Koncept migrácie v staroveku a vo včasnom stredoveku
V historických vedách má migrácia špecifické miesto. Pochopiteľne, súvisí to s tým, že presuny väčších alebo menších ľudských skupín zásadne vplývali na vývoj konkrétneho spoločenstva, históriu daného územia alebo ľudstva ako takého. V najvšeobecnejšej definícii „migrácia“ znamená zmenu sídliska alebo premiestňovanie skupiny obyvateľstva. Opisy pohybov spoločenstiev, kmeňov či národov sú tak aj súčasťou najstarších zachovaných písomných pamiatok. Latinský termín, od ktorého je dnešné slovo odvodené – sloveso migrāre –, uviedol v takomto význame ako prvý pravdepodobne rímsky historik Ammianus Marcellinus. Rovnako ako v jeho prípade, aj opisy migrácií v starších či mladších textoch boli ovplyvnené intelektuálnym a kultúrnym prostredím autorov a nemuseli sa zhodovať s historickou realitou. Bez ohľadu na to, aké boli skutočné okolnosti či priebeh migrácií, ich interpretácia v historických zdrojoch často podliehala vplyvu starších, a preto overených vzorcov.
Koncept migrácie a zakladateľské mýty
Dôvodmi pre ich preberanie bola učená tradícia, ktorá súvisela s úctou, akú požívali práce veľkých autorov minulosti. Niektoré z prejavov či zo znakov (rozmer, vzdialenosť, priebeh) opisovaných migrácií mohli byť v porovnaní so vzormi vplyvných historických prác modifikované. Čo zostávalo nemenné, bol význam migrácií. Predstavovali zásadný historický moment či udalosť, ktorá formovala celý ďalší vývoj spoločenstva.
Historické zdroje ukazujú, že počas storočí migrácia naberala stále pevnejšiu formu konceptu s viac-menej stabilnými znakmi. Zdrojmi obsahu a sémantiky konceptu boli predovšetkým naratívy o migráciách, ktoré mohli byť súčasťou väčších historických konštrukcií. V rámci nich mali rozprávania o putovaní funkciu takzvaných „zakladateľských mýtov“. Migrácia predstavovala najstaršie dejiny spoločenstva a definovala tak aj jeho pôvod. Vysvetľovala tiež počiatok politicko-spoločenskej organizácie, vzťahy medzi jednotlivými skupinami v rámci nej aj vzťah daného spoločenstva „smerom von“, voči ostatným.
Koncept migrácie bol však tvorený aj informáciami o migráciách, zapísanými napríklad v kratších historicko-etnografických správach, ktoré nie je možné nazvať rozprávaniami. V niektorých prípadoch je nemožné identifikovať, či bola daná správa tiež prebratá z uceleného naratívu. Každá z týchto foriem sa zaslúžila o tvorbu rámca predstáv o putovaní a presunoch skupín ľudí z jedného miesta na druhé.
Pôvodnými vzorcami pre chápanie a zobrazovanie migrácií bol Starý zákon, grécka a rímska historiografia. Na týchto základoch neskôr stavali „barbarské“ rozprávania o pôvode kmeňov (origo gentis), ktoré znaky a významy migrácie potvrdili a vytvorili tak istý štandard pre neskoršiu stredovekú, novovekú aj modernú vedu. To, ako boli migrácie v najstarších zdrojoch opisované, ovplyvňovalo, ako boli aj ďalšie (z tohto pohľadu „mladšie“) presuny skupín a spoločenstiev interpretované. Koncept a jeho významy nepopierateľne zasiahli do interpretácií moderných vedeckých disciplín, ktoré pomocou migrácie neraz určujú počiatok národných dejín, kultúrnych tradícií alebo kontinuity štátnosti.
Biblické vzorce konceptu migrácie
Zásadnou autoritou, ktorá vplývala na neskoršie stredoveké a novoveké naratívy, bol nesporne Starý zákon. Práve z neho intelektuáli neskorej antiky a včasného stredoveku prevzali motívy, ktoré sa v absolútnej väčšine vyskytujú v opisoch migrácií ľudských spoločenstiev. Išlo predovšetkým o „rozmer“ presunov, jednak v zmysle prekonávaných vzdialeností, ale tiež početnosti migrujúcej skupiny.
Iným momentom, ktorý zo starozákonných opisov natrvalo prešiel do „myšlienkového obrazu“ migrácie bolo, že presun skupiny mal zásadný význam pri definovaní jej pôvodu a identity. Exodus Izraelitov z Egypta, dobytie zasľúbenej zeme, putovanie potomkov Noeho synov, čiže budúcich národov od babylonskej veže, to všetko boli príbehy so zásadným dosahom na predstavivosť a vedu kresťanskej Európy.
Biblické rozprávania vďaka svojej váhe a univerzalite ustanovili kľúčové črty pre všetky neskoršie narácie o migrovaní ľudských spoločenstiev. Kanonizácia starozákonnej paradigmy učencom Izidorom zo Sevilly, doplnená o rímsku terminológiu, mala za následok, že pôvod jednotlivca a národa bol jednak definovaný jazykom a tiež všeobecne s pomocou predstavy o migrácii, konkrétne o putovaní z roviny v krajine Šinár od babylonskej veže.
Starogrécke vzorce konceptu migrácie
Druhú množinu vzorcov, do ktorej boli starozákonné prvky neskôr doplnené, predstavuje grécka a rímska historiografia a etnografia. V antike vo všeobecnosti vládol dopyt po príbehoch o „počiatkoch“, o pôvode národov, zakladaní miest či štátov. Motív migrácie bol skoro ich povinnou súčasťou, pričom často významovo prevyšoval či úplne prekrýval iné obsahové prvky a línie rozprávania. Všeobecne sa dá povedať, že v chápaní a vysvetľovaní počiatkov spoločenských skupín a dejín bola koncepcia migrácie, v porovnaní s predstavou o odvekom osídlení, používaná v úplne prevažujúcej miere.
Podľa gréckeho historika Hérodota skoro všetci „Gréci“ spájali svoj pôvod s migráciou. Iný grécky historik Thukydidés tak chápe počiatok dejín celej Helady. „Zmeny miesta“ (gr. metanastáseis) pre autora symbolicky znamenajú začiatok a predpoklad „novej doby“ – „chaos“, z ktorého vznikol svet. Migrácie Dórov a Iónov spolu s trójskou vojnou predstavovali pre gréckych autorov tri základné osi dejín, od ktorých odvíjali rozprávania o putovaní jednotlivých skupín. Pomocou historicko-mýtických udalostí vysvetľovali dobovú realitu, teda prítomnosť gréckeho obyvateľstva na Peloponéze, v Egejskom mori a Malej Ázii.
Rozprávania mali prevažne stabilnú štruktúru. Často v nich vystupoval heros eponym (Ión, Hellén, Achaeus), ktorý „konal“ za celé spoločenstvo a reprezentoval jeho genealogický počiatok. Typická je tiež identifikácia skupín so staršími menami (Aténčania boli Ióni, Sparťania Dóri).
Špecifickou črtou opisovaných migrácií bolo násilie. Presuny boli zobrazované prevažne ako lúpežné, dobyvačné nájazdy či vpády, alebo ako takýmito útokmi vynútené. Vo väčšej miere sa tieto črty objavovali viac pri „barbarských“ skupinách než pri spoločenstvách gréckych mestských štátov. Presuny sa v týchto rozprávaniach vždy týkali celých kmeňov. Migrácie mali tiež rovnakú mechaniku. Odchod jednej skupiny bol často vyvolaný príchodom druhej, alebo naopak, odchod jednej skupiny umožnil príchod druhej. Obraz navzájom kauzálne prepojených presunov v antickej gréckej historiografii bol pomenovaný „reťazová migrácia“.
Tento aspekt má ako súčasť konceptu migrácie svoje stabilné miesto aj v interpretáciách súčasnej historiografie a archeológie. Paradoxne, pre tvorbu konceptu nebolo dôležité, či opisy gréckych autorov zachytávali faktické, reálne presuny spoločenstiev. Niektoré z pohybov „barbarských“ kmeňov či gréckych skupín môžeme doložiť pomocou metód historických vied (zakladanie gréckych miest v Egejskom mori), iné zostávajú predmetom diskusie (migrácia Dórov).
V každom prípade rovnaké črty charakterizovali zo súčasného pohľadu fiktívne, ako aj reálne presuny kmeňov či spoločenstiev. Je preto nevyhnutné brať s rezervou dôvody migrácií (tlak ďalších skupín), ich formu (presun celého spoločenstva), priebeh (dobyvačné ťaženie) a dosahy (výmena obyvateľstva na danom území). Tieto znaky sa stali pevnou súčasťou opisov putovaní a presunov v historických zdrojoch. Potenciál sémantiky migrácie pri vysvetľovaní „pôvodu“ (spoločnosti) a predstavovaní „počiatku“ (organizácie, štátu) potvrdili intelektuáli rímskej republiky a cisárstva.
Koncept migrácie a rímska historiografia
Koncept migrácie sa v rímskom kultúrnom milleu objavil s transferom gréckej vedy, mýtov a ich vzorcov. Vo formulácii počiatku rímskych dejín vďaka svojej atraktivite a v rámci konkrétnych politických okolností prevážila migračná koncepcia pôvodu Rimanov. Existujúca predstava o autochtónnom pôvode, ktorá bola súčasťou rovnakej množiny mýtov ako rozprávanie o Romulovi a Rémovi, bola zatlačená do úzadia.
V chronológii najstarších dejín Ríma bol príbeh o dvojčatách vychovaných vlčicou umiestnený až „za“ príchod Trójanov. V historicko-mýtickej časovej rovine sa príbeh o zakladateľovi mesta Rím odohral až po príchode Aenea a jeho trójskej družiny do Itálie. Primárnym faktorom, ktorý ovplyvnil prijatie konštrukcie migračného pôvodu Rimanov, bolo ovládnutie moci v republike a transformácia štátu Octavianom Augustom. Už storočia pred vytvorením principátu boli po celom Stredomorí rozšírené príbehy o zakladaní miest hrdinami trójskej vojny či celkovo o gréckom a trójskom pôvode komunít.
Viaceré z vplyvných rímskych klanov či „veľkorodín“ (gentes) odvíjali svoje dejiny od trójskeho hrdinu Aenea či bájnych členov jeho družiny. Z týchto však jednoznačne vyčnieva gens Iulia, ktorého najznámejším príslušníkom bol Gaius Iulius Caesar. Práve adoptívny syn Caesara – prvý rímsky cisár Octavian – „rodinnú históriu“ svojho otca nielen adoptoval, ale spravil z nej východiskový bod oficiálnych dejín Ríma a populi Romani v rámci širokej formulácie imperiálnej ideológie. Migračný – trójsky – pôvod Rimanov bol za jeho vlády zvečnený v texte Eneidy a kánonizovaný v monumentálnom diele rímskeho historika Tita Livia.
Zakomponovanie motívu migrácie do formulácie počiatku rímskych dejín a pôvodu Rimanov poskytlo konceptu výrazné opodstatnenie a atraktivitu. Rímska historiografia potvrdila jeho úlohu ako „rozumového obrazu“ pri interpretovaní fundamentálnych skutočností (pôvod spoločenstva) a historických udalostí (počiatok štátu). Iným prejavom vplyvu konceptu bolo, že pri opisoch migrácií, ktoré považujeme za historické, boli niektoré ich črty a prejavy upravené alebo zveličené, a to podľa vzorcov antickej historiografie (výmena obyvateľstva, násilie, kauzalita pohybov, úloha herosov). Prejavilo sa to v rímskych opisoch „barbarských“ migrácií a predovšetkým vo vlastných rozprávaniach gentes včasného stredoveku. Pohyb a mobilita boli akoby charakteristickými črtami „barbarov“, ktoré súviseli s ich „vrodenou nestabilitou“.
Príčiny migrácií kmeňov boli v rímskej spisbe rovnaké a zodpovedali predstavám o živote v barbaricum: populačný rast (neúmerný zdrojom daného územia), klimatické podmienky (klíma „severu“), túžba „barbarov“ po zlate a ich typická bojovnosť. Príkladom opačnej reflexie „barbarského fenoménu“ migrácie sú dvaja autori, ktorí sú v zásade prekurzormi rímskej historickej etnografie – Caesar a Tacitus. Ani jeden z nich nespájal pôvod germánskych skupín, respektíve Galov, s migráciami, ani neuvádzal, že by spoločenstvá také mýty alebo pamäť pestovali. Vo svojich opisoch, okrem malých výnimiek, zachytávajú presuny kmeňov len minimálne. Paradoxne, práve Germáni boli hlavnými predstaviteľmi takzvaného veľkého sťahovania národov.
Veľké sťahovanie národov
Obdobie od 4. do 6. storočia sa stalo „symbolom“ migrácií. V porovnaní s včasnejšími migráciami sú presuny kmeňov takzvaného veľkého sťahovania symptomatické novými prejavmi. V historických vedách obdobie sprevádzajú pridružené významy, neraz ustálené v dichotomických pozíciách (zánik – začiatok; antický Rím – „temný“ stredovek; civilizácia – „barbari“; kultúra – deštrukcia).
Migrácie Gótov, Vandalov a Hunov (ktorí ich mali v súlade so schémou „reťazovej migrácie“ zapríčiniť) sa v starších textoch interpretovali v podstate ako kataklizmatické udalosti a fatálne údery, ktoré rozbili podobu dovtedajšieho sveta. Skutočný vplyv na dejiny Ríma a vôbec európskeho kontinentu (akokoľvek v prameňoch či v historiografii preexponovaný) podobne ako predpokladané rozmery a početnosť presunov ovplyvnili adjektívum „veľké“ v pomenovaní obdobia. Nesporne tomu napomáhal jazyk a štylistické obraty súdobých rímskych autorov, predovšetkým Ammiana Marcellina, Zosima, Priska či Orosia, ktorí opisovali tieto procesy pomocou zaužívaných klasických vzorcov.
Stereotypne neboli zobrazovaní iba „aktéri“, ale aj motivácia či priebeh migrácií (preľudnenie, severská klíma, vzájomný tlak skupín, masovosť). Moderná historiografia prehodnotila viaceré zo sprievodných aspektov týchto procesov, počínajúc vzťahom „barbarov“ a Rimanov cez priebeh a prejavy migrácií až po ich reálny dosah na rozklad či zánik rímskej správy.
Koncept migrácie, ktorý bol doteraz formovaný antickou spisbou, prišiel do ďalšieho evolučného momentu. Európske gentes, teda kmene, ktoré získali kontrolu nad bývalými územiami Ríma, prevzali existujúce grécke, rímske a starozákonné vzorce a efektívne ich zakomponovali do rozprávaní o vlastných dejinách. V takzvaných origines gentium, príbehoch o pôvode kmeňov, ktoré sú súčasťou väčších alebo menších historických prác, je motív migrácie esenciálny.
Autori týchto dejín (Jordanes, Fredegar, Pavol Diakon, Beda Ctihodný, Widukind) zveličovali rozsah, vzdialenosti a priebeh migrácií. Často vykresľovali príchod spoločenstva na dané územie ako „záplavu“ alebo rýchlo rastúcu „vlnu“ (Sasi v Británii). Migračnú vlnu podľa toho malo sprevádzať vyháňanie alebo likvidácia pôvodného obyvateľstva (Góti mali vyhnať Vandalov, Sasi Durínkov, Gepidi Burgundov). Pohyby gentes opisovali ako presuny celých kmeňov, často v určitej línii (Longobardi, Góti), počas ktorých prekonali veľké vzdialenosti (Longobardi a Góti zo Skandze, resp. Skýtie). Dôveryhodnosť údajov vo vzťahu k týmto črtám migrácií spochybnila do značnej miery veľká časť súčasných historikov.
Včasnostredoveké rozprávania kmeňov potvrdzujú, že migrácia bola v interpretácii dejín chápaná ako primárny konštitučný prvok. Vysvetľovala počiatok a dejiny spoločnosti a tiež korene jej organizácie (regnum). Najlepšie to dosvedčuje fakt, že zo všetkých zachovaných stredovekých rozprávaní (o pôvode kmeňa, založení štátu) je iba jedno, ktoré migráciu neobsahuje, a to pôvode Britov v De excidio et conquestu Britanniae, zapísané svätým Gildasom. Dôkazom toho, že predstava o migrácii (koncept migrácie) bola v opisoch udalostí historickými zdrojmi štandardom, je tiež fakt, že rozprávanie o putovaní dopĺňali do konštrukcií najstarších dejín aj spoločenstvá, ktoré v skutočnosti svoje sídla skoro vôbec (alebo vôbec) nemenili. Najlepším príkladom tohto tvrdenia sú Frankovia.
