Stredná Európa v mocenských konfliktoch 19. storočia
Po napoleonských vojnách štátnici uprednostňovali diplomatické rokovania pred vojenskými stretmi. Zachovávanie existujúceho poriadku v Európe touto formou sa však po revolučných udalostiach rokov 1848 – 1849 a zostrení veľmocenských rozporov ukázalo ako nemožné a veľmoci sa stretli v krymskej vojne (1853 – 1856). V priebehu nasledujúcich 15 rokov došlo v Európe k štyrom vojenským konfliktom s účasťou najmenej dvoch veľmocí, z ktorých prusko-rakúska vojna roku 1866 sa bezprostredne dotkla aj strednej Európy. S výnimkou tejto vojny a udalostí rokov 1848 – 1849 bol v stredoeurópskom regióne od skončenia napoleonských vojen po celé storočie mier.
Revolúcie a vojenské konflikty v roku 1848
V roku 1848 Európu zachvátila vlna revolúcií, ktorých príčiny boli vo viacerých krajinách rovnaké. Išlo najmä o nespokojnosť s reakčnými vládnymi režimami nastolenými po Viedenskom kongrese. Impulzom bola dlhotrvajúca hospodárska kríza v Európe, ako aj veľká neúroda a hladomor v roku 1847. V rakúskom cisárstve sa všeobecná nespokojnosť obrátila proti politickému systému metternichovského absolutizmu, šľachtickým výsadám a poddanským povinnostiam, ktoré ujarmovali poddaných roľníkov a bránili rozvoju priemyslu i poľnohospodárskej výroby. Revolúcia sa tu začala povstaním vo Viedni v dňoch 13. – 15. marca 1848. Verejnosť radikalizovala najmä správa o vystúpení Lajosa Kossutha na uhorskom sneme v Prešporku, ktorý žiadal zrušenie poddanstva, zrovnoprávnenie obyvateľov v právach a povinnostiach, vytvorenie samostatnej uhorskej vlády a primerané zastúpenie ľudu na správe krajiny. Symbol absolutistického režimu – rakúsky kancelár knieža Klemens Lothar Metternich – rezignoval a s ním sa skončilo aj staré Rakúsko.
Dňa 15. marca 1848 vypukla v Pešti maďarská revolúcia, ktorá zásadným spôsobom ovplyvnila ďalší vývoj v krajine. Odstránila prežitky feudalizmu a posunula ju do novej epochy, na druhej strane však ešte viac oddelila od seba jej národy. V marci 1848 uhorský snem prijal súbor zákonov, ktoré znamenali koniec feudalizmu a transformáciu Uhorska na moderný, kapitalistický štát. Uhorsko bolo konštituované ako nezávislý štát tvoriaci s rakúskou časťou monarchie personálnu úniu. Udalosti vo Viedni a v Pešti a správy o marcových zákonoch vyburcovali aj politické reprezentácie ďalších národov v Uhorsku. Maďarskí politici však stáli na pozíciách jednotného uhorského národa. Proti politickým aktivitám predstaviteľov nemaďarských národov uhorská vláda mocensky zasiahla. Tí preto hľadali podporu vo Viedni, čo viedlo k občianskej vojne. O národné práva sa hlásili aj Slováci. Ich predstavitelia vyhlásili 11. mája v kúpeľoch Ondrašová prvý celonárodný politický program Žiadosti slovenského národa. V júni sa zúčastnili na Slovanskom zjazde v Prahe. Predčasne ho ukončilo pražské povstanie, ktorého porážka bola prvým vážnym neúspechom revolučných síl v rakúskom cisárstve.
Začiatkom júla 1848 uhorský snem nad rámec marcových zákonov schválil vytvorenie samostatnej, od cisárskeho vojska nezávislej, armády (honvédelem) a vlastnej meny. Vzťahy medzi Viedňou a Pešťou sa skomplikovali. Narastali aj rozpory medzi uhorskou vládou a hnutiami nemaďarských národov. Chorvátska armáda na čele s bánom Josipom Jelačićom v septembri postupovala k Budínu a Pešti. Dňa 16. septembra bola vo Viedni založená Slovenská národná rada ako najvyšší slovenský politický a vojenský orgán, ktorá zorganizovala slovenský dobrovoľnícky zbor. Jej pôvodným zámerom bolo rozdúchať povstanie na celom území obývanom Slovákmi, avšak do popredia sa nakoniec dostal agitačný charakter ťaženia a jeho akčný rádius sa obmedzil na podjavorinský kraj. Septembrová výprava dobrovoľníckeho zboru, hoci zaznamenala aj víťazstvá v bitkách pri Brezovej pod Bradlom a Starej Turej, sa skončila vojenským neúspechom. Bola však prvým samostatným ozbrojeným vystúpením Slovákov s veľkým historickým významom. Plány bána Jelačića prekazila porážka v bitke pri Pákozde, ktorá bola prvým vážnejším víťazstvom maďarskej armády.
Dňa 28. septembra 1848 bol na pontónovom moste medzi Budínom a Pešťou zavraždený podmaršal Franz Philipp Lamberg, krátko predtým cisárom Ferdinandom I. vymenovaný za veliteľa vojsk v Uhorsku. Manifestom z 3. októbra 1848 Ferdinand I. rozpustil uhorský snem, vyhlásil v Uhorsku výnimočný stav a za hlavného veliteľa vojsk v Uhorsku vymenoval bána Jelačića. Manifest priniesol významný obrat viedenskej politiky vo vzťahu k Uhorsku a znamenal začiatok otvorenej kontrarevolúcie s cieľom odstránenia mocenských orgánov novej moci a zastavenia spoločenských premien v krajine. Uhorský snem poveril najvyššou výkonnou mocou Výbor na obranu vlasti pod predsedníctvom Kossutha. V Uhorsku sa urýchlene budoval vojenský priemysel, najmä na Spiši, v Gemeri a na Horehroní stúpla výroba železa a výzbroje.
Bán Jelačić sa medzitým blížil k Prešporku, ktorý bol v moci stúpencov maďarskej revolúcie. Na pravom brehu Dunaja oproti Prešporku sa začalo s budovaním opevneného predmostia. Prešporský magistrát, napriek pohrozeniu delostreleckým bombardovaním, odmietol bánovi Jelačićovi vstúpiť do mesta. Dobová tlač prirovnala odvahu obyvateľov Prešporka k statočnosti, s ktorou v roku 1809 mesto bránili ich predchodcovia. Bán Jelačić Prešporok nakoniec neohrozil a postúpil k Viedni, kde medzitým vypuklo októbrové povstanie. K Viedni, ktorej sa zmocnili povstalci, sa začala presúvať aj armáda maršala kniežaťa Alfreda von Windischgrätz, ktorého Ferdinand I. vymenoval za hlavného veliteľa vojsk v monarchii. Kossuth vyslal povstalcom na pomoc vojsko, ktoré 30. októbra v bitke pri Schwechate porazil bán Jelačić, čím bol spečatený aj osud októbrového povstania, ktoré na druhý deň potlačil maršal Windischgrätz. Vo Viedni sa presadili prívrženci tvrdého postupu. V programe novej vlády bola likvidácia samostatnosti Uhorska, posilnenie autority panovníka a vybudovanie jednotného štátu. Dňa 2. decembra Ferdinanda I. na tróne nahradil František Jozef I. Uhorský snem ho za uhorského kráľa neuznal.
V Uhorsku prebiehali intenzívne obranné opatrenia, no čelní predstavitelia maďarského národného odboja neboli ani teraz ochotní podporiť emancipačné úsilie nemaďarských národov. Predstavitelia slovenského národného hnutia sa preto rozhodli zorganizovať novú ozbrojenú výpravu. Povolenie od maršala Windischgrätza dostali pod podmienkou, že dobrovoľnícke jednotky budú podriadené rakúskemu veleniu. Druhý dobrovoľnícky zbor sa delil na dva prúdy, prvý pôsobil najmä v severných častiach dnešného stredného a východného Slovenska, druhý predovšetkým na dnešnom juhozápadnom a južnom Slovensku. Hlavné sily cisárskej armády pod velením maršala Windischgrätza vstúpili na územie Uhorska 13. decembra 1848. Dňa 18. decembra cisárske jednotky obsadili Prešporok. Ich postup k Budínu už nebolo možné zastaviť. Uhorský snem a všetky úrady boli premiestnené do Debrecína. V dňoch 26. – 27. februára 1849 utrpelo maďarské vojsko ťažkú prehru v bitke pri Kápolne.
Vo viere v skorú porážku maďarskej revolúcie bola 7. marca 1849 vydaná oktrojovaná ústava, ktorá v rámci rakúskeho cisárstva ignorovala samosprávne územia. V monarchii to vyvolalo pobúrenie a začiatok vážnej krízy. Maďarská armáda rozpútala úspešnú protiofenzívu. Dňa 19. apríla zaznamenala víťazstvo v jednej z najkrvavejších bitiek jarného ťaženia, ktorá sa odohrala pri Veľkých Šarluhoch (Dnes Tekovské Lužany). Cisárske zbory museli ustúpiť k rakúskym hraniciam. Spolu s nimi ustupovali slovenskí dobrovoľníci operujúci na dnešnom juhozápadnom a južnom Slovensku, druhá časť dobrovoľníckeho zboru sa rozpadla. Maďarskej armáde, ktorej početný stav sa zvýšil na viac ako 170 000 mužov, sa do konca jari podarilo obsadiť takmer celé Uhorsko. Ako odpoveď na oktrojovanú ústavu sa Kossuth rozhodol detronizovať Habsburgovcov a vyhlásiť nezávislosť Uhorska. Za zmenenej situácie sa začal formovať tretí slovenský dobrovoľnícky zbor, ktorý sa už nezúčastnil na väčších bitkách a plnil najmä pacifikačnú úlohu. Dňa 21. apríla František Jozef I. požiadal o vojenskú pomoc ruského cára. Ten do Uhorska vyslal 200 000 vojakov. Spolu s rakúskymi silami stálo proti maďarskému vojsku 370 000 mužov. Po zlyhaní plánu hlavného veliteľa maďarskej armády generála Artúra Görgeiho poraziť najskôr slabšie rakúske vojsko sa všetky vojenské sily sústredili v Segedíne. Dňa 9. augusta utrpeli maďarské jednotky porážku od rakúskych síl v bitke pri Temešvári. V jej dôsledku vláda abdikovala, Kossuth vymenoval generála Görgeiho za diktátora a vzdal sa úradu. Dňa 13. augusta generál Görgei kapituloval pri Világoši pred ruskou armádou. Postupne sa vzdali všetky maďarské jednotky, ako posledný kapituloval generál György Klapka brániaci Komárno.
Rakúske cisárstvo porevolučných rokoch
Vojenské udalosti si vyžiadali nesmierne ľudské obete a materiálne škody. Obrovské škody uhorskému hospodárstvu spôsobilo spálenie revolučných bankoviek bez náhrady v hodnote 66 miliónov zlatých. Priame vojenské výdavky viedenského dvora predstavovali vyše 102 miliónov zlatých. Za účasť v maďarskej revolúcii bolo popravených 144 osôb, 1 200 bolo odsúdených na dlhodobé väzenie a niekoľko tisíc skončilo v internačných táboroch. Asi 5 000 účastníkov revolučných udalostí, vrátane popredných predstaviteľov vlády a viacerých generálov, odišlo do exilu.
Viedenská vláda využila porážku revolúcie na upevnenie svojej moci a centralizáciu štátu, nastalo obdobie neoabsolutizmu (1849 – 1859). Prvý a posledný raz v dejinách sa rakúska ríša stala plne unitárnym štátom. Úplný návrat k predrevolučným pomerom však nebol možný. Feudálna éra sa definitívne skončila, stavovsky rozdelená spoločnosť bola nahradená modernou občianskou spoločnosťou. Zrušenie roboty a poddanstva, ako aj cechov a ďalších hospodárskych obmedzení, pripravilo cestu urýchlenej kapitalistickej industrializácii. Revolúcia umožnila rozmach kapitalizmu vďaka vytváraniu voľného trhu tovaru, pracovnej sily a trhu s pôdou. V roku 1850 bola zrušená colná hranica medzi rakúskou a uhorskou časťou rakúskeho cisárstva, čo prispelo k urýchleniu modernizácie uhorského priemyslu a jeho zapájania sa do ekonomiky v rámci celej monarchie, a tým do celoeurópskeho ekonomického života. Na úseku priamych daní sa zaviedol princíp všeobecnej daňovej povinnosti.
V Uhorsku bola po porážke maďarskej revolúcie zavedená vojenská diktatúra. Krajina bola rozdelená na päť vojenských dištriktov, ku ktorým sa viazali aj civilné zložky politickej správy. Vojvodina, Chorvátsko-Slavónsko a Sedmohradsko boli vyčlenené z Uhorska a podriadené priamo Viedni. Etnické územia ostatných národov Uhorska vyčlenené neboli. Medzi predstaviteľmi nemaďarských národov sa rozšíril sarkastický názor, že za svoju činnosť počas revolúcie dostali za odmenu to isté, čo Maďari dostali za trest. Revolučné roky 1848 – 1849 boli kľúčovou etapou v histórii európskeho nacionalizmu, prvýkrát sa vykryštalizovali nacionálne nároky v strednej a vo východnej Európe a vyšla najavo ich nezmieriteľnosť a explozívnosť.
Rakúske cisárstvo sa v rokoch 1848 – 1849 ocitlo na pokraji rozpadu skôr než v ktoromkoľvek inom období do roku 1918 a dokonca ani prvá svetová vojna nepredstavovala pre monarchiu po väčšinu svojho trvania väčšiu hrozbu. Neschopnosť vysporiadať sa s revolúciou v Uhorsku poukázala na vnútornú slabosť rakúskeho cisárstva a odkázanosť na Rusko výrazne naštrbila jeho medzinárodné postavenie.
Prusko-rakúska vojna
V roku 1859 rakúske cisárstvo utrpelo porážku v rakúsko-francúzsko-talianskej vojne, v dôsledku čoho sa muselo vzdať Lombardska. V monarchii nastala hlboká vnútropolitická kríza, ktorá viedla k skončeniu éry neoabsolutizmu. Mocenský ústup z Apeninského polostrova signalizoval, že rakúske cisárstvo bude musieť ustúpiť Prusku, ktoré bolo jeho vážnym konkurentom o vedúce postavenie v Nemeckom spolku. V roku 1862 sa pruským ministerským predsedom stal Otto von Bismarck, ktorý vyhlásil, že „veľké otázky doby sa nerozhodujú rečami a uzneseniami väčšiny [...], ale železom a krvou“. (LOEWENSTEIN 1968, S. 70).
V roku 1864 sa Prusko a rakúske cisárstvo ešte spoločne podieľali na vojenskom pokorení Dánska. Spory, ktoré vznikli v súvislosti so správou Dánom odňatých území – Šlezvicka (pripadlo Prusku) a Holštajnska (pripadlo rakúskemu cisárstvu) –, sa stali zámienkou na prusko-rakúsku vojnu.
Proti rakúskemu cisárstvu vystúpilo aj Talianske kráľovstvo, ktoré uzatvorilo vojenské spojenectvo s Pruskom. Rakúska armáda tak musela viesť vojnu na dvoch vzdialených frontoch. František Jozef I. a rakúsky generálny štáb za rozhodujúce považovali stretnutie s Pruskom, preto smerovali hlavné sily armády na severné bojisko. V Benátsku, o ktorého odstúpení už bolo politicky rozhodnuté na základe tajnej rakúsko-francúzskej dohody výmenou za neutralitu Francúzska, sa sformovala Južná armáda. S cieľom vojenského stretu s Pruskom sa vytvorila Severná armáda pod velením poľného zbrojmajstra Ludwiga von Benedek, ktorá sa zhromaždila pri Olomouci. Rakúske sily boli v podstate rovnako početné ako pruské, avšak organizácia velenia bola neporovnateľná. Pruský kráľ Wilhelm I. velil trom armádam – Prvej, Druhej a Labskej armáde, zatiaľ čo Benedek velil priamo ôsmim armádnym zborom (vrátane saského) a piatim jazdeckým divíziám. Tento ťažko zvládnuteľný systém velenia sa musel v boji rozpadnúť, čomu nemohol zabrániť ani najskúsenejší armádny veliteľ. Napätie vzrástlo po tom, čo Prusi 6. júna 1866 vtiahli do Holštajnska. Vojna vypukla v noci z 15. na 16. júna po tom, čo pruské vojská vpadli do Hannoverska, Hessenska a Saska, ktoré stáli na strane rakúskeho cisárstva.
V dňoch 22. – 25. júna tri pruské armády prekročili hranice Čiech. Nasledovali prudké boje najmä pri Náchode, Rokytníku, Českej Skalici a Jičíne, ktoré sa skončili porážkou rakúskych síl. Severná armáda ustúpila k Hradci Králové. Výsledky dovtedajších bojov a pruská palebná prevaha viedli Benedeka k tomu, že Františkovi Jozefovi I. navrhol rokovať o mieri, avšak ten to kategoricky odmietol. Rakúske sily medzitým zaujali postavenie na výšinách medzi Sadovou a pevnosťou Hradec Králové. Dňa 3. júla 1866 sa tu odohralo vojenské stretnutie známe ako bitka pri Hradci Králové či bitka pri Sadovej. Prvá a Labská armáda začali útok v ranných hodinách, pričom k zvlášť tvrdým a krvavým bojom došlo v lesoch pred Sadovou v tzv. Svíbskom lese. Napoludnie sa k nim pridala aj Druhá armáda, ktorá rakúskym silám zasadila rozhodujúci úder. Bitka pri Hradci Králové, najväčšia v histórii českých krajín a jedna z najväčších v 19. storočí vôbec, sa stala rozhodujúcou bitkou prusko-rakúskej vojny. Na bojovom poli sa na obidvoch stranách stretlo 430 000 vojakov. Celkové straty podľa oficiálnych štatistík predstavovali na rakúskej strane 42 812 mužov (20,6 % početného stavu vojsk), zatiaľ čo na pruskej strane 9 172 mužov (4,2 % početného stavu vojsk).
Po porážke v bitke pri Hradci Králové rakúske jednotky ustupovali k Olomoucu, odkiaľ sa mali presunúť k Viedni, keďže sa všetko pripravovalo na obranu viedenského predmostia. Prusi im však preťali ústupovú cestu, preto prekročili Karpaty v priestore medzi Vlárskym priesmykom a Myjavou a uhorským územím postupovali k rakúskej metropole. Pri ústupe dochádzalo medzi znepriatelenými stranami k bojom a náhodným potýčkam. Posledná bitka prusko-rakúskej vojny sa odohrala 22. júla 1866 neďaleko Prešporka pri Lamači. Je známa ako úplne zbytočné krviprelievanie, pretože krátko po jej začatí, už o pol ôsmej hodine ráno, prijali obe strany správu, že o dvanástej hodine nadobudne platnosť prímerie. Boje napriek tomu neutíchli a pokračovali až do poludnia. Počas nich vyhoreli obce Lamač a Dúbravka. Bitka pri Lamači nepatrila medzi veľké zrážky prusko-rakúskej vojny, bola však najväčším ozbrojeným stretnutím tejto vojny na území dnešného Slovenska. Na južnom fronte rakúske sily síce zaznamenali víťazstvá v bitke pri Custozze a v námornej bitke pri Lisse, tie však nedokázali vyrovnať váhu zdrvujúcej porážky pri Hradci Králové.
Mierové rokovania, ktoré sa začali v Mikulove, boli 23. augusta potvrdené Pražským mierom. Rakúske cisárstvo muselo vystúpiť z Nemeckého spolku, ktorý zanikol, a súhlasiť so vznikom Severonemeckého spolku pod hegemóniou Pruska. Bolo tiež nútené Prusku odstúpiť Holštajnsko a zaplatiť mu 20 miliónov toliarov ako kontribúciu. Rakúske cisárstvo prišlo aj o Benátsko. Formálne ho odovzdalo francúzskemu cisárovi Napoleonovi III., ktorý ho odovzdal Talianskemu kráľovstvu.
Dôsledky porážky Rakúskeho cisárstva
V dôsledku prehratej vojny s Pruskom v roku 1866 sa rozhodujúcim spôsobom oslabilo mocenské postavenie rakúskeho cisárstva v Európe a nastal zásadný predel v jeho vnútropolitickom živote. Viedeň sa rozhodla ustúpiť maďarskému tlaku a vyrovnať sa s Maďarmi. V roku 1867 došlo k rakúsko-uhorskému vyrovnaniu, ktoré rozdelilo monarchiu na dve samostatné časti – Rakúsko (Predlitavsko) a Uhorsko (Zalitavsko), z ktorých bol vytvorený dualistický štátny útvar Rakúsko-Uhorsko. Obidve časti monarchie mali vlastné snemy a vlastné vlády. Vytvorené boli tri spoločné ministerstvá: zahraničných vecí, vojny a financií. Jednotu oboch štátnych útvarov zastrešovala osoba panovníka, ktorý bol 8. júna 1867 slávnostne korunovaný za uhorského kráľa. Zavedením dualistického zriadenia sa zavŕšil boj Maďarov za ich rovnoprávne postavenie v spoločnom štáte a zosilnela maďarizácia. V rakúskej časti monarchie bol politický systém liberálnejší a voči národom ústretovejší. Prusko-rakúska vojna prispela k značnému posilneniu nacionalizmu takmer v celej Európe.
Porážka vo vojne s Pruskom a nové štátoprávne usporiadanie viedli k zásadným zmenám v armáde. Na základe branného zákona z roku 1868 vznikla zložitá organizácia vojska, ktorá nemala obdobu v dovtedajšej histórii habsburskej armády. Okrem spoločného c. a k. (cisárskeho a kráľovského) vojska a vojnového námorníctva, ktoré podliehali ríšskemu ministerstvu vojny, vznikli ďalšie tri skupiny vojska teritoriálneho charakteru – c. k. (cisársko-kráľovská) rakúska vlastibrana, k. u. (kráľovská uhorská) uhorská vlastibrana spolu s chorvátsko-slovinskou vlastibranou. Prevratným opatrením branného zákona bolo zavedenie všeobecnej brannej povinnosti. Do výzbroje rakúsko-uhorskej pechoty sa začali zavádzať pušky nabíjané zozadu, ktoré prispeli k víťazstvu Prusov v roku 1866. Zaujímavosťou je, že vo vojnovom roku bola v rakúskej armáde zavedená povestná ranná káva.
Skúsenosti z roku 1866, najmä v súvislosti s bitkou pri Hradci Králové, viedli v rakúskom cisárstve k položeniu základov modernej vojenskej zdravotníckej služby. Monarchia sa pripojila k „Ženevskej konvencii o zlepšení osudu ranených vojakov v poli“ z roku 1864. Za zmienku stojí, že zrejme prvá organizovaná akcia Medzinárodného Červeného kríža prebehla počas prusko-rakúskej vojny na bojisku pri Langensalze. Vojenské udalosti prispeli k rozšíreniu cholery, ktorej v rakúskom cisárstve podľahlo asi 120 000 ľudí.
Bitka pri Hradci Králové zásadným spôsobom zmenila tvár európskej politiky. Možno uviesť, že jej dôsledky vytvorili predpoklady pre vznik svetovej vojny. Po zjednotení Talianska (1861) a Nemecka (1871) prišlo Rakúsko-Uhorsko o tradičné oblasti veľmocenských záujmov. Obmedzenie svojho veľmocenského vplyvu kompenzovalo sústredením pozornosti na Balkán, kde sa rozpadala Osmanská ríša a silnelo zasahovanie Ruska. Okupácia Bosny a Hercegoviny v roku 1878 čiastočne kompenzovala územné straty rakúskeho cisárstva z rokov 1859 a 1866. Viedenský dvor Bosnu a Hercegovinu v roku 1908 anektoval. Balkán sa stal hlavným priestorom politickej destabilizácie ohrozujúcim celú Európu a vypuknutie vojenského konfliktu dosiaľ nevídaných rozmerov bolo iba otázkou času.
