Prvá svetová vojna a stredná Európa

Prvá svetová vojna patrí medzi konflikty, ktoré mali počas svojho priebehu, ako aj po svojom skončení obrovský vplyv na geopolitické usporiadanie strednej Európy. Pre mnohé etniká žijúce v tomto priestore (Poliaci, Česi, Slováci) jej koniec znamenal možnosť vybudovania si vlastného štátu bez nadvlády inej entity, pre ďalšie zas porážka znamenala, resp. dodnes predstavuje národnú traumu. Vypuknutiu tzv. Veľkej vojny predchádzala kríza, ktorú spôsobil atentát na následníka rakúsko-uhorského trónu Františka Ferdinanda d'Este a jeho manželku. Atentát z 28. júna 1914 bol pomyselným spúšťačom rady reakcií, ktoré však neboli okamžite viditeľné a časť európskeho obyvateľstva prijalo správu o atentáte pomerne vlažne. Súviselo to aj s tým, že v tomto období boli atentáty na šľachticov a vysoko postavených politikov častejšie a verejnosť preto nebola až v takom šoku. Situácia sa začala meniť v dňoch nasledujúcich po tomto incidente, keď časť rakúsko-uhorských politikov videla v reakcii na atentát možnosť na obhájenie útoku na Srbsko. Vzťahy medzi Rakúsko-Uhorskom a Srbskom boli už roky napäté, pričom ich vývoj zásadne ovplyvnili balkánske vojny a anexia Bosny a Hercegoviny Rakúsko-Uhorskom. To, že by Srbsko mohlo byť vnímané ako hrozba pre rozsiahlu habsburskú monarchiu čo i len propagandisticky, len ukazuje mieru krízy, v akej sa rakúsko-uhorská monarchia nachádzala na začiatku 20. storočia.

Snahu o vojenské riešenie situácie so Srbskom podporovala časť politikov v mylnej domnienke, že Francúzsko ani Veľká Británia nepôjdu do rozsiahleho európskeho konfliktu pre spor Rakúsko-Uhorska so Srbskom. Je však zaujímavé, že hlavný spojenec Rakúsko-Uhorska – nemecké cisárstvo na čele s Wilhelmom II. – bolo práve tou krajinou, ktorá mala plány v strednej Európe a tie boli v priamom rozpore s plánmi habsburskej monarchie.

Haličský front

Dňa 28. júla 1914 Rakúsko-Uhorsko vyhlásilo Srbsku vojnu a deň nato dunajská flotila začala ostreľovať Belehrad. Na základe vzájomne previazaných zmlúv sa spustila reťazová reakcia, keď sa vo vojnovom konflikte ocitla väčšina kontinentálnej Európy. Veľká Británia sa do konfliktu pripojila po tom, ako Nemecko porušilo belgickú neutralitu pri útoku na Francúzsko. Jedným z najväčších prekvapení prvej fázy vojny s ohľadom na región strednej Európy bola ruská ofenzíva v Karpatoch. Ruské vojnové plány rátali s eventualitou vedenia konfliktu proti Rakúsko-Uhorsku i Nemecku zároveň. Ofenzíva mala smerovať dvomi smermi: na juh, na územie, ktoré obývali južní Slovania, a severne, smerom na Horné Sliezsko, odkiaľ mali ruské jednotky preniknúť do Čiech. Na jeseň 1914 bol v Rusku pripravovaný nový mobilizačný plán, ale vypuknutie vojny jeho prijatie prerušilo a postupovalo sa teda podľa starého mobilizačného plánu. Strategickým prekvapením zo strany ruského generálneho štábu bolo to, že začal ofenzívu ešte pred skončením samotnej mobilizácie. S pomalým nástupom ruských vojsk na bojiská rátali vojenské plány Ústredných mocností, keďže si uvedomovali zlú infraštruktúru a možnosti presunov v ruskej ríši. Práve tento čas, kým ruské jednotky nastúpili do bojov, mal byť využitý na bleskový úder na západnom fronte a následný presun jednotiek na východ. Neúspech bleskovej vojny na západe a rýchly nástup ruských vojsk zásadne ovplyvnili vývoj prvej svetovej vojny. Ruské jednotky začali s ofenzívou vo Východnom Prusku a v Haliči. Napriek porážke pri Tannenbergu a ústupu z Východného Pruska sa Rusom na haličskej časti frontu podarilo zatlačiť rakúsko-uhorské vojská za Vislu a Dunajec a postupovať ku Karpatom. Tento prekvapivý útok spôsobil prvú vážnu roztržku medzi Nemeckom a Rakúsko-Uhorskom. Obava z toho, že sa ruským vojskám podarí prekročiť Karpaty a následne budú môcť smerovať do Uhorska, prinútila nemecké velenie k tomu, aby posilnilo východný front deviatimi divíziami. Mocenské pozície medzi Rakúsko-Uhorskom a Nemeckom boli jasne dané v tom, že Rakúsko-Uhorsko muselo súhlasiť s tým, že sa na celom východnom fronte vytvorí spoločné velenie, čo de facto znamenalo, že velenie prevzali Nemci. Do jednotiek cisárskej a kráľovskej (ďalej c. a k.) armády museli narukovať na základe mobilizácie aj príslušníci národov habsburskej monarchie. V niektorých bojoch na východnom fronte to viedlo de facto k bratovražedným bojom, keď proti sebe bojovali jednotky ruskej a rakúsko-uhorskej, resp. nemeckej armády, v ktorých sa nachádzali vojaci napr. poľského pôvodu.

Dôsledky ruského postupu

Ruský postup znamenal okrem strategického úspechu aj to, že sa lokálne obyvateľstvo napr. na dnešnom severovýchodnom Slovensku dostalo do priameho kontaktu s vojnovými operáciami a všetkými negatívnymi faktormi, ktoré sú s nimi spojené. Obyvateľstvo bolo vystavené, vďaka blízkosti ruských jednotiek, nevyhnutne aj ruskej propagande, pritom je však dôležité uviesť, že časť obyvateľstva k týmto názorom prirodzene inklinovala, čo ovplyvnilo aj rozdielne správanie jednotlivých vojsk voči civilnému obyvateľstvu. Ruská armáda totiž dostala rozkaz na to, aby sa voči slovanskému obyvateľstvu správala priateľsky, čo malo byť propagandisticky využité, zatiaľ čo c. a k. armáda pochopiteľne rátala s vernosťou lokálneho obyvateľstva a nevyvíjala veľkú snahu o získanie sympatií. To, že v prípade správania sa ruského vojska išlo naozaj o plnenie rozkazov s cieľom propagandistického využitia, jasne dokazuje správanie ruských jednotiek pri ústupe z poľských území v roku 1915. Situácia sa nezmenila v prospech poľského obyvateľstva ani po odchode ruských jednotiek – nemecké vojská rekvirovali strategické suroviny, ako napr. oceľ, vlnu, ale aj minerálne oleje. Rekvizície prebiehali v takej veľkej miere, že spôsobovali nútené odstávky tovární, ktorých vybavenie sa podarilo uchrániť pri ústupe ruských jednotiek.

Ruský postup nebudil nádeje len medzi obyvateľstvom na obsadených územiach, ale aj medzi elitami národov, ktoré nemali záujem o zotrvanie v habsburskej monarchii. Jedným z najznámejších predstaviteľov, ktorý dúfal v úspech ruskej ofenzívy, bol český politik Karel Kramář. Ten ešte pred vypuknutím konfliktu vypracoval plán tzv. Slovanskej ríše, na ktorej čele mal stáť predstaviteľ z rodu Romanovcov. V tejto ríši sa okrem iných mala nachádzať aj väčšina územia strednej Európy.

Plány na povojnové usporiadanie strednej Európy

Plány mnohých národov Uhorska boli spojené s tým, ako sa bude vyvíjať situácia na frontoch. Zatiaľ čo maďarskí politickí predstavitelia pochopiteľne dúfali v úspech vo vojne, mnohí poľskí, českí, ale aj slovenskí politici si uvedomovali, že možné štátoprávne zmeny v monarchii sa budú dať uskutočniť len v momente zásadného oslabenia v prípade porážky, resp. rozbitia monarchie a vytvorenia menších „národných“ štátov. Napriek existencii viacerých plánov týkajúcich sa aj územia dnešného Slovenska, ako bola napr. Kramářova Slovanská ríša alebo voľné spojenie Slovenska s Ruskom, teda návrh, ktorý vypracoval Ján Kvačala, najperspektívnejším sa stal plán na vytvorenie spoločného československého štátu, ktorý presadzoval Tomáš Garrigue Masaryk. Všetky tieto plány mali spoločnú jednu zásadnú vec – ich tvorcovia si uvedomovali, že akákoľvek zásadná zmena v prospech českého, resp. slovenského obyvateľstva je nevyhnutne spojená s porážkou Ústredných mocností a s rozbitím habsburskej monarchie. Viera v skoré ukončenie konfliktu a vo víťazstvo ruských zbraní v boji proti jednotkám Ústredných mocností narazila na tvrdú realitu po bitke pri Gorliciach v máji 1915, keď sa podarilo zatlačiť ruské jednotky ďaleko na východ.

Vznik československých a poľských légií

Na obnovenie v minulosti existujúcich štátnych útvarov či vznik nových bolo nevyhnutné rozbiť a následne zásadne premeniť politickú mapu Európy. Tento fakt si uvedomovali mnohí predstavitelia opozície (domácej i zahraničnej), ale istý čas s takouto radikálnou požiadavkou nesúhlasili predstavitelia štátov Dohody, najmä Veľká Británia a Rusko. Už spomínaný Masarykov plán na vytvorenie spoločného štátu Čechov a Slovákov prešiel značným vývojom aj vzhľadom na to, že reagoval na vývoj samotného konfliktu. Veľmi dôležitým momentom pre úspech týchto plánov bolo nadviazanie spolupráce s Milanom Rastislavom Štefánikom a vytvorenie dnes už legendárneho triumvirátu Masaryk – Štefánik – Beneš, ktorý napriek často odlišným postojom v niektorých otázkach dokázal presvedčiť predstaviteľov Dohody o dôležitosti vzniku samostatného štátu Čechov a Slovákov. Dôležitým faktorom, ktorý podporil ich politické snaženie, bola existencia československých légií, teda jednotiek štátu, ktorý de iure ešte neexistoval. Práve ich bojové nasadenie na frontoch prvej svetovej vojny zásadne posilnilo ideu vzniku samostatného štátu.

Napriek tomu, že légie retrospektívne predstavovali základný kameň vzniku samostatného štátu, realita pri ich kreovaní nebola jednoduchá. Prvá jednotka, ktorú tvorili primárne českí krajania žijúci vo Francúzsku, bola rota „Nazdar“, ktorá vznikla ešte v roku 1914 a bola zaradená do 2. pohotovostného pluku francúzskej Cudzineckej légie. Jej nasadenie malo pomerne krátky charakter, keďže v bojoch pri Arrase utrpela rota také rozsiahle straty, že prestala ako celok existovať a jej preživší členovia v ďalších rokoch bojovali v rámci 2. pluku marockej divízie na viacerých miestach západného frontu. Práve Francúzsko, vzhľadom na svoje vlastné rozsiahle straty, malo eminentný záujem na vytvorení jednotiek tvorených z cudzích a de facto „nepriateľských“ štátnych príslušníkov. V prípade budúcich príslušníkov československých légií bol problémom ten fakt, že rakúsko-uhorská armáda, teda armáda, z ktorej pochádzala značná časť prebehlíkov a zajatcov, ktorí tvorili československé légie, na západnom fronte väčšinu času nepôsobila. Najväčším rezervoárom „živej sily“ budúcich légií sa stal východný front, kde sa sústreďovali rakúsko-uhorské jednotky so značným podielom odvedencov z územia dnešného Slovenska a Česka. Už v septembri 1914 vznikla v Kyjeve tzv. Česká družina. V najbližších troch rokoch od vzniku tejto jednotky jej členovia plnili primárne prieskumné úlohy, pričom boli často oblečení do uniforiem c. a k. armády a tak prenikali do nepriateľského tyla a získavali informácie. Zároveň je nutné zdôrazniť, že v prvej fáze konfliktu primárnu časť tejto jednotky tvorili krajania žijúci v českých komunitách v Rusku a slovenského elementu v nich bolo minimálne, čo sa však postupne, aj s nárastom veľkosti jednotky, zlepšovalo.

Pri kreovaní československých légií bolo veľmi dôležité to, aby sa ruských predstaviteľov podarilo presvedčiť o význame týchto jednotiek a taktiež o tom, aby časti z nich bolo v budúcnosti umožnené odísť z Ruska a byť nasadení na západnom fronte. Napriek komplikáciám, ktoré spôsobovala okrem iného aj nestabilná politická situácia v Rusku, ktorá vyvrcholila vo Februárovej a v Októbrovej revolúcii, sa podarilo légie v Rusku vytvoriť a zapojiť do bojov. Tou najlegendárnejšou bitkou, ktorá sa neskoršie stala aj súčasťou dobovej československej propagandy v medzivojnovom období, bola bitka pri Zborove. Uskutočnila sa v rámci tzv. Kerenského ofenzívy v júli 1917. Poľské légie na rozdiel od československých boli aktívne už od začiatku vojny a zúčastnili sa bojov proti ruským vojskám v Haliči aj v Karpatoch. Najpočetnejšou poľskou ozbrojenou formáciou v cudzine bola tzv. modrá armáda (Błękitna Armia), ktorej velil generál Józef Haller a pozostávala zo stotisíc vojakov. Kreovanie tejto jednotky siaha, podobne ako v prípade československých légií, do roku 1914. Armáda však oficiálne vznikla až v roku 1917 a zúčastnila sa bojov napríklad v okolí Champagne a vo Vogézach.

Význam československých aj poľských légií bol veľký aj v období po uzavretí prímeria v novembri 1918. Československí legionári v Rusku sa aktívne zapojili do bojov v ruskej občianskej vojne, pričom ich spolubojovníci, ktorí pôsobili v légiách vo Francúzsku či v Taliansku, aktívne bojovali pri vytváraní hraníc Československej republiky. Podobne aj príslušníci poľských jednotiek (či už légií, alebo regulárnych oddielov) aktívne participovali pri bojoch, ktoré sprevádzali búrlivé obdobie po uzatvorení prímeria. Nasadenie skúsených jednotiek s dostatočne vysokou morálkou bolo jedným z kľúčových faktorov, ktorý ovplyvnil vytyčovanie hraníc v povojnovej strednej Európe.

Okrem politickej aktivity podporenej činnosťou vojenských oddielov bol pre región strednej Európy veľmi dôležitý posun v názoroch Spojencov voči myšlienke likvidácie Rakúsko-Uhorska a vzniku menších štátov. K zmene zásadne prispel aj vstup Spojených štátov amerických do vojny, postoj prezidenta Woodrowa Wilsona a uverejnenie jeho známych 14 bodov, pričom jedným z najdôležitejších pre národy rakúsko-uhorskej monarchie bolo právo na sebaurčenie. V prípade strednej Európy je nutné uviesť, že právo na sebaurčenie malo svoje limity, keďže aj v novovzniknutých štátoch zostali značné národnostné menšiny, a teda nové štáty prebrali do istej miery aj národnostné problémy Rakúsko-Uhorska.

Dôsledky konfliktu

Boje prvej svetovej vojny skončili 11. novembra 1918, teda v deň, keď si pripomíname deň vojnových veteránov. V tento deň začalo platiť prímerie, avšak napätie a konflikty, ktoré boli priamym následkom prvej svetovej vojny, pokračovali naďalej. Na troskách rakúsko-uhorskej monarchie, ruského cárstva a nemeckého cisárstva vzniklo niekoľko nových, ako aj obnovených štátnych útvarov, ktoré mali záujem o zisk čo najväčších území, čo v pomerne malom priestore európskeho svetadielu nevyhnutne znamenalo konflikty pri sporoch o vytýčenie nových hraníc. Spory spojené so snahou o získanie čo najväčšieho územia zasiali do povojnového sveta problémy, ktoré o dvadsať rokov neskôr zneužilo totalitné nacistické Nemecko. Porazené štáty, zbavené svojej predošlej skutočnej i domnelej veľkosti, mali značné problémy vyrovnať sa s menším územím, ktoré často nedokázalo uživiť veľké mestá bývalej monarchie (napr. Viedeň). Mnohí obyvatelia si po porážke ochotne osvojili rôzne mýty, ktoré mali vysvetliť dôvod ich prehry, ako napríklad legenda o bodnutí do chrbta a zrade sociálnodemokratických politikov. Tieto postoje a neschopnosť väčšiny dobových elít pomenovať skutočné dôvody porážky Ústredných mocností v kombinácii s hospodárskymi problémami po vojne, resp. koncom 20. rokov, spôsobili nárast podpory totalitných a autoritatívnych režimov. Tie napokon, po dvadsiatich rokoch „mieru“, viedli k vypuknutiu druhej svetovej vojny – ďalšieho globálneho vojnového konfliktu, ktorý bol v porovnaní s tzv. Veľkou vojnou z rokov 1914 – 1918 ešte brutálnejší.