styky. Potom, čo Ľudovít II. Jagelovský (1516 – 1526) zomrel počas bitky pri Moháči, na základe sobášnej zmluvy z roku 1515 sa Ferdinand Habsburský stál dedičom a kráľom uhorských a českých zemí. Spolu s kráľovskými titulmi však nadobudol aj povinnosť brániť tieto územia pred osmanskou expanziou do Európy. Preto v roku 1527 – 1528 vyslal svoje posolstvo na čele s Johannom Habardaneczom a Žigmundom Weixelbergerom priamo do Konštantínopolu, aby rokovalo o mieri a stiahnutí osmanských vojsk z niektorých pevností, ktoré obsadili v Uhorsku. V tomto momente môžeme hovoriť na nadviazaní priamych pravidelných diplomatických kontaktov medzi Habsburgovcami a Osmanmi.

Pre habsbursko-osmanskú diplomaciu je nevyhnutné stručne zohľadniť širší medzinárodno-politický aspekt. Habsbursko-osmanská diplomacia bola do veľkej miery ovplyvňovaná vonkajšími – zahranično-politickými faktormi. Boli to hlavne spory a vojny s mocenskými súpermi na oboch stranách. V prípade Habsburgovcov to boli francúzski králi. Ich vzájomný mocenský zápas v podobe takzvaných Italských vojen (1494 – 1559) začal už koncom 15. storočia a trval v rôznych podobách ďalšie dve storočia. S cieľom oslabiť habsburské mocenské pozície v Európe, Francúzsko neváhalo nadviazať priateľské diplomatické vzťahy s Osmanskou ríšou. Už v roku 1536 Francúzi a Osmani podpísali obchodnú dohodu (takzvanú kapituláciu). Tým Francúzsko získalo privilégiá pre výhodný obchod v Osmanskej ríši a zároveň vplyv na osmanskú zahraničnú politiku. Od roku 1535 mali ako jedni z prvých z Európy, stálych diplomatických vyslancov (rezidentov) v Konštantínopole. Ako hlavní súperi Habsburgovcov na európskej mocensko-politickej scéne, francúzski diplomatickí rezidenti často podnecovali Osmanov proti Habsburgovcom, či ovplyvňovali diplomatické rokovania v neprospech habsburskej strany.

Na habsbursko-osmanskú mocenskú rovnováhu mali do značnej miery vplyv aj benátsko-osmanské vzťahy. S cieľom udržať si obchodné privilégia a ekonomický a mocenský vplyv v Stredozemnom mori a na západnom pobreží Balkánu, Benátky viedli kalkulatívnu politiku voči Osmanom na jednej strane a Habsburgovcom na strane druhej. V prípade, že viedli vojnu proti Osmanskej ríši, obracali sa na Habsburgovcov a žiadali ich podporu. V opačnom prípade, ak to ohrozovalo ich strategické a obchodné pozície v Stredozemnom mori, vyhýbali sa akejkoľvek vojenskej pomoci Habsburgovcom. Podobnú diplomatickú politiku však viedli aj Habsburgovci voči Benátkam.

Netreba zabúdať aj na Poľsko-litovský štát, ktorý taktiež ovplyvňoval výsledky habsbursko-osmanského diplomatického rokovania, hlavne od konca 16. storočia, keď po smrti Štefana Bátoryho Osmani nechceli, aby sa poľským kráľom stál predstaviteľ habsburskej dynastie. V takomto prípade by to znamenalo vyhlásenie vojny proti Habsburgovcom. Okrem Poľsko-litovského štátu zohrávalo v 17. storočí väčšiu váhu Ruské cárstvo, ktoré od nástupu Petra Veľkého začalo predstavovať pre Osmanskú ríšu nebezpečného konkurenta v zápase o moc v Čiernomorskej oblasti, východnej Európe a neskôr aj na Balkáne. Rusko sa neskôr (hlavne od druhej polovice 18. storočia) stalo potenciálnym spojencom Habsburgovcov v ich zápase proti Osmanom.

Osmanská ríša okrem rakúskej vetvy súperila aj so španielskymi Habsburgovcami. V 16. storočí ich Osmani vnímali ako jeden mocensko-politický blok a počas vojny alebo počas diplomatických rokovaní jednoznačne medzi nimi nerozlišovali. Podobne aj Habsburgovci, za vlády cisára Karola V. (ktorý bol zároveň španielskym kráľom), viedli spolu so svojim bratom Ferdinandom spoločnú diplomaciu voči Osmanom. Neskôr, po nástupe Filipa II., diplomatická aktivita španielskych Habsburgovcov postupne začala nadobúdať osobitný charakter, hoci obe strany počas rokovaní na seba prihliadali. Rakúski Habsburgovci totiž počas diplomatických jednaní s Osmanmi často zohľadňovali aj záujmy Španielska. Napríklad v roku 1567 vyslanec Anton Vrančič žiadal na osmanskom dvore uzavretie mieru aj so Španielskom. Dokonca bol za to ochotný Osmanom odstúpiť niektoré mestá a pevnosti v Uhorsku. Porta s tým však nesúhlasila. Obe habsburské vetvy spolu s rímsko-katolíckym pápežom zohrávali dôležitú úlohu aj pri formovaní protiosmanskej aliancie (takzvanej Svätej ligy), ktorú sa v súčinnosti s inými kresťanskými štátmi Európy (napr. Benátky, Poľsko-litovský štát), podarilo v priebehu 16. storočia neraz zorganizovať. V nasledujúcom 17. storočí však diplomacia oboch vetiev voči Osmanom nadobudla samostatnejší a nezávislejší charakter, pričom každá strana sledovala vlastné mocensko-politické a ekonomické ciele.

Vo veľkej miere habsbursko-osmanská diplomacia (ako aj vojenský konflikt) bol podmienený vojensko-politickou situáciou na východných hraniciach Osmanskej ríše. Ich najväčší ideový, mocensko-politický a hospodársky súper na Východe predstavovala Perzia na čele so šíʼitskou dynastiou Safíjovcov. Prvý konflikt medzi nimi vypukol v roku 1514 a opakoval sa s väčšími alebo menšími prestávkami až do začiatku 18. storočia. Ich vzájomné nezhody dokonca podnietili niektoré európske štáty, aby nad¬viazali so Safíjovskou ríšou kontakty a následne sa ju snažili zapojiť či využiť pre projekt spoločného boja proti Osmanom. Habsburgovci (pred nimi už aj Jagelovci), sa takisto od začiatku 16. storočia snažili nadviazať s východným susedom Osmanskej ríše kontakty s cieľom presvedčiť ho, aby sa zapojil do spoločného boja proti ich spoločnému nepriateľovi - Osmanom. Habsbursko-safíjovské diplomatické kontakty pretrvávali do začiatku 18. storočia a hoci nepriniesli ovocie v podobe vytvorenia spoločnej protiosmanskej aliancie, do veľkej miery ovplyvňovali vojenské strety či výsledky diplomatických rokovaní medzi Osmanmi a Habsburgovcami. Porta dobre vedela a snahách cisárskeho dvora presvedčiť safíjovského šáha zapojiť sa do spoločného boja proti Osmanom a z toho dôvodu vykonávala rôzne protiopatrenia, pretože sa obávali, že v prípade úspešného uzavretia habsbursko-safíjovskej vojenskej dohody by Osmanská ríša bola nútená rozdeliť svoje vojenské sily na dva fronty a tým pádom čeliť obom nepriateľom naraz.

Habsburská diplomacia v Osmanskej ríši bola do veľkej miery komplikovaná zásahmi zo strany uhorských a sedmohradských stavov, ktoré voči Porte taktiež vyvíjali diplomatickú aktivitu s cieľom získať podporu sultána v ich snahe presadiť svoje mocenské a stavovské privilégia a získať moc v Sedmohradsku a Uhorsku. Ako príklad možno uviesť aktivity Zápoľskovcov. Keď v roku 1540 Ján Zapoľský zomrel, na základe jeho poslednej vôle boli Štefan Verböci a Ján Eszéki vyslaní k osmanskému sultánovi Sulejmanovi do Konštantínopolu. Sultán uznal Zápoľského syna – Jána Žigmunda – za dediča trónu a všetkých území, ktoré predtým patrili jeho otcovi. Iní dôležitý faktor predstavovali stavovské povstania prebiehajúce na území Uhorska a Sedmohradska v priebehu 17. – začiatku 18. storočia. Tie boli koordinované v súčinnosti s Osmanskou ríšou, ktorá do značnej miery podporovala sedmohradské a uhorské stavy v ich odboji proti Habsburgovcom. Sedmohradské kniežatá dokonca posielali vlastných vyslancov k Osmanom a žiadali ich o vojenskú podporu v domnienke, že im pomôžu upevniť mocensko-politickú pozíciu v regióne. Takéto aktivity výrazne ovplyvnili habsburskú diplomatickú iniciatívu v Osmanskej ríši. Z druhej strany je však potrebné povedať, že uhorské stavy a cirkevní predstavitelia spriatelení s Habsburgovcami sa neraz zapájali do habsbursko-osmanskej diplomacie. Viacerí z nich boli vybraní za oficiálnych vyslancov na osmanský dvor. Napríklad pécsky biskup Anton Vrančič a uhorský šľachtic František Zay boli v rokoch 1553 – 1557 vyslaní na diplomatickú misiu do Osmanskej ríše s cieľom dohodnúť podmienky mierovej zmluvy. Podobných prípadov zapájania sa uhorských stavov do habsbursko-osmanskej diplomacie v období 16. – 17. storočia by sme našli viacero.

Ako už bolo naznačené vyššie, primárnym cieľom habsburskej diplomacie bola stabilizácia vojnovej situácie a dohodnutie mieru za čo najlepších podmienok. Habsburskí panovníci za týmto účelom vysielali na osmanský dvor svojich vyslancov, aby sa dohodli na mierových podmienkach. V rámci habsbursko-osmanskej mierovej diplomacie však existovali určité špecifiká. Jedným z nich bol fakt, že počas mierových rokovaní medzi oboma stranami v období 16. a 17. storočia neexistovali mierové zmluvy podpísané obomi aktérmi. V archívoch (habsburských a osmanských) sa síce zachovali texty týchto dohôd, no obsah oboch zmlúv nie je identický. Táto nerovnakosť zmlúv mala viacero dôvodov. Osmanská a habsburská strana si tak zmluvy vysvetľovali po svojom a až do prvej polovice 17. storočia neexistovala obojstranná snaha dôjsť k jednotnému zmluvnému záveru.

V prípade habsbursko-osmanských vzťahov si treba uvedomiť, že habsburská diplomatická a rokovacia etiketa sa vo vzťahu k Osmanskej ríši značne líšila od diplomacie vedenej na dvoroch európskych kresťanských vládcov. Kým v Európe panovníci vysielali svojich diplomatov, ktorí podpisovali vzájomne dohodnutú zmluvu, v moslimskej Osmanskej ríši takáto zmluvná prax neplatila. Hlavným dôvodom bol fakt, že islamské právo (šaría) hanafíjskeho mazhabu nedovoľovalo takýto právny akt ako uzatvorenie mierovej zmluvy s nemoslimským (neveriacim alebo inoveriacim) panovníkom. Islamská právna teória dodnes rozdeľuje pozemský svet na dve základné časti: dar al-islam (dom resp. územie islamu) – oblasti obývané a kontrolované moslimami a dar al-harb (dom resp. územie vojny) – oblasti pod kontrolou neveriacich alebo inovercov. Podľa islamskej právnej dogmatiky sú tieto dva svety v antagonistickom postavení a úlohou všetkých moslimov je bojovať proti nemu až do momentu, kým nebude súčasťou dar al-islamu. Hoci tento vojenský stav sa chápe ako nemenný, islamské právo v prípade nutnosti umožňovalo uzatvoriť s neveriacimi prímerie na maximálnu dĺžku desať rokov. Toto obdobie malo slúžiť na materiálne a finančné zotavenie islamskej ríše (dar al-islam) pre budúci boj proti nemoslimským krajinám (dar al-harb).

Nábožensko-ideologicky právny koncept však z praktického hľadiska nie je a nikdy nebol úplne realizovateľný, na čo musela islamská právna veda reagovať, aby pripustila existenciu a fungovanie multilaterálneho sveta. Z toho dôvodu v rámci islamskej zmluvno-právnej teórie vznikla koncepcia tretej časti sveta – takzvaná dar al-sulh alebo dar al-ahd – čiže územie mieru alebo dohody. V Osmanskej ríši bola táto dohoda z teoretického (a následne aj praktického) hľadiska osobitne chápaná, keďže osmanský sultán vystupoval z pozície zástupcu najvyššieho zákonodarcu a vládcu na zemi – Alláha. Tým pádom sultán stanovoval podmienky zmluvy a zároveň prijímal podriadenie sa kresťanského vládcu týmto podmienkam. Samozrejme, o ich konkrétnej podobe sa rokovalo prostredníctvom zástupcov oboch strán. Napriek vzájomnej dohode v praxi neexistoval jeden dokument spoločne podpísaný zástupcami oboch strán. Keďže sultán sa chápal ako najvyššie „z Božej vôle“ poverený človek, on udeľoval mier tým, že dal vyhotoviť prísažnú mierovú zmluvu – ahdname. Tento dokument bol opatrený takzvanou sultánskou tuğrou a pozlátenou intituláciou. Na základe takejto zmluvy udelil kresťanskému panovníkovi mier s tým, že sám seba chápal v nadradenej pozícii a druhá zmluvná strana bola považovaná za vazala alebo tributára. Navyše, osmanská strana mohla dohodnuté podmienky meniť. Ahdname bolo následne prostredníctvom poslov – takzvaných čavušov poslané vazalovi. Takáto zmluva mala obmedzenú platnosť a bola vždy viazaná na konkrétnu osobu – čiže sultána alebo vazala. V prípade, že jeden z nich zomrel, muselo byť vyhotovené nové ahdname, prípadne s novými podmienkami, ktoré si nový sultán stanovil. Teoreticky mal mier platiť maximálne desať rokov, no Porta ho uzatvárala aj na dlhšie obdobie. Kým v 16. storočí bola platnosť ahdname ohraničená na päť až osem rokov, v roku 1606 Osmani uzavreli mier na 20 rokov.

Postup pri diplomatických rokovaniach

Habsburský cisársky dvor vysielal svojich zástupcov – vyslancov do Konštantínopolu, kde rokovali s predstaviteľmi osmanskej Porty – vezírmi o mierových podmienkach. Celý proces na osmanskom dvore mal svoje pravidlá. Vyslanci boli prijatí na audienciu u sultána v takzvanej audienčnej sieni (Arz Odası), kde mu vyslanci odovzdali dary v podobe peňazí, rôznych ozdobných a drahých cenností (zlaté a strieborné nádoby) alebo raritných predmetov (mechanické hodiny). Najväčšie a najcennejšie dary boli odovzdané osmanskému sultánovi. Ten však nebol jediný, čo dostal dary. Okrem neho boli cennosťami a peniazmi vzostupne obdarovávaní veľkovezír, následne druhý a tretí vezír a dragoman. Až neskôr predstavitelia Porty začali s vyslancami vyjednávať o podmienkach dohody. Najprv bol vyhotovený návrh zmluvy (takzvaný temessük), ktorý predstavoval základ pre mierové rokovania. Keďže každá strana si kládla nejaké podmienky, rokovania mohli trvať dlhšie obdobie a pretiahnuť sa aj na niekoľko mesiacov. Napríklad v roku 1567 sa v priebehu šiestich mesiacov habsburskí vyslanci Anton Vrančič, Krištof Teuffenbach a Albert von Wyss až 14-krát stretli s vezírmi, aby rokovali o mierových podmienkach. Okrem samotných zmlúv sa v rámci diplomatických stretnutí mohlo rokovať aj o ich predĺžení, čo bolo bežnou praxou.

Po dohodnutí podmienok sultánsky úrad vydal ahdname, ktoré však malo jednostrannú (unilaterálnu) podobu. Mier bol potvrdený sultánovou prísahou v prítomnosti vyslancov počas záverečnej audiencie. Ahdname však neniesli na cisársky dvor habsburskí vyslanci, ale sultánsky posol – čavuš. Spolu s cisárskymi vyslancami niesol prísažnú zmluvu a dary pre cisára do Viedne. Potom čo bol čavuš prijatý na dvore, odovzdal cisárovi ahdname, ktorý mal taktiež prisahať, že bude mier dodržiavať a zároveň ho písomne potvrdiť. Táto písomná ratifikácia mala predstavovať súhlas cisárskej strany s prísažnou zmluvou osmanského sultána. Obsah cisárskej zmluvnej ratifikácie sa však často nezhodoval so samotným ahdname. Síce sa obe strany zhodovali na mieri, jeho podmienky sa však vo viacerých detailoch mohli odlišovať. Následne z toho vyplýval fakt, že každá strana si podmienky zmluvy vysvetľovala po svojom.

Typickým znakom habsbursko-osmanskej diplomacie, hlavne pre 16. a 17. storočie, bol fakt, že diplomatické mierové rokovania sa konali hlavne v Konštantínopole. Habsburskí diplomatickí vyslanci boli inštruovaní cisárskym dvorom prostredníctvom listov a následne vyslaní do Osmanskej ríše. Odtiaľto podávali pravidelné správy cisárovi o priebehu rokovaní s osmanskou Portou. Osmanská strana naopak viedla unilaterálnu diplomaciu a vysielala svojich vyslancov – čavušov iba ojedinele, aj to za špecifickým účelom – odovzdania a potvrdenia prísažnej zmluvy a podobne. Na rozdiel od habsburských vyslancov nemali akékoľvek povolenie ani kompetencie dohadovať podmienky mieru alebo podpisovať záväzne dokumenty.

Stáli vyslanci v Konštantínopole

Pre habsburskú diplomaciu vo vzťahu k Osmanskej ríši platila určitá diplomatická hierarchia a kategorizácia, v rámci ktorej je potrebné odlišovať status rezidenta, vyslanca a posla – kuriéra. Rezident bol stály diplomatický vyslanec sídliaci v Konštantínopole. Pred Habsburgovcami mali stálych vyslaneckých rezidentov v Osmanskej ríši Benátky (od roku 1454) a Francúzsko (od roku 1535). Do konca 16. storočia už mali takmer všetky politicky a obchodne vplyvné európske krajiny svojich rezidentov v Konštantínopole. Európski rezidenti boli usadení zväčša v mestskej časti Galata (staršie Pera), bývalej štvrti obývanej hlavne janovskými a benátskymi obchodníkmi, neskôr Grékmi, Arménmi a židmi. Prvý habsburskí rezident v Osmanskej ríši bol Maria Malvezzi, druhý bol flámsky učenec Ogier Ghiselin Busbecq. Tí však nemali rovnaký štatút ako rezidenti iných európskych štátov. V ahdname z r. 1559 bolo navrhnuté, aby habsburskí rezidenti pri Porte mali rovnaké práva ako rezidenti iných spriatelených kresťanských štátov a mohli využívať vlastných tlmočníkov a prekladateľov. Tento štatút sa docielil až v roku 1568, keď rezidenti, vyslanci a poslovia získali rovnaké práva ako iní zástupcovia kresťanských štátov pri Porte. Zároveň dosiahli právo slobodného pohybu a cestovať bez obmedzenia medzi Viedňou a Konštantínopolom nielen v čase mieru, ale aj v čase prebiehajúceho konfliktu. Úlohou rezidentských vyslancov bolo zastupovať a reprezentovať habsburských panovníkov v Porte. Prostredníctvom poverovacích a inštruktážnych cisárskych listov, počas diplomatických rokovaní mohli byť priamo poverení tlmočiť stanovisko panovníka, predkladať jeho návrhy a dohadovať podmienky mierových zmlúv. Okrem toho, dôležitou úlohou bol zber informácií o politickom dianí v Osmanskej ríši a jej vojenských a diplomatických aktivitách v zahraničí. Na základe týchto informácií vypracovali správy (reporty), ktoré potom prostredníctvom kuriérov posielali na cisársky dvor do Viedne alebo Prahy. Mnohé reporty mali šifrovanú podobu, aby v prípade nálezu cudzou alebo nepriateľskou osobou, ich nemohli prečítať. Podobné právomoci mali vyslanci, ktorí však boli do Konštantínopolu vysielaní iba príležitostne, hlavne za účelom mierových rokovaní v čase vojen. Na základe poverovacích listín mali právomoc dohodnúť podmienky mierových zmlúv. Nižším statusom disponovali posli – kuriéri, ktorých hlavnou úlohou bola sprostredkovateľská a kuriérska činnosť. Prinášali listy alebo peňažné dary a tribúty. Nemali však právomoc dojednávať akékoľvek podmienky zmlúv a podobne. Boli užitoční ako zberatelia informácií, pretože zo svojich ciest často vypracovávali reporty, v ktorých zaznamenávali užitočné fakty z území, cez ktoré prechádzali. Tieto reporty následne odovzdávali na cisárskom dvore.

Tlmočníci a prekladatelia

Dôležitú úlohu v sprostredkovaní kontaktov a komunikácie zohrávali tlmočníci a prekladatelia – dragomani. Z hľadiska hierarchie mali nižší status, no ich význam pri udržiavaní komunikácie medzi Habsburgovcami a Osmanmi bol nenahraditeľný. Ich služba vyžadovala dokonalú znalosť jazykov a široké komunikačné kompetencie. Sprostredkovali diplomatickú komunikáciu a slúžili aj ako kuriéri správ. Ani po skončení Pätnásťročnej vojny v roku 1606, frekvencia a intenzita bilaterálnych rokovaní neklesla a na cisárskom dvore vo Viedni, aj na habsburskom veľvyslanectve v Konštantínopole, boli neustále potrební prekladatelia. V prípade habsbursko-osmanských vzťahov, prekladatelia predstavovali špeciálnu kategóriu. Na rozdiel od diplomatických záležitosti s inými európskymi krajinami, príslušné opatrenia a rozhodnutia týkajúce sa voľby a najímania prekladateľov a tlmočníkov prijímala Dvorská vojenská rada (Hofkriegsrat). Orgán primárne určený na vedenie vojenských záležitostí a zodpovedný za protiosmanskú obranu v pohraničných uhorských a chorvátskych oblastiach, bol takisto poverený riešením orientálnych respektíve osmanských záležitostí. Tento orgán zodpovedal aj za najímanie prekladateľov v rámci habsbursko-osmanskej komunikácie. Od uchádzačov sa očakávalo kvalitné ovládanie hovorenej a písanej turečtiny a lojalita voči cisárovi. Na túto službu sa najímali hlavne osoby, ktoré mali priamu skúsenosť s orientálnym svetom a jazykmi. Vyžadovala sa znalosť orientálnych, ale aj európskych jazykov ako taliansky či francúzsky, keďže dragomani a agenti neslúžili iba ako prekladatelia ale aj ako informátori, zbierajúci informácie z viacerých zdrojov. Medzi takýchto agentov patril napríklad Josephus Brabatus (cca 1570 – 1643), ktorý pochádzal z Alexandrie a ovládal jazyky ako turečtina, gréčtina, taliančina, alebo Nicusio Panaioti (1613/1621 – 1673) s vynikajúcimi znalosťami osmanskej turečtiny, perzštiny, taliančiny, gréčtiny a latinčiny. Vďaka svojim jazykovým schopnostiam boli obaja prijatí do služieb Habsburgovcov. Zo 16. a 17. storočia je známych len niekoľko ľudí, ktorí hovorili orientálnymi jazykmi – predovšetkým učenci a obchodníci –, ktorí museli mať osobitný profesionálny záujem osvojiť si jazyk „nepriateľov“ alebo „barbarov“. Z tohto dôvodu nie je prekvapujúce, že v Konštantínopole pôsobili ako tlmočníci predstavitelia rôznej etnickej príslušnosti – predovšetkým Gréci, Arméni, Židia či konvertovaní Arabi – pripútaní k nejakej kresťanskej cirkvi na Východe. Habsburský dvor však dbal na to, aby dragomani boli lojálni voči cisárovi. Z toho dôvodu vychovávali vlastných prekladateľov a tlmočníkov. Napríklad cisársky vyslanec českého pôvodu Herman Černín (1576 – 1651) v roku 1644/1645 vzal štyroch mladých chlapcov nižšieho pôvodu a v priebehu pár rokov z nich chcel vychovať a vyškoliť verných a kvalitných prekladateľov.

Tajní agenti a špióni

Výsledky diplomatických rokovaní často krát záviseli od dostupnosti strategických informácií, ktoré zabezpečovali nasadení tajní agenti alebo špióni. Habsburgovci využívali špionážnu činnosť aj vo vzťahu k Osmanskej ríši. Podobne ako v prípade dragomanov, aj od špiónov sa očakávala výborná znalosť orientálnych jazykov (hlavne osmanskej turečtiny), vernosť cisárovi a poznanie miestnych zvykov a mravov. Agent musel mať dobré komunikatívne schopnosti. Do Konštantínopolu prichádzali v prestrojení ako obchodníci alebo v službách iných európskych krajín. Najznámejším habsburským tajným agentom pôsobiacim v Konštantínopole v ranom novoveku bol benátsky obchodník srbského pôvodu Michael Černović, ktorý v rokoch 1556 – 1563 zbieral strategické informácie v Osmanskej ríši. V priebehu svojho pôsobenia bol schopní vypracovať 140 tajných šifrovaných správ pre cisársky dvor. Informácie zozbierané vďaka činnosti takýchto agentov pomáhali anticipovať vývoj vojnových a politických udalostí a pomocou diplomacie ovplyvňovať ich vo svoj prospech.

Obsah diplomatických rokovaní

Čo sa týka obsahu mierových diplomatických rokovaní, cisárski vyslanci komunikovali s predstaviteľmi osmanskej Porty viacero otázok. Medzi také patrila výmena alebo odovzdávanie dobytých pevností, ich výstavba či demolácia v pohraničných oblastiach, výmena vojnových zajatcov, vyvodzovanie zodpovednosti za vzájomné útoky pohraničných begov alebo kapitánov, rabujúce výpady hajdúchov a uskokov do pohraničných oblastí, trestanie vinníkov, prípadne podmienky týkajúce sa obchodovania a voľného prechode pre kupcov cez okupované územia. Najpálčivejším problémom habsbursko-osmanských mierových rokovaní bolo vytýčenie hraníc v sporných pohraničných oblastiach. Hranice mali tvoriť mestá alebo menšie sídla s pevnosťami, ktorých úlohou bola obrana pred prípadnými nepriateľmi či príprava pre prípadnú ofenzívu proti nepriateľovi. V mnohých prípadoch sa obe strany nedohodli na presných hraniciach, keďže osmanská a habsburská verzia zmluvy obsahovala odlišnú definíciu vzájomných hraníc, v opačnom prípade otázku ich vytýčenia nechali nedoriešenú. Z toho dôvodu sa pohraničné územia často dostávali do dvojitého zdanenia. Kvôli efektívnejšiemu riešeniu problému vytýčenia habsbursko-osmanských hraníc sa v roku 1567 dohodli na vytvorení komisie pre určenie hraníc a rozdelení poddaných. Bohužiaľ tá sa však taktiež nezišla. Dôvodom bol aj fakt, že nejasnosti v stanovení vzájomných habsbursko-osmanských hraníc vyhovovali predovšetkým členom vojenských pohraničných jednotiek na oboch stranách. Za takýchto podmienok mohli obe strany spokojne a často beztrestne organizovať nájazdy do pohraničných území za účelom získania koristi a vlastného obohatenia.