Vojna a konflikty v strednej Európe v období stredoveku

Vojna a mier významným spôsobom ovplyvňovali osudy najstarších historicky doložených slovanských etník a politických útvarov na území strednej Európy od raného stredoveku. Prvou veľkou výpravou, ktorá mala zásadný vplyv na ďalšie smerovanie tohto regiónu, bolo ťaženie franského kráľa Dagoberta v roku 631 namierené proti takzvanej Samovej ríši na strednom Dunaji. Výprava mala za cieľ dobytie hradu Vogastisburg, ktorého lokalizácia je v historiografii dodnes predmetom vášnivých debát. Podľa Jána Steinhübela (2016, s. 52 – 54) išlo o bývalú rímsku pevnosť Agasta, ktorá bola pohraničným hradom chrániacim vstup do Samovej ríše, ležiacu na brehu rieky Enža ústiacej do Dunaja. Samovi Slovania dokázali úspešne obrániť svoju pevnosť a franská výprava tak skončila neúspechom.

Vojny Karola Veľkého v strednom Podunajsku

Dunajskú cestu využívali na svoje výpravy aj ďalší franskí panovníci. Najmocnejší kráľ raného stredoveku a obnoviteľ Rímskej ríše Karol Veľký (768 – 814) tiež využíval tieto cesty počas svojich konfrontácií s politickými útvarmi stredoeurópskeho priestoru. Z veľkého počtu významných vojenských ťažení Karola Veľkého získala výnimočné postavenie výprava z roku 791 namierená proti Avarskému kaganátu v Panónii. Karolov životopisec Einhard napísal, že okrem saskej vojny bola tá avarská najväčšou, akú panovník kedy viedol. Podľa franských kráľovských letopisov (Annales regni Francorum) kráľ tiahol po južnej strane rieky Enža, zatiaľ čo jeho saské, franské a frízske jednotky tiahli po severnom brehu až po miesto nazvané Cumeobeorg. Franské vojsko však márne vyhľadávalo priamu konfrontáciu s Avarmi, ktorí sa stiahli hlbšie na územie kaganátu. Frankovia síce prenikli až po rieku Rábu, no aj pre vyčíňajúci mor v radoch koní sa nakoniec stiahli bez boja a vydali na spiatočnú cestu. Rozsah logistických príprav, počet zúčastnených vojakov i politicky význam avarského ťaženia zdôrazňuje aj správanie sa Karola Veľkého a jeho bojovníkov, predovšetkým pokiaľ ide o materiálnu, ale aj duchovnú prípravu na boj. Dozvedáme sa o tom z listu franského kráľa o nariadení liturgických obradov na podporu vojenského ťaženia kresťanskej armády v boji proti pohanom. Karol Veľký v liste adresovanom svojej manželke Fastrade (765 – 794) priamo z vojenského tábora na rieke Enža opisuje, že ešte pred začiatkom bojov celé vojsko držalo tri dni pôst, slávilo litánie, prosilo Boha o mier, víťazstvo a úspešný koniec výpravy a zároveň ho žiadalo o ochranu. Navyše, prítomní kňazi nariadili každému, kto toho bol schopný, aby si odriekol mäso a víno. Všetci vojaci mali darovať almužnu podľa svojich možností a prítomným kňazom kráľ nariadil, aby každý z nich celebroval votívnu omšu. Všetci klerici k tomu mali odriekať 50 žalmov a naboso konať všetky spomenuté litánie. To však nestačilo. Karol poslal svoj list Fastrade práve preto, aby aj ona a jej okolie na kráľovskom dvore konali podobné obrady ako vojaci na fronte. Ide o prvý doklad panovníka, ktorý sa aktívne pokúsil zorganizovať litanické procesie obyvateľstva, ktoré bolo vylúčené z bojov. Avarské výpravy sa opakovali aj v ďalších rokoch Karolovej vlády (795, 796, 805) až po definitívne podrobenie si kaganátu začiatkom 9. storočia. Rímsky cisár dokonca uvažoval o vybudovaní dovtedy bezprecedentne ambiciózneho kanála (Fossa Carolina), ktorý mal spájať rieky Rýn, Mohan a Dunaj. Po tejto ceste sa mali jednoduchšie a rýchlejšie presúvať franské oddiely pri svojich výpravách na východ. Karolov sen sa stal skutočnosťou až v 20. storočí.

V roku 805 vypuklo povstanie Slovanov proti Avarom, čo malo za následok návštevu avarského kapkana Teodora (ktorý prijal kresťanstvo) na cisárskom dvore v snahe získať franskú pomoc. V tom istom roku pramene informujú o franskej výprave vedenej Karolom Veľkým a jeho synom Karolom smerujúcej proti slovanským Čechom. Dôvodom mali byť údajné opakujúce sa pohraničné šarvátky. Táto výprava sa skladala z troch zborov, ktoré mali vlastné velenie. Frankovia mali podľa oficiálnej ríšskej historiografie vyplieniť české územia a zabiť aj ich vodcu Lecha. Ďalší rok do Čiech vpadli oddiely z Bavorska podporované alamanskými a burgundskými silami

Vojny v ére Veľkomoravského kniežatstva

Vznikom Veľkomoravského kniežatstva sa na východnej hranici Franskej ríše objavil nový politický hráč, s ktorým sa dostávala do častej vojenskej konfrontácie. Platilo to najmä počas vlády kráľa a cisára Ľudovíta II. Nemca (840 – 876). Okrem Veľkej Moravy zamestnávali franské vojská aj výpravy proti Čechom a polabským Slovanom. Napriek opakovanej snahe Franskej ríše podmaniť si vojenský Veľkú Moravu, jej panovníkom sa podarilo ubrániť svoju nezávislosť a odraziť všetky franské výpravy. V roku 846 napadol Veľkú Moravu cisár Ľudovít II. s cieľom zosadiť Mojmíra, ktorého nahradil franský spojenec Rastislav. Moravské územie napadli franské zbory aj v rokoch 855 a 857, keďže nový panovník nenapĺňal predstavy svojich ríšskych patrónov. Významným bolo obiehanie Rastislava na silno opevnenom a nedobytnom hrade Devín (Dowina) v roku 864. Po vypršaní päťročného mieru Ľudovít opäť zorganizoval mohutnú výpravu na Moravu (869). Tento raz rozdelil svoje vojská na tri časti. Hlavný zbor, vedený samotným cisárom mal zaútočiť do srdca moravskej krajiny proti kniežaťu Rastislavovi, zatiaľ čo druhý pomocný zbor vedený jeho synom Karolmanom plienil Nitriansko bránené kniežaťom Svätoplukom a posledná časť vojska smerovala zo Saska a Durínska do Čiech. Okrem spustošenia značného územia však táto výprava nedokázala zničiť samostatnosť veľkomoravského kniežatstva.

Vznikom veľkomoravského kniežatstva sa na východnej hranici Franskej ríše objavil nový politický hráč, s ktorým sa dostávala do častej vojenskej konfrontácie. Platilo to najmä počas vlády kráľa a cisára Ľudovíta II. Nemca (840 – 876). Okrem Veľkej Moravy franské vojská zamestnávali aj výpravy proti Čechom a polabským Slovanom. Napriek opakovanej snahe Franskej ríše vojensky si podmaniť Veľkú Moravu, jej panovníkom sa podarilo ubrániť svoju nezávislosť a odraziť všetky franské výpravy. V roku 846 napadol Veľkú Moravu cisár Ľudovít II. s cieľom zosadiť Mojmíra, ktorého nahradil franský spojenec Rastislav. Moravské územie napadli franské zbory aj v rokoch 855 a 857, keďže nový panovník nenapĺňal predstavy svojich ríšskych patrónov. Významným bolo obliehanie Rastislava na silno opevnenom a nedobytnom hrade Devín (Dowina) v roku 864. Po vypršaní päťročného mieru Ľudovít opäť zorganizoval mohutnú výpravu na Moravu (869). Tentoraz rozdelil svoje vojská na tri časti. Hlavný zbor, vedený samotným cisárom, mal zaútočiť do srdca moravskej krajiny proti kniežaťu Rastislavovi, zatiaľ čo druhý pomocný zbor pod velením jeho syna Karolmana plienil Nitriansko bránené kniežaťom Svätoplukom a posledná časť vojska smerovala zo Saska a z Durínska do Čiech. Okrem spustošenia značného územia však táto výprava nedokázala zničiť samostatnosť veľkomoravského kniežatstva.

Ani opakované úspechy pri obrane krajiny nakoniec nezabránili zosadeniu a následnému uväzneniu Rastislava Frankmi. Tí po vypuknutí povstania vedeného kňazom Slavomírom v roku 871 poslali na Moravu Svätopluka, no ten ihneď po príchode domov obrátil stranu a pomohol zničiť franské vojsko. Tým sa začala vláda kniežaťa Svätopluka, ktorá znamenala výrazné vojensko-politické posilnenie Veľkej Moravy a taktiež umožnila dovtedy nebývalú vojenskú a teritoriálnu expanziu. Svätopluk upevnil svoju pozíciu uzavretím forchheimského mieru v roku 874 s Ľudovítom Nemcom, ako aj sobášom s českou princeznou. V nasledujúcich desaťročiach dokázal Svätopluk vojensky podmaniť Čechov, Vislanov, polabských Srbov a Dolné Sliezsko, Potisie a Zadunajsko. Svätoplukovou smrťou sa rýchlo skončilo obdobie vojenskej expanzie Veľkomoravskej ríše a za vlády jeho synov Mojmíra II. a Svätopluka II. nastalo obdobie vnútorných rozbrojov a vzájomnej konfrontácie. Svätoplukovi nástupcovia neváhali využívať vojenskú pomoc nového hráča na stredoeurópskej scéne – starých Maďarov. Tí po príchode do Karpatskej kotliny v roku 896 postupne dokázali zničiť zvyšky veľkomoravskej vojenskej aj politickej moci a stali sa miestnym hegemónom. Definitívnu bodku za týmto obdobím dala významná bitka pri Bratislave (Brezalauspurc) v lete roku 907. Pramene opisujúce krvavú konfrontáciu maďarských a bavorských vojsk už Moravanov nespomínajú. V bitke zahynulo viacero významných osobností, ako markgróf Liutpold, viacero bavorských grófov, salzburský arcibiskup či viacero biskupov. Víťazstvo Maďarov v tejto bitke otvorilo novú epochu a spečatilo nové rozloženie síl v stredoeurópskom priestore.

Pri rekonštrukcii vojenstva starých Slovanov sme v drvivej väčšine prípadov odkázaní na informácie zachytené v byzantských, prípadne vo franských prameňoch. Slovanské vojská nedisponovali prepracovanou taktikou ani nepoznali bojové formácie. Ich sila a hrozba pre byzantských a franských pozorovateľov spočívala v ich živelnosti, sile útokov, ako aj v ich početnosti. Väčšina vojakov bojovala pešo, vyzbrojená jednoduchými zbraňami, ako kopijami, sekerami, prípadne štítmi, používali sa aj luky a šípy. Slovania využívali výhody krajiny, často sa uchyľovali do lesov či neprehľadných oblastí, ktoré im dávali výhodu proti sofistikovanejším armádam. Vo veľkomoravskom období hrala najvýznamnejšiu úlohu kniežacia družina zložená z jazdcov vyzbrojených kopijou a mečom. Títo bojovníci mali podiel z vojnovej koristi a mali na starosti vojenskú správu a ochranu obyvateľstva v rámci siete hradísk, ktoré fungovali v čase ohrozenia ako refúgiá. Väčšina veľkomoravských bojovníkov boli pešiaci vyzbrojení predovšetkým sekerami, kyjmi či oštepmi. Zmena veľkomoravskej vojnovej taktiky a stratégie nastala počas vlády kniežaťa Svätopluka, keď kniežacie vojsko prešlo od defenzívneho boja k expanzívnym výpravám do okolitých území, čo so sebou prinášalo nemalú ekonomickú prosperitu a politický kapitál.

Vojenstvo starých Maďarov

Úplne novým fenoménom vo vedení vojen a vo vojenstve raného stredoveku bol príchod starých Maďarov do Karpatskej kotliny. S nomádskym vojenstvom sa táto časť Európy pritom mala možnosť zoznámiť už počas vpádu Hunov (5. storočie) a Avarov (6. – 9. storočie). Vojenská sila starých Maďarov spočívala vo vynikajúcej zručnosti boja ľahkej jazdy, ktorá disponovala obrovskou rýchlosťou, schopnosťou premiestňovania a prekvapivých útokov. Tak ako iné nomádske etniká, aj oni využívali lesť a taktiku falošného ústupu. Po rozrušení nepriateľskej formácie sa prekvapivo otočili a opäť zatlačili na nepriateľa zasadením zdrvujúceho útoku. Základnou zručnosťou maďarských bojovníkov bolo umenie streľby z lukov počas jazdy. Okrem luku a šípu dokonale ovládali aj boj so sečnými zbraňami či s kopijou. Predpokladá sa, že v čase príchodu do Karpatskej kotliny maďarská jazda mohla dosahovať počet asi 20-tisíc bojovníkov.

Usadením sa v Karpatskej kotline po roku 896 sa Maďarom otvorila cesta k takmer každoročným výpadom po celom kontinente, s ktorými začali v roku 899. V prvej polovici 10. storočia maďarské družiny pravidelne drancovali európske mestá a hradiská od Atlantiku až po Balkán. Zlomovými boli dve porážky, ktoré utrpeli v roku 955 na rieke Lech pri Augsburgu od nemeckého kráľa Ota I. Veľkého a v roku 970 od byzantského vojska pri Arkadiopole. Zdecimované maďarské vojsko muselo po týchto nezdaroch upustiť od tradičnej výbojnej koristníckej politiky a pokročiť v procese asimilácie a sedentarizácie v Karpatskej kotline. Následné zjednocovanie maďarských kmeňov pod vládou arpádovskej dynastie vyvrcholilo prijatím latinského kresťanstva a založením kristianizovanej monarchie imitujúcej západné vzory. Starí Maďari ešte v čase nástupu kniežaťa Gejzu predstavovali obrovské pohanské nebezpečenstvo pre kresťanskú Európu. Počas vlády prvého kresťanského panovníka kniežaťa Gejzu a predovšetkým počas vlády jeho syna a prvého uhorského kráľa Štefana I. prešla uhorská spoločnosť zásadnými zmenami. Zatiaľ čo ešte na počiatku 70. rokov 10. storočia starí Maďari ako pohania ohrozovali kresťanskú Európu, v prvých desaťročiach 11. storočia už Štefan I. vystupoval ako horlivý podporovateľ a rozširovateľ kresťanstva v Karpatskej kotline, a to aj prostredníctvom vojenskej sily. Štefan I. spájal ciele teritoriálnej expanzie, zjednocovania Uhorska a šírenia kresťanskej viery a vyslúžil si tak povesť dokonalého Kristovho bojovníka (miles Christi).

Stredoeurópske vojenstvo vo vrcholnom a neskorom stredoveku

Vojna a mier predstavovali základné ľudské skúsenosti aj vo vrcholnom a v neskorom stredoveku. V tomto dlhom období medzi 10. a 14. storočím prešla zásadnou zmenou celá európska kresťanská spoločnosť. Významné premeny zavedenia viacerých noviniek sa nevyhli ani oblasti stredovekého vojenstva. Tak ako v predošlej ére platilo, že dobová aristokracia bola predovšetkým vojenská aristokracia. Vojenstvo pritom charakterizovali tri dominantné oblasti. Prvou bola dominancia ťažkej jazdy, ktorá získavala svoje rozhodujúce postavenie od prelomu tisícročí. V tomto období sa formuje vrstva rytierov, ktorí bojovali na veľkých jazdeckých koňoch, chránení brnením, veľkým štítom a útočiaci s kopijou a mečom (armati, loricati).

Postava stredovekého rytiera so sebou niesla nielen vojenský, ale aj spoločenský a náboženský rozmer. Vytvoril sa étos zbožného a morálne konajúceho bojovníka, ktorý ochraňuje mier, spravodlivosť a tých, čo sa sami nemohli brániť (inermes, teda vdovy, siroty, klerici). V tomto období sa tiež menil vzťah cirkvi k bojovníkom, ktorými v prvých storočiach stredoveku často opovrhovala a ich remeslo zatracovala. Postupne sa však cirkev, naopak, snažila získať formujúce sa rytierstvo do svojich služieb a využívať ich na presadzovanie svojich cieľov. Na to slúžilo vytvorenie bohatej rytierskej kresťanskej symboliky, morálnych nariadení, ako aj ceremónií a rituálov. Najznámejším bolo azda rytierske pasovanie, ktoré sa z pôvodne čisto pohanského obradu pokresťančením stalo nástrojom šírenia kresťanskej ideológie zo stany cirkevných predstaviteľov. O tomto procese svedčia významné zachované kánony mierových koncilov, ktoré sa zhromažďovali v rámci hnutia Božieho mieru a Božieho prímeria. Ďalším významným zdrojom boli obrady rytierskeho pasovania a žehnania bojovníkom a ich zbraniam, ktoré sa zachovali v cirkevných pontifikáloch a sakramentároch. Vyvrcholením procesu sakralizácie rytierstva bolo objavenie sa ideí svätej vojny a následne aj križiackej výpravy.

Druhou charakteristikou bol nástup významu strelcov (lukostrelcov z krátkeho luku, lukostrelcov z dlhého luku a strelcov z kuší). Zaujímavým bol v tomto ohľade vzťah cirkevných predstaviteľov voči používaniu kuší. Tie boli pre svoju ničivú silu a spôsobovanie devastačných zranení považované za zvlášť nebezpečnú a nemorálnu zbraň. Napriek opakovaným cirkevným zákazom sa však kuše presadili a boli hojne využívané. Aj anglický kráľ Richard Levie srdce, jeden z najvýznamnejších bojovníkov a stelesnenie rytierskeho ideálu stredoveku, zomrel v roku 1199 po zásahu z kuše. Vo vrcholnom a predovšetkým v neskorom stredoveku bolo neotrasiteľné postavenie špecifického typu vojenskej pevnosti – stredovekého kamenného hradu. Tie predstavovali základný prvok vojenskej obrany a pre tradičné formy vojenstva boli v podstate nedobytné. Stali sa tak impulzom k objaveniu nových spôsobov dobývania a vzniku rozmanitých dobývacích prístrojov a zariadení. Proces takzvanej enkastelácie (encastellation) medzi 11. a 14. storočím znamenal, že pre vojenské potreby už nebolo nutné disponovať veľkým počtom bojovníkov, ale stačilo menšie množstvo dobre vycvičených vojakov ovládajúcich umenie obrany či, naopak, dobývania hradov. Zároveň platilo, že v porovnaní s byzantským a moslimským svetom si krajiny latinského kresťanstva zachovávali dlhodobú prevahu v námornom vojenstve.

V krajinách strednej Európy si svoje významné postavenie zachovala ľahká jazda, ako aj pešiaci. Přemyslovci, Arpádovci aj Piastovci museli čeliť opakovaným vojenským zásahom zo strán svojich susedov, predovšetkým rímsko-nemeckých panovníkov, ktorí túto časť Európy považovali za svoju sféru záujmu. Uhorsko navyše medzi 11. a 14. storočím expandovalo na juh a na východ, takže sa dostalo do konfrontácie s Byzantskou ríšou, ruskými kniežatstvami, Benátkami či s viacerými nomádskymi pohanskými etnikami na východných hraniciach (Kumáni, Pečenehovia, Litovci, Mongoli). Najmä v 11. storočí sa uhorsko-nemecké vzťahy niesli v duchu opakovaných vojenských konfrontácií. Už v roku 1030 kráľ Štefan I. musel čeliť mohutnej invázii cisára Konráda II., ktorú nielenže odrazil, ale dokázal prenasledovať ustupujúce vojsko až po Viedeň. V 40. a 50. rokoch sa Henrich III. opakovanie snažil podmaniť si Uhorsko do vazalského vzťahu, čo sa však nikdy úplne nepodarilo, a to aj vďaka „nedobytnosti“ Bratislavy ako strategickej pevnosti pri vstupe do Uhorského kráľovstva. V roku 1044 sa spojené vojsko vedené Henrichom III., vyhnaným uhorským kráľom Petrom Orseolom a českým kniežaťom Břetislavom stretlo s bojovníkmi Samuela Abu, ktorého drvivo porazili, pravdepodobne aj vďaka nezvyčajnému poveternostnému javu, keď sa počas bitky pri obci Ménfő strhla piesočná búrka paralyzujúca Abových bojovníkov. V roku 1051 sa Henrich podporovaný českým kniežaťom Břetislavom I. pokúsil neúspešne dobyť Uhorsko aj vďaka taktike spálenej zeme, keď kráľ Ondrej s bratom Belom ustupovali pred nemeckými jednotkami, ktoré zostali na ceste bez potravín a museli sa stiahnuť späť. V roku 1052 bol Henrich opäť pred Bratislavou a na pomoc mu pritiahol dokonca aj samotný pápež Lev IX. Ani táto spoločná vojensko-diplomatická aktivita nedokázala zlomiť odpor uhorských obrancov, ktorí navyše v noci potopili nemecké lode kotviace pod hradom. K významným stretom raného arpádovského obdobia patrí aj bitka pri Mogyoróde 14. 3. 1074, kde kniežatá Gejza a Ladislav podporovaní Otom Olomouckým porazili uhorského kráľa Šalamúna. Obrana Uhorska bola veľmi dobre vybudovaná a udržiavaná, keďže ani trestná výprava Henricha IV. v roku 1074, ani expedícia Henricha V. na podporu kniežaťa Álmoša proti kráľovi Kolomanovi v roku 1108 nepriniesli zásadné úspechy pre cisársky tábor. Uhorsko vždy dokázalo obrániť svoju nezávislosť. Novinkou druhej polovice 12. storočia bol príchod náboženských rytierskych rádov, konkrétne templárov a johanitov, ktorí sa usadili zároveň v Uhorsku, Poľsku aj v českých krajinách. Krátke pôsobenie Rádu nemeckých rytierov v Sedmohradsku bolo len epizodickou kapitolou, ktorá sa skončila úplným neúspechom. Zlomovým momentom vo vojenských dejinách Uhorska bol ničivý mongolský vpád v rokoch 1241 – 1242, ktorý znamenal ťažkú ranu pre uhorské vojenstvo. Takmer úplné zničenie uhorských vojenských síl si vyžiadalo reformy zo strany kráľa Bela IV. Okrem iného začal po tejto skúsenosti masívne podporovať výstavbu kamenných hradov, ktoré mali slúžiť na obranu krajiny pred prípadným opakovaným vpádom Mongolov.

Uhorské vojsko arpádovského obdobia

Vojská arpádovského obdobia tvorili väčšinou komitátni bojovníci regrutovaní z hradských španstiev. Pod vedením župana v nich bojovali slobodní obyvatelia, hostia aj služobníci. Počet závisel od veľkosti župy, ale mohol dosiahnuť asi 400 bojovníkov. Asi stovku vojakov zostavovali cirkevní preláti a veľmoži a do uhorského vojska sa rátali aj príslušníci rádových rytierov, teda templári a johaniti. Dominantnou zložkou vojska bola kráľovská družina tvorená ťažkoodencami (často cudzieho pôvodu) a taktiež oddiely strelcov z radov ľahkej jazdy, prevažne domáceho pôvodu. Podľa odhadov historikov mohlo mať uhorské vojsko koncom 11. storočia okolo 20 000 mužov, koncom 12. storočia okolo 30 000 a na konci 13. storočia opäť len okolo 25 000 bojovníkov, čo spôsobil demografický pokles a ničivý mongolský vpád. Dobové pramene sa zhodujú v názore, že uhorské ozbrojené sily boli dobre organizované, vynikajúco pripravené a lojálne poslúchajúce príkazy svojho panovníka.

Uhorské vojsko anjouovskej éry

Napriek starším názorom sa dnes historiografia zhodne, že anjouovské obdobie nebolo radikálnou zmenou, ale skôr pokračovaním vývoja arpádovského vojenstva. Anjouovskí králi sa takmer každoročne vydávali na vojenské výpravy, predovšetkým za hranice Uhorska, na ktorých boli povinní sa zúčastniť všetci šľachtici. Navyše, v priamom rozpore so zlatou bulou, za ne neboli kompenzovaní. S vládou Karola Róberta je spojené preberanie vzorov rytierskej kultúry, šíriacej sa zo západnej Európy. Počas jeho vlády je doložené konanie prvého rytierskeho turnaja, obrady rytierskeho pasovania či zakladanie rytierskych rádov. Kráľ si týmto spôsobom v podstate vyberal „daň“ od šľachty. Šľachtici boli totiž oslobodení od platenia bežných daní s tým, že svoju daň splatia krvou na bojovom poli. Anjouovskí králi tento princíp dokonale využívali. Najvýznamnejší baróni krajiny mali právo viesť svojich vojakov v rámci kráľovskej armády pod svojou zástavou (vexillum) ozdobenou rodovým erbom. V 14. storočí sa pod italským vplyvom začali tieto vlajky nazývať banderium (tal. bandiera). Toto pomenovanie sa postupne prenieslo na označenie jednotiek bojujúcich pod veľmožskou zástavou. Zmena názvu inštitúcie však neznamenala aj zmenu v štruktúre uhorského vojska, ako sa zvyklo tradične tvrdiť. Podľa všetkého anjouovské vojenské jednotky boli totiž priamym pokračovaním tých arpádovských bez toho, aby sa v nich zaviedli väčšie zmeny v ich zložení a organizácii. Zmeny nastali skôr v tom, že župani za Karola Róberta stratili právo viesť vojakov do boja pod svojou zástavou a že hradní jobagióni, kostra arpádovského vojska, boli nahradení novou skupinou bojovníkov zloženou z roľníkov, ako aj šľachticov. Anjouovskí králi tak využívali inštitút všeobecnej brannej povinnosti, no najmä pri náročných zahraničných expedíciách čoraz častejšie využívali aj služby platených cudzích žoldnierov, najmä z ríše a z Anglicka.

České vojsko za dynastie Přemyslovcov

Počiatky budovania přemyslovského regna neodmysliteľne záviseli od schopnosti a efektivity kniežacej družiny. Po roku 1000 sa však časť družinových milites pretransformovala na súčasť správneho aparátu, ktorý pomáhal panovníkovi udržiavať chod svojho kniežatstva. Dochádzalo aj ku kvalitatívnej zmene kniežacieho vojska, ktorého základom boli mobilné pohotovostné oddiely, dopĺňané podľa potreby ministeriálmi (vazalmi). Jadrom vojska boli urodzení dvorskí a hradní úradníci, ktorí mali najbližšie k panovníkovi, ktorých bolo asi 300. Týchto dopĺňali milites žijúci na hradoch pod velením a správou miestnych kastelánov. Přemyslovci sa spravidla spoliehali na domáce ozbrojené sily a zahraničných žoldnierov najímali do svojich služieb len výnimočne. Postupne začali primárne rozlišovať medzi dvoma hlavnými zložkami přemyslovských bojovníkov. Tou prvou boli milites primi ordini, ktorí boli stotožňovaní so skupinou najvýznamnejších slobodných Čechov, tvoriacich pevnú súčasť kniežacej družiny a dvora. Mali dvorské a hradské úrady, obklopovali a sprevádzali panovníka, podieľali sa na voľbe nového kniežaťa a tvorili najvyššie vrstvy kniežacích milites. Druhou skupinou boli milites secundi ordini, teda bojovníci druhého rádu, ktorých tvorili radoví družiníci, kniežací sedliaci, ale aj neslobodní ministeriáli. Tí sa neskôr stali základom nižšej šľachty a veľké privilégium pre českú cirkev z roku 1222 ich označovalo ako prostredné osoby, teda akýsi medzičlánok medzi predákmi (nobiles) a sedliakmi (pauperes). Zhrnujúco sa dá povedať, že české stredoveké vojenstvo sa v zásadných ohľadoch nevymykalo z rámca bežného v ostatných častiach stredovekej Európy, jeho chrbtovou kosťou bola ťažká jazda, čo ovplyvňovalo jeho taktiku a zloženie, ako aj spôsob zvolávania a vydržiavania bojovníkov. K zásadnejším zmenám došlo na konci stredoveku a s príchodom husitského vojenstva.

Poľské vojsko za dynastie Piastovcov

Rovnako ako Arpádovci a Přemyslovci, aj Piastovci zjednocovali poľské územia predovšetkým prostredníctvom vojenských výbojov a konfrontácie s okolitými panovníkmi a etnikami. Od čias vlády Mieška I. a Boleslava I. Chrabrého na prelome 10. a 11. storočia správa piastovskej domény spočívala na sieti vojenských hradísk pod velením miestnych, kniežaťu lojálnych kastelánov. Súbor kastelánií následne vytváral provinciu, na ktorej čele stál kniežaťom dosadený vojvoda (comes provinti). Podobne ako v iných krajinách, aj piastovskí panovníci riadili svoju krajinu „zo sedla“ a v neustálom pohybe cestovali a vykonávali svoju moc a zvrchované právo (kniežacie právo, ius ducale). Panovník bol v ranom období obklopený svojou družinou, ktorá bola odmeňovaná podielom na získanej koristi a výnosom z daní a poplatkov. Piastovská vojenská sila bola vysoko cenená v dobových správach a opisoch zahraničných cestovateľov od počiatkov. Panovníkových najbližších bojovníkov tvorili takzvané acies curialis, teda elitní vojaci podieľajúci sa na všetkých kniežacích výpravách a zároveň požívajúci najväčšiu časť koristi a odmien. Zvyšní bojovníci boli rozmiestnení na hradiskách, kde pomáhali udržiavať organizáciu a výber daní a poplatkov. V prípade veľkých výprav alebo ohrozenia zvonka piastovský panovník mohol zvolať všeobecnú hotovosť, kde mali povinnosť slúžiť všetci sedliaci a služobníci. Táto zložka tvorená pešími bojovníkmi však nebola veľmi efektívna, a preto ju často vyžívali skôr na pomocné práce či pri prenasledovaní zlomeného a porazeného súpera. V priebehu 11. a 12. storočia klesla úloha kniežacej družiny a bola nahradená vojskami, ktoré dokázali postaviť lokálni veľmoži slúžiaci panovníkovi. Tiež sa preferoval menší počet lepšie vyzbrojených rytierov na úkor zle vyzbrojenej a málo organizovanej všeobecnej hotovosti pešiakov. Títo rytieri sa stali dominantnou zložkou piastovského vojenstva v priebehu 13. storočia, keď mohli byť panovníkom povolaní na obrannú výpravu (infra terram) alebo zahraničnú expedíciu (extra terram). Vo vrcholnom a v neskorom stredoveku hrali významnú rolu aj bojovníci pochádzajúci z miest. Dobové správy píšuce o 200-tisícovom poľskom kniežacom vojsku sa považujú za veľmi prehnané. Podľa odhadov historikov piastovskí panovníci v prípade potreby mohli zhromaždiť, vyživovať a riadiť maximálne okolo 25 000 vojakov.