Mestá v strednej Európe na prelome antiky a stredoveku

Obdobie medzi 4. a 6. storočím sa vo všeobecnosti dá považovať za poslednú etapu vývoja prvých miest v stredoeurópskom priestore. Z pohľadu tamojších národných historiografií sa toto obdobie zaraďuje zväčša k ranému stredoveku, konkrétnejšie k epoche takzvaného sťahovania národov (nem. Völkerwanderung). Na druhej strane historici, ktorí sa venujú dejinám Rímskej ríše, hovoria skôr o neskorej antike. Uvedený termín sa etabloval až v posledných desaťročiach a s ním i jeho časové vymedzenie. Za počiatočný termín sa zväčša považuje vláda cisára Diokleciána (284 – 305), v otázke konca neskorej antiky však všeobecná zhoda nepanuje. Podľa niektorých zahrňuje aj 7. – 8. storočie, iní v tejto súvislosti hovoria dokonca o takzvanej dlhej neskorej antike a posúvajú jej trvanie až do polovice 9. storočia. Väčšina zainteresovaných autorov sa však zhodne na tom, že táto éra predstavovala poslednú fázu kontinuálneho vývoja klasickej antiky, ale zároveň s tým aj svojbytnú a jedinečnú epochu ovplyvnenú prelínaním klasickej vzdelanosti a nastupujúceho kresťanstva.

Koncept neskorej antiky

Naznačený koncept neskorej antiky i jej charakteristika má nesporne svoje limity, pretože sa dá aplikovať primárne na priestor niekdajšej Rímskej ríše a čiastočne aj na hraničné oblasti, do ktorých prenikal politický, ekonomický a kultúrny vplyv impéria. Hodnotenie epochy sa v tomto prípade teda značne prekrýva s hodnotením vývoja neskororímskej ríše. Od čias britského historika Edwarda Gibbona (1737 – 1794) sa termíny úpadok a zánik stali neoddeliteľnou súčasťou vedeckého diskurzu o poslednej etape rímskych dejín. V tejto súvislosti sa však vynára otázka, či vôbec môžeme pomocou takýchto výrazov charakterizovať vývoj štátov a ich štruktúr bez toho, aby sme sa vyhli subjektívno-morálno-estetickým kritériám. Od čias renesancie a humanizmu sa grécko-rímska civilizácia stala pomyselným umeleckým piedestálom a jej produkty (vrátane miest s ich monumentálnou architektúrou) najdokonalejším estetickým ideálom, ktorému sa treba priblížiť. Tieto koncepcie zostali trvalou súčasťou intelektuálneho sveta osvietencov a ich nástupcov.

Hoci viacerí súčasní autori sú si vedomí interpretačných úskalí používania termínu úpadok pri charakterizovaní procesov, ktoré sa odohrávali v neskororímskej ríši, z viacerých dôvodov obhajujú jeho legitimitu. V prvom rade sú presvedčení, že tento termín najviac postihuje politickú a civilizačnú realitu, v akej sa veľké časti Európy ocitli po páde a rozklade Západorímskej ríše. Ich kritici, naopak, poukazujú na značnú mieru politickej, ekonomickej a kultúrnej kontinuity v západnej i vo východnej časti rímskeho impéria. Podľa nich nemožno pomocou termínu „úpadok“ charakterizovať spoločenské procesy vo všeobecnosti, pretože použitie tohto výrazu vždy závisí od subjektívnych kritérií konkrétneho autora a z tohto dôvodu nemá všeobecnú objektívnu platnosť. Pri charakteristike vývoja neskororímskej ríše teda oscilujeme medzi dvoma náhľadmi. Môžeme sa naň pozerať z pozície kultúrneho pluralizmu, ktorý neposudzuje vývojové štádiá dejín z hľadiska civilizačnej nadradenosti. V takomto výklade autori zvyknú zdôrazňovať kontinuitu a pozvoľný prechod od antiky k stredoveku. Ich oponenti na druhej strane upozorňujú na nebezpečenstvo civilizačného relativizmu, ktorý sa v snahe o zachovanie politickej korektnosti zámerne vyhýba hodnoteniu historických procesov.

Rímske mestá neskorej antiky

Jedna z kľúčových tém, ktorá stojí v centre tohto diskurzu, sa týka práve postavenia a vývoja miest v období neskorej antiky. Zástancovia konceptu „úpadku a zániku“ poukazujú predovšetkým na postupné zmenšovanie a vyľudňovanie neskororímskych miest a stratu ich monumentálneho charakteru. Pod touto stratou majú na mysli postupnú degradáciu centrálnych častí miest (fóra, agory), ktorá podľa nich súvisela so stratou ekonomického vplyvu mestských samospráv. Postupná kristianizácia mala zasa za následok spontánne alebo cieľavedomé ničenie pohanských chrámov, ktoré boli zákonne zatvorené už na konci 4. storočia, prípadne konvertované na kresťanské kostoly. Tieto budovy zostali buď opustené, alebo menili svoju funkčnosť, alebo sa stávali cenným stavebným materiálom pre iné typy stavieb. Vo viacerých, najmä väčších mestách takisto dochádzalo k postupnému zastavaniu veľkoryso riešených veľkých výstavných ulíc s kolonádami a k celkovému zužovaniu verejného priestoru. Spolu so stratou monumentálnych centier malo následne dochádzať k zmenšovaniu miest a k ich novému vymedzovaniu mestskými hradbami. V mnohých prípadoch sa takéto zmenšené mestá stali primárne útočiskami pre civilné obyvateľstvo. Všetky tieto procesy mali prirodzený vplyv aj na kultúrno-edukačnú funkciu miest, v ktorých sa vzdelanie často redukovalo na úzke skupiny bohatých rodín a reprezentantov cirkvi.

Prívrženci kontinuálneho vývoja na jednej strane nespochybňujú fakt, že mestá sa menili a strácali svoj monumentálny charakter typický pre produkty grécko-rímskej civilizácie. Na druhej strane zdôrazňujú veľké regionálne rozdiely tak z pohľadu architektonického vývoja miest, ako aj ich správy. Aj v západných oblastiach ríše sa v priebehu 4. – 5. storočia našli oblasti, kde si mestá uchovali aspoň sčasti svoj predošlý klasický vzhľad (severná Afrika, južné oblasti Hispánie a Galie, severná Itália) i prosperitu. V mnohých mestách najmä vo východných častiach ríše sa aj v období neskorej antiky zachovali, ba v niektorých prípadoch dokonca zveľadili ich monumentálne centrá a miesta spoločenského stretávania, ako boli verejné kúpele či štadióny (hipodrómy). Strata monumentálnej architektúry a zmeny fyzického vzhľadu miest navyše nemuseli znamenať ich ekonomickú či kultúrnu stagnáciu. Na jednej strane politické a administratívne a náboženské zmeny viedli k oslabeniu mestotvornej vrstvy kuriálov, ktorí z viacerých dôvodov prestali prispievať z vlastných zdrojov na chod mesta a výstavbu či aspoň udržanie verejných budov a priestorov. Na druhej strane reprezentanti bohatších vrstiev investovali svoj majetok do súkromných príbytkov alebo – v prípade kolektívnych inštitúcií predovšetkým cirkvi a mníšstva – do sakrálnych stavieb (kostolov, kláštorov) a rôznych charitatívnych inštitúcií (špitálov, sirotincov a pod.). Oslabenie kuriálskej vrstvy viedlo nesporne k postupnej strate tradičného lokálpatriotizmu, ktorý dlhodobo dominoval grécko-rímskym mestám. S postupujúcou kristianizáciou navyše slabli zaužívané lokálne slávnosti v mestách, ktoré posilňovali kolektívnu identitu ich obyvateľov. Je pravdou, že nastupujúce kresťanstvo zdôrazňovalo predovšetkým univerzalistické náboženské posolstvo bez ohľadu na sociálne postavenie jednotlivca. V mestách však kolektívnu mieru spolupatričnosti zabezpečovali každoročné kresťanské procesie s ostatkami svätcov alebo (najmä na východe) s obrazmi. Významným prvkom, ktorý opätovne stmelil súdržnosť obyvateľstva miest, bol kult miestnych patrónov – svätcov, ktorí podľa všeobecnej predstavy chránili mestá v čase ohrozenia.

Pri hodnotení celkového vývoja neskororímskych miest v období 4. – 6. storočia možno súhlasiť s názormi tých bádateľov, ktorí odmietajú všeobecnú tézu o ich úpadku práve pre regionálne odlišnosti. Na druhej strane práve na niektoré oblasti západnej časti ríše asi ťažko možno uplatniť kritérium kontinuity. Toto konštatovanie platí predovšetkým pre rímsku Britániu, kde mestá zanikli v priebehu 5. storočia. Druhú oblasť, kde došlo k podobnému rezultátu, predstavovali práve dunajské provincie ríše – teda oblasti niekdajšieho Norica a Panónie.

Ak v období klasického rímskeho impéria prevládala z hľadiska správy pomerne vysoká miera decentralizácie, v ktorej určujúci prvok predstavovali práve mestá s ich hospodárskym zázemím, od konca 3. storočia sa v dôsledku administratívnych zmien v impériu stala novým riadiacim faktorom cisárska administratíva. Rozdelenie ríše na prefektúry, diecézy a provincie viedlo k postupnému vytváraniu rozsiahleho byrokratického aparátu i k zvýšeniu kontroly nad jednotlivými mestami zo strany cisárskej administratívy. Mestá v mnohých častiach ríše musel ťažko postihnúť dramatický pokles hodnoty strieborného denára, najmä v období vlád cisárov Galliena (253 – 268) a Valeriána (270 – 275).

Mestá takisto zasiahla konfiškácia pôdy za cisárov Konštantína Veľkého a Constantia. Ekonomicky oslabené mestá mali čoraz väčšie problémy s výberom daní, ako aj s ich doručením konkrétnym príjemcom. Všetky tieto opatrenia mali nesporne vplyv na riadenie a samosprávu miest. Najdôležitejším z nich bola strata ekonomického a politického vplyvu príslušníkov mestských rád (dekuriónov, resp. v tomto období nazývaných aj kuriálmi/curiales), ktorí sa snažili rôznymi spôsobmi zbaviť sa kuriálskej služby a vyhnúť sa čoraz ťaživejšiemu bremenu zodpovednosti za výber daní a správu miest. V dôsledku tohto procesu kuriáli prestali s financovaním výstavby a udržiavania verejných budov v meste a s podporou rôznych mestských aktivít – hier, banketov, bezplatného výdaju obilia, zabezpečenia bezplatných vstupov do verejných kúpeľov a pod. Tieto úlohy pritom len čiastočne prevzali na seba predstavitelia cisárskej administratívy. Tento trend bol príznačný v počiatočnom období pre západné časti rímskeho impéria. V Itálii táto dobrovoľná verejnoprospešná služba mestám zanikla do začiatku 5. storočia úplne. Na východe ríše sa z času na čas vyskytovala, hoci len v ojedinelých prípadoch, aj v priebehu 6. storočia. Postupne sa moc a vplyv v mestách začali koncentrovať v rukách menších oligarchických skupín. Tieto skupiny, ktoré právne nespadali pod kategóriu kuriálov, tvorili regionálni cisárski úradníci a držitelia rôznych vyšších hodností, členovia vyššieho kléru a v neposlednom rade najbohatší veľkostatkári v meste. Dôležitú riadiacu funkciu v mestách zastávali príslušníci novovytvorených mestských úradov zriaďovaných priamo cisármi. S postupujúcim kresťanstvom sa dôležitými osobami stávali aj miestni biskupi, z ktorých mnohí predstavovali miestne duchovné autority. Ich úloha, vplyv a význam vzrastali v čase neistoty a priameho vojenského ohrozenia.

Otázkou zostáva, ako posudzovať tieto štrukturálne zmeny. Podľa niektorých sa v princípe na riadení miest nič zásadného nezmenilo okrem faktu, že za ich správu boli namiesto kúrií zodpovedné užšie a vplyvné oligarchické skupiny. Kritici, naopak, považujú tieto zmeny za zásadné. Podľa nich totiž nové oligarchické skupiny neboli na rozdiel od kúrií právne definovanými orgánmi miest, a teda neniesli za ich fungovanie kolektívnu zodpovednosť. To malo mať za následok zanedbávanie verejných budov a celkovej starostlivosti o mesto.

Na východe mestské rady zanikli alebo stratili väčšinu svojho dovtedajšieho vplyvu do polovice 6. storočia. Iným vývojom prešli kúrie v západnej časti niekdajšieho rímskeho impéria. V oblastiach so zachovanou kontinuitou miest zostali takéto rady dôležitým prvkom riadenia miest aj v epoche sťahovania národov. Avšak aj tu dochádzalo k postupnej oligarchizácii mestskej správy, v ktorej rozhodujúci vplyv zastávali vybrané skupiny osôb. Najdôležitejšiu z nich tvorili vplyvní cisárski, neskôr kráľovskí hodnostári (honorati) a po nich bohatí veľkostatkári (possesores).

Rímske mestá v strednej Európe

Oblasť strednej Európy sa v priebehu 4. storočia stala dôležitou a strategickou pohraničnou zónou Rímskej ríše, čo dokladá prítomnosť viacerých rímskych cisárov v tamojších mestách a pevnostiach. V dôsledku reforiem cisára Diokleciána došlo po roku 295 k novým administratívnym zmenám v niekdajších rímskych provinciách Pannonia a Noricum. Z pôvodného Norica vznikli dve provincie – pod severné alebo Pobrežné Noricum (Ripense) spadali dnešné časti Horného a Dolného Rakúska. Južne od týchto oblastí sa rozkladalo Noricum Mediterraneum, ktoré zahrňovalo súčasné severovýchodné a východné Tirolsko, Korutánsko a Štajersko. V niekdajšej Panónii, rozdelenej medzi rokmi 102 – 107 na Hornú a Dolnú, došlo k ďalším zmenám. Výsledkom bolo vytvorenie štyroch provincií v tomto priestore: Pannonia Savia, zaberajúca juhozápadnú časť niekdajšej provincie s centrom v meste Siscia (dn. chorv. Sisak); na východ od nej sa rozkladala Pannonia Secunda s hlavným mestom Sirmiom (dn. srb. Sremska Mitrovica). Severozápadnú časť niekdajšej provincie tvorila Pannonia Prima s metropolou Savaria (dn. maď. Szombathely), zatiaľ čo na východe niekdajšej provincie medzi riekami Dunajom, Drávou a Rábou vznikla Pannonia Valeria s hlavným mestom Sopianae (dn. maď. Päťkostolie/Pécs). V nadväznosti na reorganizáciu rímskeho správneho systému dochádza k čiastočnej obnove dunajského fortifikačného systému (limitu) – najmä v období takzvanej tetrarchie a potom na konci 4. storočia za vlády cisára Valentiniána.

Legionárske tábory s civilnými a vojenskými mestami

Z hľadiska vývoja rímskych miest sa v období 4. – 6. storočia vyskytlo viacero procesov, ktoré sa prebiehali aj v iných oblastiach Rímskej ríše. Pod vplyvom administratívnych zmien, v dôsledku ktorých sa v ríši vytvorilo trojstupňové územnosprávne členenie, vzrástol význam a kontrola cisárskych správcov a ich úradníkov, ktorá čoraz väčšmi ovplyvňovala chod neskororímskych miest. S týmto procesom úzko súvisí aj postupná strata ekonomického a politického vplyvu mestských rád a ich členov – kuriálov. Na východe, ako už bolo spomenuté, riadenie miest postupne prevzali nové úzke oligarchické elity zložené z bývalých cisárskych úradníkov a najbohatších veľkostatkárov. Na druhej strane sa v dôsledku zníženej kontroly cisárskej administratívy slabnúcej Západorímskej ríše udržali ešte stále vplyvné mestské rady (curiae), aj keď len v niektorých jej oblastiach. V strednej Európe, ktorá bola vystavená už v priebehu 4. storočia ničivým útokom Germánov, tieto tradičné inštitúcie zanikli ešte v priebehu tohto obdobia. O činnosti jednotlivých mestských rád a služobnej kariére konkrétnych magistrátov v Rímskej ríši až doposiaľ vypovedali predovšetkým epigrafické nápisy. Absencia ich výskytu v období neskorej antiky, na rozdiel od predošlých storočí, predstavuje symptomatický jav postupného zániku mestských samospráv v Rímskej ríši. Vo východných oblastiach ríše sa síce nápisy vyskytovali aj v tomto období, ale s iným obsahovým zameraním. Obzvlášť v priestore strednej Európy počet nápisov takéhoto zamerania dramaticky klesol už v 4. storočí. V oblasti niekdajšieho rímskeho Norica pochádza posledná zmienka o municipálnej organizácii zo začiatku 4. storočia (pred rokom 311, z mesta Flavia Solva pri dn. meste Leibnitz v rakúskom Štajersku). Podobný vývoj prebiehal aj v oblasti Panónie. V najvýznamnejšom panónskom meste Carnunte sa z celkovo 650 zachovaných nápisov len tri vzťahujú k 4. storočiu. Z panónskeho Aquinca (areál vojenského mesta / canabae) pochádza posledný takýto nápis z roku 307.

Stredoeurópske rímske mestá boli v dôsledku neustáleho vojenského ohrozenia zraniteľnejšie než v iných častiach ríše. V tomto priestore preto nedošlo k postupnej transformácii mestského života ani k významným architektonickým zmenám, ktoré boli typické najmä pre východné časti ríše. Dominantné procesy z hľadiska vývoja neskororímskych miest, najmä strata ich monumentálneho charakteru, vyľudňovanie či pauperizácia, sa stali typickými javmi aj pre oblasti rímskej strednej Európy. Tu treba dodať, že pod mestom sa v tomto priestore často rozumie komplex navzájom oddelených častí – samotnej vojenskej pevnosti (castrum) a menších opevnení (auxiliárnych kastelov), ďalej takzvaného vojenského mesta (canabae), ktoré sa rozkladalo v blízkosti legionárskeho tábora, a napokon civilného mesta (colonia, municipium), vzdialeného niekoľko kilometrov od mesta vojenského.

Opäť však treba mať na zreteli, že tento proces nebol priamočiary a uniformný a závisel od množstva rôznych faktorov. Zmienené negatívne javy (ohrozenie ríše a nestabilita) sa už v priebehu 4. storočia negatívne prejavili na vývoji viacerých pohraničných rímskych miest v strednej Európe – tak civilných (municípiá, kolónie), ako aj vojenských (canabae). Obyvateľstvo z týchto aglomerácií sa postupne stiahlo do priestoru legionárskych táborov, čím došlo k vzrastu hustoty ich zastavanej plochy. Civilné mesto v Carnunte si svoj význam podržalo ešte na začiatku 4. storočia. V rokoch 307 (alebo 308) sa dokonca stalo miestom známej schôdzky cisárov, ktorá mala za cieľ vyriešiť otázku riadenia ríše po Diokleciánovej dobrovoľnej abdikácii roku 305. S touto udalosťou súvisia aj významné stavebné aktivity v meste. Najznámejší triumfálny monument Carnunta – takzvaná Pohanská brána – sa však zvykne datovať až do vlády cisára Constantia. V polovici 4. storočia však celý areál Carnunta vrátane pevnosti a vojenského mesta vážne poškodilo veľké zemetrasenie. Napriek ničivým škodám pretrvalo osídlenie civilného mesta do konca 4. storočia.

Ostatné civilné mestá pri legionárskych pevnostiach (Vindobona, Brigetio, Aquincum) zrejme zanikli už na začiatku 4. storočia. Do tejto skupiny by sme mohli priradiť aj pohraničné mesto Iuvavum/Salzburg, ktoré si síce udržalo v 4. storočí svoj mestský ráz, ale v značne zmenšenej podobe. Odlišný vývoj prebiehal v najdôležitejšom pohraničnom civilnom meste Norica Lauriacu (rak. Lorch-Enns). Hoci v priebehu 3. storočia Lauriacum opakovane poškodzovali germánski Juthungovia, od konca 3. do polovice 4. storočia značne prosperovalo. V tomto čase sa Lauriacum stalo najvýznamnejším mestom rímskeho limitu v oblasti severného Norica (Noricum Ripensis). Sídlil v ňom civilný správca tejto provincie (praeses) a v legionárskom tábore sa nachádzala tretina pohraničnej légie (Legio II Italica). V prístave mala svoje hlavné sídlo dunajská flotila provincie. V roku 350 však civilné mesto zasiahol ničivý požiar, po ktorom sa obyvatelia začali presúvať do areálu vojenskej pevnosti.

Ak civilné mestá rímskeho limitu na strednom Dunaji zažívali stagnáciu a postupne zanikali, tamojšie pevnosti si aj naďalej podržali v 4. storočí strategický význam. Tieto lokality zohrávali aj naďalej primárnu úlohu z hľadiska obrany hraníc a zhromažďovania rímskej armády. Stavebné aktivity v nich prebiehali najmä na začiatku 4. storočia a potom v období vlády cisára Valentiniána (364 – 375), ktorý sa sám narodil v panónskom meste Cibalae (dn. Vinkovci). V období tlaku Alamanov, Kvádov a Sarmatov sa tento panovník snažil o posilnenie rímskej obrany na Rýne a Dunaji. Tieto snahy viedli k zvýšeniu vplyvu regionálnych metropol v Miláne a Trevíre, ktorý sa v tomto období najmä vďaka cisárskej finančnej podpore a strategickému významu stal najdôležitejším rímskym mestom severne od Dunaja. V roku 375 sa práve z tohto mesta Valentinián odobral na výpravu proti Kvádom a v lete si rozložil svoj hlavný stan v Carnunte alebo v jeho blízkosti, kde strávil nastávajúce tri mesiace. Súdobý historik Ammianus Marcellinus charakterizuje Carnuntum ako opustené a spustnuté, ale vhodné pre pobyt poľnej armády. Hlavnou základňou cisára sa teda pravdepodobne stal legionársky tábor, zatiaľ čo údaj o opustenom a spustnutom Carnunte sa s najväčšou pravdepodobnosťou vzťahuje na civilné mesto.

Valentinián navštívil aj ďalšie panónske mestá/pevnosti – Savariu a Aquincum – a napokon dňa 17. novembra roku 375 náhle zomrel v Brigetiu počas rokovania s kvádskymi vyslancami. Podľa správy historika Ammiana Marcellina sa zmienené lokality nachádzali v ruinách, z kontextu však nie je možné určiť, či Marcellinus hovorí o tamojších civilných mestách, alebo vojenských pevnostiach.

Mestá vo vnútrozemskej časti Panónie a Norica

Zatiaľ čo civilné a vojenské mestá v blízkosti legionárskych pevností na strednom Dunaji postupne strácali význam a dospievali k zániku, mestá vo vnútrozemí Panónie si v priebehu 4. storočia aj naďalej udržali svoj význam a urbánny charakter. Hoci o ich vnútornej správe sme rovnako málo informovaní ako v prípade pohraničných miest, archeologický výskum vo viacerých z nich odkryl významné stavebné aktivity. Zachované nápisy zasa naznačujú, že na rozdiel od predošlého obdobia určujúci faktor tejto aktivity už nepredstavovali bohatí členovia mestských rád, ale príslušníci civilnej a vojenskej administratívy ríše. Takéto aktivity, ktoré možno registrovať predovšetkým v prípade nových regionálnych metropol Panónie, súviseli najmä s potrebami rozšírenej administratívy v období vlády Diokleciána a jeho nástupcov. V prvom rade išlo o nové hradby a verejné budovy, najmä paláce, v metropolách Savaria či Sopianae. Tieto aktivity sa dajú doložiť aj v prípade iných vnútrozemských miest Panónie, ako boli Gorsium (dn. maď. obec Tác v blízkosti mesta Székesvehérvár), ktoré v tomto období nieslo nový názov Herculia, a takisto aj Scarbantia (dn. maď. Šopron). V oboch týchto mestách došlo k prestavbe centrálnych námestí (fora). Mnohé budovy, ako napríklad chrámy kapitolských bohov, stratili svoju funkciu a boli buď opustené, alebo zámerne zničené, aby uvoľnili miesto pre novú zástavbu administratívnych budov – palácov.

Najvýznamnejším mestom v tejto oblasti bolo však Sirmium, v ktorom sídlil správca provincie Pannonia Secunda a regionálny vojenský veliteľ – magister equitum Illyricum. Význam tohto mesta podčiarkovali aj cisárske dielne (fabricae) na výrobu zbraní. Na začiatku 4. storočia došlo k výstavbe veľkého štadióna (hipodróm), v ktorom prebiehali závody konských štvorzáprahov. Táto najvýznamnejšia voľnočasová aktivita neskororímskeho obyvateľstva sa v západných častiach ríše v období neskorej antiky vyskytovala okrem Ríma len veľmi sporadicky.

Aj v oblasti vnútrozemského Norica si mestá udržali svoj urbánny charakter, hoci treba povedať, že sa ich až tak nedotkli cisármi sponzorované stavebné aktivity, ktoré prebiehali na území vnútrozemskej Panónie. Tieto mestá chránené mohutným alpským masívom neboli v priebehu 4. storočia zasiahnuté nepriateľskými vpádmi v takom rozsahu ako mestá v dunajskom pohraničí. Niektoré z nich zažívali práve v 4. storočí novú etapu ekonomickej prosperity ako Aelium Cetium (St. Pölten).

Ďalším sprievodným vývojovým znakom neskororímskych miest bola postupná kristianizácia a s ňou spojené urbanistické zmeny – na jednej strane samovoľná/cielená deštrukcia pohanských chrámov či ich funkčná premena, na druhej strane výstavba kostolov, kláštorov a charitatívnych inštitúcií. Kresťanstvo sa do rímskej strednej Európy šírilo od konca 3. storočia, predovšetkým z oblasti severnej Itálie (Aquileia), ale aj prostredníctvom grécky hovoriaceho obyvateľstva prichádzajúceho do Panónie z východných oblastí ríše. Najstaršie kostoly sa začali budovať v mestách v oblasti Norica (Lauriacum, Aguntum v blízkosti dnešného mesta Lienz, Teurnia, v blízkosti dn. rakúskeho mesta Spittal, Celeia/Celje v Slovinsku), správy o cirkevnej organizácii v týchto oblastiach pochádzajú z aktov miestneho snemu v Sardice (dn. bul. Sofia) z roku 343. V Noricu sú v tejto súvislosti doložené biskupstvá v mestách Lauriacum, Virunum (Zollfeld v Korutánsku), Teurnia a Aguntum, ktoré cirkevnoprávne podliehali metropolitnému arcibiskupstvu so sídlom v severoitalskej Akvilei. V niekdajšej Panónii bolo najvýznamnejšie centrum šírenia sa kresťanstva v Sirmiu. Biskupi z tejto oblasti sa zúčastnili už prvého ekumenického snemu roku 325 v bitýnskej Nikaii (lat. Nicea). V polovici 4. storočia existovali biskupstvá v južnej časti Panónie (Savia, Pannonia Secunda). Z územia severnej Panónie biskupstvá doložené nie sú.

Rímske mestá v strednej Európe v epoche sťahovania národov

Vývoj miest v rímskych provinciách Pannonia a Noricum zásadne ovplyvnila zložitá zahraničnopolitická situácia rímskeho impéria na konci 4. storočia. V dôsledku tlaku Hunov v oblastiach dolného Dunaja rímske úrady povolili usadenie sa časti Gótov (Greutungovia) na rímskom území. Kvôli problémom so zásobovaním Greutungovia rebelovali a spojili sa s gótskymi Tervingami, ktorí prekročili Dunaj bez súhlasu rímskej strany. Roku 378 Góti porazili rímsku armádu pri Adrianopole, v ktorej zahynul cisár východnej časti impéria Valens. Po tejto porážke sa jedna zo skupín útočiacich gótskych Greutungov, podporovaná časťou Hunov a Alanov, usadila pravdepodobne v oblasti severnej Panónie (Valeria, Pannonia Prima). Roku 382 cisár východnej časti impéria Theodosius uzatvoril s Gótmi zmluvu, ktorá po prvýkrát v rímskych dejinách sankcionovala usadenie veľkého a kompaktného barbarského zoskupenia vo vnútri hraníc impéria. Usadení Góti dostali k trvalému užívaniu pôdu v oblasti medzi Dunajom a pohorím Stará planina, pričom si zachovali svoju vnútornú organizáciu a zákony. Pridelené územia síce nemali vo svojom vlastníctve, neboli však zdanené a navyše Góti dostávali každoročné poplatky od rímskeho štátu. Výmenou za to sa zaviazali poskytovať značné vojenské oddiely z vlastných radov pre potreby rímskych cisárov. Títo muži však neboli zaradení do rímskych légií, ale bojovali samostatne pod svojimi vlastnými gótskymi veliteľmi. Zmluva z roku 382 vo svojej podstate predstavovala ústupok zo strany cisára Theodosia I., ktorý nemal dostatočné vojenské prostriedky na úplnú porážku Gótov. Z tohto dôvodu nedošlo ani k uplatneniu tradičných rímskych metód pacifikácie nepriateľov, ktorých súčasťou bolo rozbitie ich spoločenskej štruktúry, zotročenie časti populácie a rozptýlenie jej zvyškov do rôznych častí ríše. Napriek problémom dohodu dodržiavali obe strany až do smrti cisára Theodosia roku 395. Už v tomto roku sa však začali nové útoky Markomanov a Kvádov v oblasti Panónie. Roku 401 prišlo k veľkému vpádu Alanov a Vandalov v oblasti rímskych provincií Raetie a Norica. V rokoch 405/406 prekročila hranice impéria nová veľká skupina Gótov pod vedením Radagaista, ktorá unikala pred tlakom Hunov. Radagaisus, ktorý sa plánoval usadiť v Itálii, pravdepodobne prechádzal cez oblasť západnej časti Panónie. O tri roky neskôr (408) bola časť Norica a Panónie opätovne spustošená novým veľkým gótskym zoskupením pod vedením Alaricha, ktorý týmito oblasťami prechádzal do Itálie. Tieto útoky a usadzovanie sa germánskych, hunských a alanských skupín na území Panónie viedli k postupnému rozkladu tamojšieho rímskeho obranného systému. Podobný proces sa odohrával o niečo neskôr aj v severnej časti Norica (Noricum Ripensis). Oblasti dnešného Maďarska, ktoré v tom čase pokrývali provincie Pannonia Prima a Pannonia Valeria, opustila pod vplyvom týchto nájazdov väčšina vojenských a civilných elít Rímskej ríše. Romanizované obyvateľstvo v týchto provinciách zostalo síce aj naďalej, avšak tvorili ho pravdepodobne nižšie spoločenské vrstvy, ktoré zväčša osídlili priestor pred a vo vnútri opevnených rímskych táborov. Verejné budovy z kameňa sa v nich postupne menili na ruiny, akvadukty i systém vykurovania prestali plniť svoju funkciu. Uprostred niekdajších arkádových ulíc vznikala nová zástavba jednoduchých príbytkov z dreva, ktoré pravdepodobne slúžili novým germánskym, hunským a alanským federátom.

Od konca 20. rokov 5. storočia sa v Panónii usadil nový silný zväz Hunov, ktorý túto oblasť učinil centrom svojej expanzívnej ríše. Pod vplyvom týchto udalostí z Panónie odišla ďalšia značná skupina pôvodného rímskeho obyvateľstva. Čiastočne odlišná situácia bola v oblasti Norica, ktoré bolo v prvej polovici 5. storočia formálne stále súčasťou Západorímskej ríše. Avšak aj tu postupne dochádzalo k usadzovaniu rôznych barbarských zoskupení, či už s formálnym súhlasom západorímskeho dvora, alebo bez neho. Prvý takýto doklad pochádza z roku 401, keď po vpáde Vandalov a Alanov usadil ich skupiny v oblasti Norica a severozápadnej Panónie Vandal Stilicho, vtedajší správca západnej časti ríše. Romanizované obyvateľstvo Norica sa postupne stiahlo do miest, ktoré sa často redukovali na opevnené tábory – útočiská. Roku 428 došlo k novému veľkému vpádu Juthungov do oblasti Raetie a Norica. V dôsledku zlej hospodárskej situácie sa k útočníkom pridalo aj tamojšie provinciálne obyvateľstvo. Až roku 431 sa vrchnému veliteľovi západorímskej armády Aetiovi podarilo Juthungov poraziť, o osudoch provinciálneho obyvateľstva nie je nič známe. Noricum zostalo formálnou súčasťou Západorímskej ríše aj v období dominancie Hunov v Karpatskej kotline. Roku 451 sa oblasť stredného Podunajska stala tranzitnou zónou prechodu hunského vojska na čele s Atilom do Galie. Po rozklade Hunskej ríše po roku 453 sa v oblasti Panónie usadili Góti (Ostrogóti). Oblasti pobrežného Norica (východná časť Dolného Rakúska) zasa zaujali konkurenční Rug(i)ovia.

Pohraničné mestá v Panónii

Postupný rozklad rímskeho limitu na strednom Dunaji ovplyvnil vývoj pohraničných miest v Noricu a Panónii. V Aquincu bola v priebehu 4. storočia vybudovaná na východnej strane niekdajšieho vojenského tábora nová rímska pevnosť. Jej južná časť pri brehu Dunaja pravdepodobne slúžila priamo na vojenské účely, zatiaľ čo severná ako útočisko pre civilné obyvateľstvo. Do začiatku 5. storočia bola zrejme opustená aj husto osídlená legionárska pevnosť vo Vindobone, v ktorej sa už v predošlom období uchýlilo obyvateľstvo z civilného mesta. Naproti tomu pevnosť v Carnunte plnila aj v tomto období čiastočne vojenskú funkciu a súčasne s tým úlohu útočiska pre civilné obyvateľstvo. Podľa archeologických dokladov nastal z tohto pohľadu definitívny koniec v druhej polovici 5. storočia. Len nálezy keramiky a drobných predmetov proveniencie možno považovať za doklad usadenia sa rôznych germánskych skupín v areáli niekdajšieho Carnunta.

Najdôležitejšie mesto norického limitu Lauriacum si udržalo kontinuitu osídlenia a čiastočne mestský charakter aj v 5. storočí. V samotnej pevnosti na mieste pôvodného rímskeho špitála (valetundinarium) bol postavený už jednoloďový kostol. Ten sa spolu s priľahlou rezidenciou stal sídlom biskupa i novým centrom zmenšeného mesta, ktoré slúžilo ako útočisko pre civilné obyvateľstvo. V polovici 5. storočia došlo k rozsiahlemu ničeniu v areáli pevnosti i okolia, ktoré zrejme súviselo s prechodom Atilovho vojska do Galie roku 451. Aj po tomto období možno doložiť výstavbu vo vnútri rímskej pevnosti, ktorá sa však pravdepodobne zredukovala len na východnú časť. Tá i naďalej slúžila ako útočisko, hoci ešte v priebehu 5. storočia možno doložiť prítomnosť obyvateľstva v niekdajšom priľahlom civilnom meste. Hoci biskupstvo zrejme zaniklo do konca 5. storočia, obyvateľstvo pevnosť neopustilo, pretože možno doložiť kontinuitu osídlenia aj v ďalšom období.

Vo vnútrozemí niekdajšej Panónie vieme rekonštruovať proces rozkladu miest iba na základe prebiehajúceho archeologického výskumu. V ruinách niekdajšieho centra mesta Savaria boli odkryté základy jednoduchých obydlí postavených z dreva a hliny. V roku 455 (alebo 456) postihlo mesto zemetrasenie, ktoré dosiahlo podľa súčasných výskumov šiesty stupeň Richterovej stupnice. V Scarbantii možno doložiť prinajmenšom kontinuitu osídlenia až do 6. storočia.

Aj posledná fáza vývoja niekdajších rímskych miest vnútrozemského Norica sa dá čiastočne rekonštruovať pomocou archeologického výskumu. Okrem predmetov hmotnej kultúry však máme pre druhú polovicu 5. storočia jedinečné písomné svedectvo – Život svätého Severina, zostavené roku 511 jeho učeníkom Eugippom. Podľa tejto hagiografie prišiel svätec do oblasti severného Norica (Noricum Ripenses) roku 467 a pôsobil tu až do svojej smrti roku 482. Severin, ktorý bol mníchom latinského pôvodu, sa podľa Eugippa stal čoskoro po príchode do Norica spirituálnou autoritou tamojších kresťanov. Jeho životopisec okrem iného prináša aj cenné informácie týkajúce sa niektorých norických miest. V nestabilnej dobe zväčša slúžili ako opevnené neveľké útočiská pre civilné obyvateľstvo, niektoré z nich si uchovali aspoň čiastočne znaky miest. Zároveň poukazuje na vzťah týchto urbánnych jednotiek k novému germánskemu obyvateľstvu v Noricu, ktoré malo záujem o ich kontrolu a nie ničenie.

Vo viacerých z nich Eugippus dokladá prinajmenšom existenciu kresťanských komunít s vlastnými kostolmi. Medzi také lokality patrí napr. Iuvavum/Salzburg alebo Lauriacum (VITA SEVERINI, 13). V čase Severinovho pôsobenia v Noricu však mnohé mestá už nadobro stratili svoju funkciu a význam. V niektorých prípadoch svoju úlohu zohrali ničivé a pustošiace nepriateľské vpády Germánov a ďalších skupín, ktoré prechádzali cez tieto oblasti. Už okolo roku 400 bolo podstatne zničené mesto Flavia Solva, v ktorého prípade však archeologický výskum dokladá postupný rozklad už od druhej polovice 4. storočia. Podobným spôsobom došlo takisto k úplnému spustošeniu Agunta, pravdepodobne v dôsledku prechodu Radagaistových alebo Alarichových Gótov, ktorí prechádzali týmto územím roku 407. Do konca 4. storočia sa zrejme skončil mestský život v Cetiu, poslední obyvatelia lokalitu opustili v polovici 5. storočia. V priebehu 5. storočia zanikla aj Ovilava (dn. rak. Wels), ktorá stratila svoj význam po zániku norického limitu. Už v priebehu 4. storočia zrejme došlo k zániku mestského života vo Virune, ktorého obyvatelia našli útočisko v okolitých vyššie položených oblastiach. Do konca 5. storočia zaniklo aj Iuvavum, pri ktorom možno doložiť kontinuitu osídlenia na priľahlom pahorku až do 6. storočia.

Najdlhšie si svoj mestský charakter udržalo mesto Teurnia, ktoré malo takisto štatút biskupstva. V Živote svätého Severina sa spomína ako metropola Norica. Mesto ťažilo zo svojej výhodnej geografickej polohy a malo pomerne silné opevnenie od začiatku 5. storočia. V prípade Teurnie, ale aj už zmieneného Agunta možno doložiť kontinuitu osídlenia až do 6. storočia. Na synode konanej medzi rokmi 572 – 577 v severoitalskom meste Grado máme doloženú účasť biskupov z týchto miest.

Významným sprievodným dôsledkom zániku norických miest bol odchod veľkej časti romanizovaného obyvateľstva do Itálie roku 488. Za týmto organizovaným presunom stál náčelník Skirov a italský kráľ Odoaker, ktorý sa po zosadení posledného západorímskeho cisára Romula Augustula pokúsil rozšíriť svoju vládu aj na územie niekdajšieho Norica. V dvoch výpravách síce zničil konkurenčných Rug(i)ov, ale napokon nariadil odchod tamojších provinciálov, ktorí so sebou vzali aj ostatky sv. Severína.

Po porážke Rug(i)ov oblasti pobrežného Norica zabrali Longobardi, ktorí v prvej polovici 6. storočia ovládli severozápadnú časť Panónie. Ocitli sa tak v susedstve Gepidov sídliacich medzi riekami Dunajom a Tisou. Longobardské osídlenie možno archeologicky doložiť v blízkosti rímskych ciest a niekdajších strategických oporných bodov. Ojedinelé archeologické nálezy longobardského pôvodu, ktoré sa našli v areáli niekdajších rímskych miest, nemožno pokladať za jednoznačný dôkaz ich trvalej fyzickej prítomnosti v týchto lokalitách.

Vo vývoji neskororímskych miest v regióne strednej Európy možno nájsť mnoho spoločných sprievodných znakov, ktoré boli symptomatické aj v iných častiach rímskeho impéria. Keďže oblasti rímskej strednej Európy, teda severné územia niekdajších provincií Norica a Panónie, predstavovali jednu z pohraničných oblastí ríše, rozhodujúcim faktorom v ich rozvoji vždy zostával štát a jeho administratíva. Prítomnosť rímskych legionárov a ich kúpyschopnosť boli hnacím motorom tamojšej ekonomiky a s ňou spojenej prosperity miest. V porovnaní s inými regiónmi ríše sa mestá v Noricu a Panónii formovali pomerne neskoro a boli takmer výlučným produktom rímskeho štátu. Z dôvodu ich geografickej blízkosti k hraniciam ríše boli často vystavené bezprostrednému vojenskému ohrozeniu. Druhým negatívnym faktorom bola postupná redukcia počtu legionárov vo vojenských mestách, ktorej dôsledkom bolo postupné zmenšovanie mestských areálov na legionárske pevnosti, kde našli útočisko aj rodiny legionárov či ostatné civilné obyvateľstvo. V prípade vnútrozemských miest sa často ich obyvatelia uchyľovali do vyššie položených a lepšie obrániteľných lokalít. Na rozdiel od iných oblastí niekdajšej západnej časti Rímskej ríše však vo väčšine stredoeurópskych rímskych miest nemožno doložiť kontinuitu osídlenia do obdobia stredoveku. Postupný rozklad rímskych miest v Panónii a Noricu, pravda, nebol uniformný. Absencia epigrafického materiálu môže naznačovať stratu samosprávneho postavenia miest. Viaceré civilné mestá pri legionárskych pevnostiach (Aquincum, Brigetio, Vindobona) stratili svoju politicko-samosprávnu, hospodársku a kultúrnu funkciu už na začiatku 4. storočia, hoci v ich areáloch možno aj v tomto období doložiť kontinuitu osídlenia i obmedzené stavebné aktivity. Výnimkou z tohto pohľadu je norické mesto Lauriacum, ktoré práve v tomto období zažíva urbanistický rozvoj. Hoci civilné mestá v rímskej strednej Európe v priebehu 4. storočia strácali na význame, neplatí to pre ich legionárske pevnosti, v ktorých prebiehali významné stavebné aktivity ešte v období vlády cisára Valentiniána. Nová výstavba (často na základoch predošlých nepoužívaných stavieb), prebiehala aj v niektorých vnútrozemských mestách Panónie a Norica. Tá často súvisela s administratívnou reorganizáciou oblasti a vznikom regionálnych metropol zmenšených provincií. Po prieniku a usadení sa barbarských skupín v oblasti severnej Panónie stratili tamojšie pevnosti svoj vojenský význam, hoci po zániku civilných miest mnohé z nich i naďalej predstavovali útočisko pre civilné obyvateľstvo. V pobrežnom Noricu si svoj mestský ráz čiastočne zachovalo Lauriacum, a to až do druhej polovice 5. storočia. To isté možno s opatrnosťou konštatovať aj pre niektoré vnútrozemské mestá severnej Panónie a najmä Norica. V mnohých prípadoch kľúčovými faktormi ich zániku boli vojenská alebo prírodná katastrofa, v iných neistota spojená s odchodom podstatnej časti obyvateľov do iných oblastí ríše, najmä Itálie.

Niektoré rímske mestá v strednej Európe úplne zanikli (Flavia Solva, Teurnia, Aguntum, Virunum, Gorsium, Carnuntum, Brigetio), iné sa ako mestá objavili až oveľa neskôr, pod novými názvami (Vindobona/Viedeň, Juvavum/Salzburg, Scarbantia/Šopron, Savaria/Szomathely, Sopianae/Pécs, Ovilava/Wels, Aelium Cetium/Sankt Pölten). V prípade Aquinca sa neskoršia metropola Uhorska Budín formovala spočiatku v areáli rímskeho mesta (Vetus Buda/Óbuda), po mongolskom vpáde sa centrom stredovekého mesta stal neďaleký pahorok (Buda/Budín). Azda jedinú výnimku z tohto pohľadu predstavovalo Lauriacum (Lorch/Enns), v ktorého prípade je doložená nepretržitá kontinuita osídlenia v areáli niekdajšej rímskej pevnosti až do obdobia raného stredoveku. Paradoxne, Lauriacum sa nikdy stredovekým mestom nestalo, pretože jeho stavebný materiál poslúžil vo vrcholnom stredoveku na výstavbu neďalekého mesta Enns.