Kresťanské misie v 9. storočí a stredná Európa

Kresťanská viera bola v priestore strednej Európy prítomná už v 2. storočí, no o systematickej christianizácii ako činnosti cirkvi alebo jednotlivcov s cieľom obrátiť pohanov na kresťanstvo možno hovoriť až od konca 8. storočia. V roku 796 sa konala synoda biskupov na brehoch Dunaja, ktorú usporiadal syn franského kráľa Karola Veľkého (742/747 – 814, kráľ od roku 768, cisár od roku 800) Pipin. Okrem bavorských biskupov sa jej zúčastnil aj aquilejský patriarcha Paulinus II. (787 – 802/804) a zaoberala sa christianizáciou na území dobytom od Avarov. Z kontextu dochovaného zápisu jasne vyplýva, že na území ovládanom Avarmi prebiehalo intenzívne, no neorganizované šírenie kresťanskej viery. Práve od tejto synody sa začala cieľavedomá christianizácia tohto regiónu, kde možno zaradiť aj oblasť Slovenska. V tejto súvislosti je dôležité spomenúť, odkiaľ pochádzali misionári. Priame svedectvo je zachované v písomnom prameni známom ako Život Metoda (Žitije Mefodija). Konkrétne obsahuje informáciu, že na Moravu prišlo veľa učiteľov-kresťanov z Vlach, Grécka a Nemecka, ktorí učia rozlične. V prípade misionárov z Nemecka je jasné, že sa tým myslelo územie Franskej ríše. Vlachy a Grécko s najväčšou pravdepodobnosťou možno interpretovať v prvom prípade skôr ako oblasť severného Talianska a v druhom Istrie, Dalmácie, a nie ako centrálne oblasti Byzancie. Vo vedeckej spisbe sa objavila aj problematická hypotéza o pôsobení duchovných až z Írska.

Franské misie

V prípade misií z Franskej ríše je potrebné poukázať na fakt, že medzi Slovanmi v strednej Európe hlásali Božie slovo misionári z dvoch zo štyroch bavorských diecéz, a to zo Salzburgu a z Pasova. Kým misionári zo Salzburgu pôsobili najmä v Karantánii a Dolnej Panónii, tak tí z Pasova sa zamerali na oblasť na západ od rieky Rába a najmä v údolí Moravy. Vďaka expanzívnej politike Karola Veľkého smerom k Avarskej ríši sa otvorili nové možnosti pre pôsobenie bavorskej cirkvi v priestore strednej Európy. K prvej polovici 9. storočia sa viaže len veľmi málo písomných správ o kresťanstve v stredoeurópskom priestore. Je to spôsobené torzovitosťou písomných prameňov. Dva z nich svedčia o misiách zo Salzburgu a z Pasova. Unikátna je zmienka v kronike Conversio Bagoariorum et Carantanorum o vysvätení kostola pre knieža Pribinu salzburským arcibiskupom Adalrámom (821 – 836) na mieste zvanom Nitrava, pretože je prvým svedectvom o existencii sakrálnej stavby nielen na Slovensku, ale aj na území na sever od Dunaja. Aj keď zápis o tejto udalosti neinformuje o presnom dátume, všeobecne sa akceptuje rok 828. V Záznamoch o pasovských biskupoch je informácia o tom, že pasovský biskup Reginhar (818 – 838) v roku 831 pokrstil všetkých Moravanov. Interpretácie udalosti sú rôznorodé. Pravdepodobne táto správa však súvisí so zriadením cirkevnej správy na Morave (vznik archipresbyteriátu) a tak aj s intenzívnejšou christianizáciou organizovanou pasovským biskupstvom, pod ktorého správu patrilo toto územie. Možno súhlasiť s teóriou Richarda Marsinu, že na území Veľkej Moravy boli zriadené dva archipresbyteriáty, a to prvý v Nitre a druhý na Morave.

Luděk Galuška (2017, s. 225 – 226) predpokladá, že v prípade Moravy archipresbyter pasovského biskupa mohol sídliť v tzv. trojloďovej bazilike (kostol č. 3) v Mikulčiciach, ktorá bola v prvej polovici 9. storočia najväčšou sakrálnou stavbou na Morave. Práve evanjelizácia z pasovského biskupstva umožňovala panovníkovi Ľudovítovi II. Nemcovi (805/806 – 876, východofranský kráľ od roku 840/843) prostredníctvom kňazov z jeho ríše mať vplyv na rozhodnutia moravských kniežat Mojmíra I. a jeho nástupcu Rastislava.

Informáciu o kresťanstve na území Veľkej Moravy poskytuje aj záznam zo synody v Mohuči (Mainz), ktorá sa konala v roku 852. Spomína sa prípad istého Albigisa, ktorý uniesol ženu Patrikovi a našiel útočisko v krajine Moravanov. Súčasťou evanjelizácie je aj používania jazyka a písma prvými misionármi. Je jasné, že okrem latinčiny misionári používali aj svoj materský jazyk, no dochované pramene poukazujú na skutočnosť, že na území západných Slovanov sa používali kratšie úryvky kresťanských textov (napr. Vyznanie viery – Credo, Otčenáš) v lokálnych variantoch slovanského jazyka už pred rokom 863. Unikátnym dokladom z tohto obdobia sú spovedné modlitby napísané latinkou, ktoré sa označujú ako Frizinské pamiatky. V slovanskom jazykovom prostredí sa udomácnili v tejto fáze vďaka misionárom zo Západu (predovšetkým z Franskej ríše) kresťanské pojmy ako oplatъ (hostia), mьša alebo križь.

Misia sv. Konštantína-Cyrila a Metoda

Nielen pre pokračovanie christianizačného procesu u Slovanov, ale aj na ich kultúrny vývoj malo nesmierny význam rozhodnutie kniežaťa Rastislava (846 – 869), ktorý nastúpil vládnuť po Mojmírovi I. Tento panovník sa snažil získať nielen misionárov, ktorí by hlásali kresťanskú vieru v slovanskom jazyku, ale aj vytvoriť samostatnú cirkevnú organizáciu, ktorá by bola nezávislá od prevládajúceho franského kléru. Najskôr sa s touto prosbou neúspešne obrátil na pápeža Mikuláša I. (858 – 867) niekedy medzi rokmi 858 – 862. Následne vyslal v roku 862 k byzantskému cisárovi Michalovi III. (842 – 867) posolstvo so žiadosťou o vyslanie biskupa a učiteľa, ktorý by hlásal pravú kresťanskú vieru v slovanskom jazyku a usporiadal zákony. Cisár na rozdiel od pápeža na prosbu reagoval pozitívne, hoci súčasťou vyslanej misie nebol biskup, ale dvaja nesmierne vzdelaní a skúsení misionári – sv. Konštantín-Cyril a Metod. Obidvaja boli v úzkom kontakte s vtedajšími byzantskými elitami. Konštantín mal blízky vzťah s konštantínopolským patriarchom Fotiom.

Je zaujímavé, že v tom istom období christianizáciu a cirkevnú správu v Bulharskej ríši riešil chán Boris I. Michal (852 – 889, † 907), ktorý v roku 865 prijal krst prostredníctvom byzantského duchovenstva a kresťanstvo sa stalo oficiálnym náboženstvom. Čoskoro však vypuklo povstanie, ktoré tvrdo potlačil. Pôsobením misionárov používajúcich grécky jazyk narastal aj politický vplyv byzantského impéria. Podobne ako to bolo v prípade Veľkej Moravy, kde sa franskí kňazi snažili ovplyvňovať rozhodnutia v prospech politických záujmov Franskej ríše. Boris I. Michal sa pokúsil zbaviť závislosti od Byzancie a obrátil sa na pápeža Mikuláša I. (858 – 867) a východofranského panovníka Ľudovíta II. Nemca (805/806 – 876, východofranský kráľ od roku 840/843). Pápež mu vyslal biskupov Pavla a Formosa z Porta, ale odmietol vytvoriť samostatnú cirkevnú provinciu. Neskôr mu v tejto záležitosti nevyhovel ani nový pontifik Hadrián II. Už predtým roku 867 došlo k vyhnaniu byzantských misionárov. Po tom, čo Hadrián II. odmietol menovať Formosa za arcibiskupa, sa Boris I. Michal opäť obrátil na Byzanciu, kde už v tom čase vládol Basileios I. (867 – 886) a staronovým patriarchom bol Ignatios. Na cirkevnom koncile v Konštantínopole v roku 869 sa nakoniec podarilo dosiahnuť zriadenie arcibiskupstva a Bulharsko sa stalo ďalšou kresťanskou mocnosťou v priestore Balkánu. Nakoniec roku 886 Boris prijal časť vyhnaných žiakov sv. Konštantína-Cyrila a Metoda z Veľkej Moravy, ktorí sa podieľali na rozvoji písomnej kultúry a liturgie v staroslovienskom jazyku, ako aj bulharskej identity.

Byzantská misia nakoniec dorazila k Rastislavovi v roku 863 a trasa jej presunu z Konštantínopola cez Solún do Draču viedla zrejme ďalej popri jadranskom pobreží na lodi do Benátok a následne sa presunula po známej Jantárovej ceste.

Informácie obsiahnuté v hagiografických spisoch udávajú rozličné údaje o dĺžke pôsobenia na Veľkej Morave. Život Konštantína (Žitije Konstantina) obsahuje zmienku, že solúnski bratia tu pôsobili približne 40 mesiacov, počas ktorých obidvaja pokračovali v prekladateľskej činnosti a učili žiakov, ktorých im pridelil Rastislav. V tzv. Italskej (Rímskej) legende Života Konštantína-Cyrila a prenesenia ostatkov sv. Klementa (Vita Constantini-Cyrilli cum translatione S. Cletnentis) sa píše, že solúnski bratia pôsobili na Morave pred príchodom do Ríma štyri a pol roka. Bádatelia uvádzajú, že ide o časové obdobie od začiatku pôsobenia až po príchod do Ríma, a to vrátanie cestovania.

Sv. Konštantín-Cyril a Metod nemali vyššie cirkevné svätenie, a preto nemohli vysvätiť svojich učeníkov za kňazov. Zrejme kvôli vysviacke opustili asi v polovici roku 867 územie Veľkej Moravy, kde zanechali pôsobiť niekoľkých žiakov, a nasmerovali svoju cestu do Benátok, ktoré patrili vtedy pod správu Byzantskej ríše. Písomné pramene informujú, že cestou sa zastavili u kniežaťa Koceľa v Blatnohrade, syna Pribinu, ktorý sa stal ich podporovateľom a dokonca im mal dať k dispozícii žiakov, ktorým mali poskytnúť vzdelanie. Solúnski bratia boli rozhodnutí pokračovať v ceste a napokon sa na jeseň 867 presunuli do Benátok. Otázne je, kam mali namierené pokračovať, ale už tu musel sv. Konštantín-Cyril hájiť starosloviensky jazyk pred húževnatými zástancami používania iba troch jazykov v liturgii – hebrejčiny, gréčtiny a latinčiny. Zrejme sa počas pobytu dozvedeli o novej politickej situácii v Konštantínopole, kde po zavraždení Michala III. na trón nastúpil nový cisár Basileios, ktorý dosadil za patriarchu opäť Ignatia namiesto Fotia.

V Benátkach napokon zastihlo bratov pozvanie do Ríma od pápeža Mikuláša I. (858 – 867), ktoré akceptovali. Keďže dňa 14. novembra 867 tento pontifik umrel, tak ich slávnostne privítal už jeho nástupca Hadrián II. (867 – 872), ktorý nasledujúci rok uznal bohoslužobné knihy v staroslovienčine, posvätil ich a dal vysvätiť slovanských žiakov za kňazov. Konštantín sa tešil v Ríme veľkej úcte, no čoskoro ochorel a dňa 14. februára 869 zomrel. Z písomných prameňov vieme, že sv. Metod po bratovej smrti chcel pokračovať v christianizačnej činnosti. V roku 869 sa stal pápežským legátom pre slovanské krajiny a v tom istom roku na žiadosť Koceľa ho mal pápež vysvätiť za biskupa pre územie Panónie. Podľa novších teórií maďarského archeológa Bélu Szőkeho sa usadil najprv v Dolnej Panónii práve v Blatnohrade u Koceľa, kde sa malo už predtým salzburské arcibiskupstvo vedome pripravovať na založenie novej diecézy a tunajší Kostol sv. Hadriána, vybudovaný okolo roku 855, sa mal stať jeho biskupským. Práve východofranskými bavorskými biskupmi bol sv. Metod o rok neskôr uväznený a na slobodu sa dostal až po zmene na pápežskom stolci, keď sa novým pontifikom stal Ján VIII. (872 – 882), ktorý nadviazal diplomatické styky so slovanskými panovníkmi v regióne. Rozhodol sa riešiť problematiku moravskej cirkvi a neváhal v tejto veci konfrontovať mocných bavorských cirkevných predstaviteľov. Prostredníctvom pápežského legáta Pavla z Ancony v roku 873 intervenoval v prospech prepustenia sv. Metoda. Tento po oslobodení odišiel pôsobiť na Veľkú Moravu, kde našiel oporu v novom panovníkovi Svätoplukovi (871 – 894), ktorý mu dal pod správu všetky chrámy a klerikov na jeho území. Tu naďalej pôsobili ambiciózni franskí kňazi. V Živote Metoda (II, s. 133) sa spomína, že ich Moravania vyhnali. Predpokladá sa, že k tejto udalosti došlo niekedy medzi rokmi 871 – 873. Franskí kňazi neuznávali slúženie liturgie v slovanskom jazyku.

Moravské arcibiskupstvo

Ján VIII. podporil sv. Metoda a Svätopluka v christianizačnej činnosti aj tým, že zriadil samostatné arcibiskupstvo a vydal v júni 880 privilégium známe pod názvom Industriae tuae, v ktorom súhlasil s ďalším používaním slovanského jazyka a písma v liturgii. Sv. Metodovi podriadil duchovenstvo v krajoch Svätoplukovej ríše a veľkomoravského panovníka s jeho ľudom formálne zobral pod ochranu Apoštolskej stolice. Viching (biskup v Nitre v rokoch 880 – 893, administrátor moravskej cirkvi v rokoch 885/886 – 893), franský kňaz blízky veľkomoravskému panovníkovi, bol vysvätený za biskupa so sídlom v Nitre. Z pohľadu vývoja cirkevnej správy sa názory bádateľov líšia. Dokument interpretujú ako snahu pápeža presne vymedziť moravskú cirkev z teritoriálneho hľadiska na Moravu, kde vládol Svätopluk, a nahradiť tak označenie panónska cirkevná provincia, alebo je považovaný za ustanovujúci dokument moravskej cirkevnej provincie.

Sv. Metod vyvíjal v tomto období christianizačnú činnosť v súčinnosti s expanzívnou politikou Svätopluka, ako bolo zvykom vo vtedajšej stredovekej Európe. Autor jeho životopisu zaznamenal príklad slovanského pohanského kniežaťa na Visle, ktorý sa odmietol podrobiť Svätoplukovi a nechcel sa dať pokrstiť. Z kontextu zápisu vyplýva, že nakoniec túto sviatosť od arcibiskupa prijal. Známy je krst českého kniežaťa Bořivoja I. (852/853 – 888/889), ktorý sa mal uskutočniť krátko pred rokom 885 (asi v roku 884) a dáva sa do súvislosti s arcibiskupom Metodom na Morave. Podľa Kristiánovej legendy sa Bořivoj vrátil do Čiech s kňazom Kaichom, pre ktorého postavil Kostol sv. Klimenta v Levém Hradci, ale prijatie kresťanstva kniežaťom vyvolalo nevôľu a čoskoro vypuklo povstanie. Bořivoj I. bol nútený na krátke obdobie hľadať útočisko u Svätopluka. Napokon sa mu podarilo vrátiť do Čiech, kde na dnešnom Pražskom hrade nechal vybudovať nový kostol ku cti Panny Márie.

Vyhnanie Metodových žiakov

Aj keď zriadenie arcibiskupstva a nového biskupstva možno považovať za veľký úspech moravskej cirkvi, Svätopluka, ale aj rímskej kúrie, treba tiež skonštatovať, že išlo o krátku epizódu, ktorá bola prerušená rýchlym zánikom Veľkej Moravy. Navyše problém boli aj rozkoly v moravskej cirkvi medzi franským duchovenstvom latinskej tradície na čele s Vichingom na jednej strane a sv. Metodom s jeho žiakmi, ktorí boli predovšetkým slovanského pôvodu, na strane druhej. Spor sa vyostril až tak, že v roku 884 arcibiskup exkomunikoval nitrianskeho biskupa, no ten našiel oporu u nového pápeža Štefana V. (885 – 891), ktorý v roku 885 pod trestom uvrhnutia do kliatby zakázal uplatňovanie staroslovienskeho jazyka v bohoslužbách. Práve v tomto roku sv. Metod zomrel, pričom podľa dochovaných písomných prameňov pred smrťou vyslovil prianie, aby jeho nástupcom bol Gorazd, ktorý patril k jeho žiakom. Lenže krátko nato z podnetu Vichinga a dokonca so súhlasom samotného Svätopluka boli Metodovi žiaci vyhnaní z Veľkej Moravy a časť z nich skončila vo vyhnanstve. Našťastie, získané vzdelanie im umožnilo pokračovať v práci samostatne a v nasledujúcich obdobiach stredoveku a v novoveku dedičstvo misie solúnskych bratov našlo živnú pôdu na ďalší rozvoj v prostredí južných a východných Slovanov. Časť učeníkov, ktorí museli opustiť územie Veľkej Moravy, bola vrelo prijatá bulharským chánom Borisom I. Michalom a pomáhala mu dotvárať nielen cirkevnú správu, ale v krajine čoskoro vznikli dve centrá, v ktorých sa vo veľkom rozvíjala prekladateľská i vzdelávacia činnosť v staroslovienčine. Prvé bolo situované priamo v hlavnom meste bulharského štátu: najprv v Pliske, potom v Preslavi. Čoskoro sa z neho stalo hlavné stredisko slovanského písomníctva tej doby s veľkou produkciou knižných odpisov a prekladov. Tu bola kreovaná cyrilika žiakom solúnskych bratov Konštantínom Preslavským († 885), ktorej používanie prevládlo nad hlaholikou. V roku 886 bola založená ochridská literárna škola vedená ďalšími žiakmi solúnskych bratov, ako bol sv. Kliment Ochridský (okolo roku 830/840 – 916) alebo Naum (okolo roku 830 – 910; do roku 893 pracoval v preslavskej škole). Táto pokrývala väčšiu časť vtedajšej bulharskej provincie Kutmičevica, t. j. dnešného Severného Macedónska (s metropolou diecézy, ktorej biskupom sa stal práve Kliment, lokalizovanou v Drembici alebo vo Velitsi), ale aj Albánsko (so strediskom v Devole). Na rozdiel od Plisky a Preslavy sa v ochridskej škole používalo hlaholské písmo až do 12. storočia, a to súbežne s cyrilikou. Na pôvodnom území pod vládou veľkomoravských panovníkov sa rozvíjala v nasledujúcom období po zániku Veľkej Moravy staroslovienska písomná kultúra a liturgia v přemyslovských Čechách do 11. storočia v (nielen z historických prameňov známom) benediktínskom kláštore v Sázave založenom v roku 1032, ako o tom svedčí filologický rozbor niektorých písomných diel a viaceré nepriame argumenty. Po vyhnaní mníchov z tohto kláštora 1096 používanie staroslovienčiny v liturgii aj ako literárneho jazyka v Čechách zaniklo. Používanie liturgie v slovanskom jazyku v Čechách sa obnovilo až za panovania Karola IV. (1346 – 1378), ktorý založil Emauzský kláštor v Prahe v roku 1347 po predchádzajúcom súhlase pápeža Klementa IV. (1342 – 1352), kde pôsobili benediktíni ovládajúci chorvátsku hlaholiku, no praktizovali už rímsku liturgiu. V tamojšom skriptóriu vznikali preklady nielen cirkevnoslovanských diel, ale aj z latinských. Práve benediktínov z Emauzského kláštora pozval 1380 knieža Konrad II. Šedý do Sliezska do kláštora v Oleśnici a o desať rokov neskôr ich kráľ Vladislav II. Jagelovský (1386 – 1434) a jeho manželka Hedviga povolali do Krakova, kde založili kláštor pri Kostole svätého Kríža na predmestí Kleparz. Časť poľských bádateľov sa však prikláňa ku kontinuite cyrilo-metodskej tradície na území dnešného Poľska od Veľkej Moravy.

Úmrtie Metoda a vyhnanie jeho žiakov určite oslabilo cirkevnú organizáciu na Veľkej Morave, ale cirkevná správa úplne nezanikla, pretože najvyšší post v cirkevnej hierarchii potom zastával Viching, ktorý však v roku 893 odišiel do Východofranskej ríše. V roku 900 bola spísaná petícia bavorských biskupov proti obnoveniu cirkevnej správy na Veľkej Morave. Z nej sa dozvedáme, že nový panovník Veľkej Moravy Mojmír II. asi roku 899 požiadal pápeža Jána IX. (898 – 900) o obnovenie cirkevnej organizácie na svojom území. Na Moravu prišli arcibiskup Ján a biskupi Benedikt a Daniel, ktorí vysvätili jedného arcibiskupa a troch biskupov. Ich mená sa v prameňoch nezachovali. Jedným z troch vysvätených biskupov mohol byť aj biskup pre Nitriansku diecézu. V prípade ostatných dvoch biskupstiev sa vedú v odbornej spisbe spory. Ako príklady sa uvádzajú Feldebrő s Vesprémom, Mautern so Šopronom alebo Krakov s Olomoucom. Po páde Veľkej Moravy bola táto cirkevná organizácia narušená a prestala oficiálne existovať.

Liturgia na Veľkej Morave

V súvislosti s christianizačnou činnosťou sv. Konštantína-Cyrila a Metoda sa v odbornej spisbe rieši aj problematika praktizovania liturgie. Medzi liturgiou podľa byzantského a latinského obradu v 9. storočí neexistovali také výrazné rozdiely, ako nastali po Tridentskom koncile (1545 – 1563) a najmä po Druhom vatikánskom koncile (1962 – 1965). V dobových dokumentoch sú zmienky o jazyku, ktorý sa praktizoval v liturgii. V privilégiu Industriae tuae je jasne dané, že pápež považuje za hlavné liturgické jazyky hebrejčinu, gréčtinu a latinčinu a povolenie používania slovanského jazyka uvádza na konkrétnych prípadoch (napr. spievanie omše, čítanie evanjelia). V Živote Metoda je zmienka, že smútočný obrad po smrti svätca bol vysluhovaný v latinskom, gréckom a slovanskom jazyku. Je však pravdepodobné, že solúnski bratia a ich učeníci praktizovali byzantský obrad. Svedčia o tom indície zachované v životopisoch obidvoch svätcov i tá skutočnosť, že boli vychovávaní v byzantskom prostredí, a teda v byzantskej liturgii, teológii, spiritualite. Ich učeníci, ktorí prišli na územie Bulharskej ríše, tvorili diela, ktoré prináležali výhradne k byzantskému obradu.

Hlaholika a staroslovienske písomníctvo

Christianizačná činnosť sv. Konštantína-Cyrila a Metoda je úzko spätá s používaním staroslovienskeho jazyka v liturgii, a teda i s prekladmi základných liturgických textov do tohto jazyka prostredníctvom nového písma, ktoré vytvoril mladší z bratov ešte pred príchodom na Veľkú Moravu a je nazvané hlaholika. O pôvode a inšpirácii pri tvorbe hlaholiky sa vedú bohaté diskusie. V súčasnosti sa už nepochybuje o príbuznosti s gréckou alfabetou, v menšej miere s hebrejským písmom a inými orientálnymi grafickými systémami. Niektoré písmená mali zrejme tiež symbolický význam. Starosloviensky jazyk vychádzal z prirodzeného slovanského dialektu používaného v okolí Solúnu (Thessaloniki), no pre účely spisovného jazyka používaného v liturgii, štátnej správe a literatúre ho rodáci z tohto mesta doplnili a obohatili o celý rad nových slov, ako aj gramatických a štylistických foriem. Keďže vzormi pre prvé preklady boli grécke texty, logicky aj gramatika a vetné konštrukcie vychádzali práve z tohto jazyka. Prostredníctvom prekladov Svätého písma sa do nového literárneho jazyka cez grécke texty dostali aj prvky z hebrejčiny. Až počas pôsobenia misie na Veľkej Morave sa jazyk textov obohatil aj o veľkomoravský dialekt a dostávali sa doň tiež pojmy odvodené z latinčiny a starej hornej nemčiny.

Konštantín a Metod preložili prvé liturgické texty, ktoré mali slúžiť bohoslužobným účelom a katechéze, už pred odchodom na Veľkú Moravu. Aj s pomocou svojich učeníkov sa postupne zamerali na Sväté písmo, žaltár, zákonníky a misály. Vzniklo tak rozsiahle prekladové i vlastné literárne dielo. Hoci sa originálne diela z tohto obdobia do súčasnosti nezachovali, zrekonštruovať bohatú literárnu a predovšetkým prekladateľskú činnosť solúnskych bratov aj ich učeníkov dnes hodnoverne dokážeme z neskorších odpisov originálnych diel a na základe dlhodobého paleoslavistického výskumu.

Priamo z obdobia Veľkej Moravy pochádzajú jednoznačne iba unikátne nálezy hlaholských písmen na fragmentoch keramiky, ktoré sa podarilo získať pri archeologickom výskume Blatnohradu, sídla slovanského kniežaťa Pribinu po jeho vyhnaní z Nitry v roku 833, neskôr i jeho syna Koceľa. V roku 2009 sa južne od Kostola sv. Hadriána našiel fragment steny žltej fľaše s lešteným povrchom, na ktorom boli vyryté písmená hlaholiky a znak kríža, ktorý pravdepodobne oddeľuje dve slová. V blízkosti spomínaného chrámu sa podarilo identifikovať ďalšie dva fragmenty keramiky s hlaholikou. Nejde však o napísané celé slová, ale len o jednotlivé písmená. V tomto kontexte je zaujímavý aj nález bronzových stilov na písanie. Z písomných prameňov je známe, že sv. Konštantín-Cyril a Metod sa zrejme v zime roku 866/867 cestou do Ríma zastavili na kniežacom dvore Koceľa v Blatnohrade, kde dlhšie pobudli. Sám knieža Koceľ si mal obľúbiť knihy v staroslovienčine a solúnskym bratom dal k dispozícii učeníkov s úlohou naučiť sa ovládať tento jazyk.

Dielo, ktoré je pripisované solúnskym bratom a ich učeníkom, sa člení podľa toho, či bolo napísané v hlaholike alebo až v cyrilike. Na základe žánru sa rozdeľuje na biblické texty, liturgické texty, paraliturgické texty, právne texty, hagiografické diela, homiletické texty a pôvodné literárne skladby.

K najznámejším písomným prameňom v hlaholike jednoznačne patria Kyjevské listy, ktoré sú považované za najstarší zachovaný dokument v staroslovienčine a v novších interpretáciách sa pripisuje autorstvo samotnému sv. Konštantínovi-Cyrilovi. Ide o súčasť gregoriánskeho sakramentára aquilejského typu z 8. alebo 9. storočia s 38 krátkymi modlitbami, ktorý bol zostavený podľa západného obradu a preložený z latinského originálu. Liturgický slovník vykazuje zjavný vplyv latinčiny a starej hornej nemčiny. O niečo mladším textom sú Pražské hlaholské zlomky datované do 11. storočia, ktorých predloha mohla vzniknúť v prostredí byzantskej misie na Veľkej Morave. Ide o zlomok prekladu jednej (alebo dvoch) liturgických kníh byzantského obradu z gréčtiny.

Prvé preklady do staroslovienčiny, ktoré vznikli ešte v Byzancii a dopracované boli až na Veľkej Morave, boli evanjeliá, ktoré sú zachované prostredníctvom neskorších juhoslovanských hlaholských odpisov (Assemaniho evanjeliár, Mariánsky kódex, Ochridské listy, Zografský kódex) alebo v cyrilike (Savinna kniga a Ostromirov evanjeliár) z 10. až 11. storočia. Za najstarší zachovaný text evanjelia sa považuje Zografský kódex s 304 pergamenovými listami, ktorý bol napísaný začiatkom 11. storočia na území Macedónska a objavený v kláštore Zograf na Svätej hore Athos v Grécku v roku 1843. Ide o tetraevanjelium doplnené v 12. a 13. storočí.

S prekladom evanjelií sa dáva do súvisu predhovor (prológ) známy pod názvom Proglas, ktorý sa zachoval iba v odpisoch v cyrilike zo 14. storočia, ale časť bádateľov prisudzuje autorstvo sv. Konštantínovi-Cyrilovi.

Z Nového zákona boli na Veľkej Morave do staroslovienčiny preložené Skutky apoštolov a ich listy, ktoré sú doložené iba v odpisoch v cyrilike z mladších období (napr. z 11. až 12. storočia Eninský, Ochridský, Christinopolský apoštol). V prípade Starého zákona bol preložený žaltár. V hlaholike sa zachoval najznámejší Sinajský žaltár (Psalterium Sinaiticum) z 11. storočia objavený v Kláštore sv. Kataríny na hore Sinaj, ktorý pôvodne vznikol na území Macedónska. Obsahuje žalmy, ale aj 14 biblických chválospevov, Otčenáš, Chvály a vešpery podľa byzantského obradu a z mladšieho obdobia pochádza Dimitriov žaltár (Psalterium Demetrii Sinaitici) i viacero odpisov zachovaných v cyrilike. V Živote Metodovom sa uvádza, že z gréckeho do staroslovienského jazyka boli preložené všetky knihy Svätého písma až na Knihu Makabejcov. V cyrilských kódexoch z 12. a 13. storočia sa zachovali starozákonné lekcie (perikopy) používané pri liturgii označované ako parimejníky (Grigoričov, Chilandarský, Zachariov). Modlitby spolu so spovedným poriadkom sú súčasťou známeho Sinajského euchológia (Euchologium Sinaiticum) datovaného do 11. storočia. Vzhľadom na skutočnosť, že text obsahuje aj pasáže, ktorých pôvod sa hľadá v latinskom alebo dokonca starohornonemeckom jazykovom prostredí, tak sa predpokladá, že boli napísané ešte na Veľkej Morave. Paraliturgický text z 9. storočia je Modlitba proti diablovi, ktorej najstarší odpis je známy až z 13. storočia.

Sv. Metodom alebo jeho učeníkmi bola spísaná právnická zbierka zákonov pre súdnu prax v svetských záležitostiach známa ako Zakon sudnyj ľjudem. Ako vzor slúžila byzantská Ekloga, ale obsahovala aj prvky domáceho zvykového práva. V zbierke sa často zmierňujú telesné tresty striedaním s cirkevnými trestmi a sú podstatne miernejšie oproti zaužívanému právu v Byzancii z hľadiska trvalých následkov, nie však z hľadiska zníženia závažnosti trestného činu. Sv. Metodovi sa pripisuje anonymná homília nazvaná Napomenutie vladárom dochovaná v hlaholike v Clozovom zborníku (Glagolitica Clozianus) z 11. storočia. V jej texte sa prízvukuje, aby panovníci dodržiavali Božie zákony. Pre účely cirkevnej jurisdikcie bol dôležitý Nomokánon, zmiešaná právna zbierka cirkevných kánonov a občianskych zákonov. V Byzancii sa používali dva typy, ktoré sa rozlišovali v kanonickej aj občianskej časti. Predpokladá sa, že sv. Metod použil na preklad dielo Jána Scholastika označované ako Synagoga, ktoré bolo starším právnym dokumentom. Starosloviensky preklad sa rekonštruuje na základe zachovaného textu až z prelomu 13. a 14. storočia v cyrilike napísanej Usťužskej komrčej knihe a Ioasafovskom rukopise z počiatku 16. storočia. V obidvoch prípadoch boli identifikované chyby a vynechané slová, ktoré vznikli v dôsledku nepozornosti pisárov pri prepise originálu. Oproti v gréčtine napísanej Synagoge, ktorej dochované prepisy obsahujú rovnaký počet kánonov, sa Metodov Nomokánon výrazne líši v ustanoveniach, ktoré boli z počtu 377 zredukované iba na 142. V zachovanom texte sa vyskytujú výrazy späté s veľkomoravským jazykovým prostredím. Originálna bola hagiografická tvorba, ktorá je ovplyvnená vtedy známymi gréckymi textami. Po smrti sv. Konštantína-Cyrila vznikol oslavný spis známy ako Život Konštantína (Žitije Konstantina), ktorý je prioritným prameňom pre dejiny Veľkej Moravy a cyrilo-metodskej misie. Autorstvo sa prisudzuje jeho žiakovi sv. Klimentovi Ochridskému alebo priamo bratovi sv. Metodovi. Dielo je zdrojom informácií aj o filozofickom myslení sv. Konštantína-Cyrila. K základným histo­rickým prameňom druhej polovice 9. storočia patrí aj Život Metoda (Žitije Mefodija). Dôležitosť hagiografického spisu spočíva predovšetkým v skutočnosti, že sa v ňom uvádzajú udalosti medzi smrťou Konštantínovou (869) a smrťou Metodovou (885). Napísaný bol na Veľkej Morave krátko po smrti arcibiskupa a autorom by mohol byť jeden z jeho učeníkov. S obidvoma životopismi sú tesne spojené pochvalné slová (panegyriky), ktoré zrejme zostavil najznámejší žiak solúnskych bratov sv. Kliment Ochridský, a to Pochvala Cyrilovi a Pochvalné slovo Cyrilovi a Metodovi. Obe panegyriky obsahujú špecifické informácie, ktoré doplňujú údaje v Živote Konštantína a Živote Metoda.

K autorským dielam sv. Konštantína-Cyrila pravdepodobne patrí aj Slovo na prenesenie ostatkov svätého Klimenta označované ako Chersonská legenda. A niekedy sa mu pripisujú i ďalšie práce, ako napríklad známa Abecedná (Azbučna) modlitba a iné diela.

Homílie, ktorých vznik je predpokladaný v období existencie Veľkej Moravy, sa zachovali v menológiu známom ako tzv. Supralský kódex (Codex suprasaliensis), ktorý je vôbec najväčším zachovaným staroslovienským kanonickým textom (285 zachovaných fólií). Obsahuje neúplné menológium na marec (24 životopisov svätých), homílie na Veľký týždeň a Veľkú noc a jednu modlitbu. Bol spísaný v 11. storočí podľa cyrilskej predlohy, ale niektoré kratšie časti boli pravdepodobne prepísané z hlaholiky. Texty homílií sú obsiahnuté v hlaholike napísanom Clozovom zborníku (Glagolitica Clozianus). Ide o fragment celkovo štyroch homílií otcov východnej cirkvi (Jána Zlatoústeho, Atanáza Alexandrijského, Epifánia zo Salamíny) a jednu anonymnú homíliu s neznámou gréckou predlohou, ktorej autorstvo sa prisudzuje samotnému sv. Metodovi. Tento kanonický text vznikol taktiež v 11. storočí.

Preklady do staroslovienčiny a autorské diela solúnskych bratov a ich učeníkov z veľkomoravského obdobia sú unikátnym počinom presahujúcim 9. storočie. Slovanská kultúra vďaka vytvoreniu hlaholiky a rýchlemu rozvoju staroslovienskeho písomníctva dosiahla úroveň porovnateľnú s vtedajšími európskymi kultúrami, kde dominovalo využívanie latinského a gréckeho jazyka. Starosloviensky jazyk sa vo veľmi krátkom časovom horizonte stal vďaka lexikálnej bohatosti a syntaktickej presnosti spisovným i liturgickým jazykom, ktorý v nasledujúcom období slúžil ako univerzálny jazyk mnohých slovanských národov.

Odraz kristianizácie v architektúre a archeologických nálezoch

Hmatateľné dôkazy o prítomnosti kresťanov a kresťanstva v stredoeurópskom priestore poskytuje archeológia. Za jeden zo signifikantných dôkazov o šírení kresťanstva sa považuje existencia chrámov. V minulosti sa existencia kostolov na Veľkej Morave spájala s byzantskou misiou sv. Konštantína-Cyrila a Metoda. Odvtedy sa predovšetkým v areáloch mocenských centier podarilo odkryť viacero sakrálnych stavieb s rôznymi formami dispozície a stavebnej konštrukcie. Tvarom ide o rotundy, chrámy s obdĺžnikovou loďou buď s pravouhlým presbytériom, alebo apsidou, v dvoch prípadoch o baziliky (Bratislava a Mikulčice – kostol č. 3). Kostol odkrytý na Devíne pozostáva z obdĺžnikovej lode a trojapsidového východného záveru. Výnimočné postavenie medzi sakrálnymi objektmi má Kostol sv. Margity pri Kopčanoch na slovenskom brehu rieky Morava, pretože je dodnes jedinou stojacou architektúrou z veľkomoravského obdobia. Ostatné stavby sa podarilo doložiť odkrytým pôdorysom alebo len vo forme sekundárne vyplnenej ryhy po vyťaženom základovom murive. Iba ojedinele sa podarilo odhaliť neporušené zvyšky pôvodného muriva. V súčasnosti možno preukázať, že väčšina známych sakrálnych objektov vznikla ešte pred rokom 863 (Břeclav-Pohansko, bazilika na Bratislavskom hrade, Modrá pri Velehrade, Mikulčice – kostol č. 2, Mikulčice – kostol č. 3, Staré Město-Na Valách a Na Špitálkach, Uherské Hradišťe-Sady a iné). Vo všeobecnosti sa vzory pre tento typ stavieb hľadajú vo vtedajšej Franskej ríši, severotalianskej a adriatickej (dalmátskej) oblasti. Na území Veľkej Moravy sa hypoteticky predpokladá existencia kláštorov, ale doteraz sa ich nepodarilo archeologicky doložiť. Medzi možnými miestami, kde existovali kláštory, sa uvádzajú moravské lokality Uherské Hradište-Sady a Hradisko sv. Klimenta pri Osvětimanoch a na území dnešného Slovenska v Nitre na Zobore v mieste benediktínskeho kláštora doloženého v písomných prameňoch z neskoršieho obdobia.

Bohužiaľ, dodnes sa nepodarilo odkryť pôdorys kostola, ktorý dal postaviť knieža Pribina v Nitre a bol konsekrovaný v roku 828. Väčšina bádateľov ho lokalizuje do priestoru hradného kopca, ktorý je v súčasnosti narušený a zastavaný stavbami z mladších období, ako sú Biskupský palác alebo Katedrála sv. Emeráma, a preto sa tu nedá vykonať systematický archeologický výskum. V prípade vzhľadu prvej sakrálnej stavby v Nitre nepanujú zhody. Bádatelia predpokladajú jednoloďový chrám s rovným uzáverom alebo dokonca trojlodie, pričom sa poukazuje na priamy franský vplyv. Objavujú sa aj teórie o centrálnej stavbe v tvare rotundy.

U Slovanov od prelomu 8. a 9. storočia prevládal v spôsobe pochovávania kostrový rítus. Uloženie nebožtíka v okovanej doskovej truhle sa interpretuje ako doklad toho, že bol kresťanom. Do prvej polovice 9. storočia sa datujú viaceré hroby z veľkomoravských centier ako Mikulčice, Staré Město a Uherské­ Hradiště. Na území dnešného Slovenska je zaznamenaný menší výskyt tohto spôsobu uloženia zomrelého. Vo väčších sídliskových aglomeráciách máme jednoznačné doklady o príkostolných cintorínoch, kde na rozdiel od prevládajúcich pohrebísk mohli byť pochovaní výhradne iba kresťania. V prípade pohrebiska v Starom Měste v polohe Na Valách máme dôkaz o tom, že kostol bol postavený v areáli existujúceho pohrebiska.

S pôsobením kresťanských misií pred príchodom misie sv. Konštantína-Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu sa spájajú nálezy zo Slovenska, konkrétne z hradiska Bojná I. – Valy. Unikátny je nález šiestich plakiet a troch kruhových rámov z pozláteného plechu, na ktorých boli vytepané okrídlené postavy. Dva exempláre niesli výzdobu vo forme písiem. Predpokladá sa, že uvedené nálezy boli súčasťou prenosného oltára či relikviára, ktorého pôvod možno hľadať v prostredí Aquilejského patriarchátu. Okrem toho na lokalite bol objavený aj jeden celý exemplár bronzového zvona a dva zlomky. Tieto nálezy sú vo vedeckej spisbe datované do prvej polovice 9. storočia. Zvony patria medzi najstaršie nálezy svojho druhu v Európe. Nemecká historička umenia a archeologička Mechthild Schulze-Dörrlammová (2019, s. 235 – 269) novšie interpretovala zachovaný výjav na plaketách ako obraz nanebovstúpenia Krista. Na plaketách identifikovala postavy Ježiša Krista, jeho matky Márie, apoštola sv. Petra, jedného z archanjelov (zrejme Gabriela), jedného cherubína a serafína. Vznik umeleckého diela na rozdiel od väčšiny bádateľov datuje až na koniec 9. storočia. Nestotožňuje sa s interpretáciou prenosného oltára alebo relikviára vzhľadom na veľkosť plakiet a ponúka niekoľko interpretácií. Výjav mohol zdobiť veľký evanjeliár alebo ide o tabuľový obraz nad hlavným oltárom kostola, podstavec oltárneho stola, priečelie ambóny, prípadne sarkofág pre relikvie, aký sa používal vo Franskej ríši počas 9. storočia.

Na archeologických lokalitách z obdobia Veľkej Moravy sa ako jasný symbol kresťanstva medzi nálezmi objavujú aj krížiky alebo kaptorgy. Medzi najstaršie nálezy možno zaradiť strieborný liaty krížik s obrazom Krista a olovený pro­cesný krížik z Mikulčíc, ktoré patria do predveľkomoravského obdobia. Ostatné krížiky z tohto náleziska a z viacerých lokalít predovšetkým z oblasti dolného Pomoravia sú zaradené do druhej polovice 9. až začiatku 10. storočia. Niektoré typy olovených závesných krížikov sa dávajú do súvisu s misijnými aktivitami zo Salzburgu alebo z Pasova, ale nevylučuje sa ani ich vnímanie len ako dekoratívneho prvku. Z územia dnešného Slovenska sa pred koniec 8. storočia datuje nález bronzového krížika z Dolných Orešian a medzi najznámejšie artefakty tohto typu možno zaradiť enkolpiónový krížik z Veľkej Mače, ktorý je interpretovaný ako byzantský výrobok sýrsko-palestínskej proveniencie.

V blízkosti baziliky (kostola č. 3) v Mikulčiciach sa v mužskom hrobe podarilo objaviť pozostatok schránky z dreva, na ktorom sa zachovali kovové súčasti v tvare kríža a plastika v tvare holuba. Nález sa interpretuje ako neskorá napodobnenina pyxidy vyrobená vo východnom Stredomorí alebo v balkánsko-adriatickej oblasti. Predpokladá sa, že na Moravu sa dostala ako liturgický predmet (osobný relikviár) formou daru pred polovicou 9. storočia.

Viacerí bádatelia sa snažili spájať niektoré artefakty i sakrálnu architektúru s byzantskou misiou sv. Konštantína-Cyrila a Metoda. Dnešný stav poznania to umožňuje len v niekoľkých prípadoch. V architektúre ide o chrámové predsiene (nartexy) postavené v druhej polovici 9. storočia, ktoré boli pristavané výhradne na západnej strane len k najvýznamnejším kostolom v lokalitách Břeclav-Pohansko, Kopčany, Mikulčice – kostol č. 3, Staré Město-Na Špitálkach, Uherské Hradišťe-Sady. Unikátny olovený krížik pochádzajúci z Uherského Hradišťa-Sadov, na ktorom je grécky nápis Ι(ΗΣΟΥ)Σ Χ(ΡΙΣΤΟ)Σ Κ(ΥΡΙΟ)Σ ΦΩΣ ΖΩΗ Ν(ΙΚ)Η, možno spájať s prostredím byzantskej misie sv. Cyrila a Metoda. Nález pochádza z objektu z 2. polovice 9. storočia, kde sa našli aj dva železné stily. Známym nálezom zo Slovenska, ktorý sa zvykne spájať s byzantskou misiou sv. Cyrila a Metoda, je náhodne objavená časť slonovinovej pyxidy z Čiernych Kľačian. Jej nálezové okolnosti sú nejasné a v odbornej spisbe sa vyskytujú dve interpretácie výzdoby. Na ich základe sa predpokladá doba vzniku buď 1. tretina 4. storočia, alebo až 6. storočie. Hypoteticky sa predpokladá, že pyxida bola prinesená na Veľkú Moravu prostredníctvom byzantskej misie ako schránka na relikvie.

Medzi novšie publikované artefakty z veľkomoravského prostredia patrí aj niekoľko zlomkov skiel. Z Uherského Hradišťa-Sadov sú známe úlomky sklenených lampičiek, u ktorých sa hypoteticky predpokladá, že na Moravu sa dostali ako súčasť osobného majetku niektorého člena byzantskej misie. Pri niektorých exemplároch z okenných skiel a nádob sa predpokladá pôvod vo východnom Stredomorí.

Okrem sakrálnej architektúry, spôsobu pochovávania a spomínaných artefaktov s kresťanstvom možno spájať aj predmety profánneho charakteru (napr. kovania opaska, kovania pošvy meča, náušnice, ostrohy), na ktorých je aplikovaný kresťanský symbol.

Sumarizácia

Kresťanstvo sa v regióne strednej Európy pevne ukotvilo od konca 8. storočia vďaka intenzívnej christianizácii koordinovanej predovšetkým arcibiskupstvom v Salzburgu a biskupstvom v Pasove i s podporou franských vládcov. V tomto priestore pôsobili misionári aj z územia severného Talianska, Istrie a Dalmácie. V 9. storočí sa po prvýkrát vytvorila cirkevná správa pod ochranou miestnych kniežacích elít, ktoré prijali nové náboženstvo a taktiež sa podieľali na jeho šírení napríklad výstavbou kostolov v priestoroch mocenských centier. Príchod misie pod vedením sv. Konštantína-Cyrila a Metoda z Byzantskej ríše v roku 863 na pozvanie panovníka Rastislava predstavuje ďalšiu fázu christianizácie Slovanov nielen na území Veľkej Moravy. Vznik moravského arcibiskupstva a biskupstva v Nitre znamená existenciu samostatnej cirkevnej provincie pod ochranou rímskeho pápežského stolca a uznanie dovtedajšej práce solúnskych bratov i ostatných misionárov. Zároveň ide o posilnenie postavenia Svätopluka a mojmírovskej dynastie medzi európskymi elitami. Z pohľadu rozvoja slovanskej kultúry i neskôr pokračujúcej christianizácie Slovanov v juhovýchodnej a vo východnej Európe bolo významným počinom vytvorenie nového písma – hlaholiky – a predovšetkým zavedenie staroslovienskeho jazyka do liturgie vďaka prekladom bohoslužobných kníh. Tento akt možno interpretovať ako počiatok slovanskej gramotnosti a vytvorenie prvého slovanského spisovného jazyka.