Veľké sťahovanie národov

Z Databáza historickej terminológie k dejinám Strednej Európy

Verzia z 07:55, 14. september 2023, ktorú vytvoril Mucska (diskusia | príspevky) (Vytvorená stránka „Obdobie od 4. do 6. storočia sa stalo „symbolom“ migrácií. V porovnaní s včasnejšími migráciami sú presuny kmeňov takzvaného veľkého sťahovania symptom…“)
(rozdiel) ← Staršia verzia | Aktuálna úprava (rozdiel) | Novšia verzia → (rozdiel)

Obdobie od 4. do 6. storočia sa stalo „symbolom“ migrácií. V porovnaní s včasnejšími migráciami sú presuny kmeňov takzvaného veľkého sťahovania symptomatické novými prejavmi. V historických vedách obdobie sprevádzajú pridružené významy, neraz ustálené v dichotomických pozíciách (zánik – začiatok; antický Rím – „temný“ stredovek; civilizácia – „barbari“; kultúra – deštrukcia). Migrácie Gótov, Vandalov a Hunov (ktorí ich mali v súlade so schémou „reťazovej migrácie“ zapríčiniť) sa v starších textoch interpretovali v podstate ako kataklizmatické udalosti a fatálne údery, ktoré rozbili podobu dovtedajšieho sveta. Skutočný vplyv na dejiny Ríma a vôbec európskeho kontinentu (akokoľvek v prameňoch či v historiografii preexponovaný) podobne ako predpokladané rozmery a početnosť presunov ovplyvnili adjektívum „veľké“ v pomenovaní obdobia. Nesporne tomu napomáhal jazyk a štylistické obraty súdobých rímskych autorov, predovšetkým Ammiana Marcellina, Zosima, Priska či Orosia, ktorí opisovali tieto procesy pomocou zaužívaných klasických vzorcov. Stereotypne neboli zobrazovaní iba „aktéri“, ale aj motivácia či priebeh migrácií (preľudnenie, severská klíma, vzájomný tlak skupín, masovosť). Moderná historiografia prehodnotila viaceré zo sprievodných aspektov týchto procesov, počínajúc vzťahom „barbarov“ a Rimanov cez priebeh a prejavy migrácií až po ich reálny dosah na rozklad či zánik rímskej správy. Koncept migrácie, ktorý bol doteraz formovaný antickou spisbou, prišiel do ďalšieho evolučného momentu. Európske gentes, teda kmene, ktoré získali kontrolu nad bývalými územiami Ríma, prevzali existujúce grécke, rímske a starozákonné vzorce a efektívne ich zakomponovali do rozprávaní o vlastných dejinách. V takzvaných origines gentium, príbehoch o pôvode kmeňov, ktoré sú súčasťou väčších alebo menších historických prác, je motív migrácie esenciálny. AUtori týchto dejín (Jordanes, Fredegar, Pavol Diakon, Beda Ctihodný, Widukind) zveličovali rozsah, vzdialenosti a priebeh migrácií. Často vykresľovali príchod spoločenstva na dané územie ako „záplavu“ alebo rýchlo rastúcu „vlnu“ (Sasi v Británii). Migračnú vlnu podľa toho malo sprevádzať vyháňanie alebo likvidácia pôvodného obyvateľstva (Góti mali vyhnať Vandalov, Sasi Durínkov, Gepidi Burgundov). Pohyby gentes opisovali ako presuny celých kmeňov, často v určitej línii (Longobardi, Góti), počas ktorých prekonali veľké vzdialenosti (Longobardi a Góti zo Skandze, resp. Skýtie). Dôveryhodnosť údajov vo vzťahu k týmto črtám migrácií spochybnila do značnej miery veľká časť súčasných historikov. Včasnostredoveké rozprávania kmeňov potvrdzujú, že migrácia bola v interpretácii dejín chápaná ako primárny konštitučný prvok. Vysvetľovala počiatok a dejiny spoločnosti a tiež korene jej organizácie (regnum). Najlepšie to dosvedčuje fakt, že zo všetkých zachovaných stredovekých rozprávaní (o pôvode kmeňa, založení štátu) je iba jedno, ktoré migráciu neobsahuje, a to pôvode Britov v De excidio et conquestu Britanniae, zapísané svätým Gildasom. Dôkazom toho, že predstava o migrácii (koncept migrácie) bola v opisoch udalostí historickými zdrojmi štandardom, je tiež fakt, že rozprávanie o putovaní dopĺňali do konštrukcií najstarších dejín aj spoločenstvá, ktoré v skutočnosti svoje sídla skoro vôbec (alebo vôbec) nemenili. Najlepším príkladom tohto tvrdenia sú Frankovia.