Biblické vzorce konceptu migrácie

Zásadnou autoritou, ktorá vplývala na neskoršie stredoveké a novoveké naratívy, bol nesporne Starý zákon. Práve z neho intelektuáli neskorej antiky a včasného stredoveku prevzali motívy, ktoré sa v absolútnej väčšine vyskytujú v opisoch migrácií ľudských spoločenstiev. Išlo predovšetkým o „rozmer“ presunov, jednak v zmysle prekonávaných vzdialeností, ale tiež početnosti migrujúcej skupiny. Iným momentom, ktorý zo starozákonných opisov natrvalo prešiel do „myšlienkového obrazu“ migrácie bolo, že presun skupiny mal zásadný význam pri definovaní jej pôvodu a identity. Exodus Izraelitov z Egypta, dobytie zasľúbenej zeme, putovanie potomkov Noeho synov, čiže budúcich národov od babylonskej veže, to všetko boli príbehy so zásadným dosahom na predstavivosť a vedu kresťanskej Európy. Biblické rozprávania vďaka svojej váhe a univerzalite ustanovili kľúčové črty pre všetky neskoršie narácie o migrovaní ľudských spoločenstiev. Kanonizácia starozákonnej paradigmy učencom Izidorom zo Sevilly, doplnená o rímsku terminológiu, mala za následok, že pôvod jednotlivca a národa bol jednak definovaný jazykom a tiež všeobecne s pomocou predstavy o migrácii, konkrétne o putovaní z roviny v krajine Šinár od babylonskej veže.