Stredná Európa v dejinách

S pojmom strednej Európy bežne narábame a používame ju v každodennej komunikácii. Keď sa nás však niekto opýta na jej definíciu, dostaneme sa do nepríjemných rozpakov. Čo je to stredná Európa? Kde sa nachádza? Kedy vznikla? Ako ju najlepšie definovať? Podľa akého kľúča ju najlepšie môžeme charakterizovať? Tieto otázky trápia historikov, literárnych vedcov, filozofov, politológov aj politicky aktívnych predstaviteľov už dlhú dobu. Prinajmenšom od začiatku 20. storočia, keď boli formulované prvé pokusy o definíciu a charakteristiku tohto regiónu na základe historických, geografických, kultúrno-spoločenských a náboženských aspektov. Rozmanitosť konceptov a široká škála prístupov majú za následok, že dodnes neexistuje definícia strednej Európy, ktorá by bola všeobecne prijímaná a ktorá by dominovala v intelektuálnom diskurze.

Geografické vymedzenie

Podobne komplikovaná situácia nastáva v prípade, keď strednú Európu chceme zadefinovať geograficky. Už v roku 1954 zozbieral švajčiarsky geograf Karl Sinnhuber vtedy dostupné definície tohto regiónu a dospel k záveru, že v akademickom diskurze existovalo až 16 rôznych geografických definícií stredoeurópskeho priestoru. Jedinými krajinami, ktoré sa v žiadnej neobjavili, boli Španielsko a Portugalsko. Naopak, ako srdce tohto regiónu bolo možné označiť České krajiny, Moravu, Slovensko a Rakúsko, ktoré sa nachádzali takmer v každom prípade.

V súčasnosti prevláda rozmanitosť geografického definovania strednej Európy, no v zásade dominujú tri najvplyvnejšie prístupy. Prvým je takzvaná malá stredná Európa (Central Europe, Mitteleuropa, Europe centrale), ktorú možno stotožniť s krajinami V4 (Maďarsko, Poľsko, Česko a Slovensko) a ich historickými predchodcami. Tento prístup je podmienený úzkou spoluprácou krajín Vyšehradskej štvorky po roku 1989. Rovnako zásadné boli dejinné súvislosti spájajúce historické monarchie Uhorska, Poľska a Čiech a Moravy od stredoveku až do 20. storočia, teda inými slovami povedané od Vyšehradu 1335 po Vyšehrad 1991. Druhým prístupom je vyšehradská stredná Európa rozšírená o Rakúsko a Nemecko. Táto stredovýchodná (či východostredná) Európa (Ostmitteleuropa) je etablovaná predovšetkým v nemeckom diskurze a poukazuje na silnú, dlhodobú a zásadnú prítomnosť nemeckého (politického, kultúrneho, jazykového, ekonomického) elementu v dejinách tohto regiónu. Tretím, najveľkorysejším ponímaním je chápanie strednej Európy v najväčšom možnom rozsahu, ide teda o takzvanú veľkú (maximalistickú) strednú Európu (East Central Europe). Tá okrem krajín Vyšehradskej štvorky obsahuje nemecky hovoriace krajiny (Nemecko, Rakúsko, Švajčiarsko), ako aj krajiny, ktoré boli súčasťou historického Uhorska či neskôr mnohonárodnej habsburskej ríše (časť Rumunska, teda Sedmohradsko, západná Ukrajina, severné Srbsko, Chorvátsko a Slovinsko, severovýchodné Taliansko), no a v neposlednom rade aj krajiny územia bývalej Poľsko-litovskej únie (západná Ukrajina, Bielorusko, pobaltské štáty). Tento prístup vychádza z presvedčenia, že strednú Európu nemožno pochopiť bez sledovania historického vývoja celého regiónu nielen v dnešných moderných hraniciach, ale na území všetkých historických území, ktoré po dlhší či menší čas k nemu patrili.

Práve fluidita a neustále zmeny hraníc jednotlivých území a regiónov patria k najzásadnejším charakteristikám stredoeurópskeho regiónu. Ľudia žijúci na určitom území prechádzali veľkým množstvom zmien a nachádzali sa v priebehu stáročí ako súčasť rozmanitých štátnych útvarov. To viedlo k špecifickému historicko-politickému vývoju, ktorý nemal paralelu v iných častiach starého kontinentu. V dôsledku týchto fenoménov sa niektoré národy a etniká mohli nachádzať súčasne vo viacerých krajinách (prípad Poľska po trojitom delení v 18. storočí) alebo, naopak, viacero národov spoločne nažívalo v nadnárodných veľkých monarchiách (Uhorsko, Rakúsko, habsburská ríša, Svätá rímska ríša, Poľsko-litovská únia). Azda najznámejším príkladom toho, ako to v skutočnosti mohlo vyzerať, je prípad mesta Užhorod, ktoré v priebehu necelých sto rokov (1918 – 1991) zmenilo svoju štátnu príslušnosť nie menej ako šesťkrát. Do roku 1918 bolo mesto súčasťou Rakúsko-Uhorska, v medzivojnovom období sa ocitlo v Československu, následne v Karpatskej Ukrajine, ako súčasť vojnového Maďarska, po roku 1948 bolo začlenené do Sovietskeho zväzu, aby sa napokon roku 1991 ocitlo v súčasnej Ukrajine.

Stredná Európa bola zároveň reálnym fyzicky jestvujúcim regiónom, ako aj efemérnym konštruktom, ideou. Toto oscilovanie medzi ideou (ideálom) a realitou najlepšie vystihuje nepostihnuteľný a ťažko uchopiteľný koncept strednej Európy. Vďaka tomu môžeme sledovať viacero paradoxov. Stredná Európa v niektorých historických obdobiach existovala reálne, aj keď idea tohto regiónu nebola formulovaná ani s ňou nikto zo súčasníkov nepracoval. Tak to bolo napríklad v stredoveku, predovšetkým počas búrlivého obdobia zásadných spoločenských, kultúrnych a politických zmien, ktoré prebiehali v období tvorenia Európy (making of Europe), teda medzi 10. a 14. storočím. V tomto období sa krajiny strednej Európy – uhorská, poľská a česká monarchia – naplno integrovali do práve vznikajúcej civilizácie latinského kresťanského Západu (Christianitas, Latinitas). Toto obdobie sa všeobecne vníma ako rozhodujúce pre kreovanie, profiláciu a integráciu strednej Európy do západného civilizačného okruhu. Podľa Jacquesa Le Goffa to bolo práve integrovanie krajín strednej Európy (Uhorska, Poľska a Českých krajín), ktoré dovŕšilo proces formovania európskej identity. Symbolicky tento proces odzrkadľuje známy reichenauský evanjeliár zobrazujúci cisára Ota III., ktorému holdujú štyri provincie tvoriace vtedajší kresťanský Západ: Roma, Gallia, Germania a Sclavinia (teda časť Európy obývaná prevažne slovanským obyvateľstvom, kde patrilo aj vtedajšie Uhorsko). Vízie Ota III. a pápeža Silvestra II. okolo roku 1000 nielen chápali Európu ako kultúrno-politicko-náboženskú jednotku, ale prvý raz vyhradili legitímne a plnohodnotné miesto aj krajinám z regiónu strednej Európy. Paradoxne však pojem stredná Európa v tomto období (ako aj v novoveku a v modernej dobe) nikto na určenie spomínaného regiónu nepoužíval. Stredná Európa teda existovala bez toho, aby tak bola oficiálne pomenovaná.

Presne opačná situácia nastala v povojnovej ére, predovšetkým spustením železnej opony v roku 1948. V tomto období bola nasilu vytvorená nová koncepcia východnej Európy, ktorá zahŕňala okrem krajín Sovietskeho zväzu aj štáty strednej a juhovýchodnej Európy. Predovšetkým pre Maďarsko, Poľsko a Československo to bola tvrdá rana, pretože tieto územia mali v dejinách vždy bližšie k západnej časti kontinentu. Ako prvý túto zásadnú zmenu verejne pomenoval Winston Churchill vo svojom, dnes už legendárnom, fultonskom prejave (1946): „Od Štetína na Balte po Terst na Jadrane sa cez kontinent spustila železná opona. Za touto líniou ležia všetky hlavné mestá starodávnych štátov strednej a východnej Európy. Varšava, Berlín, Praha, Viedeň, Budapešť, Belehrad, Bukurešť a Sofia, všetky tieto slávne mestá a obyvateľstvo v ich okolí ležia v takzvanej sovietskej sfére a všetky podliehajú v tej či onej forme nielen sovietskemu vplyvu, ale aj veľmi silnej a v mnohých prípadoch čoraz silnejšej kontrole zo strany Moskvy.“

Stredná Európa teda de facto prestala existovať, pretože bola pohltená a obsiahnutá do všeobjímajúceho pojmu východnej Európy. Napriek tomu, aj keď väčšinou len sporadicky, sa už od 50. rokov objavovali hlasy intelektuálov, historikov a umelcov, ktorí sa snažili oživiť ideu strednej Európy (Czesław Miłosz, György Konrád, Václav Havel). Tieto aktivity sa značne zrýchlili a mohutneli v 80. rokoch, keď sa objavila záplava pamfletov, esejí a manifestov volajúcich po obnovení strednej Európy, nielen ako intelektuálneho konceptu, ale aj ako reálneho historicko-kultúrneho regiónu Európy, ktorý bol násilne „zrušený“ zaradením do východnej Európy (Milan Kundera, Erhard Busek, Claudio Magris, Timothy Garton Ash). Dá sa teda konštatovať, že zatiaľ čo v stredoveku existovala stredná Európa ako reálny región bez konceptuálneho spracovania, po roku 1948 existovala idea a koncept strednej Európy aj bez jej reálnej existencie v rámci Európy. Aj po roku 1989 pokračoval proces „znovuobjavovania“ strednej Európy.

Na jednej otázke sa, zdá sa, zhodne väčšina autorov a autoriek, ktorí sa zaoberajú ideou strednej Európy a jej dejinným vývojom. Ústrednú rolu vo všetkých pokusoch o uchopenie strednej Európy hrá jej minulosť. Bez dôkladnej znalosti historického vývoja nie je možné dôsledné a plnohodnotné pochopenie komplexnosti tohto regiónu. Dodnes sú evidentné dôsledky historických procesov, ktoré strednú Európu formovali a ktoré rozhodovali o jej vývojových tendenciách. Viaceré dnešné spoločenské problémy, etnické konflikty či politická orientácia sú dôsledkom udalostí, ktoré sa v tomto regióne odohrali pred 100, 250 či 1000 rokmi. Ak chceme pochopiť súčasné Poľsko, Maďarsko, Slovensko či Česko, musíme poznať dejiny, ktorými si ľudia žijúci v týchto krajinách prešli. Ako konštatoval český literárny vedec Jiří Trávníček: „Ku strednej Európe sa nedá pripojiť online“, pretože „dejiny sú zároveň chorobou aj liečivom, horúčkou aj liekom strednej Európy.“ (2009, s. 242 a 304).

Koncepty

Ako už bolo spomenuté vyššie, reálna existencia strednej Európy ako špecifického regiónu predbehla formovanie konceptu samotného. V dlhom období stredovekej, ranonovovekej a novovekej Európy tento pojem skrátka nenašiel svoje intelektuálne spracovanie. Podľa Františka Dvorníka však historické základy tohto regiónu boli položené už v období 9. a 10. storočia, keď sa formovali prvé lokálne kresťanské monarchie Přemyslovcov, Piastovcov a Arpádovcov. Ani jedna z nich však nedosiahla význam veľkej dominantnej ríše s hegemoniálnymi zámermi a stali sa tak často korisťou svojich silných susedov. Zo západu to bola nemecká ríša, z východu zase ruská. Tieto dva elementy sa vyprofilovali ako zásadné konštanty, ktoré natrvalo určili charakter strednej Európy ako hraničného (medzi)regiónu medzi dvoma kultúrnymi, politickými a náboženskými okruhmi.

V novoveku bol stále viac výraznejší nemecký vplyv, ktorý bol dôsledkom zahrnutia Uhorska, Českých krajín aj (časti) poľského územia do habsburskej monarchie, resp. do vznikajúceho pruského štátu. Stredná Európa sa stala symbolickou križovatkou záujmov mocností. Zatiaľ čo J. G. Herder chápal strednú Európu ako ideálny región predstavujúci rovnováhu medzi západným kapitalistickým úpadkom a východným ázijským despotizmom, pre K. L. Metternicha bola určujúcou nadvláda rakúskeho mocnárstva, ktorá zabezpečovala dominanciu habsburskej ríše na medzinárodnom poli a udržiavala tak rovnováhu moci na celom kontinente. Odpoveďou nenemeckého obyvateľstva bola snaha o úzku spoluprácu postavenú na princípe rovnocennosti a kooperácie (austroslavizmus F. Palackého). Skutočné rozpracovanie konceptu strednej Európy ako špecifického kultúrno-spoločenského a politického regiónu sa však objavilo až na počiatku 20. storočia. Udalosťou, ktorá naštartovala tento proces, bolo vypuknutie prvej svetovej vojny, otvárajúcej úplne nové možnosti a perspektívy povojnového usporiadania centrálnej časti kontinentu.

Najvplyvnejším predstaviteľom nemeckého náhľadu bol liberálny politik Friedrich Naumann (1860 – 1919) vo svojom zásadnom pojednaní Mitteleuropa z roku 1915. Toto dielo vzniklo v prvých mesiacoch vojny a stalo sa okamžite bestsellerom kupovaným v stotisícových nákladoch. Vlna nemeckého víťazného ťaženia vo vojne teda povzbudzovala Naumanna, aby predostrel víziu neobmedzenej nemeckej dominancie v stredoeurópskom regióne. Postupná integrácia miestnych krajín a etník sa mala udiať na základe samotnej príťažlivosti a nespochybniteľnej nadradenosti nemeckej kultúry. Naumannova Mitteleuropa mala byť znovuobnovením stredovekej Svätej rímskej ríše nemeckého národa, postavenej na princípe federalizmu a rešpektovania národnostných menšín. Nenemecké národy mali postupne prijať nemeckosť dobrovoľným prebraním jazyka a kultúry. Naumannova vízia po prehratej vojne stratila svoju aktuálnosť, no neskôr bola zneužitá nacistickými ideológmi formou, akú autor určite nikdy nezamýšľal. Ten zásadne zdôrazňoval dobrovoľnosť integrácie národov obývajúcich strednú Európu: „Je ako more, v ktorom sa preháňajú všetky druhy rýb. A nikde nie sú presne stanovené hranice alebo rozdelenie. Všetko je v pohybe, tlačí sa a tlačí v zmätku, šepká a kričí, prosí a nadáva, modlí sa a kalkuluje. Ak všetci títo ľudia nie sú ochotní, ani sám archanjel Michal ich nemôže sformovať do svojej nebeskej légie.“ (Naumann, 1917).

Mimo nemeckého prostredia sa Naumannova Mitteleuropa nestretla s pochopením ani nezískala väčšiu podporu. Naopak, v tesnej nadväznosti na tieto idey sa vytvorila koncepcia novej strednej Európy, ktorú počas vojny a v medzivojnovom období predostreli viacerí stredoeurópski intelektuáli a politici. Najdominantnejším predstaviteľom bol Tomáš Garrigue Masaryk (1850 – 1937) vo svojom pojednaní Nová Európa (1918 anglicky, 1920 česky). V počiatkoch vojny ešte Masaryk obhajoval trialistickú koncepciu, no po nastolení idey vzniku Československa predostrel svoj program budovania novej strednej Európy, založenej na nezávislosti miestnych národov, demokratizácii, sekularizácii a prípadnej možnej politickej federalizácii. Ústredné postavenie Česka a Slovenska bolo v tomto ponímaní dané ich strategickou geografickou polohou: „Geografická poloha Čiech a Slovenska v samom strede Európy dáva nášmu národu významné postavenie; Bismarck povedal, že pán Čiech je pánom Európy – pangermánski politici často citujú tento Bismarckov výrok. Čechy spolu so Slovenskom zasahujú do plánu Berlín – Bagdad; najkratšia cesta z Berlína do Konštantínopola, do Solúna a Terstu vedie cez Prahu alebo cez Bohumín; do Viedne a Budapešti je tiež najkratšie spojenie z Berlína cez Prahu a Bohumín. Čechy a Slovensko blokujú priame spojenie medzi Pruskom a Rakúskom a Maďarmi.“(Masaryk, 1920, s. 149). Ústredným motívom týchto koncepcií bolo vytvorenie idey československého národa, ktorý mal mať svoj historický základ v období Veľkej Moravy. Dejiny, resp. dobová interpretácia dejín opäť raz hrala v ponímaní konceptu strednej Európy ústrednú rolu.

Federalistická koncepcia strednej Európy pretrvávala v diskurze medzivojnového obdobia, ako aj počas druhej svetovej vojny. Postupne sa vynárali viaceré viac-menej realistické riešenia budúcnosti tohto regiónu. Exilové rokovania medzi Benešom a Sikorskim priniesli exotický nápad československo-poľského spojenia (1942), zatiaľ čo Winston Churchill prišiel s myšlienkou vytvorenia stredoeurópskej federácie so sídlom vo Viedni (1943). Azda najprepracovanejšia koncepcia, ktorá stavala na reálnych základoch a vyhliadkach budúceho usporiadania, sa vyprofilovala v prácach Milana Hodžu (1878 – 1944). Slovenský politik a bývalý československý premiér dlhodobo rozpracovával ideu stredoeurópskeho usporiadania. Sumárom Hodžovej idey, formulovanej počas jeho exilového pobytu vo Veľkej Británii, bolo vydanie knihy Federácia v strednej Európe (Federation in Central Europe) v roku 1942 v Londýne. Autor podporoval hlbšiu spoluprácu nielen krajín Malej dohody, ale aj Rakúska a Maďarska. Strednú Európu vnímal ako súčasť západnej civilizácie a ako územie krajín ležiacich medzi Nemeckom a Ruskom. Hodža navrhoval vytvorenie stredoeurópskeho koridoru, ktorý by vyplnila federácia lokálnych krajín spojená na federalistickom princípe. Táto federácia mala byť riadená spoločným kongresom a spoločným úradom prezidenta, kancelára a úradmi, fungujúcimi na príklade, ktorý Hodža odpozoroval v USA. Koncept stredoeurópskej federácie bol v Hodžovom diele podrobne rozpracovaný a jednoznačne sa zameriaval nielen na politické, ale aj hospodárske otázky: „Základom stredoeurópskej federácie musí byť colná únia pripúšťajúca vnútorné clá pre štandardné výrobky v období nie dlhšom ako päť rokov. Kritický bod strednej Európy – poľnohospodárska produkcia – by sa mal usmerniť trhovými reguláciami. Bude treba zaviesť spoločnú menu. Obrana a medzinárodná politika by boli spoločnými záležitosťami.“ (Hodža, 1996, s. 13).

Pre Hodžu bola stredná Európa vždy hraničným (medzi)regiónom, ktorého úlohou bolo byť prostredníkom medzi východnou a západnou civilizáciou. Vedomý si bol tiež stále prítomného ohrozenia tohto regiónu zo strany jeho mocných východných a západných susedov: „Jestvuje celý rad dôvodov, prečo stredná Európa je a má byť. Ale upozorňujem na Rusko. Keby pre strednú Európu neexistovali žiadne politické a hospodárske dôvody, stačil by práve ten, že dnešné Rusko je svojou civilizáciou a svojím systémom vlastne nový diel sveta. Východ sa začína tam, kde sa začína Rusko. Štáty a národy v strednej Európe sa musia spoločne pripraviť na každý možný vývoj v Rusku. Keby nebolo v strednej Európe tejto súdržnosti, tejto solidarity vzhľadom na ruského suseda, znamenalo by to, že by sme sa jedného dňa ocitli medzi Nemeckom a Ruskom ako medzi dvoma drviacimi mlynskými kameňmi.“ (Hodža, 1996, s. 49)

Po roku 1945 sa sľubne rozvíjajúci diskurz o koncepte strednej Európy radikálne utlmuje. Na základe dohôd uzavretých na jaltskej konferencii sa krajiny strednej Európy stali súčasťou sovietskej sféry a po prevratoch v roku 1948 stredná Európa prestáva de facto existovať. Československo, Maďarsko aj Poľsko sa stali súčasťou obrovského zoskupenia krajín vedených politicky z Moskvy, pre ktoré sa začal používať termín východná Európa. Mala sa tým demonštrovať príslušnosť k socialistickému táboru a kultúrno-jazykovo-politické zblíženie s ruským východným svetom. Po prvotnom šoku sa začali objavovať prvé nesmelé pokusy o rehabilitáciu pojmu a konceptu strednej Európy, ktoré však zostávali obmedzené na úzky okruh disidentov a intelektuálov. Pre politické obmedzenia sa jednotiacim prvkom a nosičom týchto snách stala kultúra stredoeurópskych krajín. Prvé impulzy tak prichádzali z pier miestnych umelcov, spisovateľov a akademikov. Priekopníkom bol poľský spisovateľ Czesław Miłosz (1911 – 2004), ktorý sa vo svojom diele pokúsil vysvetliť stredoeurópsku skúsenosť tým, ktorí nepatrili do tohto sveta. V prácach Údolie Issy (1955) a Rodná Európa (1959) sa zasadil o to, aby sa diskurz o strednej Európe definitívne presunul z politiky do literatúry.

Skutočný boom strednej Európy v intelektuálnom diskurze nastal od začiatku 80. rokov 20. storočia. Napomohli tomu prednášky Czesława Miłosza na Harvardovej univerzite o inej Európe medzi Ruskom a Nemeckom (1981), vydávanie časopisu Cross Currents L. Matějkom (1982), ako aj verejné angažovanie sa pápeža Jána Pavla II., ktorý sa počas návštevy Viedne označil za Stredoeurópana, čím opäť vniesol pojem Mitteleuropa do verejného diskurzu (1983). Najväčší ohlas však bezpochyby spôsobilo publikovanie angažovaného pamfletu Milana Kunderu (1929) Tragédia strednej Európy/Únos Európy (The Tragedy of Central Europe, 1984). Kunderov text bol vášnivou obžalobou toho, že skupina krajín, ktoré boli odjakživa súčasťou západnej civilizácie, sa po roku 1945 zrazu ocitla v úplne inom svete európskeho východu. Na príklade postoja maďarských demokratov v roku 1956 sa snažil ukázať, že idey a hodnoty, na ktorých bola vybudovaná európska civilizácia, stále rezonovali v krajinách, ktoré boli násilne odrezané od svojho prirodzeného prostredia. Stredná Európa slúžila Kunderovi ako miniatúra celého kontinentu: predstavovala totiž najväčšiu možnú rozmanitosť na najmenšom mysliteľnom priestore. Ostro odsúdil ideu slovanskej vzájomnosti ako historické klišé a vyzdvihol stále prítomné pocity ohrozenia zo strany Ruska v dielach stredoeurópskych intelektuálov. Prítomnosť židovského obyvateľstva a jeho vklad do stredoeurópskych dejín bol podľa autora oveľa významnejším faktorom. V žiadnom inom regióne Európy sa židovský charakter neprejavil takým zásadným spôsobom ako práve v krajinách medzi Ruskom a Nemeckom.

Politicky sa síce Československo, Maďarsko a Poľsko ocitli na východe, no svojou kultúrou, náboženstvom a civilizačnými hodnotami stále tvorili súčasť západnej civilizácie: „Čo vlastne znamená Európa pre Maďara, Čecha alebo Poliaka? Ich národy už tisíc rokov patria k tej časti Európy, ktorá má korene v rímskom kresťanstve. Zúčastnili sa na každom období jej dejín. Slovo ,Európa‘ pre nich nepredstavuje geografický fenomén, ale duchovný pojem, ktorý je synonymom slova ,Západ‘. Vo chvíli, keď Maďarsko už nie je európske – teda nie je západné –, je vyhnané zo svojho vlastného osudu, mimo svojich vlastných dejín: stráca podstatu svojej identity. ,Geografická Európa‘ (rozprestierajúca sa od Atlantiku po Ural) bola vždy rozdelená na dve polovice, ktoré sa vyvíjali oddelene: jedna bola spätá so starovekým Rímom a s katolíckou cirkvou, druhá bola ukotvená v Byzancii a pravoslávnej cirkvi. Po roku 1945 sa hranica medzi oboma Európami posunula o niekoľko stoviek kilometrov na západ a viaceré národy, ktoré sa vždy považovali za západné, sa zobudili a zistili, že sa teraz nachádzajú na východe. V dôsledku toho sa v Európe po vojne vyvinuli tri základné situácie: situácia západnej Európy, východnej Európy a najkomplikovanejšia situácia tej časti Európy, ktorá sa geograficky nachádza v strede – kultúrne na Západe a politicky na Východe.“ (Kundera, 1984, s. 33). Na záver však Kundera obrátil svoju kritiku na Západ ako taký, pretože to bola jeho nevšímavosť a ľahostajnosť k vlastným hodnotám, ktorá zapríčinila, že stredná Európa tak ľahko prestala byť súčasťou tohto okruhu.

V 80. rokoch 20. storočia teda stredná Európa reálne neexistovala, no diskurz o jej identite a koncepte sa dostával stále viac do popredia. V tomto období sa jej osudmi začali zaoberať aj autori pochádzajúci z iných častí kontinentu, predovšetkým v nemeckom a anglofónnom prostredí. Erhard Busek rozbehol svoj Projekt Mitteleuropa a ukazoval, že stredná Európa má viacero tvárí, a každý vidí tu svoju. Norman Davies publikoval historické práce zásadného významu v najprestížnejších európskych a amerických akademických vydavateľstvách. Práve Davies, ako fundovaný historik, dokázal pomenovať viaceré súvislosti a príčiny neutešeného stavu strednej Európy. Kladne hodnotil stáročia trvajúcu prítomnosť židovského obyvateľstva, ktoré vtlačilo svoju pečať tomuto regiónu viac ako v prípade východnej či západnej Európy. Vyzdvihoval obrovskú rozmanitosť tohto regiónu týkajúcu sa etnického, náboženského, jazykového a kultúrneho zloženia. Taktiež videl veľký prínos v opakovaných vlnách migrácií a kolonizácií (predovšetkým nemeckej stredovekej kolonizácie). Negatívnu danosť videl v nevýhodnej geografickej pozícii strednej Európy, ktorá mala na svedomí vznik menších a slabších národných štátov a silných dynastických ríš. Napokon, stredná Európa bola jedinou časťou Európy, ktorá si v 20. storočí prešla ťažkými skúsenosťami totalitných režimov komunizmu a fašizmu. Aj z toho pramenili viaceré špecifiká tejto časti kontinentu.

Vychádzajúc z diela, ako aj zo životných príbehov viacerých stredoeurópskych disidentov, predovšetkým Václava Havla a jeho Moci bezmocných, Györgyho Konráda a jeho Antipolitiky či Adama Michnika a jeho Listov z gdanského väzenia, formuloval britský historik Timothy Garton Ash v roku 1986 zásadnú otázku: Existuje stredná Európa? Pozitívna odpoveď („Central Europe is back“) bola podložená viacerými argumentmi z týchto diel, ako aj z historického vývoja daného regiónu. Podľa T. G. Asha sa stredná Európa podieľala na všetkých veľkých kultúrnych a spoločenských fenoménoch, ako aj významných politických udalostiach, ktoré formovali západnú civilizáciu (kristianizácia, renesancia, osvietenstvo). Práve preto ju do roku 1945 charakterizovali predovšetkým západné hodnoty ako demokracia, humanizmus, racionalita, tolerancia a podobne. Rovnako aj v prácach lokálnych intelektuálov je evidentná snaha o vymedzenie sa od východnej ruskej civilizácie, a to zdôrazňovaním jej negatívnych čŕt (Richter und Henker) oproti pozitívam tej západnej (Dichter und Denker).

Posledným zaujímavým prístupom, ktorý treba spomenúť, je ten vytvorený okruhom stredoeurópskych intelektuálov pôsobiacich v talianskom Terste. Toto mesto, ktoré bolo vždy na rozhraní viacerých svetov, a to tak jazykových, ako aj politických domén, vytvorilo vlastný svet, akýsi mikrokozmos stredoeurópskosti formovaný talianskym aj rakúskym a slovanským myslením a historickým vedomím. Najvýznamnejším predstaviteľom tohto smeru je taliansky spisovateľ a germanista miestnej univerzity Claudio Magris (1939). Svoje chápanie stredoeurópanstva rozvinul vo viacerých zásadných pojednaniach (Habsburský mýtus v modernej rakúskej literatúre; Terst; Mikrokozmy), ale predovšetkým vo svojej najznámejšej knihe Dunaj (1986). Táto práca je akousi kultúrnou geografiou dunajského priestoru, ktorý pre Magrisa najvýstižnejšie symbolizuje strednú Európu. Táto rieka spája nemecko-slovansko-maďarsko-rumunsko-židovskú strednú Európu a upevňuje tak pestrý kolorit tohto rozmanitého, heterogénneho regiónu. Na základe analýzy literatúry, umenia, architektúry a dejín všetkých krajín, ktorými rieka Dunaj preteká, Magris postihuje hlavné charakteristiky tohto regiónu a poukazuje na veľké množstvo podobností a zdieľaných hodnôt. Podobne ako viacerí jeho predchodcovia či nasledovníci, aj on považuje za leitmotív stredoeurópskej identity melanchóliu a pohľad upretý predovšetkým do minulosti. Rok 1989 priniesol zásadné zmeny vo všetkých oblastiach existencie obyvateľov Maďarska, Poľska a Československa (neskôr Českej a Slovenskej republiky). Podľa Erharda Buseka sa tak stredná Európa po roku 1989 ocitla v konceptuálnom vákuu.

Prístupy

V záverečnej časti textu sa pozrieme na štyri možné historiografické spôsoby, ako pristupovať k dejinám strednej Európy a ku konceptu strednej Európy v dejinách. Tie ukazujú na možnosti skúmania tohto komplikovaného fenoménu.

Prvý zásadný vklad do tejto rozpravy priniesol už v polovici 20. storočia poľský historik Oskar Halecki (1891 – 1973), ktorý počas druhej svetovej vojny emigroval do USA, kde pôsobil do konca života. Halecki sa dlhodobo snažil o nové definovanie delenia európskych regiónov podľa historických argumentov. Svoje presvedčenie ešte viac potvrdil po príchode do Ameriky, kde zistil, že neznalosť dejín strednej a východnej časti kontinentu je v anglofónnom prostredí žalostná až mizerná. Podľa Haleckého je nutné chápať (východo)strednú Európu (East Central Europe) ako hraničné územie západnej civilizácie, ako to predostrel v názve svojej najdôležitejšej knihy Borderlands of Western Civilization (1952). Autor v nej kritizoval neduh západnej historiografie, ktorá spravidla stotožňovala európske dejiny s dejinami jej západnej polovice: „Zostala však obrovská terra incognita európskej historiografie: východná časť strednej Európy medzi Švédskom, Nemeckom a Itáliou na jednej strane a Tureckom a Ruskom na strane druhej. V priebehu európskych dejín si veľké množstvo národov v tomto regióne vytvorilo svoje vlastné nezávislé štáty, niekedy dosť veľké a mocné; v spojení so západnou Európou rozvíjali svoje individuálne národné kultúry a prispeli k všeobecnému pokroku európskej civilizácie.“ (Halecki 1952, s. 9).

Podľa Haleckého východostredná Európa mala v dejinách v sebe inherentný dualizmus, pre ktorý nikdy nezapadala úplne do sveta západnej ani do okruhu východnej Európy. Nemala totiž presne stanovené hranice a jej geografická poloha sa v priebehu dejín často menila. Z tohto hľadiska je teda najsprávnejšie spraviť interné delenie v rámci strednej časti kontinentu. Podľa Haleckého tak v dejinách existovali štyri hlavné oblasti Európy: západná, východná, stredovýchodná a stredozápadná. Región stredovýchodnej Európy bol kultúrne, nábožensky aj politicky jasne odlíšiteľný od východnej Európy, geograficky siahal od Baltského mora až po Čierne more. Najmarkantnejším znakom identifikácie stredovýchodnej Európy malo byť vytvorenie idey bašty kresťanstva (antemurale Christianitatis), ktoré z tohto regiónu spravili hraničné územie západnej civilizácie: „Južné nebezpečenstvo sa ohromne zvýšilo, keď Byzantskú ríšu, ktorá zvyčajne zostávala v defenzíve, nahradila agresívna Osmanská ríša. A keďže sa turecký nápor začal v čase, keď bola východná Európa ešte pod nadvládou Tatárov, stredovýchodná Európa musela čeliť vplyvu ázijských síl na dvoch rôznych frontoch. Jej úlohu hrádze Európy ako celku, kresťanstva a západnej kultúry preto možno len ťažko preceňovať.“ (Halecki 1952, s. 12). Pre svoju nevyhranenosť a neustálenú zmenu hraníc sa však jednotlivé krajiny, rovnako ako celý región stredovýchodnej Európy, nestali dominantnou politicko-ekonomickou silou a neformovali rozhodujúcim spôsobom dianie na kontinente v priebehu jeho dejín.

Pravdepodobne najprepracovanejší historiografický prístup k dejinám strednej Európy podal maďarský historik Jenő Szűcs (1928 – 1988) vo svojej práci Tri historické regióny Európy (1983). Ovplyvnený novátorskými konceptmi presadzovanými novou francúzskou históriou a školou Annales argumentoval, že za historickými udalosťami sa nachádzajú štruktúry dôležité z dlhodobej perspektívy. Z tejto perspektívy je teda podľa Szűcsa možné rozlišovať medzi tromi historickými regiónmi Európy. Priestor strednej či, lepšie povedané, stredovýchodnej Európy sa nachádzal medzi európskym Západom a východnou byzantskou Európou. Hranice oddeľujúce tento priestor pritom nápadne kopírovali takmer rovnakú líniu za čias Karola Veľkého, ako aj v dobe Winstona Churchilla: „Ostrá demarkačná čiara, ktorá po roku 1500 preťala ekonomickú a spoločenskú štruktúru Európy vo dvoje a väčšiu východnú časť vymedzila ako oblasť ,druhého nevoľníctva‘, so závratnou presnosťou reprodukovala niekdajšiu hranicu pozdĺž Labe a Litavy okolo roku 800. Ba čo viac, v súčasnosti, po bezmála poltisícročí, sa takmer presne pozdĺž tejto hranice (iba s miernou neistotou pri Durínsku) delí Európa na dva tábory, a to osudovejšie ako kedykoľvek predtým. Ako keby Stalin, Churchill a Roosevelt boli starostlivo študovali status quo z čias Karola Veľkého, 1130 rokov po cisárovej smrti. V centre našej pozornosti je, samozrejme, región ležiaci medzi týmito dvoma líniami – ktoré nie sú absolútne ani v jednom smere –, kam patrí aj Maďarsko, región nazvaný podľa nie práve dokonalého, ale ešte vždy najprijateľnejšieho, novodobého terminologického konsenzu ,stredovýchodná Európa‘ (East-Central Europe).“(Szűcs 2001, s. 11 – 12).

Podľa Szűcsa sa v historickom vývoji dajú jasne odlíšiť etapy šírenia reforiem, progresu a inovácií. Tie sa spravidla šírili zo západnej Európy, s oneskorením zasiahli stredovýchodnú Európu a najneskôr sa prejavili (ak vôbec) vo východnej Európe. Preberanie vzorov z latinského centra kontinentu bolo možné badať v stredovekom období v stredovýchodnej Európe predovšetkým na procese integrácie kresťanských monarchií Arpádovcov, Přemyslovcov a Piastovcov do sveta latinského kresťanstva a neskôr zrýchleným procesom spoločenskej transformácie, ktorý prebiehal medzi rokmi 1200 a 1350. Tieto procesy boli umožnené direktívnymi zásahmi reformných panovníkov, ktorí na ne dohliadali a podporovali ich (Belo IV., Karol Róbert, Přemysl Otakar, Karol IV., Kazimír III. atď.). Šírili sa koncepty korporatívnej správy komunít, mestská forma života, ako aj základy feudalizmu. Charakteristickým znakom však bolo, že v stredovýchodnej Európe sa tieto fenomény či procesy vždy preberali s oneskorením a takmer vždy v neúplnej či v upravenej forme. Západné modely sa inkorporovali do stredovýchodnej Európy len nekonzistentne a v modifikovanej podobe.

V období novoveku pokračovali štrukturálne zmeny na západe a na východe v oveľa odlišnejších smeroch a formách. Zatiaľ čo Západ reformoval a umne využíval pozitívne stránky feudálneho zriadenia, umožňoval počiatky kapitalizmu a vznik národných štátov, na východe kontinentu sa sprísňovali podmienky poddanskej závislosti a feudalizácie, navyše pod dohľadom autoritársky sa správajúcej ruskej monarchie. Krajiny stredovýchodnej Európy čiastočne prijímali impulzy z obidvoch smerov, a tak si vytvárali vlastné upravené formy a verzie. Charakteristické bolo najmä silné postavenie a identita vysokej šľachty, snaha o medzinárodnú dynastickú politiku a tiež prejavy zápasu medzi jednotlivými stavmi spoločnosti. Podľa Szűcsa stredovýchodná Európa v konečnom dôsledku nedokázala naplno vyťažiť z procesov, ktoré prebiehali za jej hranicami, a všetky tieto procesy tak prebiehali nedokonale a povrchne. Stredoeurópsky model dejín je teda osobitným modelom, ktorý mal hybridnú, dvojitú tvár.

Historiografická debata o strednej Európe neutíchala ani na prelome 20. a 21. storočia. V zásade pretrvávala zhoda na tom, že stredná Európa je jednoducho región medzi východom a západom, ktorý nepatrí úplne do ani jednej z týchto oblastí. S konceptom malej strednej Európy pracoval Piotr S. Wandycz (1923 – 2017) vo svojej práci Cena slobody. Stredná Európa v dejinách (The Price of Freedom. A History of East Central Europe, 1992; český preklad 2001). V tomto kontexte skúmaný región prestavujú historické územia Poľska, Uhorska a Českých krajín, ako aj ich nástupníckych štátov v 20. storočí, teda najmä Poľsko, Maďarsko, Česko a Slovensko. Táto stredná Európa je stále predovšetkým hraničným územím, križovatkou, kde sa stretávali prvky západného aj východného sveta, no svojou kultúrnou a náboženskou orientáciou mali spomínané krajiny vždy bližšie k latinskému Západu. Identita tohto regiónu podľa Wandycza vykazovala znaky pohraničného územia západnej civilizácie s citeľnými východnými (orientálnymi a ortodoxnými) vplyvmi. Jednotiacim prvkom v staršom období bola predovšetkým idea hrádze kresťanstva voči východným hrozbám (nekresťanským či ortodoxným).

Na základe spoločensko-ekonomických faktorov tak Wandycz rozdelil európsky kontinent na tri základné oblasti: centrálna oblasť, medziregionálna semiperiféria a na okraji ležiaca periféria. Krajiny strednej Európy sa nachádzali v druhej kategórii, ktorú v porovnaní s vyspelejším (západoeurópskym) centrom charakterizovali zaostalosť, oneskorenosť progresu, zrýchlené a povrchné implementovanie reforiem a vytváranie inštitúcií, ktoré predbiehali spoločensko-ekonomickú realitu. Táto „zaostalosť“ bola spôsobovaná aj viacerými vonkajšími a vnútornými faktormi. Tými boli napríklad časté prerušenie vlastnej štátnosti v Uhorsku (1526), Čechách (1620) aj Poľsku (1772, 1793, 1795) či veľká etnická, jazyková a náboženská rozmanitosť obyvateľstva.

Iným spôsobom nazerá na región americký autor Lonnie R. Johnson (1952) vo svojej práci Central Europe. Enemies, Neighbors, Friends [2011 (3. vyd.)] aplikovaním širokej (maximalistickej) definície strednej Európy. Okrem krajín Vyšehradskej štvorky sa zameriava jeho kniha aj na Nemecko, Rakúsko, Slovinsko a Chorvátsko, ako aj na Ukrajinu, Bielorusko a pobaltské krajiny, Srbsko, Rumunsko a Bosnu a Hercegovinu. Teda územia patriace po dlhšiu či kratšiu dobu do habsburskej monarchie či do Poľsko-litovskej únie. Johnsonova stredná Európa teda odmieta Haleckého delenie na dva regióny a je definovaná ako región, ktorý bol silno charakterizovaný predovšetkým svojím mentálnym prebývaním v histórii, prenasledovaním minulých tráum a vytváraním pozitívnych predstáv o sebe samých a negatívnych o svojich susedoch. Opodstatnenosť vymedzovania strednej Európy (Central Europe) ako špecifického historického regiónu bola daná viacerými dôvodmi. Medzi ne patrili vedomie príslušnosti k západnej civilizácii, príslušnosť k nadnárodným ríšam a geografická lokalizácia na križovatke civilizačných okruhov. Z toho pramenila viac ráz spomínaná hraničná identita postavená na idei bašty kresťanstva a tiež špecifické implementovanie štrukturálnych tendencií v porovnaní s vyvinutejšími oblasťami. Johnson otvorene tvrdí, že zaostalosť a oneskorenie vývoja je štrukturálnou charakteristikou strednej Európy. Na záver ešte dodáva, že poznanie dejín je neodmysliteľnou nevyhnutnosťou pre pochopenie stredoeurópskeho príbehu a súčasnosti. Viaceré významné problémy a horúce otázky strednej Európy majú totiž svoje korene a počiatky v udalostiach predošlých storočí.

Zhodnotenie

Predošlé riadky sa snažili poukázať na rozmanitosť definícií, konceptov a prístupov ku skúmaniu strednej Európy. Boli zároveň náčrtom zásadných štrukturálnych charakteristík jej dejín, ako aj hlavných smerov jej ponímania v dejinách. Namiesto klasického záveru sa nakoniec pokúsim o zhrnutie najvýstižnejších bodov, ktoré ju podľa mňa najlepšie charakterizujú. Stredná Európa je historický región:

1. posadnutý históriou a prenasledovaný svojou minulosťou,

2. multilingválny, multietnický, multinárodný, multináboženský, multikultúrny,

3. silno ovplyvnený židovskou a nemeckou kultúrou a tvorivým géniom,

4. tvorený skupinou menších národov,

5. hybridného alebo duálneho charakteru uväznený medzi Východom a Západom, avšak kultúrne, nábožensky a politicky orientovaný prevažne na Západ.