Starogrécke vzorce konceptu migrácie

Druhú množinu vzorcov, do ktorej boli starozákonné prvky neskôr doplnené, predstavuje grécka a rímska historiografia a etnografia. V antike vo všeobecnosti vládol dopyt po príbehoch o „počiatkoch“, o pôvode národov, zakladaní miest či štátov. Motív migrácie bol skoro ich povinnou súčasťou, pričom často významovo prevyšoval či úplne prekrýval iné obsahové prvky a línie rozprávania. Všeobecne sa dá povedať, že v chápaní a vysvetľovaní počiatkov spoločenských skupín a dejín bola koncepcia migrácie, v porovnaní s predstavou o odvekom osídlení, používaná v úplne prevažujúcej miere. Podľa gréckeho historika Hérodota skoro všetci „Gréci“ spájali svoj pôvod s migráciou. Iný grécky historik Thukydidés tak chápe počiatok dejín celej Helady. „Zmeny miesta“ (gr. metanastáseis) pre autora symbolicky znamenajú začiatok a predpoklad „novej doby“ – „chaos“, z ktorého vznikol svet. Migrácie Dórov a Iónov spolu s trójskou vojnou predstavovali pre gréckych autorov tri základné osi dejín, od ktorých odvíjali rozprávania o putovaní jednotlivých skupín. Pomocou historicko-mýtických udalostí vysvetľovali dobovú realitu, teda prítomnosť gréckeho obyvateľstva na Peloponéze, v Egejskom mori a Malej Ázii. Rozprávania mali prevažne stabilnú štruktúru. Často v nich vystupoval heros eponym (Ión, Hellén, Achaeus), ktorý „konal“ za celé spoločenstvo a reprezentoval jeho genealogický počiatok. Typická je tiež identifikácia skupín so staršími menami (Aténčania boli Ióni, Sparťania Dóri). Špecifickou črtou opisovaných migrácií bolo násilie. Presuny boli zobrazované prevažne ako lúpežné, dobyvačné nájazdy či vpády, alebo ako takýmito útokmi vynútené. Vo väčšej miere sa tieto črty objavovali viac pri „barbarských“ skupinách než pri spoločenstvách gréckych mestských štátov. Presuny sa v týchto rozprávaniach vždy týkali celých kmeňov. Migrácie mali tiež rovnakú mechaniku. Odchod jednej skupiny bol často vyvolaný príchodom druhej, alebo naopak, odchod jednej skupiny umožnil príchod druhej. Obraz navzájom kauzálne prepojených presunov v antickej gréckej historiografii bol pomenovaný „reťazová migrácia“. Tento aspekt má ako súčasť konceptu migrácie svoje stabilné miesto aj v interpretáciách súčasnej historiografie a archeológie. Paradoxne, pre tvorbu konceptu nebolo dôležité, či opisy gréckych autorov zachytávali faktické, reálne presuny spoločenstiev. Niektoré z pohybov „barbarských“ kmeňov či gréckych skupín môžeme doložiť pomocou metód historických vied (zakladanie gréckych miest v Egejskom mori), iné zostávajú predmetom diskusie (migrácia Dórov). V každom prípade rovnaké črty charakterizovali zo súčasného pohľadu fiktívne, ako aj reálne presuny kmeňov či spoločenstiev. Je preto nevyhnutné brať s rezervou dôvody migrácií (tlak ďalších skupín), ich formu (presun celého spoločenstva), priebeh (dobyvačné ťaženie) a dosahy (výmena obyvateľstva na danom území). Tieto znaky sa stali pevnou súčasťou opisov putovaní a presunov v historických zdrojoch. Potenciál sémantiky migrácie pri vysvetľovaní „pôvodu“ (spoločnosti) a predstavovaní „počiatku“ (organizácie, štátu) potvrdili intelektuáli rímskej republiky a cisárstva.