Národ, etnicita a identita v stredovekej strednej Európe

Etnické identity patria k základným formám komunikovania existencie v každej ľudskej spoločnosti. Dlhé desaťročia intenzívneho výskumu historikov, etnológov, sociológov a antropológov preukázali, že tieto identity nie sú prirodzene existujúcimi danosťami, ale naopak, boli v dejinách opakovane konštruované a manipulované podľa potreby danej doby.

Antropologické výskumy dokázali, že už od prehistórie sa všetky ľudské spoločenstvá, žijúce ešte v štádiu kmeňovej spoločnosti, samoidentifikovali a vymedzovali voči ostatným. V každom skúmanom prípade pritom táto sebaidentifikácia používala základný termín „ľudia“ na označenie vlastnej komunity. Či už to boli Indiáni, Eskimáci, alebo rozmanité africké kmene, všetky sa vo vlastnom jazyku pomenovali ako ľudia. V historickom období pokračovali tieto identifikačné procesy predovšetkým na základe etnickej príslušnosti.

Gréci a „barbari“

Príkladom, ktorý je pravdepodobne najznámejší a zároveň najdlhšie pôsobiaci v európskych dejinách, je vnímanie starovekých Grékov, ktorí za jediné civilizované spoločenstvo ľudí vo svete považovali len seba samých. Všetci ostatní, ktorí nerozprávali po grécky a nežili v gréckych mestských štátoch, boli automaticky barbari. Deliacu čiaru v tomto prípade vytyčovala najmä otázka jazyka. To však nebránilo tomu, aby aj v rámci Grékov existovali parciálne delenia podľa jednotlivých regiónov a štátnych útvarov (Aténčania, Sparťania, Korinťania, maloázijskí Gréci a pod.), ktoré medzi sebou neustále súperili, bojovali a vymedzovali sa navzájom jeden voči druhému. V prípade vonkajšieho ohrozenia barbarmi, ako v prípade Peržanov, však okamžite prevážila identita Grékov, ktorí sa spoločne postavili hroziacemu nebezpečenstvu. V kontakte s perzským spoločenstvom si Gréci uvedomili, že ich nepriatelia majú svoju identitu postavenú na úplne iných princípoch. Perzská identita sa odvíjala od poslušnosti veľkému kráľovi a mohla tak bezproblémovo obsiahnuť všetky rozmanité etniká, ktoré Peržania v procese expanzie pohlcovali.

Grécku hegemóniu v Stredozemí v 2. storočí pred Kr. vystriedali Rimania. Po podmanení si posledného gréckeho územia však nastala pálčivá otázka vyrovnania sa s konceptom barbarov. Rímska spoločnosť dlhodobo preberala grécke vplyvy a vzory, no grécky pohľad na Negrékov ako barbarov nezodpovedal novému rozdeleniu síl a postaveniu Rimanov vo svete. Rimania sa preto s Grékmi dohodli na kompromise úpravy významu slova barbar. Po novom boli barbarmi všetci okrem Grékov a Rimanov. Grécki obyvatelia impéria si aj naďalej ponechali významné postavenie, ktoré ich zvýhodňovalo oproti ostatným obyvateľom. V tomto období tak mohol napredovať proces romanizácie. Rím sa stal nespochybniteľným stredom sveta, hlavným mestom a centrom politického, spoločenského, kultúrneho a ekonomického diania v civilizovanom svete. Rímska identita postavila do popredia politickú príslušnosť. Rimanom sa tak mohol stať každý, kto prijal rímske hodnoty, bol lojálny republike, resp. cisárovi a napomáhal šíreniu jeho vplyvu vo svete. Príťažlivosť a vytrvalosť rímskej identity je veľmi dobre vidieť v príbehu Byzantskej ríše, ktorá sa stala dedičkou rímskej identity. Obyvatelia tohto impéria riadeného konštatínopolským bazileom až do roku 1453 sami seba vnímali ako Rimanov a svoju ríšu pokladali za Rímsku ríšu bez ohľadu na to, že ich jazyk a kultúra boli grécke.

V dlhom období prechodu od neskorej antiky do raného stredoveku (3. – 8. storočie po Kr.) prebiehalo pokračovanie identifikačných procesov, ktoré bolo poznačené úzkym prepojením medzi Rímskou ríšou a kresťanskou cirkvou. Prijatie kresťanstva za štátne náboženstvo a jeho nezastaviteľné šírenie do všetkých kútov známeho sveta bolo zásadným impulzom na ceste k formovaniu identít tohto obdobia. Kresťanstvo malo totiž univerzalistický charakter, čo znamenalo, že súčasťou spoločenstva veriacich sa mohol stať každý na základe svojej viery. Vznikol tak stredoveký populus Christianus, ktorý bol najvýznamnejšou identifikačnou položkou až do modernej doby. V dielach dobových autorov (Prudentius, Claudianus) sa objavovalo presvedčenie, že Božia prozreteľnosť zariadi, aby sa všetci barbari stali postupne Rimanmi a kresťanmi.

Predstavy o národe a národné povedomie v stredoveku

Dnes už má bádanie v oblasti národného povedomia a predstáv národa v stredoveku dlhú tradíciu. Zásadné práce Františka Grausa poukázali na to, že vytváranie stredovekých národov ani vznik národného povedomia neboli jednotným procesom a vykazovali mnoho rozdielnych charakteristík. Český medievista však zároveň zdôrazňoval, že historici podnikli len ojedinelé pokusy odlišovať stredoveký nacionalizmus od jeho novovekého pokračovania a že stredoveké povesti o pôvode nakoniec nevyústili do novovekých nacionálnych predstáv a neboli oporou moderného nacionalizmu. Dôležitú úlohu zohrala jazyková otázka, keďže historické vysvetlenie vzniku jazykov sa odvíjalo od biblického príbehu zmätenia jazykov pri stavaní babylonskej veže. V celom stredoveku sa následne v literatúre a prameňoch vyskytovali posmešky na úkor cudzích jazykov – ako jeden zo znakov identifikácie jednotlivých národov. V neskorom stredoveku sa jazyková otázka stala ešte významnejšou, keďže cirkev ako medzinárodná inštitúcia používala latinčinu, zatiaľ čo národné štáty stredovekej Európy sa stále viac uchyľovali k používaniu vernakulárnych jazykov. Ďalším pozoruhodným aspektom bolo šírenie kultu národných svätcov, v stredoeurópskom prostredí predovšetkým dynastických svätcov a nebeských ochrancov národa a štátu (sv. Václav, sv. Vojtech, sv. Štefan, sv. Ladislav, sv. Sáva a pod.).

Počas celého stredoveku dominovala univerzalistická identita spájajúca všetkých kresťanov tvoriacich populus Christianus. Popritom sa však od raného stredoveku obyvatelia tejto ekúmeny delili na jednotlivé národy (gentes) podľa jazykov, mravov, oblečenia či vyznania. Na základe biblického učenia totiž všetci ľudia pochádzali zo spoločných prarodičov Adama a Evy, ale po potope a zmätení jazykov pri babylonskej veži prichádzalo k rozdeleniu jazykov, a teda aj národov. Ústrednú úlohu v tomto procese zohrávali fabulácie o vlastnom pôvode (origo gentis). Tým sa mal vytvoriť príbeh o údajnom spoločnom pôvode daného národa, ktorý mal spravidla dva hlavné zdroje – Bibliu a antickú tradíciu –, a jeho cieľom bolo nájsť spoločného praotca, a to ideálne v čo najvzdialenejšej minulosti. Graus poukázal na dva zaujímavé momenty. Všimol si, že odvodzovanie od pohanských božstiev bolo pri etnogenetických príbehoch barbarských národov prítomné len u Pavla Diakona pre Longobardov, a tiež to, že fabulácia o pôvode všetkých Germánov či Slovanov ako celku v týchto príbehoch nehrala dôležitú rolu. Dôležitejšie boli mýtické počiatky jednotlivých etník (národov), teda Bavorov, Sasov, Čechov, Poliakov či Maďarov. Od 12. storočia do týchto predstáv v stredoeurópskom kontexte zasiahlo i formovanie šľachty. Aj tá sa, paradoxne, snažila odvodiť svoj historický pôvod od mýtického jednoduchého zakladateľa, ktorý sa sám vyšvihol hore (Přemysl Oráč, Piast). Stále dôležité miesto zastávali svätí patróni národov a historické nároky na obývané územia sa odvodzovali od príbehov zaujatia vlasti v týchto mýtoch (Maďari v Anonymovom a Kézovom ponímaní).

Napriek všeobecne rozšírenému názoru (predovšetkým v radoch historikov modernej doby) by sa pritom o národoch a národnom povedomí v stredoveku nemalo vôbec hovoriť. Na prelome 80. a 90. rokov 20. storočia vydali viacerí prominentní spoločenskí a humanitní vedci (Ernest Gellner, Eric Hobsbawm, Benedict Anderson, Anthony Smith) zásadné diela, podľa ktorých sú pojmy národ a nacionalizmus kategoricky modernými pojmami, vyskytujúcimi sa až po roku 1780. Pre skoršie obdobie nepripúšťajú existenciu týchto konceptov ani ich reálnu existenciu. Medievistika si však, zdá sa, ide svojou vlastnou cestou a v zásade si tieto kategorické vymedzovania vôbec nevšíma. Autorky a autori zaoberajúci sa rozvojom národného povedomia v stredoveku spravidla tvrdia, že už v tomto období treba hľadať zrodenie nacionalizmu (minimálne od 13. storočia) a taktiež aj formovanie konceptu národných štátov. Pojem národ je tak aplikovaný na spoločenstvá ľudí a krajín. Národy totiž stále boli v procese tvorenia, nikdy neboli statické, a rovnako tak nikdy neustal ani proces národného a etnického sebauvedomovania. Prístupy modernistov teda treba vyrovnávať zameraním pozornosti na etnické, kultúrne a genealogicko-mytologické aspekty. Ako tvrdil Rees Davies, národné identity boli multidimenzionálne.

To, čo sa zdá byť národom a národnou identitou, môže mať v skutočnosti rozmanitú formu podľa daného spoločenského, ekonomického, politického a kultúrneho kontextu určitej doby. Na limity prístupu historikov modernej doby zameraných výhradne na svoju prítomnosť poukazuje aj fakt, že zatiaľ čo oni stredovekým komunitám odmietajú priznať štatút národa, tieto spoločenstvá pojem národ samy poznali a používali. Masovú kultúru, tlačené slovo a rozšírenú písomnú kultúru ako podmienky národnej identity stačí jednoducho nahradiť orálnou spoločnosťou, genealógiami a ústnym podávaním historickej tradície. Medievistika zdôrazňuje, že sa treba snažiť pochopiť minulé spoločnosti na základe ich vlastných pojmov pomocou jazyka a konceptov, ktoré si na konštruovanie svojho sveta samy vytvorili. Je to oveľa prínosnejšie a metodologicky správnejšie, než aplikovať naše moderné a priori a prítomnosťou zviazané kritériá. Na základe takéhoto prístupu je možné tvrdiť, že stredovekí ľudia verili, že tvoria ľud (gentes) a národy (naciones). Národ v stredoveku mal jednoducho viacero významov: jedno nacio mohlo zahŕňať viacero gentes, mohlo sa viazať k študentským univerzitným zoskupeniam či ďalekosiahlym rodom, inokedy skôr spĺňalo kritériá nášho moderného ponímania národa. Stredoveké predstavy kráľovstiev a ľudu sa pritom často veľmi podobali na naše moderné predstavy národa.

Ako ukázal Patrick J. Geary, už prvé pokusy o zrekonštruovanie dlhého procesu vytvárania európskych národov pracovali s ideami sťahovania národov, ako v prípade mingrationes gentium Wolfganga Lazia v roku 1555 (Völkerwanderung, Migration of Peoples). Na troskách Rímskej ríše sa v tomto období začali formovať počiatky nových gentes a regna, ktoré boli úzko späté s historickou a genealogickou tradíciou. Samotné slovo nacio (národ) totiž pochádzalo z latinského nascor (narodiť sa); v etnogenetickom procese tak zrodenie hralo ústrednú rolu. V tomto duchu sa niesli definície Cassidoria či Reginona z Prümu, ako ešte uvidíme nižšie. Tieto definície implikovali prirodzenú, objektívnu identitu, ktorú dokázali rozoznať členovia vlastného národa, ako aj tí, ktorí stáli mimo neho. Predovšetkým na základe germánskej a slovanskej etnogenézy to presvedčivo ukázal Reinhard Wenskus, podľa ktorého je v tomto ohľade potrebné sledovať sťahovanie národov nie ako presuny celého ľudu. Skutočnými migrantmi bola len úzka elita, ktorá so sebou niesla jadro tradície, okolo ktorej sa mohli vytvoriť nové vznikajúce spoločenstvá.

Pre obdobie stredoveku ako dobu zárodočného tvorenia európskych národov boli dôležité predovšetkým dve kritériá, ktorými boli antická klasická a biblická kresťanská tradícia. Z Rímskej ríše prevzaté delenie na Rimanov a barbarov (Romani/barbari; populus Romanus/gentes barbarov) sa postupne pretransformovalo na delenie na kresťanský ľud a ostatné pohanské národy (Populus Christianus a barbarské/pohanské nationes). Zdieľaná jednotiaca a určujúca kresťanská identita tak existovala paralelne s ostatnými etnickými identifikáciami a počas celého stredoveku stála nad nimi a bola jednoznačne smerodajná. Búrlivý a nezastaviteľný proces expanzie latinského kresťanstva medzi 10. a 14. storočím smeroval k vytvoreniu univerzálneho sveta kresťanstva (Christianitas). K budovaniu tejto identity aktívne prispievala pápežská politika, vytvárajúca jedinečnú a najvyššiu duchovnú a spoločenskú autoritu rímskeho biskupa. Ďalej to bolo budovanie cirkevnej organizácie a predovšetkým siete biskupstiev, ktoré spájali Európu od Lisabonu po Rigu a od Dublinu po Kaloču. Spoločne s liturgickou uniformitou a používaním jednotného latinského jazyka sa formovala identita latinského kresťanského sveta, ktorého nositeľom bol spomínaný populus Christianus (ďalšími aspektmi boli križiacke výpravy, šírenie mníšskych rádov, kresťanských mien, zakladanie univerzít a pod.).

Výraznou črtou etnických identifikácií bolo úzke prepojenie medzi národom a štátom. Stredoveké kráľovstvá boli z tohto hľadiska nezávislými štátmi a spĺňali kritériá moderných národných štátov. Boli pritom definované zvykmi, právom a pôvodom. Dôležité je však uvažovať v dobových reáliách a aplikovať dobovú terminológiu. Preto je prínosná diferenciácia slova, konceptu a fenoménu národa v stredoveku. Podľa tejto koncepcie rozpracovanej Susan Reynoldsovou treba považovať obdobie rozpadu Rímskej ríše za počiatok etnogenézy a formovania európskych národov. Na týchto základoch kreované stredoveké kráľovstvá možno legitímne chápať ako moderný národ (teda ako prirodzené spoločenstvo a politickú jednotku). V stredoveku tak existovali národy, aj keď samotný nacionalizmus sa zrodil až ako moderný fenomén. V tomto ohľade je rovnako dôležité mať na pamäti zložitosť rozlišovania medzi etnicitou a pocitom solidarity na jednej strane a mocenskou politikou (power politics) na druhej strane pri formovaní takýchto nových kráľovstiev, ako už dávnejšie poukázal Walter Pohl.

Vznik štátu, predovšetkým vo forme kristianizovanej monarchie raného a vrcholného stredoveku, bol teda významným míľnikom na ceste vývoja stredovekých spoločenstiev od kmeňa k národu. Podľa Jána Steinhübela každý barbarský národ (gens, natio, populus, jezykb) žil tradične. Mal svoj snem, zvykové právo, náboženský kult a tie udržiavali mier, teda tradičný beh života, ktoré spoločenstvu zaručovali istotu a stabilitu (slobodu). Národ, ktorý žil podľa barbarskej slobody, bol kmeňom. Ten postupne vystriedal štát a pohanských bohov nahradil kresťanský Boh. Tento štát síce stabilizoval národ, ale ten stratil svoju tradičnú slobodu. Táto „sloboda“ existovala ako racionálny základ barbarského národa. Kresťanský štát a kresťanský panovník mocensky mení slobodu na službu a národ sa týmto spôsobom stáva historickým národom. Prijatie kresťanstva tak oprávnene môžeme považovať za zlom prechodu od kmeňa k štátu a národu.

Reč prameňov

V predošlých úvahách opakovane zaznelo, že jedným z argumentov pre akceptovanie existencie národov a národného povedomia v stredoveku je výskyt tohto pojmu a konceptu v dobovej terminológii. Keď sa pozrieme na vnímanie pojmu národ, musíme v tomto ohľade sledovať tri príbuzné, avšak rozdielne latinské výrazy: gens, populus, natio. V priebehu času tieto termíny získavali rozličné významy a označovali iné skutočnosti. Zároveň tiež platilo, že v niektorých prípadoch boli používané synonymicky, prípadne sa nedá jednoznačne určiť, aký rozdiel v sémantike jednotlivé pomenovania obsahovali.

Antická klasická tradícia pracovala predovšetkým s poňatím národa, ako ho definoval vo svojich spisoch rímsky rečník, filozof a politik neskorej republiky Cicero (106 – 43 pr. Kr.). Podľa antickej teórie štátu sa povolaním kráľa a ustanovením zákonov stal ľud usporiadanou politickou jednotkou, teda populus (podľa zákonov žijúce usporiadané spoločenstvo), na rozdiel od barbarského gens. Túto koncepciu spochybnili a pretvorili raní kresťanskí autori a cirkevní otcovia ako Hieronym (347 – 420) a Augustín (354 – 430). Kľúčovým vymedzovacím pojmom bola pritom láska. Pre Rimanov bolo rozhodujúcim prvkom organizované kultúrne spoločenstvo (populus) spojené pod jedným zákonom – ostatní boli barbari, a teda gentes (len spoločný pôvod a nie právo). Hieronym teda v preklade Biblie používal pre vyvolený ľud Izrael pojem populus a pre pohanské národy pojem gentes. Takto to následne prevzal v zásade celý stredovek, najmä pokiaľ išlo o pojem populus. Svätý Augustín však s rímskou predstavou polemizoval ešte viac. Ústredným pojmom bola pre neho láska. Ľudí pudí k sebe láska, takže ten, kto miluje Boha, miluje aj ostatných ľudí, a tak vzniká Božia obec, zatiaľ čo ten, kto miluje pozemské veci, sa stáva sa súčasťou pozemskej obce. Tak podľa hipponského biskupa vznikla Božia obec a pozemská obec, každá milujúca niečo iné. V konečnom dôsledku, zatiaľ čo Cicero definoval populus ako ľudskú spoločnosť združenú súhlasom vo veciach práva a so spoločným prospechom, pre Augustína bol populus rozumná ľudská spoločnosť združená na podklade svorného spoločenstva vo veciach, ktoré miluje.

So základným delením, ktoré pretrvávalo dlhé storočia a nachádzame ho v rozmanitých spoločenských a etnických zoskupeniach, prichádza už v polovici 6. storočia po Kristovi východorímsky historik Jordanes (480 – 551). Ten tvrdil, že „rozličné národy [...] nemajú spoločné vnímanie jednej bolesti“. (STEINHÜBEL, 2016, s. 9). Tým sa stanovil princíp delenia ľudí: my a oni. Rovnaký princíp nájdeme aj o 600 rokov neskôr na opačnom konci Európy v diele pražského kronikára Kosmasa († 1125).

Nad pojmom národ, ľud a štát sa zamýšľali už od raného stredoveku aj najvýznamnejší doboví učenci. Slávny rímsky senátor a učenec Cassiodorus (488 – 583) definoval, že „gens (ľud) zahŕňa niektorých cudzích členov, ale keď hovoríme o národe (natio), nezahŕňame tých, ktorí do neho vstúpili. Výraz národ (natio) vylučuje cudzincov a zahŕňa iba tých, ktorí majú spoločnú krv.“ (Exp. In psalmum XCV v. 7). V podobnom duchu na neho nadviazal encyklopedista a sevillský biskup Izidor (560 – 636) na základe biblickej tradície a latinskej gramatiky, keď tvrdil, že „národ (gens) je množstvo ľudí zdieľajúcich spoločný pôvod alebo odlišujúci sa od iného národa (natio) v zhode s vlastným zoskupením, ako napríklad národy Grécka a Malej Ázie. Odtiaľ pochádza výraz spoločné dedičstvo (gentilitas). Slovo gens sa tak volá aj podľa generácií (generatio) rodín, teda z pôvodného slova plodiť (gignere, genitus), podobne ako výraz národ (natio) pochádza z byť zrodený (nasci, natus). Z národov, na ktoré je rozdelená celá zem, 15 pochádza z Jafeta, 31 z Chama a 27 zo Sema, čo dáva dokopy 73, či ako sa správne uvádza 72.“ (Etymologiae IX, 2.1). Izidor sa zamýšľal aj nad tesným prepojením medzi pojmom regnum a natio: „Kráľovstvo (regnum) je pomenované podľa kráľa (rex, gen. regis), pretože ako sú králi pomenovaní podľa vládnutia (regere), tak sú kráľovstvá pomenované podľa kráľov. Každý národ mal svoje kráľovstvo vo svojej dobe – Asýrčania, Médovia, Peržania, Egypťania či Gréci.“ Etymologiae, IX, 3.1). Definíciu či akúsi formuláciu, ktorá sa stala veľmi rýchlo rozšírenou, navrhol na začiatku 10. storočia franský kronikár Regino z Prümu (840 – 915), keď stanovil jednoznačne, že „rozličné národy ľudí sa odlišujú podľa pôvodu, zvykov, jazyka a zákonov“. (De synodalibus causis, xix f.). Tento postoj sa dočkal všeobecného rozšírenia a objavoval sa v neskorších prácach s menšími obmenami či dodatkami po dlhé storočia.

Národné a etnické stereotypy

Súčasne sa v povedomí tradovali aj tradične formované etnické stereotypy a nacionálne klišé. Všeobecne sa tak tvrdilo, že Nemci boli divokí a namyslení, Francúzi roztopašní, pyšní a vystatovační a napríklad Česi boli zobrazovaní ako neskrotní pijani (neskôr po Husovom vystúpení tiež ako prísloveční kacíri). Etnické rozdiely navyše vykazovali znaky geograficko-spoločenského a náboženského delenia. Už antickí Gréci a Rimania opovrhovali všetkými ostatnými národmi a ľuďmi ako barbarmi. Podľa spomínaného Izidora zo Sevilly: „Germánske (Germanicus) národy sa tak volajú, pretože sú ohromné (immanis) na tele a divoké (immanis) kmene bičované tvrdými zimami. Svoje správanie prevzali práve z tohto nehostinného podnebia – sú nesmierne odvážni až neskrotní, živiaci sa poľovaním a nájazdmi. Je veľa kmeňov Germánov, odlišujúcich sa svojimi zbraňami, farbami šiat či vzájomne nezrozumiteľnými jazykmi... Monštruozita ich barbarstva sa prejavuje v jazyku.“ (Etymologiae, IX, 3.1).

Táto povýšenosť sa v stredoveku prejavila vo vzťahu Byzantíncov (ktorí sami seba považovali za Rimanov) a obyvateľov latinského Západu, ale i vo vzťahu Arabov a Byzantíncov, Frankov a moslimov, Germánov a Slovanov atď. Výstižne to ilustruje známy úryvok z kroniky nemeckého kronikára biskupa Ota z Freisingu (c. 1112 – 1158), ktorý ako očitý svedok zanechal tento opis Uhrov v polovici 12. storočia: „Spomínaní Uhri majú odpudzujúci vzhľad, nízko položené oči a malú postavu. Ich zvyky aj jazyk sú barbarské a divoké. Človek musí pripísať riadeniu Šťasteny či nezmernej Božej trpezlivosti, že daroval takú nádhernú krajinu týmto, neodvážim sa povedať ľuďom, ale karikatúram ľudí.“ (Gesta Friderici, I. 32). Zo slov freisinského biskupa cítiť neskrývaný pocit nadradenosti germánskeho obyvateľstva voči jeho východným susedom.

Cudzie národy sa často posudzovali aj na základe náboženskej rôznorodosti vo vzťahu katolíkov a ortodoxných kresťanov, ariánov či iných heretikov. Spravidla sa pritom používali skratky a zjednodušenia, ako napríklad pri pohľade arabských moslimov na kresťanov z latinského Západu, ktorých „hádzali do jedného vreca“ pod spoločným pomenovaním Frankovia. Dokladá to napríklad aj pasáž arabského emira Usámu ibn Munkiza (1095 – 1188), žijúceho v Sýrii: „Vlastnosti a mravy Frankov: Každý človek, ktorý pozná záležitosti Frankov, musí chváliť Alláha a uctievať Ho. Pretože v nich vidí akýsi druh zvierat, ktoré majú cnosť statočnosti a bojovnosti, ale žiadnu inú, podobne ako zvieratá majú jedine vlastnosť sily a schopnosť nosiť ťažké náklady. [...] Každý, kto nedávno prišiel z franskej krajiny, má oveľa hrubšie mravy ako ten, čo sa udomácnil a zžil s moslimami.“ (Kniha zkušeností arabského bojovníka s křižáky, s. 202 – 205).

Vznik národov, etnogenéza a origo gentis v arpádovskej, přemyslovskej a piastovskej strednej Európe

Predostreté koncepty, idey a metodologické prístupy sa teraz pokúsme sledovať na príklade troch stredoeurópskych kresťanských monarchií Arpádovcov, Piastovcov a Přemyslovcov. Tieto krajiny reprezentujú v historiografii hraničný medziregión či perifériu latinského kresťanského Západu. Ako už bolo podrobne ukázané, česká, poľská a uhorská monarchia prešli medzi 9. a 14. storočím zásadnými politickými, spoločenskými a kultúrnymi zmenami, ktoré v zásade kopírovali vývoj v západnom centre kontinentu (vzťah centra a periférie). Zároveň počas tohto procesu preberali všetky významné kultúrno-spoločenské a politicko-náboženské predstavy, vzory a ideály, ktoré pod egidou domácich panovníkov inkorporovali do svojich lokálnych spoločenstiev. Tieto procesy spravidla prebiehali so značným časovým posunom a takmer vždy sa pretavili do špecificky prispôsobenej či upravenej podoby. Neodmysliteľnou súčasťou týchto procesov bolo aj formovanie etník a vznik národov, ktoré boli úzko prepojené so vznikom prvých teritoriálnych štátov – kresťanských monarchií.

V prípade všetkých troch stredoeurópskych monarchií sú otázky etnogenézy domácich etník poznačené nedostatkom prameňov. Z toho vyplýva, že historici sú odkázaní na predostretie viac či menej dôveryhodných hypotéz. Rovnako ako aj v iných oblastiach, aj v otázke formovania stredovekých národov môžeme sledovať viacero spoločných čŕt, ako aj viacero rozdielnych atribútov procesov prebiehajúcich v pomerne jasne geograficky vymedzenej přemyslovskej, vnútorne nesúrodej piastovskej a etnicky veľmi rôznorodej arpádovskej monarchii. Vo všetkých troch prípadoch však hral zásadnú rolu vznik kresťanského kráľovstva.

Piastovské Poľsko

V prípade piastovskej monarchie existuje základná otázka, ktorá zamestnáva poľskú historiografiu už viac než dve storočia. Kto boli neznámi ľudia (ľud, spoločenstvo?), ktorí približne v polovici 10. storočia pomerne rýchlo vytvorili v dnešnom centrálnom Poľsku základy teritoriálneho štátu a následne expandovali do okolitých regiónov, ktoré sa v neskoršej dobe začali nazývať Polonia? Dostupné písomné pramene, toponymá a archeologické nálezy nedovoľujú formulovať v tejto otázke zásadné a rozhodujúce stanovisko, sú však podkladom pre živú a často kontroverznú diskusiu. Nevyhnutným základom pre správne uchopenie problematiky by mala byť séria otázok týkajúcich sa politických, ideologických a ekonomických zmien, ktoré sa v tomto regióne uskutočnili od polovice 9. do polovice 10. storočia. K takýmto ťažiskovým fenoménom patria otázky postupného nahradenia tradičných spoločenských štruktúr politickej moci kráľovskými dynastiami zameranými na posilnenie vnútornej centrálnej autority a externú expanziu svojho teritória; prenikanie kresťanstva šíriaceho striktne hierarchickú spoločenskú štruktúru organizovanú okolo politicko-náboženského centra krajiny; zmeny v hospodárení smerujúce k trhovej ekonomike, kde zvýšenie produktivity smerovalo k získaniu nadbytku určeného na konzumáciu či export a nakoniec zásadná reorganizácia geografického priestoru, keďže dovtedy kolektívne vlastnená zem zmenila svojho majiteľa, ktorý s ňou mal vlastné zámery.

Vznik národa (gens) Poľanov ako politického spoločenstva je teda ťažké zrekonštruovať. Pomôckou by mohla byť dynastická povesť vysvetľujúca vládu Piastovcov ako prirodzených pánov, pretože moc mýtického Piasta pochádzala od Boha a tú akceptovali svorným rozhodnutím aj obyvatelia Polonie. Ústredné postavenie pritom zaujalo politické centrum vo veľkopoľskom Hnezdne a doména Piastovcov v jej okolí. Pochovaním ostatkov sv. Vojtecha ako patróna piastovského regna a zriadením cirkevnej provincie počas hnezdnianskeho zjazdu v roku 1000 získali Poľania symbolické nábožensko-politické centrum, ktoré bolo srdcom prvej piastovskej monarchie. Pozoruhodne tak v tomto období nachádzame súčasne zmienky o kniežati Poľanov (Palaniorum dux), Poľanoch (Polani) a krajine Poľanov (terra Polanorum) v kronike Thietmara z Merseburgu, ako aj v legendách sv. Vojtecha a na území medzi Odrou a Vislou sa začali objavovať denáre, na ktorých sa Boleslav I. Chrabrý tituloval ako knieža Poľska (princeps Poloniae).

Pomenovanie Polonia označovalo najskôr krajinu Poľanov, potom Veľkopoľsko a nakoniec celé Poľsko. Jeho doklady sa objavovali od prelomu 10. a 11. storočia (reichenauský zoznam hymnov venovaný sv. Vojtechovi z roku 1001), v kronike Galla Anonyma (12. storočie) tento pojem označoval celé poľské kniežatstvo, rovnako ako od polovice 13. storočia v čase nastupujúcej unifikácie rozdrobenej krajiny slúžil na pomenovanie celej poľskej krajiny pred jej rozdelením Boleslavom III. v roku 1138. Pokiaľ ide o etymológiu pojmu Polonia, uvažovalo sa o význame severu (północ), ale ustálenou interpretáciou je pôvod od slova pole. V tomto duchu termín chápali v 15. storočí domáci autori Ján Ostroróg a Ján Dlugoš. Podobne argumentoval už v 13. storočí napríklad aj Gervais z Tilbury. Ďalším významným míľnikom bolo stotožňovanie pojmov národ a vlasť – natio et patria. Taktiež sa tu môžeme oprieť o definície Jána Dlugoša, podľa ktorého je amor patrie hlavným cieľom poľských dejín. Položenie života z lásky k vlasti považoval krakovský kronikár za najvyššiu hodnotu. Vo vrcholnom, ale predovšetkým v neskorom stredoveku sa národná identifikácia Poliakov navyše stotožňovala s nábožensko-vojenským poslaním tohto národa ako bašty kresťanstva. Pod vplyvom neustálej hrozby pohanských nájazdov Mongolov, Tatárov a neskôr Osmanov sa Poľsko prezentovalo ako štít, múr či bašta kresťanstva (antemurale Christianitatis) a rovnako o ňom písali aj dobové zahraničné pramene. V neposlednom rade treba brať do úvahy aj jazyk ako znak identifikácie národného povedomia.

Pozoruhodné myšlienky v tomto ohľade nedávno predostrel Paweł Żmudzki, ktorý sa zamýšľal nad pojmami Poľania, Poliaci a Poľsko na základe analýzy dobových dokumentov. Keďže sa tieto termíny objavujú nielen v poľských prameňoch a označujú aj obyvateľstvo mimo poľského územia, priniesol pozoruhodnú komparáciu. Kľúčom k pochopeniu tejto rozmanitosti podľa neho je tzv. Nestorova kronika zo začiatku 12. storočia. Jej autor totiž rozlišuje medzi dvoma druhmi Poliakov. Jedných z nich označuje aj ako Lachov, tých druhých zase lokalizoval na rieku Dneper, kde sa mali stať predchodcami Kyjevskej Rusi. Podľa Żmudzkého gens Poľanov pred založením kniežatstva neexistoval. Porovnaním prameňov dospel k záverom, že pomenovanie Poľania sa vyvinulo nezávisle zároveň v Poľsku aj na Rusi, v obidvoch prípadoch sa vzťahuje na obyvateľov polí, teda roľníkov, ktorí by mali byť základom spoločnosti. Takto vytvorený pojem bol teda základným prvkom samoidentifikácie spoločenstva na lokálnej aj nadregionálnej úrovni.

Gens Bohemanorum

Najpriamočiarejší a najlepšie uchopiteľný proces vzniku národného povedomia a idey národa možno sledovať v prípade přemyslovských Čiech. Česká kotlina tvorila totiž prirodzenú geografickú jednotku. Slovanské obyvateľstvo, ktoré sa tu pravdepodobne v 6. storočí usadilo, tak malo prirodzene stanovené hranice, v rámci ktorých prebiehal nám doteraz nie úplne jasný etnogenetický proces. S určitosťou však môžeme povedať, že okolo roku 805 už v českej kotline sídlil gens Bohemanorum, ako potvrdzujú franské pramene. Tento gens vystupoval v rokovaniach s Franskou ríšou a jej vládcami ako spoločenstvo ľudí a jeho kniežat (duces Bohemanorum) zásadne ako jeden celok. Niet teda pochýb, že gens Bohemanorum (Bohemanni) bol politickou jednotkou, typickou pre ranostredoveký gens. V tomto ranom období nebola možná individualita, ale len existencia v rámci kmeňa (gensu), ktorá zaručovala slobodu a vlastníctvo. Takáto predštátna spoločnosť bola založená na rodoch, ktoré boli súčasťou kmeňa. Ten bol totožný s právom, rádom právneho, kultúrneho, spoločenského a politického života. Spomínaný rád (poriadok, ordo) bol sakrálny. Český a zároveň v širšom ponímaní slovanský poriadok sa nazýval mier a znamenal pokoj, usporiadané vzťahy, právny rád a svetový poriadok, svet. Ten sa dosahoval napravovaním neprávosti, teda hľadaním pravdy. Na to slúžili zhromaždenia slobodných mužov, konané vždy na predpísanom mieste a v presne stanovenom čase.

Otáznym zostáva aj vzťah medzi lokálnymi spoločenstvami a gensom, ku ktorému sa hlásili a ktoré podľa všetkého existovali v celej vtedajšej „barbarskej“ Európe. Išlo o akési podkmene, teda polosamostatné politické jednotky v rámci veľkého gens. Rovnako neistá je aj predpokladaná, ale nedoložená existencia ústredného kráľa Čechov či západných Slovanov. Poznáme len duces Bohemanorum. Ústrednú rolu v kmeni Čechov hral snem. A to napriek tomu, že ho nemáme pre Čechy výslovne doložený. Na základe analógií a komparácií s inými kmeňmi vieme, že vláda bola vykonávaná pomocou tohto snemu. Na ňom sa rokovalo o mieri a vojne, taktiež bol posvätným miestom a úschovňou pokladnice, symbolov a vlajok. Zaujímavosťou je, že tento snem vládol aj bez donucovacej moci, a to len na základe svojej posvätnej autority. Podľa Dušana Třeštíka (2009, s. 146 – 147) tak gens Bohemanorum nebol primitívnym nevyvinutým útvarom, ale ako štát mal jednotu obyvateľstva, územia a svojím spôsobom aj vládu. Uvoľnenie tradičných väzieb medzi kniežaťom a gens Bohemanorum nastal v českom prostredí až na prelome 9. a 10. storočia, teda asi o sto rokov neskôr ako na Veľkej Morave. Hlavnými prostriedkami a príčinami bola voľba ústredného kniežaťa, postupujúca kristianizácia a napojenie na medzinárodný obchod. Vláda kmeňa nebola postavená na fyzickom násilí, preto sa nedala zvrhnúť len silou. Bolo treba zničiť sakrálny rád, mier, ktorý reprezentovalo ničenie modiel a bôžikov. Boli rovnako ukážkou ich bezmocnosti, a teda symbolickým zničením starého sveta a poriadku. Tento proces znamenal nástup nového kresťanského sveta, reprezentovaného panovníkom a cudzími klerikmi. Prijatie kresťanstva bolo teda skutočnou revolúciou znamenajúcou zasadnú zmenu v živote ranostredovekých gentes.

Kristianizovaná monarchia Přemyslovcov si medzi 10. a 14. storočím prešla viacerými fázami vývoja zmien v koncepte národa a štátu. Prvú fázu charakterizovalo to, že mocenské štruktúry a národné povedomie vyrastali z dvoch základných pilierov. Bolo to jednak spoločenstvo slobodných Čechov a ich právo voľby svojho panovníka, jednak to, že volený panovník musel podľa tradície pochádzať z rodu Přemyslovcov. Táto ústavná dohoda (ústavná štruktúra) přemyslovských Čiech bola kodifikovaná v diele prvého českého dejepisca Kosmasa Pražského, v jeho Kronike Čechov (Chronica Boemorum). V nadväznosti na Kristiánovu legendu Kosmas zachytil mytologický príbeh zrodu českej vládnucej dynastie, ktorý sa odvíjal od bájneho predka Přemysla Oráča a jeho svadby s vládkyňou-veštkyňou Libušou. Kosmas nielen adaptoval dobovú politickú teológiu na české prostredie, ale vytvoril originálny súbor konceptov, v mnohom predbiehajúci celkový vývoj v Európe. Spracoval starý mýtus o pôvode kniežacej moci v Čechách, a to imitáciou biblických vzorov ustanovenia kráľovskej vlády a vložením idey o strate slobody. Suverénne rozhodnutie Čechov bolo podstatným prvkom. Voľbou Přemysla sa Česi ustanovili ako politický populus, spoločenstvo stojace pod panovníkom aj vedľa neho. Pražský dekan tak skutočne originálne vystihol štruktúru spoločenstva Čechov, ktorého základom bola zmluva medzi Čechmi ako politickým národom a ich panovníkom. Obidve zložky sa stali nositeľmi tejto identity, ktorú reprezentovali jej slobodní veľmožmi.

V priebehu 12. storočia sa objavila ďalšia zaujímavá koncepcia. Bol ňou nástup kultu sv. Václava, ktorý sa transformoval zo svätca na večného vládcu a nebeského ochrancu Čechov. Václav sa tak objavoval ako večný a Bohom vyvolený knieža a bojovník. Obľuba jeho kultu sa zrkadlila aj v tradičnej oslave na jeho sviatok, ktorá prebiehala ako významná hostina a politické kolokvium. Václav tak v priebehu času začal vystupovať ako nebeský pomocník v rozhodujúcich bitkách Čechov. Kopija, ktorú dostali Česi pravdepodobne od cisára Henricha IV. po porážke protikráľa Rudolfa a ktorú získal kráľ Vratislav, sa stala kopijou sv. Václava. Spoločne s vlajkou sv. Vojtecha táto cenná relikvia sprevádzala českých bojovníkov ako najcennejšia vojnová insígnia. Kult večného panovníka Václava sa podobne profiloval aj na pečatiach, kde už od vlády Vladislava II. nachádzame nápis pax sancti Wenceslai in manu ducis. Tak sa sformovala predstava, že skutočným panovníkom Čiech je Václav a dočasne vládnuci knieža bol len jeho vikárom. Všade inde v dobovej Európe boli panovníci a svätci v role vicarius Christi, len v Čechách vládli ako vikári domáceho dynastického svätca. Český národ je v rámci svätováclavskej ideológie vymedzený ako familia sancti Wencezlai (čeľaď sv. Václava), on jej zaručuje mier, ktorý bol účelom a zmyslom českého politického národa.

V skutku unikátne národné a štátne povedomie Čechov dokladajú dve obdivuhodné ikonografické zobrazenia pochádzajúce z 12. storočia. Prvou je katalóg českých a moravských kniežat zobrazených na freskách v Rotunde sv. Kataríny v Znojme. Tie vznikli okolo roku 1134 za vlády Konráda Znojemského a prezentujú nepretržitý rád přemyslovských panovníkov od Přemysla Oráča až po vtedy panujúceho Soběslava I. Tieto zobrazenia boli vyhotovené v dokonalej zhode s Kosmovým poňatím českých dejín.

Druhým prameňom je česká reakcia na politickú teológiu 12. storočia – zobrazenie Augustínovho (354 – 430) spisu O Božej obci, asi z roku 1170. Kompozícia výjavu zahŕňa Krista, anjelov, evanjelistov a nakoniec vyvolený ľud, medzi ktorým zaujímajú prominentné postavenie Česi (Boemenses). Tí sa do Božej obce dostali na základe svojej lásky, viery a nádeje, ktoré ich predurčili na spásu. Kľúčovým vymedzovacím pojmom je láska v duchu a význame, aký jej dal Augustín pri svojom definovaní národa, určeného na spásu a večný život. Tým sa nastavilo smerovanie k pojmu vyvoleného národa Čechov. Ich láska k najvyššiemu dobru – mieru – z nich robí populus, organizovanú a kultúrnu spoločnosť. V tomto ponímaní sa však autor diela, paradoxne, rozchádzal s Augustínom, lebo pre toho bola spása určená rovnako pre všetky národy. Žiadny národ ani štát nie je dopredu vyvolený ku spáse. České zobrazenie národa je teda v 12. storočí absolútnou novinkou a raritou. Český národ je vyhlasovaný nielen za vyvolený, ale je aj chápaný ako politická, nie etnická jednotka, ako populus, a teda nie ako gens. Máme tu do činenia s reálnou existenciou politického národa Čechov v 12. storočí. Autor spisu podľa Třeštíka neponúkal teóriu, ale opisoval realitu. Na tomto vývoji pekne vidno, ako sa Česi od 9. storočia vymedzovali v českej kotline okolo Prahy a přemyslovskej dynastie, okolo kamenného kniežacieho stolca. Český národ bol na základe týchto konceptov vnímaný ako vyvolený národ s výhradným postavením v meste Božom. Asi nikde v Európe nedostala národná myšlienka tak jasne formulované a ambiciózne vyjadrenie.

Silné lipnutie na tradičnom usporiadaní českého kniežacieho sveta znamenalo, že pokusy panovníkov ako Vratislav II. o zmenu týchto štruktúr boli vnímané negatívne. Preto Kosmas nevenuje prvému českému kráľovi takmer žiadnu pozornosť a stále tvrdošijne trval na tradičnom usporiadaní sveta Čechov. Kráľovská hodnosť udelená nie na smene slobodných Čechov, ale z milosti rímsko-nemeckého cisára bola flagrantným narušením tradičných rámcov. Táto koncepcia bola narušená ešte raz v roku 1158 povýšením druhého českého kráľa Vladislava II. Definitívne nastali zmeny až po sérii udalostí a privilégií vydaných počas panovania Přemysla Otakara I., ktorý sa v roku 1198/1203/1212 stal prvým dedičným českým kráľom. Svet kniežacích Čiech bol nahradený kresťanským kráľovstvom, českou krajinskou obcou a krajinským súdom. K ďalšiemu posunu vo vnímaní českého národa došlo v neskorom stredoveku v takzvanej Dalimilovej kronike zo 14. storočia. Autor tohto spisu použil ako identifikačné znaky politického národa (communitas regni) pojmy obec, jazyk a zem. Uviedol tak do diskurzu geografické a etnické princípy. Významným identifikačným znakom bol predovšetkým jazyk. Dalimilova kronika bola tradične v historiografii často považovaná za vyjadrenie vízií českej a moravskej šľachty a ako produkt zárodočného českého nacionalizmu. Novšie bádanie však poukazuje na to, že tento prameň formuluje viacúrovňové chápanie identity. Tak napríklad pojem jazyk v tomto prípade môže znamenať tradične chápaný komunikačný prostriedok, ale aj skupinu ľudí používajúcich tento jazyk, ktorý je vždy úzko prepojený s daným územím. Rozhodujúcim faktorom je tak domáca národná dynastia Přemyslovcov, lojálna voči domácemu jazyku, gensu a krajine. Tieto národnostné/národné nuansy boli podľa tohto prameňa evidentné aj pre dobových obyvateľov. Predkladateľ najstaršieho nemeckého prekladu Dalimilovej kroniky (Tutsch kronik von Behem lant) sa vysporiadal s národnou identifikáciou skutočne pozoruhodným spôsobom. Najprv rozlíšil medzi Nemcami narodenými a žijúcimi v Českom kráľovstve (Tutschin) a tými, ktorí tam prišli zo zahraničia (fromde). Následne si mohol dovoliť spraviť aj rozdiel medzi tými, čo rozprávajú po česky (Česi), a tými, ktorí žijú v Čechách. Prekladateľovi sa tak podarilo viac ráz zmeniť identifikačné stratégie a prispôsobiť ich svojmu pohľadu a kontextu. Ide o jedinečný doklad toho, že národné povedomie, predstavy národa a národná identifikácia hrali svoju rolu aj v stredoveku.

Arpádovské Uhorsko: gens Hungarica, regnum a natio

Pátranie po počiatkoch etnickej a politickej identifikácie stredovekého Uhorska patrí ku klasickým témam maďarskej, ale v širšom kontexte aj stredoeurópskej historiografie. Tradične sa táto otázka rieši v úzkom kontakte medzi migráciou starých Maďarov a ich etnogenézou vyúsťujúcou do stredovekého gens Hungarica. Maďarské kmene boli podľa týchto teórií kočovným ľudom ugrofínskeho pôvodu, ktorý sa postupne formoval po celé stáročia. V písomných prameňoch sa prvýkrát objavujú až v 9. storočí. V byzantských a arabských prameňoch často vystupujú ako Turci, v západných kronikách ako Avari alebo Huni. Tradičná historiografia rekonštruovala najstaršie dejiny formovania Maďarov, ktoré zahŕňali stáročia, počas ktorých migrovali na západ z ázijských stepí do strednej Európy, najmä na základe archeologických a jazykových dôkazov. Tento proces mal zahŕňať dlhé obdobie začínajúce sa v 4. tisícročí pred Kristom a končiace sa až poslednými dekádami 9. storočia n. l. Počas svojej migrácie prešli maďarské kmene cez ázijské a ruské stepi, kde do seba začlenili vplyvy Turkov, najmä turkických Chazarov, ktorí ich usadili na severnom pobreží Čierneho mora. Maďari zostali pod Chazarským kaganátom až do roku 830, keď získali nezávislosť a začali bojovať proti svojim bývalým pánom. V tomto období sa k siedmim maďarským kmeňom (tradične nazývaným Nyék, Megyer, Kürt-Gyarmat, Tarján, Jenő, Kér a Keszi) pripojili tri chazarské kmene (známe aj ako Chabari). V tomto období sa Maďari objavujú prevažne v arabských písomných prameňoch. Okrem toho väčšina toho, čo o nich vieme, pochádza zo spisu De administrando imperio z 10. storočia, ktorý napísal byzantský cisár Konštantín VII. Porfyrogenét (913 – 959).

Podľa Konštantína žili Maďari v oblasti nazývanej Levedia (na rieke Bug) v období chazarsko-maďarského spolužitia a silného turkického vplyvu na maďarský jazyk. Po útoku Pečenehov (iného kočovného kmeňa) sa presunuli na západ do Atelkuzu (Etelközu), ktorý sa nachádzal medzi deltou Dunaja a riekami Dneper a Dnester. Predpokladá sa, že Etel je Itil – maďarské slovo pre rieku Volgu. Po tom, čo utrpeli druhý vojenský úder od Pečenehov (okolo roku 895), si maďarské kmene mali vybojovať svoju novú vlasť v Karpatskej kotline. Táto záverečná etapa ich dobývania novej vlasti (tzv. honfoglalás) sa uskutočnila okolo roku 895/896, len dva roky po smrti veľkomoravského panovníka Svätopluka (z. 894), ktorý ovládal takmer celú Karpatskú kotlinu.

Spoločenstvo Maďarov tvorilo sedem maďarských a tri chabarské kmene spolu s turecko-onogurskými kmeňmi, ktoré sa pravdepodobne spojili v 9. a 10. storočí. Byzantské a arabské pramene ich zobrazujú zvyčajne ako kočovných jazdcov, ktorí sa výrazne podobajú Hunom a Avarom. V skutočnosti v 10. storočí došlo k postupnej zmene kočovnej spoločnosti Maďarov na spoločnosť založenú na poľnohospodárstve a chove dobytka. Spôsobili to miestne geografické a klimatické podmienky, ako aj vplyvy miestneho pôvodného slovanského obyvateľstva Karpatskej kotliny. Maďarská spoločnosť bola trojstupňová a pozostávala zo širokej masy obyvateľstva, z triedy bojovníkov a nepočetnej aristokratickej elity. Politické usporiadanie napodobňovalo Chazarský kaganát, keďže im spoločne vládli dvaja „králi“. Jeden z nich, tzv. kende (k.nd.h), bol pravdepodobne sakrálnym vládcom s nominálnou prevahou. Efektívna moc vrátane rozhodovania o vojne a obrane bola v rukách druhého vládcu, nazývaného gyula (g˘.l.h.). Maďarskí kmeňoví náčelníci si za svojho kniežaťa zvolili jedného zo siedmich vodcov Almoša. Jeho syn Arpád (zomrel okolo roku 907) viedol dobývanie Karpatskej kotliny a položil základy vládnucej dynastie Arpádovcov.

Po usadení sa v novej vlasti podnikli Maďari v prvej polovici 10. storočia desiatky lúpežných výprav, ktoré spustošili celý európsky kontinent od Nemecka po Španielsko a od Galie po Byzanciu. Tradične preceňovaný ničivý účinok maďarských nájazdov sa v súčasnosti spochybňuje na základe archeologických dôkazov, ktoré nepotvrdzujú prehnané opisy naratívnych prameňov. Po zdrvujúcich porážkach v roku 955 pri Lechu (Bavorsko) a v roku 970 pri Arkadiopole (Byzancia) Maďari začali meniť svoju spoločnosť na usadlú. Celý proces sa zavŕšil vytvorením kristianizovanej monarchie počas vlády kniežaťa Gejzu (asi 970 – 997) a jeho syna, prvého uhorského kráľa Štefana I. (997 – 1038). Moderná historiografia výrazne spochybnila tradičné koncepcie etnogenézy a „prehistórie“ uhorských kmeňov. Pod vplyvom moderného bádania o ranostredovekej etnicite, ktoré uprednostňuje politickú príslušnosť pred genetikou, formovanie Maďarov treba hľadať v politických zmenách, ktoré sa udiali v záverečnej fáze ich migrácie. Tento proces sa teda neuskutočnil počas dlhých storočí (alebo tisícročí) v ázijských stepiach, ale v relatívne krátkom čase v 9. storočí na brehoch Čierneho mora, dolného Dunaja a v Karpatskej kotline. Podobne aj najaktuálnejšie paleobotanické a zooarcheologické údaje z 10. storočia naznačujú, že hneď po dobytí Karpatskej kotliny by bolo nesprávne označovať maďarské kmene za kočovné, alebo dokonca aj za polokočovné. Existujú jasné dôkazy potvrdzujúce usadlý spôsob života aspoň značnej časti obyvateľstva.

Tak ako je pre najstaršie obdobie uhorských dejín dôležitá súvislosť medzi etnogenézou starých Maďarov a ich putovaním do Karpatskej kotliny, pre vývoj a koncepciu stredovekého gens Hungarica je rovnako esenciálny vzťah medzi natio a regnum. Priekopnícke štúdie v tomto ohľade publikoval predovšetkým maďarský historik Jenő Szűcs. Venoval sa otázkam národa a národného povedomia v dejinách a na základe podrobného štúdia prameňov a dôslednej komparácie uhorského prostredia s inými časťami latinského Západu poukázal na existenciu premoderných foriem kolektívnej identity a tiež aj na hlboký štrukturálny rozdiel medzi premodernými a modernými formami národného cítenia. Teoretické prístupy, ktoré vypracoval na riešenie stredovekých foriem kolektívnej identity, sa opierali o výsledky vtedajšej nemeckej medievistickej školy, najmä o teóriu gentilizmu Reinharda Wenskusa. Podľa Szűcsa sa v regiónoch strednej a severnej Európy osídlených novými „barbarmi“, ktorí sa pripojili k stredovekému Západu medzi 9. a 11. storočím (novoprichádzajúce etnické skupiny Čechov, Moravanov, Poliakov, Maďarov, Dánov, Nórov a Švédov), ustanovili jednotky, ktoré sa začali vyvíjať do neskorších moderných národov.

Práca Jenőa Szűcsa o gentilizme predstavovala míľnik v maďarskej historiografii. Bol to prvý pokus o interpretáciu maďarskej etnogenézy v zmysle západného/germánskeho modelu etnického vedomia gentilizmu, ktorý vypracovali nemeckí historici. Jeho základným postulátom bolo, že sa vymedzil voči dovtedy dominujúcej teórii Józsefa Deéra o pôvode maďarského národného povedomia. Deér v 30. rokoch 20. storočia odsúdil predchádzajúce domnienky o akomsi prvotnom maďarskom národnom povedomí a dospel k záveru, že Führertum Arpádovcov bolo v prípade Maďarov skutočným „etnogénnym faktorom“. Szűcs ukázal, že národné povedomie, podobne ako každý iný prejav kolektívnej identity, je konštrukt, ktorý sa neustále reinterpretuje a transformuje, rovnako ako každá iná tradícia. Pojmy ako „vynájdená tradícia“ a „imaginárne spoločenstvo“, ktoré sa stali aktuálnymi vďaka práci Erica Hobsbawma, Ernesta Gellnera a Benedicta Andersona na začiatku 80. rokov 20. storočia, celkom zodpovedajú Szűcsovým zisteniam, formulovaným o desaťročie skôr. Historiografický diskurz tiež obohatil o viacero zásadných postrehov a postulátov, niekedy všeobecnej povahy, ako napríklad, že „stredoveký človek sa nezaoberal ani tak vznikom ,štátu‘ ako takého, ako skôr genézou daného kráľovstva (regnum) ako ,štátneho územia‘“. (SZŰCS 2022, S. 299 – 300). Inokedy sa vyjadril k subtílnostiam charakteristickým pre komplikovanú uhorskú etnicko-jazykovo-kultúrnu spoločnosť: „„V stredovekom Uhorsku, ba až do začiatku 18. storočia, koexistovali tri rôzne pojmy (a skutočnosti) „národa“. Na začiatok, „Uhor“ (Hungarus), a teda pojmovo sa počítal medzi gens Hungarica, bol každý, kto bol poddaným Uhorského kráľovstva (regnum Hungariae). Zároveň tento postoj pojmovo jasne uznával samostatnú identitu všetkých, ktorí sa ako skupina odlišovali na základe svojho „národa“, teda pôvodu (natione), ako aj jazyka a zvykov (lingua et moribus); inými slovami, práve to, čo by sme dnes nazvali etnickou identitou, nebolo tomuto postoju vôbec cudzie. Za skutočne hodnotné sa však považovalo to, že niekto bol považovaný za príslušníka tretieho druhu „národa“ - to znamená, že zapadal do rámca natio Hungarica, organizovaného nie len na základe teritoriálnej príslušnosti, či dokonca jazykovo-kultúrnej príbuznosti, ale vo feudálno-korporatívnom zmysle.“ (SZŰCS 2022, S. 302).

Iným spôsobom, ako sa pozerať na otázku etnicity v uhorskom stredovekom kráľovstve, je pomocou reči právnych noriem a úradných dokumentov. Z tohto hľadiska existovali v Uhorsku tri druhy národov: politický národ, národy (samosprávne) a plebs. Zaujímavosťou bolo, že zatiaľ čo Uhorsko, etnicky zmiešanú krajinu, vnímalo zahraničie ako krajinu Uhrov, teda základom bol uhorský národ (gens), titul uhorského panovníka bol spočiatku (v 11. storočí) kráľ Uhrov, až od 12. storočia sa zmenil na kráľ Uhorska. Nositeľom identity bol teda najprv ľud, až neskôr došlo k stotožneniu s krajinou. Naďalej však platilo, že jediným subjektom štátnosti bol uhorský národ. V skutočnosti tak paralelne existovali jeden politický uhorský národ a viacero národov žijúcich v Uhorsku. Na základe podrobnej analýzy právnych prameňov tak možno dospieť k rozdeleniu uhorských národov na základe štruktúry navrhnutej Miroslavom Lysým. Ako prvý sa objavuje národ ako kategória uhorského krajinského práva, ktorým sa rozumeli šľachtici v krajine. Tí odvodzovali svoj pôvod od Arpádových Maďarov alebo Hunov zo Skýtie, ktorí následne migrovali do Panónie. Tým bola zabezpečená garancia slobôd a atraktivity tohto konceptu aj pre Nemaďarov. Druhou kategóriou boli partikulárne národy, teda skupiny obyvateľstva v celom Uhorsku (Sasi, Slováci, Maďari, Nemci, Vlasi). Išlo o privilegované vrstvy (spravidla mešťania či Sikulovia), ktorí mali výsady samosprávneho charakteru, vlastné právo, spoločný etnický pôvod, minulosť, jazyk a tomu prislúchajúce právne postavenie. Pokiaľ ide o terminológiu, dá sa povedať, že ak bol uhorský šľachtický národ stotožnený s termínom ľud (populus), potom politickým výrazom partikulárnych národov bola universitas či communitas. Tretia skupina národov v tomto ponímaní – neprivilegované národy –, vychádzajúca z Tripartita, nedisponovala výsadami na základe nacionálnej príslušnosti.

Špecifické etnicko-jazykové zloženie obyvateľstva Uhorska nebolo jedinou stránkou, ktorou sa odlišovalo od svojich susedov. Dôležitým komponentom bolo aj to, že uhorské prostredie na rozdiel od českého a poľského nemalo svojho Kosmasa či Galla Anoyma, ktorý by položil základy národného historického príbehu a vedomia už počiatkom 12. storočia. Túto úlohu na seba vzali až kronikári píšuci v 13. storočí. Prvým bol uhorský Anonymus (neznámy notár kráľa Bela III.), píšuci na začiatku 13. storočia, a druhým Šimon z Kézy (notár kráľa Ladislava IV.), pôsobiaci v poslednej štvrtine 13. storočia. Najstaršie uhorské a externé pramene písali o obyvateľoch Uhorska ako o gens regis či populus regis, teda ako o obyvateľstve kresťanskej monarchie. Pojem Hungarus sa používal ako derivát z regnum Hungariae, takže Uhrom bol v tomto význame každý, kto bol lojálnym poddaným uhorského kráľa a narodil sa v jeho krajine. Tento koncept sa dramaticky zmenil počas spoločensko-kultúrnych zmien prelomu 12. a 13. storočia, keď sa zmenilo ponímanie pojmu gens a populus a taktiež sa zmenila koncepcia chápania gens Hungarica. Ustanovenie a vývoj národného povedomia a uhorského národa sa uskutočnilo pomocou formulovania vymyslenej tradície pôvodu (origo gentis) a historickej mytológie, ako ich podali spomínaní Anonymus a Šimon z Kézy. Tieto idey sa následne stali súčasťou uhorskej politickej ideológie.

Uhorské národné povedomie formovali počas stredoveku dve základné premisy. Prvou bola pretrvávajúca predstava Uhrov ako potomkov starých Maďarov, ktorí počas 10. storočia „terorizovali“ celú Európu svojimi nájazdmi a plienením. Tento kult neporaziteľných a neprekonateľných bojovníkov pretrval vo vnímaní Uhrov aj dlho po skončení obdobia nájazdov (kalandozások). Obyvatelia Uhorska (gens Ungara/gens Hungarica) – panovníci, bojovníci, ale aj obyčajné obyvateľstvo – boli chápaní ako bojovníci a predurčenie k boju boli ich hlavnými (a často aj jedinými) charakterovými vlastnosťami v dobových prameňoch. Druhým komponentom bola (fiktívna) príbuznosť s inými staršími nomádskymi kočovníkmi, predovšetkým so Skýtmi a s Hunmi (ale aj s Avarmi a Turkami), s ktorými boli v prameňoch často stotožňovaní alebo proste označovaní za ich potomkov.

Formulovanie maďarského národného etnogenetického príbehu sa spája až so spomínaným neznámym uhorským Anonymom, ktorý napísal svoje Gesta Hungarorum niekedy na počiatku 13. storočia. Predstavil v nich svoju víziu pokračovania skýtskej tradície, ktorú prevzali Maďari na základe svojej vojenskej superiority nad ostatným obyvateľstvom a táto nadradenosť sa preniesla cez sedem hlavných náčelníkov na celý gens Hungarorum. Piliere národného povedomia stáli na dvoch základoch: communitas a consilium, teda na spoločenstve siedmich náčelníkov a na ich úlohe pri spravovaní spoločenstva Maďarov. Títo náčelníci dobrovoľne a spoločne prisahali lojalitu Almošovi, ktorého si vybrali za svojho panovníka a všetci staromaďarskí vodcovia a neskôr uhorskí panovníci mali následne pochádzať z jeho rodu (Arpádovci). Anonymus stotožnil Maďarov s Hunmi a vytvoril fiktívnu genealógiu panovníckeho rodu, spojil pohanskú minulosť Hunov s kresťanským maďarským národom a z legendárneho vojvodcu Atilu spravil priameho predchodcu Arpádovcov.

Ďalšiu fázu vytvárania etnogenetického príbehu Maďarov priniesol vzdelaný uhorský notár Šimon z Kézy, ktorý strávil dlhé roky na štúdiách v západoeurópskych školách, kde získal nový rozhľad a zoznámil sa s novými politicko-spoločenskými konceptmi. Výsledkom bolo vytvorenie nového origo gentis postaveného na hunskom pôvode Maďarov a uhorských dejín.

Šimon z Kézy, píšuc v 80. rokoch 13. storočia, priniesol nové ponímanie pojmu národ (natio), ktorý ako prvý aplikoval na domáce obyvateľstvo. Predošlé hagiografické a právne pramene spomínali Uhrov ako gens, zatiaľ čo natio znamenalo ich pôvod. Natio v chápaní Šimona z Kézy malo nový význam a znamenalo unifikované hunsko-maďarské natio pochádzajúce z jedného otca a jednej matky.

Druhým významným kritériom bola jazyková príbuznosť. Šimon z Kézy dokonca otvorene tvrdil, že Huni a Maďari rozprávali rovnakým jazykom, čo z nich tvorilo jeden a ten istý národ. Tí, ktorí stáli mimo tohto národa (pura Hungaria), boli exterae nationis, teda podrobené obyvateľstvo, ktoré nerozprávalo po maďarsky alebo pochádzalo z potomkov podobrených národov. Kronikár navyše priniesol predstavu o akejsi prvotnej ústave Hunov založenej na zvykoch a dohode, podľa ktorej zdrojom moci a práva bol gens Hungarica, čím mal na mysli spoločenstvo slobodných mužov. Neskôr mali túto moc a slobodu preniesť kmeňoví bojovníci na svojho panovníka, voleného kniežaťa, a tým sa rozhodli ustanoviť monarchiu. Politickým systémom teda bola v skutočnosti politia conmixta. V Šimonovom ponímaní tak rozhodujúcu moc v rukách mala skupina slobodných bojovníkov, ktorá sa ustanovila ako communitas regni či, lepšie povedané, universitas regni. Tá bola skutočným natio Hunagrica či natio regni Hunagriae tvorená všetkými šľachticmi vlastniacimi pôdu. Na základe tohto konceptu bolo možné formulovať zásadnú dištinkciu. Pôvodný gens Hungarica, teda prvotné spoločenstvo slobodných bojovníkov, sa oddelil od šľachticov, ktorí reprezentovali národ (natio), členov uhorského politického regnum a podľa nového chápania definovali ostatné obyvateľstvo, teda tých, čo rozprávali po maďarsky. V dobovej politickej ideológii teda jasne dominovalo politické chápanie uhorského národa a kráľovstva. V tejto ideológii boli regnum Hungariae a natio Hungariae vždy úzko prepojené a stali sa inseparabiliter (nerozlučiteľné), ako aj samotné kráľovstvo regnum Hungariae bolo vždy a na veky indivisibiliter (nedeliteľné).

Zhodnotenie

Po mene nám neznámy mních píšuci v 10. storočí a zároveň autor starohornonemeckého eposu, ktorý býva uvádzaný pod názvom Waltharius podľa svojho hlavného hrdinu, považoval za hlavný rys rozmanitosti obyvateľov Európy to, že sa v nej vytvoril konglomerát mnohých národov: „Tretia časť sveta, bratia, sa nazýva Európa. Plná rozmanitých národov s rôznymi jazykmi, menami a zvykmi, náboženstvami a uctievaním kultov.“ (Poetae, 6/1). Skutočne, na základe dochovaných prameňov môžeme konštatovať, že európske národy a štáty majú stredoveké základy. Na ich počiatku sú barbarské gentes, čiže kmene alebo národy z čias sťahovania národov. Tie začali písať dejinný príbeh trvajúci dodnes, keďže dali meno a historický základ dnešným národom a štátom. Stredoveké národy sa pretavili do moderných národov. Podľa Jána Steinhübela (2016, s. 9 – 12) tak historické národy a štáty majú pevný historicko-právny základ, územie v starých, historicky zdôvodnených hraniciach, starobylé meno a dejiny (ab antiquo).

Nech už k danej problematike pristupujeme z ktoréhokoľvek z vyššie načrtnutých prístupov, nech už použijeme ktorúkoľvek z navrhovaných metodológií a nech stanovíme akékoľvek kritérium – pôvod, krv, jazyk či lásku –, stredovek mal národy, predstavy národa a národné povedomie a my ako moderní historici to musíme rešpektovať. Azda najvýstižnejšie existenciu národného povedomia a dobových predstáv o národe vystihuje trefný výrok pražského dekana a prvého českého dejepisca Kosmasa: „Veď ľudská povaha je taká, že každý jeden, a nech je z ktorejkoľvek krajiny, miluje viac svoj (suam) než cudzí (alienam) národ (gentem).“ (Chronicon Boemorum, II. 23). Aj emócie, city, idey či kolektívne predstavy môžu byť hnacím motorom dejinného vývoja. História totiž nie je len súborom faktov o minulosti. Jej predmetom je v prvom rade a za každých okolností človek v celej svojej komplexnosti.