Mestá v strednej Európe v období stredoveku

Mesto v chápaní stredovekých ľudí nebolo tvorené len hradbami, námestiami či kamennými budovami, ale predovšetkým jeho obyvateľmi (lat. cives). Tí si postupom času vytvorili mestskú komunitu, ktorá sa stala základom mestského spôsobu života a mestskej samosprávy. Mesto, ako ho dnes poznáme, bolo dieťaťom stredoveku a zároveň matkou modernej európskej identity. Stredoveké mesto bolo unikátnym a špecifickým fenoménom. Prirodzene, mestá existovali dávno pred stredovekom a aj inde ako v latinskom kultúrnom svete, no to, o ktoré nám ide, sa vyznačuje viacerými osobitými charakteristikami, ktoré ho vymedzujú voči starovekým mestám Blízkeho východu, ako aj voči antickým mestám grécko-rímskej civilizácie. Tento pôvodne cudzorodý prvok v agrárnej spoločnosti raného stredoveku sa vo vrcholnom a neskorom stredoveku stal zárodkom modernej spoločnosti. Jednou z najkontroverznejších debát je otázka kontinuity, resp. diskontinuity medzi antickými mestami a jeho stredovekými pokračovateľmi. Hoci existuje pomerne veľa argumentov, ktoré podporujú teóriu kontinuity, dnešné bádanie sa vo väčšine zhoduje, že medzi antikou a stredovekom došlo k zásadnej cezúre. Stredoveké mesto nebolo pokračovaním antického, ale stálo na jeho základoch. Skôr ako o kontinuite dnes hovoríme o určitom pretrvávaní. To platilo predovšetkým ohľadnom lokalizácie mestských centier. Takmer všetky antické mestá sa stali mestami aj v stredoveku (Chester, Kolín, Viedeň, Bologna, Verona).

Všeobecná charakteristika

Stredoveké mesto však vykazuje oveľa väčšie množstvo charakteristík, ktoré ho zásadne odlišujú od neskoroantického rímskeho mesta, než tých, ktoré ho s ním spájajú. Jedna z najväčších zmien nastala vo funkcii miest. Kým v antike boli mestá predovšetkým politickými a kultovými centrami, v stredoveku bola ich mocenská, hospodárska a civilizačná funkcia tými najdôležitejšími funkciami. Zmenil sa aj charakter miest, keďže medzi neskorou antikou a raným stredovekom došlo k zásadným štrukturálnym zmenám, ako boli ruralizácia spoločnosti, demografická depresia, odliv obyvateľstva na vidiek, úpadok a rozklad centrálnej správy a organizovaného obchodu. Zmenou prešla aj urbánna topografia. V antike sa život odohrával medzi fórom, divadlom a kúpeľmi, v stredoveku bolo centrom mestského života trhovisko, námestie a katedrála. Ďalším zásadným rozdielom bolo, že zatiaľ čo Rimania pochovávali svojich zosnulých mimo územia mesta, mestá kresťanského stredoveku premiestnili cintoríny do vnútra, čo najbližšie k miestnym chrámom. Určitá forma kontinuity však predsa len pretrvala, a to predovšetkým v biskupských mestách, keďže podľa kánonov synody v Serdike (dnes Sofia Bulharsku) z roku 343 biskupi boli povinní sídliť v mestách. Biskupi v ranom stredoveku prebrali úlohu nielen nábožensko-kultúrnych, ale zároveň aj spoločensko-politických autorít, čím suplovali (už neexistujúcu) centrálnu moc a (ešte neexistujúcu) mestskú samosprávu. Práve v tomto období došlo aj k významovej zmene, keď sa pojem civitas, pôvodne označenie sídla biskupa, stáva označením pre mesto ako také. Aj vďaka tomuto stavu sa kresťanstvo ujíma pomerne rýchlo predovšetkým v mestách, zatiaľ čo vidiek sa kristianizuje len veľmi pomaly.

Mestá v dejinách stredoveku

Mestá zásadne transformovali európsku spoločnosť, a to predovšetkým v dobe takzvanej vrcholnostredovekej revolúcie, teda medzi 10. a 13. storočím. Už v 9. a 10. storočí, teda v čase, keď biskupi vykonávali v mestách najmä náboženské a správne úlohy, sa v nich čoraz väčšmi dostávali do popredia hospodárske faktory ich existencie. Stredoveké mestá sa tak vo vrcholnom stredoveku etablujú predovšetkým ako centrá remeselnej výroby a obchodu. Tento trend sa presadil najskôr a zároveň najdynamickejšie v západnej a južnej Európe.

Znovuobnovenie miest a mestského spôsobu života vo vrcholnom stredoveku ovplyvnilo viacero faktorov. Prispelo k tomu upokojenie politickej a spoločenskej situácie po skončení nájazdov Arabov, Normanov a Maďarov, zavedenie hnutia Božieho mieru a po dlhých storočiach opäť začal pozvoľna stúpať počet obyvateľstva. Navyše mohli mestá ťažiť zo zvýšenej hospodárskej produkcie, umožnenej zásadnými zmenami a inováciami, ktoré prebehli v poľnohospodárskej a remeselnej výrobe (ťažký želený pluh, trojpoľný systém, vodné a veterné mlyny). Významné boli aj vonkajšie ekonomické stimuly, predovšetkým obnovenie diaľkového obchodu, a rozmach stavebnej činnosti pri budovaní monumentálnych cirkevných a svetských stavieb. Mestá sa tak stali remeselnými, kupeckými a obchodnými križovatkami. Medzi 10. a 13. storočím navyše na Západe definitívne mizne otroctvo, čo taktiež prispelo k uvoľneniu ekonomického rozvoja a predovšetkým nárastu počtu obyvateľov, ktorí sa sťahovali z vidieka do miest. Slávne nemecké úslovie Stadtluft macht frei! (Mestský vzduch oslobodzuje) vystihuje pravidlo, podľa ktorého každý poddaný, ktorý vydržal jeden rok v meste bez toho, aby spáchal vážny zločin, alebo bez toho, aby si ho povolal späť jeho zemepán, získaval osobnú slobodu a mohol sa stať legitímnym obyvateľom daného mesta.

Tento proces bol síce priamočiary, no išlo o dlhodobé tendencie trvajúce niekoľko storočí. Charakteristickým znakom od prelomu prvého tisícročia bol neustály nárast počtu obyvateľstva. Stredoveké mestá boli často okrajovou aglomeráciou vyrastajúcou pri antickom meste alebo hrade (castrum, wik, portus). Tie vznikali predovšetkým pri významných riekach a na morskom pobreží (Quentovic, Dorestad, Namur). Pri týchto urbánnych jadrách sa postupne vytvárali nové aglomerácie nazývané podhradie (burgus, suburbium, bourg). Dôležitým mestotvorným prvkom bolo obohnanie mesta hradbami, ktoré zahrnuli ako staré mestské centrá, tak aj nové mestské časti a predmestia. Kvôli nárastu počtu obyvateľov bolo niekedy potrebné hradby opakovane rozširovať (napríklad Kolín v roku 1106 a 1180). Mestá však vznikali aj v nových lokalitách, ktoré nemali predošlú urbánnu minulosť. To platí predovšetkým o regiónoch, ktoré neboli súčasťou Rímskej ríše, ale aj o dlhodobo urbanizovaných územiach, akými boli Francúzsko (villefranche, villeneuve) či Itália (villanova, castelfranco, borgofranco). Niekedy bola motivácia založenia nových miest politicky či nábožensky motivovaná. Francúzsky kráľ Ľudovít IX. (1226 – 1270) tak napríklad v novo podmanenom južnom Francúzsku posilnil postavenie miest Carcassone (ako centrum proti heretickým katarom), Aigues-Mortes ako prístav pre nalodenie križiakov, mesto Alessandria potom, ako po svojom vzniku bolo prijaté do Lombardského mestského zväzu, prijalo počas zápasov s Fridrichom I. Barbarossom meno na počesť pápeža Alexandra III., a pod.

Najmä v 12. a 13. storočí nastúpila vlna zakladateľských miest, ktorá zasiahla aj do oblastí strednej a východnej Európy. Pod vedením poverenej osoby (lokátora) bola vytipovaná vhodná lokalita, kde sa založilo nové mesto. Tento proces bol dokončený udelením mestských práv. Prvým príkladom zakladateľského mesta v nemeckých krajinách bol Freiburg am Breisgau. V roku 1120 tam vzniklo trhovisko a kupecká osada. Tak sa spolu so starousadlíkmi vytvorila mestská komunita. Samostatným fenoménom bola východná, takzvaná nemecká kolonizácia smerujúca predovšetkým do stredovýchodnej Európy. Išlo o dlhodobé prenikanie nemecky hovoriacich kolonistov v 12. a 13. storočí, ktorí zakladali nové usadlosti vrátane miest. Významným príkladom tohto procesu je založenie mesta Lübeck. V roku 1143 založil gróf Adolf zo Schauenburgu mesto a prístav v blízkosti zaniknutého slovanského hradu Liubice (Alt-Lübeck). Zničené prvé mesto v rokoch 1158 – 1159 obnovil saský vojvoda Henrich Lev, ktorý mešťanom udelil privilégiá. Mestotvorný proces bol dokončený v roku 1230, keď bolo mesto obohnané hradbami. Na nemeckom práve boli v 13. storočí založené desiatky miest v Poľsku, Čechách a na Morave i v Uhorsku.

Hanza

Na jednej strane oživenie miest a rozširujúcu sa urbanizáciu vrcholného a neskorého stredoveku umožnili hlboké štrukturálne zmeny (spoločenské, hospodárske, politické), ktorými európska civilizácia prešla medzi 10. a 13. storočím. Na druhej strane práve mestá hrali ústrednú rolu v ekonomickom oživení a materiálnom vzostupe vďaka svojmu zameraniu na obchod a remeselnú výrobu. Mestský život bol organizovaný v remeselníckych cechoch a kupeckých gildách. Obnovenie diaľkového obchodu v Stredomorí mali prevažne v rukách obchodníci z Itálie (Janov, Benátky, Pisa, Amalfi), ktorí sprostredkúvali výmenu tovarov medzi Európou, východným Stredomorím a Blízkym východom. Od 10. storočia však prebehli zásadné spoločenské a hospodárske zmeny aj v severnej Európe, predovšetkým v Škandinávii, oblasti Baltského mora a na južnom pobreží Severného mora. Po celom pobreží týchto regiónov sa postupne vytvárali kupecké osady, zväčša v blízkosti miestnych starších trhov. Tento proces, ktorý vyvrcholil vznikom spolku kupeckých miest v Severnom mori, takzvanej hanzy, bol však súčasťou širšej a dlhodobej štrukturálnej zmeny celej oblasti a jej začleňovania do politického, náboženského a spoločenského sveta kresťanského Západu. Súčasná historiografia zásadne prehodnotila výlučné postavenie nemeckých obchodníkov pre vytváranie ekonomických a politických zmien vrcholného stredoveku v severnej Európe. Oveľa viac sa zdôrazňuje prínos pôvodných škandinávskych a slovanských obyvateľov v procese, ktorý trval od 10. do 13. storočia (R. Hamel-Kiesow). Niekedy sa na základe existencie slovanských ohradených trhových sídiel (Bulverket, Gotland, Riga) spomína aj tzv. slovanská hanza (N. Blomkvist). Označenie hanza je doložené prvý raz až v roku 1358, no počiatky tohto zoskupenia siahajú oveľa hlbšie do minulosti.

Pre obdobie do roku 1358 sa teda používa pojem rané hanzy, pričom v tomto čase sa nedá úplne oddeliť pôsobenie obchodníkov a misionárska činnosť v tomto regióne. Išlo o paralelné pôsobenie troch hlavných zložiek: rímskej cirkvi, (nemeckých) obchodníkov a miestnej šľachty. Od začiatku 12. storočia sa v priestore Severného a Baltského mora začali združovať nemecky hovoriaci obchodníci. Najstarším takýmto spolkom je hanza kolínskych kupcov v Londýne. O niečo neskôr vznikla aj hanza nemeckých kupcov vo Visby na Gotlande. Takzvané Spoločenstvo kupcov z Rímskej ríše, ktorí navštevujú Gotland si od pol. 13. storočia otvorilo pobočky po celom regióne, predovšetkým vo významných centrách obchodu ako boli Bruggy a Novgorod. Postupne však ich význam upadal rovnomerne s tým, ako sa posilňovalo postavenie Lübecku a spoločenstva nemeckých miest vedených týmto mestom. Hanzovníci využívali na plavby v Severnom a Baltskom mori moderné lode – kogy, ktoré boli v porovnaní so staršími severskými loďami stabilnejšie a mali väčší výtlak. Časom si vyhradili monopol na obchod s najdôležitejšími a najvýnosnejšími regionálnymi komoditami (kožušinami, medom, voskom, železom, dokonca aj obilím). Koncom 13. storočia vytlačili veľkého konkurenta, ktorým bolo nórske obchodné centrum v Bergene, stredisko rybolovu pre celú Európu. Lübecká hanza si tak otvorila štyri hlavné pobočky – kontory – v Bruggách, Londýne, Bergene a v Novgorode. V roku 1252 Lübeck oficiálne vystúpil z gotlandskej hanzy a v roku 1299 dosiahol jej formálne zrušenie zničením hanzovnej pečate. Od roku 1300 tak nastupuje dominancia spolku hanzových miest, ktorej snem sa prvý raz zišiel v Lübecku.

Hanza sa stala absolútnym hegemónom celého obchodu v Severnom a Baltskom mori. Jej spolok sa rozšíril na stovky miest (Hamburg, Rostock, Štetín, Gdansk, Riga a i.), vďaka riečnym cestám sa ich súčasťou mohli stať aj mestá nachádzajúce sa vo vnútrozemí (Kolín, Krakov). Spolok sa stal časom natoľko silným, že mohol konkurovať najväčším lokálnym mocnostiam a aktívne s nimi bojovať. Hanza tak v druhej polovici 14. storočia viedla vojenské a ekonomické boje predovšetkým s vtedajším hegemónom oblasti, Dánskom. Dánsky kráľ Valdemar IV. Atterdag (1340 – 1375) síce hanzu najprv dokázal poraziť a vyplienil aj dôležité stredisko vo Visby, no v roku 1368 utrpel ťažkú porážku. Mier podpísaný v Stralsunde (1370) znamenal definitívne víťazstvo hanzy.

Mestá v strednej Európe a na území dnešného Slovenska

Najmä v 12. a 13. storočí nastúpila vlna zakladacích miest. Pod vedením poverenej osoby (lokátora) bola vytipovaná vhodná lokalita, kde sa založilo nové mesto. Tento proces bol dokončený právnym povýšením usadlosti na mesto. Prvým príkladom zakladateľského mesta v nemeckých krajinách bol Freiburg am Breisgau. V roku 1120 tam bola vzniklo trhovisko a kupecká osada, ktoré spoločne so starousadlíkmi vytvorili mestskú komunitu. Samostatným fenoménom bola východná, takzvaná nemecká kolonizácia smerujúca predovšetkým do strednej Európy. Išlo o dlhodobé prenikanie nemecky hovoriacich kolonistov v 12. a 13. storočí, ktorí zakladali nové mestá predovšetkým na bývalých slovanských lokalitách. Najvýznamnejším príkladom tohto procesu je založenie mesta Lübeck. V roku 1143 založil gróf Adolf zo Schauenburgu mesto a prístav v blízkosti zaniknutého slovanského hradu. Zničené prvé mesto v rokoch 1158-1159 obnovil saský vojvoda Henrich Lev, ktorý mešťanom udelil privilégia. Mestotvorný proces bol dokončený v roku 1230, kedy bolo mesto obohnané hradbami.

Vznik miest bol fenoménom, ktorý v strednej Európe zažíval boom predovšetkým v trinástom storočí. Základným aktom vzniku obce bolo získanie mestských privilégií od panovníka, či lokálneho zemepána. V Uhorsku sa dlhodobo považovalo za najstaršie zachované privilégium udelené Stoličnému Belehradu (1172), no táto hypotéza dnes už nie je všeobecne prijímaná. Najstaršie nespochybniteľné privilégium máme doložené pre mesto Trnava (1238), neskôr nasledovali Pešť, Banská Štiavnica, Krupina či Zvolen. Bratislava bola významným mestským strediskom už v 12. a 13. storočí, no mestské privilégium je zachované až z roku 1291. V Českých krajinách to boli mestá Beroun a Uničov (1213, resp. 1223), v Poľsku má najstaršiu zakladaciu listinu Złotoryja (Goldberg, 1211), nasledovaná Środou Ślaskou a Wroclavom (Vratislav) pred rokom 1241. Mestá, obývané vo veľkej miere nemeckým obyvateľstvom, mali významnú úlohu v hospodárskom rozvoji. Boli strediskami remeselnej výroby ale predovšetkým obchodu. Tie najvýznamnejšie boli napojené na diaľkový obchod (Bratislava, Trnava, Wroclav, Brno), alebo boli samé významnými trhovými strediskami (Praha, Krakov). Mestské prostredie poskytovalo obyvateľom väčšie možnosti realizácie a spoločenského a ekonomického vzostupu. Kumulovali významné bohatstvo a kapitál, čím sa stali zaujímavými aj pre panovníkov. Mestá tak často vystupovali ako spojenci kráľov a kniežat v boji s vysokou šľachtou. V stredovýchodnej Európe sa nerozvinuli úplne nezávislé obce ako v západnej Európe. Mestá boli väčšinou podriadené lokálnemu zemepánov, biskupovi, alebo priamo panovníkovi (slobodné kráľovské mestá). Ich neodmysliteľnou úlohou bolo aj šírenie vzdelanosti vďaka mestským školám ako aj nových foriem zbožnosti prostredníctvom mendikantských rádov.

Podľa Richarda Marsinu za mesto, predovšetkým v našom prostredí, netreba pokladať len tzv. klasické stredoveké mesto s výsadami, spĺňajúce aj predpísané právne náležitosti. Založenie novej lokality, či častejšie pretváranie staršieho osídlenia na sídlo mestského charakteru bolo dlhodobým a zložitým procesom. Výnimku tvorili napríklad banské mestá, ktoré sa konštituovali rýchlo, keďže k ich vzniku došlo pomerne rýchlo po objavení rudy a vybudovaní potrebnej základne na jej ťažbu. Vo všeobecnosti však platí, že z územia Slovenska sa nedochovala žiadna podrobná pramenná základňa, vďaka ktorej by bolo možné zrekonštruovať napĺňanie jednotlivých fáz vznikania výsadného mesta. Aj keď sa nedá popierať význam hostí (hospites), ktorí prišli na dané územie s cieľom usadenia sa v mestskom prostredí, nemožno ani ignorovať prítomnosť a význam domáceho elementu (miestnych obyvateľov) v tomto procese. Podľa Marsinu „neobstojí veľmi často používaná formulácia o „povýšení“ na mesto (jediným právnym aktom), zachyteným listinou, lebo vždy išlo o dlhší proces, zvyčajne v mieste, ktoré spĺňalo predpoklady na takúto transformáciu“.

Až do prvej tretiny 13. storočia prevládali na území dnešného Slovenska takzvané mestá starého typu. To boli neprivilegované usadlosti, ktoré boli strediskom hospodárskeho a spoločenského života, čo umožňovali predovšetkým každý týždeň sa konajúce trhy. Zásadná zmena nastala počas vlády uhorského kráľa Bela IV. (1235 – 1270), ktorý začal udeľovať mestské privilégia v rámci snahy získať silného politického spojenca v zápase s vysokou šľachtou a zároveň správne rozpoznal ekonomické výhody plynúce z podpory vznikajúcich miest ako centier remesla a obchodu. Od roku 1238 je preukázateľné, že kráľ podporoval vznikanie miest vydávaním mestských privilégií. Po cezúre spôsobenej ničivým mongolským vpádom (1241 – 1242) pokračoval Belo v tejto politike. Podporoval taktiež príchod predovšetkým nemeckých kolonistov, ktorí na uhorskom území zakladali nové mestá a zavádzali v nich nemecké mestské právo.

To znamenalo, že mestská komunita získala právne zakotvenú samosprávu, s mestskou radou a richtárom ako hlavnými orgánmi samosprávy. Mestá tiež dostali viaceré hospodárske privilégia, ako právo konať trhy, ochrana výkonu určitých remesiel, či sloboda cestovania a obchodovania so svojimi výrobkami. Väčšina miest tiež mohla slobodne voliť svojho farára, ktorého voľbu však musel potvrdiť miestny biskup. Okrem práv a privilégií mali mešťania aj viacero povinností, akými moli odvádzanie ročnej dane panovníkovi, či v prípade banských miest odvádzanie poplatkov z vyťaženej rudy. Samostatnou kategóriou poplatkov bolo odvádzanie desiatku miestnemu farárovi. Okrem kráľovských miest existovali na našom území ešte aj zemepanské mestá, ktoré podliehali miestnemu šľachticovi. Všeobecne môžeme povedať, že územie dnešného Slovenska patrilo v stredoveku k najurbanizovanejším oblastiam Uhorska.

Mestská societa

Život v stredovekom meste ponúkal zásadnú zmenu oproti tomu, ako žila drvivá väčšina obyvateľstva raného a vrcholného stredoveku. V mestách bývali predstavitelia všetkých spoločenských tried a skupín a mestský priestor sa vyznačoval obrovskou diverzitou obyvateľstva.

Najbohatšiu vrstvu tvoril patriciát. Išlo o najbohatších kupcov či držiteľov okolitej pôdy šľachtického pôvodu. Neskôr sa do tejto skupiny mohli dostať aj najbohatší remeselníci (majstri). Spoločne vytvárali mestskú radu a volili spomedzi seba svojho najvyššieho predstaviteľa (richtára, starostu, konzula). Nižšiu, no početnejšiu a ekonomicky významnú vrstvu tvorili remeselníci, ktorí zabezpečovali hospodársky život v meste. Remeselníci zoskupení v cechoch sa spoločne zameriavali na svoje ekonomické záujmy podľa jednotlivých profesií. V cechoch panovala prísna hierarchia. Najvyššie stáli majstri, po nich tovariši a úplne najnižšie postavení boli učni. Tí často bývali v jednej domácnosti s majstrom v jeho dome, kde sa spravidla nachádzala aj remeselnícka dielňa. Predovšetkým vo väčších mestách sa jednotlivé remeslá zhromažďovali do jednotlivých mestských častí či dokonca ulíc.

Ďalšiu časť urbánnej society tvorili obyvatelia bez vlastného majetku, ktorí nemali ani žiadne meštianske práva. Časť z nich pracovala ako učni v cechoch, iní pracovali ako nádenníci podieľajúci sa na príležitostných pomocných prácach alebo ako služobníctvo. Úplne najnižšie stáli chudobní, žobráci a ľudia vylúčení zo spoločnosti (invalidi, malomocní, prostitútky). Špecifickú skupinu mestského obyvateľstva tvorili Židia. Tí boli vylučovaní z väčšiny povolaní, nesmeli vlastniť pôdu ani zastávať verejné úrady. Nezostalo im teda nič iné, iba sa zamerať na povolania, ktoré nechceli vykonávať ostatní alebo na ktoré sa nevzťahovali žiadne zákazy. Silné židovské zastúpenie tak nájdeme v povolaniach, ktoré sa neskôr považovali za tradične židovské: zmenárnici a peňažníci požičiavajúci na úver (predchodcovia dnešných bankárov), lekári, učitelia.

Vo všeobecnosti však platí, že obyvatelia miest sa delili predovšetkým podľa lokality, v ktorej bývali, teda podľa mestských štvrtí a farností. Miestom stretnutia všetkých mešťanov bolo hlavné námestie, trhovisko a mestský farský chrám (prípadne katedrála). Napriek častému zdôrazňovaniu protikladu medzi mestom a vidiekom tvorili tieto dve entity nedeliteľný organický celok. Mešťania chodili von z mesta za obchodom, prácou a pre získanie potrebných potravín či produktov. Vidiečania zase neustále navštevovali mesto kvôli predaju svojich výrobkov, kúpe nedostatkového tovaru či v rámci ochrany v časoch vonkajšieho ohrozenia.

Mestá však neboli len materiálnym zhmotnením hospodárskych a sociálnych zmien vrcholného stredoveku. Rovnako dôležitá bola ich úloha pri formovaní mentálneho sveta a identity stredovekého človeka, resp. mešťana. Urbanizáciu strednej Európy sprevádzal aj vznik novej laickej kultúry a šírenie mestskej písomnej kultúry. Mestský život charakterizoval rozvoj škôl, najprv katedrálnych, a neskôr kláštorných, no vrcholom stredovekej mestskej vzdelanosti bolo založenie univerzít ako najvyššieho možného stupňa vzdelávania. Život v stredovekom meste bol do značnej miery životom plným osláv, ceremónií a náboženských slávností. Obce každoročne pompézne oslavovali sviatok svojho svätého patróna. Okrem toho sa slávnostnými omšami, procesiami a inými cirkevnými obradmi zvyčajne slávili najdôležitejšie kresťanské sviatky (Veľká noc, Vianoce, sviatok Božieho Tela, Turíce). Ceremoniálna procesia bola jedným z najobľúbenejších udalostí v živote každej komunity. Išlo o náboženskú slávnosť, ktorá však zahrnovala aj všetky klasické elementy mestskej society. V poradí, v akom účastníci procesie kráčali po uliciach a námestiach, sa zrkadlila spoločenská hierarchia daného mesta.

Doc. Mgr. Dušan Zupka, PhD.

Bibliografia

BARTLETT, Robert. The Making of Europe. Conquest, Colonization and Cultural Change 950-1350. London: Penguin, 1993.

BLOMKVIST, Nils. The Discovery of the Baltic: The Reception of a Catholic World-system in the European North (AD 1075 – 1225). Leiden/Boston: Brill, 2005.

BOROVSKÝ, Tomáš. Svátky a slavnosti středověkého města. In NODL, Martin –ŠMAHEL, František (eds.). Slavnosti, ceremonie a rituály v pozdním středověku. Praha: Argo, 2014, s. 371 – 410.

DUBY, Georges (eds.). Histoire de la France urbaine 2. La ville médiévale. Paris: Seuil, 1980.

ENNEN, Edith: Die europäische Stadt des Mittelalters. Göttingen: Vandenhoeck und Ruprecht, 1972.

FÜGEDI, Erik. Die Städte im mittelalterlichen Ungarn. Versuch einer Forschungsbilanz. In MARSINA, Richard (ed.). Städte in Donauraum. Bratislava – Pressburg 1291 – 1991. Bratislava: HÚ SAV, 1993, s. 38 – 54.

GEREMEK, Bronisław. Slitováni a šibenice. Dějny chudoby a milosrdenství. Praha: Argo, 2003.

GOETZ, Hans-Werner. Život ve středověku. Jinočany: H&H, 2005.

HAMMEL-KIESOW, Rolf. The Early Hanses. In HARRELD, Donald J. (ed.). A Companion to the Hanseatic League. Leiden/Boston: Brill, 2015, s. 15 – 63.

HARRELD, Donald J. (ed.). A Companion to the Hanseatic League. Leiden/Boston: Brill, 2015.

HANAWALT, Barbara – REYERSON, Kathryn. City and Spectacle in Medieval Europe. Minneapolis: MUP, 1999.

HLAVAČKOVÁ, Miriam. Kapitula pri Dóme sv. Martina – intelektuálne centrum Bratislavy v 15. storočí. Bratislava: HÚ SAV, 2008.

HOFFMANN, František. Středověké město v Čechách a na Moravě (2. vydanie). Praha: NLN, 2008.

JUREK, Tomasz. Pozdně středověké království. In FRIEDL, Jiří – JUREK, Tomasz – ŘEZNÍK, Miloš – WIHODA, Martin Dějiny Polska. Praha: NLN, 2017, s. 102 – 140.

JAHNKE, Cartsen (ed.). A companion to medieval Lübeck. Leiden-Boston: Brill, 2019.

KOTER, Marek– Kulesza, Mariusz. The plans of medieval Polish towns. In Urban Morphology, 1999, roč. 3, č. 2, s. 63 – 78.

LE GOFF, Jacques. Město. In LE GOFF, Jacques –SCHMITT, Jean-Claude (eds.). Encyklopedie středověku. Praha: Vyšehrad, 2002, s. 378 – 391.

LE GOFF, Jacques. La città medievale. Firenze: Giunti Editore, 2011

LEEUWEN, Jacoba (ed.). Symbolic communication in late medieval towns. Leuven: LUP, 2006.

LUKAČKA, Ján – Štefánik, Martin (eds.). Stredoveké mesto ako miesto stretnutí a komunikácie. Bratislava: HÚ SAV, 2010.

LYSÁ, Žofia. Bratislava na ceste k privilégiu 1291. Štúdie k dejinám Bratislavy v 13. storočí. Bratislava: VEDA, 2014.

MAJOROSSY, Judit. Church in town. Urban religious life in late medieval Pressburg in the mirror of last wills. Budapest: CEU, 2009 (nepublikovaná PhD. dizertácia).

MARSINA, Richard. K počiatkom stredovekých miest na Slovensku. In LUKAČKA, Ján – Štefánik, Martin (eds.). Stredoveké mesto ako miesto stretnutí a komunikácie. Bratislava: HÚ SAV, 2010, s. 17 – 27

NODL, Martin (ed.). Středověké město. Politické proměny a sociální inovace. Praha: Filosofia, 2019.

PIRENNE, Henri. Středověká města. Praha: Historický klub, 1928.

ROSSIAUD, Jacques. Měšťan a život ve měste. In LE GOFF, Jacques (ed.). Středověký člověk a jeho svět. Praha: Vyšehrad, 1998, s. 123 – 156.

SCHMIEDER, Felicitas. Die mittelalterliche Stadt (3. vydanie). Darmstadt: WBG, 2012.

SZENDE, Katalin. Trust, Authority, and the Written Word in the Royal Towns of Medieval Hungary. Turnhout: Brepols, 2018.

ŠEDIVÝ Juraj – ŠTEFANOVIČOVÁ, Tatiana (eds.). Dejiny Bratislavy I. Brezalauspurc na križovatke kultúr. Bratislava: Slovart, 2012.

ŠEDIVÝ, Juraj. Mittelalterliche Schriftkultur im Pressburger Kollegiatkapitel. Bratislava: Chronos, 2007.

ŠTEFÁNIK, Martin. Mesto, jeho pojem a vývoj v stredoveku. In Stredoveké mesto a jeho obyvatelia (ed.) Martin Štefánik a kol. Bratislava: HÚ SAV, 2017, s. 11 – 64.

TABACCO, Giovanni. La città vescovile nell’Alto Medioevo. In ROSSI, Pietro (ed.). Modelli di città. Strutture e funzioni politiche. Torino: Einaudi, 1987, s. 327 – 345.

ZIMÁK, Alexandr. Hanza. Obrazy z dějin severského námořního obchodu. Praha: Libri, 2012

ZSOLDOS, Attila. Výsadná listina Stoličného Belehradu. In Forum historiae (2008), roč. 2, č. 2, s. 1 – 8.

ZUPKA, Dušan. Communication in a Town: Urban Rituals and Literacy in the Medieval Kingdom of Hungary. In ADAMSKA, Anna – MOSTERT, Marco. (eds.). Uses of the Written Word in Medieval Towns. Medieval Urban Literacy II. Utrecht Studies in Medieval Literacy 28. Turnhout, Brepols, 2014, s. 341-373.