Islam v stredovekom Uhorsku
Na území Slovenska sa moslimovia objavili možno už v časoch Veľkej Moravy. Nemáme síce žiadne priame, ani nepriame dôkazy o prítomnosti moslimov, no môžeme predpokladať prítomnosť obchodníckych kolónií, presnejšie povedané obchodníkov s otrokmi. Tento obchod bol síce prevažne v rukách židovských sprostredkovateľov, no vylúčená nie je ani prítomnosť nejakej skupiny (či jednotlivcov) moslimského pôvodu.
Prvé zmienky o domácich moslimoch máme až z 10. st., po príchode starých Maďarov do strednej Európy. Medzi staromaďarských kmeňmi sa už vyznávači islamu nachádzali, ako to spomína napríklad arabský historik al-Masʿúdí (1983, s. 723 – 724). V 10. st. andalúzsky cestovateľ Ibráhím ibn Jaʿqúb pri opise svojej návštevy Prahy spomína moslimských kupcov, ktorí prišli z krajiny Turkov (Pauliny, 1999, s. 116 – 117). Turkami v tej dobe arabskí historici a zemepisci nazývali aj Maďarov, podobne ako Byzantínci. Zemepisné vymedzenie nám dáva istotu, že spomínaní moslimovia sú práve z Uhorského kniežatstva, aj keď je tu stále možnosť, že sa správa týka iba cudzích obchodníkov, nie domácich moslimov.
Ibn Jaʿqúbova správa pochádza z polovice 10. st., no zachovala sa len v citácii andalúzskeho zemepisca al-Bakrího. Ten istý autor spomína Maďarov (ako Turkov) a Uhorsko (al-Unqalíja,) niekoľkokrát. V jednej časti spomína krajinu al-Unqališ. Zemepisné vymedzenie „oni sú národom z Turkov, sídlia v susedstve Slovanov. Západne od ich veľkej krajiny je krajina Bavorsko a krajina Boleslava [...] Východne od nich sú Pečenehovia a neobávaná krajina medzi krajinou Pečenehov a krajinou slovanských Bulharov “ (al-Bakrí, s. 490) nás nenecháva pochybovať, že opisuje Uhorsko. V rámci opisu tejto krajiny sa nachádza aj zaujímavý opis náboženských zvykov v tejto krajiny. „Oni sú národom, ktorý nemá modly mimo Boha najvyššieho, uznávajú pána nebies, ktorý je jediný, všemocný. Zdržiavajú sa jedenia bravčového mäsa a uznávajú obeť. A ak je položené medzi ruky niekoho z nich jedlo upečené na ohni, vezme svoj najlepší chlieb a jedlo a odhodí do ohňa a modlí sa [...] Sú presídlencami z Churasánu, kde islam prekvitá. A títo Turci vykupujú moslimov a židov, keď sú zajatí v moci niekoho, koho oni nasledujú.“ (al-Bakrí, s. 490).
Táto zmienka nás oprávňuje domnievať sa, že medzi maďarskými kmeňmi sa nachádzali vyznávači islamu (a judaizmu), možno ale aj v nejakej synkretizovane podobe. Zdržiavanie sa bravčového mäsa a modlitba odkazuje na moslimov (ale aj židov), obeť podľa uvedeného popisu ale nie je podľa moslimských obyčajov. Odkaz na Churasán ako krajinu pôvodu naznačuje, že to nemuseli byť priamo Maďari, mohlo ísť aj o medzi Maďarmi usadených obchodníkov. K tomu istému obdobiu sa vzťahuje aj informácia z uhorskej kroniky Gesta Hungarorum, kde sa hovorí o príchode bulharských moslimov do Uhorska. Tento text je síce až z trinásteho storočia, no hovorí o udalostiach storočia desiateho. „Z krajiny Bular (Povolžské Bulharsko) prišli totiž istí vznešení páni s množstvom Izmaelitov, a volali sa Billa Bakša. Knieža im daroval pozemky na rôznych miestach Uhorska...“ (Múcska, 2001, s. 117).
Moslimov v latinských textoch vtedajšieho Uhorska nazývali troma pomenovaniami – ako Saracénov, Izmaelitov a Busurmanov. Saraceni (maď. Szerecsen) bolo v Európe rozšírené pomenovanie, pôvodne sa vzťahujúce k etnickým Arabom, resp. k semitským obyvateľom Blízkeho východu, neskôr označovalo všeobecne moslimov, bez etnického vymedzenia. Izmaeliti (Hysmaelita, maď. Izmaeliták) bolo ďalšie v Európe bežné pomenovanie pre moslimov, pochádzajúce z mena Izmaela, najstaršieho syna biblického Abraháma. Originálnym, v latinskej Európe mimo Uhorska neznámym pomenovaním, boli Busurmani (Bissermini, Bezzermini, Bisirmani, Bezermen, Buzurman, maď. Böszörmény). Pôvod tohto slova môžeme hľadať v büsürman, medzi vtedajšími turkickými národmi východnej Európy rozšíreným pomenovaním moslimov. Dodnes sa zachovalo v niektorých dialektoch, resp. v kumyckom jazyku. Islamské vierovyznanie môžeme predpokladať aj u príslušníkov východných etník, ktorých uhorskí králi najímali do vojenských služieb (Kalízi, Pečenehovia, Bulhari, Kumáni...), o ktorých máme v prameňoch početnejšie informácie. Tieto informácie však špecifikujú len ich etnickú, nie náboženskú príslušnosť.
Každopádne môžeme predpokladať, že v staromaďarskom kmeňovom zväze i v Uhorskom kniežatstve sa nachádzali skupiny islam vyznávajúce, možno aj skupiny (či jednotlivci) len čiastočne islamizované – pričom islamské zvyky prekladali pohanskými. Títo moslimovia, podobne ako iní nekresťania (a pohania), boli v priebehu 11. st. intenzívne christianizovaní. Časť z nich však tlaku na konverziu odolala, tí sa potom stali objektom špeciálnej legislatívy. V pomerne krátkom období na prelome 11. a 12. st. sa uhorskí králi intenzívne pokúšali islam z Uhorska vytlačiť. Keďže toto obdobie sa prekrýva s počiatkom križiackych výprav, nemôžeme vylúčiť ani ich vplyv na vznik protimoslimskej legislatívy.
Ďalšie informácie o moslimoch totiž máme až z konca 11. st., v zákonných nariadeniach kráľa Ladislava (vládol 1077 – 1095), ktorých text veľa napovedá o ich nie najlepšom právnom postavení. Zmieňujú sa tam pokrstení moslimovia, ktorí napriek krstu tajne vyznávajú svoju vieru. „Keď sa zistí o obchodníkoch, ktorí sa nazývajú Izmaeliti, že aj po krste k svojmu starému zákonu skrz obriezku sa vrátili, nech sa vzdialia od svojich sídiel oddelení do iných osád. A tí však, ktorí pred súdom sa ukážu ako bezúhonní, nech zostanú vo svojich osadách.“ (Ratkoš,– Butvin – Kropilák, 1971, s. 31).
Keďže krstom obriezka u pokrstených moslimov nezmizne, bezúhonnými sú myslení pravdepodobne úprimní konvertiti prvej generácie. Naoko pokrstení však majú byť presídlené mimo svoju komunitu. V ďalšom článku týchto nariadení sú menovaní iba židia, konkrétne sa tam píše o manželstve kresťaniek so židmi (a vlastníctve kresťanov židmi). Absencia podobného textu týkajúceho sa moslimov a kresťaniek napovedá, že na rozdiel od judaizmu, islam bol v tej dobe ilegálny. Možnosť medzikonfesného manželstva moslimov s nemoslimkami bola z hľadiska práva irelevantná, keďže už byť moslimom bolo nelegálne.
Zákony kráľa Kolomana (1095 – 1116) týkajúce sa moslimov nachádzame v štyroch zákonných článkoch. V článku XLVI sa kriminalizuje dodržiavanie moslimských zákazov a rituálov, pričom sa dokonca odmeňuje udavačstvo. „Ak niekto prichytí Izmaelitov pri pôste alebo zdržiavaní sa bravčoviny, či obmývaní (Rituálne umývanie sa pred modlitbou) sa alebo inom prejave ich sekty, nech sú poslaní pred kráľovský súd. Ten, kto ich obvinil, obdrží časť ich majetku.“ (Závodszky, 1904 s. 189). V článku XLVII. sa sprísňuje nariadenie kráľa Ladislava – povinnosť o presídlení mimo pôvodnú komunitu sa už netýka iba kryptomoslimov, ale všetkých konvertitov moslimského pôvodu. „Každá osada Izmaelitov nech postaví kostol a každá z nich ho musí udržiavať. Po postavení polovica Izmaelitov musí dedinu opustiť a usadiť sa na inom mieste, kde budú od tej chvíle žiť s nami v jednote.“ (Závodszky, 1904 s. 190). Podobne v sa článku XLVIII. sprísňujú podmienky pre manželstvá žien moslimského pôvodu. „Nikto spomedzi Izmaelitov nech sa však neopováži dať svoju dcéru za manželku dakomu zo svojho rodu, ale len z nášho.“ (Závodszky, 1904 s. 190). Keďže podľa moslimských pravidiel si moslim smie vziať za manželku nemoslimku (bez nutnosti jej konverzie na islam), no moslimka sa nesmie vydať za nemoslima, toto nariadenie za prejav (či podozrenie) tajnej príslušnosti k islamu považuje už manželstvo v rámci komunity (bývalých) moslimov. Text článku XLIX „ak dáky Izmaelita má hostí, alebo by kohosi pozval na hostinu, tak on, ako aj jeho spoluhodovníci, nech jedia iba bravčové mäso“ (Závodszky, s. 190) je len obmenou nariadenia kráľa Kolomana. Je však do istej miery dôkazom akejsi neúčinnosti, resp. nedodržiavanie starších nariadení.
Tieto prísne nariadenia sú obrazom až drakonickej protimoslimskej politiky, v rámci ktorej sú poddaní moslimského pôvodu automaticky podozriví z tajného vyznávania pôvodnej viery. Uvedená legislatíva evidentne islam v Uhorsku nevykorenila. Správy o moslimoch sa totiž v nasledujúcom období nestrácajú, práve naopak máme informácie o prekvitajúcej moslimskej komunite v nasledujúcom storočí. Tento rozkvet priamo súvisí s najímaním moslimských vojakov z východných oblastí, hlavne medzi Pečenehmi. Práve Pečenehovia, podľa al-Bakrího islamizovaní po náboženskej vojne niekedy po roku 4 AH (po 1009), tvoria v 12. storočí väčšinu uhorských moslimov.
Najrozsiahlejšia správa nielen o prítomnosti moslimov, ale aj o vnútorných pomeroch v moslimskej komunite, pochádza od andalúzskeho cestovateľa (a učenca) Abú Hámida al-Gharnátího (asi 1080 – 1170), ktorý sa v rokoch 1150 – 1153 zdržiaval v Uhorsku. Miestna moslimská komunita ho ako učenca prijala za učiteľa náboženstva a arabčiny. Podľa jeho správy boli moslimovia v Uhorsku rozdelení na dve skupiny. Jedna skupina, nazýval ich Maghribčami, slúžila v kráľovskom vojsku a mohli preto slobodne vyznávať svoje náboženstvo. Táto skupina bola tvorená hlavne Pečenehami, no nie len nimi. Gharnátí spomína aj moslimských Turkov od dolnej Volgy (asi Kipčakov/Kumánov), ktorých do Uhorska sám poslal. Práve v tejto skupine pôsobil, dokonca ju pred kráľom zastupoval a obhajoval (a obhájil) ich mnohoženstvo a zákaz pitia vína pred útokmi cirkevných predstaviteľov.
Druhá skupina, nazýval ich Chórezmijcami, slúžili kráľovi v civilných zamestnaniach. Títo mohli svoje náboženstvo vyznávať len tajne, formálne boli pokrstení. Z tejto skupiny istotne pochádzali aj obchodníci, ktorí mali v 12. storočia kontrolu nad správou štátnych financií. Dokonca aj kontrolu peňažného obehu sa dostala do rúk moslimských obchodníkov. Na istú krátku dobu sa im dokonca podarilo zaviesť mince s arabským písmom, resp. arabské písmo imitujúcimi nápismi. Celkovo však podľa slov Abú Hámida al-Gharnátího mali uhorskí moslimovia o náležitostiach moslimskej viery až do jeho príchodu len povrchné informácie.
Z prvej polovice 13. storočia máme ďalšie informácie o islame v Uhorsku. Môžeme predpokladať, že islamská komunita (v rámci možností) vyslovene prosperovala. V korešpondencii pápežskej kúrie s uhorským kráľom, kráľovnou a s uhorskými cirkevnými hodnostármi zo začiatku 13. storočia o tom máme skoro priame dôkazy. Pápež Honorius III. v liste z roku 1221 uhorskej kráľovnej konštatuje, že medzi jej poddanými je mnoho moslimov. (Codex diplomaticus, 1971, s. 191). V tom istom roku ostro vyčíta v liste kráľovi Ondrejovi II., (Codex diplomaticus, 1971, s. 191), že v Uhorsku sa u moslimov, nepriateľov kresťanstva, nachádzajú kresťanskí otroci.
Môžeme predpokladať, že práve prvá štvrtina 13. storočia je akousi zlatou érou islamu v Uhorsku. Doba týchto sťažností zo strany cirkvi sa zhoduje s dobou, keď podáva správu o moslimoch v Uhorsku arabský učenec Jáqút al-Ḥamawí. Počas svojho pobytu v sýrskom Aleppe (Halab) stretol skupinu moslimov z Uhorska. O tomto stretnutí napísal vo svojom Slovníku krajín, v hesle Bášdžird (Arabské pomenovanie Maďarov i Uhorska ). Na jej základe sa môžeme domnievať, že na začiatku 13. storočia uhorskí moslimovia slúžiaci vo vojsku mali stále výsadu slobody vyznania. Tajní moslimovia sa v nej síce nespomínajú, zato sa však na jej základe môžeme domnievať o aspoň čiastočnej etnickej asimilácii uhorských moslimov s väčšinovým (maďarským) obyvateľstvom. Pôvod uhorského islamu v misii z Volžského Bulharska bol v 13. storočí evidentne uznávaným faktom ako uvádza Jáqútov informátor i kronika Gesta Hungarorum.
Ako napovedá aj spomenutá korešpondencia pápeža s kráľovským dvorom, dobré vzťahy kráľovskej moci a moslimskej komunity neboli cirkvi po vôli. Situácia vyvrcholila v roku 1222 vydaním Zlatej buly kráľa Ondreja II., v ktorej zakázal pôsobenie moslimov (a židov) v dôležitých úradoch V článku XXIV sa píše: „Komorskými grófmi, minciarmi, soľníkmi a mýtnikmi nech sú urodzení nášho kráľovstva; Izmaeliti a židia nimi byť nemôžu.“ (. V novelizácii Zlatej buly z roku 1231 sa toto nariadenie opakuje, len Izmaelitov nahradili Saracéni. (Na jednej strane môžeme toto nariadenie považovať za pokračovanie protimoslimskej (ale aj protižidovskej) legislatívy, na strane druhej je však aj dôkazom o rezignácii štátu na potláčanie týchto nekresťanov. Na rozdiel od zákonov z prelomu 11. a 12. st. sa tu netrestajú prejavy príslušnosti k islamu, štát sa „iba“ snaží moslimov držať mimo vysoké úrady. Avšak v Berežskej dohode z roku 1233 už môžeme vidieť návrat k prísnej protimoslimskej (a protižidovskej) legislatíve, keď sa kráľ dokonca zaväzuje vydať nariadenie, aby sa židia a moslimovia odlišovali od kresťanov nejakým znamením.
Nemáme informácie o implementovaní týchto nariadení, no môžeme predpokladať, že významne prispeli k zániku moslimskej komunity. Po roku 1233 už v uhorských prameňoch nemáme správy o moslimoch, môžeme len predpokladať, že kráľovské nariadenia a možno aj daňový útlak viedli ku konverziám či odchodu (čo je menej pravdepodobné) moslimských obchodníkov a finančníkov. Čo sa týka moslimských vojakov, tých nahradili pohanskí Kumáni. Kvôli prítomnosť početnej skupiny domácej ľahkej jazdy už nebolo potrebné najímať týchto vojakov vo východných stepiach. Bez prísunu čerstvých posíl z východu pravdepodobne aj táto skupina výrazne stratila na význame. Asimilačná politika uhorských kráľov i cirkvi, ako aj mongolský vpád, priniesli islamu v Uhorsku rýchly koniec.
