Formovanie monarchií v stredovekej strednej Európe

Vznik kresťanských monarchií v strednej Európe sa dnes všeobecne považuje za zásadný medzník v dejinnom vývoji tohto regiónu. Tento proces, ktorý prebiehal v českom, uhorskom a poľskom prostredí v dlhom období hlbokej politicko-spoločensko-kultúrno-náboženskej transformácie medzi 10. a 14. storočím, znamenal začlenenie strednej Európy do sveta latinského kresťanstva. Splnil sa tak spoločný sen cisára Ota III. a pápeža Silvestra II. o rozšírení kresťanského latinského univerza o novú či mladšiu Európu, ktorú dnes identifikujeme ako strednú Európu. Přemyslovská, piastovská a arpádovská kresťanská monarchia položili základy národným štátom, ktoré v tomto regióne s väčšími či menšími premenami existujú dodnes. Najmä v posledných desaťročiach sa tieto fenomény stali predmetom intenzívneho historiografického skúmania nielen v rámci daného regiónu, ale postupne si nachádzajú cestu aj do rozpráv zaoberajúcich sa európskym stredovekom vo všeobecnosti.

Charakteristika stredovekých stredoeurópskych monarchií

V zásade môžeme načrtnúť trojitú základnú charakteristiku prvých stredoeurópskych štátnych útvarov. V prvom rade išlo o monarchie, a to buď vo forme kráľovstva, alebo kniežatstva. Uhorsko bolo od korunovácie Štefana I. v roku 1000 nepretržite dedičnou monarchiou s kráľovským titulom, zatiaľ čo přemyslovská a piastovská monarchia vznikli ako kniežatstvá a dedičnými kráľovstvami sa stali až v priebehu 13., resp. 14. storočia. Stredoeurópske monarchie boli v ďalšom slede monarchiami kresťanskými, a preto hrali ústrednú rolu procesy konverzie, kristianizácie a následného budovania cirkevnej organizácie, veľmi úzko napojenej na panovnícku moc. Kresťanský charakter dával týmto monarchiám špeciálny rozmer a zaručoval ich legitímne postavenie v rámci kresťanského sveta stredovekej Európy. Tretím charakteristickým znakom bola dynastická forma vlády, resp. to, že moc v štátoch strednej Európy sa držala a odovzdávala v rámci domácich zakladateľských dynastií Arpádovcov, Piastovcov a Přemyslovcov. V Uhorsku to tak bolo do roku 1301, v českých krajinách do roku 1306 a najdlhšie sa domáca dynastia udržala v Poľsku, kde vymrela až v roku 1370.

S načrtnutou štruktúrou štátneho zriadenia a výkonu vlády sa spájali viaceré panovnícke stratégie, ktoré boli zamerané predovšetkým na reprezentáciu legitimity panovníckej moci, sakralizovanie postavenia panovníkov a ich dynastických spoločenstiev a ritualizované vyjadrenia symbolického postavenia kráľa/kniežaťa v dobovej spoločnosti, ktorého jedinečné a nedotknuteľné postavenie bolo zaručené Božou milosťou, vďaka ktorej jednotliví monarchovia vládli. Hlavným cieľom týchto vladárskych stratégií bolo legitimizovať, sakralizovať a integrovať stredoeurópske kresťanské monarchie do sveta latinskej Christianitas. Práve z tohto dôvodu boli dôležité dva základné procesy. Prvým bolo budovanie centralizovanej monarchie spojené s konsolidáciou moci a teritoriálnou expanziou nového štátneho útvaru. To bolo úzko prepojené s kristianizáciou týchto území, zahrňujúcou jednak šírenie kresťanskej viery a jednak budovanie cirkevnej organizácie. Kristianizačný proces v stredoeurópskom kontexte bol spravidla ústredne riadeným procesom, ktorý sa šíril zhora nadol. To znamená, že najprv novú vieru prijali politické špičky na čele s panovníkom, neskôr sa kresťanstvo šírilo v priestore kráľovského dvora a najvýznamnejších veľmožov a predákov. Až po niekoľkých generáciách sa dostala nová viera k širokým masám obyvateľstva. Dôležitú rolu pri týchto procesoch zohralo budovanie cirkevnej organizácie, zakladanie biskupstiev, rehoľných rádov a farskej siete. Išlo o veľmi dlhý a pomalý proces, ktorý sa síce začal v priebehu 10. storočia, no naplno bol dovŕšený až na prelome 13. a 14. storočia. V celom sledovanom období platilo, že štát a cirkev pôsobili paralelne a často komplementárne a  v podstate sa medzi nimi ani nedala spraviť hrubá deliaca čiara. Vzájomná kooperácia medzi politickou reprezentáciou a cirkevnou vrchnosťou bola obojstranne výhodným spojením prospešným pre celú kresťanskú monarchiu. Naopak, v prípade rozbrojov a konfliktov medzi duchovnou a svetskou mocou dochádzalo k chaosu a úpadku moci, vlády a stability krajiny.

Formovanie kresťanských monarchií

Proces vzniku kristianizovaných monarchií bol zásadným zlomom v dejinách stredovekej Európy. Na rozdiel od západnej a južnej Európy, teda predovšetkým regiónov, ktoré sa budovali na dedičstve Rímskej ríše a kde tieto procesy prebehli už v ranom stredoveku, sa v regióne strednej Európy muselo čakať až na obdobie prelomu raného a vrcholného stredoveku. Výborne to vystihuje už najstaršia zákonná zbierka vydaná prvým uhorským kráľom Štefanom I. (1000 – 1038). Predhovor k prvej knihe zákonov tlmočí Štefanovu víziu kresťanskej monarchie: „Keďže každý národ sa riadi svojimi zákonmi, my, vládnuc v našej monarchii z Božej milosti a nasledujúc vzory dávnych i moderných cisárov, po dôkladnom zvážení nariaďujeme svojmu ľudu spôsob, ako má viesť čestný a bezúhonný život.“ (Decreta, 1989, s. 20).

Uhorsko

V tomto krátkom odseku sú jasne formulované piliere, na ktorých bolo potrebné budovať arpádovský štát. Tými mala byť monarchia na čele s kráľom, ktorý vládne podľa morálnych návodov a hodnôt stanovených kresťanským náboženstvom. Dôvodom bolo, že svoju moc panovník odvodzoval z Božej milosti a musel teda zachovávať primerané pravidlá a zákony. Vo svojom počínaní si tiež pomáhal vzormi cnostných kresťanských vládcov, spomínaní sú antickí aj doboví cisári. Konkrétnym prejavením týchto konceptov bolo vydávanie a následná implementácia kresťanského zákonodarstva do života dobovej spoločnosti.

V prípade Štefana I. dobové pramene jasne potvrdzujú, že uhorský kráľ sa počas svojej dlhej vlády snažil implementovať spomínané ideály do praktického výkonu moci. Jeho autorita bola posilnená tvrdým postupom voči politickým oponentom (neraz vrátane ich fyzickej likvidácie) či nekompromisným šírením kristianizácie aj za cenu použitia násilných prostriedkov. Navyše, hneď na počiatku vlády dosiahol prestížne postavenie pomazaného kresťanského kráľa, keď získal kráľovskú korunu s požehnaním pápeža Silvestra II. a cisára Ota III. Veľká kompetencia mu bola udelená aj v náboženských otázkach a disponoval právom apoštolskej legácie. Štefan rozdelil krajinu na komitáty ako základné administratívne jednotky a do ich čela postavil sebe lojálnych správcov – županov (comes). Založením arcibiskupstva v Ostrihome vznikla tiež samostatná uhorská cirkevná provincia. Jej počiatky položili už počas vlády kniežaťa Gejzu a pokračoval v tom jeho syn Štefan. Prvým biskupstvom bolo vesprémske, založené ešte v 10. storočí. Neskôr sa ustanovili dve arcibiskupstvá so sídlom v Ostrihome a v Kaloči. Všetky tieto faktory spôsobili, že postavenie prvého uhorského kráľa bolo pevné a stabilné a jeho krajina bola – v porovnaní s českými a poľskými susedmi – omnoho centralizovanejšie riadená. V konečnom dôsledku kresťanská monarchia Arpádovcov, stojaca na základoch vybudovaných Štefanom I., pretrvala nasledujúce tri storočia a jej existencia pokračovala aj po vymretí tejto dynastie až do roku 1918.

Posledným mocným uhorským panovníkom, ktorý ešte vládol takmer neobmedzene v intenciách formulovaných Štefanom I., bol Belo III. (1172 – 1196). Počas vlády jeho syna Ondreja II. (1205 – 1235) totiž došlo k zásadnej zmene pomeru síl a postavenia panovníka a šľachty. Neprezieravou donačnou a márnotratnou finančnou politikou Ondrej II. spôsobil, že základ kráľovej moci – vlastníctvo pozemkov a majetkov – sa zásadným spôsobom zmenšilo, čím sa posilnila moc šľachticov. Narástlo postavenie strednej a nižšej šľachty, čo sa odzrkadlilo v udelení Zlatej buly v roku 1222, ktorá zásadným spôsobom okresávala a ohraničovala kráľovskú moc. Taktiež sa začala oddeľovať vysoká šľachta združujúca magnátov, ktorí ovládli rozsiahle územia a disponovali silnou ekonomickou, vojenskou a politickou mocou. To na konci 13. a na počiatku 14. storočia viedlo k nárastu moci oligarchov, ktorí sa stali skutočnými vládcami Uhorska, keďže slabí panovníci ako Ladislav IV. im nedokázali efektívne vzdorovať.

Český štát

V českom prostredí sa vznik přemyslovského štátu spája predovšetkým s vládou Boleslava I. (935 – 972) a Boleslava II. (972 – 999), ktorí počas 10. storočia položili a upevnili základy kresťanskej monarchie. Nadviazali tak na aktivity svojich predchodcov Spytihněva I., Vratislava I. a Václava I. Predovšetkým posledný menovaný sa stal neskôr symbolom českej štátnosti a jeho kresťanskej orientácie. Zárodočným centrom sa stala stredočeská doména Přemyslovcov, ktorí rozširovali svoju moc z opevnených hradísk v Prahe, Levom Hradci či Budči a získavané územia prepožičiavali svojim verným správcom. Práve energická vláda Boleslava I. znamenala vybudovanie hradskej sústavy, ktorá existovala ako opora kniežacej moci a napomáhala procesu sceľovania území v českej kotline pod vládou přemyslovskej rodiny. Boleslav tiež vykonal potrebné mincové reformy a dokázal napojiť Prahu na diaľkový obchod, predovšetkým v oblasti obchodovania s otrokmi. Boleslav I. aj jeho syn Boleslav II. tiež výrazne podporovali šírenie kresťanstva na svojich územiach, čo dosvedčuje výstavba chrámov, ako aj zriadenie pražského biskupstva v roku 973. Toto biskupstvo však zostávalo podriadené nemeckej hierarchii, keďže spadalo pod mohučské arcibiskupstvo. V roku 1063 sa obnovilo biskupstvo v Olomouci, ktoré nadväzovalo na veľkomoravskú tradíciu, no snahy panovníkov ako Vratislava II. a Přemysla Otakara II. o vznik samostatnej provincie zostali neúspešné. Podarilo sa to až kráľom novej luxemburskej dynastie, keď v roku 1344 vzniklo pražské arcibiskupstvo so sufragánmi v Olomouci, Litomyšli a Vroclave. Přemyslovská monarchia bola väčšinu času kniežatstvom, keďže kráľovskú hodnosť sa podarilo získať až v polovici 11. storočia Vratislavovi II. (1085/1086), a to tiež len ako osobné vyznamenanie. To isté platilo o druhom českom kráľovi Vladislavovi II. (1158). Česká kráľovská hodnosť sa stala dedičnou až od vlády Přemysla I. Otakara (1198/1203/1212), ktorý si ju získal za neutíchajúcu podporu rímskych kráľov a cisárov (Filipa Švábskeho, Ota IV. a Fridricha II.).

Z hľadiska štruktúry moci a povahy prvého českého štátu dôležitejšou bola tradičná politická ideológia zachytená prvý raz v Kristiánovej legende (10. storočie) a rozpracovaná naplno v diele prvého českého dejepisca Kosmasa Pražského (z roku 1125). Tá pracovala s přemyslovským mýtom o vzniku kniežacej moci a význame přemyslovskej dynastie v českých dejinách. Na základe mýtického zväzku medzi bájnym zakladateľom dynastie Přemyslom Oráčom a kňažnou veštkyňou Libušou malo dôjsť k ustanoveniu kniežacej moci a zmeny starého kmeňového zriadenia na ranostredovekú monarchiu. Zároveň sa tak vyprofilovali dva piliere štátneho usporiadania (ústavného zriadenia) kniežacích Čiech. Prvým bola slobodná voľba slobodných Čechov (predákov), ktorí dobrovoľne povolali Přemysla na trón a zverili sa do jeho moci. Zároveň si však ponechali právo voľby a potvrdzovania každého nového panovníka na sneme slobodných Čechov, ktorý sa pravdepodobne konal v symbolickom politickom strede krajiny okolo kniežacieho kamenného stolca umiestneného na Pražskom hrade. Druhým pilierom bolo, že panovník musel vždy pochádzať z přemyslovskej dynastie. Prvý český štát tak stál na spojení slobodnej voľby a dynastického princípu. Pokusy Vratislava II. a Vladislava II. o zmenu spôsobu nadobudnutia a legitimizácie moci prevzatím kráľovskej koruny z rúk nemeckých cisárov boli podľa domácej politickej reprezentácie vnímané ako nežiaduce pokusy o zmenu týchto tradičných poriadkov. Jednoznačne to vyplýva z formulácií Kosmasa Pražského a jeho rezervovaného postoja k Vratislavovi.

K zásadným zmenám přemyslovskej monarchie došlo až v priebehu 13. storočia pod vplyvom viacerých spoločenských, politických a kultúrnych zmien, ktoré silno ovplyvňovalo aj preberanie západných modelov. Zaviedol sa napríklad princíp primogenitúry a upevnilo sa aj postavenie českého kráľa na medzinárodnej úrovni, keďže sa stal jedným z najmocnejších protagonistov v rámci Svätej rímskej ríše. Zásadné transformácie českej šľachty tiež spôsobili, že sa v tomto období vytvorila inštitúcia zemského súdu (colloquium generale). Tá slúžila šľachtickým skupinám ako fórum na prezentovanie ich názorov, na diskutovanie o dôležitých otázkach a tiež aj ako nástroj na vykonávanie nátlaku na panovníka. V zásade možno konštatovať, že tradičný mier (svetový poriadok a správny chod vecí) kniežacích Čiech bol v tomto období nahradený právom, ktoré bolo hľadané a vyhlasované práve na zasadnutiach krajinského súdu.

Poľsko

V piastovskom Poľsku sa vznik kresťanskej monarchie datuje do polovice 10. storočia za vlády prvého historicky doloženého panovníka Mieška I. (c. 960 – 992) a predovšetkým jeho syna a prvého poľského kráľa Boleslava I. Chrabrého (992 – 1025). V tomto období prebiehal proces teritoriálnej expanzie a šírenia kresťanstva z centra piastovskej domény, ktorá bola vo Veľkopoľsku. Ako centrá moci sa profilovali hradiská v Hnezdne, Poznani a na Lednickom ostrove. Z tohto centra sa postupne rozširovala piastovská moc na ostatné územia budúceho poľského štátu, akými boli Malopoľsko (Krakovsko), Mazovsko, Sliezsko, Pomoransko a Kujavsko. Toto rozdelenie bolo zohľadnené aj pri budovaní poľskej cirkevnej organizácie. Prvé biskupstvo, ktoré vzniklo okolo roku 968 v Poznani, bolo (pravdepodobne) misijné či podriadené nemeckému Magdeburgu. Vznik samostatnej cirkevnej provincie sa datuje do roku 1000, keď počas takzvaného hnezdnenského zjazdu medzi Otom III. a Boleslavom I. Chrabrým ustanovil cisár Hnezdno za arcibiskupstvo, ktorému podliehali biskupi v Krakove, Kolobrehu a Vroclave. Neskôr sa pridal ešte Płock a znova obnovené biskupstvo v Poznani. Poľskí panovníci vládli prevažne ako kniežatá, len ojedinele sa im podarilo získať kráľovskú hodnosť (Boleslav I., Mieško II., Boleslav II.). Napriek tomu dokázali udržať celistvosť poľského územia až do roku 1138, keď na základe testamentu Boleslava III. došlo k rozdeleniu krajiny na päť častí, aby tak uspokojil nároky všetkých svojich synov.

Toto rozdelenie sa ukázalo byť veľmi nešťastným krokom, pretože spôsobilo de facto rozpad poľskej monarchie na viacero takmer nezávislých politických útvarov. Hierarchicky najvyššie stál najstarší Piastovec, ktorý mal kniežací titul a ovládal centrálnu časť vrátane Krakovska, no jeho mladší príbuzní viedli vo svojich dŕžavách takmer nezávislú domácu aj zahraničnú politiku. Navyše, medzi jednotlivými piastovskými dŕžavami prepukali neustále spory a neraz aj ozbrojené konflikty. Obdobie dezintegrácie trvalo až do polovice 13. storočia, keď sa naštartoval proces unifikácie Poľska do jednotného štátu pod vládou jedného panovníka. Išlo však o dlhodobý proces, ktorý sa podarilo zásadne urýchliť paradoxne počas vlády českého kráľa Václava II. Ten bol v roku 1300 korunovaný aj poľskou korunou po tom, ako sa mu podarilo ovládnuť Veľkopoľsko aj Malopoľsko.

Definitívne došlo k znovuobnoveniu Poľského kráľovstva v tradičných historických hraniciach až za vlády Vladislava III. Lokietka (1320 – 1333), ktorý bol korunovaný s pápežským požehnaním v roku 1320. Lokietok síce vládol oficiálne ako krakovský kráľ, pretože legitímnym poľským kráľom podľa dobovej politickej ideológie a práva bol dedič Václava II. a súčasný český kráľ Ján Luxemburský. Až v roku 1335 po kongrese na Vyšehrade, zorganizovanom Karolom Róbertom z Anjou, došlo k dohode medzi českým kráľom a poľským panovníkom Kazimírom III. Kazimír sa vzdal v prospech Jána nároku na Sliezsko a český panovník sa za to definitívne zriekol nárokov na poľskú korunu. Tak sa Kazimír stal v roku 1335 jediným legitímnym kráľom Poľska. V tomto období sa vyprofilovali aj viaceré symboly poľskej štátnosti, ako bol napríklad štátny znak (biela orlica na červenom podklade), zhotovil sa nový súbor korunovačných klenotov a vybudovali sa reprezentatívne panovnícke náhrobky vytvorené v kráľovskej nekropole v krakovskom Waweli. Intelektuálnym vyjadrením týchto štátnych aktivít bolo vypracovanie idey Corona regni Poloniae symbolizujúcej poľskú štátnosť.

Dynastia: formy výkonu vlády a odovzdávania moci

Prvé štátne útvary v stredovekej strednej Európe boli úzko prepojené s vládou najstarších domácich panovníckych dynastií. Moc a postavenie Arpádovcov, Piastovcov a Přemyslovcov bolo rozhodujúcim faktorom pri procese vzniku a ustanovenia kresťanských monarchií v Čechách, Uhorsku a Poľsku. V tomto duchu je obdobie 10. – 14. storočia vnímané aj v historiografii. Kresťanská monarchia sa vyprofilovala ako dominantná politická štruktúra stredovekej Európy. Jej významnou charakteristikou bolo, že politická moc bola sústredená a odovzdávaná v rámci najmocnejšej panovníckej rodiny, teda vládnucej dynastie. V podstate existovali dve možné formy dynastickej vlády a odovzdávania moci. V ranom období sa o moc zväčša delila široká panovnícka rodina a najvyšším vládcom sa stával vždy najstarší žijúci člen (seniorát). V tomto prípade išlo o takzvané horizontálne delenie moci v rámci širokej príbuzenskej základne, ktoré sa vyprofilovalo a rozšírilo najmä vďaka vládnutiu karolovskej dynastie vo Franskej ríši. V neskoršom období tento druh vládnutia a sukcesie nahradila primogenitúra, teda odovzdávanie moci v rámci úzkej vertikálne členenej rodiny súčasného panovníka. Ten odovzdal svoj trón vždy najstaršiemu synovi. Moc sa teda dedila len v rámci najužšej rodiny. Ostatní príbuzní boli od nej odstavení alebo sa museli uspokojiť s menšími dŕžavami či údelmi. Tento model zaviedli v 10. storočí panovníci otovskej dynastie vo východnej a Kapetovci v západnej časti bývalej karolovskej ríše. Neskôr tento systém prevzali aj sálski a štaufskí cisári, ako aj panovníci stredoeurópskych monarchií.

Prvé pokusy o zmenu seniorátu na primogenitúru v dynastiách Arpádovcov, Přemyslovcov a Piastovcov neprebehli s veľkým okamžitým úspechom. Štefan I. nemohol odovzdať vládu svojmu synovi a dezignovanému nástupcovi Imrichovi pre jeho predčasnú smrť. Narušenie princípu seniorátu sa však napriek tomu pokúsil uskutočniť dosadením na trón syna svojej sestry. Peter Orseolo ako blízky príbuzný tak dostal prednosť pred Štefanovým bratrancom Vazulom, ktorý bol druhým najstarším žijúcim Arpádovcom. Podľa seniorátneho práva sa mal stať novým kráľom práve on. Oreolova vláda však bola len epizodická (1038 – 1041 a 1044 – 1046). Ešte v prvej polovici 11. storočia sa v osobe Ondreja I. do popredia dostala vedľajšia vetva arpádovskej dynastie, teda potomkovia Štefanovho bratranca Vazula. Samotný Ondrej tiež neuspel so snahou preniesť vládu na svojho syna Šalamúna, keďže ten prehral v boji o trón so svojimi bratrancami Gejzom a Ladislavom. V poľskom prostredí sa v dokumente Dagome iudex (približne 990), ktorý sa považuje za závet Mieška I., počítalo s rozdelením moci medzi všetkých jeho synov. Nakoniec sa presadil Boleslav I., ktorý už priamo dezignoval za svojho nástupcu najstaršieho syna Mieška II. Tento zámer sa však nestretol s pochopením domácej politickej reprezentácie ani pohanských oponentov novej kresťanskej monarchie, čo vyvolalo veľké pohanské povstanie v rokoch 1032 – 1039, ktoré zvrhlo Mieška z trónu. Podobné procesy, aj keď o niečo skôr, prebiehali aj v přemyslovských Čechách. Tam nastúpila kríza prvej kresťanskej monarchie už koncom 10. storočia, keď sa Boleslavovi II. nepodarilo presadiť stabilnú vládu najstaršieho syna Boleslava III., ktorý pre vnútorné rozpory prišiel o trón.

V každom prípade však v stredoeurópskych monarchiách prevládalo určité povedomie o delení moci medzi vládnucimi rodinami, čo podľa Z. Dalewského môžeme označiť za „rodinnú záležitosť“ (family business). Dynastie v tomto období treba preto chápať nielen ako pokrvné príbuzenské spoločenstvá, ale predovšetkým ako politické konštrukty. Definitívne sa primogenitúra udomácnila v Uhorsku a Čechách až v priebehu 13. storočia, v Poľsku dokonca až v nasledujúcom storočí. Dynastický princíp bol mimoriadne dôležitý aj pre legitimitu nových dynastií, ktoré nastúpili po vyhynutí domácich zakladateľských panovníckych rodov. Anjouovci v Uhorsku, Luxemburgovci v Českých krajinách a Jagelovci v Poľsku vynakladali veľa energie a úsilia, aby dokázali svoje príbuzenské, právne a politicko-ideologické spojenie s domácimi dynastiami Arpádovcov, Přemyslovcov a Piastovcov. Na tejto argumentácii postavili svoje legitimizačné nároky na vládu.

Dynastia a kult svätcov

V stredoeurópskom priestore sa veľkej úcte a popularite tešili takzvané domáce kulty dynastických svätcov. V Uhorsku sa takzvaní traja svätí králi (králi Štefan I. a Ladislav I. a kráľovič Imrich) stali nositeľmi štátnej idey a nebeskými svätými ochrancami kráľovstva. Ilustratívny príklad poskytuje konanie kráľa Ladislava IV. v roku 1278 pred bitkou na Moravskom poli. V českom prostredí sa tešili rovnakej úcte sv. Václav, Vojtech a Prokop. Predovšetkým knieža Václav sa stal už v 12. storočí stelesnením českej štátnosti a obyvatelia kniežatstva sa nazývali čeľaďou sv. Václava (familia sancti Wenceslai). Václavov obraz sa postupne pretransformoval zo zbožného panovníka na nebeského ochrancu, knieža bojovníka a predovšetkým večného vládcu českých krajín, ktorý len dočasne zapožičiaval vládu jednotlivým přemyslovským panovníkom ako svojim zástupcom. Prvý raz sa Václav v tejto úlohe v prameňoch spomína v bitke pri Chlumci v roku 1126. V Poľsku sa Piastovcom nepodarilo ustanoviť a rozšíriť kult dynastického svätca. Populárny bol najmä sv. Vojtech a neskôr sa šíril kult sv. Stanislava, ktorého násilná smrť a následné rozštvrtenie symbolizovali rozdrobenosť poľských krajín. Tak ako sa podľa legendy malo zázračne sceliť Stanislavovo telo, rovnako sa udržiavala myšlienka opätovného spojenia všetkých historických území Poľskej koruny do jednotného štátu.

Legitimita: ideológia, rituály, symboly

Stredoveký štát bol postavený na odlišných princípoch ako moderné štátne útvary. Jeho základom bol dôraz kladený na legitimitu, sakralitu a integrujúci rozmer panovania. Zosobnením štátu bol panovník, jeho dvor a okolie, ktoré tvorili svetskí aj duchovní spolupracovníci. Panovnícka moc v stredoveku sa najvýraznejšie prejavovala prostredníctvom rituálov a symbolov, kladením dôrazu na reprezentáciu a verejné vystupovanie. Kresťanský charakter panovníckej moci sa prejavoval v konceptoch monarchickej posvätnosti, teda sakrálnej podstaty vládnutia a v koncepte panovníckej svätosti, najčastejšie vo forme osobnej zbožnosti a zbožného života konkrétnych panovníkov. Prepojenie s posvätnom zabezpečovalo silné postavenie vládcu a dodávalo mu autoritu potrebnú na zabezpečenie lojality zo strany jemu zvereného obyvateľstva. Tento charakter panovníckej moci v stredoveku si vyžadoval neustále opakujúcu sa reprezentáciu vo forme verejných vystúpení. Tá sa vykonávala prostredníctvom mocenských rituálov, ktoré v sebe zahŕňali rozmanité symbolické úkony, gestá, obrady. Vo všetkých takýchto ceremoniálnych aktoch boli prítomné odkazy na nadprirodzeno alebo taktiež na vzory z minulosti.

Odkaz na idealizovanie kráľov a cisárov podľa vzoru večného vládcu Ježiša Krista nachádzame v predstave christomimesis a odkaz na inšpiráciu veľkosťou a významom Rímskej ríše v koncepte imitatio imperii. Tieto koncepty, dominujúce stredovekej politickej teológii, sa odrazili aj v prostredí stredoeurópskych monarchií. Jasným príkladom je jedno z najstarších zachovaných literárnych diel z uhorského prostredia – akýsi druh panovníckeho zrkadla nazvaný Libellus de institutione morum (Kniha mravných ponaučení). Libellus je písaný v mene uhorského kráľa Štefana I., no napísal ho pravdepodobne neznámy západný klerik na kráľovskom dvore v prvých desaťročiach 11. storočia. Spis prináša Štefanovu predstavu kresťanskej monarchie vedenej ideálnym kresťanským panovníkom. Ten sa má snažiť napodobňovať vzory panovníkov z dejín, či už biblických starozákonných, alebo starovekých rímskych cisárov. Najvyšším modelom a morálnou autoritou bol však Kristus a povinnosťou každého panovníka bolo implementovať jeho učenie do výkonu svojej moci. To sa malo prejavovať neustálym modlením sa, zachovávaním dobrého stavu cirkevného majetku a postavenia prelátov, šírením viery a budovaním cirkevnej organizácie. Ideálny kráľ mal tiež načúvať múdrym odporúčaniam svojej rady a poradcov, využívať vo svojich službách šikovných pomocníkov z radov vojakov a veľmožov a ponechať otvorené dvere prichádzajúcim z iných krajín (hospites), ktorí prinášali do jeho kráľovstva nové poznatky, vedomosti a zručnosti.

Uhorsko

Z komplexu ritualizovanej komunikácie obklopujúcej stredovekých vládcov sa z najväčšieho rozšírenia tešili rituály moci. Tie predstavovali predovšetkým inauguračné obrady (intronizácia, korunovácia, investitúra, pomazanie a svätenie). Ich zásadným rozmerom bolo odkazovanie na posvätnosť moci a legitímnosť autority panovníkov. V troch stredoeurópskych monarchiách mali tieto rituály rozličné priebehy aj významy. Pre fragmentárnosť prameňov nevieme zrekonštruovať všetky detaily, no dajú sa opísať viaceré lokálne charakteristiky. Tak napríklad v Uhorsku síce máme prvý dôveryhodný opis korunovácie až z 15. storočia, no predpokladá sa, že korunovácie uhorských kráľov prebiehali podľa (v tej dobe štandardných) korunovačných poriadkov (ordines coronationis). S istotou síce vieme, že prvým uhorským kráľom bol Štefan I., okolnosti tejto korunovácie sú však stále predmetom nejasností. Neistý je nielen rok konania, keďže sa uvádzajú buď Vianoce v roku 1000, alebo Veľká noc v roku 1001. Taktiež nie je jasné, kde sa rituál odohral a kto bol v úlohe koronátora. Spory sa vedú aj o to, či bola uhorská kráľovská koruna poslaná z rúk pápeža Silvestra II. alebo cisára Ota III. V každom prípade, títo dvaja najvyšší predstavitelia západného kresťanstva úzko koordinovali svoju politiku a je preto pravdepodobné, že Štefanovo povýšenie do kráľovskej hodnosti bolo spoločným konaním obidvoch mužov.

Postupne sa v tomto ohľade vytvorili tri základné pravidlá. Legitímnym a nespochybniteľných kráľom Uhorska sa mohol stať len ten, kto bol korunovaný uhorským prímasom – ostrihomským arcibiskupom –, a to len svätou uhorskou (svätoštefanskou) korunou, pričom obrad musel prebehnúť v Bazilike Nanebovzatia Panny Márie v Stoličnom Belehrade. Od konca 13. storočia sa predpokladá používanie takzvaného korunovačného orda podľa pontifikálu biskupa Viliama Duranda z Mende. Taktiež máme doloženú existenciu takzvaných slávnostných korunovácií (Festkrönungen), ktoré sa konali na významné sviatky a výročia a mali za úlohu sprítomniť magický moment prvej kráľovskej korunovácie. Tieto sa spomínajú pri Samuelovi Abovi (ktorému ju však odoprel biskup Gerard) a pri Belovi IV., ktorý potreboval posilniť kráľovskú autoritu po ničivom mongolskom vpáde.

Český štát

Slávnostné korunovácie poznali aj českí přemyslovskí panovníci. V Kosmovej Kronike Čechov sa spomína, že pre nezhody s prelátmi kráľ Vratislav II. často nemal nikoho, kto by mu pri významných sviatkoch v rámci slávnostnej korunovácie položil na hlavu korunu. Taktiež existovalo povedomie o tom, ktorý biskup má výsostné právo takýto obrad vykonať. Přemyslovská spoločnosť všeobecne vnímala akt korunovácie odlišne, ako to bolo bežné inde. Silnú rolu tu určite zohrával už spomínaný určitý odpor ku kráľovskej hodnosti. Aj kniežacia doba však mala svoj nastoľovací ceremoniál. Podľa dochovaných správ sa každý kandidát na hodnosť kniežaťa Čechov po svojom zvolení a odobrení snemom Čechov odobral na pražský hradný vrch, kde stál starobylý kamenný stolec. Formálne prevzatie vlády nad Čechmi nastalo až v momente posadenia sa na tento kniežací trón. Inauguráciu však sprevádzali aj iné ritualizované obrady. Zhromaždený dav volal na slávu spievaním Kyrie eleison (krlešu) a potom nasledoval slávnostný vstup do mesta sprevádzaný vyzváňaním zvonov, rozhadzovaním mincí a celú slávnosť zavŕšila honosná hostina.

Zásadné zmeny v tomto ohľade nastali počas 13. storočia, keď sa v rámci ďalekosiahlej premeny českej spoločnosti zmenil aj inauguračný ceremoniál českých panovníkov. Prvý dedičný kráľ Přemysl I. Otakar bol zároveň posledným panovníkom, ktorý ešte absolvoval tradičný nastoľovací rituál na kamennom stolci. Jeho syn a nástupca Václav I. roku 1228 absolvoval už len korunovačný obrad, počas ktorého prevzal kráľovskú korunu z rúk nemeckých prelátov. Špecifické postavenie korunovácie v českom prostredí najlepšie ilustruje korunovácia Václava II. v roku 1297. Tá sa odohrala až 19 rokov po jeho nástupe na trón v roku 1278. Václav si však dal záležať a podľa dobových opisov to bola jedna z najpozoruhodnejších verejných dobových politických slávností. Korunovačný ceremoniál sprevádzali viaceré honosné reprezentatívne podujatia, ako verejné hodovania, založenie kráľovského kláštora v Zbraslave či verejné pasovanie desiatok významných veľmožov na rytierov samotným panovníkom. K ďalšej úprave a uzákoneniu presných pravidiel došlo až po nástupe novej luxemburskej dynastie v 14. storočí.

Poľsko

Podobne ako pri prvej uhorskej korunovácii, ani v poľskom prípade nie sme oveľa lepšie informovaní. Pri prvom kráľovi Boleslavovi I. tiež existujú dve podania. Podľa prvej interpretácie získal kráľovskú korunu z rúk cisára Ota III. v roku 1000 počas ich vzájomného stretnutia v poľskom Hnezdne. Na Veľkú noc tohto roka totiž cisár vykonal kajúcnu púť k hrobu svojho priateľa a duchovného radcu sv. Vojtecha, ktorého ostatky boli pochované v tamojšej katedrále. Zriadenie hnezdnenského arcibiskupstva tak malo byť dostatočne slávnostnou udalosťou, aby ju mohla ozdobiť aj kráľovská korunovácia. Tento opis je však zachovaný len v diele Galla Anonyma píšuceho na počiatku 12. storočia. Proti tejto verzii svedčí aj fakt, že Boleslav I. absolvoval kráľovskú korunováciu aj v roku 1025, len niekoľko mesiacov pred svojou smrťou. Tento raz išlo o korunováciu schválenú pápežskou autoritou. Je málo pravdepodobné, že by bol Boleslav korunovaný v roku 1025, ak by sa tak stalo už pred štvrťstoročím. Týmto legitimizačným a sakrálnym aktom mohol prejsť každý panovník len raz za život. Kráľovskú korunováciu pred 13. storočím absolvovali potom už len dvaja neskorší Piastovci: Mieško II. (1025) a Boleslav II. (1076). To však nezabránilo piastovským kniežatám, aby nezahalili svoju moc do sakrálneho ritualizovaného konania. Zdôrazňovali tým svoje vyvolené postavenie a to, že ich moc pochádza od Boha, čo dokazujú viaceré dobové pramene.

Adventus regis

Špecifické postavenie mali slávnostné vstupy panovníkov do miest (hradov, kláštorov, vojenských táborov) a ich ceremoniálne vítanie prijímajúcou stranou v rituáli adventus regis. Ten mal pevne stanovené sekvencie (adventus, occursus, receptio, ingressus), ktoré sa aktéri snažili rešpektovať, aby tak vyjadrili potrebné symbolické a hierarchické výpovede (nadradenosť, podriadenosť, rovnocennosť). Tento rituál je doložený v arpádovskom aj přemyslovskom prostredí už od 11. storočia, v 12. storočí sa objavuje aj v prameňoch piastovskej proveniencie. Azda najznámejší a najdetailnejší opis sa zachoval pri príležitosti konania rituálu adventus regis na počesť uhorského kráľa Ondreja II., ktorý v roku 1217 takýmto spôsobom vstúpil do mesta Split ako jeden z vodcov piatej križiackej výpravy. Podľa očitého svedka a kronikára Tomáša zo Splitu išlo o starostlivo pripravený, symbolicky nabitý a ceremoniálne dôkladne prevedený rituál, aké poznáme z tejto doby z celej kresťanskej Európy.

Rituály zmierenia

Významnou príležitosťou na aplikovanie mocenských rituálov boli početné riešenia konfliktov a verejné zmierenia medzi najvyššími politickými predstaviteľmi. Postupne sa vytvorili špecifické rituály (deditio, supplicatio, reconciliatio) používané podľa typu konfliktu a danej mocenskej a vojenskej pozície jednotlivých aktérov. Veľmi dobre ich môžeme sledovať počas vlečúcich sa vnútrodynastických sporov v rámci arpádovskej dynastie v 11. storočí (spor kráľa Petra Orseola a Samuela Abu či konflikt medzi kráľom Šalamúnom a kniežatami Gejzom a Ladislavom). V přemyslovskom kontexte sa objavovali pri domácich sporoch počas vlády Soběslava I. v roku 1130 či počas konfliktu Přemysla II. Otakara a jeho otca Václava I. v roku 1249. V podaní poľského kronikára Galla Anonyma je v ritualizovanom prevedení so silným symbolickým nádychom a rétorikou spracovaný konflikt medzi kniežaťom Boleslavom III. a jeho nevlastným bratom Zbigniewom. Všetky spomínané spory boli podľa dobových prameňov ukončené ritualizovaným zmierením podľa pravidiel dobovej symbolickej politickej komunikácie. Významnú úlohu pri tomto type ritualizovaného zmierenia zohrávali predovšetkým mediátori z prostredia prelátov alebo vysokopostavených veľmožov (biskupi, opáti, kniežatá).

Ďalšie formy symbolickej komunikácie

Symbolickú komunikáciu môžeme veľmi dobre sledovať aj na prameňoch opisujúcich stretnutia panovníkov, ktoré boli v stredoveku verejnými politickými aktmi. Mali často precízne stanovený protokol, ktorý zohľadňoval najmä mocenskú a spoločenskú hierarchiu. Všetky významné gestá, symboly, výpovede konané počas týchto stretnutí mali (právne) záväznú výpovednú hodnotu. Stredovekí panovníci sa tiež podrobovali veľkému množstvu špecifických rituálov, medzi ktoré radíme prechodové rituály, rituály dvorského ceremoniálu, trestajúce rituály (calcatio colli), ponižujúce obrady (harmiscara), obrátené rituály či obrady tvoriace liturgiu vojny. Počas významných vojenských stretov, akými boli bitka pri Chlumci v roku 1126, bitka na rieke Litave v roku 1146 či ozbrojený stret pri Kressenbrunne v roku 1260, sa dostali k slovu okrem vojenských zbraní aj takzvané „neviditeľné zbrane“. Tie zahŕňali široký komplex rituálov, symbolov a liturgických úkonov, ktoré mali za úlohu zabezpečiť víťazstvo konkrétneho účastníka konfliktu a zaručiť Božiu priazeň v prebiehajúcom boji. Slúžili na to rozmanité vojenské náboženské obrady, kňazské a biskupské požehnania, špeciálna vojnová liturgia (liturgia vojny), ako aj spontánne prejavy náboženského cítenia a viery priamo na bojovom poli pred rozhodujúcim bojom, počas trvania bitky aj po jej konci. Ich spoločným menovateľom bolo, že mali za úlohu sakralizovať, legitimizovať a integrovať moc daného panovníka a upevniť tak jeho pozíciu vo svojom vlastnom štáte.

doc. Mgr. Dušan Zupka, PhD.