Poľsko-litovský štát v rokoch 1569 – 1795

Vzniku Poľsko-litovského štátu v roku 1569, ktorý do histórie vstúpil pod názvom Republika oboch národov (Rzeczpospolita Obojga Narodów, ďalej len Rzeczpospolita), predchádzalo dlhé obdobie vzájomného politického zbližovania Poľského kráľovstva (Regnum Poloniae), resp. Koruny Poľského kráľovstva (Corona Regni Poloniae), a Litovského veľkokniežatstva (Magnus Ducatus Lituaniae). Tieto dva štátne celky sa po prvý raz ocitli v spoločnom zväzku po uzavretí zmluvy 14. augusta 1385 v Kreve (v dnešnom Bielorusku), v ktorej sa litovský veľkoknieža Jagiełło zaviazal – výmenou za ruku dedičky poľskej koruny Jadwigy (Hedvigy) z Anjou – k pripojeniu Litvy a Rusi k Poľskému kráľovstvu. Jagiełło prijal rímskokatolícky krst pre seba, svoju rodinu i svojich poddaných, mal sa usilovať o opätovné dobytie stratených poľských území, prepustiť poľských zajatcov a taktiež vyplatiť finančnú náhradu rakúskemu vojvodovi Viliamovi Habsburskému, ktorý bol pôvodne s Jadwigou zasnúbený. Problematickým sa v súvislosti so zmluvou v Kreve ukázal nielen fakt, že v historiografii býva nepresne označovaná ako „krevská únia“, ale najmä komplikovaná interpretácia pojmu applicare, ktorý sa stal predmetom viacerých odborných debát. Jadrom sporov bol predovšetkým politicko-správny rozsah včlenenia litovského územia do Poľského kráľovstva a otázka, do akej miery mala byť zachovaná samostatná litovská štátnosť.

Historické pozadie vzniku únie

Keď na počiatku roku 1386 zasadol Vladislav II. Jagiełło na poľský trón (1386 – 1434), začala sa písať dlhá história poľsko-litovského spojenia, ktoré v rôznych podobách pretrvalo do konca 18. storočia. Avšak až do uzatvorenia Lublinskej únie bol zväzok oboch krajín zväčša iba dynastickou úniou, keďže po udalostiach z Krevy nasledoval celý rad ďalších oficiálnych aktov, ktoré spresňovali a vymedzovali vzájomný vzťah Poľského kráľovstva a Litovského veľkokniežatstva.

Litovčania sa nemienili zmieriť s úplným začlenením svojej krajiny do Koruny Poľského kráľovstva, čo dal jasne najavo Vytautas (Vitold, 1392 – 1430), bratranec Vladislava II. Jagiełła. Ich vzájomné spory o vládu vo veľkokniežatstve ukončila až Radomsko-vilenská únia z roku 1401, v rámci ktorej bola Vytautasovi potvrdená doživotná funkcia litovského veľkokniežaťa (magnus dux), a to pod zvrchovanosťou najvyššieho kniežaťa (supremus dux), ktorým ostal Vladislav II. Jagiełło. Únia z roku 1401 charakterizovala Poľsko a Litvu ako dva rovnocenné celky spojené len osobou panovníka. Ustanovenia Radomsko-vilenskej únie sa veľmi rýchlo ukázali byť nepostačujúce, a to aj v súvislosti s úspešne vedenou vojnou proti Rádu nemeckých rytierov, spoločnému nepriateľovi Poliakov i Litovčanov.

Nová zmluva, uzatvorená tentoraz v Horodłe (dnes obec v juhovýchodnom Poľsku) 2. októbra 1413, predstavovala prehĺbenie a rozšírenie princípov predošlej únie. Vzájomný zväzok Poľska a Litvy sa stal pevnejším. Poľská a litovská šľachta mala odteraz tvoriť jeden celok, pričom v Litve sa mal vytvoriť šľachtický stav podľa poľského vzoru formujúceho sa už od časov vydania Košického privilégia kráľom Ľudovítom I. z Anjou v roku 1374. Litovskí bojari, i keď zatiaľ len katolíckeho vyznania, nadobúdali rovnaké práva ako poľská šľachta a zároveň bolo ustanovené, že sa zástupcovia oboch krajín budú stretávať na spoločných zjazdoch a spoločne prerokúvať štátnické záležitosti, kedykoľvek to bude potrebné.

Počas vlády jagelovskej dynastie postupne šľachta kryštalizovala do podoby samostatného stavu, pričom získavala čoraz viacej slobôd. Príkladom rastu vplyvu šľachty bolo privilégium neminem captivabimus nisi iure visum (nikto nemôže byť uväznený, pokiaľ nebol podľa práva odsúdený) z roku 1430. Tzv. nieszawské štatúty (statuty nieszawskie) vydané v roku 1454 zasa zaručovali, že na schválenie nových zákonov alebo na zvyšovanie daní bude nutný súhlas šľachtických snemíkov (sejmíkov). Štatúty znamenali faktické založenie šľachtického parlamentarizmu, keďže si regionálne snemíky a neskôr valný snem (sejm), dotvorený koncom 15. storočia, nárokovali právo na rozhodovanie vo všetkých zásadných oblastiach (zákonodarstvo, dane či zvolávanie zemskej hotovosti).

V októbri 1432 bol prostredníctvom novej únie podpísanej v Hrodne (Hrodenská únia, dnes mesto v Bielorusku) učinený pokus o zrovnoprávnenie pravoslávnych bojarov, avšak toto opatrenie nenadobudlo platnosť. Účasť na snemoch, ako aj najvyššie litovské zemské úrady tak aj naďalej boli vyhradené výlučne katolíckej šľachte.

Kazimír IV. Jagelovský (1440 – 1492 Litva, 1447 – 1492 Poľsko) vládol ako kráľ poľský a veľkoknieža litovský de facto dvom samostatným krajinám. V tejto dobe bol spoločný zväzok Poľska a Litvy personálnou úniou s tým, že kráľ vládu v Litve zveril do rúk veľkokniežacej rady, ktorá bola nezávislá od osoby panovníka a v krajine disponovala reálnou mocou. Neskôr rada rozhodovala aj o litovskej zahraničnej politike.

Za vlády Kazimírovho nástupcu, syna Alexandra (1492 – 1506), bola dokonca dočasne prerušená aj personálna únia a ostala iba únia dynastická, keďže v Poľsku vládol Alexandrov brat kráľ Ján I. Albrecht (1492 – 1501). Obe krajiny spojoval sľub vzájomnej vojenskej pomoci proti nepriateľom, vo vnútropolitickej rovine však fungovali ako dva samostatné celky.

Vplyvom vonkajších činiteľov, hlavne silnejúceho Moskovského štátu útočiaceho na východnú hranicu Litovského veľkokniežatstva, sa znova vynorila otázka tesnejšieho spojenia oboch krajín. Vojna, ktorú na konci 15. storočia začal Ivan III. proti Litve, mala za cieľ získať naspäť územia bývalej Kyjevskej Rusi, ktoré moskovskí Riurikovci považovali za svoje právoplatné dedičstvo. Ivan III. smeroval k zjednoteniu všetkých pravoslávnych kresťanov na týchto územiach pod svojou vládou.

Obsadzovanie pohraničných území veľkokniežatstva Moskvou viedlo litovských bojarov k opätovnému zblíženiu s Poľskou korunou, čo vyústilo do snáh o upevnenie únie. Ich vyvrcholením sa stalo uzatvorenie dohody v poľskom Mielniku 3. októbra 1501 (Mielnická únia). Podľa nej mali mať obe krajiny jedného spoločne voleného panovníka a takisto mali spoločne riešiť všetky politické záležitosti. Okrem návrhu na zavedenie jednotných mier a váh však dohoda neustanovovala žiadne spoločné inštitúcie, ako napríklad spoločný snem. V konečnom dôsledku však dohoda nebola potvrdená litovským snemom a ostala len v štádiu nerealizovaného projektu. Hoci sa Mielnická únia stala dôležitým krokom k uzavretiu Lublinskej únie v roku 1569, v prvej polovici 16. storočia zatiaľ ostávali Poľsko aj Litva dvoma suverénnymi štátmi spojenými iba osobou panovníka.

Tradícia štátnej samobytnosti Litovského veľkokniežatstva sa postupne čoraz badateľnejšie rozplývala v postupnom politickom, správnom a kultúrnom približovaní sa k svojmu západnému susedovi. Pre vývoj veľkokniežatstva od konca 14. storočia až do konca 16. storočia bolo charakteristické, že sa Litva čím ďalej, tým viac približovala Poľskej korune a prispôsobovala svoje vnútorné usporiadanie tak, aby sa podobalo poľskému vzoru. Išlo o pozvoľný proces, ktorý bol charakterizovaný postupným napodobňovaním poľských inštitúcií a spoločenského usporiadania, keďže v poľskom prostredí sa o veľa dynamickejšie a rýchlejšie rozvíjalo poňatie šľachty ako rozhodujúceho stavu, ktorý obmedzuje a kontroluje kráľovskú moc. Naproti tomu bol litovský systém postavený na tradícii hierarchického usporiadania, kde na vrchole spoločenskej pyramídy stálo veľkoknieža, pričom medzi jeho poddanými neboli často presne vymedzené stavovské hranice a rozdiely. Rastúca potreba tesnejšieho spojenia Litvy a Poľska však nakoniec viedla k intenzívnej polonizácii litovského štátu vo všetkých sférach.

Poľská šľachta vystupovala v prvej polovici 16. storočia stále sebavedomejšie. Už od časov Ľudovíta z Anjou a následne jagelovských kráľov sa medzi poľskými šľachticmi vytvárala kolektívna predstava Koruny Poľského kráľovstva ako abstraktného pojmu, ktorý je nezávislý od osoby panovníka. Koruna sa stala synonymom pre šľachtické stavovské spoločenstvo a jeho vyjadrením. V časoch nestability panovníckej moci týmto spôsobom šľachta prevzala zodpovednosť za štát, čo však viedlo i k oslabeniu kráľovskej moci v praktickej aj symbolickej rovine. Tento koncept usporiadania vlády viedol už v priebehu 15. storočia k rozšíreniu idey spoločnej zodpovednosti šľachty ako rozhodujúcej politickej sily za Korunu Poľského kráľovstva. Tá sa stala metaforickou „vecou verejnou“, teda res publicou (v poľštine rzecz pospolitou).

Termín šľachta (szlachta) v poľskom prostredí označuje privilegovanú spoločenskú vrstvu, ktorá bola v Poľsku na európske pomery nezvyčajne početná. Jej podiel tvoril odhadom 5 – 10 % z celkového počtu obyvateľstva kráľovstva. Početnosť však nebola jej jediným špecifikom. Najvýraznejšou črtou poľskej šľachty bol rovnostársky charakter jej príslušníkov. Na jednej strane poľských šľachticov odlišovali značné majetkové rozdiely, ktoré v konečnom dôsledku určovali ich postavenie v rámci šľachtického stavu a štátnej správy. Na druhej strane si však formálne boli pred zákonom rovní, čo znamenalo, že v praxi mal aj ten najbohatší magnát rovnaké práva ako príslušník najchudobnejšej šľachtickej vrstvy, tzv. holoty (gołota). Tá nevlastnila žiaden pozemkový majetok, nesmela zastávať pozície zemských úradníkov a nemala ani funkcie v rámci snemov. Najpočetnejšou skupinou bola stredná šľachta, vlastniaca majetok v rozmedzí jednej dediny či dokonca iba jej časti až po niekoľko stovák dedín. Poľská šľachta nebola vnútorne jednotným stavom, ale napriek tomu ju spájali starostlivo strážené práva (aktívna účasť na snemíkoch a snemoch, obsadzovanie zemských úradov, voľba kráľa, možnosť nadobúdania pozemkového majetku a i.).

Výrazom rozhodujúcej politickej moci šľachty bolo ustanovenie definitívnej podoby valného snemu, ktorý od prelomu 15. a 16. storočia fungoval prakticky v nezmenenej podobe až do zániku Poľsko-litovského štátu. Skladal sa z troch častí: kráľa, senátu (horná komora) a snemovne poslancov (izba posielska, dolná komora). V senáte zasadali najvyšší cirkevní hodnostári a poprední krajinskí úradníci, ktorí boli vo väčšej miere príslušníkmi najbohatších a najvplyvnejších rodov (magnáti). Poslanecká snemovňa sa skladala zo zástupcov šľachty zvolených na jednotlivých regionálnych snemíkoch. Naopak, z účasti na snemoch boli vylúčené mestá, ktoré nedisponovali reálnou politickou mocou.

Kľúčová rola snemu bola od roku 1505 potvrdená v rámci rokovania v poľskom Radome, kde bola prijatá zásada nihil novi, podľa ktorej nesmel byť bez súhlasu snemu schválený žiadny nový zákon. V tom istom roku bol prijatý i zákonník, známy ako Łaského štatúty. Okrem iného bol namierený proti rastúcej svojvôli magnátov, ktorí si nárokovali čoraz vyšší podiel na rozdeľovaní a zastavovaní kráľovského majetku. Snem v Radome tento úspech nižšej šľachty potvrdil a naštartoval proces exekúcie práv, ktorého cieľom bolo zamedziť kumulovaniu viacerých úradov magnátmi a vytvoriť tlak na vrátenie už rozchvátaných korunných statkov. Podľa predstáv strednej šľachty malo byť taktiež zdanené duchovenstvo a reformovaná správa financií, ako aj súdnictvo. Všetko malo prebiehať pod kontrolou šľachty, ktorá sa týmto spôsobom stavala do pozície protiváhy magnátom. V prípade potreby sa o šľachtu mohol oprieť aj panovník, ak by to preňho bolo výhodné.

Lublinská únia a vznik Rzeczpospolitej

Prelomovým okamihom v dejinách Koruny Poľského kráľovstva a Litovského veľkokniežatstva sa stala Lublinská únia, ktorou bol zavŕšený takmer dve storočia trvajúci proces postupného budovania politického zväzku oboch krajín. Aj napriek tomu, že od okamihu uzavretia dohody v Kreve v roku 1385 prechádzal vzájomný vzťah Poľska i Litvy rôznymi fázami a dlhé desaťročia dokonca existoval iba formálne, došlo v polovici 16. storočia k opätovnému a definitívnemu potvrdeniu únie.

Smerovanie k únii vychádzalo tak z poľskej, ako aj litovskej strany. Poľská šľachta si od nového upevnenia zväzku sľubovala možnosť politickej a hospodárskej expanzie na východné litovsko-ruské územia. Litovská šľachta, čoraz viac podliehajúca polonizácii a sympatizujúca s hnutím exekúcie práv, usilovala o tesnejšie prepojenie s Poliakmi v zmysle vlastnej emancipácie spojenej s obmedzením moci bohatých litovských magnátov.

Litovskému veľkokniežatstvu navyše hrozilo priame vojenské nebezpečie zo strany Moskvy, ktorému sa krajina nedokázala brániť vlastnými silami. Keď na počiatku roku 1558 ruský cár Ivan IV. Hrozný zahájil vojnu o Livónsko, nezostávalo Litve nič iné, ako sa obrátiť na svojho poľského suseda a hľadať záchranu v koordinácii postupu s Korunou Poľského kráľovstva.

Rokovania o únii prebiehali počas 60. rokov 16. storočia. Už v roku 1563 síce kráľ Žigmund II. August (1548 – 1572) vyjadril odhodlanie k vzniku reálnej únie, avšak narazil na odpor litovských magnátov, ktorí sa obávali straty svojho postavenia a boli ochotní podporiť iba voľnejšiu formu spojenia. Udalosti však nabrali rýchly spád, keď počas jari 1569 boli k Poľsku pripojené pôvodne litovské (dnes ukrajinské) oblasti Volyne, Braclavska a Kyjevska. Šľachta v týchto vojvodstvách dostala rovnaké práva ako poľská šľachta, avšak v platnosti tu ostali aj litovské štatúty (zbierky litovských zákonov z rokov 1529 a 1566, posledný štatút bol vydaný až v roku 1588). Pripojené bolo taktiež Podleské vojvodstvo, ktoré susedilo s Mazovskom a bolo už silne ovplyvnené poľským prostredím. Po sérii komplikovaných rokovaní, ktoré sa v konečnej fáze pokúsila neúspešne blokovať litovská vysoká šľachta, nakoniec 1. júla 1569 na sneme v poľskom Lubline došlo k rozhodnutiu o vzniku Poľsko-litovskej únie. Vošla do histórie ako príklad reálnej únie dvoch národov – Rzeczpospolitej Obojga Národow. Národy tu však nepredstavovali etnické skupiny obývajúce tento rozsiahly geografický priestor, ale stavovské obce Koruny Poľského kráľovstva a Litovského veľkokniežatstva. Táto únia pretrvala až do tretieho a definitívneho rozdelenia Rzeczpospolitej medzi Rusko, Prusko a Rakúsko v roku 1795.

Rzeczpospolita mala spoločne voleného panovníka, ktorý bol zároveň poľským kráľom aj litovským veľkokniežaťom, spoločný dvojkomorový snem a zahraničnú politiku, správne úrady na najvyššej úrovni boli zdvojené. V Litve platili litovské štatúty a úradným jazykom litovských dokumentov bola naďalej stará bieloruština, ktorú postupne vytláčal poľský jazyk. Poľsko a Litva zdieľali colnú a menovú úniu, avšak štátne pokladne oboch krajín ostali rozdelené. Obe časti únie mali vlastné armády a vlastnú vnútornú správu; naopak, obmedzenie ohľadom vzájomného nadobúdania majetkov Poliakov v Litve a Litovčanov v Poľsku bolo zrušené. Hoci si Litovské veľkokniežatstvo snažilo zachovať postavenie suverénneho partnera, stále intenzívnejšie podliehalo silnému poľskému tlaku v rovine politickej, spoločenskej, kultúrnej i jazykovej.

Z pozície poľskej strednej šľachty, ktorá v únii okrem iného videla úspešné pokračovanie exekúcie práv, bolo určitým paradoxom, že vďaka pripojeniu litovsko-ruských vojvodstiev sa magnátom otvoril široký priestor na expanziu do týchto území. Tam, kde doteraz pôsobili mocní litovskí šľachtici, prenikali poľskí magnáti a svoje latifundiá ďalej zväčšovali. Poľská kolonizácia dnešnej Ukrajiny sa niesla v znamení vyťažovania ekonomického potenciálu dotknutých vojvodstiev, čo viedlo k zmnožovaniu majetku magnátov a rastu ich politického vplyvu.

Šestnáste storočie sa v politickej rovine nieslo v znamení dotvorenia tzv. šľachtickej demokracie alebo šľachtickej republiky, ako býva Rzeczpospolita nazývaná. Rozhodujúcim okamihom sa stalo vymretie jagelovskej dynastie v roku 1572, keď sa Poľsko-litovská únia ocitla pred nutnosťou zvoliť si nového panovníka. Plnú zodpovednosť za voľbu niesol šľachtický snem, v rámci ktorého sa, v intenciách vnútorného boja bohatých magnátov a strednej šľachty, viedol spor o tom, ako by mala voľba v praxi vyzerať. Spočiatku iniciatívu prebrala šľachta, avšak napokon sa magnátom podarilo do funkcie tzv. interrexa (osoba preberajúca časť kráľovských právomocí počas interregna) presadiť svojho kandidáta – poľského prímasa Jakuba Uchańského. Šľachta kontrovala návrhom zásady viritim. Princíp viritim vymedzoval právo každého šľachtica zúčastniť sa na voľbe kráľa, pokiaľ bude osobne prítomný na volebnom sneme (sejm elekcyjny).

Hromadná účasť šľachty na volebnom zhromaždení v roku 1573 stála za úspechom Henricha z Valois, brata francúzskeho kráľa Karola IX. Snem zároveň znamenal významný úspech v upevňovaní politických práv strednej šľachty a dôležitý predel v budovaní tzv. zlatých šľachtických slobôd. Nový kráľ bol nútený uzavrieť a podpísať „zmluvu“ so šľachtou, ktorá sa skladala z troch hlavných okruhov. Prvým z nich boli tzv. henrichovské články (artykuły henrykowskie) zahŕňajúce základné princípy, ktoré mal v budúcnosti dodržiavať každý ďalší kandidát na trón. Obsahovali predovšetkým zásadu slobodnej voľby panovníka výhradne prostredníctvom snemu, ďalej sa kráľ zaväzoval pravidelne (každé dva roky na šesť týždňov) zvolávať valný snem, mal povinnosť mať pri sebe stálu radu senátorov (tzv. senátorov rezidentov), bez súhlasu snemu nesmel zvolávať armádu ani vyhlásiť vojnu a taktiež nesmel zavádzať nové clá a dane. V prípade, že by šľachta dospela k záveru, že kráľ tieto zásady nerešpektuje, nárokovala si právo na vypovedanie poslušnosti – tzv. rokosz.

Kráľ musel navyše prisľúbiť rešpektovanie náboženskej slobody. Tento akt sa nazýva varšavská konfederácia (konfederacja warszawska). Princíp náboženského zmieru v rámci nábožensky pestrej poľskej spoločnosti bol formálne súčasťou henrichovských článkov, avšak de facto predstavoval samostatnú súčasť spomínanej „zmluvy“ so šľachtou.

Posledným princípom vyžadovaným od Henricha z Valois bola volebná kapitulácia nazývaná pacta conventa. Išlo vlastne o ďalšiu zmluvu medzi ním a jeho voliteľmi, v ktorej sa budúci panovník zaväzoval k dodržiavaniu konkrétnych podmienok. Tie sa postupne menili pri každom novom kandidátovi a boli pre každého kandidáta formulované osobitne.

V poslednej štvrtine 16. storočia zároveň dosiahlo šľachtické hnutie exekúcie práv svoj vrchol a spolu s ním aj možnosti svojho ďalšieho rozvoja. Ak prvé dve kráľovské voľby [Henrich z Valois v roku 1573 a Štefan Bátori (Báthory) v roku 1575] prebiehali v réžii šľachty, v následnej elekcii Žigmunda III. Vasu už hrali rozhodujúcu úlohu najvýznamnejší magnáti.

Obdobie 16. storočia je v rámci poľskej histórie považované za „zlatý vek“, keď svoj vrchol dosiahli nielen šľachtické slobody a s nimi i sebavedomie šľachtického stavu, ale aj Rzeczpospolita ako štát rozprestierajúci sa na takmer 800 000 km2. Bolo to obdobie hospodárskeho a kultúrneho rozkvetu podporeného širokou náboženskou toleranciou.

Politický systém Poľsko-litovskej únie

Špecifický politický systém „šľachtickej demokracie“, ktorý sa v Rzeczpospolitej postupne vyformoval, znemožňoval vybudovanie silnej ústrednej panovníckej moci (absolutum dominium). Poľské štátoprávne smerovanie bolo postavené na ideáli tzv. monarchie mixta. Tento koncept zahŕňa princíp zmiešanej ústavy, ktorý usiluje o kombináciu rôznych prvkov vlády, a to od výkonnej moci jednotlivca až po vládu širokého ľudu tak, aby jednotlivé spoločenské stavy nachádzali rovnováhu a vzájomnú zhodu.

Medzi zlaté šľachtické slobody patrila taktiež zásada liberum veto, čiže právo na vyjadrenie nesúhlasu, respektíve protestu proti rozhodnutiu snemu („nie pozwałam“). Tento princíp, ktorý bol symptómom politického úpadku Rzeczpospolitej, bol postavený na staršej zásade jednomyseľnosti pri prijímaní snemových uznesení (dosiahnutie všeobecnej zgody).

Konsenzuálne rozhodnutia snemu sa bez väčších problémov darilo presadzovať až do polovice 17. storočia, keď sa zásada liberum veto prvýkrát stala príčinou prerušenia jednania snemu. Protest poslanca dolnej komory Władysława Sicińského, jednajúceho pod vplyvom litovskej magnátskej rodiny Radziwiłłovcov, ktorý v roku 1652 vyjadril nesúhlas s predĺžením rokovania snemu nad ustanovenú lehotu, viedol k prerušeniu zasadaní. Princíp liberum veto, ktorý v predchádzajúcom období nebol uplatňovaný absolútne, sa od polovice 17. storočia stal „právom každého poslanca“, pričom jeho dôsledné zavádzanie do snemovej praxe často blokovalo prijímanie konečných uznesení (konštitúcií).

Poľský parlament sa stal inštitúciou, ktorá síce žiarlivo strážila zlaté šľachtické slobody, avšak tie sa postupne stali skôr karikatúrou politického života. Obrana proti akémukoľvek posilneniu ústrednej panovníckej moci viedla k závažnému narušeniu reálnej rozhodovacej schopnosti snemu. Ten predstavoval kolbište súbojov medzi rôznymi frakciami, pričom étos ochrany práva každého jedného poslanca participovať na politickom živote zakrýval skutočný stav rastúceho vplyvu magnátskej vrstvy, čo v priebehu 17. a 18. storočia vyústilo do dominancie magnátov v rámci politického života krajiny. Drobnejšia šľachta, zaviazaná magnátskym rodom v rámci klientskeho systému, nedokázala tento vývoj zvrátiť a stroskotali aj pokusy o reformy zo strany panovníkov, ako to bolo v prípade Jána II. Kazimíra z rodu Vasovcov (1648 – 1668). Ospevovaná „rovnosť“ všetkých šľachticov tak bola iba fikciou a vyjadrovala klamné presvedčenie nižšej šľachty o jej rovnocennom postavení, ktoré bolo magnátmi navonok veľkoryso podporované.

Nekonštruktívne vnútropolitické smerovanie Rzeczpospolitej malo spojitosť taktiež s nepriaznivým vývojom v oblastiach dnešnej Ukrajiny, patriacich od Lublinskej únie ku Korune Poľského kráľovstva. Tu sa od 15. storočia formovala špecifická sociálna vrstva kozákov, vojensky organizovaných obyvateľov juhovýchodných stepí hraničiacich s Moskovským veľkokniežatstvom a Krymským chanátom. Azda najvýraznejšie zasiahli kozáci do dejín Rzeczpospolitej v roku 1648, keď pod vedením hajtmana Bohdana Chmeľnyckého vypuklo rozsiahle povstanie vyprovokované dlhodobou nespokojnosťou kozákov s rozširovaním poľských magnátskych majetkov na dnešnej Ukrajine, ignorovaním požiadaviek na uznanie práv kozákov v rámci Rzeczpospolitej a napokon aj stupňujúcim sa tlakom na obmedzovanie pravoslávnej cirkvi v prospech katolicizmu. Tlak v náboženskej sfére sa prejavoval najmä protežovaním gréckokatolíckej cirkvi, ktorá vznikla uzatvorením cirkevnej únie v Breste (dnes juhozápadné Bielorusko) v roku 1596. Ochrana pravoslávnej viery sa postupne stala dôležitým motívom kozáckych nepokojov.

Jedným z dôsledkov povstania Chmeľnyckého bol vznik faktického tretieho „štátneho útvaru“, ktorého reálne vytvorenie v rámci Rzeczpospolitej však nikdy nebolo uskutočnené. V kontexte štátoprávneho vývoja Poľsko-litovskej únie išlo o zaujímavý návrh formulovaný v texte Hadziackej dohody z roku 1658. Podľa jej ustanovení mali vzniknúť tri vojvodstvá: kyjevské, braclavské a černihivské, ktoré mali tvoriť Ruské kniežatstvo. To malo byť podriadené vláde kozáckeho atamana a disponovať vlastnou samosprávou a širokou autonómiou. Kozácka staršina mala dostať šľachtické privilégiá a jej reprezentanti sa mali zúčastňovať na snemoch, pričom pravoslávni biskupi by zasadali v senáte. Hadziacká dohoda vlastne znamenala zmenu poľsko-litovskej Rzeczpospolitej na zväzok troch rovnocenných celkov – poľského, litovského a ruského. Valný snem síce dohodu uznal a došlo k formálnemu ustanoveniu „trojfederácie“, tá však nakoniec nemala podporu všetkých kozákov. V tom čase už bolo navyše kozácke územie pričlenené k Ruskému cárstvu (od roku 1654, v súlade so závermi tzv. Perejaslavskej rady) a opätovný návrat k „poľským pánom“ nebol pre veľkú časť kozákov prijateľný.

Otázka hraníc bola nakoniec vyriešená prímerím uzatvoreným medzi Rzeczpospolitou a Ruským cárstvom v Andrusove (tzv. Rozejm andruszowski) v januári 1667. Koniec poľsko-ruskej vojny trvajúcej od roku 1654 znamenal rozdelenie sporného územia na dve časti pozdĺž rieky Dneper. Územia na ľavom brehu Dnepra sa spolu s Kyjevom dostali pod ruskú nadvládu. Rzeczpospolitej pripadli zeme na pravom brehu Dnepra, ktoré ostali z väčšej časti spustošené a vyľudnené, na čo poľská šľachta reagovala podporou kozákov v opätovnom osídľovaní týchto krajov. Hranica na Dnepri a rozdelenie dnešnej Ukrajiny na východnú a západnú časť boli definitívne potvrdené v roku 1686 v rámci ustanovení tzv. večného mieru, ktorý je v poľskej historiografii známy pod názvom pokój Grzymułtowskiego.

Rzeczpospolita v 18. storočí

Po vojnovom 17. storočí, keď Rzeczpospolita čelila nielen vnútorným vzburám, ale predovšetkým zahraničným nepriateľom, vstúpila krajina do posledného storočia svojej existencie. Začiatok a celá prvá polovica 18. storočia bola spojená s vládou saskej dynastie Wettinovcov (August II.: 1697 – 1733; August III.: 1733 – 1763). Obdobie personálnej únie Rzezcpospolitej so Saskom je v poľskej historiografii tradične hodnotené veľmi negatívne. Skostnatený politický systém postavený na stredovekých princípoch a fanatickom lipnutiu na dodržovaní tzv. kardinálnych práv (prawa kardynalne) zabraňoval reformám, a to napriek snahám Augusta II. o zmeny, ktoré však boli šľachtou vnímané ako pokus o zavedenie absolutizmu. August II. na jednej strane posilňoval ústredné úrady, na druhej strane sa usiloval o oslabenie činnosti snemov a snemíkov, keď s cieľom obmedziť využívanie zásady liberum veto odkladal zasadnutia snemov na neurčito.

Za vlády Augusta II. bolo riadne dokončených iba osem z osemnástich snemových rokovaní, pričom počas panovania jeho nástupcu Augusta III. sa nepodarilo riadne ukončiť dokonca žiadne zasadnutie valného snemu. August III. sa takisto pokúšal presadiť aspoň čiastkové reformy, napríklad v rámci armády, avšak rovnako ako jeho otec narážal na odpor šľachty. Augustovi III. sa navyše nedarilo zmierňovať napätie vyvolávané súperením dvoch magnátskych rodov, Potockých a Czartoryských. Tábor Czartoryských a ich podporovateľov bol známy pod názvom Familia. Boli to práve magnátske rody, ktoré držali reálnu moc v štáte, avšak s podporou mocných susedov, predovšetkým Ruska (Czartoryskí). Okolité mocnosti si udržiavali silný vplyv na dianie v Rzeczpospolitej, Prusko a Rusko ospravedlňovali svoje zasahovanie do vnútorných záležitostí krajiny ochranou nekatolíckych veriacich, predovšetkým protestantov a pravoslávnych (tzv. dysydenti).

V roku 1768, keď na trón dosadol panovník Stanislav II. August Poniatowski (1764 – 1795), boli na sneme schválené spomínané kardinálne práva. Tie predstavovali základné a neporušiteľné právne princípy, ktorých zmena bola možná len za prísne vymedzených podmienok. Opätovne boli kardinálne práva potvrdené na sneme v roku 1775. V oboch prípadoch bolo rokovanie snemov pod priamym vplyvom Ruska, ktoré týmto spôsobom znemožňovalo potenciálne reformné smerovanie Rzeczpospolitej, čím ju udržovalo v stave faktického vnútropolitického ochromenia. Súbor základných šľachtických práv pozostával z konzervatívnych zásad a privilégií, pričom fixoval starý poriadok so všetkými jeho negatívami. Kardinálne práva okrem iného zaručovali slobodnú voľbu panovníka, liberum veto, osobnú nedotknuteľnosť šľachty (neminem captivabimus) či právo na odpor (rokosz).

I napriek nepriaznivej zahraničnopolitickej situácii a komplikovanému presadzovaniu novátorských myšlienok prenikali do Rzeczpospolitej osvietenské idey a medzi intelektuálmi z mestského prostredia, usilujúcimi sa o politickú emancipáciu, ale aj z okruhu duchovenstva (Stanisłav Konarski) sa ozývali čoraz silnejšie hlasy volajúce po reforme nefungujúceho systému. Síce pozvoľna, ale nakoniec sa v druhej polovici 18. storočí začali uskutočňovať ekonomické, poľnohospodárske a kultúrne zmeny, ktoré však boli násilne brzdené nepriaznivým politickým vývojom. Okolité mocnosti Prusko, Rusko a Rakúsko si v roku 1772 po prvý raz dovolili zasiahnuť do územnej integrity Rzeczpospolitej a odtrhnúť časti jej územia, ktoré pričlenili do svojich štátov. V komplikovanej situácii sa však poľsko-litovská elita zmobilizovala k nevídaným rozhodnutiam, ktoré boli síce poslednými záchvevmi politickej suverenity Rzeczpospolitej, avšak o to výraznejšie sa zapísali do histórie.

Vyvrcholením reformného hnutia z poslednej štvrtiny 18. storočia bol tzv. Štvorročný alebo Veľký snem zasadajúci v rokoch 1788 – 1792, kde sa rokovalo o budúcom smerovaní únie. Jeho výsledkom bolo prijatie revolučnej ústavy v roku 1791, nazvanej podľa dátumu jej schválenia Ústava 3. mája (Konstytucja 3. maja). Tento dokument uzákoňoval viaceré reformné myšlienky a menil zastaraný politický systém Rzeczpospolitej v zmysle jej prerodu na moderný štát, dávajúci všetku moc „národu“. Ústava zachovávala šľachtické privilégiá s výnimkou práv najnižšej nemajetnej šľachty (gołota), ktorá strácala právo hlasu na snemíkoch, čo zbavovalo jej magnátskych patrónov širokej klientskej podpory. Došlo k narovnaniu práv mešťanov kráľovských miest, ktorým bola garantovaná osobná nedotknuteľnosť, právo nadobúdať zemské majetky, úrady a hodnosti. V určitej miere sa mali zúčastňovať na rokovaní snemu. Poddaní roľníci boli vyňatí z vplyvu šľachtického práva a podriadení štátnemu právu. Rzeczpospolita sa stávala dedičnou monarchiou v saskej línii (po skončení vlády Stanislava II. Augusta), liberum veto bolo zrušené a vládna moc rozdelená na časť zákonodarnú, výkonnú a súdnu. Zákonodarnú moc mal vykonávať snem, ktorý mohol byť zvolávaný podľa potreby a nie iba raz za dva roky. Výkonnú moc mal predstavovať kráľ spoločne s radou ministrov. Kľúčovým orgánom výkonnej moci bola Stráž zákonov (Straż Praw), ktorá sa skladala z kráľa, prímasa a piatich ministrov. Rímskokatolícka viera bola vyhlásená za štátne náboženstvo s tým, že ostatným vyznaniam bude zaručená náboženská sloboda. Bolo tiež určené, že s cieľom kontroly princípov definovaných v Ústave 3. mája sa každých 25 rokov zíde konštitučný snem, ktorý v prípade potreby bude môcť aktualizovať ústavné zákony. Z hľadiska štátoprávneho usporiadania došlo k zrušeniu dualizmu stanoveného Lublinskou úniou medzi Korunou Poľského kráľovstva a Litovským veľkokniežatstvom. Vznikol jeden unitárny štát so spoločnou vládou, štátnou pokladňou a armádou.

Súdobými intelektuálmi aj modernou historiografiou oceňovaná konštitúcia však už nedokázala zvrátiť osud Rzeczpospolitej, ktorá po opakovanom zásahu svojich susedov v rámci jej druhého (1793) a tretieho (1795) delenia prestala existovať ako samostatný štát.