Národ a národy v Uhorsku v ranom novoveku

Chápanie pojmu „národ“ v rôznych historických kontextoch, diskusie o legitimite použitia termínu pre príslušné obdobie, jeho základných definičných kritériách, meniacich sa významoch, možných politických aplikáciách, ako aj obvinenia z anachronizmov sú už niekoľko desaťročí s obnovenou intenzitou súčasťou odborných historických diskusií. Zámerom nasledujúceho textu nie je vstupovať do týchto diskusií a ponúknuť ucelenú definíciu či metodologický rámec, ale prostredníctvom rôznych (typov) textov poukázať na príklady situácií, v ktorých sa v Uhorsku v ranom novoveku objavovali pojmy ako „natio“ či „gens“, a prostredníctvom interpretácií kontextu použitia i autorských zámerov naznačiť možné podobnosti a rozdiely s neskorším vývojom. Vzhľadom na rôznorodosť textov i kontextov nie je na obmedzenom priestore možné ponúknuť systematicky a hĺbkový výklad, cieľom teda bude vyzdvihnúť niektoré základné trendy v uvažovaní s pojmom „národ“ i možnosti jeho výskumu.

Jednou zo spoločných charakteristík rôznych definícií národa ako pojmu i ako analytického konceptu je zdôrazňovanie jeho politického rozmeru. Pri takomto pohľade je národ práve takým spoločenstvom, ktoré predstavuje pre svojich členov zdroj i prirodzený rámec ich vlastných politických aktivít. Pre zdôraznenie tohto typu výkladu býva pojem národ dopĺňaný prívlastkom politický, aby sa tým väčšmi zdôraznila odlišnosť od kultúrnych, jazykových či iných možností charakterizácie fenoménu. Aj v uhorskom ranom novoveku sa s pojmom národ (v jeho terminologických variáciách) zaobchádzalo takýmto spôsobom, a teda mal výrazne politický charakter. V rôznych kontextoch naň mohli byť naviazané aj rôzne definičné prvky kultúrneho charakteru, a teda striktné oddeľovanie oboch skupín kategorizácií nie je pri analýze historickej praxe vždy celkom dobre možné.

Politický a stavovský koncept národa v Uhorsku

Politický život predmoderných európskych spoločností bol určovaný ich stavovským a korporatívnym charakterom. To je základným východiskom aj pre uhorskú situáciu v 16. – 18. storočí. Tu treba upozorniť na fakt, že stav ako fenomén spoločenského systému nemožno zredukovať iba na jeho socio-ekonomické charakteristiky, ale jeho východiská ležali rovnako, ak nie viac, v právnej a kultúrno-symbolickej rovine. Od neskorého stredoveku sa ako politicky aktívna časť spoločnosti, „spoločenstvo kráľovstva“ (communitas regni) v pravom zmysle slova chápali príslušníci privilegovaných vrstiev, teda predovšetkým šľachty. V tomto kontexte sa teda používal aj pojem „uhorského národa“ (natio hungarica) ako pojem zodpovedajúci širokému chápaniu politickosti. Jedným zo svedectiev takéhoto uvažovania o politickej definícii spoločenstva môže byť zbierka uhorského zvykového práva, známe Tripartitum, zostavená Štefanom Verbőcim (Werbőczy, de Werbewcz) na začiatku 16. storočia. Verbőczi však vo svojej práci vlastný pojem „natio“ používal menej často než napríklad staršia uhorská právna tradícia, a radšej sa uchyľoval k termínom „gens“ alebo „populus“, často dopĺňanými prívlastkami „hungarus“ alebo „Hungarorurm“.

O tom, že tieto pojmy chápal pre svoje potreby v užšom zmysle slova, svedčia jeho terminologické poznámky v štvrtom článku druhej časti, kde zdôrazňuje, že pod termínom „populus“ – v publikovanom slovenskom preklade „ľud“ – sa síce môžu rozumieť urodzení i neurodzení, on ním však označoval iba prelátov, barónov, magnátov a ďalších šľachticov. Pre neurodzených používal Verbőczi pojem „plebs“ (v slovenskom preklade ako „obyčajný ľud“).

Na začiatku tretej časti diela zase „populus“ vystupuje paralelne k iným prvkom územnej politickej organizácie ako stolica (comitatus) či spoločenstvo (universitas). Podobný teritoriálny rozmer však zaznieval aj neskôr u iných autorov. Napríklad na začiatku 17. storočia Peter Révai (Reway, Révay, de Rewa) vo svojom diele, venovanom uhorskej korune, uvažoval o Uhorskom kráľovstve, „monarchii“, ako o vládnucom nad deviatimi národmi. Pod nimi mal na mysli politické celky – provincie a bývalé kráľovstvá –, ktoré sa objavovali v intitulatúre uhorských kráľov.

Špecifickým prvkom takto definovaného spoločenstva šľachticov, vymedzeného voči neprivilegovaným, bola právna zásada, že každý jeho príslušník sa v princípe honosil tým istým šľachtictvom (una eademque libertas), a teda pre jeho stavovsky nazerané postavenie rozdiely v majetku či spoločenskej prestíži nemali zohrávať zásadnú rolu. Konštitutívnym prvkom tohto spoločenstva bola šľachtická cnosť, ktorá svoj najvýraznejší prejav nachádzala v cnosti vojenskej, realizovanej v minulosti i súčasnosti. Verbőci tu pracuje so staršou, stredovekou uhorskou tradíciou, ktorá nachádzala pôvod a zdôvodnenie šľachtických privilégií v deklarovanej skýtskej (a jej prostredníctvom hunskej) minulosti „uhorského národa“. V čase vojenského ohrozenia sa skýtske spoločenstvo rozdelilo na tých, ktorí hrozbe čelili so zbraňou v ruke a teda sa vyznamenali svojou odvahou a vojenskou cnosťou, a tých, ktorí v tejto skúške neobstáli. Tí prví sa stali predkami dnešnej šľachty, tí druhí, naopak, bežného ľudu, poddaných. Mýtus o skýtskom pôvode mal aj počas raného novoveku významné postavenie v uvažovaní a sebaidentifikácii príslušníkov uhorského politického národa. Na tomto mieste však treba dodať, že táto koncepcia so sebou v praxi zväčša neniesla ako dôsledok vylúčenie tých členov šľachtického spoločenstva, ktorí by sa nemohli pochváliť „nomádskym pôvodom“. Skôr naopak, už od stredoveku sa fikcia skýtskeho (hunského) pôvodu, doplnená o rozmer neskoršej akceptácie ďalších prišelcov, stala spoločným dedičstvom uhorského šľachtického národa, bez ohľadu na etnické zázemie jeho jednotlivých členov. Možno tu parafrázovať slová Karla Ferdinanda Wernera, ktorý na pri analýze stredovekých príkladov konštatoval, že pri formovaní konceptu národa ako „natio“ víťazila krajinská príslušnosť nad etnickým pôvodom.

Aj na príklade „skýtskeho mýtu“ však možno vidieť, že v dodatočnej reflexii koreňov vlastného politického spoločenstva nestáli otázky etnického pôvodu tak celkom bokom, aj keď sa s nimi mohlo nakladať rôznymi spôsobmi. Pre konkrétne politické ciele bol tento motív argumentačne využitý napríklad na rákošskom sneme v roku 1505, kde sa objavuje v záverečnom dekréte. V kontexte úvah o potenciálnej voľbe domáceho kandidáta na uhorský trón v budúcnosti sa politicky využíva opozícia domáceho a cudzieho a prelínanie politického a etnického. „Domáce“ je tematizované rôznymi spôsobmi, okrem iného dovolávaním sa na skýtsky pôvod, zvyky a tradície, dobré meno vlastného národa (terminologicky ako gens, možno predpokladať, že so zdôraznením jeho etnického charakteru), slávu dosvedčenú vojenskými činmi a podobne. Do protikladu s takouto minulosťou vlastného národa kladú aktéri snemu nelichotivú realitu začiatku 16. storočia, keď Uhorskému kráľovstvu a národu (v politickom zmysle) ako azda jedinému v kresťanskom svete vládne kráľ cudzieho pôvodu. Historická argumentácia, postavená na koncepcii jednotného etnického pôvodu politického spoločenstva, navyše vojensky zoceleného, predstavuje svojím spôsobom výzvu i výčitku súčasníkom a stáva sa nástrojom na formovanie postojov do budúcnosti.

V tejto súvislosti je dobré pripomenúť literárny spor medzi Michalom Benčikom (Bencsik) a Jánom Baltazárom Maginom z prvej polovice 18. storočia, ktorý je v slovenskej historiografii pomerne známou záležitosťou. Benčik ťažisko svojej práce venoval podstate šľachtického postavenia a privilégií v uhorskom právnom a spoločenskom systéme, pričom vychádza z klasického obsahu uhorskej právnej a historicko-politickej tradície. Rozhorčenie a literárnu odozvu však okrem iného vyvolala jeho krátka zmienka pri Trenčíne, že jeho slovenskí obyvatelia sú potomkami ľudu, ktorý v času príchodu Hunov či Uhorov do Panónie Svätopluk predal za bieleho koňa a oni sa teda dostali do trvalého poddanského postavenia voči novým pánom regiónu. Výklad i zvolená terminológia – „populus“ či „hospites“ – zapadá do rámca spájania príslušnosti k politickému národu, prípadne vylúčenia z neho, vojenskej cnosti alebo podriadenia sa. Na takúto interpretáciu reagoval na žiadosti dotknutej stolice i mesta Trenčína Ján Baltazár Magin. Z jeho mnohostrannej obrany tu upriamime pozornosť na jeden rozmer, a to výklad počiatkov uhorského politického spoločenstva. Pomáha si sériou antických príkladov, ktorými demonštruje, že často spoločenstvá jedného mena v politickej rovine vznikali spojením rôznych starších komunít. Ako teda napríklad Sabíni vytvorili jeden zväzok s Romulom, ktorý sa stal základom Ríma, tak postupovali aj Slovania s Uhrami v Panónii. Jeho slovenským súčasníkom teda rovnakou mierou náležala príslušnosť k uhorskému národu. Dobyvateľský rozmer je nahrádzaný konsenzuálnym, založeným na spojenectve a dohode, teda prvkoch, ktoré budúcu politickú participáciu a zapojenie do „národa“ nielen nevylučujú, ale práve naopak, predpokladajú. Túto polemiku možno vnímať aj ako súčasť dobového európskeho historizujúceho politického diskurzu o pôvode i obsahu politicky definovaných národov v kontexte stretu stavovských a absolutistických koncepcií.

O tom, že v prípade stavovsky chápaného národa nešlo o striktne uzavretý systém, svedčia aj ďalšie formulácie Tripartita. Verbőci dodáva, že pravé šľachtictvo sa preukazuje vojenskými a inými cnosťami a následne už len potvrdzuje majetkovou donáciou. V princípe bola cesta medzi členov „uhorského národa“, chápaného politicko-stavovsky, otvorená aj neurodzeným, ktorý by sa vyznamenali svojou odvahou a boli by napriek skromnému pôvodu nositeľmi vyšších cností. Takéto nazeranie otváralo priestor pre neskoršie skĺbenie domácej, uhorskej tradície s humanistickými politickými náhľadmi, ktoré urodzenosť hľadali práve v individuálnych cnostiach a nie zdedenom pôvode.

Politický význam termínov „natio“ či „gens“ však nie je len záležitosťou Verbőciho formulácií, ale bol bežnou súčasťou dobového politického uvažovania. Príkladom môžu byť diskusie na uhorskom sneme, ktoré v istom zmysle predstavovali fórum pre schádzanie sa politického národa, a kde sa popri dominantne zastúpenom formálnom označovaní účastníkov ako „status et ordines“ možno stretnúť aj s tematizáciou pojmu „národ“, a to najmä v špecifických situáciách. V pohnutej atmosfére osmanskej expanzie a teritoriálneho rozkladu Uhorského kráľovstva sa napríklad „uhorský národ“ (hungarica natio) sám stáva aktérom na politickom a vojenskom poli. V snemovej odpovedi z februára 1545 sa predstavuje ako odhodlaný bojovník proti nepriateľovi, ktorý si svojím konaním získava slávu aj v očiach „európskej verejnosti“. V duchu vyššie načrtnutého teda nebude bez významu, že o „Uhroch“ i „uhorskom národe“ sa opakovane hovorí v súvislosti s obranou, vojenskou cnosťou a vojenskými zásluhami, teda okruhom úloh a povinností, ktoré boli úzko späté s nárokom na účasť na aktívnom politickom živote kráľovstva.

Cudzinci a „praví Uhri“

V politickej rovine tiež dôležitú úlohu zohráva rozlišovanie príslušnosti k domácemu „národu“, a to najmä v otázke rozdeľovania funkcií a úradov. Pre uvažovanie o národe v politickej rovine je dôležité jeho chápanie ako spoločenstva, podobného napríklad iným spoločenstvám (universitates) na nižších stupňoch spoločenskej hierarchie. Členstvo v takomto spoločenstve bolo limitované a viazané na spĺňanie istých špecifických podmienok. Okrem vyššie načrtnutých sem patrila aj istá „teritoriálna príslušnosť“, ktorá mala vymedzovať domáce spoločenstvo voči prišelcom zvonka a ktorá mala zaručiť, že na politickom živote spoločenstva budú mať podiel len tí, ktorým v dôsledku materiálnej či personálnej zaangažovanosti aj samým musí záležať na jeho osudoch. Táto otázka vyvstávala do popredia obzvlášť výrazne v kontexte habsburskej monarchie a nárastu počtu cudzincov v ich službách na rôznych stupňoch politickej správy. Takéto vstupovanie cudzieho elementu do sfér, ktoré boli vnímané ako výsadná doména „domáceho národa“ sa vnímalo obzvlášť citlivo, ako o tom svedčia aj opakujúce sa sťažnosti snemov v závere 16. storočia. Cudzinci však smeli byť prijatí do uhorského politického spoločenstva – slovami 77. články dekrétu z roku 1550 „creare in Hungarum“ –, a to prostredníctvom domovského práva, indigenátu, v Uhorsku. Proces bol naviazaný na splnenie viacerých podmienok, napokon podobne ako v prípade prijímania do iných politických spoločenstiev doby, okrem iného zložení príslušnej prísahy.

Otázka cudzincov rezonovala aj v Bočkajovom (Bocskay, Bochkay) povstaní. Politický diskurz sa vtedy navyše – vzhľadom na aktuálne politické ciele a vojenskú aktivizáciu aj niektorých nešľachtických prvkov uhorskej spoločnosti – otváral aj akceptácii pôvodne neprivilegovaných ako členov uhorského národa, pričom tento krok úzko súvisel práve s ich aktívnym zapojením sa do protihabsburského boja. Pre príslušnosť k politickému spoločenstvu či otvorenie cesty k rozšíreniu chápania politického národu zohrávala teda aj neskôr dôležitú rolu schopnosť aktívne sa zúčastniť ozbrojenej obrany jeho politických cieľov, a to či už interpretovaná z pohľadov domácej stavovskej tradície alebo humanistického politického diskurzu, čerpajúceho z antickej politickej teórie.

V protihabsburských povstaniach počas 17. storočia sa opakovane mohli ich vodcovia – alebo tvorcovia intelektuálnych obhajob – uchyľovať k terminológii „pravých Uhrov“, ktorá presahovala stavovské limitácie, a pre definíciu ktorej zohrávali dôležitejšiu rolu cnostné konanie interpretované v zmysle na vojenskom poli aktívne preukazovanej lojality k vlastným politicko-konfesionálnym cieľom, akokoľvek ich už jednotlivé súperiace strany definovali. Praktické dôsledky takto rozširujúcej sa definície národa nemožno nadinterpretovať, ako na to upozornilo aj staršie bádanie. Na druhú stranu však nemožno ani prehliadnuť prítomnosť takýchto prvkov v dobovom diskurze. Napríklad kuruckí velitelia sa vo svojej výzve z 25. októbra 1673 sami identifikovali ako „praví Uhri“ (igaz magyarok), ktorých bolí pošliapavanie Božieho mena i pravého evanjelického učenia vo vlastnom národe. V záujme obrany vlasteneckých záujmov, ktoré sú tu navyše špecificky protestantsky konfesionálne definované, je spolubojovníkom sedliackeho stavu ponúknutá vízia povýšenia medzi šľachticov ako odmeny za preukázanú cnosť a vojenské služby. Známe sú tiež aktivity, obracajúce sa na poddaných a ich vojenskú participáciu počas povstania Františka II. Rákociho (Rákoczi, Rákoczy) na začiatku 17. storočia. Z tohto obdobia ale možno uviesť príklad, že boj za stavovsko-vlastenecky chápanú politickú slobodu sa netýkal len šľachtického spoločenstva v celokrajinskom meradle, ale nachádzal odozvu a prinášal rôzne dôsledky aj v politických spoločenstvách na nižších priečkach hierarchie, akými boli slobodné kráľovské mestá. V roku 1705 sa v Bardejove sťažovali príslušníci slovenského a uhorského (maďarského) národa (Ungaricae et Schlavonicae Nationis) na nerovnaké zaobchádzanie zo strany národa nemeckého (Germanicae nationi), najmä v otázke členstva v pivovarníckom cechu. Partikulárna záležitosť nadobúda zaujímavejší rozmer, ak zohľadníme, že súčasťou ich argumentácie bolo, že príslušníci všetkých národov v meste sa podieľajú na boji za „uhorskú slobodu“ (pro Libertate Ungarica pugnaretur). Nerovnaké zaobchádzanie v politickej rovine je z pohľadu slovenských a maďarských mešťanov vo svetle preukázanej vojenskej služby a cti teda ďalej neobhájiteľné.

Mestské komunity a koncept národa

Pohľad na mestské komunity a používanie pojmu „natio“ je podnetným rozšírením doterajších úvah. Národ ako politicky definované spoločenstvo totiž nemusel byť limitovaný len na úroveň celého kráľovstva, ale mohol byť prítomný aj na v iných, teritoriálne i stavovsky limitovanejších kontextoch, ako v prípade špecifických regiónov, politických celkov či slobodných kráľovských miest. Aj v takýchto prípadoch mal pojem národa naďalej výrazne politický význam, no pri jeho konštituovaní vo väčšej miere zohrávali rolu jazykové a etnické kritériá.

V regionálnom rámci je tu príznačná situácia v Sedmohradsku, kde sa už od neskorého stredoveku sformovala politická organizácia na úrovni spolupráce „troch národov“ (universitas trium nationum), Uhrov, Sikulov a Sasov. V základe tohto systému bol už etnický princíp, ktorý sa premietol do politickej roviny. Takéto rozdelenie bolo nezanedbateľným prvkom politického života Sedmohradského kniežatstva v ranom novoveku, pričom na kritériá pôvodu, ktoré stáli pri zrode systému, sa v priebehu 16. storočia vo väčšej či menšej miere nadväzovali aj ďalšie prvky, napríklad konfesionálna identita. Zaujímavé je potom nazeranie na rumunské (valašské) obyvateľstvo regiónu, ktoré do tejto politickej organizácie inštitucionálne ako ďalší prvok začlenené nebolo, a teda sa preň politicky zafarbený termín „natio“ primárne nepoužíval. V priebehu 16. a 17. storočia sa však tento úzus nie vždy dôsledne dodržiaval, predovšetkým v humanisticky ladených textoch domácich i zahraničných vzdelancov, ktoré sa primárne sústreďovali na popis podmienok v regióne a nemuseli tak dôsledne sledovať zaužívanú právnu a administratívnu prax. V práci Mikuláša Oláha (Olahus, Olaus) Hungaria et Atila, skoncipovanej v tridsiatych rokoch 16. storočia, sa tak možno stretnúť aj s konštatovaním, že v Sedmohradsku žijú štyri rôzne národy, Uhri, Sikuli, Sasi a Valasi. V podobnom duchu opisuje situáciu napríklad aj anonymná správa o stave Sedmohradska a možnostiach konverzie v rímskych jezuitských archívoch o storočie neskôr, približne z roku 1650. Tieto príklady svedčia o tom, že vo vzdelaneckom prostredí od 16. storočia pojem „natio“ mohol strácať svoj striktne politický rozmer a pod vplyvom odlišného autorského zámeru sa do popredia dostávali aj otázky kultúrneho charakteru.

Skĺbenie politického rozmeru s etnickým a jazykovým je príznačné pre uvažovanie o národoch (nationes) v mestskom kontexte. Z viacerých slobodných kráľovských miest Uhorska máme z raného novoveku správy o tom, že rôznosť pôvodu obyvateľstva sa odrážala vo formalizovanej podobe pri inštitucionalizovaní zastúpenia jednotlivých národov v politickom živote konkrétnej mestskej komunity. V päťdesiatych rokoch 16. storočia bolo napríklad vzájomné spolužitie rôznych národov – etnických a jazykových komunít, ktoré nachádzali svoj výraz aj v politickej rovine – regulované až zásahmi panovníka. V roku 1551 stanovoval Ferdinand I. potrebu paritného zastúpenia v mestskej správe pre tri národy (nemecký, slovenský a maďarský) v Trnave, rok na to zmieroval konflikty medzi nemeckým a maďarským národom v Košiciach. Politický život Banskej Bystrice bol zase počas 17. a 18. storočia opakovane charakterizovaný prepukaním sporov medzi príslušníkmi nemeckého a slovenského národa o podiel na správe komunity. V nadväznosti na staršie palatínske ustanovenia sa napríklad v Banskej Bystrici v polovici 17. storočia konštatovalo, že k politickým funkciám majú mať prístup iba Nemci, Uhri/Maďari a Slováci ako domáci a synovia vlasti. S podobným princípom sa možno stretnúť aj v rozhodovaní bardejovskej mestskej rady, ktorá koncom tridsiatych rokov 17. storočia obmedzovala z rovnakých dôvodov prístup k plným cechovým právam istému záujemcovi z Poľska. Politická príslušnosť tu teda nie je nevyhnutne definovaná stavovsky, ale širšie krajinsky, pričom konkrétne etnické spoločenstvá sú definované ako domáce a teda ipso facto oprávnené k takým možnostiam politickej participácie, ktoré sú cudzím príchodzím odopreté alebo prinajmenšom špecificky limitované.

V sporoch vyplývajúcich z lokálnych podmienok sa objavoval krajinský politický rozmer, aj keď v o čosi pozmenenej podobe oproti stavovským definíciám spomínaným vyššie. Mohlo tu totiž dochádzať k prelínaniu etnického i politického prvku vo výraznejšej miere, než tomu bolo pri šľachtickom národe. V tejto súvislosti je tiež potrebné poukázať na pomerne často citovaný zákonný článok 13 z roku 1608, ktorý reagoval na sťažnosti Uhrov (ab Hungaris), že čelia prekážkam v kúpe domov a v prístupe k verejným úradom v kráľovských a banských mestách. Snemový dekrét teda opäť zrovnoprávňoval uhorské národy, „Hungaris, Germanis, et Bohemis seu Sclavis“. Zaujímavé je v tejto súvislosti používanie pojmu „Hungari“, ktorý si v tomto článku, podobne ako v celom dekréte, zachováva svoj stavovský rozmer, reprezentujúc šľachtické spoločenstvo, nedefinované striktne etnicky, čo so sebou nesie komplikácie pre moderné preklady. Vyššie spomínané spory v Banskej Bystrici možno vnímať vo svetle úsilia o uplatňovanie tohto princípu v praxi, dopĺňaného ďalšími ustanoveniami krajinských funkcionárov. Uplatnenie tohto zákonného článku malo tiež prispieť k riešeniu sporov v Levoči o niekoľko desaťročí neskôr, keď sa v komplikovaných podmienkach roku 1682 predstavitelia miestneho slovenského národa (Windische Nation) dožadovali rovnocenného postavenia v cirkevných i politických záležitostiach.

Konfesionalita a národ

Cirkevná rovina je ďalšou, v ktorej sa reflexia a inštitucionalizácia „národných“ kritérií v mestskom prostredí výrazne prejavila. Kým o prítomnosti kazateľov pre mestské obyvateľstvo podľa jazykového kľúča sme informovaní už z predreformačného obdobia, vo väčšine slobodných kráľovských miest došlo po prijatí reformácie k výraznejšej inštitucionalizácii a pevnejšiemu ukotveniu tohto prvku v rámci mestského kléru. V závislosti od potrieb jednotlivých komunít sa možno stretnúť popri hlavnom mestskom farárovi aj s diakonmi alebo kazateľmi, ktorí boli špecificky určení pre nemecké, slovenské, prípadne maďarské obyvateľstvo. Rozlíšenie nemalo iba personálnu podobu, ale vo viacerých mestách sa realizovalo aj formou samostatných sakrálnych priestorov, pokladníc a podobne. V terminologickej rovine bývali takéto kazateľské posty nedefinované iba ako náležiace istému obyvateľstvu (diaconus Germanorum/Sclavorum/Hungarorurm), ale postupom času sa tak dialo aj na pojmovej úrovni „národa“ (diaconus Germanicae/Sclavonicae/Hungaricae Nationis). Aj takýmto spôsobom získavala etnická rôznorodosť v politickom a náboženskom živote jednotlivých komunít pevnejšie právne ukotvenie. Zaujímavé svedectvo o (ne)stálosti takto sformovaných kategórií prináša cirkevná kronika sabinovského evanjelického zboru zo sedemdesiatych rokov 18. storočia. Jej autor, Daniel Wächter, opisuje sabinovskú evanjelickú komunitu ako pozostávajúcu z dvoch národov, slovenského a nemeckého, s vlastným personálnym i materiálnym zázemím. O jednoznačnom rozlišovaní medzi obomi skupinami svedčí, že uvádza aj menovité zoznamy členov. Zaujímavým je však jeho konštatovanie, že príslušníci nemeckého národa v Sabinove zanedbali odkaz predkov a poväčšine už poriadne neovládajú, respektíve nepoužívajú tak dôsledne ich (teda nemecký) jazyk. Ten považuje autor pri všeobecnom popise obyvateľstva práve za základný rozlišujúci prvok, takže ústup znalostí jazyka u príslušníkov nemeckého národa znamená aj jeho oslabenie v cirkevno-právnej rovine.

Príkladmi prepojenia náboženskej a jazykovej roviny v prípade ranonovovekého uvažovania o národe sa výraznejšie dostávame do už viackrát načrtnutej roviny intelektuálneho diskurzu, ktorý sa pri voľbe a aplikácii termínu národ mohol od politicko-administratívnych zvyklostí líšiť. Na použitie pojmu v široko definovanej kultúrnej rovine sa však možno dívať z viacerých, vzájomne sa prelínajúcich perspektív. Vzhľadom na uhorské špecifiká v ranom novoveku sa pre potreby tohto textu sústredím na motívy výlučnosti a rôznorodosti, ako sa s nimi v tematických okruhoch náboženstva a jazyka pracovalo.

V dôsledku prijímania reformačného hnutia v jeho rôznych podobách bol od polovice 16. storočia uhorský náboženský život charakterizovaný značnou konfesionálnou rôznorodosťou. Napriek úsiliu panovníckeho dvora, centrálnych inštitúcií a katolíckej cirkevnej hierarchie od 17. storočia sa túto rôznorodosť zásadným spôsobom nepodarilo narušiť a aj napriek postupujúcej rekatolizácii a protireformácii ostali napríklad protestantské konfesionálne spoločenstvá pevnou súčasťou uhorskej spoločnosti. To so sebou nieslo isté špecifiká pre dobové nazeranie na národ a možnosti prepojenia politických a etnických prvkov s konfesionálnymi, ako sa to dialo inde v dobovej Európe. Zjednodušene možno identifikovať dva typy prístupov, jedny úzko prepájajúce tematiku národa s istou špecifickou konfesionálnou definíciou, a na druhej strane prístupy usilujúce sa konfesionálnu rôznorodosť podriadiť vlastenecky ladenému diskurzu.

Príkladom prvého prístupu sú vyššie uvedené príklady z dôb kuruckých hnutí, ktoré identifikovali „pravých Uhrov“ s príslušnosťou k protestantizmu a obrane stavovských politických princípov. Už od 16. storočia sa však pod vplyvom reformačného hnutia v uhorskom, respektíve maďarskom prostredí intenzívne pracovalo s biblickým motívom vyvoleného národa. V prvej polovici 17. storočia sa táto otázka tematizovala tak v reformovanom (kalvínskom) prostredí u Petra Alvincziho, v textoch typu Querelae, teda sťažnostiach národa často personifikovaného v postave ženy, ako aj v prácach rímskokatolíckeho ostrihomského arcibiskupa Petra Pázmaňa (Pázmány). V počiatkoch reformácie sa s obľubou nachádzali paralely medzi starozákonným židovským a dobovým uhorským (maďarským) národom, ako napríklad putovanie oboch spoločenstiev do zasľúbenej vlasti či následne existencia v obkolesení cudzími národmi (v maďarskom prípade podčiarkovaná jazykovou odlišnosťou spoločenstva od okolia). Príznačným pre takýto výklad je práca Andrása Farkasa o židovskom a maďarskom národe, ktorá stála na počiatku celého radu textov pracujúcich s obdobnými intepretáciami, primárne v službách šírenia reformačného učenia ako paralely k úsiliu starozákonných prorokov o nápravu náboženského života svojich súčasníkov. Intenzívne sa táto tematika dostávala do popredia napríklad v závere 17. storočia v súvislosti s vyostrenou konfrontáciou medzi konfesionálnymi spoločenstvami, prenasledovaním protestantských duchovných a rozvojom literatúry prepájajúcej martyrologické a patriotické prvky.

Už v 17. storočí sa ale objavuje aj vzdelanecký diskurz, ktorý zdôrazňuje rozmer vlasti a zbožnosť ako hodnotu podriaďuje aj napriek potenciálnym konfesionálnym rozdielom vlasteneckým záujmom. Na začiatku 18. storočia sa objavuje žáner literárnych histórií, ktorý v tomto duchu spája viacero tematických a žánrových línií. Podobne, ako sa v danom období možno stretnúť s martyrológiou ako zoznamom významných svedkov viery, ktorí majú posilňovať identitu konfesionálneho spoločenstva, a podobne ako vznikajú súbory obrazy predkov v aristokratických galériách na utuženie rodového identity, objavujú sa aj literárne dejiny ako súbory významných postáv vzdelaneckej kultúry na posilnenie vlasteneckého vedomia. Príkladom môže byť práca Dávida Cvittingera (Czvittinger, Zwittinger) Specimen Hungariae Literatae z roku 1711. V predhovore deklaruje svoj zámer nasledovať dobrý zvyk iných európskych národov v zhromažďovaní mien významných postáv svojich dejín a kultúry. Obzvlášť to bude mať význam pre uhorský národ, v poslednom období postihnutý mnohými problémami, aby to poslúžilo na jeho lepšie poznanie i oslávenie. Vo vlasteneckom duchu teda do výberu zaradzuje vzdelancov z rôzneho konfesionálneho prostredia, od rímskokatolíckych ostrihomských arcibiskupov cez významných miestnych reformátorov až po postavy ako František Dávid (Ferenc Dávid, Franz David), ktorý sa v Sedmohradsku v druhej polovici 16. storočia cez rôzne prúdy protestantizmu prepracoval až na významného predstaviteľa antitrinitarizmu, smeru popierajúceho jednu zo základných kresťanských doktrín a vo svojej dobe značne odsudzovaného.

Jazyk a národ

Uhorsko v ranom novoveku bolo príznačné nielen svojou rôznorodosťou konfesionálnou, ale aj jazykovou. Vyššie už boli spomínané príklady, v ktorých sa do politického diskurzu o „uhorskom národe“ mohol zakomponovať jazyk ako jeden z prvkov definujúcich spoločenstvo v rovine opozície domáceho a cudzieho. Vo vzdelaneckom diskurze i sociálnej praxi bolo už od stredoveku prítomné vnímanie prepojenia jazyka a národa, nie v striktne politickom zmysle, ale aj v rovine špecifického (etnického) pôvodu. Na túto líniu nadväzovali aj vzdelanci raného novoveku, pričom ju dopĺňali o nové, humanistické dôrazy, ku ktorým patrili napríklad gramatikalizácia vernakulárnych jazykov, ich filologická a historická analýza. Tieto prvky sa následne úzko prepájali s uvažovaním o národe v kultúrnom a etnickom zmysle, jeho dejinách a súčasnosti a úsiliu o znásobovanie jeho cti, napríklad aj prostredníctvom kultivovania vlastného jazyka a v ňom písanej literatúry. Jazyk sa mohol stať identifikačným prvkom nielen pre úzko (teritoriálne) vymedzené spoločenstvo, ale aj pre širší rámec. Príkladom môže byť tematizácia slovanského jazyka, v ktorej sa pri identifikácii „natio Slavica“ prekračovalo hneď viacero dobových politických a teritoriálnych kategorizácií.

Uhorské prostredie v tomto smere nepredstavovalo výnimku, aj keď vzhľadom na špecifiká miestnej situácie prepájanie s politickou rovinou nebolo také priamočiare ako inde v Európe. Zaujímavým príkladom je práca významného dobového vzdelanca Ferenca Fórisa Otrokocsiho o pôvode uhorského (maďarského) národa. Hneď v úvode označuje Otrokocsi poznávanie pôvodu národov za dobré vzhľadom na to, že jeho cieľom nie je oslava autora ako jednotlivca, ale získané poznanie slúži na Božiu slávu a úžitok cirkvi i vlasti. Metódou k dosiahnutiu takého poznania sú však nielen historické práce, ale aj jazykovedná analýza. Tá napríklad prostredníctvom etymológie pomáha odkryť dejinné vzťahy medzi rôznymi jazykmi, a teda i národmi, ktoré ich používali a používajú. Vzhľadom na významnú prítomnosť jazyka a skýtskeho (hunského) pôvodu v „historickom“ zmysle slova, v Otrokocsiho chápaní aj uhorský (možno uvažovať o preklade maďarský) národ nadobúda o čosi užší význam, než by to bolo štandardným v stavovskej politickej koncepcii. Prejavuje sa to napríklad pri poznámkach o role slovanského, respektíve slovenského elementu v uhorskom národe, tematizovanej napríklad v úvode pri kronikárovi Jánovi z Turca.

O komplexnosti problému, ktorej si boli vedomí aj sami súčasníci, hovorí aj svedectvo z druhej, slovenskej strany, približne z rovnakého obdobia. Počas povstania Františka II. Rákociho sa Daniel Krman, evanjelický superintendent, zúčastnil diplomatického posolstva ku Karolovi XII., v tom čase na východoeurópskom bojisku. Krman v snahe priblížiť uhorské reálie švédskemu kráľovi hovoril o „dvojakom národe“ (duplex natio). V rámci uhorského národa rozoznáva totiž ďalšie dva „nationes“ – „hungarica“ v užšom či pravom zmysle slova, interpretované z etnických hľadísk a modernou terminológiou preložiteľné ako maďarský, a „slavico-bohemica“ v zmysle slovenský, respektíve slovensko-český. Okrem jazyka sú pre Krmana v tomto kontexte navyše opäť dôležitými konfesionálne kritériá.

V humanistickom diskurze pracujúcom s pojmom národ bola otázka jazyka často tematizovaná v spojení s potrebou jeho kultivovania, napríklad prostredníctvom rozvoja v ňom písanej literatúry. Na jednej strane zameranie na túto stránku mohlo viesť k hrdosti a spokojnosti, na druhej strane sa zase objavovali aj kritika nad zanedbávaním tejto úlohy, či doslova „úzkosť z nedostatku“. V predhovore k svojej českej gramatike z roku 1603 Benedikt Vavrinec z Nedožier (Nudozierino) prirovnáva úsilie o pestovanie a rozvoj vlastného jazyka v jeho dobe k úsiliu rímskych autorov a rozvoju latinského písomníctva na prelome letopočtov. Českí vzdelanci v tomto smere dosiahli viaceré úspechy, ktoré slúžia na ozdobu vlasti. Kritizuje však svojich slovenských rodákov, ktorí takéto úsilie o vlastný jazyk zanedbávajú. V podobnom duchu sa nesú aj výzvy Daniela Sinapia (Horčičku) o polstoročie neskôr. V predhovore k svojmu Novému trhu latinsko-slovenskému z roku 1678, venovanému mládeži rodov strednej šľachty zo stolíc na území dnešného severného Slovenska, upozorňuje na dôležitosť rozvoja materinského jazyka. Opäť sa vracia k známym motívom starobylosti a ušľachtilosti jazyka a jeho spojitosti s celým slovanským národom. Kritizuje tých, ktorí by sa pre pýchu či hlúposť odvracali od tohto jazyka a národa a pre dočasný prospech prenášali svoj pôvod na iný národ. Zo Sinapiových formulácií sa zdá, že reaguje práve na komplikovanú otázku stavovsko-politického a etnicko-jazykového chápania národa v uhorských reáliách svojej doby. Šľachtická mládež, ktorej text venoval, sa prirodzene vnímala ako súčasť uhorského politického národa a potenciálne s touto stavovskou identifikáciou prijímala aj historickú koncepciu skýtskeho (hunského) pôvodu a implikácií, ktoré z neho v dobovom diskurze vyplývali. Sinapius sa však aj zdôrazňovaním vojenských cností, slávnych činov a udalostí zo slovanských dejín snaží zdôrazniť, že identifikácia s „gente Slavonica“ so sebou nenesie stratu prestíže, i keď nerieši priamo vzťah s uhorskou politickou identifikáciou.

Jazyková pluralita uhorského národa

Od roviny vymedzovania sa na záver ešte treba pozrieť na akceptáciu jazykovej rôznorodosti ako špecifika uhorského národa. Príkladom takýchto postojov sú niektoré texty Mateja Bela. Najvýraznejšie zaznievajú predhovore k učebnici nemeckého jazyka, kde konštatuje, že mnohojazyčnosť patrí k ozdobám uhorského národa, pričom okrem maďarského a latinského jazyka má na mysli aj nemčinu a slovenčinu. Pridáva navyše odporúčanie rodičom, aby pre svoje deti zabezpečili znalosť všetkých štyroch týchto jazykov, ktoré ešte na inom mieste označuje za „jazyky našej vlasti“ (patriae nostrae linguas). Príznačným pre jeho postoje je, že buď priamo pripravil do tlače aj gramatiky ďalších z týchto jazykov (latinského a maďarského) alebo sa na ich publikácii aspoň spolupodieľal (predhovorom k Doležalovej práci Grammatica Slavico-Bohemica).

Rozmer uhorského vlastenectva ako obsahujúceho viaceré jazykové (a etnické) spoločenstvá sme sa mohli stretnúť už vyššie v prípade kráľovských miest v 17. storočí. Podobne však bola otázka reflektovaná aj neskôr, na prelome 18. a 19. storočia. Príkladom môže byť iný evanjelický vzdelanec Jakob Glatz, ktorý chcel nemeckému (ríšskemu) prostrediu priblížiť uhorské reálie. O svojej vlasti okrem iného konštatoval, že okrem vlastných Uhrov/Maďarov (Nationalungern) tam žije aj množstvo ďalších národov (andern Nationen). Neplatí teda, že ak niekto pochádza z Uhorska, hneď musí aj uhorsky/maďarsky hovoriť. Môže sa skôr naopak stať, že nemeckí či slovenskí obyvatelia počas svojho života maďarské slovo ani nezačujú. Podobne ako svojho času Bel, aj on rozoznáva tri dominantné krajinské jazyky (herrschende Landessprachen) – okrem latinčiny. Na príklade ortodoxného obyvateľstva (Nichtunierten Griechen) konštatuje, že musia ovládať aspoň jeden z týchto jazykov, ak chcú v krajine úspešne viesť svoje obchodné záležitosti. Svojich nemeckých čitateľov však upozorňuje, aby sa nenechali zmiasť, ak stretnú človeka z Uhorska hovoriaceho perfektnou nemčinou – rodom môže byť Nemec, vzhľadom na vlasteneckú príslušnosť však Uhor.

Týmito charakteristikami pre zahraničné publikum sa akoby oblúkom vraciame k motívom zo začiatku tohto textu o politickom či vlastenecko-teritoriálnom chápaní príslušnosti k národu ako jednej z možností, s ktorou sa v ranom novoveku pracovalo. Séria vyššie citovaných textov mala poukázať práve na túto rôznorodosť, vzájomné prelínanie a občasné komplikácie v rozlišovaní významov a charakteristík národa, s ktorými sa stretali aj sami súčasníci.