Národný komunizmus v strednej a východnej Európe

Marxistický intelektuál Milovan Djilas (1957, s. 174) už polovici 50. rokov 20. storočia argumentoval, že ak sa chce akýkoľvek komunistický režim udržať, musí sa stať národným. Komunizmus podľa neho mohol existovať len ako „národný komunizmus“. Komunistická ideológia a nacionalizmus v skutočnosti nikdy neboli v takom príkrom rozpore, ako by sa mohlo zdať z prác Karla Marxa a Fridricha Engelsa. Pre značnú časť komunistických elít predstavovala národná otázka kľúčovú podmienku vlastnej sebaidentifikácie. Komunizmus nebol v ich chápaní program jednej strany, ale zavŕšenie celonárodných emancipačných programov, ktoré mali svoje počiatky v národnoobrodeneckých hnutiach 19. storočia. Slovami historika Bradleyho Abramsa (2005), boj za socializmus mal v očiach komunistickej intelektuálnej a politickej elity podobu „boja za dušu národa“.

Koncepty národného komunizmu

Komunistické koncepcie „národnej jednoty“, „národného obrodenia“ a „sociálnej a národnej revolúcie“ boli vždy postavené na kombinácii socialistických a starších nacionalistických naratívov. Z hľadiska predstaviteľov radikálnej ľavice v strednej a vo východnej Európe ambivalentný vzťah nacionalizmu a komunizmu otvoril široký priestor na rôzne interpretácie. V nových štátoch, ktoré vznikli po roku 1918 na základe tézy o práve na národné sebaurčenie, sa takýmto diskusiám nedalo vyhnúť a komunisti sa o to ani neusilovali.

Prístupy k fenoménu nacionalizmu boli v komunistickom hnutí extrémne rôznorodé. Na túto tému bolo napísaných množstvo vedeckých prác. Na tomto mieste stačí spomenúť len základné vývojové tendencie, ktoré formovali oficiálnu ideológiu marxizmu-leninizmu. Pre Marxa bol nacionalizmus užitočný len vtedy, keď podporoval tzv. buržoázne revolúcie a vytváranie veľkých ekonomických celkov. Nebol teda dôležitý sám osebe, ale len ako hybná sila revolúcie a posilňovania úlohy proletariátu. Právo na sebaurčenie malých, nehistorických národov pre Marxa nemalo žiadny pozitívny význam.

Leninova interpretácia marxizmu pristupovala k nacionalizmu dôsledne pragmaticky, výlučne z hľadiska dosahovania mocenských cieľov boľševikov. V snahe získať podporu „más“ sa do leninskej rétoriky určenej pre verejnosť dostala národná argumentácia aj idea silného štátu. Na druhej strane netreba pochybovať, že vodcovia komunistických strán menších európskych národov väčšinou úprimne verili predstave komunistického režimu, ktorý prirodzene reflektuje národnú identitu.

Centrálny pojem pritom predstavuje koncept „národného komunizmu“. Je to analytický výraz, ktorý predstavitelia komunistických režimov nepoužívali. Vedci v západnej Európe ním po Stalinovej smrti začali označovať snahu komunistických strán vo východnom bloku opustiť uniformitu predchádzajúceho obdobia, „dosiahnuť väčšiu diplomatickú nezávislosť od Sovietskeho zväzu, pozitívne prehodnotiť vlastenecký odkaz a – čo je najdôležitejšie – využiť koncept národnej suverenity ako legitimizačný prostriedok“. Skutočný obsah tohto pojmu sa však v čase a priestore značne líšil. Vo všeobecnosti mal národný komunizmus podobu aplikácie univerzalistickej marxisticko-leninskej ideológie na konkrétne, špecifické národné politické, hospodárske, sociálne a kultúrne podmienky jednotlivých socialistických diktatúr. Z politického hľadiska spočíval v zdôrazňovaní záujmov jednotlivých národov a umožňoval straníckym ideológom formulovať vlastnú, národnú verziu socializmu.

Od 70. rokov 20. storočia národný akcent vo väčšine európskych socialistických diktatúr zatienil víziu komunistickej utópie. Od 80. rokov 20. storočia národní komunisti vo väčšine socialistických diktatúr častejšie hovorili o národných otázkach a menej o marxizme-leninizme. Katherine Verdery na príklade Rumunska ukazuje, ako národný diskurz postupne potlačil ten marxistický.

Slovenský národný komunizmus

Slovenský vývoj v „krátkom 20. storočí“ poskytuje užitočný prípad pre výskum národného komunizmu. Ponúka totiž ukážku „kontinuity v diskontinuite“ od vzniku komunistickej strany až po pád socialistickej diktatúry, pričom národný komunizmus tu v modifikovanej podobe prežil až do 90. rokov. V medzivojnovom období spájal modernistickú estetiku, komunistické politické ideály a národné kultúrne tradície v boji proti českej buržoázii a ľudákom. V roku 1944 národný komunizmus výrazne ovplyvnil politický program zjednoteného slovenského protifašistického odboja. V 50. rokoch 20. storočia bol označený za „buržoázny nacionalizmus“ a kriminalizovaný. Po svojej rehabilitácii v druhej polovici 60. rokov získal národný komunizmus reformnú auru, aby sa v posledných dvadsiatich rokoch československého komunistického režimu stal dominantným legitimizačným naratívom „brežnevovskej ortodoxie“.

Na rozdiel od komunistických nacionalistov v ďalších socialistických diktatúrach, tí slovenskí sa nevymedzovali protirusky ani protisovietsky. Verili, že v rámci slovenských dejín sa cesta k socializmu prelínala s bojom za národnú emancipáciu proti silnejším susedom – Maďarom, Nemcom a Čechom. Naopak, Rusi boli považovaní za tradičných spojencov. Nacionalizmus slovenských národných komunistov bol skôr defenzívny. Postupne sa tiež stával čoraz viac izolacionistický, plebejský, konzervatívny a silne protizápadný, čím sa približoval svojej predlohe z druhej polovice 19. storočia.

Slovenskí národní komunisti sa vždy dôrazne dištancovali od pravicového nacionalizmu slovenského exilu, spojeného s vojnovým slovenským štátom. Svoju legitimitu totiž odvodzovali od Slovenského národného povstania, v ktorom viacerí z nich, v prvom rade Ladislav Novomeský a Gustáv Husák, zohrali dôležitú úlohu. V 70. rokoch sa slovenský národný komunizmus stal prepracovaným ideologickým konceptom, ktorý úspešne zabezpečoval legitimitu normalizačného režimu na Slovensku a zabraňoval tomu, aby sa „slovenská otázka“ stala výlučnou témou disentu.

Národný akcent slovenských komunistických intelektuálov, v 50. rokoch odsudzovaný ako „buržoázny nacionalizmus“, bol dlhodobým problémom ich ideologickej ortodoxie. Komunistickú utópiu vnímali v kontexte národnej emancipácie postavenej od 19. storočia na odpore proti českým a maďarským nárokom na Slovákov a Slovensko.

Od povojnového obdobia sa základom programu slovenského národného komunizmu stala požiadavka česko-slovenskej federácie, prezentovanej ako zlatá stredná cesta medzi dvoma neprijateľnými alternatívami – medzivojnovým centralizujúcim čechoslovakizmom a ľudáckym „klérofašistickým separatizmom“. Slovenskí národní komunisti sa inšpirovali hlavne Juhosláviou, kde podľa nich socialistická federácia slovanských národov „demokraticky a spravodlivo vyriešila staré spory“. Roztržka medzi Titom a Stalinom v polovici roku 1948 ich tak postavila do veľmi nebezpečnej situácie.

Kombinácia stalinského konceptu zostrujúceho sa triedneho boja a útokov vedenia Komunistickej strany Slovenska voči „intelektuálnemu krídlu“ reprezentovaného G. Husákom a L. Novomeským viedla na začiatku 50. rokov k úplnej porážke národných komunistov. Ich myšlienkové východiská a závery, tak ako boli formulované od konca 20. rokov 20. storočia, boli vedením KSČ vyhlásené za prejavy buržoázneho nacionalizmu, za vedomý pokus o sabotovanie cieľov komunistického hnutia a zločiny proti jednote republiky.

Výsledkom kampane proti „buržoáznym nacionalistom“ bolo umlčanie takmer celej generácie komunistických intelektuálov, ktorá sa formovala v medzivojnovom období. Nasledujúcich desať rokov v Československu dominovalo úsilie vytvoriť a presadiť nadnárodnú štátnu ideológiu, ktorá mala legitimizovať centralizačné tendencie socialistickej diktatúry v podobe oslavy československého vlastenectva a bratskej jednoty Čechov a Slovákov. Nová stranícka doktrína konštatovala, že základná podmienka politickej rovnoprávnosti Čechov a Slovákov nespočíva vo federácii, ale v odstránení hospodárskej a sociálnej zaostalosti Slovenska.

Rehabilitácia národného komunizmu

Československo nebolo izolovaným prípadom. Procesy s buržoáznymi nacionalistami a „titoistami“ prebiehali aj v ďalších krajinách východného bloku a aj v samotnom Sovietskom zväze. Nariadil ich priamo Stalin s cieľom zamedziť opakovaniu juhoslovanského scenára v ďalších komunistických krajinách. V Maďarsku sa obeťou čistiek stala skupina okolo ministra vnútra a aj zahraničných vecí Lászlóa Rajka, v Bulharsku to boli údajní sprisahanci na čele s generálnym tajomníkom komunistickej strany Trajčom Kostovom. V Poľsku sa do väzenia dostal jeden z vedúcich komunistických funkcionárov Władysław Gomułka, ktorý presadzoval „poľskú cestu ku komunizmu“.

Začiatok destalinizácie vo viacerých krajinách viedol k rehabilitácii národného komunizmu. K jeho renesancii prispel aj Stalinov nástupca Nikita Chruščov, ktorý po návšteve Juhoslávie v roku 1955 výslovne uznal jej právo na vlastnú cestu k socializmu. Tento vývoj inšpiroval národných komunistov v ďalších krajinách, aby sa dožadovali podobného práva. Najviditeľnejšie to bolo v Maďarsku a Poľsku, kde pretrvávali silné protiruské, ale aj antikomunistické postoje. Predstavitelia komunistických režimov v týchto krajinách vnímali príklon k nacionalizmu a aspoň deklaratívne odtiahnutie sa od ZSSR ako cestu k získaniu legitimity medzi obyvateľstvom. V Maďarsku sa straníckemu šéfovi Imremu Nagyovi tento proces nepodarilo udržať pod kontrolou, výsledkom bola ozbrojená revolúcia inšpirovaná tradíciou odporu proti okupantom, tentoraz v podobe komunistov a sovietskych vojsk. Krvavé potlačenie povstania okrem iného znamenalo, že nacionálna karta bola na dlhé roky pre maďarských komunistov tabu.

Odlišne sa situácia vyvinula v Poľsku, kde sa národný komunizmus po roku 1956 úspešne etabloval. Władysław Gomułka dokázal presvedčiť Chruščova, že je v sovietskom záujme, aby nahradil nenávidených poľských stalinistov a obnovil tak stabilitu poľského komunistického režimu. Gomułka zároveň zdôraznil, že síce plánuje reformy, ale nebude meniť postavenie Poľska v rámci sovietskej zóny vplyvu. Národný rozmer sa do svojej doktríny snažili vniesť aj východonemeckí komunisti, ktorí s ohľadom na konkurenciu kapitalistického západného Nemecka tiež potrebovali získať lojalitu obyvateľstva. Na to však očividne nestačil len prísľub socializmu. Vytvorenie „národnej identity“, prostredníctvom ktorej by si občania mohli vytvoriť vlastenecké cítenie k Nemeckej demokratickej republike, tak bolo pre prežitie tamojšieho komunistického režimu nevyhnutné. Na rozdiel od svojich susedov však východonemeckí komunisti zo zjavných dôvodov nemohli stavať na predchádzajúcich konštrukciách nemeckého nacionalizmu. Nová romantizujúca a nenásilná koncepcia socialistickej domoviny (Heimat), ktorú Jednotná socialistická strana Nemecka predstavila v druhej polovici 50. rokov, sa však nakoniec ukázala ako prekvapivo úspešná.

Poststalinská debata o vývoji národov v socialistickej spoločnosti, ktorá prebiehala v ZSSR, ovplyvňovala aj chápanie národnostnej otázky v Československu. Príkladom preberania aktuálnych sovietskych trendov je Chruščovova téza o postupnom zbližovaní alebo splývaní národov, ktorou od prelomu 50. a 60. rokov operoval prvý tajomník KSČ Antonín Novotný. Aj predstavitelia silnejúcej slovenskej opozície voči centralizačnej Novotného politike sa mohli odvolať na Chruščova. Práve destalinizačný tlak Moskvy v rokoch 1962 – 1963 viedol k rehabilitácii slovenských „buržoáznych nacionalistov“.

Program slovenského národného komunizmu sa následne rýchlo dostal do centra intelektuálnych a postupne aj politických diskusií. V národno-komunistickom naratíve znamenala destalinizácia odstránenie tých faktorov, ktoré brzdili spravodlivé riešenie „slovenskej otázky“. Čechoslovakizmus a centralizmus tak boli vnímané ako súčasť stalinských deformácií, rovnako ako predstava, že slovenská otázka je v prvom rade ekonomický a sociálny problém.

Zásadný impulz k diskusiám o česko-slovenských vzťahoch dodalo reinterpretovanie dejín prvej polovice 20. storočia. Kritika medzivojnového čechoslovakizmu a analýza zlyhaní prvej republiky sa stala publicisticky vďačným argumentom o nevyhnutnosti federatívneho usporiadania republiky. Ako zdôrazňovali národní komunisti, bez spravodlivého riešenia národnej otázky nemohol byť reformný proces úspešný. Akékoľvek snahy o odďaľovanie federalizácie mali za následok obvinenia z čechoslovakizmu alebo českého šovinizmu.

Národní komunisti, predovšetkým G. Husák a L. Novomeský, vďaka aure martýrov získali obrovský spoločenský a politický kredit, ktorý im v značnej miere umožnil dostať sa na čelo slovenského reformného hnutia. Jednoznačná podpora slovenskej verejnosti, predovšetkým jej intelektuálnych, umeleckých a vedeckých elít, dodali požiadavkám slovenskej národnej emancipácie nespochybniteľnú legitimitu, ktorú musela, nie príliš ochotne, akceptovať aj reformná KSČ pod vedením Alexandra Dubčeka.

Slovenskí národní komunisti netvorili homogénnu skupinu. Hegemónia medzivojnovej generácie nebola prijímaná bez námietok. Kritici sa zameriavali najmä na slabý záujem týchto ľudí o proces demokratizácie. Najmä skupina národných komunistov vedená Gustávom Husákom, ktorá rýchlo postupovala v mocenskej hierarchii, vnímala demokratizačné tendencie ako priame ohrozenie socializmu. Výsledkom bolo rozdelenie na menej početnú „protodemokratickú“ skupinu presadzujúcu radikálnu liberalizáciu systému, kde národnostná otázka bola len jedným z mnohých problémov, a silnejšie, nacionalistické zoskupenie, ktoré sa sústredilo výlučne na národnú emancipáciu a odmietalo radikálnu reformu poststalinského modelu socializmu. Diskusiu demokratizácia verzus federalizácia vyriešila invázia vojsk Varšavskej zmluvy. „Demokratov“ vytlačilo nové, normalizované sovietmi schválené vedenie strany na čele s Gustávom Husákom. Po roku 1969 sa prejavy slovenského komunistického nacionalizmu tolerovali len vtedy, ak neboli spojené s politickým reformizmom. Slovenský národný komunizmus tak prestal byť nositeľom emancipačných a demokratizačných snáh typických pre obdobie 60. rokov. Naopak, v nasledujúcich dvoch desaťročiach sa na Slovensku stal dôležitým legitimizačným naratívom normalizačnej ortodoxie.

Národný komunizmus v službách reálneho socializmu

Tým, že sa slovenský národný komunizmus zmenil z opozičnej ideológie na oficiálnu štátnu doktrínu, priblížil sa situácii v ďalších socialistických diktatúrach. Najtypickejším a najlepšie preskúmaným príkladom národného komunizmu ako štátom presadzovanej ideológie je okrem Juhoslávie Rumunsko. Tamojších vládcov Gheorgheho Gheorghiu-Deja a neskôr Nicolaeho Ceaușesca k národnému komunizmu dotlačila nechuť rešpektovať destalinizačné zmeny a ekonomické vízie rozvoja východného bloku, ktoré zavádzal Chruščov. Kým Gheorghiu-Dej sa len pragmaticky ohradil proti zasahovaniu ZSSR do suverenity a národných záujmov Rumunska, jeho nasledovník Ceaușescu v polovici 60. rokov rozpracoval ideológiu rumunského národného komunizmu. Mala podobu tzv. národných téz, ktoré komunistická strana vyhlásila na zjazde v roku 1965. Konštatovalo sa tu, že „národ a štát budú ešte dlho tvoriť základ rozvoja socialistickej spoločnosti“ a že proletársky internacionalizmus sa musí podriadiť princípu národnej suverenity. Podľa Ceaușesca tézy v žiadnom prípade neznamenali skĺznutie k buržoáznemu nacionalizmu. Národná myšlienka „osvietená ideálmi socializmu“ totiž automaticky získava pokrokový charakter. Podobne ako v slovenskom prípade, akurát v extrémnejšej forme, aj rumunský národný komunizmus ovplyvnil interpretácie minulosti. Oficiálna historiografia prestala zdôrazňovať úzke kontakty so slovanskými národmi a zamerala sa na dokazovanie kontinuity so starovekými Dákmi. Ďalším viditeľným prejavom novej národnej politiky sa stalo systematické ohraničovanie menšinových práv početnej maďarskej komunity.

Postupný odklon národného komunizmu od (aspoň deklaratívne) formulovaného reformizmu smerom ku konzervatívnej, výrazne nacionalisticky podfarbenej obhajobe reálneho socializmu reprezentuje poľský prípad. Na postupnú stratu popularity svojej politiky „poľskej cesty k socializmu“, ktorá v konečnom dôsledku viedla k ekonomickým problémom, zareagoval W. Gomułka represiami voči cirkvi, študentom a intelektuálom vrátane tých marxistických. Zo strachu z popularity myšlienok Pražskej jari v Poľsku podporil augustovú inváziu do Československa. Ešte predtým, v snahe prekryť ekonomické problémy, využil pretrvávajúce predsudky v spoločnosti a spustil antisemitskú kampaň, ktorá vyústila do rozsiahlej vlny emigrácie židovského obyvateľstva. Gomułkovi to kariéru nezachránilo a po ďalšej sérii protestov musel v roku 1970 odstúpiť. Jeho nástupca Edward Gierek si osvojil klasickú politiku neskorého socializmu, ktorá spájala národný sentiment postavený na „slávnej minulosti“ so snahou plniť materiálne požiadavky obyvateľstva.

Táto politika bola typická aj pre normalizačné Československo. Pred tým, ako sa slovenský národný komunizmus mohol stať legitimizačnou doktrínou režimu reálneho socializmu, bolo treba otupiť jeho destabilizačný potenciál. Nový generálny sekretár KSČ a neskôr aj československý prezident Gustáv Husák začal vystupovať v nekonfliktnom, československom duchu, pričom sa v jeho vystúpeniach objavila aj kritika slovenského nacionalizmu. To však v žiadnom prípade neznamenalo koniec slovenského národného komunizmu. Išlo skôr o zmenu jeho zamerania a úloh. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že sa presunul zo sféry politiky do kultúry a intelektuálneho diskurzu. Po federalizácii Československa na začiatku roku 1969 začínalo byť čoraz viditeľnejšie, že slovenskí národní komunisti sa po dosiahnutí svojho hlavného cieľa zameriavajú na udržanie existujúceho systému a svojich pozícií v ňom. Normalizácia saturovala ich mocenské ciele a ich záujmom sa preto stalo udržanie statu quo. Národno-komunistickí intelektuáli sa tak stali ochotnými a lojálnymi podporovateľmi reálneho socializmu.

Nebolo to tak všade. Ako upozorňuje historik Yitzhak Brudny, napriek svojmu prominentnému postaveniu v Brežnevovom ZSSR sa ruskí nacionalistickí intelektuáli nikdy nestali poslušnými a kontrolovanými bábkami režimu. Naopak, ich kritika ruskej pozície v rámci Sovietskeho zväzu sa postupne prehlbovala. Na Slovensku sa národní komunisti ľahko prispôsobili novej politickej realite. Väčšina z nich si vydobyla vysoké postavenie na ministerstvách, v kultúrnych či vo vzdelávacích inštitúciách, v masmédiách, vo vydavateľstvách alebo v zväzoch umelcov. S podporou strany fungovali ako strážcovia národných tradícií a kultúry. Ich ideovým vodcom sa stal spisovateľ Vladimír Mináč, tvorca koncepcie Slovákov ako dokonale plebejského národa bez pánov a slávnej minulosti, národa predurčeného k úspešnej socialistickej revolúcii. Mináč reprezentoval konzervatívny prúd národného komunizmu, extrémne kritický k všetkým údajným prejavom českej dominancie v štáte. Jeho argument o reálnom socializme vo federalizovanom Československu ako najlepšom z možných svetov sa na dlhé roky stal mantrou normalizačnej verzie tohto myšlienkového prúdu.

Slovenskí národní komunisti tiež fungovali ako „falošná opozícia“. Hoci tvorili pilier režimu, ich skutočná (seba)legitimizácia spočívala v neustálej reprodukcii národného naratívu. To znamenalo nacionálnu kritiku údajnej českej hegemónie v štáte a odsudzovanie pretrvávajúceho čechoslovakizmu. Zároveň však národní komunisti legitimizovali a ospravedlňovali diktátorské, represívne črty režimu. Čo však bolo najdôležitejšie, zabránili tomu, aby sa slovenská otázka stala výlučným predmetom protikomunistického disentu, najmä jeho katolíckej časti. Bola to mimoriadne úspešná politika, čo uznávali aj samotní disidenti.

Slovenskí národní komunisti aktívnou podporou systému reálneho socializmu a vedúcej úlohy komunistickej strany konali presne v súlade s očakávaniami sovietskeho vedenia. Tento stav bol v zhode s aktuálnym chápaním vzťahu medzi nacionalizmom a marxizmom-leninizmom. Podľa tzv. Brežnevovej doktríny dôraz na legitímne národné požiadavky nepredstavoval ohrozenie socializmu. Nebezpečenstvom sa nacionalizmus stal vtedy, keď bol využitý na podporu „reakčných“ síl, ako sa to podľa sovietskych ideológov stalo počas Pražskej jari. Pokiaľ nepopodkopávala mocenský monopol komunistickej strany, bola národnostná politika vnútornou záležitosťou každého štátu sovietskeho bloku. To vysvetľovalo sovietsku benevolenciu voči Rumunsku, ktoré od konca 70. rokov viedlo úplne samostatnú zahraničnú politiku. Na rozdiel od Maďarska v roku 1956 a Československa v roku 1968 sa Brežnev nemusel obávať, že by Ceaușescov národný komunizmus niekedy vyústil do „kontrarevolúcie“. Okrem toho národno-komunistická línia sa začala prejavovať aj v sovietskej ideológii. Tamojší režim ticho uznával, že populistická a nacionalistická propaganda začína byť z hľadiska získavania legitimity úspešnejšia než odkazy na budovanie komunistickej utópie. Ako píšu autori práce o socialistickej štátnosti, počas neskorého socializmu možno stále častejšie pozorovať prítomnosť národnej symboliky popri straníckych symboloch alebo dokonca namiesto nich. Rovnakým príznakom je aj propagácia folklóru v podobe „apolitického chválospevu na ľudovú kultúru“, ako aj ďalších aspektov minulosti s výrazným národno-legitimizačným potenciálom. Týmto spôsobom sa pomaly a opatrne v Maďarsku začal hlásiť k národnému komunizmu János Kádár. Hoci maďarských komunistov viedol od roku 1956, prvé pokusy v tomto smere podnikol až na začiatku 70. rokov. Nepochybne aj ako reakciu na okliešťovanie práv maďarskej menšiny v Rumunsku. Ak chcel Kádár získať popularitu ako ochranca národnej kultúry, musel sa stať hovorcom všetkých Maďarov, teda aj tých žijúcich na južnom Slovensku, v Sedmohradsku alebo vo Vojvodine. V roku 1970 sa tak v Maďarsku uskutočnili pompézne oslavy narodenia prvého uhorského kráľa sv. Štefana a Kádárov režim zároveň otvoril debaty o postavení maďarskej menšiny v okolitých socialistických diktatúrach. Napriek tomu ostávalo Maďarsko krajinou, ktorá k zvodom národného komunizmu pristupovala najopatrnejšie. Zároveň to však znamenalo, že najneskôr od konca 70. rokov sa rôzne variácie národného komunizmu uplatnili takmer vo všetkých krajinách východného bloku.

Zhodnotenie

Opísaný vývoj do značnej miery potvrdzuje slová Milovana Djilasa spomenuté v úvode. Ak mali komunistické režimy prežiť, museli sa opierať o nacionálny sentiment obyvateľstva svojich krajín. Keďže ideológia marxizmu-leninizmu už nepostačovala ako dostatočný legitimizačný nástroj a kapitalistický Západ sa stal preferovanou alternatívou, nacionalizmus sa zdal byť jediným spôsobom, ako si získať srdcia občanov. Do určitej miery to fungovalo a príklon k národnému komunizmu minimálne dočasne zvýšil podporu jednotlivých socialistických diktatúr. Vo viacerých prípadoch aj preto, že nacionalistická ideológia umožnila vrátiť sa k tradičným, dobre známym nepriateľom, na ktorých bolo možné hodiť zodpovednosť za existujúce problémy.

Druhým zistením je fakt, že skutočne úspešnými národnými komunistami neboli liberáli a reformisti ako I. Nagy alebo A. Dubček, ale skôr konzervatívci ako G. Husák, N. Ceaușescu alebo W. Gomułka, ktorí túto ideológiu dokázali úspešne inštitucionalizovať a využiť na posilnenie svojej moci v rámci existujúceho statu quo. Na druhej strane, užitočné využívanie národného komunizmu nebolo vôbec jednoduché. Existovalo nebezpečenstvo rozpútania nacionalistickej vlny, ktorú stranícke orgány nedokázali kontrolovať, tak ako sa to stalo v Maďarsku v roku 1956. Reálne nebezpečenstvo takéhoto vývoja však bolo pozorovateľné aj v posledných rokoch existencie ZSSR.

Koncom 80. rokov sa začali objavovať trhliny aj na dovtedy bezproblémovej spolupráci normalizačného straníckeho vedenia a slovenských národných komunistov. Dôvodom bol návrh novej ústavy, ktorý vyvolal nesúhlas mladšej generácie národno-komunistických intelektuálov. Z ich pohľadu išlo o obmedzenie „slovenskej suverenity“ v prospech pražského centra. Výsledkom bolo obnovenie skrytých debát o rozpade štátu, ktoré sa naplno prejavili hneď po páde komunizmu.

Nepresvedčivé alebo nedostatočné využitie národného komunizmu zas túto tému prenechávalo „konkurencii“. Príkladom je opatrnosť Kádárovho režimu, ktorý v snahe nedovoliť opakovanie roku 1956 narábal s nacionalizmom mimoriadne opatrne. Tým sa však maďarský režim dostal do rozporu so spontánnou nacionalizáciou spoločnosti, ktorej už nestačil koncept „socialistického vlastenectva“ schváleného stranou.

V konečnom dôsledku však koncept národného komunizmu nemohol socialistické diktatúry zachrániť. Nedokázal totiž prekryť narastajúce problémy fungovania komunistických režimov. Podobne ako v sfére konzumného života, ani v oblasti národnostnej otázky nemohli vedúci predstavitelia socialistických štátov splniť očakávania, ktoré svojou nacionalistickou rétorikou vyvolali. Nesplnené a nesplniteľné prísľuby ešte viac prispeli k delegitimizácii socialistických diktatúr.

Pád komunizmu však nakoniec národným komunistom príliš neublížil. Mnohí z nich po roku 1989 zo seba „zoškrabali červený náter“ a začali novú kariéru ako nacionalisti bez prívlastkov. Novovzniknuté populistické a nacionalistické zoskupenia v strednej a vo východnej Európe už na ich služby netrpezlivo čakali.

Mgr. Adam Hudek, PhD.

Bibliografia

ABRAMS, Bradley F. The Struggle for the Soul of the Nation. Czech Culture and the Rise of Communism. Lanham: Rowman & Littlefield Publ., 2005.

BENKO, Juraj – HUDEK, Adam. Ideológia čechoslovakizmu a slovenskí komunisti. In HUDEK, Adam – KOPEČEK, Michal – MERVART, Jan (eds.). Čecho/Slovakismus. Praha: NLN, 2019, s. 281 – 309.

BRANDENBERGER, David. Stalinist Mass Culture and the Formation of Modern Russian National Identity, 1931–1956. Boston: Harvard University Press, 2002.

BROWN, Scott. Socialism with a Slovak Face: Federalization, Democratization, and the Prague Spring. In East European Politics and Societies, 2008, roč. 22, č. 3, s. 467 – 495.

BRUDNY, Yitzhak. Reinventing Russia. Russian Nationalism and the Soviet State, 1953–1991. Boston: Harvard University Press, 1998.

BRUNNBAUER, Ulf – KRAFT, Claudia. Statehood in Socialism. In BORODZIEJ, Wlodzimierz – FERHADBEGOVIC, Sabina – PUTTKAMER, Joachim von (eds.). The Routledge History Handbook of Central and Eastern Europe in the Twentieth Century. Volume 2: Statehood. London, New York: Routledge, 2020, s. 215 – 289.

DJILAS, Milovan. The New Class. Londýn: Thames & Hudson, 1957.

DOSKOČIL, Zdeněk. Diskuse o čechoslovakismu a luďáctví v éře reforem šedesátých let. In HUDEK, Adam – KOPEČEK, Michal – MERVART, Jan (eds.). Čecho/Slovakismus. Praha: NLN, 2019, s. 310 – 335.

ČARNOGURSKÝ, Ján. Mýty o protikomunistickom odboji. Online: http://www.impulzrevue.sk/article.php?466.

EYAL, Gil. The Origins of Postcommunist Elites. Minneapolis; London: University of Minnesota Press, 2003.

FALŤAN, Samo. Slovenská otázka v Československu. Bratislava: Vydavateľstvo politickej literatúry, 1968.

GOLAN, Galia. Reform Rule in Czechoslovakia. The Dubček Era 1968-1969. Cambridge: Cambridge University Press, 1973, s. 107.

HARTL, Hans. Nationalismus in Rot. Die patriotischen Wandlungen des Kommunismus in Südosteuropa. Stuttgart: Seewald Verlag, 1968.

HUSÁK, Gustáv. Slovanská prax. In Pravda 5. 7. 1946.

HUSÁK, Gustáv. Z prejavu na zjazde KSS 14. 5. 1971. In KÚN, Vilém. V bratskej jednote. Zborník statí a prejavov k otázke vzťahu Čechov a Slovákov. Bratislava: Práca, 1979.

JUDT, Tony. Postwar: A History of Europe Since 1945. New York: The Penguin Press, 2005.

KEMP, Walter A. Nationalism and Communism in Eastern Europe and the Soviet Union. A Basic Contradiction? London: Macmillan Press, 1999.

KINČOK, Branislav. Takzvaný buržoázny nacionalizmus a vnútrostranícky boj v KSS 1948 – 1951. In KALOUS, Jan – KOCIAN, Jiří (eds.). Český a slovenský komunizmus (1921 – 2011). Praha: Ústav pro soudobé dějiny AV ČR: Ústav pro studium totalitních režimů, 2012, s. 106 – 116.

KOPEČEK, Michal. Historical studies of nation-building and the concept of socialist patriotism in East Central Europe 1956-1970. In KOLÁŘ, Pavel – ŘEZNÍK, Miloš (eds.). Historische Nationsforschung im geteilten Europa 1945 – 1989. Köln: SH-verlag, 2012, s. 135 – 150.

MEVIUS, Martin. Reappraising Communism and Nationalism. In Nationalities Papers, 2009, roč. 37, č. 4, s. 377 – 400.

NOVOMESKÝ, Ladislav. Královo svedectvo, o ktorom nemožno inakšie. In Odboj a revoluce, 1966, roč. 4, č. 2, s. 166 – 168.

PALMOWSKI, Jan. Die Erfindung der sozialistischen Nation. Heimat und Politik im DDR-Alltag. Berlin: Ch. Links Verlag.

STRINKA, Július. Federalizácia a demokratizácia. In Kultúrny život, 1968, roč. 23, č. 14.

ŠTEVČEK, Pavol. 108 dní do federácie. In Kultúrny život, 1968, roč. 23, č. 28.

SZPORLUK, Roman. Communism and Nationalism. Karl Marx versus Friedrich List. Oxford: Oxford University Press, 1988.

TISMEANU, Vladimir. Fantasies of salvation: democracy, nationalism, and myth in post-communist Europe. Princeton: Princeton University Press, 1998.

TRENCSÉNYI, Balász et al. A History of Modern Political Thought in East Central Europe: Negotiating Modernity in the “Short Twentieth Century” and Beyond. Part II: 1968–2018. Oxford: Oxford University Press, 2018.

ŠIROKÝ, Viliam. Pomer Čechov a Slovákov v novej Československej republike. Prednáška v Slovanskom dome v Prahe 8. október 1945. In ŠIROKÝ, Viliam. Za šťastné Slovensko v socialistickom Československu. Bratislava: Pravda, 1952.

VERDERY, Katherine. National Ideology Under Socialism. Identity and Cultural Politics in Ceaucescu's Romania. Berkeley: University of California Press, 1991.

ZWICK, Peter. National Communism. Boulder: Westview Press, 1983.

ŽATKULIAK, Jozef. Udalosti, ktoré viedli slovenskú spoločnosť k novembru 1989. In PETRUF, Pavol et al. (eds.). Slovensko a Československo v XX. storočí. Bratislava: VEDA, 2010, s. 329 – 344.