Koncept národa v strednej Európe v ranom stredoveku
Spoločenstvo, ktoré nazývame v súčasnom jazyku „národ“, „kmeň“ alebo „ľud“ sa v latinsky písaných prameňoch uvádzalo ako natio, gens a populus. Etymológia prvých dvoch slov naznačuje, že označovali skupiny ľudí, ktorých spájal spoločný pôvod. Výraz gens sa odvodzuje od latinského slovesa gignere, čiže „rodiť“, respektíve „rodiť sa“ a natio od slovesa nasci („vulgarizované“ aj ako nascere), ktoré v preklade znamená „byť narodený“. V závislosti od kontextov bol gens tiež označením pre „rod“ alebo „klan“. Etymológia tretieho z termínov, ktorým sa v stredoveku označovali národy, populus, je menej jednoznačná. Zvykne sa spájať so slovesom plere, s významom „plniť“, etruským poplos, ktoré znamenalo „vojsko“, alebo gréckym plêthos, ktoré sa dá preložiť ako „väčšina“, „veľké množstvo“. S ohľadom na spoločensko-kultúrne, intelektuálne, či chronologické kontexty ho prekladáme do slovenčiny tiež ako „ľud“. Výraz môžeme interpretovať aj vo význame „populácia“, „(všetci) ľudia“, „obyvateľstvo“ určitého územia, alebo v prenesenom zmysle neraz aj ako „štát“.
Napriek definíciám starovekých a stredovekých učencov sa používanie termínov gens, natio alebo populus v období neskorej antiky ani stredoveku neriadilo stanovenými pravidlami. Dôvodom bolo, že ich obsah nebol „štandardizovaný“ ani v dobe historikov a etnografov rímskeho cisárstva, ani v čase franských letopiscov, či stredoeurópskych kronikárov včasného stredoveku. Je skôr snahou historikov definovať trvalý sémantický obsah predmetných termínov a hľadať za ich aplikáciou v danom texte, alebo viacerých viac či menej súčasných textoch, konkrétnu intelektuálnu normu.
Na označenie skupín, ktoré v slovenskom jazyku predstavujú „kmeň“ alebo „národ“ sa všeobecne najčastejšie používa termín gens. V rovnakom čase mohol pojem označovať rodinu, počtom alebo územím väčší, či menší kmeň, podobne tak viac kmeňov, samostatných politických entít, spojených autorom do jedného celku. Zoskupenie ľudí, ktoré sa takýmto termínom v prameňoch označovalo, nemuselo dokonca u konkrétneho autora reflektovať virtuálne či reálne príbuzenstvo (klan, kmeň, národ). „Príslušnosť“ ku skupine mohla mať aj iné pozadie a gens tak mohol byť aj vojskom, alebo náboženskou skupinou, „pohanov“.
Gens, natio a populus v rímskej terminológii
V období Rímskeho kráľovstva a republiky sa termínom gentes označovali mnohogeneračné, široké rodiny, alebo klany, pôvodne patricijov, neskôr aj plebejcov. Najstaršie gentes, ako Aemilii, Fabii, Pinarii, Cornelii odvodzovali svoj pôvod a korene od udalostí a postáv najstarších rímskych dejín. Centrálnym (seba)identifikačným elementom a prejavom prináležitosti ku konkrétnej rodine bol jej nomen, pôvodne meno bájneho predka, „praotca“ rodiny. Nomen bol zároveň skutočným druhým menom jednotlivca (za praenomen). V symbolickej rovine sa gens charakterizoval a prezentoval udržiavaním špecifického rodinného kultu alebo božstva. V praktickom zmysle tieto prominentné rodiny predstavovali siete, ktoré cez svoje vzťahy, spojenectvá a vplyv umožňovali svojím členom prenikať do politických a správnych štruktúr. Počas éry principátu však začali strácať na význame, mnohoúrovňová premena štátu a spoločnosti znamenala aj to, že dosiahnutie funkcie alebo úradu bolo stále menej podmieňované príslušnosťou k jednému z rímskych „klanov“.
Podobne sa menil aj pôvodný význam termínu gens, ktorým sa začali primárne označovať spoločenstvá za hranicami Rímskej ríše, barbari. Črtou, ktorá bola pre rímsky aj barbarský gens spoločná, bola predstava o ich spoločnom „pokrvnom“ pôvode. Pod termínom populus chápali rímski autori politické spoločenstvo, ktoré sa opieralo o právo. Konštitučným prvkom takéhoto spoločenstva nebola predstava o spoločnom pôvode (ako je to pri gens a natio), ale systém inštitúcií, respektíve skutočnosť „vyššej“ politicko-správnej organizácie, s ktorou sa daná spoločnosť súhlasí a tak sa s ňou identifikuje. Koncept rímskeho ľudu (populus Romanus) mal predstavovať Rimanov ako civilizačne vyspelejšie spoločenstvo, ktoré malo byť aj takto terminologicky odlíšené od národov, či kmeňov. Významný rímsky rečník Cicero (De re publica, I.39) definoval populus ako spoločenstvo, ktoré vytvára skupina ľudí racionálne, na základe vedomej, všeobecnej a vzájomnej zhody o vlastnej organizácii.
Rímski autori si však uvedomovali existenciu politickej organizácie barbarských gentes, ktorá sa však nemohla porovnávať s rozvinutým systémom rímskych úradov a orgánov, byrokraciou, a vojenskou správou Ríma. Napriek tomu viacerí rímski autori (Tacitus, Ammianus Marcellinus) používali termíny gens a populus často ako synonymá. Dobovú terminológiu používania výrazov gens, natio a populus ovplyvnila takisto postupná kristianizácia Rímskeho impéria a preklady Sv. Písma do latinčiny. Starozákonný „vyvolený národ“, ha´am bol uvedený do latinčiny vďaka termínu populus, pričom ostatné, nežidovské národy, haggōjīm, sa stali gentes. Výrazy gentes a nationes označujú v závislosti od kontextu „národy“ a inokedy „neveriacich“, pričom je zrejmé prekrývanie oboch významov (všetky národy okrem Židov boli neveriace).
Židia Starého zákona predstavovali pre kresťanov zásadný model spoločnosti a na vysvetlenie vzťahov k iným skupinám (etnickým, náboženským) bolo nevyhnutné použiť aktuálny spoločensko-politický slovník. Kresťanskí intelektuáli výkladom Písma a prenesením obsahov latinských termínov, konštituovali kresťanov ako „národ“, alebo „ľud“ (populus Dei). V neskoroantických a včasnostredovekých výkladoch býva tento populus sémanticky totožný s „cirkvou“. Napriek tomu, že v tejto imaginácii mali byť kresťania jedným „národom“ (alebo „ľudom“), bolo samozrejmé, že kresťanský ľud (populus Christianus) sa skladal z ľudí rôzneho pôvodu, z viacerých gentes. Rímska bipolárna konštrukcia konceptov (populus Romanus – barbarské gentes; židovský populus Dei – nežidovské gentes; kresťanský populus Christianus – pohanské gentes) strácala na význame a preto aj termín gens strácal svoju pejoratívnu náplň.
Kompendium definícií rímskeho a kresťanského milieu predstavovalo dielo Izidora zo Sevilly, ktorý pre stredovek zachoval aj vysvetlenie pojmov gens a populus. Gens (aj natio) podľa tohto autora predstavoval „množstvo ľudí vychádzajúcich z jedného počiatku, alebo odčlenením sa od iného národa“ (Etymologiae IX, II.1). Primárnou kategóriou pre Izidora je však jazyk, pretože gentes „pochádzajú z jazykov.“ Keďže podľa Izidora viacero gentes môže hovoriť jedným jazykom, pripája autor aj ďalšie definujúce črty, ktorými sú odlišné zvyky, či „správanie“ a výzbroj (Etymologiae IX, II.97). Termín populus je Izidorom definovaný priamejšie, v zhode s rímskym vzorcom, ako „množstvo ľudí, ktoré je spojené právnym konsenzom a spoločnou zhodou“ (Etymologiae IX, IV.5).
Sťahovanie národov a barbarské gentes
Doba migrácie kmeňov a následné vytvorenie takzvaných „barbarských kráľovstiev“, nástupníckych politických útvarov na bývalých rímskych územiach, predstavujú vo výklade európskych dejín nový stav. V porovnaní s „univerzálnym“ impériom Rimanov (ideologicky prekrývajúcim etnické, kultúrne a regionálne komunity), získal „starý kontinent“ novú tvár ako Európa národov. Množstvo antických a stredovekých barbarských mien má stále svoj identifikačný význam ako vlastné pomenovanie moderných národov alebo etnických skupín, respektíve prešli do označenia geografických či štátnych celkov. Procesy, ktoré boli v staršej literatúre opisované prevažne negatívnym spôsobom, v zmysle „úpadku civilizácie“, sú od polovice 20. storočia v historiografii prehodnocované a obdobie sa skôr interpretuje ako „transformácia rímskeho sveta“. Súčasne sa objavila, najprv v nemeckej a neskôr rakúskej, britskej a inej historiografii, re-definícia povahy „aktérov“ týchto procesov, barbarských gentes. Charakter spoločenstiev bol pojmovo predurčený (a vice versa) aj pomenovaním predmetného obdobia, barbarské skupiny boli a sú v literatúre „národmi“ Veľkého sťahovania národov (nem. Völkerwanderung).
Moderné definície termínu „národ“ deklarujú, že rôzne objektívne charakteristiky (jazyk, územie, materiálna kultúra) v teórii ani v praxi neplatia paušálne a jediným neobíditeľným, konštitučným prvkom „národa“ je vzájomne zdieľaná predstava o danom národe, „národné povedomie“ daného spoločenstva. Stredoveké naratívy z prostredia jednotlivých kmeňov existenciu takej predstavy dokladajú, avšak rozdielom je miera jej prítomnosti, pomer faktického rozšírenia vo vzťahu k celej spoločnosti. Moderné národné povedomie, alebo identita nie je „témou“ iba pre úzky okruh intelektuálov, politických predstaviteľov a spoločenskú elitu. Predstava o stredovekom spoločenstve, označenom gens alebo natio a pocit prináležitosti k nemu, bol však zdieľaný iba malou časťou, či vrstvou spoločnosti.
Revíziu staršieho názoru o biologickej, v zásade „perenialistickej“, podstate národov a kmeňov, po prvý krát predstavil vo svojej práci Reinhard Wenskus. Tento nemecký profesor sformuloval tézu, podľa ktorej sa stredoveké kmene vytvárali z rôznych menších, odlišných skupín a jednotlivcov na základe racionálneho rozhodnutia, alebo geopolitických okolností. V teoretickej konštrukcii kmeňa zohrávala primárnu úlohu centrálna skupina vo vnútri kmeňa (nem. Traditionskern), ktorá bola nositeľom mýtov o spoločnom pôvode, vlastnej histórie a množiny kultúrnych „noriem“. Napríklad gens Gótov, bol v skutočnosti konglomerátom rôznych jednotiek, pozostával iba z malého jadra nositeľov „gótskosti“ a množstva rôznych iných skupín či ľudí, ktorí gótsku identitu zdieľali. V ideovej rovine mechanizmov kmeňovej identity na Wenskusovu teóriu nadviazali rakúski historici Herwig Wolfam a Walter Pohl. Títo autori pripísali značnú váhu príbehom o pôvode kmeňa (origo gentis). Spomenutá nová „epocha národov“ totiž vyprodukovala a písomne zachytila historické rozprávania, ktoré podávajú svedectvo o tom, ako gentes definovali samé seba.
Rozprávanie o „pôvode kmeňa“ je časťou viacerých ranostredovekých historikov – Jordanovho De origine actibusque Getarum (Getica), Decem libros historiarum Gregora z Tours, takzvanej Fredegarovej kroniky, Historia Langobardorum Pavla Diakona alebo Res gestae Saxonicae sive annalium libri tres Widukinda z Corvey. Autori týchto rozprávaní nedefinujú a necharakterizujú kmene podľa tradičných identifikačných kritérií rímskych autorov, či ranostredovekého učenca Izidora zo Sevilly. Základným prvkom ich identity totiž podľa nich bola zdieľaná predstava o spoločnom pôvode, o vlastných dejinách. Kmene charakterizuje príslušnosť k svojim vládcom (vojvodom a kráľom), ktorí vystupujú ako hlavní aktéri historických udalostí. Králi, vodcovia a kniežatá tak predstavujú to, čo autori chápu ako kmeň. Doplnkovou stratégiou je predstavovanie skupiny v kontrapozícii voči ostatným kmeňom, kde vystupujú do popredia faktory, ktoré daný kmeň predstavujú ako „lepší“, napríklad jeho bojovnosť alebo zbožnosť. Vo vzťahu k aplikácii jednotlivých latinských termínov (gens, natio, populus) je v súlade s adekvátnou historiografiou možné povedať, že autori sa nepridŕžali rímskych noriem. U zmienených ranostredovekých autorov tieto výrazy nadobúdajú povahu synoným a ich použitie je skôr prispôsobené štylistickým potrebám.
Frankovia ako vzor pre strednú Európu
Príkladom postupného dotvárania konceptu „národa“, ktorý mal zároveň zásadný dopad na imaginácie spoločenstiev strednej Európy, sú Frankovia. Na postupnom obohacovaní a pretváraní príbehu spoločných najstarších dejín Frankov v po sebe nasledujúcich textoch je vidieť, že vôbec predstava o jednom kmeni, či franskom ľude (populus Francorum) bola konštruktom, ktorá takéto ideovo a politicky konštruované rozprávanie vyžadovala.
Prvým autorom, ktorý včlenil veľmi stručnú pôvodu Frankov do svojho diela, bol franský historik Gregor z Tours. Biskup, pôvodom z (galsko)rímskej senátorskej aristokracie, „etnickú definíciu“ Frankov nezvýrazňoval, odlišoval ich od Alamanov, Durínkov, alebo Sasov, ale nie na základe takých kategórií ako jazyk alebo zvyky. Frankov, ktorým Gregor kroniku (čiastočne) venoval, je možné stotožniť v prvom rade s Merovejovcami a ich najbližším okolím. Podľa Gregora boli Frankovia (Franci) tí, čo predstavovali politickú silu v kráľovstve, predovšetkým ich králi (reges), legitímni vládcovia Galie a ochrancovia cirkvi. Ďalej je to najvyššia „trieda“ spoločnosti, ktorá rozhodovala o „celospoločenských“ záležitostiach, čiže tí, čo volili kráľa, boli jeho vojskom alebo vystupovali ako subjekt mierových zmlúv.
Až v druhej knihe takzvanej Fredegarovej kroniky, skomponovanej sotva dve generácie po Gregorovi z Tour, sa chýbajúci pôvod Frankov vysvetľuje grandióznym spôsobom, napojením na antické dejiny, konkrétne identifikáciou s Trójanmi. Aktérmi starých príbehov, víťazmi v mnohých bojoch a zároveň nositeľmi identity v dobovej realite kmeňa Frankov boli predstavitelia aristokracie (primates alebo duces). Do ideovej konštrukcie dejín a identity Frankov dopĺňa anonymný autor franských dejín (Liber Historiae Francorum) nový prvok, a to predstavu o „Božom národe“ (Liber Historiae Francorum, XV). Koncept, v ktorom jeden kresťanský ľud stojí oproti ostatným kmeňom, si našiel priaznivcov medzi vrcholnými intelektuálmi v období vlády franského kráľa a cisára Karola Veľkého.
Franskí autori ako Alkuin z Yorku a Einhard tento koncept rozvinuli. V Einhardovom Živote Karola Veľkého (Vita Caroli Magni, VII) bojuje franský ľud (populus Francorum) proti saskému národu (natio Saxonum). Koncept kmeňov (gentes), „prirodzene“ organizovaných na základe spoločného pôvodu, sa zachoval v tom zmysle, že aj v karolovských konceptoch naďalej predstavovali kvalitatívne „nižšie“ jednotky. V kronikách karolovského obdobia je tak napríklad útok Avarov na územie kontrolované Frankami, agresiou „proti svätej cirkvi, alebo kresťanskému ľudu“ (contra sancta ecclesiam vel populum christianum). Napriek tomu, že intelektuáli karolovskej a pokarolovskej doby pri opisovaní rôznych skupín, kmeňov či národov používali kategórie kanonizované Izidorom zo Sevilly, ako napríklad Regino z Prümu (Chronicon, xx) a potvrdzovali tak tradovaný, učený koncept kmeňa, uvedené kategórie nepoužívali pri definovaní „vlastného“ spoločenstva. To, čo Frankov konštituovalo bol predovšetkým príbeh, postupne rozvíjané rozprávanie Gregora z Tours, obohatené takzvaným Fredegarom o pôvod v Tróji a neskôr doplnené anonymným autorom Liber Historiae Francorum a karolovskými kronikami o koncept Božieho ľudu (populus Dei).
Koncept národa v strednej Európe v ranom stredoveku
Územie strednej Európy bolo samozrejme súčasťou už geografických opisov antických autorov. Spoločenské a politické pohyby sledovali rímski autori tým pozornejšie, čím viac v nich boli Rimania zaangažovaní. Platí to aj o vzťahu k dnešnému Slovensku, na ktorého územie vstúpilo rímske vojsko prvý krát počas výpravy budúceho cisára Tibéria proti markomanskému kráľovi Marobudovi, v roku 6 n.l. Od tohto času sa organizácie v tomto priestore, Vanniovo kráľovstvo, alebo kmene takzvaných Markomanských vojen stali súčasťou rímskych dejín. S týmito spoločenstvami však sa však neskoršie alebo súčasné národy neprepájajú. Stredovekí Poliaci a Česi sa so striedavou intenzitou sami identifikovali ako Slovania alebo tak boli označovaní zvonka, či neskoršou stredovekou historiografiou. Podobne tak v prípade Moravanov, Nitranov, či všeobecne obyvateľstva Veľkej Moravy, ktoré bolo napríklad vo franskej spisbe označované stabilne ako Sclavi (Slovania). V prípade iného zo stredoeurópskych spoločenstiev, Uhrov, išlo samozrejme o komplikovanejší vzťah. Konštrukcie v uhorských naratívnych prameňoch boli typické vyhraňovaním sa, negáciou miesta včasnejších slovanských dejín či Slovanov vôbec, a to v koncepte stredovekej identity či národa aj histórie ako takej. Avšak v niektorých neuhorských, starších či mladších stredovekých zdrojoch (saských, poľských) sa vyskytovalo označenie Uhorska ako „slovanskej krajiny“, či Maďarov/Uhrov ako Slovanov.
Správy o Slovanoch sa okrem byzantských prameňov objavujú práve v ranostredovekých „barbarských“ historických dielach (Jordanes, Pavol Diakon) a najbližšie ku geograficky užšie chápanej strednej Európe, v správach takzvaného Fredegara, v súvislosti s povstaním Slovanov proti Avarom a Samovho kráľovstva. Okrem Jordana (Getica, V.34), pre ktorého boli Slovania pomenovanie (nomen), inak časť ľudnatého národa Venetov (natio populosa Venetharum), sú označovaní ako gens. Výnimkou bolo označenie franského vyslanca Sicharia, ktorý ich (ústami Fredegara) vo svojej ostrej reči pomenoval ako Samov „ľud“ (populus), ktorý je tak ako Samo sám, povinný službou Dagobertovi. Etnonymom, ktorý sa tak po ukončení dominancie avarských kmeňov (gentis Avarorum) v strednej Európe, ukazuje všeobecne najvýraznejšie je Sclavi. Termín sa do konca 8. storočia používal vo franských prameňoch (s výnimkou Slovanov Sama) ako zastrešujúci výraz pre Vilčanov, Luticov alebo Obodritov, všeobecne skupín na území dnešného východného Nemecka. Slovania kaganátu sú v roku 797 objektom výpravy Pipina a roku 803 stoja spoločne s Avarmi v Regensburgu pred cisárom ako porazení. Kvôli Slovanom z Panónie, alebo z ľavého brehu Dunaja, prosil roku 805 kapkan Theodor cisárovi o ochranu. V rovnakom roku Karol Mladší s vojskom vyplienil zem Slovanov, ktorí sa volajú Beheimi a zabil ich knieža Lecha. Vodcov a kniežatá mali aj Slovania z „okolia Dunaja“, ktorí boli v roku 811 donútení v Regensburgu uzavrieť s Avarmi mier. S určitosťou sa kmene Moravanov a Čechov zúčastnili na sneme vo Frankfurte v roku 822. Nie sú uvedení termínom gens či populus, ale všeobecne boli skupiny v podobných situáciách označované ako gens.
Vo vzťahu k spoločenstvám žijúcim na území moravského regnum, takzvanej Veľkej Moravy sa franské zdroje vyjadrovali až v čase po pripojení Nitrianska k Morave. Spoločenstvo ovládané Mojmírovcami je v zdrojoch predstavené ako jeden kmeň, gens Mara(h)ensium, ako Marahenses alebo Margenses Sclavi, Maravani, Marahavi alebo Maravi. Vymedzenie územia Nitry, historiografiou nazvaného ako Nitriansko, potvrdzuje správa o „regnum Zuentibaldi“ vo Fuldských análoch (Annales Fuldenses, III, rok 869), proti ktorému viedol útok Karolman a Bavori roku 869. To, že išlo o separátny celok potvrdzujú aj nasledujúce udalosti, keď Moravu po zajatí Rastislava dostali do správy Viliam a Engelšalk (regnum illius) a Svätopluk bol v Nitriansku ponechaný. Územné vymedzenie Nitrianska voči Morave potvrdzujú informácie týkajúce sa organizácie cirkevnej správy „sancte ecclesie Nitrensis“ a neskôr v rámci Uhorska aj nasledovný historický vývoj. Ak sa Nitrania po pripojení k mojmírovskej Morave stali „súčasťou“ kmeňa Moravanov, po zániku mojmírovského regnum sa už s týmto menom neidentifikovali. Na území arpádovského Nitrianska žili, ako doložil neskôr píšuci anonymný autor Gesta Hungarorum (XXXVII) Sclavi Nitrienses (odlíšení napríklad voči tam prítomným Boemi).
Historiografia nedisponuje v prípade Moravanov rozprávaním o vlastných dejinách, z ktorých by bolo možné extrahovať predstavu o vlastnom kmeni. S pomocou analogickej analýzy a interpretácie však je možné usudzovať, že forma a obsah spoločenstva sa nelíšili od štruktúr rekonštruovaných v západnej Európe. Kmeň Moravanov predstavoval predovšetkým panovník, respektíve vládnuca rodina. V druhom rade to boli kniežatá, predstavitelia iných významných rodín, alebo príbuzní dynastie. Vystupovali v historických udalostiach a vo franských a pápežských prameňoch sa uvádzali ako nobiles viri fideles alebo iudices, optimates, primates a principes.
Prvoradá funkcia príslušníkov takto označenej spoločenskej vrstvy sa prejavovala v čase vojenského konfliktu. V zmysle „domácej politiky“ vykonávali pravdepodobne rôzne exekutívne činnosti dvora, respektíve plnili správne funkcie v rámci krajiny. Predovšetkým však v ideovom zmysle predstavovali nositeľov politickej, čiže etnickej identity spoločnosti. Ideologický koncept kmeňa Moravanov sa však ukazuje v hagiografickom texte, v Živote Metoda, kde sú Moravania prezentovaní ako Boží ľud (Žitije Mefodija, X) v podobných kontúrach ako to bolo v prípade Frankov.
Kmeň Moravanov bol pripravený prijať vieru a po osvojení si učenia („nemáme nikoho kto by nás poučil“) Konštantína a Metoda cez Bohom zjavené (P)písmo a po zriadení cirkevnej správy nastalo obdobie prosperity kmeňa, Svätoplukových víťazstiev nad pohanmi (tak ako Karola Veľkého v Einhardovom živote) a zisku nových území. Pri rekonštrukcii kmeňa Moravanov sa v historiografii objavuje téza o „Moravanoch“ v rámci kmeňa Moravanov, ktorí by mali byť v právnom zmysle inštitúciou v podobe „rady“ alebo „zhromaždenia“, s zákonodarnými alebo výkonnými funkciami. Je však možné, že ide skôr o štylistické figúry, podobné ako formulácie v pápežských listoch, ako všetok ľud (totus populus) alebo „ľud krajiny“ (populus terrae), ktoré nepredstavujú reálne inštitúcie kmeňa, ale vyjadrovali postoj „všetkého obyvateľstva“ územia a opodstatňovali terminologicky rozhodnutia vladárov. Podobné spojenia, kde „ľud“ (populus) vystupoval povedľa skutočných predstaviteľov moci, sa objavujú relatívne často, napríklad to tak bolo v prípade žiadosti avarského tuduna, alebo pri označení populácie Samovho regnum.
V prípade Čechov, Poliakov a Uhrov včasného stredoveku pomáha pri formulovaní konceptu kmeňa existencia naračných prameňov, datovaných zjednodušene do 12. storočia. Z opisov zásahov Ľudovíta Nemca v rokoch 846 až 849 a 855 až 857 sa usudzuje, že územie Čiech ovládali viaceré menšie kniežatá. Postupne od 70. rokov 9. storočia, predovšetkým po potlačení povstania Strojmíra sa najprv s pomocou Moravanov upevňuje moc Bořivojovej vetvy Přemyslovcov. V najstarších latinských a cirkevnoslovanských hagiografických textoch a prvom ucelenom kronikárskom diele Kosmasa sa objavuje (prevažne) obraz jednotného spoločenstva. Dejiny prvých obyvateľov českej zeme, ktorým neskôr vládla přemyslovská dynastia, začínajú príchodom do rajsky pôsobiacej, ale prázdnej domoviny pod vedením eponymického praotca (Chronica Boemorum, I.2.) Motív príchodu seniora Čecha a jeho kmeňa, podľa známeho biblického naratívu, predstavuje rozhodujúci argument pre legitimitu nárokov na daný priestor. Na rozdiel prvého poľského kronikára Galla, Kosmas synonymicky používa v prípade Čechov etnonym „Slovania“. Identifikácia Čechov so Slovanmi je postavená na totožnosti s jazykovou skupinou, ktorá vystupuje na povrch iba v opozícii voči Rímskonemeckej ríši (Sasi, Theutonici). Podľa Kosmasa sú Česi ako „národ“ prirodzene konštituovaní spoločným pôvodom, ktorý sa odvíja od jedného predka. Predstavu o tom, čo spoločenstvo ďalej definuje, dopĺňa rozprávaním z roviny mýtických príbehov.
Voľba Přemysla za svojho prvého panovníka spravila z Přemyslovcov večných „vlastníkov“ krajiny a vytvorila puto medzi spoločnosťou, respektíve medzi kmeňom, či dokonca staršími ľudu a dynastiou. Kosmas vyjadruje identitu Čechov spojením s krajinou (terra Bohemica) a vládnucou rodinou a kultom z nej pochádzajúcich svätcov. Napriek zmienkam o všetkom ľude (totus populus), ktorý stojí povedľa kniežaťa a biskupa, napríklad za realizáciou diplomatickej komunikácie, je zrejmé, že kmeň predstavujú „muži z panského kmeňa“, páni „českej zeme“, verní kniežaťa, ktorým kronikár adresuje argumenty a ponaučenia a ktorí vystupujú, okrem panovníkov a biskupov, ako hlavné postavy rozprávania kroniky. Přemyslovskí vládcovia a klérus, koncentrovaný okolo pražského biskupstva, predstavujú spoločenstvo, ktoré kronikár sekundárne vymedzuje voči ostatným kmeňom.
Slovania na území dnešného či stredovekého Poľska, Poloni sa v historických zdrojoch ukazujú o niečo neskôr ako Slovania z územia dnešných Čiech a Slovenska. Na rozdiel od Kosmasa, prvý poľský kronikár takzvaný Gallus Anonymus, reflektuje echo prevzatia už existujúcej politickej moci, dynastickú výmenu Popielovcov za Piastovcov. Zásadným motívom príbehu o pôvode (origo regis) je vzťah medzi Bohom a Poliakmi, ktorý bol vytvorený, keď bol duchovným zásahom vybraný na knieža Poliakov syn chudobného oráča, Piast. Kronikár umiestňuje, na rozdiel od Kosmasa, Poloniu, ovládanú kresťanskými Piastovcami, na sever Sclavinie (Cronica et gesta ducum sive principum Polonorum, I.). Gallus inak nepracuje s motívom identifikácie Poliakov so Slovanmi ako Kosmas, ani s konceptom genealogickej línie od Jafeta k Poliakom, či dynastii Piastovcov. V kronike poľských kniežat absentuje inak „obligátna“ konštrukcia dejín a prozaický príbeh o putovaní spoločenstva, či obsadení územia, na ktorom v čase autorovej tvorby kmeň žil. Kronikár preto opodstatňoval legitimitu Piastovcov konštantnými bojmi gentis Polonorum prakticky so všetkými susedmi. Regnum Poloniae, ako štátoprávna entita, nie ako „zem“ (terra Bohemica) Kosmasa, má centrálnu úlohu jednak v konštrukcii identity, ale tiež v celom naratíve textu.
Neotrasiteľnú legitimitu získajú vládcovia Poľska po nadviazaní „priateľstva“ s Rímskonemeckou ríšou, ktorá je predstavená ako populus Romanus. U Galla predstavuje identitu kmeňa dynastia a krajina (Polonorum regnum). Tento „trojjediný“ celok (kmeň, dynastia, kráľovstvo) je konštituovaný bojmi s okolitými kmeňmi, kresťanskými aj pohanskými (barbare gentilium nationes). Recipročne tak pomáhajú definovať Polonica gens a namiesto prírodných hraníc aj delimitujú rozsah regni (a gentis). Poľský panovník Mieško vstupoval do mnohých bojov s inými „národmi“ (nationes), v skutočnosti so saským vojvodom Wichmanom, rímskonemeckými cisármi Ottom II. a Ottom III. a kniežatami Kyjevskej Rusi. Autor v súvislosti s Boleslavom Chrabrým, konštatuje, že viedol vojny proti okolitým národom, podobne tak nasledovní vládcovia Poľska. Ostatné „národy“ nie sú opisované tradičnými charakteristikami, či identifikačnými črtami ako jazyk alebo iné mravy.
V súvislosti s problematikou terminológie je možné povedať, že výrazy používané na označovanie národov či kmeňov, sú v texte voľne zamieňané. Okrem uvedených populi a nationes, boli spoločenstvá predstavované geografickými útvarmi (Selencia, Pomoransko, Prusko), ale zároveň aj napríklad ako „neveriace národy“, napríklad „odbojní“ Česi boli „rebelli gente Bohemica“. Gens Polonorum zosobňujú predovšetkým vládcovia z dynastie Piastovcov, na nich je koncentrovaný naratív kroniky, pričom dejiny krajiny a kmeňa sa prelínajú s ich „osobnými“ históriami a politicko-vojenskom angažovaní sa. Vnímať kniežatá (duces, comites, principes) Galla v tomto zmysle je diskutabilnejšie, skôr kráľom pri jednotlivých udalostiach sekundujú a nie sú v texte tak prepojení s územím, či „národom“ ako to bolo v kronike Kosmasa. Na kmeň, presnejšie na vojsko, ktorému vládcovia velili, sú prenesené aj ich osobnostné črty a vlastnosti („more solito fortirer“), čím je v ideovej konštrukcii opätovne zvýraznená totožnosť vlády, vládcu a kmeňa. Izidorovská definícia „politického národa“ (plebs a seniores) sa čiastočne napĺňa v momente, keď sú okolo Boleslava Chrabrého (pater filios) zhromaždení principes et populus (Cronica et gesta ducum sive principum Polonorum, I.13). Avšak z textu kroniky je zjavné, že v koncepte Galla Anonyma, je to najvyššia vrstva spoločnosti, predovšetkým dynastia Piastovcov, ktorá kmeň alebo národ predstavuje. V stredovekom Poľsku jednak viac rezonovala o storočie mladšia kronika biskupa Vincenta Kadłubka, ktorý dotvoril „fantastické“ dejiny Poliakov napojením na antické, rímske dejiny či cez identifikáciu s Vandalmi.
Tak ako v prípade Galla Anonyma, aj v uhorskom prostredí je koncept národa včasného stredoveku predstavený v naračnom prameni, ktorý je žánrovo skôr gesta než kronika. Najstaršiu zachovanú verzia historického príbehu obsahujú Činy Uhrov takzvaného Anonyma, notára kráľa Bela III. V obraze spoločnosti, ktorý text podával, zohrávala najväčší význam príslušnosť k najstarším rodinám, ktorých predkovia, boli principes, čo spoločne s Álmošom a Arpádom postupovali od víťazstva k víťazstvu. Ich potomkovia predstavovali vrstvu spoločnosti, na ktorej kronikárovi záležalo, ktorej sa cítil by súčasťou a ktorej tieto dejiny adresoval. Od 9. storočia je gens Hungarium súčasťou viac, či menej rozvinutých franských, byzantských či orientálnych správ. Počiatok dejín Uhrov, pôvodne v príbehu Anonyma Maďarov, bol v Skýtii. „Populus de terra Scithica“, susedil s gentes Gog a Magog, z ktorých druhý menovaný vyvodzoval svoj pôvod od syna Jafeta, Magoga, tiež prvého kráľa Skýtie (Gesta Hungarorum, I.). Kvôli nemu (Moger) sa nazývajú „Hungarii, ale vo svojom jazyku Mogerii“. Koho v skutočnosti etnonymom označuje je očividné, sú to primárne „reges et duces Hungariae“. Na čele kmeňa stálo v momente odchodu zo Skýtie sedem kniežať zo siedmych rodov. Voľba Álmoša kniežatami potvrdzuje dobovú koncepciu „centralistickej“ kontroly gentis jedným genere, čiže vládu klanu, v prenesenom zmysle dynastie nad kmeňom, respektíve národom, či kráľovstvom. Prísaha Hetumoger (siedmych kniežat) legitimizovala vládu Álmošovych potomkov, Arpádovcov na večné časy. Tak ako v kronike Galla Anonyma, aj tu sú črty vládcu projektované na celý gens (vznešenosť, šikovnosť v boji, odvaha). Oprávnenosť na „znovu zaujatie“ vlasti je zároveň formulovaná cez identifikáciu Maďarov s Hunmi. Všeobecne sú hlavnými postavami príbehu anonymného notára duces alebo principalibus personis (Cumanorum, Ruthenorum, Boemorum, Bulgarorum, Nitriensis), ale predovšetkým tí, čo obklopujú Álmoša a neskôr Arpáda. S ohľadom na terminológiou sú etnické skupiny označované synonymicky ako gentes aj ako populi (alebo bez etnického určenia ako habitatores terre, incolis terre). Podobne ako u Galla, Česi, Poliaci, Nemci (Theotonici) ohraničujú územie založeného kráľovstva. Koncept národa anonymného notára je veľmi podobný tomu, ktorý sa dá čítať z textov Kosmasa alebo Galla Anonyma. Gens predstavovala vládnuca rodina a vrstva slobodných bojovníkov. Špecifikom a charakteristikou kmeňa bola aj jeho navigácia Duchom svätým, dokonca ešte v predkresťanských časoch a idea „vyvoleného národa“ je dotvorená aj samotným úspešným príbehom putovania „zasnúbenej zeme“. Formulácia „šľachtického“ a etnicky maďarského natio Hungarica je až častou kroniky Šimona z Kézy. Národ alebo kmeň sú iba členovia nobilitas, skýtsko-hunsko-maďarská aristokracia. Až v druhom rade sú to aj Maďari „nebojovníci“. Takto predstavený koncept národa, ako aj náplň termínov sa mení v kronikárskej kompozícii 14. storočia. Za vlády Anjouovcov nebolo na mieste povyšovať „skýtsky pôvod“ nad iné alebo kritizovať „miešanie“ Uhrov a cudzincov. Termín gens dostal tiež iný význam, pomenovával všetkých miestne príslušných obyvateľov kráľovstva, gens regni (alebo aj populus regni). Možno sledovať vôbec ústup termínov gens či natio, ako v naračných tak diplomatických prameňoch. Gens vyjadroval rodinný pôvod, alebo tak ako v Životopise Ľudovíta Veľkého, zostal vyhranený pre krajne nepriateľské etniká (gentes Tartarorum), respektíve pre vojsko (gens copiosa, gens armata). Pojem Gens Hungarica prechádzal významovými zmenami. Naračné skladby (Anonym, Šimon z Kézy) projektovali víziu spoločenstva do mýtických čias pred založením kráľovstva a kmeň predstavovalo primárne sedem „skýtskych“ klanov. Neskôr, v anjouovskom období označoval termín všetkých poddaných uhorskej koruny. Podobne termín natio Hungarica, kompilátor kronikárskej skladby 14. storočia ním myslel alebo všetkých obyvateľov krajiny, alebo celú aristokraciu, nie iba etnicky maďarskú.
Rozdiely medzi obsahmi termínov gens, natio a populus, ktoré spoločenstvá v prameňoch od antiky do stredoveku označovali, boli zvýrazňované skôr v menšej miere (Einhard, karolovské ročníky). Sémantika pojmov nemohla byť terminologicky paušálne reflektovaná, pretože aj koncepty, ktoré mali pôvodne predstavovať neboli jasne chápané a definované. Koncept kmeňa alebo národa v strednej Európe bol vo svojej štruktúre rovnaký ako v prípadoch barbarských kmeňov. Napriek tomu, že v rámci „cicerovsko-izidorovskej“ definície spĺňali spoločenstvá podmienku konštitúcie na základe „spoločenskej zmluvy“ medzi kmeňom a panovníkom, boli predovšetkým kmene, ktorých podstata (nasledujúc rímske definície) sa odvíjala od spoločného, akokoľvek virtuálneho pôvodu. História kmeňov, ktorá tvorila základ pre vlastnú identifikáciu, obsahovala klasické stabilné momenty, ako boli migrácia, boje s nepriateľmi o územie a vyfabrikované korene, ktoré dané spoločenstvo prepájali so starovekými predkami (Trójania, Skýti). Koncepcie rovnako dokázali spojiť predkresťanské príbehy s novšími dejinami, v ktorých bol kmeň po prijatí novej viery predstavený ako „vyvolený národ“ (Frankovia, Anglosasi, Moravania, Maďari). Nositelia vedomia o spoločnom pôvode, etno-politickej identity, boli príslušníkmi úzkej skupiny spoločnosti. Gesta a kroniky stredoeurópskeho stredoveku, ktoré „titulárne“ predstavovali históriu spoločenstiev, kmeňov či národov sú v prevažnej miere koncentrované na dejinách úzkej vrstvy spoločnosti. Kniežatá, vojvodovia a králi (Principes, duces a reges), hlavné postavy naratívov, z ktorých je možné koncept stredovekého národa extrahovať, boli zároveň aj primárnymi adresátmi opisovaných udalostí. V dobových imagináciách a konštrukciách tak de facto predstavovali daný kmeň.
