Štát

xxxxxxxxxx

BARBARSKÉ KRÁĽOVSTVÁ V STREDNEJ EURÓPE V ÉRE SŤAHOVANIA NÁRODOV

Z historického hľadiska boli takzvané barbarské germánske kráľovstvá produktom zmeny mocenskej konštelácie v Európe na prelome antiky a stredoveku. V poslednej tretine 4. storočia sa v dôsledku tlaku Hunov z oblastí dnešného dolného Dunaja spustila čiastočne koordinovaná a neskôr spontánna migrácia veľkých skupín Gótov do balkánskych provincií Rímskej ríše.

Po porážke rímskej armády pri Adrianopole roku 378 nedokázali noví cisári Gratianus a Theodosius tieto skupiny jednoznačne poraziť a eliminovať. Z tohto dôvodu napokon uzavrel cisár Theodosius roku 382 s Gótmi zmluvu, ktorá po prvýkrát v rímskych dejinách sankcionovala usadenie veľkého barbarského zoskupenia vo vnútri hraníc impéria. Podmienky tejto dohody však zostávajú nejasné. Jej doslovné znenie sa nezachovalo a z často rétorických formulácií súdobých autorov nie je možné vytvoriť si konkrétnejšiu predstavu. V každom prípade, táto zmluva predstavovala ústupok zo strany Theodosia, ktorý nedokázal Gótov jednoznačne poraziť. Z tohto dôvodu nemohol cisár uplatniť ani tradičné rímske prostriedky pacifikácie nepriateľov – vrátane rozbitia ich spoločenskej štruktúry, zotročenia časti populácie a rozptýlenia jej zvyškov do rôznych častí ríše.

Ak sa v dovtedajšom období rímskych dejín uzatvárali takéto zmluvy len s potenciálnymi partnermi za hranicami impéria, v prípade Gótov išlo o skupiny, ktorým rímske úrady pod tlakom dovolili masovo sa usadiť priamo na rímskej pôde a za ríšskymi hranicami. V dôsledku tohto aktu sa spustil postupný proces vytvárania autonómnych spoločenstiev v rámci Rímskej ríše, ktorých obyvatelia právne nespadali pod kategóriu rímskych občanov. Na tieto komunity sa teda nevzťahovali rímske zákony a ani nepodliehali zdaneniu rímskych úradov.