Rímske vojny v strednej Európe v období neskorej antiky

Termín neskorá antika sa vzťahuje na tú časť dejín Rímskej ríše, ktorá tvorí prechodné obdobie medzi starovekom a raným stredovekom. Neskorá antika sa začína vládou cisára Diokleciána (284 – 305) a pokračuje až do konca rímskych správnych štruktúr v rámci Rímskej ríše. Tento koniec štruktúr prichádza v rôznych oblastiach impéria (najmä v jeho západnej časti) v rôznej dobe, takže sa koniec antiky nedá vyjadriť jedným dátumom. Pre nami sledovanú oblasť strednej Európy, teda provincie Pannonia a Noricum na strednom Dunaji, tiež nie je možné použiť jeden dátum, pretože situácia v Panónii sa vyvíjala diametrálne odlišne od situácie v Noricu.

V Panónii rímske štruktúry miznú nástupom ríše Hunov. Roku 441/442 Huni pod vedením náčelníkov Bledu a Atilu vyplienili provinciu Pannonia Secunda a dobyli jej centrum mesto Sirmium (dn. Sremska Mitrovica), keď už predtým ovládli ďalšie panónske mestá a vidiek. V Noricu bola situácia do istej miery odlišná a Rím sa vzdal norického územia až za vlády Odoakara v roku 488. K týmto udalostiam teda došlo až po tradične uvádzanom dátume zániku Západorímskej ríše v roku 476, keď bol zosadený posledný západorímsky cisár Romulus Augustus (pre svoj vek nazývaný aj Augustulus). Z hľadiska konca antiky nie je vhodné rokom 476 ukončiť ani dejinný vývoj Itálie, v ktorej situáciu stabilizovala vláda Theodericha Veľkého (493 – 526).

Charakteristika obdobia

V období neskorej antiky došlo jednak k čiastočnému zachovaniu, ale aj transformácii grécko-rímskeho dedičstva. V Rímskej ríši sa zaviedli viaceré dôležité reformy (správna, daňová, armády, menová a ďalšie), ktoré v podstatnej miere ovplyvnili podobu nasledujúcich storočí a prispeli dokonca k podobe ranostredovekých štátov vytvorených na bývalom území impéria. Okrem rímskych cisárov, ktorí si často rozdelili územia pôsobnosti v rámci ríše, v 5. storočí k nim pristupujú ďalší vládcovia, a to panovníci germánskych kráľovstiev, ktoré sa etablovali proti vôli rímskych cisárov na území rímskeho impéria. Naopak, opačný proces prebiehal v náboženstve, kde sa z obrovského množstva bohov, ktorých v impériu uctievali, ich počet zredukoval na jedného jediného – Boha, ktorého uctievali kresťania. Kresťanstvo sa práve v neskorej antike presadilo ako jediné povolené a dokonca štátne náboženstvo, ktoré napokon prijali aj barbarské kmene a štáty. Tretím základným znakom bol postupný rozpad nielen štátnych antických štruktúr, ktoré nahlodávali stále nové vlny prisťahovalcov, v období zvanom ako sťahovanie národov. Rímska ríša bola dlho schopná odolávať rozkladným procesom, ktoré sa oveľa skôr prejavili v jej západnej časti, a to hlavne v okrajových oblastiach, ku ktorým patrili tiež podunajské provincie.

Naznačené vojenské konflikty mimoriadnym spôsobom vyčerpávali schopnosť obrany i územnú celistvosť Rímskej ríše. Z jednej strany to boli nájazdy a koristnícke ťaženia barbarov (zjednodušene povedané: spoza hraníc) a na strane druhej to boli rôzne uzurpácie, povstania a občianske vojny medzi rímskymi cisármi a ich vojskami, ktoré často viedli až k decimácii početných stavov rímskej armády. Jednou zo stratégií prijímania barbarských etník na územie ríše bolo zaraďovanie barbarských bojovníkov do radov rímskej armády, neskôr dokonca celých jednotiek, a to napokon aj pod vedením ich vlastných barbarských veliteľov. Ľudia z radov barbarov alebo s barbarským pôvodom sa v konečnom dôsledku dostali na vrchol vojenskej štruktúry rímskej armády, hlavne na západe, a zastávali posty najvyšších veliteľov. V 5. storočí sa práve oni stali symbolickými držiteľmi oprát impéria, zatiaľ čo cisári sa stali len bábkovými panovníkmi.

Reformy cisára Diokleciána

S fungovaním Rímskej ríše, správy, armády, ekonomiky a ďalších oblastí života v období neskorej antiky veľmi významne súvisia reformy uskutočnené počas päťdesiatich rokov vlády dvoch výrazných osobností, ktoré vládli takmer po sebe na konci 3. storočia a v prvej tretine 4. storočia, teda cisárov Diokleciána (284 – 305) a Konštantína Veľkého (306 – 337). Dioklecián bol geniálny panovník, ktorý si uvedomoval problémy vyplývajúce z krízy obdobia vojenských cisárov (235 – 284) a ktorý neváhal rázne sa pustiť aj do ich originálneho riešenia. Konštantín Veľký bol tiež mimoriadne schopný panovník, ktorý mal ešte tú výhodu, že poznal Diokleciánovu vládu a výsledky ním zavedených reforiem. Tam, kde sa Diokleciánove reformy ukázali ako životaschopné, Konštantín v nich pokračoval často aj s vlastným vkladom. A naopak, ak spoznal, že Diokleciánom nastúpená cesta viedla do slepej uličky, neváhal ju opustiť a prísť s vlastným riešením problémov.

Prvým krokom, ktorý musel Dioklecián urobiť, aby mohol riešiť problémy stojace pred rímskym impériom, bolo posilnenie osobnej moci panovníka. Len silný panovník si totiž mohol dovoliť pristúpiť k ráznym opatreniam, ktoré boli nutné pre obnovenie riadneho chodu ríše. Dioklecián dosiahol postavenie nezávislé od akejkoľvek inej moci alebo mocenskej skupiny, čo sa však podarilo len niekoľkým schopným cisárom obdobia neskorej antiky. Ako cisár sa predovšetkým obklopil schopnými a lojálnymi ľuďmi, ktorým mohol zveriť dôležité a ťažké úlohy a zároveň sa nemusel obávať ich zrady. Diokleciánovi bolo tiež jasné, že kolos rímskeho impéria nemôže už naďalej riadiť jeden človek z jedného miesta, a tak vo viacerých krokoch vytvoril novú formu vlády, ktorú moderným termínom nazývame tetrarchia – vláda štyroch. Na čele ríše stáli dvaja augustovia, ktorí mali po ruke vždy jedného caesara. Ríša sa tak rozdelila na štyri časti, v ktorej vládol vždy jeden tetrarcha, Dioklecián mal však jednoznačne hlavné slovo. S tým súvisela reforma správy ríše, ktorá bola dokončená za cisára Konštantína Veľkého. Zmenšil sa rozsah provincií a zväčšil sa ich počet – celkovo až na stodvadsať. Určitý počet provincií tvoril diecézu, ktorých bolo napokon pätnásť, a túto štruktúru zastrešovali štyri prefektúry – Oriens, Illyricum, Itália a Galia.

Provincie Pannonia a Noricum

Reforma správy sa, samozrejme, dotkla tiež provincií Noricum a Panónia (Pannonia). Noricum sa rozdelilo na dve provincie. Prvá z nich – Noricum Ripensis (Pobrežné Noricum) – ležala na severe a jej hranicou zostal aj naďalej Dunaj. Druhou provinciou sa stalo Noricum Mediterraneum (Vnútrozemské Noricum), ktoré ležalo na juhu a hraničilo s Itáliou. Provincia Panónia sa zasa rozdelila na štyri provincie: Pannonia Superior (Horná Panónia), ktorá ležala na západe, sa rozdelila na Pannoniu Primu, ležiacu na severe s hranicou na Dunaji, a na Pannoniu Saviu ležiacu na juhu, ktorá na juhozápade hraničila s Itáliou. Pannonia Inferior (Dolná Panónia) sa rozdelila na Pannoniu Valeriu na severe v ohybe Dunaja a Pannoniu Secundu na juhu, kde hraničila s provinciami Moesia Prima a Dalmatia.

Norické a panónske provincie patrili do širšieho celku Panónskej diecézy (dioecesis Pannoniae) a do Ilýrskej prefektúry (Praefectura Praetorio Illyrici). Za vlády cisára Theodosia I. (379 – 395) sa táto diecéza presunula do Západorímskej ríše a v jej rámci do Italskej prefektúry (Praefectura Praetorio Italiae).

Reformy v rímskej armáde

Cisár Dioklecián sa pustil tiež do reformy armády, ktorá bola do určitej miery determinovaná reformou správy. Niektoré provincie totiž zostali bez armády a zostali v nich len pomocné jednotky, napr. v provincii Noricum Meditteraneum zostali len vigiles v mestách a na dôležitých postoch pozdĺž ciest. Dôležitú zmenu pri správe provincií predstavovalo oddelenie civilnej a vojenskej správy, takže prestali existovať široké právomoci správcu provincie vo všetkých oblastiach správy a vojenskej obrany. Správcom zostali už len civilné náležitosti a vojenské jednotky mal na starosti vojenský veliteľ, ktorý sa nazýval dux. Vývoj postupoval ďalej a v rámci ríše sa vytvárali vojenské obvody, ktoré prekračovali hranice provincií a spájali viacero správnych celkov dohromady. V našom prípade máme za cisára Konštantína Veľkého doloženú funkciu dux Pannoniae Primae et Norici Ripensis, tento veliteľ teda velil jednotkám na severozápade Panónie a v Pobrežnom Noricu. V súpise vojenských hodností a verejných úradov zvanom Notitia dignitatum je spomenutý tiež dux Pannoniae Secundae a Saviae.

V období vojenských cisárov sa rímska armáda stala vážnou hrozbou smerom dovnútra ríše. Práve jej čelní predstavitelia spolu s légiami vyvolávali vzbury a proklamovali uzurpácie trónu a viedli krvavé občianske vojny. Bola to armáda, ktorá často odstránila svojho cisára, aby si vzápätí zvolila nového. Na jednej strane predstavovala pilier stability, pretože bránila impérium, na druhej strane však svojimi činmi dokázala ríšu ohroziť až do jej rozbitia, ako sa stalo počas krízy 3. storočia v prípade Galského cisárstva (260 – 274) a Palmýrskeho kráľovstva (267/8 – 272). Cisár Dioklecián a po ňom aj Konštantín Veľký (306 – 337) teda stáli pred zložitou úlohou, ako armádu dostatočne posilniť, aby dokázala brániť ríšu pred vonkajšími aj vnútornými nepriateľmi, a zároveň predísť potenciálnym hrozbám vzbúr. Cesta k reorganizácii tak viedla dvomi smermi. Po prvé sa začal znižovať počet mužov v légiách až na 1000. Zároveň sa navýšil celkový počet légií o ďalších 25, vďaka čomu v armáde bolo pravdepodobne až pol milióna mužov. Okrem veľkosti a počtu jednotiek sa reforma dotkla aj rozmiestnenia légií v rámci impéria. Tu cisári Dioklecián a Konštantín Veľký mohli nadviazať na vývoj v druhej polovici 3. storočia, keď cisár Gallienus (253/260 – 268) vydelil mobilné jazdecké jednotky, aby mohol lepšie reagovať na hlboké prieniky barbarských kmeňov na územie impéria, a umiestnil ich v Mediolane (dn. tal. Miláno).

Prístup oboch reformných cisárov bol však do značnej miery rozdielny. Dioklecián postupoval do istej miery konzervatívne a k zmenám pristupoval len pomaly. Napriek existencii mobilných oddielov tento cisár opäť sústredil veľkú časť armády na hraniciach. Okrem iného mu to umožnila stabilizovaná situácia na hraniciach a za hranicami, čiže bolo možné ponechať početné jednotky na limite. Dioklecián sa okrem toho snažil zabezpečiť hranice budovaním rozsiahlych obranných pevností a stavieb, okrem iného aj na strednom Dunaji, popri ktorých sa na exponovaných miestach stavali tiež cesty. Najlepší príklad nám ponúka limes na východe, kde bola nová obranná línia spojená cestou nazývanou strata Diocletiana. Za Konštantína Veľkého dochádza k zásadnému preskupeniu vojsk. Túto zmenu si vyžiadali boje súčasne na dvoch alebo dokonca na viacerých bojiskách. Podobne ako už Gallienus a do určitej miery tiež Dioklecián, Konštantín Veľký začal umiestňovať jednotky vo vnútorných oblastiach impéria a vytvoril údernú armádu schopnú zasiahnuť v ohrozených provinciách. Jadro tejto armády tvorili skúsené jednotky z Galie, s ktorými Konštantín Veľký viedol ťaženie do Itálie, kde porazil svojho súpera Maxentia v roku 312 v Ríme pri Mulvijskom moste. Vytvorenie mobilných poľných armád (comitatenses), v ktorých bola sústredná asi štvrtina všetkých vojakov, malo za následok oslabenie pohraničných oddielov, keďže časť z nich bola prevelená do vnútrozemia. Mobilnú armádu však netvorili len presunuté jednotky, ale Konštantín Veľký vytváral aj nové jednotky comitatenses. Jednotky umiestnené naďalej na limite a určené na bezprostrednú ochranu hranice dostali tiež nové pomenovanie a nazývali sa ripenses, pretože vojaci boli umiestnení väčšinou na brehoch (ripae) veľkých riek, a limitanei (odvodené od slova limes).

Rímsky limes na strednom Dunaji na prelome 3. a 4. storočia

Dioklecián viedol spolu so svojím caesarom Galeriom vojenské ťaženie proti Sarmatom v Panónii v roku 293 – 294, v rámci ktorého boli postavené pevnosti na protiľahlom brehu Dunaja oproti Aquincu (dnes Budapešť) a Bononii neďaleko Sirmia, a to zrejme hlboko na území Sarmatov. Nešlo tu o snahu vytvoriť novú provinciu, ale skôr o pacifikáciu barbarského územia na brehu Dunaja. Zároveň zrejme v tejto dobe došlo k výstavbe viacerých špecifických typov opevnenia, stojacich oproti sebe na pravom aj ľavom brehu Dunaja, ktoré mali hradby a veže z troch strán a boli otvorené smerom k rieke. Podľa toho sa zdá, že tieto opevnenia mali zabezpečiť prechod vojsk a zásob cez tok na barbarskú stranu. Okrem obrany hranice na Dunaji sa Galerius tiež zaslúžil o hospodárske pozdvihnutie celej oblasti Panónie, pretože medzi rokmi 299 – 305 dal vysušiť rozsiahle územia okolo jazera Pelso (dn. Blatenské jazero/Balaton) a vyrúbať rozsiahle lesy, čím získal veľkú výmeru poľnohospodárskej pôdy. Oblasť niekdajšej Panónie zostala pod Galeriovou vládou (už ako augusta) aj po Diokleciánovej abdikácii roku 305 a po vytvorení druhej tetrarchie. Tento stav sa nezmenil až do roku 308, keď vďaka zmätkom a uzurpáciám pri správe ríše Galerius zvolal do Carnunta konferenciu cisárov, ktorej sa zúčastnil aj Dioklecián, hoci už bol na odpočinku. Panónske mesto Carnuntum sa tak na niekoľko dní stalo najdôležitejším miestom v rímskom impériu a cisári v ňom dali zrekonštruovať svätyňu boha Mithru, ktorý mal dohliadať na blaho ríše. Výsledkom stretnutia bolo vytvorenie novej tetrarchie s augustami Galeriom a Liciniom (308 – 324), caesarmi Maximinom Daiom (305 – 313) a Konštantínom Veľkým. Práve Licinius dostal do správy Raetiu, Noricum a Panóniu. Nový augustus sídlil v Sirmiu, ktoré sa tak stáva sídelným cisárskym mestom.

Licinius, hoci mal za úlohu potlačiť uzurpáciu Maxentia sídliaceho v Ríme a ovládajúceho vlastne Liciniove územia, sa spojil s Konštantínom Veľkým a ten sa rozhodol na Maxentia zaútočiť v roku 312. Konštantín nemal v úmysle odovzdať novozískané územia Liciniovi, ktorý medzitým ovládol európske územia patriace Galeriovi, ktorý zomrel v máji roku 311, kým maloázijské Galeriovo územie si zabral Maximinus Daia. Konštantín Veľký potvrdil svoje spojenectvo s Liciniom a dal mu za manželku svoju sestru Constantiu. Svadba sa konala v Mediolane a stretnutie oboch cisárov sa stalo svetoznámym vďaka takzvanému „Milánskemu“ ediktu, ktorého text nám zachovali Lactantius a Eusebios z Kaisareie. Konštantín Veľký následne odtiahol k Rýnu, pretože tam musel zasiahnuť proti útočiacim Frankom. Túto skutočnosť sa snažil využiť Maximinus Daia ovládajúci východnú časť ríše a s armádou prekročil Bospor. Rozhodujúca bitka s Liciniom sa odohrala pri Heraklei roku 313, Daia bol porazený a na úteku si vzal život. V ríši tak vládli už iba dvaja augustovia, Konštantín na západe a Licinius na východe. Spojenectvo medzi nimi sa však čoskoro ukázalo ako účelové a obaja premýšľali, ako by svojho „spojenca“ vyšachovali z hry o moc v ríši.

Vojny cisára Konštantína Veľkého

Konštantín Veľký sa nachádzal v júli v Ríme, kde slávil svoje desaťročie pri moci (decenalia) a už sa zrejme pripravoval na stret s Liciniom. Ten napokon nečakal a v roku 316 vyhlásil vojnu, keď v Emone, na samom okraji Italskej diecézy, dal prevrhnúť Konštantínove sochy. Odpoveď bola rýchla, pretože v severnej Itálii boli zhromaždené najlepšie Konštantínove sily z Galie, ktoré pred niekoľkými rokmi porazili Maxentia. Konštantín Veľký vyrazil v septembri roku 316 smerom na Sirmium, kde mal Licinius svoj dvor. Licinius nečakal na súpera v Sirmiu, ale vyrazil mu oproti. Obe vojská sa stretli na rovine pri Cibalách južne od sútoku Dunaja s Drávou. Hoci bol Licinius početne vo výhode, mal asi 35 000 mužov oproti 20 000 Konštantínových, skúsenosť armády a osobné Konštantínovo nasadenie slávili úspech. Licinius utiekol z boja a v rýchlosti opustil aj Sirmium. Konštantín Veľký sa vydal za ním na juh a zrejme v januári 317 obaja zviedli novú bitku v Trácii pri Hadrianopole (dn. tur. Edirne). Opäť zvíťazil Konštantín, ale Licinius dokázal svoju armádu odpútať od protivníka a stiahnuť sa, dokonca sa mu podarilo Konštantína odrezať od zásobovacích trás. Stret sa napokon skončil dohodou o novom rozdelení území. Konštantínovi pripadol celý Balkán okrem diecézy Thracia, ktorá zostala Liciniovi.

Konštantín Veľký následne musel usporiadať správu na novozískaných územiach a zdržiaval sa pritom vo viacerých mestách, v Sirmiu, Serdike (dn. bul. Sofia) a Thessalonikách. V okolí Sirmia zrejme narážal na odpor Liciniových prívržencov. Našli sa viaceré v zemi ukryté poklady, v ktorých sa nachádzali strieborné taniere, ktoré boli vyrobené v roku 318 pri príležitosti desiateho výročia Liciniovho nástupu na trón, ako o tom svedčí nápis Licinii Auguste semper vincas (Augustus Licinius, kiež vždy víťazíš). Skutočnosť, že sa našli v zemi, nám prezrádza, že dochádzalo k postihom vysokopostavených osôb stojacich na Liciniovej strane. Konštantín musel zakročiť aj proti Sarmatom, ktorí pod vedením Rausimonda vtrhli do Valerie a blízko Aquinca obľahli rímsku pevnosť. Neskôr zaútočili na Margus a Bononiu v Moesii. Constantinus nepriateľa zahnal za Dunaj, prekročil hranice a v boji za Dunajom Rausimonda porazil a zabil. Z ťaženia so sebou priniesol veľa koristi a zajatcov.

Hneď na jar roku 323 Konštantín zasiahol na dolnom Dunaji proti Gótom a zároveň s vojskom operoval v Tráckej diecéze, ktorá patrila Liciniovi. Napätá situácia v nasledujúcom roku vyvrcholila horúcim konfliktom, v ktorom sa Konštantín napokon stal definitívnym víťazom. Najskôr zvíťazil na európskej pôde pri Hadrianopole a následne pri Chrysopole na maloázijskej strane Bosporu. Ako víťaz Liciniovi síce poskytol milosť, pretože bol manželom jeho sestry Constantie, ale už o rok nato ho dal popraviť. Konštantín tak opäť nastolil samovládu, hoci formálne vládol ako jediný augustus so svojimi synmi ako caesarmi

Vojny Konštantínových dedičov

Uvedený stav platil až do smrti cisára Konštantína Veľkého v roku 337, po ktorom nastúpili jeho traja synovia – najstarší Constantinus (337 – 340), ktorý vládol na západe, Constantius II. (337 – 361) vládol na východe, najmladší Constans (337 – 350) dostal Itáliu a Afriku, panónske provincie a Dáciu – a synovec Dalmatius mal riadiť Tráciu, juh Balkánu a sídelné mesto Konštantínopol. Konštantín Veľký sa tak pokúsil vytvoriť novú tetrarchiu, jeho nástupcovia mali všetci titul caesar. Situáciu zjednodušila vzbura vojsk umiestnených v Konštantínopole, ktorej za obeť padli takmer všetci členovia constantinovskej dynastie z vedľajších línií, medzi nimi aj Dalmatius, ako aj bratia Konštantína Veľkého. Jeho synovia sa v septembri stretli vo Vinimaciu v provincii Moesia Superior neďaleko Sirmia a dohodli sa na novom rozdelení ríše. Constantius II. dostal k svojej časti navyše Tráciu a Konštantínopol a Constans zasa Macedóniu a Acháju, okrem toho sa bratia dali vojskom vyhlásiť za augustov. Constantinus II. síce vyšiel pri delení územia naprázdno, získal však čestné prvenstvo v cisárskom kolégiu a zároveň poručníctvo nad najmladším bratom Constantom, čo napokon viedlo k roztržke medzi nimi. Constantinus II. sa v roku 340 rozhodol začať ťaženie proti Constantovi a vpadol do Itálie, kde sa pri Aquilei dostal do pasce a prišiel o život. Constans si následne privlastnil celé jeho územie.

Proti Constantovi sa zdvíhala v Galii nespokojnosť, ktorá vyvrcholila v januári 350 uzurpáciou Magnentia. Constans sa dal na útek a na ňom bol zavraždený. Constantius, posledný legitímny vládca ríše a posledný syn cisára Konštantína Veľkého, bol zaneprázdnený na východnej hranici vojnou s Peržanmi. Situáciu na jednej strane skomplikoval a na druhej do istej miery zjednodušil nový adept najvyššej pozície moci v impériu Vetranio, ktorý sa dal armádou na strednom Dunaji v marci 350 vyhlásiť za cisára, a to v Sirmiu alebo v Murse (dn. chorvátsky Osjek). S Vetraniom sa chceli spojiť aj Magnentius aj Constantius II. Vzbura vyvolaná Vetraniom vyhovovala Constantiovi II., pretože sa tak vytvoril nárazníkový priestor medzi ním a Magnentiom. S ním Constantius vyjednávať nechcel a ani nemohol, pretože zabil jeho brata a to muselo byť potrestané. Napokon sa Constantius rozhodol pre boj s oboma uzurpátormi. Stret s Vetraniom napokon prebehol bez boja, Vetranio v Naisse (dn. srb. Niš) abdikoval a jeho armáda sa pripojila ku Constantiovej.

Constantius začal operácie hneď na jar a tiahol k alpskému predhoriu, Magnentius ho však prinútil k ústupu a obe armády sa zložili na panónskej rovine, Magnentius v norickom Poetoviu a Constantius v panónskej Siscii. Priebeh bojov sa potom odohrával v podobe strategických šachov. Magnentius začal napadnutím Siscie, bol však odrazený, a Constantius sa radšej stiahol smerom na východ k Cibalám (dn. chorv. Vinkovci). Magnentiovi sa teraz podarilo Sisciu dobyť a rozvrátiť a následne tiahol smerom na Sirmium, Constantiovo rodisko. Sirmium však kládlo odpor, a tak sa uzurpátor so svojím vojskom obrátil na sever k Murse, ktorú začal obliehať a pri ktorej sa napokon odohrala rozhodujúca bitka tejto fázy bojov. Jedna z najkrvavejších bitiek celého 4. storočia prebehla na konci septembra roku 351, bitku napokon rozhodol útok ťažkej opancierovanej jazdy. Samotný Constantius sa bojov priamo nezúčastnil, ale zotrvával v neďalekej kaplnke na modlitbách. Na oboch stranách padlo 50 000 vojakov, čo boli takmer nenahraditeľné straty, ktoré viedli k oslabeniu obranyschopnosti rímskej armády. Vojna s Magnentiom trvala ešte dva roky, a keď Constantius vtiahol do Galie, Magnentius spáchal samovraždu. Rímska ríša tak opäť stála pod jediným cisárom.

Prebiehajúce vojenské operácie viedli k ťažkým stratám armády a devastácii tých provincií, kde sa boje odohrávali. Prechody vojsk mimoriadne zaťažovali obyvateľstvo, armády vyžadovali všetko možné od obyvateľov miest a vidieka, dochádzalo k rekviráciám a ďalším neprávostiam. Ťažko postihnuté boli najmä mestá, o ktoré sa bojovalo, najmä Siscia, Sirmium a Mursa. Je pritom zaujímavé, že barbarské kmene nevyužili v tejto dobe situáciu a nezaútočili na územie impéria.

Rímsky limes na strednom Dunaji v období cisára Valentiniána

Constantinovská dynastia vymrela s cisárom Iulianom (361 – 363), ktorý zomrel na perzskom ťažení. Do čela ríše sa dostali panónski rodáci Valentinián (364 – 375) a jeho brat Valens (364 – 378). Obaja bratia si rozdelili ríšu na dve časti: západ, kam patrili aj panónske provincie, si ponechal Valentinián a východ pripadol Valentovi. Valentinián musel čeliť vpádom Alamanov na Rýne a hornom Dunaji, pričom okrem priamych vojenských ťažení pristúpil k budovaniu rímskeho obranného systému – limitu. Mohol pritom nadviazať na stavebný program, s ktorým sa začalo tetrarchov. Rímsky limes bol posilnený na spojnici Rýn – Dunaj a tiež na strednom Dunaji. Obnovovali sa rôzne pevnosti, kastely, strážne veže a popri obnove sa pristupovalo aj k budovaniu nových obranných stavieb. V roku 273 sa začala stavba kastelu na území Kvádov.

Vojny so Sarmatmi a Kvádmi

Podrobnú správu o nastávajúcej vojne s Kvádmi a so Sarmatmi na panónskom území nám podáva rímsky historik Ammianus Marcellinus vo svojich Res gaestae (Rímskych dejinách). Predstavíme si ju v stručnej podobe, pretože nám poskytuje výrečné svedectvo o utrpení civilného obyvateľstva v Panónii a škodách, ktoré spáchali útočiaci nepriatelia na rímskej pôde. Kvádi protestovali proti stavbe kastelu hlboko na ich území, zrejme niekde pri Ipli, a tak ich vojenský veliteľ Dux Valeriae Marcellianus pozval na hostinu, pri ktorej sa malo vyjednávať. Marcellianus sa však rozhodol postupovať proti všetkých zvykom a mravom a dal zabiť kráľa Kvádov. To ich vyprovokovalo v lete 374 k prepadnutiu Panónie a pridali sa k nim ich susedia Sarmati. Útok sa odohral počas žatvy, a tak bolo mnoho roľníkov zabitých alebo zajatých, barbari vypaľovali vidiecke statky a brali so sebou dobytok a ďalšiu korisť. O útokoch a zlej situácii hovoria aj nálezy zakopaných mincí končiacich razbami Valentiniána I. V meste Sirmium dal opraviť opevnenie prefekt pretória, čo útočníkov odradilo od obliehania. Porážku utrpeli dve rímske légie, pretože nedokázali skoordinovať svoj postup. Svoje miesto si však zastal dux Moesie Primae – neskorší cisár Theodosius, ktorý Sarmatov porazil, v dôsledku čoho radšej pristúpili na jeho požiadavky a odtiahli za hranice.

Hneď na jar nasledujúceho roku 375 sa z Galie na obranu panónskych provincií blížilo veľké vojsko na čele s cisárom Valentiniánom I. Cisár si za svoje hlavné stanovisko zvolil Carnuntum, hoci Ammianus tvrdí, že ležalo v ruinách. Rozborenie mesta mohlo spôsobiť zemetrasenie, ktoré sa odohralo v predchádzajúcom desaťročí. Cisár sa tu zdržal tri mesiace, keďže Carnuntum, hoci v zlom stave, bolo vhodné na ubytovanie armády. Valentinián musel riešiť viaceré závažné problémy nielen pri príprave nadchádzajúceho ťaženia, ale aj pri správe a výbere daní v panónskych provinciách. Potom sa vydal do Aquinca, severne od neho dal vybudovať pontónový most a prešiel do barbarica, kde vypálil a vyplienil krajinu Kvádov. Valentinián hľadal vhodné miesto na prezimovanie svojej armády a jeho voľba padla na ďalší legionársky tábor, a to Brigetium (Szőny, dn. časť maďarského mesta Komárom). Keď ho navštívili vyslanci Kvádov, tak ho rozčúlili ich sťažnosti a výhovorky, že ho postihla mŕtvica a vnútorné krvácanie. Napokon po niekoľkých dňoch v novembri 375 zomrel. Po smrti tohto schopného panovníka nastali pre oblasť stredného Dunaja, najmä panónske provincie, ťažké časy. Krajina bola do značnej miery vyplienená, najmä Valeria a Pannonia Secunda, nastal tu úbytok obyvateľstva a mestá začali upadať. A to bol len začiatok

Počiatok sťahovania národov

Po Valentiniánovej smrti sa cisárom západnej časti ríše stal jeho syn Gratianus (375 – 383), ktorý bol už od roku 367 spolucisárom, a na východe vládol naďalej Valentiniánov brat Valens. Vysokí dôstojníci v Aquincu, aby zabránili nepokojom a možnej uzurpácii, vymenovali za tretieho augusta asi štvorročného syna zosnulého panovníka, ktorý nominálne vládol pod menom Valentinián II. (375 – 392) strednej časti impéria, Itálii, Afrike a Illyricu.

V nasledujúcich rokoch sa odohrali udalosti, ktoré vo veľkej miere ovplyvnili pomery v celom rímskom impériu a dá sa povedať, že aj predznamenali jeho ďalší vývoj a smerovanie. Na severnom brehu dolného Dunaja sa objavili Góti, ktorí žiadali o prijatie na územie ríše. Cisár Valens, ktorý sa zdržiaval v Sýrii pre vojnu s Perziou, to privítal z viacerých dôvodov. Usadení Góti na rímskej pôde by platili dane, ktorých nebol dostatok ani v mierových časoch, a hlavne by mohli dodávať takých potrebných vojakov do rímskej armády. Góti boli nakoniec vpustení do impéria, rímska správa však nedokázala veľmi veľkému počtu prichádzajúcich zabezpečiť potraviny a napokon sa Góti vzbúrili. V roku 378 došlo k bitke pri Hadrianopole (dn. tur. Edirne) medzi nimi a Valentom, ktorá viedla ku katastrofálnej porážke rímskej armády. Padli asi dve tretiny východných zborov, ktoré Valent priviedol so sebou, a dokonca zahynul aj samotný cisár.

Cisár Gratianus v reakcii na Valentovu smrť vymenoval v Sirmiu za nového augusta Theodosia I. (379 – 395), ktorému sa postupne podarilo rebelujúcich a drancujúcich Gótov priviesť k rokovaciemu stolu. Ku koncu roku 382 bola uzatvorená dohoda, podľa ktorej sa Góti mohli usídliť v provinciách Thracia a Dacia Ripensis, pričom si mohli ponechať svoje sociálne a vojenské štruktúry. Ako protihodnotu mali dodávať rímskej armáde vojenské jednotky. Góti sa stali rímskymi spojencami (foederati) a ponechali si poloautonómny štatút. Na rozdiel od dovtedajších federátov, ktorí boli vždy za hranicami ríše, sa Góti nachádzali priamo na území impéria. Podobnú dohodu uzatvoril roku 380 cisár Gratianus so skupinami Gótov, Hunov a Alanov pod vedením Alathea a Safraka, ktorí však boli poslaní do Panónie, predovšetkým do provincií Valeria a Pannonia Prima. Tieto oblasti už rok predtým trpeli nájazdmi práve týchto skupín, takže im Gratianus pridelil územia, ktoré už fakticky kontrolovali. Tieto skupiny mali zabezpečiť obranu ríšskej hranice a v prípade potreby dodať mužov do rímskej armády, v oboch prípadoch mali dostávať žold.

Už onedlho dopadli na panónske provincie dôsledky ďalšej uzurpácie, ktorá vypukla v Británii, rýchlo sa preniesla aj do Galie a na ktorú doplatil svojou smrťou v roku 383 cisár Gratianus. Uzurpátor Magnus Maximinus zabezpečil situáciu v Galii a vydal sa v roku 387 do Itálie, odkiaľ následne utiekol Valentinián II. k cisárovi Theodosiovi I.

Maximus sa vydal ďalej smerom na východ, chcel si totiž pripojiť pod svoju vládu Illyricum. Obsadil Sisciu, kde zhromaždil veľké zásoby, a vyrazil z nej pozdĺž rieky Sáva na východ, zatiaľ čo svojho brata Marcellina ponechal s hlavným vojskom pri Poetoviu. Kým Maximus mal vo svojom vojsku zaradených Frankov, k Thedosiovi sa pridali Góti z Trácie a k Safrakovi a Alatheovi jazdci z Panónie. Theodosiove vojská najmä zásluhou federátskej jazdy rozdrvili Maximinovo vojsko pri Sáve a potom dosiahli rozhodujúce víťazstvo pri Poetoviu (dn. slovinský Ptuj) proti Marcellinovi. Maximus utiekol do Aquileie, kde bol čoskoro dostihnutý a popravený.

Theodosiovi však nebol dopriaty takmer žiadny oddych, veliteľ vojska na západe Frank Arbogast zrejme spôsobil v roku 392 smrť Valentiniána II. a podporil uzurpáciu Eugenia. K rozhodujúcej bitke medzi Eugeniom a legitímnym cisárom Theodosiom I. prišlo v roku 394 pri rieke Frigidus na hraniciach Itálie a Savie. Okrem riadnych oddielov armády bojovali na oboch stranách desiatky tisíc federátov. U Eugenia Frankovia a Alamani, u Theodosia Góti, ktorým velil Alarich, Vandali a Huni. Eugenius sa prihlásil k tradičnému (polyteistickému) náboženstvu, a tak bola bitka vnímaná ako boj medzi Kristom a Iovom. Po tvrdom boji zvíťazil Theodosius, Arbogast spáchal samovraždu a Eugenius bol popravený. V bitke padlo na oboch stranách minimálne po desaťtisíc bojovníkov, u Theodosia to boli federáti.

Vojny rímskych cisárov s Gótmi, Vandalmi a Alanmi

Cisár Theodosius zomrel v roku 395, predtým rozdelil ríšu medzi svojich dvoch mladých synov, na západe vládol Honorius (395 – 423) a na východe Arkadios (395 – 408). Keďže obaja cisári boli mladí, dôležití z hľadiska výkonu moci boli skúsení magistráti a velitelia vojsk. Na západe to bol magister peditum presentalis Stilicho, ktorý sa dostal na vrchol armádnej a mocenskej pyramídy. Ďalších 15 rokov okrem Stilichona ovplyvňoval situáciu tiež vodca Gótov Alarich, ktorý sa pre svoj ľud snažil nájsť najlepší modus vivendi v rámci rímskeho impéria. V tomto období postihli ďalšie tvrdé rany nielen panónske provincie, ale aj Noricum. V roku 401 Vandali tiahli zo severu uhorskej nížiny smerom na západ a pridali sa k nim Alani. Plieniac a lúpiac tiahli cez panónske provincie a Noricum na západ. Stilicho bol prinútený sa im na severe pri Dunaji postaviť. To využili Alarichovi Góti a vtrhli z východu do Itálie. Stilicho s vypätím všetkých síl porazil nájazdníkov na severe, časť z nich zaradil do svojho vojska a urýchlene sa vrátil do Itálie, kde sa mu podarilo Alaricha vytlačiť do panónskych provincií, ktoré mu prenechal. Pravdepodobne v roku 405 Honorius legalizoval Alaricha v panónskych provinciách ako magistra militum. Góti sa však po niekoľkých rokoch presunuli do Itálie a napokon do Galie. V tom istom roku sa do pohybu dala iná skupina Gótov pod vedením kráľa Radagaisa, ku ktorej sa pridali ďalší bojovníci. Prešli oblasťou Panónie, Noricom a Raetiou a potom sa zvrtli na juh a cez alpské priesmyky prešli do Itálie. Až pri Florencii sa Stilichonovi podarilo Radagaisa poraziť. Vraj padlo 100 000 barbarov a ďalších 12 000 zaradil Stilicho do svojho vojska.

Dopady vojen na rímske provincie na strednom Dunaji

Uvedený vývoj súvisel s viacerými faktormi vo vývoji neskoroantického rímskeho cisárstva. Vojenská služba sa stávala v neskorej antike dedičnou, napriek tomu sa mnohí synovia vojakov a veteránov snažili službe vyhnúť, a to až do tej miery, že si odsekávali palce, aby nemohli držať zbraň. Samotná rímska správa začala uprednostňovať vykúpenie sa zo služby (aurum tironocum), za tieto peniaze potom najímali germánskych žoldnierov. Tiež sa využívala možnosť zaradiť do armády porazené oddiely barbarských bojovníkov. A naopak, títo cudzinci využívali práve službu v armáde ako svoju vstupenku k lepšiemu životu v rámci Rímskej ríše. Pri zaraďovaní barbarov do armády sa postupne vytvorili dve cesty. Jedna bola pre porazených nepriateľov, ktorí boli usídlení na rímskej pôde, v dôsledku čoho sa de facto stali rímskymi poddanými. Druhý spôsob sa vytvoril pre kmene a kmeňové skupiny, ktoré Rimania nedokázali poraziť, ktoré však napriek tomu hľadali spôsob, ako sa s Rímom dohodnúť. Keďže bola s nimi uzatvorená federátska zmluva, pristupovali k nim ako k partnerom a ako spojenci často tvorili vlastné oddiely s vlastnými veliteľmi.

Cez oblasti Panónie a Norica netiahli na západ len rôzne barbarské skupiny, ale z panónskych provincií odchádzali aj samotní Rimania, ako svedčí rímsky autor Hieronymus vo svojich listoch. Podobné svedectvo nám podávajú Rimania, ktorí prišli do Ríma z mesta Scarbantia (dn. maďarský Šopron), pričom so sebou priniesli aj ostatky mučeníkov pochovaných vo svojom meste. To svedčí o úplnej beznádeji a vedomí, že sa do svojej provincie už nikdy nevrátia. Podobne pred zlými pomermi odišiel biskup Amantius z mestečka neďaleko Poetovia do Aquileie, kde strávil posledné roky svojho života.

V 20. rokoch Rím prenechal oblasť Panónie Hunom, ktorí sem postupne presúvali svoju ríšu. O jej dobytie sa nepokúsil ani hlavný veliteľ západorímskych vojsk a neformálny vládca západu ríše (v rokoch 433 – 454) Aëtius, ktorý sa Hunom dokázal postaviť v roku 451 na Katalaunských poliach v Galii. Najdlhšie odolávalo mesto Sirmium, ktoré sa Hunom podarilo dobyť zrejme až v roku 441. V Noricu zostala rímska správa, hoci v hlbokom úpadku, predsa činná až do konca 90. rokov 5. storočia. Odchod rímskeho obyvateľstva nariadil a uskutočnil rex Italiae Odoakar (476 – 493), teda až po zániku Západorímskej ríše v roku 476.

Veľmocenské postavenie Rímskej ríše na západe pretrvalo po celé 4. a väčšinu 5. storočia. Napriek vojenskej prevahe impéria sa doň snažili preniknúť rôzne barbarské etniká pri hľadaní lepšieho života a získať tak pôdu alebo si nájsť iný spôsob obživy, a to väčšinou v armáde. Mnohí Germáni sa vypracovali až na najvyššie armádne priečky, ako napr. Arbogast. K zmene došlo v roku 382, keď bola uzatvorená dohoda s Gótmi po katastrofálnej porážke pri Hadrianopole a Germáni a ďalšie etniká mali možnosť si zachovať svoju identitu. K zachovaniu tejto identity napr. v jednotkách, ktoré mali na starosti obranu hraníc, začalo prispievať aj početné prevyšovanie príslušníkov barbarských etník oproti Rimanom prideleným k týmto jednotkám, a tak asimilačný tlak slabol. V oblastiach panónskych provincií k tomu prispel aj fakt, že federáti sa usadzovali najmä na vidieku, oproti Rimanom obývajúcim najmä mestá. Ďalším faktorom bolo odlišné vierovyznanie. Mnohí Germáni boli totiž pohania, a ak sa obrátili na kresťanstvo, tak v jeho ariánskej forme, ktorá bola väčšinovým rímskym a katolíckym obyvateľstvom považovaná za herézu. Panónske provincie sa veľmi skoro vymanili zo zväzku Rímskej ríše, k čomu prispela hunská expanzia, takže už v druhej polovici 5. storočia môžeme hovoriť o nastupujúcom prechodnom období vedúcom k epoche raného stredoveku.