Židia v stredovekej západnej a strednej Európe

Židovské komunity sa v Európe začali dokázateľne objavovať v neskorej antike v súvislosti s rozmachom Rímskej ríše. Najstaršie lokality ich výskytu boli roztrúsené pozdĺž Stredozemného mora v oblasti Sicílie a južnej časti Talianska (Neapol, Salerno, Oranti, Palermo) s centrom v Ríme, južného pobrežia Francúzska (oblasti Languedoc a Provence) a, samozrejme, v južnom Španielsku (Sevilla, Córdoba). V západnej Európe ich výskyt zaznamenávame s postupom rímskych légií, po páde Rímskej ríše ich komunity však pravdepodobne zanikli. V období 9. – 10. storočia nachádzame osídlenia v Porýní na brehoch riek Mosela a Rýn, v pôvodných lokalitách vybudovaných rímskymi posádkami (Kolín, Trevír) a postupne sa rozširovali do miest Mohuč, Worms, Speyer či Mety (Metz). Táto oblasť je zároveň jadrom aškenázskej kultúry a centrom stredovekého európskeho rabínskeho judaizmu.

Tóra a Talmud. Rabínsky judaizmus

Židovské komunity do Európy so sebou prinášali znalosti antického sveta a zároveň svoje písomné a kultúrne dedičstvo z biblických čias a rozvíjajúceho sa rabínskeho obdobia. Okolo roku 200 bol uzavretý po cca 1000 rokoch (ešte na území Palestíny) kompletný text hebrejskej Biblie. Päť kníh Tóry (učenie, návod, Zákon), knihy Prorokov (Nevi'im) a Spisy (Ketuvim) tvoria tzv. písanú Tóru – Tanach (TNCH) – akronym vytvorený zo začiatočných názvov troch častí. Text Tanachu sa ustálil na počte 22 kníh, symbolicky zodpovedajúcom počtu znakov hebrejskej abecedy.

Hebrejská Biblia, ktorú si komunity so sebou prinášali do Európy, tvorí aj dnes základný text židovskej kultúry a náboženstva. Najdôležitejšia časť – Tóra – sa člení na päť kníh a ich názvy poznáme z gréckeho prekladu známeho ako Septuaginta (3. storočie p. n. l.): Genesis, Exodus, Leviticus, Numeri a Deuteronomium.

Základné etické nariadenia judaizmu sú v Tóre sústredené v príkazoch Desatora, ktoré prevzali aj ďalšie monoteistické náboženstvá – kresťanstvo a islam. Podľa židovskej tradície Tóru od Boha prijal Mojžiš na hore Sinaj a pre tzv. ortodoxných židov sú jej nariadenia nemenné aj dnes. Časť zákonov zjavených v Tóre má platnosť pre všetkých ľudí – sú to tzv. Noachove zákony: konať spravodlivo, nezapierať Boha, neslúžiť modlám, nevraždiť, nekradnúť, nesmilniť a netrápiť zvieratá. Ďalšie zákony sú určené iba židom, ktorých život a konanie riadi 613 micvot (prikázaní). Rozdeľujú sa na 248 pozitívnych a 365 negatívnych prikázaní. Štúdium Tóry sa považovalo za nutnosť a bolo (a je) aj predpokladom ich naplnenia. Aj z tohto dôvodu si židia v Európe (prevažne v mužskej populácii) udržiavali gramotnosť a pozitívny vzťah k vzdelaniu.

Po zničení II. jeruzalemského chrámu (Bejt ha-mikdaš/Svätý dom) v roku 70 pokračovatelia farizejského hnutia – rabíni – museli prispôsobiť judaizmus na nové podmienky. Dôležité bolo, aby kult, ktorý bol naviazaný na chrám v Jeruzaleme, preniesli do každodenného života židov. Tak sa stalo, že chrámové obety nahradili modlitby. Veľký dôraz sa začal klásť na štúdium Tóry a neskoršej rabínskej literatúry, očisťujúcich a stravovacích predpisov v každodennom živote, slávenie kalendárnych sviatkov a obradov životného cyklu v rodinách. Význam nadobúdali synagógy. Prebiehali v nich pravidelné bohoslužby, ktoré dostávali pevnú štruktúru, pri ktorých sa v pondelok, vo štvrtok a v sobotu čítalo zo zvitku Tóry.

V rabínskej dobe rabíni začali spisovať tzv. ústnu Tóru, nazývanú Mišna (opakovanie, výučba). Okolo roku 200 ju zredigoval palestínsky rabi Jehuda ha-Nasi. Jej obsahom je halacha (náboženský zákon). V šiestich oddieloch sa venuje daňovému a sociálnemu právu, sláveniu sviatkov, rodinnému, civilnému a trestnému právu, obetným a stravovacím predpisom a nakoniec pravidlám rituálnej čistoty. Počas ďalších storočí k nej pribudla Gemara (dodatok), komentár či doplnenie Mišny od rôznych rabínov, spomenutých v ďalšom texte. Mišna spolu s Gemarou tvorí Talmud – základné dielo rabínskeho judaizmu. Existujú jeho dve verzie – jeruzalemský Talmud (Jerušalmi), dokončený v 5. storočí, a prepracovanejší babylonský Talmud (Bavli). Ten bol ukončený o storočie neskôr a židia ho používajú dodnes. Zahŕňa všetky aspekty spôsobu života židov, rozvíja logické myslenie, argumentáciu. Spolu s textom Tóry vytvorili východisko pre praktizovanie rabínskeho judaizmu aj v európskej diaspóre. Štúdium Tóry a Talmudu, ďalších rabínskych komentárov či literatúry bolo (a je) celoživotnou povinnosťou každého žida žijúceho mimo Erec Jisra’el.

Židia, ktorí sa usadzovali v európskej diaspóre, boli predovšetkým urbánnym obyvateľstvom. Mestá im poskytovali možnosť väčšej koncentrácie a zároveň aj priestor na ekonomickú činnosť. Inštitúcia, v ktorej sa združovali, bola židovská náboženská obec – kehila/kehilot. Zabezpečovala im nielen súdnu a náboženskú autonómiu, ale aj inštitúcie umožňujúce praktizovať judaizmus – mikve (rituálny kúpeľ), kóšernú jatku, modlitebňu či synagógu, pohrebný spolok a cintorín, školu, neskôr hospic a pod. Dôležitou podmienkou na jej založenie bol minjan (prítomnosť desiatich nábožensky dospelých mužov potrebných na konanie verejnej bohoslužby).

Kehilu viedli význačné osobnosti s rozhodovacími právomocami (parnas – predseda a tuvej ha-ir – poverenci), ktoré boli volené mužskými členmi obce platiacimi dane. Medzi zamestnancov obce patril aj rabín, ktorý mal funkciu učiteľa, sudcu, znalca a vykladača Zákona, radcu a duchovného vodcu komunity. Ďalej to mohol byť kóšer mäsiar (šochet/šachter), spevák (chazan), kostolník (šamaš/šames), učiteľ (melamed) a pod. Pretože kehilot v európskej diaspóre boli pomerne malé a nie veľmi bohaté, mnohé funkcie sa kumulovali – napr. rabín mohol byť aj šochetom, chazanom a pod.

Rabíni si postavenie a rešpekt v obci museli získať svojou charizmou, vzdelanosťou, komunikatívnosťou a tiež schopnosťou prijímať kompromisy. Už počas tzv. formatívneho obdobia vydávali takanu/takanot – zvláštne pravidlá, ktoré upravovali judaizmus na podmienky po páde chrámu, ktoré nemali oporu v hebrejskej Biblii. Museli sa však pohybovať v medziach ústnej Tóry.

Jedným z najvýznačnejších rabínov európskeho stredoveku bol rabi Geršom ben Jehuda (960 – 1040) z Mohuče, nazývaný aj Meor Hagola – Svetlo exilu. Okrem svojich známych talmudických a halachických prác je pokladaný za iniciátora prijatia dvadsiatich piatich takanot, ktorými sa postupne riadili všetky aškenázske komunity. Takanot riešili otázky rodinného práva – na skúšobnú dobu tisíc rokov zakázali židom praktizovať polygamiu, komunikovali problémy spojené so švagrovským manželstvom (Brat zosnulého manžela mal povinnosť zobrať si za manželku bratovu vdovu, tzv. levirátne manželstvo) a s otázkami spojenými s rozvodom [manželka dostala právo (ne)súhlasu] –, i násilných konverzií na kresťanstvo, uznala sa povinnosť dodržiavania listového tajomstva (židovskí obchodníci v stredoveku doručovali poštu), zaoberali sa zaopatrením manželky v čase obchodných ciest, intímnym životom a pod.

Ďalším slávnym rabínom bol Raši (rabi Šlomo ben Jischak, 1040 – 1105), študent Geršomových pokračovateľov v ješive (rabínske učilište) vo Wormse. Počas svojho života viedol známu akadémiu vo francúzskom meste Troyes. Vytvoril dodnes najčítanejší komentár k Tóre a tiež neprekonaný komentár k babylonskému Talmudu. Nazýva sa Rašiho komentár. V Talmude je označený ako „Raši“ a zapísaný je tzv. Rašiho písmom. Rašiho komentáre glosovali jeho potomkovia a žiaci. Sú známe ako Tosafot (Dodatky) k Talmudu a zároveň sú jeho súčasťou. Prínosom francúzskej školy sú komentáre nezrozumiteľných miest v Talmude a snaha ich argumentačného objasnenia – pričom samotní tosafisti často komentovali aj Rašiho výklad.

Keď hovoríme o vytváraní európskej židovskej diaspóry, nezastupiteľné miesto medzi jej osobnosťami má Maimonides (rabi Moše ben Maimon, 1135 – 1204). Aj keď pochádzal zo kultúrneho prostredia sefardských židov žijúcich na území dn. Španielska, jeho dielo má nezanedbateľný vplyv na európske aškenázske židovstvo aj v súčasnosti. Pochádzal z Córdoby. Svoj život prežil v káhirskej Fustate, kde jeho rodina utiekla pred fanatickými islamskými berberskými kmeňmi, ktoré na prelome 11. a 12. storočia pustošili Maroko a južné Španielsko. V ješivách sa do súčasnosti študujú jeho Komentáre k Mišne, obsahujúce zracionalizovanú Gemaru, či ďalšie dielo Mišne Tóra (súhrn rabínskej halachy), ktorej súčasťou je trinásť článkov viery (dogiem). Tie sú stále záväzné pre ortodoxný judaizmus. Ďalší neprekonaný filozofický text, Sprievodca zblúdilých/More nevuchim, vychádza z aristotelovskej psychológie a novoplatónskej filozofie. Interpretuje v ňom biblické prorocké texty – upozorňuje, že text možno chápať v rovine doslovnej alebo alegorickej, ktorú pochopí iba vzdelaný čitateľ. O Maimonidesov racionalizmus, ktorý je integrálnou súčasťou jeho diela, sa neskôr opieralo aj židovské osvietenecké hnutie (haskala) v 18. storočí.

Právne postavenie židovských komunít v stredovekej Európe

Do Európy prichádzali židia ako slobodní a plnoprávni občania Rímskej ríše (Carcallov edikt z r. 212). Postupne, s rozširovaním vplyvu kresťanstva, o svoje postavenie prichádzali. Na kresťanskom koncile v španielskej Elvíre bolo už začiatkom 3. storočia rozhodnuté, že židia nemôžu s kresťanmi uzatvárať manželstvo, vlastniť kresťanských otrokov či žehnať kresťanským poliam. Kresťanstvo (aj judaizmus) bolo v ríši nakoniec zrovnoprávnené v roku 313 Milánskym ediktom vydaným rímskym cisárom Konštantínom Veľkým (312 – 337). V roku 380 cisár Theodosius I. (379 – 395) vyhlásil kresťanstvo za štátne náboženstvo. Už Konštantín Veľký, ovplyvnený kresťanskými biskupmi, zavádzal zákazy proti konverzii na judaizmus. V roku 325 bol na cirkevnom koncile v meste Nicea vydaný zákaz sláviť židom sviatok Pesach v čase kresťanskej Veľkej noci či obrezávať a vlastniť nežidovských otrokov – cieľom bolo opäť obmedziť konverzie. Nasledovníci opakovali zákaz uzatvárať miešané manželstvá a konverzia kresťana na judaizmus bola prísne trestaná. Dozeralo sa aj na to, aby židia nezastávali vysoké posty v štátnej správe (Codex Theodosianus, 429 – 438). V 6. storočí boli tieto zákazy kodifikované v Justiniánovom kódexe (Corpus Iuris Civilis).

Postoj kresťanstva k judaizmu bol už v období jeho formovania značne ambivalentný a silne vymedzujúci. Kresťanstvo, pôvodná židokresťanská sekta, si uvedomovalo svoje východisko v judaizme a potrebu vyčlenenia sa. Navyše prebralo jeho knihu – Starý zákon, reinterpretovalo ju, spojilo s Novým zákonom a vyhlásilo sa za pokračovateľa judaizmu. Zdôrazňovalo pravdivosť názorov kresťanov a upozorňovalo na omyl židov, ktorí si mali nepresne vyložiť Boží zámer a Mesiášovu misiu, a preto mylne interpretovali Tanach. Jeho pravý význam pochopili len kresťania, ich nasledovníci. Preto židia, z pohľadu kresťanstva, stratili poslanie vyvoleného národa.

Počas 4. a 5. storočia cirkevní otcovia, napr. sv. Hieronym a sv. Augustín (De civitate Dei), formulovali postoj kresťanstva k judaizmu. Židia mali mať postavenie páriov európskej spoločnosti – žiť na okraji kresťanských komunít a v chudobe – z teologických dôvodov. Ich ponížené postavenie malo slúžiť ako dôkaz pravdivosti kresťanstva a ich vyhnanstvo (galut), po strate Jeruzalema a vlasti, sa interpretovalo ako Boží trest. Podľa sv. Augustína kresťania mali židov nechať na pokoji. Po naplnení času (a prostredníctvom kresťanských misií) mali sami spoznať pravdu a prijať nápravu konverziou na kresťanstvo. Iný názor zastával napr. konštantínopolský patriarcha Ján Chryzostom Zlatoústy (398 – 404), ktorý vo svojich kázaniach (Adversus Judaeos) poukázal na zodpovednosť židov za Kristovu smrť. Tieto postoje preberali ďalší predstavitelia ranostredovekej a stredovekej cirkvi.

Do roku 1000 žilo v Európe málo židov a s kresťanmi vychádzali bez komplikácií. Tolerantné obdobie narušilo až vyhlásenie križiackych výprav (1096 – 1291) pápežom Urbanom II. na cirkevnom koncile v Clermonte (1095). Židia (ale aj moslimovia), križiakmi vnímaní ako „neveriaci“ a v ľudovej kresťanskej rétorike zodpovední za existenciu Božieho hrobu v Jeruzaleme, boli vraždení alebo nútení ku konverzii. Dialo sa tak už počas prechodu niektorých fanatických križiackych skupín cez Európu (Porýnie, severné Nemecko, Uhorsko a pod.) do Palestíny. Napriek mnohým mocným ochrancom (vrátane kráľov, pápežov či biskupov) starousadlé židovské komunity zo západu a severu Európy boli pod tlakom križiackych výprav podstatne zdecimované. Nachádzali preto bezpečie na východe Európy, kde boli ešte stále vítané.

Právne postavenie židov v stredovekej Európe bolo dôležitou súčasťou života židovských komunít a je zrejmé, že sa na tvorbe zákonov, rešpektujúcich ich spôsob života, zúčastňovali. Pravidlá im umožnili praktizovať judaizmus v kresťanskom svete, pracovať a obchodovať, ale tiež stanovovali zvýšené dane a rôzne poplatky, vďaka ktorým boli komunity tolerované. Spočiatku ich postavenie definovali individuálne privilégiá, ktoré sa mohli časom rozšíriť na celú krajinu. Mnohé právne úpravy od konca 12. storočia postupne znevýhodňovali ich spoločenské postavenie, obmedzovali pôsobenie v remeslách a obchode. Vznik cechov, ktorých členmi mohli byť iba kresťania, im znemožnil zaoberať sa mnohými remeslami, a preto sa sústreďovali na obchod. V roku 1179 III. lateránsky koncil prijal kanonický zákaz požičiavať si medzi kresťanmi peniaze na úrok. Židia, ktorí mali čoraz menej možností uplatniť sa v hospodárskom živote, boli nútení živiť sa touto činnosťou. Vydaní na milosť feudálnych pánov, často sa uchyľujúcich k odpusteniu dlhov a úrokov (napr. pre križiacke výpravy) kresťanským dlžníkom, prichádzali židia o majetok. Príliš často bol zhabaný aj pre potreby kráľovskej pokladnice a židia boli následne vyháňaní z jednotlivých krajín (z Anglicka v r. 1290, z Francúzska v r. 1306, 1394, zo Španielska v r. 1492 atď.). Navyše pod tlakom cirkevných predstaviteľov sa mnohí panovníci uchyľovali aj k vydávaniu zákazov pre židov venovať sa finančným pôžičkám. Ten istý koncil tiež zakázal kresťanom pracovať v židovských a saracénskych domácnostiach, aby zamedzil uplatneniu určitej moci nad kresťanmi a prípadným intímnym vzťahom.

Situácia sa ešte viac zhoršila po IV. lateránskom koncile (1215). Ten nariadil nosenie odlišného odevu (neskôr označenia na odeve), pretože nebol badateľný žiaden rozdiel v jazyku, odeve a správaní sa medzi židmi a kresťanmi. Tento zákaz poukazuje na ich adaptáciu v rámci stredovekej európskej spoločnosti. Odlišovacie znamenie malo opäť za cieľ zabrániť intímnym stykom medzi židmi, Saracénmi a kresťanmi. Zároveň židia (a Saracéni) začali byť v európskej spoločnosti viditeľní a ich vylúčenie sa v ďalších storočiach iba umocňovalo.

Postavenie židov sa zároveň zhoršovalo zakázaním určitých obchodných činností a povolením vykonávať iba remeslá (mäsiarstvo, obrábanie koží, obuvníctvo, krajčírstvo, neskôr kníhtlač), ktoré súviseli s príkazmi (micvot) týkajúcimi sa stravovania (kašrut), tkania a šitia odevov (ša‘atnez) iba z určitých materiálov a pod. Medicína bola jediná oblasť, ktorú mohli židia študovať na stredovekých univerzitách (Padova). Už v skoršom období nemohli vlastniť pôdu (vazal musel zložiť kráľovi kresťanskú prísahu), odteraz na nej nesmeli pracovať a, samozrejme, ostal zákaz vykonávať verejné funkcie. Koncil zároveň stanovil najvyššiu možnú výšku úrokov za finančné pôžičky (20 %), ktoré pre ich malú návratnosť boli pre židov v podstate likvidačné.

Právne postavenie židov sa vyvíjalo aj v závislosti od ľudových predstáv a vzťahu cirkvi k judaizmu a židom. Od 12. storočia, aj pod vplyvom križiackych výprav, boli židia vystavení šíreniu rôznych povier – napr. obvineniu z rituálnej vraždy (1144 Norwich), ktoré sa šírilo z Británie do Francúzska, Nemecka, Uhorska a ďalších krajín. V 13. storočí pribudlo obvinenie zo zhanobenia hostie, o storočie neskôr sa im pripisovala zodpovednosť za šírenie moru.

Zhoršené vnímanie a démonizovanie židov v stredovekej západnej a strednej Európe viedlo k ďalším legislatívnym opatreniam. Od 13. storočia začali podliehať priamo cisárovi alebo kráľovi a siahnutie na ich majetok a život znamenalo siahnuť na majetok kráľa. Ich postavenie sa definovalo ako „servi camerae regiae/nostri“ – služobníci kráľovskej pokladne (1236).

V 13. storočí sa v Európe medzi kresťanskými vzdelancami rozširovala znalosť hebrejčiny a rabínskej literatúry. Súvisela s misionárskymi ambíciami kresťanskej cirkvi medzi židovskou a moslimskou menšinou a povinnými kázňami, ktorých sa museli zúčastňovať. Svoj podiel na záujme rozširovania znalostí zo židovskej (ale aj z moslimskej) kultúry a náboženských tradícií mali katedry hebrejčiny a arabčiny, tiež početní konvertiti. Mnohí z nich prinášali cennú teologickú argumentáciu v prospech kresťanstva. Zo strany cirkevných inštitúcií zároveň narastal tlak na cenzúru Talmudu, ktorý bol pokladaný za hlavnú prekážku konverzie židov na kresťanstvo. V roku 1242 pápež Gregor IX. nariadil konfiškáciu Talmudu, v tom istom roku francúzsky kráľ Ľudovít IX. na podnet pápeža dal spáliť dvadsaťštyri vozov rabínskej literatúry. Časté bolo konanie povinných verejných náboženských dišpút medzi predstaviteľmi cirkvi a rabínskymi osobnosťami. Jedným z najvýraznejších predstaviteľov tohto obdobia bol Nachmanides (rabi Moše ben Nachman, 1194 – 1270) z Katalánska. Známe je jeho vystúpenie na barcelonskej dišpute v roku 1263 k obhajobe učenia judaizmu. Jej patrónom bol kráľ Jakub I. Aragónsky, ktorý sa Nachmanidesovi zaručil za slobodu slova a bezpečie pred prípadným prenasledovaním. Rabiho argumentácia bola presvedčivejšia a napísal o tom správu – rovnaké víťazstvo si, napriek porážke, pripisoval aj jeho vyzývateľ, dominikánsky mních Pavol Kresťan. Aj keď kráľ zaručil Nachmanidesovi bezpečnosť, bol prenasledovaný cirkvou a nakoniec sa utiahol do Jeruzalema. Dišputa ho však podnietila napísať zásadné práce slúžiace na výklad židovských náboženských textov, ktorý považoval za správny. Je autorom významných komentárov k piatim knihám Mojžišovým a k Talmudu, ktoré sa študujú dodnes.

Obmedzovanie a zákazy študovania Talmudu a ďalšej rabínskej literatúry nakoniec predstaviteľov židovských komunít viedli k intervencii u samotného pápeža. Zásah do náboženských práv a praktizovania judaizmu v diaspóre bez použitia zásadných diel rabínskej literatúry, ako bol Talmud, znamenala pre židovské komunity v konečnom dôsledku herézu – čo si v stredovekej kresťanskej Európe nemohol dovoliť ani pápež. Nakoniec pápež Inocent IV. ustúpil a priklonil sa iba k cenzúre niektorých pre cirkev neprijateľných pasáží v Talmude, ktoré považovala za bohorúhačské a urážlivé.

Aj keď sa židov v mnohých ďalších prípadoch zastávali svetské aj cirkevné autority vrátane pápežov, od polovice 14. storočia v reakcii na predchádzajúce obvinenia z rituálnych vrážd, zo znesväcovania hostie, šírenia moru, z démonizovania judaizmu, s ktorým tiež súvisela cenzúra rabínskej literatúry, boli židia vyháňaní aj z mnohých nemeckých miest a presúvali sa na východ Európy. Vo všeobecnosti mali však židia priznané/vyšpecifikované širšie práva a povinnosti v stredovekej Európe než väčšina jej kresťanského obyvateľstva, ktorá sa často ocitla v nevoľníckom postavení.

Židia v strednej Európe

Územie stredovekého Uhorska a Poľska ohraničovalo východnú oblasť rímskokatolíckej cirkvi. Na toto územie sa sťahovali židia vyháňaní z krajín severnej, západnej aj južnej Európy (Španielsko). Tieto kultúrne, ekonomicky a politicky zaostalejšie oblasti boli pre život židovských komunít prijateľnejšie a do niektorých oblastí boli dokonca pozývaní ako spoločenská a ekonomická posila regiónu (Poľsko).

Uhorsko

Skoršie osídlenie židovskými enklávami nachádzame na území budúceho Uhorského kráľovstva. Na územie východne od Limes Romanus sa židovské komunity dostávali spoločne s rímskymi posádkami ako obchodníci, otroci, vojaci. Neexistujú dôkazy, či sa po páde rímskeho impéria tieto komunity uchovali. Písomné pramene z historického územia Uhorska (aj dnešného Slovenska) potvrdzujú výskyt židov v 9. a 10. storočí. Najstaršie komunity sa nachádzali v Budíne, Šoprone, Ostrihome, kde si židia začiatkom 11. storočia postavili aj synagógu. Na území dnešného Slovenska to bola Nitra (1113) a Bratislava, ktorá udržiavala čulé styky s ostrihomskou komunitou. Po prijatí kresťanstva kráľom Štefanom I. (997 – 1038) z rodu Arpádovcov v roku 1000 boli vydané dva zákonníky, v ktorých obmedzil práva pohanov vrátane ich pôsobenia vo verejných funkciách. Explicitne sa v nich však zmienka o židoch nevyskytuje – pravdepodobne tu žila iba malá židovská komunita. Išlo s najväčšou pravdepodobnosťou o židovských prisťahovalcov z nemeckého aškenázskeho prostredia, ktorí prinášali do týchto oblastí aj rabínsku vzdelanosť zo západných centier. Ich počet sa rozrastal a uhorský kráľ Belo I. (1061 – 1063) už nariadil preloženie jarmokov z nedele na sobotu – čím znemožnil židom podieľať sa v tento deň na obchode. Obidvaja zmienení králi sa týmito krokmi snažili upevniť postavenie kresťanstva a zaviesť kresťanské právo v krajine.

Zákonníky uhorských kráľov Ladislava I. (1077 – 1095) a Kolomana I. (1095 – 1116) už obsahujú zákony jasne upravujúce vzťahy medzi kresťanmi a židmi. Ladislavov zákonník z roku 1092 zakazoval sobáše medzi kresťanmi a židmi, tiež vlastníctvo kresťanských otrokov a neskryte pracovať v nedeľu a počas kresťanských sviatkov. Kolomanov zákonník z roku 1100 dovoľoval židom, zaoberajúcim sa poľnohospodárstvom, vlastniť iba pohanských otrokov. Mohli mať vo vlastníctve pozemkový majetok, ale bývať smeli iba v mieste, kde sídlil biskup. Okrem toho museli písomne zaznamenať všetky obchodné transakcie, ktoré prebiehali medzi židmi a kresťanmi.

Ďalší dokument zmieňujúci sa o židoch v Uhorsku pochádza až z roku 1222. Zlatá bula kráľa Ondreja II. (1205 – 1235) v článku č. 24 hovorí, „že iba šľachtici nášho kráľovstva by mali byť comites camerarii (komorní grófi), mincovní úradníci, soľní úradníci, daňoví úradníci; Hysmaelites a židia by toho nemali byť schopní“.

Zmena postavenia židov nastala po vpádoch mongolských vojsk v roku 1241, ktoré vydrancovali Uhorsko. Kráľ Belo IV. (1235 – 1270) pozýval do svojho kráľovstva hospites (hostí) – kolonizátorov z okolitých krajín, hlavne z Nemecka (tiež Čiech), ktorí prinášali nové technologické poznatky (povrchová ťažba), urbanizovali vysídlené územia, prinášali iný spôsob života a mestské právo (tzv. nemecké či magdeburské právo). V roku 1251 Belo IV. vydal výsadnú listinu pre židov, ktorá v podstate kopírovala privilégiá rímsko-nemeckého cisára Fridricha II. Hohenstaufského z roku 1236. Týmto Belo IV. prevzal model židovského právneho postavenia z nemeckého právneho systému, ktorý ich vnímal ako služobníkov kráľovskej pokladne (servi camerae regiae) a majetok koruny. Týmto rozhodnutím síce stratili slobodné postavenie, ale kráľ im zaručil bezpečný život. Pri ďalších rozhodnutiach sa opieral o tzv. babemberské privilégiá rakúskeho a štajerského vojvodu Fridricha II. Bojovného z roku 1244. V 31 článkoch sa rozoberá majetkové, obchodné, súdne právo a právo na ochranu židovskej komunity žijúcej v Uhorsku. V prípade, že kresťan napadol žida, hrozil mu prísny trest, pretože poškodil kráľovskú pokladnicu. Za zločiny zabitia, zranenia či zbitia židov sa okrem odsúdenia stanovali vysoké pokuty splatné do kráľovskej pokladnice. Súdne spory medzi židmi nespadali pod jurisdikciu richtára mesta, ale pod židovského prefekta, ktorý sídlil na kráľovskom dvore v Budíne. Za ochranu kráľa židia museli odvádzať dane z obchodnej činnosti, panovník si určil prednostné právo na odúmrť či možnosť zasahovať do majetkových, právnych či populačných záležitostí židovskej komunity. Privilégiá Fridricha II. sa uplatňovali aj v Čechách, na Morave (Otakar II., 1253 – 1278) a v poľskom prostredí (Boleslav V., 1221 – 1279).

Od konca 11. storočia je badateľný vzrast antagonizmu voči židovskej menšine aj na území Uhorska. Križiacke výpravy sa dotkli aj teritória dnešného Slovenska. Okolo polovice 13. storočia sa v kódexe Memor z Mohuče spomína prenasledovanie židov v Bratislave počas križiackej výpravy a mučenícka smrť rabína Jonacha a jeho druhov za obvinenie zo znesvätenia hostie, ktoré sa rozšírilo aj v Uhorsku.

Uhorské pramene sú na dejiny židovskej minority až do 15. storočia pomerne skúpe. Židovská halachická vzdelanosť reprezentovaná rabínskymi osobnosťami tak, ako to bolo na západe, juhu a severe Európy, absentovala. Pôsobili tu niekoľkí rabíni a učitelia, ale ich znalosť židovských rituálov, liturgie či recitácie modlitieb bola úbohá. Pokiaľ mali možnosť, v halachických otázkach sa radili s osobnosťami žijúcimi západne od hraníc. Napríklad rabi Izák ben Moše (neskorší viedenský rabín) v roku 1217 radil židovským komunitám v Ostrihome a Budíne v otázke používania miestnych horúcich prameňov ženami ako rituálneho kúpeľa (mikve). Obidve komunity patrili k najstarším a dobre organizovaným, ale aj im chýbal vzdelanec na pomoc pri riešení rituálnych a halachických otázok. Tento problém mohol byť spôsobený nízkou úrovňou vzdelanosti v Uhorsku všeobecne. Napríklad prvý preklad Biblie do maďarčiny nebol publikovaný pred 15. storočím a jeho autorom bol moravský kazateľ. Z rovnakého dôvodu tu absentovala aj rabínska literatúra. Z 11. storočia je z Uhorska známa jediná rabínska osobnosť, ktorú dokonca spomínal Raši – Izák Jászkont (Yasqont). V 13. storočí sa spomína rabi Jehuda Libermann (1260 – 1270), ktorý pôsobil v Pressburgu/Prešporku (dnešnej Bratislave). Pochádzal z piatej generácie rabiho Eliezera ben Nathana z Mohuče.

Uhorské pramene z doby Bela IV. však spomínajú židovské osobnosti, ktoré slúžili panovníkovi vo vysokom postavení. Jeho vplyvný pokladník gróf Teha (Judaeus Teha comes – židovský gróf Teha) pochádzal z tzv. hospites (hostí). Do roku 1232 mal vo vlastníctve panstvo Besenyő, tiež vlastnil panstvo blízko Šopronu. Ďalším vysokým finančným úradníkom bol Henok (Chanoch) a jeho synovia, ktorému Belo IV. daroval hrad v Komárne spolu s 21 dedinami a mlynom pri Tate. Henokovi synovia v roku 1257 pôsobili ako pokladníci významného rakúskeho vojvodu. Posledný arpádovský kráľ Ondrej III. (1290 – 1301) bol tiež naklonený židovskej komunite. V roku 1291 udelil židom v Pressburgu rovnaké výsady, ktorým sa tešili kresťanskí obyvatelia mesta.

Kráľ Ľudovít Veľký (1342 – 1382) z Anjou, známy svojimi vojnovými ťaženiami o neapolský trón, oblasti Jadranu či Balkánu, upevnil pozíciu Uhorska medzi európskymi veľmocami a konsolidoval vnútorné pomery v krajine. Jeho politika však viedla k zhoršovaniu pozície židovskej komunity. Spočiatku dekrétom potvrdil pôžičky, ktoré poskytli židia v krajine magnátom. Jeho cieľom bola ich konverzia za prísľub rovnakých práv a slobôd, ako malo kresťanské obyvateľstvo. Jeho snahy sa nenaplnili. Ako servi camerae regiae patrili pod jurisdikciu panovníka a nebolo im povolené opustiť krajinu. V momente, ako boli z tohto stavu prepustení, ich Ľudovít Veľký vyhostil a zhabal im majetok. Vyhnanci nachádzali útočisko v Rakúsku – židia z Pressburgu v Hainburgu, Šoprone a vo Viedenskom Novom Meste, ďalej na Morave a v Poľsku. No jeho nariadenie malo krátku životnosť. Po štyroch rokoch pozval židov späť do Uhorska, čo však mnohí z nich už odmietli. Navrátilci požadovali späť svoje majetky od kresťanského obyvateľstva, ktoré im odmietalo vyhovieť, a neváhali sa preto súdiť – majetky im mali vrátiť na základe kráľovského dekrétu. Ľudovít Veľký založil aj úrad judex judeorum totoius regni. Kresťanský sudca (aj keď sa spomínajú aj traja židovskí) pochádzal zo šľachtického stavu. V jeho rukách sa sústredili všetky záležitosti uhorských židov. Vynášal rozhodnutia v mene kráľa na kráľovskom dvore, ale aj v jednotlivých uhorských mestách.

Žigmund Luxemburský (1387 – 1437), okrem iného uhorský, tiež český kráľ a rímsko-nemecký cisár, viedol počas svojho života nespočetné vojny o územné nároky a kráľovské koruny. Uhorskí židia a ich majetok mu slúžili na financovanie vojen – rovnako ako napr. trinásť uhorských miest, ktoré dal do zálohy. Jeho postoj k nim bol preto do značnej miery pragmatický a postupne umožnil získať židom staré privilégiá. V roku 1392 oslobodil mešťanov v Pressburgu od platenia úrokov z pôžičiek, ktoré si požičali od židov na investície do vinohradov, ktorých úrodu zničil mráz. Oslobodzovanie od platenia finančných pôžičiek sa v krajine postupne rozšírilo a tento postoj zabezpečil kráľovi podporu miest. Naopak, židia boli preto nútení uvádzať do dlžobných úpisov klauzulu, že dlžníci sa k takémuto kroku neuchýlia. V určitých prípadoch kráľ Žigmund odovzdal aj svoje právo „držať a vlastniť židov“ niektorým veľmožským rodinám, spravujúcim územia Uhorskej koruny. Tieto jeho kroky spôsobili reakciu – vznik skupiny židovských delegátov, ktorí začali v mene uhorskej židovskej komunity predkladať kráľovi svoje žiadosti a sťažnosti. Táto inštitúcia sa podieľala aj na vyhľadaní starého privilégia Bela IV. z roku 1251, ktoré Žigmund Luxemburský opätovne potvrdil a dekrét ostal (de iure) platný až do roku 1526.

Jeho nasledovník Albert II. Habsburský (1437 – 1439) akceptoval privilégiá Bela IV. a Žigmunda Luxemburského. Zhovievavejší postoj obidvoch panovníkov k uhorským židom vyplýval azda z ich finančnej závislosti od židovských daní. Príjmy kráľovskej pokladnice nepresiahli ročne 25-tisíc florénov, pričom zo židovského majetku v Uhorsku dostal kráľ cca 4-tisíc zlatých ročne. Vdova po Albertovi kráľovná Alžbeta však v postoji voči uhorským židom pritvrdila. V roku 1440, po narodení Ladislava V. Pohrobka (1440/1453 – 1457), vydala dekrét židom v Pressburgu, aby platili dane nie kráľovskej pokladnici, ale mestu (Judengeld, Schutzgeld), ktoré potrebovalo vybudovať opevnenie voči Turkom a posilniť infraštruktúru. Následne ho predĺžila o 10 rokov. Zároveň zrušila všetky privilégiá vrátane židovského sudcu a oslobodila prešporských obyvateľov od splácania pôžičiek od židov. Podobne postupovala aj v Šoprone. Dala vysťahovať židovských obyvateľov zo stredu mesta a ich domy venovala kresťanskému obyvateľstvu. Takto kompenzovala zbúranie kresťanských domov lemujúcich hradby, ktoré dala prebudovať. Židia mohli v meste nakoniec bývať iba v štyroch domoch. Ján Huňady, regent (1446 – 1453) mladého kráľa, spočiatku, naopak, akceptoval staré privilégiá a upozornil mešťanov v Pressburgu, aby na židov neuvaľovali dane v rozpore so starými privilégiami. Postupne od tohto postoja upúšťal, pretože potreboval podporu uhorských miest v bojoch proti Turkom a v plánovanej vojne proti Čechom. V roku 1449 potvrdil a predĺžil dar kráľovnej Alžbety mestu Pressburg v podobe odvádzania židovských daní. O rok neskôr vydal dekrét, v ktorom konštatoval vlastnícky vzťah mesta k židom, ktorých Pressburgu daroval panovník (servi camerae regiae). Rozhodol, že správa a mešťania nemusia splácať pôžičky a dlhy židom, ktorí okrem iného požičiavali mestu peniaze na financovanie ním vedenej vojny. Toto rozhodnutie spôsobilo židovskej komunite veľké finančné straty.

Matej Korvín (1458 – 1490) zaujímal k uhorským židom pomerne ambivalentný postoj. Pokračoval v politike svojich predchodcov a zbavoval či znižoval mestám povinnosť splácať pôžičky židom (1462, 1467, 1475, 1486). Prešporským mešťanom zakázal dávať nehnuteľný majetok židom do zástavy s tvrdením, že „zákonnou povinnosťou každého dobrého kresťana je vyhýbať sa kontaktu so židmi...“ Podporoval židovské konverzie na kresťanstvo a bohatí konvertiti sa dostávali k významným verejným a diplomatickým funkciám vrátane povýšenia do šľachtického stavu. V roku 1477 vytvoril významný úrad židovského prefekta (prefectus/princeps Judaeorum) na svojom budínskom dvore. Svojím rozhodnutím tak reagoval na skorší zánik funkcie hlavného židovského sudcu (okolo r. 1440). Úrad židovského prefekta, okrem prácnej ochrany židov v Uhorsku, zabezpečoval aj rovnomerné rozčlenenie daní a výber až 20-tisíc zlatých florénov ročne pre kráľovskú pokladnicu. Prefekt pravdepodobne patril medzi uhorských magnátov. V neskorších obdobiach bol oslobodený od nosenia označenia na odeve, mal svoj sprievod a zúčastňoval sa všetkých slávnostných udalostí na dvore. Disponoval dokonca väznicou v Budíne, kde, až do podvolenia sa, väznil židovských predstaviteľov komunít, ktorí odmietali platiť zvýšené dane. Väznica zároveň slúžila aj ako trezor. Prefekti pochádzali z rodu Júdu Mendela – najvýznamnejší z nich bol Jakub I. (1482 – 1502) a Jakub Judah Mendel (1502 – 1512). Po bitke pri Moháči (1526) sa moc posledných Mendelovcov obmedzila na severné a západné Uhorsko, ktoré bolo v rukách Ferdinanda I. Habsburského.

Čechy

Prvé doložiteľné písomné zmienky o židoch v Čechách pochádzajú z 10. storočia od Ibrahima ibn Jakuba, ktorý medzi rokmi 965 – 966 navštívil Prahu a spomenul aj prítomnosť židov. Dekan pražskej kapituly Kosmas spomína v roku 1091 dve osady – jednu v pražskom podhradí a druhú pri Vyšehradskej ceste. Ich právne postavenie sa s veľkou pravdepodobnosťou začalo riešiť až po prvej križiackej výprave. Počas nej križiaci prepadli a zlikvidovali jednu z pražských židovských osád a to isté postihlo aj židov z Brna žijúcich v podhradí. Násilne pokrsteným však už knieža Břestislav II. (1092 – 1100) nedovolil návrat k pôvodnej viere – na rozdiel od postoja nemeckého cisára Henricha IV. (1056/1084 – 1106). Odmietavý prístup kniežaťa Břetislava tak spôsobil prvú migráciu židov z Čiech na Moravu, do Uhorska a Poľska. Zvyšní pražskí židia vytvárali komunity pravdepodobne na Malej Strane alebo v Starom Meste, kde sa sústreďovali okolo synagógy nazývanej Stará škola a rozsiahlejšie osídlenie vznikalo trochu neskôr okolo Staronovej synagógy. V Prahe pôsobili v 11. až 13. storočí mnohí významní talmudisti, ktorí boli študentmi francúzskych a porýnskych tosafistov (Jicchak ben Mordechaj, Jicchak ben Jakob nazývaný Lavan a i.). Ich texty tvoria súčasť komentárov tlačenej verzie Talmudu zo 16. storočia. Rabi Jicchak je známy svojím výkladom manželského práva a mnohými dobovými tosafot.

Z druhej polovice 13. storočia pochádzajú Statuta Judaeorum Přemysla Otakara II. (1253 – 1278). Pri ich spísaní sa inšpiroval už známymi dokumentmi z nemeckého prostredia a privilégiami českého kráľa Václava I. (1230 – 1253), ktoré sa nezachovali. V Čechách a na Morave platili až do konca 18. storočia. V 32 paragrafoch sa definovalo spomínané postavenie židov ako servi camerae regiae pod ochranou panovníka a povinnosti z neho vyplývajúce. Židom sa zaručoval voľný prechod hraníc kvôli obchodu, riešili sa dane, clá a peňažné pôžičky.

V 13. storočí žili židia na území Prahy, v Litoměřiciach, Příbrame, o storočie neskôr sa rozšírili aj do ďalších českých miest. Na Morave boli okrem brnianskej osady známe komunity v Olomouci, Jihlave, Znojme, Uherskom Hradišti, Prostějove, Mikulove a inde. V Prahe 13. storočia pôsobili ďalší významní rabíni tzv. českej hebrejistickej školy komentátorov a exegétov. Pracovali v duchu svojich učiteľov, francúzskych tosafistov, a pri výkladoch náboženských textov používali aj domáci jazyk – češtinu.

V přemyslovskej židovskej politike pokračoval aj ďalší panovnícky rod Luxemburgovcov. Najvýznamnejší z nich, Karol IV. (1346 – 1378), uplatňoval dvojaký meter – jeden na židov v ríši a druhý na Morave a v Čechách. Morové epidémie v rokoch 1348 a 1349, decimujúce predovšetkým západnú Európu, okrajovo zachytili aj Moravu, kde sa uchýlili židia utekajúci z nemeckých krajín. Tí v neistote radšej ďalej emigrovali do Uhorska, kde ešte niekoľko rokov vládlo stabilnejšie sociálno-politické prostredie. V roku 1349 sa uvádzajú „iba“ dva pogromy vo Vratislave/Vroclave a o rok neskôr počas Veľkej noci v Chebe. Kým v Čechách Karol IV. dohliadol na potrestanie vinníkov, v ríšskych mestách to bolo inak. Tu v predstihu udeľoval omilostenie za poskytnutie finančnej pôžičky od mestských rád z majetku židov. Za vlády jeho syna Václava IV. (1378 – 1419) vypukol v roku 1389 najväčší pogrom v pražskom gete. Jeden z preživších, významný pražský rabín Avigdor Karo, na pamiatku umučených spísal žalospev selichu, ktorý sa následne niekoľko storočí čítal počas popoludňajšej modlitby na sviatok Jom kipur (Deň zmierenia) v Staronovej synagóge. Kráľ za tento incident udelil pražským konšelom vysokú pokutu – utrpel jeho regál – a vyžiadal si aj ulúpené cennosti z geta, ktoré si však ponechal. Židia boli navyše ochudobnení aj tým, že im zhoreli dlžné úpisy a nemohli vymáhať svoje pôžičky.

Určité uvoľnenie vo vzťahoch nastalo počas husitského hnutia, ktoré ideovo čerpalo zo Starého zákona a inšpirovalo sa aj židovskou starozákonnou etikou. Aj preto židia v Čechách a na Morave husitov finančne podporovali. Husitské hnutie zároveň na čas spôsobilo zmeny vo feudálnom spoločenskom systéme. Židom sa na určitú dobu povolilo pôsobiť v zakázaných remeslách či usídliť sa na vidieku a venovať sa živobytiu v podmienkach, ktoré prináležali kresťanom. Napriek tomu sa ani židia nevyhli násilnostiam zo strany husitov vrátane násilného pokrstenia. V roku 1421 vylúpili pražské geto a o rok neskôr ho „vybili“. Zároveň sa spomína aj vyháňanie židov z Jihlavy, Chebu a neskôr z Mosta spolu s husitmi.

Žigmund Luxemburský, ktorý bol českým kráľom od roku 1420, pri príležitosti uzavretia mierovej zmluvy s Čechmi vydal v roku 1436 v Prahe patent, v ktorom českých kresťanských dlžníkov oslobodzoval od platenia úrokov, ktoré dlžili židom. Dokonca sa uvádza aj jeho zámer vyhnať židov z Prahy.

Jeho vnuk Ladislav Pohrobok, známy ako český kráľ Ladislav I. (1453 – 1457), podporoval protižidovskú agendu františkánskeho mnícha Jána Kapistrána v Poľsku. Kapistrán sa, okrem iného, zaslúžil o rozdúchanie násilností voči nim v Poľsku – upálenie 41 židov vo Vroclave –, a o šírenie protižidovského násilia v Bavorsku, Rakúsku, na Morave a v Čechách. Po udalostiach vo Vroclave Ladislav I. tomuto mestu vyjadril vďaku a podelil sa s ním a s ďalšími šiestimi sliezskymi mestami o majetky zavraždených či vyhnaných židov. Zároveň vyhnal židov z viacerých sliezskych (1453 – 1455) a moravských miest (Brno, Olomouc, Znojmo, Jihlava...) s vyhlásením, že tak urobil „na oslavu Boha a česť kresťanstva“. Počas perzekúcií zároveň dochádzalo aj k odoberaniu malých detí do siedmich rokov zo židovských rodín, ktoré sa dávali na výchovu do rodín kresťanov.

Prístup k postaveniu židov v Uhorsku a v Čechách (či v nemeckých krajinách) v 14. – 15./16. storočí za vlády tých istých panovníkov bol rozdielny – ako sme napr. videli v prípade Karola IV. alebo Ladislava Pohrobka. Početnosť uhorských židov a z toho plynúce vysoké daňové odvody pre kráľovskú pokladnicu boli pre kráľa, ako ich vlastníka, prínosom. Na druhej strane, ich postavenie (servi camerae regiae) záviselo od jeho vôle. V prípade, že kráľ počas vojnového stavu potreboval podporu napr. od kráľovských miest, resp. uhorských magnátov a šľachty, neváhal povýšiť svoje záujmy nad priznané práva židov.

Židia boli zároveň panovníkovým „finančným darom“ udeľovaným uhorským mestám alebo feudálom. Jednotlivé subjekty zároveň často medzi sebou súperili o získanie lokálnych židovských komunít a ich daní vo svoj prospech, za ktoré im poskytovali určitú (často neistú) ochranu. Židia súčasne zohrávali v hospodárskom živote krajiny (panovníka, šľachty, meštianstva či nevoľníkov) významnú úlohu v oblasti požičiavania peňazí, do ktorej boli dotlačení po III. lateránskom koncile (1179). Ich finančné pôžičky boli potrebné vždy (kresťania mali kanonický zákaz požičiavať peniaze na úrok), ale pre panovníka hlavne v časoch vedenia vojny, primárne v ére tureckého nebezpečenstva. Táto pozícia úžerníkov na jednej strane a ich postavenie páriov žijúcich na okraji kresťanskej spoločnosti na strane druhej stavala proti nim všetky vrstvy spoločnosti vrátane uhorskej šľachty a formujúceho sa meštianstva, ktoré ich v ekonomickej oblasti vnímalo ako konkurenciu. V neposlednom rade medzi kresťanským obyvateľstvom pretrvávalo od križiackych výprav démonizovanie židov, ktoré umocňovali obvinenia z rituálnych vrážd, zo znesvätenia hostie a od 14. storočia obviňovanie zo šírenia morových epidémií.

Od prelomu 15. storočia boli židia hromadne vyháňaní z Francúzska a nemeckých krajín vrátane Rakúska a Česka po husitských vojnách. Tento proces exodu zavŕšilo vyhnanie židov zo Španielska (1492) a z Portugalska (1497). Mnohí z nich sa uchýlili do Uhorska alebo pokračovali na východ do Poľska a oblastí Ukrajiny a Ruska, resp. na Blízky východ.

Poľsko

Na poľskom území sa aškenázski židia usadzovali po negatívnych skúsenostiach, ktoré zažili počas prvej križiackej výpravy (1096) na západe Európy. Osídlenia vznikali najprv v Sliezsku – v oblastiach susediacich s nemeckými krajinami. Počas 12. storočia komunity postupne narastali a v polovici 13. storočia ich právne postavenie už v krajine upravil Kaliszký štatút (1263) Boleslava V. (1221 – 1279). Pri jeho tvorbe panovník vychádzal z už spomínaných nemeckých privilégií z rokov 1236, 1244 a ďalších. Na ich základe mali postavenie servi camerae regiae, slobodu podnikania za odvádzanie daní a sľúbenú kráľovskú ochranu. Kráľ navyše trestal kresťanské obyvateľstvo peňažnou pokutou, pokiaľ by židovskému susedovi nepomohli v ohrození života či majetku. Zakázal aj obviňovať židov z používania ľudskej krvi a zo zabíjania kresťanských detí. Zároveň im zaručil autonómiu obcí.

Poľský kráľ Kazimír III. Veľký (1310 – 1370) tento štatút použil na celé svoje územie, ktoré ovládal v roku 1334. V rokoch 1364 a 1367 ho rozšíril o ďalšie právne nariadenia, ktoré boli v platnosti až do delenia Poľska v 18. storočí. Židia boli vyňatí spod nemeckého práva (nespadali pod súdnu právomoc richtára) a právo súdu vykonávali kráľom poverení vojvodovia. Hrdelné zločiny podliehali priamo jurisdikcii panovníka. V kráľovstve židia mohli vlastniť pôdu, majetky a domy v mestách i v obciach. Na rozdiel od nemeckého a uhorského prostredia mali v ekonomickej oblasti rovnaké práva ako majoritné obyvateľstvo.

Napriek tlakom poľskej katolíckej cirkvi presadiť závery z III. a zo IV. lateránskeho koncilu aj v Poľskom kráľovstve si králi boli vedomí ekonomického prínosu židovskej komunity a nesúhlasili s obmedzovaním ich pôsobenia. Cirkevné inštitúcie od Vatikánu cez biskupov až po ľudových kazateľov počas 14. storočia však zdôrazňovali nebezpečie, ktoré podľa nich predstavovali židia pre kresťanskú spoločnosť. Poľská cirkev hľadala spojencov okrem ľudových vrstiev aj inde – spojila sa s kresťanskými obchodníkmi, ktorí tlačili na obmedzovanie ekonomickej činnosti židov, ktorých vnímali ako konkurentov. Tieto tlaky spôsobili nárast averzie v poľskej spoločnosti voči židom a ďalšie šírenie povier. Od začiatku 15. storočia sa na poľskom území často vyskytovali obvinenia z rituálnej vraždy a zo znesvätenia hostie. Príchod františkánskeho mnícha a inkvizítora Jána Kapistrána, známeho ako „bič na židov“, za silnej podpory poľského prímasa a niektorých schudobnených predstaviteľov šľachty prinútili kráľa Kazimíra IV. (1447 – 1492) pristúpiť k vyhláseniu. V roku 1454 zverejnil, že ním potvrdené „privilégium nesmie byť v rozpore s Božím právom a ústavou“. Tento krok uvoľnil sériu pogromov (1463 Krakov, 1464 Poznaň) a dochádzalo aj k vyháňaniu židov z miest a regiónov (Varšava v r. 1483 – 1867, územie Litvy koncom 15. storočia, Pruská kráľovská doména v 16. storočí a pod.).

Napriek tomu boli židia v Poľsku viac v bezpečí ako ich súverci v nemeckých krajinách. Toto ich postavenie záviselo od vzájomnej symbiózy s vyššou šľachtou. Hospodárili na jej vidieckych majetkoch ako nájomcovia či správcovia, vyberali dane od poddaných roľníkov, sprostredkúvali obchod medzi vidiekom a mestami, vybavovali rôzne záležitosti medzi šľachtou a roľníkmi. Postavenie sprostredkovateľov ich však vrhlo do centra sociálneho stretu medzi feudálmi a poddanými. Sociálne napätie zvyšoval aj fakt, že boli iného, v spoločnosti neustále démonizovaného vierovyznania.

V roku 1569 vznikla Poľsko-litovská únia, do ktorej sa včlenilo územie dnešnej Ukrajiny, južného Bieloruska, Podlesia, Volyne a Podolia. Bolo to pravoslávne obyvateľstvo Ukrajiny, ktoré sa dostávalo do konfliktu s poľskou katolíckou šľachtou. Tá toto územie kolonizovala a zaviedla tu poľský feudálny systém nájmu – árendy. Sprostredkovateľmi, finančníkmi a nájomcami tu boli opäť židia. Konflikt medzi tromi stranami nebol už iba sociálny, ale aj náboženský a etnický. Pogromy, ktoré v roku 1648 vyvolali kozáci vedení hajtmanom Bogdanom Chmelnickým, pokračovali až do 20. storočia. Pripojili sa k nim ukrajinskí roľníci a tiež Poľskom podmanení krymskí Tatári. Spoločne decimovali aj poľské, ale hlavne židovské obyvateľstvo v mestách a dedinách. Odhady sa pohybujú okolo 125-tisíc umučených židov. Z oslabenej šľachtickej republiky, ktorá prišla počas kozáckych povstaní aj o časť územia ľavobrežnej Ukrajiny, utekali židia späť do nemeckých krajín, nábožensky tolerantného Amsterdamu, Osmanskej ríše (1517 – 1917), ale aj do západných častí Poľska. V nasledujúcich storočiach sa vzťahy medzi kresťanmi a židmi v Poľsku naďalej zhoršovali aj vplyvom jezuitských a dominikánskych rádov, naďalej šíriacich stredoveké obvinenia voči židom, a vojnových konfliktov s Ruskom, ktoré ďalej umocňovali sociálne nepokoje.