Husitské hnutie a jeho podoby na území Uhorska

Husitské hnutie bývalo označované rôzne. Svojimi dobovými i neskoršími odporcami bolo pokladané za herézu, neskôr sa z neho stala prvá reformácia, včasná reformácia či reformácia pred reformáciami. Bolo vnímané z optiky vývoja stredovekého českého národa a najmä česko-nemeckých vzťahov, vnímalo sa ako hnutie, ktoré vzniklo na podklade sociálnych rozporov. Zo štátoprávneho hľadiska malo za dôsledok vybudovanie stavovskej monarchie so slabou pozíciou kráľa. V období husitskej revolúcie malo zase za dôsledok dočasné, no veľmi výrazné mocenské posilnenie miest v Českom kráľovstve.

Pôvod husitského hnutia a jeho fázy

Husitská náuka v mnohom nadväzovala na učenie anglického reformátora Jána Viklefa. V českej historiografii i v husitskej teologickej náuke je, prirodzene, pomerne podrobne spracovaná. Toto učenie vychádzalo z realistickej koncepcie v spore o univerzálie, z čoho pre husitských teoretikov vyplývalo, že univerzáliá existujú nezávisle od nášho rozumu a pozemský svet je odrazom dokonalého sveta božských ideí. Z tejto skutočnosti potom vyplývalo, že ak pre nominalistov bola náprava cirkvi možná len v rámci nej samej, realisti sa mohli odvolávať priamo na Boha, preto bolo rešpektovanie cirkevnej autority podriadené skutočnosti, či je verná Bohu, alebo nie. Keďže väčšina neduhov cirkvi mala vznikať z vlastníctva svetských majetkov, najlepším receptom mala byť sekularizácia cirkevného majetku zásahom svetskej moci. Vďaka nasledovaniu zvykov prvotnej cirkvi sa v Čechách veľmi rýchlo rozšíril zvyk podávania sviatosti oltárnej pod obidvoma spôsobmi, to jest chleba aj vína. To sa stalo najvýznamnejším rozlišovacím znakom medzi katolíkmi a husitmi, a to aj napriek tomu, že Hus sa týmto problémom nezaoberal.

Najstaršou fázou husitského hnutia bolo rozvinutie reformných myšlienok na pôde pražskej univerzity, na ktorej Ján Hus i jeho niektorí prívrženci pôsobili. Z pohľadu zahraničia išlo v tom čase len o učený spor, ktorý sa viedol na akademickej pôde a ktorý spočiatku nebol chápaný ako zápas proti kacírstvu. Námietky proti pravovernosti sa síce začali čoskoro objavovať, no oficiálne odsúdenie katolíckou cirkvou nastalo po kostnickom súde a po upálení Jána Husa ako kacíra (6. júla 1415). V tomto čase však napriek Husovmu upáleniu dochádza k rozšíreniu jeho učenia v Čechách, na Morave a okrajovo aj v ďalších krajinách. Z akademického sporu pôsobiaceho problémy v cirkevných štruktúrach sa tak stala celospoločenská výzva.

Keď potom dav husitov vedených radikálnym kazateľom Jánom Želivským napadol radnicu pražského Nového Mesta a vyhodil z okien konšelov, nastáva ďalšia, revolučná a vojenská fáza husitského hnutia. Táto fáza trvá približne do roku 1435/1436, teda do uzavretia zmieru a kompromisu medzi husitmi a Žigmundom Luxemburským ako českým kráľom. V rámci tejto etapy dochádza spočiatku k pôsobeniu uhorských vojenských jednotiek v Českom kráľovstve a v Moravskom markgrófstve a od roku 1428 dochádza k protiofenzíve husitských zväzov v severnom Uhorsku. Poslednou etapou je potom vývoj porevolučného Českého kráľovstva od prelomu rokov 1435/1436, teda od sklonku vlády Žigmunda Luxemburského (ako uhorský kráľ vládol v rokoch 1387 – 1437), ktorý priniesol ďalšie pôsobenie českých husitských i katolíckych bojovníkov v Uhorsku. Táto etapa býva taktiež niekedy označovaná za husitskú etapu, a to obzvlášť v maďarskej historiografii.

Doterajšie spracovanie

Pri spracovávaní dejín husitstva sa v slovenskej historiografii stretávame s troma najvýznamnejšími otázkami výskumu, a to s otázkou konfesionálnou, národnostnou a sociálnou. Okrem toho sa husitské hnutie stalo prirodzene aj súradnicami pre ďalšie výskumy historiografie dejín 15. storočia, ako sú dejiny uhorskej šľachty či vojenstva.

Historiograficky bol pôvodne najkontroverznejším konfesionálny aspekt husitstva. Jeho podstatou je otázka, nakoľko dokázalo husitské hnutie ovplyvniť náboženské pomery na Slovensku a či toto hnutie bolo schopné osloviť širšie skupiny obyvateľstva. Z pohľadu pramennej bázy je evidentné, že Uhorské kráľovstvo patrilo medzi krajiny, v ktorých bol ohlas husitského učenia pomerne slabý a priamych prívržencov poznáme len veľmi málo (porovnaj nižšie). V neskoršom období bolo husitstvo chápané vyslovene negatívne, a to najmä s ohľadom na skutočnosť, že bolo pokladané za kacírstvo a taktiež pre vojenské škody, ktoré neskôr v Uhorsku spôsobili husitské vojská. Tieto hodnotenia môžeme vidieť tak v kronikárskej tradícii, ako aj v listinnom materiáli.

Po rozšírení reformácie do Uhorska v 16. storočí sa pre určité väzby medzi husitskou a luteránskou reformáciou začnú vyskytovať aj práce stavajúce sa k husitským dejinám priaznivejšie. Práve preto sa predmetom záujmu stala história valdénskeho či husitského hnutia, ktorá však u najstarších evanjelických autorov ešte nemala za cieľ nájsť kontinuitu medzi husitskou a luteránskou reformáciou na Slovensku (Daniel Krman).

Počiatky spájania týchto tradícií nájdeme až v neskoršej dobe – od 18. storočia. Husitskú tradíciu môžeme nájsť u evanjelických autorov, ako boli slávny polyhistor Matej Bel (1684 – 1749), Matej Holko (1719 – 1785) alebo Ján Feješ (1764 – 1823) z Učenej spoločnosti malohontskej. Asi najzaujímavejším bol prínos osvietenského autora Ladislava Bartolomeidesa (1745 – 1825), ktorý vo svojich dielach rozvinul názory o osídľovaní Čechov v Malohonte a o výstavbe husitských kostolíkov. Okrem Malohontu bola táto tradícia rozšírená aj v okolí Myjavy i inde. V zápisnici o ľuboriečskom kostole bol záznam, že kostol „bezpochyby“ postavili husiti. Od evanjelických autorov môžeme zároveň vidieť aj názor, že sa v husitskej dobe Slováci zväčšili počtom, pričom v obmenách nachádzame tento názor u uhorského etnografa Pála Hunfalvyho, ktorý Slovákov necháva privandrovať do Uhorska prostredníctvom husitov a českých bratov.

Tento záver o českom pôvode uhorských Slovákov bol neskôr odmietnutý aj v kontexte s tvorbou prvorepublikového medievistu Václava Chaloupeckého, ktorého stanoviská boli veľmi podobné. Rovnako sa odmietli aj úvahy o kontinuite medzi husitskou a luteránskou reformáciou v Uhorsku.

Z hľadiska národnostného aspektu husitstva na Slovensku sa historiografia zaoberala nielen otázkou kontinuity osídlenia, ako bolo spomenuté vyššie. Husitské hnutie sa interpretovalo aj vo vzťahu Slovákov a Čechov (prípadne aj Maďarov a Čechov) a rovnako pod drobnohľadom boli aj slovensko-nemecké vzťahy, najmä v mestskom prostredí severného Uhorska. Pokiaľ ide o česko-slovenské vzťahy, husitstvo sa chápalo ako jedno zo spojív „československého národa“ pred rokom 1918 (podobne ako „Veľká“ Morava). Tento výklad bol v slovenskom prostredí veľmi často odmietaný.

Tretím okruhom je sociálna otázka, ktorá súvisí s tým, či husitstvo bolo chápané viac ako náboženské, alebo ako sociálne hnutie. Okrem prác historikov ako György Székely či Peter Ratkoš je možné tieto závery v umiernenejšej podobe hľadať aj u Branislava Varsika, hoci – striktne vzaté – vo Varsikovom udalostnom uchopení dejín husitského hnutia na našom území zohrávala sociálna otázka interpretačnú úlohu skôr pre niektoré drobné sondy, nie pre celkový obraz o dejinách husitského hnutia na našom území.

Ohlas husitského hnutia v Uhorsku

Ohlas husitského hnutia bol v Uhorsku silný najmä od zapojenia sa Uhorského kráľovstva do protihusitských vojen po roku 1420, v menšej miere však pôsobil aj predtým. Typologicky je možné rozdeliť tento ohlas do dvoch skupín. Rozlišovať treba medzi prívržencami husitstva v Uhorsku a spojencami husitských armád. Ak v tej prvej skupine pôsobili ľudia, ktorí boli presvedčenými stúpencami uhorských náuk, v druhej skupine sa bavíme skôr o pragmatickom spojenectve, ktoré sa prejavovalo najmä po začiatku husitských výprav do Uhorska (v roku 1428). Kým prvá skupina mohla byť pokladaná skôr za kacírov, v rámci druhej skupiny boli títo prívrženci vnímaní skôr ako zradcovia panovníka.

Rozličné podozrenia o spolupráci domáceho obyvateľstva s husitmi sú viditeľné v písomných prameňoch zhruba od roku 1427, keď už hrozba husitskej výpravy do Uhorska začala naberať reálne kontúry. Podozrenia o prítomnosti zradcov v Bratislave boli aj na začiatku roka 1928, pričom sa predpokladalo, že majú v úmysle otvoriť mestské brány husitským vojskám, o ktorých sa už vedelo, že smerujú do Uhorska. Pôvodcom týchto správ bol rakúsky vojvoda Albrecht a iné pramene ich nepotvrdzujú.

Omnoho pozoruhodnejší je neúspešný pokus o husitské sprisahanie v Bratislave, na ktorého čele stál moravský šľachtic Peter Kutej. Spolu so svojimi druhmi v spojení s trnavskou a so skalickou posádkou a s husitmi nachádzajúcimi sa práve na výprave v Rakúsku mal získať Bratislavu. Kutej bol pôvodne šľachticom v službách uhorského a českého kráľa Žigmunda a je o ňom známe, že pomerne promiskuitne prebiehal z husitskej na protihusitskú stranu a naopak. Na jeseň roku 1432 Peter Kutej velil údajne až sto mužom, ktorí mali vydať Bratislavu husitom. Hoci sa títo muži Petra Kuteja často interpretovali ako zástupcovia bratislavskej chudoby, mohlo ísť dosť dobre aj o posádku pod jeho velením, ktorá mala na starosti ochranu Bratislavy z príkazu kráľa.

Ďalšia skupina, ktorá sa v slovenskej historiografii ocitla v podozrení zo sympatií k husitstvu, boli bratislavskí rybári. Jediný doklad o ich údajnom spojenectve je v liste bratislavského kapitána Juraja z Rozhanoviec z 12. apríla 1434 bratislavskej mestskej rade. Z tohto listu však vyplýva nanajvýš to, že bratislavskí rybári s husitmi obchodovali, čo však nie je doklad o preberaní husitských myšlienok ani o širšom spojenectve.

Pomerne nekonkrétne podozrenia o šírení husitského učenia sú aj zo Spiša. Píše sa o tom v listine kráľa Žigmunda z 11. novembra 1434, ktorú dal vydať pre kežmarských mešťanov. Celkovo však bolo prívržencov kalicha v Uhorsku pomerne málo; tí skutoční prívrženci mali skôr nejaký kontakt s pražskou univerzitou. Podozrenia o spolupráci s husitmi z obdobia po roku 1427 môžeme pokladať za prinajmenšom sčasti zveličené. Pokiaľ ide o spojencov s husitmi, tých nájdeme najmä v radoch uhorskej šľachty. Najznámejšími husitskými spojencami boli Ján z Vrbna, Nikolajko zo Stiboríc či Ján z Messenpeku a z Hluku. Okrem tejto skupiny čiastočne s väzbami na moravské prostredie sa spomedzi uhorskej šľachty sformovalo viacero spojencov z okolia Topoľčian. Príkladom je Benedikt z Topoľčianok, ktorý zjavne už niekedy pred 24. aprílom 1425 vydal husitom moravský hrad Brumov, v dôsledku čoho nechal Žigmund zabrať jeho majetky Mlyňany (Malanyan, dnes Tesárske Mlyňany), Sudince (Ewsed), Málaš (Malus) a Bajku (Bayka) v Tekovskej stolici.

Do mozaiky dejov husitského obdobia u nás patria aj udalosti, ktoré sa odohrali v Bošanoch v roku 1433. Predchádzali im vzájomné spory medzi šľachticmi z Bošian, do ktorých boli zapletené aj ďalšie osoby z okruhu ich príbuzných. Kľúčovými postavami v tomto prípade boli Juraj z Bošian a Martin zo Špačiniec, ktorým sa v septembri 1432 podarilo presvedčiť kráľa Žigmunda, aby im daroval majetky v Stračine (Zarkafalva) z dôvodu nevernosti pôvodných majiteľov Jána Žoldoša zo Stračiny a Petra Kereka z Lipníka. Tejto nevernosti sa mali obaja dopustiť tým, že sa spolčili s husitmi.

Je veľmi diskutabilné, do akej miery bola motivácia týchto šľachticov v zapálení pre vec husitských náuk alebo išlo skôr o zištné dôvody. V historiografii nájdeme obidve zdôvodnenia. Faktorom, ktorý však treba brať do úvahy, bolo aj pomerne veľké množstvo uhorských vojakov z okolia Topoľčian, ktorí v 20. rokoch 15. storočia pôsobili na Morave a kde aj mohli nadviazať kontakty s husitmi.

Neskoršiu prítomnosť husitov v okolí Topoľčian potom pochopiteľne niektorí zo šľachticov (či ich príbuzných) využili vo svoj prospech, aby spravodlivosť a najmä odňaté majetky zobrali do vlastných rúk. Časť (hnuteľného) majetku nakoniec skončila na šľachtickom majetku v Ludaniciach. Táto skutočnosť bola preto v slovenskej historiografii predmetom špekulácií, či Ludanice nemohli byť strediskom slovenských (či hornouhorských) prívržencov husitov v okolí. V súčasnosti sa táto téza pokladá za veľmi nepravdepodobnú.

Počet takýchto spolupracujúcich šľachticov s husitmi nebol nijako zanedbateľný. Na strane druhej je dokladom skôr rozvratu pomerov v krajine ako šírenia sympatií ku kalichu. Mnohé z týchto kontaktov s kališníkmi zrejme vznikli ešte v čase pôsobenia uhorských jednotiek na Morave a viaceré z týchto vzťahov potom ovplyvnili pomery aj v období pôsobenia jiskrovcov v severnom Uhorsku.

Účasť uhorských jednotiek na protihusitských výpravách v krajinách Českej koruny

Uhorské jednotky sa zúčastnili bojov proti husitom už na prvej krížovej výprave vyhlásenej 17. marca 1420. Priebeh tejto výpravy sa skončil porážkou križiakov na pražskom predmestí na hore Vítkov, a hoci nedošlo k zásadnému oslabeniu križiackych vojsk, Žigmund sa vzdal predstavy dlhšieho obliehania pražského súmestia a vojská rozpustil. Uhorské jednotky sa do priamych bojov zapojili len vo veľmi malej miere. O to viac sa však zapojili do bitky pri Vyšehrade v novembri 1420, ktorú však križiaci opäť prehrali a aj uhorské jednotky tu utrpeli citeľné straty. Dlhší pobyt uhorských jednotiek v Čechách strácal zmysel a Žigmund sa aj s vojskami stiahol. Po týchto vojenských neúspechoch sa rozhodol Žigmund viac sústrediť na opevnenie pozícií na Morave, čo malo v konečnom dôsledku predstavovať aj ochranu pre Uhorské kráľovstvo. Veľká časť uhorských vojakov tak pôsobila v Uherskom Hradišti, Uherskom Brode či Znojme. V lete 1421 sa uhorské jednotky zapojili do príprav na druhú krížovú výpravu proti husitom. Koordinácia však mala veľmi ďaleko k dokonalosti a Žigmund musel stráviť až príliš veľa času pacifikáciou pomerov na Morave, než aby mohol súčinne spolupracovať na dobytí husitských oblastí v Čechách. Žigmundove jednotky napokon zdecimovala porážka pri Nemeckom brode, čo definitívne znamenalo, že na ďalšiu výpravu na územie Čiech pomýšľať nebude a radšej sa sústredí na upevnenie pozícií na Morave.

Práve v tomto období sa okrem posilňovania vojenskej prítomnosti uhorských jednotiek na Morave dokončil aj ďalší Žigmundov veľkolepý plán. Ním bolo zapojenie rakúskeho vojvodu Albrechta do obhajoby Žigmundových záujmov v českých krajinách, čo si, pravda, rakúsky vojvoda dal aj patrične zaplatiť. Neskôr sa Albrecht stal dokonca moravským markgrófom a uhorské vojenské jednotky na Morave tak spadali pod neho. V ďalších rokoch sa okrem opevňovania pevností zúčastnili aj väčších či menších bojov s husitmi posilňovanými spojencami z Čiech. V roku 1427 však bola Morava z veľkej časti pod kontrolou kališníckych vojsk a bolo len otázkou času, kedy sa husitské vojská odvážia na vpád do Uhorska.

Husitské výpravy do Uhorska

Prvýkrát vstúpili husitské vojská na územie Uhorska na začiatku roka 1428 a ich výpravy sužovali sever krajiny až do roku 1434. Prvá výprava smerovala od Břeclavi smerom popri Skalici, odkiaľ sa husiti rozhodli pozdĺž Malých Karpát dostať až k Bratislave, kde sa ocitli 18. februára 1428. Namiesto obliehania mesta sa však husiti rozhodli vyplieniť jeho okolie, najmä nechránené bratislavské predmestia. Z Bratislavy potom smerovali pozdĺž Váhu na sever, odkiaľ postupovali do Sliezska. Postup husitov bol pre nich nadmieru povzbudivý, ak uvážime, že sa na území Uhorska proti nim nikto neodvážil zasiahnuť.

V roku 1429 do Uhorska mierili zástupcovia husitov na mierové rokovania. Tie sa konali v Bratislave a skončili sa – neprekvapivo – neúspechom. Na jar roku 1430 vpadli husitské vojská do priestoru Bratislavskej stolice opäť, tentoraz však na nich pri Trnave čakalo pripravené uhorské vojsko. Keďže vyjednávania medzi husitmi a Žigmundovou stranou skončili neúspešne, nakoniec sa uskutočnila trojfázová bitka pri Trnave (23. – 28. apríla). Husiti v nej síce zvíťazili, avšak utrpeli príliš veľké straty na to, aby mohli postupovať aj naďalej tak, ako to urobili pred dvoma rokmi.

V roku 1431 zažilo Uhorsko hneď dva husitské vpády. Prvým bola výprava na Spiš, kam prenikli zo susedného Poľska. Je predmetom sporu, či husiti plienili len pohraničie (Spišskú Starú Ves a Červený Kláštor), ako tomu nasvedčujú pomerne spoľahlivé pramene, alebo sa im podarilo zrealizovať aj vypálenie Levoče datované na ten istý rok. Podrobný rozbor k vypáleniu Levoče uskutočnil B. Varsik (1965, s. 59 – 61), ktorý sa stal zástancom tejto tézy, ktorá bola dovtedy skôr braná s rezervou. O Varsikovej interpretácii však pochyboval M. Konečný, (1982, s. 192, pozn. 92) kým V. Segeš (2004, s. 189) a M. Lysý (2016, s. 90 – 95) túto tézu odmietli úplne, pretože podľa nich bola v roku 1431 Levoča vypálená zrejme náhodným požiarom a priame spojenie s husitmi je veľmi nepravdepodobné.

Na jeseň toho istého roku však postupovala zo Sliezska a z Moravy do Uhorska najdlhšia výprava husitov, ktorá prekročila hranice v dvoch vlnách pri Trenčíne a pri Žiline. Tentoraz postupovali do severných oblastí, pričom cestou vyplienili Žilinu a nejaká, zrejme menšia časť husitského vojska obsadila hrad Likavu. Následne postupovali zrejme cez Turiec na juh a pri Nitre (ktorej Dolné Mesto časť husitov aj obsadila) sa napokon vojsko rozdelilo na táborskú a sirotkovskú časť. Kým táboriti si to namierili domov, sirotkovia zostali plieniť v okolí. Dvojtýždňové zdržanie spôsobilo, že sirotkovia nemohli pohodlne pri Hlohovci prekročiť most cez Váh, keďže tento bol strhnutý, a sirotkov tak čakala útrpná cesta po ľavom brehu Váhu smerom na sever a dobiedzajúce útoky Moravanov a Uhrov. Až pri Ilave sa zvyšku sirotkov podarilo prejsť na druhú stranu a výprava zapríčinila dlhodobé ochladenie vzťahov medzi oboma vetvami radikálnych husitov.

Napriek rozsahu výpravy na jeseň v roku 1431 mala ešte výraznejšie následky pre Uhorsko akcia z ďalšieho roku. Pri nej sa podarilo najskôr obsadiť husitom Skalicu a nechať v nej posádku vedenú Jánom z Vrbna. Okolo 24. júna sa navyše husitom podarilo obsadiť Trnavu. Kým Likavský hrad a Skalica predstavovali pre Uhorsko nepríjemnosti regionálneho rázu, Trnava bola jedným z najvýznamnejších uhorských slobodných kráľovských miest. Jej obsadenie a ponechanie husitskej posádky na čele s Blažkom z Borotína patrilo medzi najvýraznejšie úspechy husitských vojsk na našom území.

Z ďalších lokalít obsadených na našom území husitmi spomeňme ešte hrad Lednica, o ktorej sa predpokladalo, že mohla byť obsadená už na jeseň 1431, avšak prvé priame doklady o jej obsadení husitmi sú až z konca roka 1432. Podobne nejednotne sa v literatúre datuje obsadenie Topoľčian (v roku 1431 alebo v roku 1433) a Žiliny (kde však doklad o husitskej posádke chýba úplne).

Z posledných väčších husitských výprav je potrebné ešte spomenúť výpravu na Spiš z jari 1433. Husitské vojská sa tam dostali z južného Poľska a zrejme pri Červenom Kláštore sa dostali na uhorské územie. Na Spiši sa im podarilo dobyť mesto Kežmarok, odkiaľ potom nejaký čas realizovali menšie výpady v okolí (napr. vypálenie Spišskej Novej Vsi). V máji už bolo husitské vojsko na Liptove, následne vyplienili Turčiansky Svätý Martin a okolo Žiliny sa dostali na Moravu.

Na jar 1434 sa pokúsil zopakovať spišské ťaženie ruský knieža Fridrich so svojimi husitskými spojencami. Tentoraz však nebol natoľko úspešný, okrem iného preto, že jeho pobyt na juhu Poľska na rozdiel od predošlého roku očividne neakceptoval poľský panovník. Fridrich so svojimi jednotkami vytlačenými z južného Poľska prenikol do Uhorska pri Žiline a odtiaľ sa dostal až do Ružomberka.

Záver

Pôsobenie husitov v Uhorsku malo za následok pomerne rozsiahle hospodárske škody a obete na životoch. Od roku 1431 sa navyše husitom podarilo preukázateľne obsadiť niekoľko miest a hradov a zanechať v nich svoje posádky. Tie pôsobili až do bitky pri Lipanoch (30. mája 1434). Po porážke radikálnej časti husitov sa postupne končí aj pôsobenie husitských posádok v Uhorsku, a to buď tak, že husiti odchádzajú s výkupným (napr. Blažko z Borotína), alebo časť z nich bola zrejme vytlačená vojensky. Tým sa uzatvára jedna z kapitol dejín husitstva na našom území.

Za jeden z možných dôsledkov pôsobenia husitov v severnom Uhorsku sa zvykne uvádzať poslovenčenie niektorých miest. Ak uvážime, že husiti pôsobili dlhší čas v troch mestách (Skalica, Topoľčany, Trnava), z ktorých dve boli zrejme prevažne slovenské a len Trnava skôr slovensko-nemecká, dá sa s týmto záverom polemizovať. Možno však predpokladať, že slovakizácia severouhorských miest potvrdila v 15. storočí trend, ktorý sa dá v určitých náznakoch vidieť už v predošlom storočí. Nepopierateľným dôsledkom husitských vojen sú však aj hospodárske škody v mestách i na dedinách, náklady na vydržiavanie vojsk, poplatky, ktoré muselo obyvateľstvo platiť husitom, či výkupné za ich odchod.

Keď bol v roku 1918 vytvorený československý štát, pokúsili sa politické a intelektuálne elity vytvoriť z husitských dejín jeden z ideologických pilierov štátnosti a „československého národa“. Tento pokus však nebol úspešný, keďže pre Slovákov a Čechov hralo husitstvo úplne inú úlohu. V slovenskom prostredí dokázala husitská tradícia osloviť najmä veľkú časť evanjelikov, no pre katolícku väčšinu obyvateľstva bolo toto pôsobenie vnímané negatívne nielen pre vojenskú konfrontáciu, ale aj pre obsah učenia Jána Husa a jeho nasledovníkov.