Náboženstvá a konfesie v strednej Európe v ranom novoveku
V dnešnej Európe tvoria multikonfesionalita a náboženský pluralizmus dva z pilierov modernej spoločnosti. Pôvod tohto výdobytku civilizácie musíme hľadať na konci stredoveku a začiatku novoveku. V kontexte stredovekej Európy sa náboženská tolerancia nerodila ľahko. Istá miera tolerancie však bola na sklonku stredoveku potrebná. Už vo vrcholnom a neskorom stredoveku pôsobili Židia v rôznych mestách strednej Európy, Arméni v juhovýchodných mestách Poľského kráľovstva, Karaimovia v mestách Litvy a Rusi a husiti v Čechách a na území Poľska. Každá nová etnická alebo náboženská skupina doniesla do života spoločnosti niečo originálne, priniesla svoj vlastný vklad. Napokon z toho vzišla celková zmena životného štýlu a každodennosti človeka na začiatku novoveku. Strach z takejto zmeny bol však pochopiteľný.
V roku 1492 sa Európanom otvorili nové obzory. Kolonizáciou amerického kontinentu a rozšírením diaľkovej námornej dopravy vznikol „svetový obchod“, ktorý podnietil hospodársky rozvoj a zapríčinil výrazný demografický rast. Šírenie reformácie v európskych mestách, náboženská pohyblivosť, rozvoj univerzitného vzdelávania a akademickej mobility, zrod katolíckeho misijného hnutia, vznik nových rehoľných kongregácií prispeli v 16. až 18. storočí k fenoménu masovej migrácie. Časté vojny a prenasledovania zasa spôsobovali vysťahovalectvo. Následkom väčšieho pohybu obyvateľstva sa zvýraznila etnická a konfesionálna heterogenita hlavne vo väčších európskych mestách. Aj tieto vplyvy charakterizovali prerod stredovekej spoločnosti do novovekej.
Konfesie v strednej Európe
V polovici 14. storočia sa zjednotené Poľské kráľovstvo rozšírilo smerom na východ. Pripojili k nemu rusínske obyvateľstvo a po únii v Krewe z roku 1385 začali budovať jagelovskú monarchiu, ktorej súčasťou bola okrem iného aj Litva a Žmuď (Žemaitsko). V dôsledku toho sa kresťanstvo na poľsko-litovskom území vyskytovalo v troch obradoch: rímskom, byzantskom a arménskom.
Pravoslávni obyvatelia tvorili v tom čase takmer tretinu zo všetkých obyvateľov štátu. Okrem nich žili na území jagelovskej monarchie aj židovské a karaimské komunity spojené s mojžišovským náboženstvom, tiež islamskí Tatári. Rozsiahle územie Litovského veľkokniežatstva teda obývalo aj „pohanské“ obyvateľstvo, ktoré bolo od konca 16. storočia systematicky kristianizované, ale bez použitia vojenského násilia voči pokojne žijúcim ľuďom.
Príkladom života multikonfesionálnej spoločnosti bol stredoveký a ranonovoveký Ľvov. Išlo o najväčšie mesto za Vislou, najvýchodnejšie centrum koncentrovanej západnej kolonizácie s rozvinutou mestskou organizáciou. Mesto na pomedzí Západu a Východu vytvorila mnohonárodnostná a mnohonáboženská spoločnosť zložená z Poliakov, Nemcov, Rusínov, Arménov, Židov, Karaimov a Tatárov, ktorej členovia vyznávali kresťanstvo, judaizmus alebo islam.
Na začiatku novoveku zostala centralizácia štátnej moci v Poľsku nedokončená. Už v 15. storočí preniklo do Veľkopoľska, Maľopoľska a Pomoria husitstvo, myšlienka kališníctva, teda prijímania pod obojakým spôsobom. Multikonfesionálna mozaika sa po začiatku reformácie stala v jagelovskej monarchii ešte rozmanitejšou. Práve poľské mestá na čele s Krakovom a Poznaňou, ale aj pruské mestá podriadené poľskému kráľovi (Gdansk, Elbląg a i.) sa stali najsilnejšími centrami viacerých reformných prúdov. Tieto hnutia zasiahli aj ďalšie mestá a nevynechali ani Mazovsko, ktoré bolo v tom čase považované za „arcikatolícke“. Aj tam možno nájsť už v prvom období reformácie stopy činnosti Lutherových stúpencov, ako to bolo napr. v Płocku, Varšave alebo v Mławe pri hraniciach.
Procesy formovania jednotlivých cirkví sa v Poľsko-litovskej republike začali až po roku 1548. Popri cirkvách augsburského a reformovaného vyznania sa k nim pridali aj bratia Jednoty bratskej, ktorá sa po šmalkaldskej vojne (1546 – 1547) rozšírila do Poľska a usadila sa vo Veľkopoľsku a Kráľovskom Prusku ako tretia hlavná denominácia. Spomedzi nich bol najznámejší biskup Ján A. Komenský, ktorý pôsobil v Lešne s dlhšími prestávkami v rokoch 1628 – 1656.
Čechy a čiastočne aj Morava boli nábožensky rozdelené už v 15. storočí. Z husitstva vzišlo kališnícke vnímanie eucharistie (utrakvizmus) a vojenská tradícia, ktorá zohrala v tomto čase dôležitú úlohu. Husitstvo sa tzv. spanilými jazdami, vojenskými ťaženiami za hranice Českého kráľovstva, dostalo až k vzdialenému Baltu. Utrakvisti boli podporovatelia prijímania pod obojakým spôsobom, teda oboch podstát, tela a krvi Pána. Vyčlenením ešte radikálnejšej Jednoty bratskej z prvej českej reformácie v roku 1457, ovplyvnenej učením Petra Chelčického, vznikol objekt nových útokov. Jednota bratská sa s utrakvistami definitívne rozišla po desiatich rokoch a organizačne sa už nikdy nespojili.
S rozdelením cirkvi v českých krajinách sa pokúšal skoncovať až český kráľ Ferdinand I. Habsburský (1526 – 1564). Súčasťou jeho náboženskej politiky bola snaha o obnovenie zašlej slávy katolíckej cirkvi. No nie v pôvodnej, ale v reformnej podobe. Na druhej strane však nedovolil, aby v českých krajinách a na Morave vzniklo úspešné široké reformačné hnutie. Opozičné sily sa preto snažil rozdeliť. Uznával legitimitu vierovyznania utrakvistov, ale zároveň dohliadal na to, aby nedochádzalo k ich zbližovaniu s inými prichádzajúcimi protestantskými smermi.
V roku 1545 obnovil Ferdinand platnosť vladislavského dekrétu proti Jednote bratskej (tzv. Svätojakubský mandát z roku 1508), ku konkrétnym krokom proti nim však pristúpil až po likvidácii stavovskej vzbury – prvého protihabsburského povstania v rokoch 1546 – 1547. Biskupa Jednoty bratskej Jána Augustu dal uväzniť v roku 1548, potrestal tiež niekoľkých šľachticov, ktorí sa k nim pridali. Cez svojich vyslancov na tridentskom koncile (1545 – 1563) presadzoval prijímanie pod obojakým spôsobom, čím chcel zabezpečiť zjednotenie českých utrakvistov a iných protestantov s oficiálnou katolíckou cirkvou.
Šľachta uplatňovala na svojich majetkoch vlastnú konfesionálnu politiku, ktorá sa v konkrétnych prípadoch pohybovala od tolerancie voči rôznym konfesiám, ktoré vyznávali ich poddaní, až po cielenú podporu a pretláčanie jednej preferovanej viery.
Kráľ Ferdinand I. hatil snahy rôznych českých protestantských smerov o zjednotenie. Po Augsburskom mieri (1555) však zmenil taktiku náboženskej politiky, zmiernil represie a sústredil sa na posilňovanie postavenia katolíckej cirkvi. V roku 1556 uviedol do Čiech Tovarišstvo Ježišovo (jezuitov). V Prahe si jezuiti založili Klementínske kolégium (1562), ktorého poslaním bola príprava nového duchovenstva, výchova mladých šľachticov, ktorí sa mali stať oporou rekatolizácie. Ďalšie strediská si vybudovali v Olomouci a v Brne. Obnovená bola činnosť pražského arcibiskupstva, ktoré zostávalo neobsadené od husitských dôb. V roku 1561 sa arcibiskupom stal Antonín Brus z Mohelnice, zástanca línie tridentského koncilu.
Z náboženského pohľadu bola najprehľadnejšia situácia v Uhorskom kráľovstve. Uhorsko bolo koncom stredoveku iba málo konfesijne diferencované a dlho sa pridŕžalo latinskej náboženskej jednoty. Kresťanskú cirkev zastrešovala oficiálna cirkevná hierarchia a ochraňovali ju uhorskí králi. Nemecké, maďarské a slovenské mestské a obecné spoločenstvá zjednocovali v 15. storočí spoločné farnosti. Židovské, rusínske, ukrajinské (resp. valašské) a rómske komunity tvorili iba okrajovú súčasť osídlenia. Odrazilo sa to i na tom, že keď do Uhorska v 20. rokoch 16. storočia prišla nemecká reformácia, okrem mešťanov a mestských rád ju prakticky nepodporila žiadna iná spoločenská trieda. Nepridala sa ani početnejšia vrstva vyššej šľachty, ako to bolo napr. v Nemecku, kde mala reformácia „kniežací“ charakter. V Uhorsku mala charakter mestský a umiernený, lebo jej prívrženci nachádzali podporu v mestských komunitách. Hoci musíme zvýrazniť i neskorší význam šľachty, lebo keby sa vo veci reformácie v 17. storočí neangažovala ona, reformácia v Uhorsku by nebola úspešná. Príkladom je Poľsko, kde sa zásluhou rôznych opatrení stala reformácia marginálnou záležitosťou. Poľská šľachta reformátorov zväčša netolerovala, preto sa tu nové cirkvi širšie neetablovali. Svoju úlohu však pri tom zohral i poľský majestát a episkopát.
Uhorské zákony namierené proti luteránom z rokov 1523 a 1525 sa uplatňovali najmä proti anabaptistom a sakramentárom, teda utajeným kalvínom. Proti nim, ako proti najväčším heretikom, sa prijímali prísne sankcie (proti novokrstencom a iným heretikom na sneme v Budíne roku 1527, proti novokrstencom a sakramentárom v Bratislave roku 1548). Všetky náboženské skupiny postavené mimo zákon mali byť vytesnené zo spoločnosti. V januári 1543 uhorský kráľ Ferdinand I. tvrdil, že kresťanské náboženstvo je len jedno a žiadna schizma v ňom nemá miesto. Všeobecne to však v Uhorsku neplatilo, lebo sa tu proti zásadným náboženským zmenám nepostupovalo koordinovane a systematicky.
V Poľsku svetská a cirkevná hierarchia odpovedali tvrdšie, konali procesy s reformačnými kazateľmi (aj luteránskymi – v roku 1527), do krajiny zakázali dovážať knihy z cudziny (v rokoch 1530 a 1532), zakázali študovať na „heretických“ univerzitách (v rokoch 1534 a 1540), Nemcov vylúčili z usadlostí poľských opátstiev (v roku 1538) a podobne. Uhorskými nepriateľmi boli hlavne sakramentári a anabaptisti. Na potlačenie „nelojálneho“ protivníka niekedy využívali i tureckého nepriateľa. Pre Štefana Majláta, šľachtica zajatého Turkami (+1550), sa nenašli peniaze na výkupné aj preto, lebo bol prívržencom nového nemeckého vierovyznania. Snaha uhorského panovníka a ostrihomského arcibiskupa vykúpiť ho bola napriek obrovskému úsiliu palatína Tomáša Nádašdiho (Nádasdy) minimálna. Naopak, inokedy hierarchia konala veľmi rýchlo. Keď v roku 1543 padol Ostrihomský hrad, zajatý prepošt Dudič-Sbardellatus a s ním traja kanonici boli ihneď prepustení na slobodu. Vo faktore dlhoročných tureckých vojen sa uhorské dejiny odlišovali od okolitých krajín. Väčším ohrozením existencie kráľovstva boli Turci ako náboženskí reformátori, na ktorých sa potom zabudlo.
Azda najťažšia situácia z náboženského hľadiska bola v Sedmohradsku. Bolo to historické územie, kde sa stretali orientálne náboženstvá, pravoslávna a rímskokatolícka cirkev. Na druhej strane, katolícka viera odtiaľ mohla byť rozširovaná smerom na východ. V 16. storočí krajina dočasne získala poloautonómiu. Vojvoda Ján Žigmund Zápoľský síce formálne zostal katolíkom, ale rozporuplne konal v protestantskom záujme. V roku 1556 sa radikálne obrátil. Z toho vyplynuli tri skutočnosti. Z krajiny vyhnali oboch správcov biskupstiev, teda varadínskeho a sedmohradského, zrušili kapituly kanonikov, stredoveké kláštory a zabrali ich cirkevný majetok. Špecifické náboženské pomery sa odrazili v rokovaní snemu v Kluži v tom istom roku.
V Sedmohradsku sa už dlhšie, od roku 1542, nezdržiaval katolícky biskup. Posledný správca Pavol Abstemius Bornemisa musel v roku 1556 opustiť krajinu a celý jeho biskupský majetok bol rozobraný. Biskupa, ktorý smeroval do Nitry, na sedmohradské hranice odprevadil Melichar Balaš. Snem v Bratislave mu v tom istom roku pohotovo pridelil ako vyhnancovi správu nitrianskeho biskupstva (zák. čl. 25/1556). Sedmohradská kapitula zostala na Ferdinandovej strane, preto odtiaľ museli utekať aj jej kanonici. Tí sa usadili najmä v Trnave.
V roku 1558 sedmohradské stavy na sneme v Turde schválili (povolili) „pápežské“ a „luteránske“ vierovyznanie. Po predošlom zhabaní cirkevných majetkov prikročili na sneme v roku 1564 k legalizácii oboch smerov reformácie – nemeckej i helvétskej konfesie. V roku 1566 sekularizovali aj veľkovaradínsku kapitulu. V roku 1568 deklarovali náboženskú slobodu a tiež rovnoprávnosť pre antitrinitárov. Podľa svojich konštitúcií sa teda Sedmohradsko stalo krajinou štyroch povolených náboženských konfesií: luteránskej, kalvínskej, rímskokatolíckej a antitrinitárskej. Verní katolícki duchovní poväčšine Sedmohradsko natrvalo opúšťali. Mnoho z nich prišlo do Bratislavy a Trnavy. Jezuita páter Santó v roku 1574 napísal svojmu generálovi, že v mestách buď nie sú žiadni kňazi, alebo sú heretickí. To isté konštatoval provinciál rakúskych jezuitov páter Eberhard, keď roku 1576 písal tomu istému generálovi do Ríma, že Sedmohradsko je plné heretikov.
Reformácia v ranom novoveku v krajinách strednej Európy
Politická sila stavov vytvorila v Poľsku 14. apríla 1570 Sandomiersky konsenzus (Zgoda sandomierska). Bola to dohoda medzi protestantskými denomináciami ratifikovaná konfederačným snemom počas interregna v roku 1573. Cieľom zhromaždených účastníkov bolo „zachovať pokoj a zhodu medzi disidentmi v náboženstve, brániť ich a nezasahovať im do praktizovania náboženstva ani zákonmi, ani úradnými aktmi a nedovoliť, aby boli utláčaní alebo prenasledovaní z dôvodov svojej viery“. Toto uistenie bolo politickým výsledkom rokovaní zástupcov všetkých denominácií z Veľkopoľska, Malopoľska a Litvy, ktorého sa zúčastnili v Sandomieri: luteránov, kalvínskych reformovaných, českých a moravských bratov a Jednoty bratskej, ale nie poľských bratov (antitrinitárov a sociniánov). Tí boli z konsenzu vylúčení pre odmietanie Svätej Trojice. Delegáti sa uzniesli okrem spomínanej dohody (Consensus Sendomiriensis) i na ďalšom dokumente – spoločnom vyznaní viery (Confessio Sendomiriensis).
Cieľom zúčastnených strán bolo, aby sa mohli spoločne brániť voči protireformačným snahám a aby zastavili rozbroje medzi sebou. Začali si vzájomne uznávať svoje sviatosti a kazateľov, vlastné dogmy a rituály. Rešpektovali odlišné teologické a organizačné aspekty, ktoré chceli urovnať dialógom. Eucharistickú náuku prevzali od pravoverných luteránov s tým, že „telo a krv nášho Pána sa skutočne podávajú pod podobou chleba a vína“. Hoci Confessio Sendomiriensis bolo zjavne upraveným prekladom spisu Heinricha Bullingera Confessio Helvetica Posterior, jeho priaznivci ho považovali za „poľské krédo“. V budúcnosti plánovali spoločné synody, naplánovaná bola i ďalšia spolupráca a pomoc na rozvoji všetkých miestnych cirkví. Luteráni teda čiastočne ustúpili reformovaným z Malopoľska a členom Jednoty bratskej. Napriek tomu, že sa predstavitelia augsburského vyznania odmietli zrieknuť svojho presvedčenia a špecifického teologického nároku na pravdu, „vlastenecké argumenty“ boli nakoniec dostatočne silné na to, aby prekonali tento odpor. Preto môžeme konštatovať, že Sandomierska dohoda sa po prvýkrát v Poľsku pokúsila zaviesť myšlienky protestantského univerzalizmu.
Náboženská situácia v Poľsku a Litve bola veľmi diferencovaná, preto sa úspechy reformácie skončili úplne odlišne. V Malopoľsku každý siedmy kostol prevzali protestanti, väčšinou reformovaní. Na druhej strane v Mazovsku sa protestantizmus obmedzil iba na niekoľko šľachtických rodín. Hoci na jednej strane v tejto provincii našlo reformačné hnutie silných podporovateľov, na druhej strane kariéra v cirkevných a dvorských úradoch zostala pre tamojšiu ekonomicky a politicky slabšiu elitu atraktívna. V Kráľovskom Prusku sa reformácia najskôr rozšírila hlavne do miest, ale naopak v Pomoranskom vojvodstve bolo na vidieku v 80. rokoch 16. storočia asi 40 percent všetkých cirkevných zborov protestantských.
V českých krajinách sa pozícia nekatolíkov zlepšila najskôr pri rokovaniach o českej konfesii v roku 1575, potom pri vydaní Majestátu Rudolfa II. o náboženskej slobode v roku 1609. Keď v roku 1564 po smrti Ferdinanda začal vládnuť jeho syn Maximilián II. Habsburský, upierali sa k nemu nádeje českej nekatolíckej šľachty. Bol totiž nábožensky vlažným človekom a prejavoval tolerantný postoj k iným vierovyznaniam. V roku 1575 zvolal zemský snem zástupcov Českej koruny, kde okrem finančných a daňových úprav chcel presadiť uznanie nástupníctva syna Rudolfa ešte za svojho života. Urobil preto ústupky v náboženskej oblasti, lebo na sneme dovolil rokovať o náboženských veciach. Na rokovaniach pred snemom dominovala roztrieštenosť nekatolíckeho tábora v Čechách. Aby prišlo k dohode, bola pred tým vytvorená zvláštna komisia zo zástupcov všetkých zapojených reformačných hnutí, ktorá mala vypracovať návrh spoločnej konfesie. Napokon sa dosiahlo zmierenie medzi českými bratmi a luteránmi, ktorí na začiatku mája vypracovali spoločný text konfesie a 18. mája ho predložili cisárovi. Starokališníci (pôvodní utrakvisti) sa k nemu nepripojili. Základom návrhu Confessio Bohemica bolo umiernené luteránstvo, ktoré v ríši presadzoval reformátor Filip Melanchton, doplnené prvkami domácej českej reformnej tradície od Jána Husa cez kompaktáta, českobratskú a novoutrakvistickú konfesiu. Ako hlavný pramenný zdroj využili autori text Confessio Augustana.
Reformovaná česká cirkev mala vytvoriť osobitné konzistórium podriadené stavom; stavy mali zo svojho stredu voliť obhajcov prijatých zásad (tzv. defenzorov). Chápali to ako cestu k celokrajinskému náboženskému zmieru. Konzistórium tak spojilo reformných utrakvistov s luteránmi a Jednotou bratskou pod jednu strechu. Na Morave však centrálna protestantská cirkevná organizácia nikdy nevznikla.
Maximilián dosiahol uznanie svojho najstaršieho syna Rudolfa za českého kráľa na záverečnom zasadnutí snemu, hoci predtým českú konfesiu nepodpísal, sľúbil však jej dodržiavanie. Z Prahy odišiel na ríšsky snem do Remeša, odkiaľ vydal niekoľko mandátov proti protestantom v Čechách. Nová právna úprava náboženských pomerov tak zostala v nedohľadne. Onedlho, 5. októbra 1575, vydal Maximilián II. mandát namierený proti Jednote bratskej, ktorej zakázal činnosť v kráľovských mestách. Zároveň zakázal tlačiť text Confessio Bohemica, teda znemožnil jeho šírenie. Stavovská opozícia chápala tieto opatrenia ako jasné porušenie kráľovských sľubov daných na sneme. Uskutočnili sa i ďalšie rokovania medzi Maximiliánom II. a českými stavmi o náboženských otázkach, ktorých súčasťou bolo aj uznanie vyznania, no nepriniesli žiadny výsledok.
Spísaním českého vyznania, ktorého spoluautormi boli utrakvisti inšpirovaní nemeckou reformáciou a s istými výhradami aj predstavitelia Jednoty bratskej, bol dosiahnutý vrchol vzájomnej spolupráce českých náboženských prúdov. Dosiahnutá jednota bola však veľmi krehká a dlho nevydržala.
Druhú príležitosť nekatolíkom v Čechách poskytla vláda Rudolfa II. Habsburského. Na dvore jeho strýka, španielskeho kráľa Filipa II., sa mu dostala katolícka výchova, ale ako panovník náboženské záležitosti nechápal osudovo. V roku 1583 sa spolu so svojím dvorom presťahoval do Prahy. Čechy zažili hospodársky, spoločenský a kultúrny vzrast. Okoliu Rudolfa II. sa podarilo posilniť pozície katolicizmu, katolíci boli dosadzovaní do kľúčových úradov. Prostredníctvom rehole jezuitov sa mladá generácia navracala do lona cirkvi. Silnejúci tlak protestantskej šľachty v Čechách i silnejúci tlak brata Mateja však donútili Rudolfa vydať Majestát o náboženskej slobode. Majestát v odbornej terminológii chápeme ako slávnostne vyhlásenú panovnícku listinu, ktorá obsahuje určité zásadné rozhodnutia. Ústupky musel urobiť preto, aby si uhájil České kráľovstvo. Z toho dôvodu udelil českým stavom náboženskú slobodu a zároveň povolil českú konfesiu, čo predtým ústne prisľúbil aj jeho otec Maximilián II. Právoplatnú listinu, nazvanú Rudolfov majestát, vydal 9. júla 1609. Kancelár Zdeněk Vojtěch Popel z Lobkovic k nej odmietol priložiť pečať, preto ju pečatil purkrabí. Majestát ako právny akt čiastočne zrovnoprávňoval katolíkov a nekatolíkov v Čechách. Zbor 24 úradníkov zvolených z nekatolíckych stavov mal kontrolovať jeho dodržiavanie. Protestantov už nikto nesmel nútiť prestúpiť ku katolicizmu.
Podobné privilégium vydal Rudolf II. v auguste toho istého roku aj pre Sliezsko (20. augusta 1609). Sliezsky majestát však zaručoval náboženské práva iba pre vyznávačov augsburskej konfesie, teda pre luteránov. Neochota politickej moci dodržiavať náboženské slobody zaručené majestátom v Sliezsku, podobne ako to bolo v Čechách, viedla k eskalácii ďalších konfliktov.
Platnosť Rudolfovho majestátu v Čechách sa skončila po porážke českého stavovského povstania a po bitke na Bielej hore roku 1620. Vtedy ho vraj cisár Ferdinand II. osobne prestrihol nožnicami a spálil jeho pečať. V roku 1627 zanikla náboženská pluralita aj prijatým zákonom.
Prvým historicky veľkým reformným krokom v Uhorsku bolo prijatie zákonných článkov č. 5 až 13 na krajinskom sneme v Bratislave 16. októbra 1548. Snem svojou ambíciou prinavrátiť „zablúdených“ späť do lona cirkvi predstihol i samotný tridentský koncil. Ferdinand I. prijal novú náboženskú politiku pod vplyvom nemeckej dočasnej úpravy, ako aj optimisticky sa začínajúceho tridentského koncilu. V Uhorsku sa črtala jedna spoločná kompromisná náboženská cesta. Ak by sa v reformnom procese pokračovalo, Uhorsko by sa stalo jedinečným príkladom. Zákonné články č. 5 až 8/1548 neboli len artikulmi, ktoré niečo zakazovali. Nevyhrážali sa trestami, chýbala im represia. Zabudli na trestajúci článok 54 z roku 1523. Vidno v nich už pozitívne snahy o reštauráciu katolíckej cirkvi. Medzi nežiaducimi javmi v kráľovstve sa vôbec nespomínala Lutherova reformácia. Prijaté nariadenia teda ako prvé spadali do katolíckej reformy, aj keď sa v zákonoch pod katolíckou cirkvou nemyslela jej vtedajšia „pápežská“ podoba. Uznesenia dokonca podporili aj protestantské stavy. Obom stranám malo ísť o obnovu cirkvi v jej pôvodnej „svätosti“. Na prijatých termínoch „dávne náboženstvo,“ „predošlé učenie,“ „predošlá bohoslužba“, „rítus svätej katolíckej cirkvi“ sa mohli väčšinovo zhodnúť všetci.
Z pozitívneho programu náboženského zjednotenia roku 1548 sa však neskôr zrealizovalo iba málo. Turbulentná politická situácia podnietila novú radikalizáciu aj v náboženskej oblasti. Počas tureckých vojen skončila tolerancia voči nemeckej reformácii. Na konci pätnásťročnej habsbursko-osmanskej vojny (1593 – 1606) prišlo k prvému stavovskému povstaniu. Viedenský mier z 23. júna 1606, uzavretý po Bočkajovom povstaní, zrušil všetky doterajšie diplomatické výhry vysokého katolíckeho kléru. Arcivojvoda Matej prijal z politickej vypočítavosti viaceré podmienky protestantov, čím si zvýšil svoju šancu na zisk uhorskej kráľovskej koruny, teda na vystriedanie svojho staršieho brata Rudolfa na tróne. Navyše získal čas na rokovania s Turkami. Sprostredkovateľom Viedenského mieru bol z Poľska sa navrátivší Štefan Ilešházi (Illesházy). Z mieru vyplynula povinnosť budúceho schválenia zásady slobodného vierovyznania pre uhorské stavy a uhorských vojakov, aby nikto vo vyznávaní svojej viery nemohol byť obmedzovaný. Slobodné vyznanie viery malo platiť aj v slobodných kráľovských mestách, čo znamenalo potvrdenie ich privilégií. Aby sa panovník úplne nezbavil povinnosti ochrany cirkvi v Uhorskom kráľovstve, v dokumente bola parafovaná zásada, že katolícke náboženstvo tým nemalo utrpieť nijakú ujmu, a to ani na svojom duchovenstve, ani na svojich kostoloch. Protiprávne zabraté kostoly sa mali vrátiť naspäť. Viedenský mier znamenal zrušenie zák. čl. 22 z roku 1604 a pre katolícku stranu bol úplnou pohromou. Pacifikácia položila základy legálnej existencie protestantov v Uhorsku.
V roku 1608 sa v Uhorsku definitívne pochovali všetky nádeje na cirkevnú jednotu. Dňa 24. júna Rudolf II. odstúpil, ako sa dalo očakávať, v prospech brata Mateja. Arcivojvoda Matej niektoré maximalistické snahy protestantov potvrdil už v predkorunovačnom snemovom dekréte. Umožnil tým praktické vykonanie Viedenského mieru, kde stála možnosť vytvoriť samostatnú evanjelickú cirkevnú organizáciu a vymenovať superintendentov. Viedenský mier rozšíril okrem slobodných miest aj na obyvateľstvo zemepanských miest, bez ohľadu na náboženstvo a vierovyznanie ich zemepána. Veľkými ústupkami sa ako budúci panovník pridal na stranu Juraja Turzu (Thurzo), Štefana Ilešháziho a Petra Révaja (Révay), čím odmietol rekatolizačné úsilie arcibiskupov kancelárov, ostrihomského Františka Forgáča (Forgách) a viedenského Melchiora Khlesla. Artikuly z roku 1608 na istý čas ukončili diskusiu o tom, či môže panovník udeľovať náboženskú slobodu, alebo musí nútiť poddaných k obráteniu.
Vybudovanie novej cirkevnej štruktúry ešte predpokladalo splnenie štyroch veľmi náročných podmienok: po prvé, aby sa evanjelické kňazstvo zbavilo akýchkoľvek podozrení z nezákonnosti; po druhé, aby bolo oslobodené od poplatkov census cathedraticus, vizitácií a jurisdikcie katolíckych biskupov; po tretie, aby aj evanjelickí farári dostávali to, čo im patrí, aj keby im šľachta, mestá alebo sedliaci odmietali niečo poskytnúť; po štvrté, v kráľovstve zriadiť akadémiu pre dorast a tu posviacať duchovenstvo. K tomu bol však potrebný dlhší vývoj, pokiaľ sa uhorské právo neadaptovalo na dovtedy nevídanú skutočnosť. Muselo sa prispôsobiť napr. i dedičské právo. Po sneme v roku 1609 už etablovaniu novej cirkevnej štruktúry v Uhorsku nič nestálo v ceste. Na Žilinskej synode v dňoch 28. – 30. marca 1610 pre západ a stred územia dnešného Slovenska a na Spišskopodhradskej synode 22. – 23. januára 1614 pre východné časti duplicitná cirkevná organizácia aj vznikla. Synody tak zavŕšili úsilie reformátorov v Uhorsku.
Reformované náboženské hnutia v strednej Európe
Jednota stredovekej cirkvi sa v západnej a strednej Európe začala v novoveku postupne rozpadať. Pod pojmom katolíctvo si stredoveký človek predstavoval všetok Bohom stvorený ľud Novej zmluvy. V stredoveku uznávali nepretržitú dejinnú kontinuitu cirkvi založenú jej zakladateľom Ježišom Kristom, ktorá bola zaručená i apoštolskou postupnosťou vyjadrenou biskupským a kňazským svätením. Zdieľali vieru, že cirkev bola založená zoslaním Ducha Svätého na Turíce. Ľud krstili v mene Boha Otca, Syna a Svätého Ducha. K ustanoveniu úradu biskupov a kňazov prišlo pri Ježišovej poslednej večeri. Existenciu žiadnej inej ako katolíckej, t. j. všeobecnej cirkvi, si ľudia nedokázali ani predstaviť. Reformácia však túto skutočnosť definitívne zbúrala.
Luteráni
Pod pojmom luteranizmus chápeme protestantské kresťanské vyznanie, ktoré vychádzalo z odkazu Martina Luthera. Po roku 1530 boli označovaní ako evanjelici augsburského vierovyznania. Neuznávali pápežstvo, hierarchické usporiadanie cirkvi a úctu k Panne Márii a svätým, ako to bolo obvyklé v katolíckej cirkvi. V evanjelických službách božích malo ústredné miesto čítanie Biblie a kázanie. Niektoré sviatosti odmietali úplne, praktizovali krst malých detí, ale nespochybnili ani krst v neskoršom veku. Večeru Pána slávili pravidelne. Prítomnosť Krista pri Večeri Pánovej chápali ako prítomnosť reálnu, teda sviatostnú.
Ako najstaršia forma reformácie zasiahol luteranizmus po roku 1517 všetky krajiny strednej Európy vo väčšej alebo menšej miere. Mohutne sa šíril v nemecky hovoriacich populáciách predovšetkým v Sasku, Sliezsku, Prusku, Litve, Pobaltí, Sedmohradsku a inde. Lutherove myšlienky zaujali i nemecké komunity poľských, českých a moravských miest, tiež šľachtu nemeckej národnosti. V Poľsku, Čechách a na Morave však jeho prívrženci zdieľali menej priaznivú spoločenskú situáciu, lebo reformný priestor tam už bol čiastočne vyplnený staršími domácimi odnožami reformácie, napr. utrakvistami z Čiech. V Uhorsku k Lutherovej reformácii najviac inklinovali príslušníci nemeckých a slovenských mestských spoločenstiev.
Reformačné hnutie mešťanov malo prevažne humanistický ráz, prišlo s kritikou cirkevného života a s túžbou po zmenách. V reformnom duchu účinkovala i krakovská univerzita, ktorá navonok pôsobila konzervatívne. Pred prúdom humanizmu a reformácie sa chcela uzatvoriť do svojej cirkevnej scholastiky. Túto oficiálnu pozíciu však nie vždy obhájila, lebo v časoch reformácie sa na jej šírení dokonca podieľala. Hlasom humanistických a lutherových reforiem v Maľopoľsku bol profesor krakovskej akadémie Jakub z Iłży. Podobná situácia bola i na univerzite v Prahe, ktorá sa ocitla na dlhšie obdobie v rukách nekatolíkov, predovšetkým utrakvistov, až do porážky stavovského povstania v roku 1620.
Reformácia Martina Luthera sa do Uhorska, kde zohrala asi najvýznamnejšiu úlohu, dostala prostredníctvom obchodníkov, vojenských veliteľov, intelektuálov, študentov a obyvateľov nemeckej národnosti. V dobe panovania Ľudovíta II. sa šírila hlavne medzi nemecky hovoriacim obyvateľstvom v stredoslovenských banských mestách, východoslovenských stoliciach (hlavne u spišských Nemcov), u sedmohradských Sasov, v Budíne a inde. Okrem nemeckých mešťanov boli náchylní na náboženské novoty aj ich slovenskí spoluobčania. O Maďaroch, Chorvátoch a obyvateľstve pravoslávnych východných stolíc Uhorska to neplatí. Koncom 16. storočia a začiatkom 17. storočia bolo reformné hnutie na území Slovenska na svojom vrchole. V Žiline roku 1610 vznikli tri evanjelické dištrikty na území desiatich stolíc (1. dištrikt Liptov, Orava a Trenčianska stolica; 2. dištrikt Turiec, Novohrad, Zvolenská a Hontianska stolica; 3. dištrikt Tekov, Nitra a Bratislavská stolica). V Spišskom Podhradí roku 1614 vznikli dva evanjelické dištrikty (prvý dištrikt z piatich slobodných kráľovských miest Pentapolitány a druhý dištrikt z dvoch stolíc: Spišskej a Šarišskej). Po vybudovaní vlastnej správy sa v 2. polovici 17. storočia začalo prenasledovanie evanjelikov, obdobie protireformácie trvalo až do vydania Tolerančného patentu v roku 1781.
Kalvíni
Pod pojmom kalvíni rozumieme protestantskú kresťanskú cirkev čerpajúcu z odkazu Jána Kalvína, resp. jeho predchodcu Ulricha Zwingliho, ktorí rozširovali svoju náuku z územia Švajčiarska. Nazývali sa i reformovaná cirkev, resp. reformovaní helvétskeho vierovyznania. Za kolísku kalvinizmu sa označovalo mesto Ženeva. Učenie bolo typické svojím teokratizmom a obrazoborectvom, strohosťou bohoslužieb a symbolizmom Večere Pánovej. Hnutie bolo známe faktorom puritanizmu, t. j. dôrazom na morálnu stránku života, ďalej hospodárskou aktivitou jednotlivca a šporovlivosťou. O rozširovanie kalvinizmu v krajinách strednej Európy sa pričinil hlavne Kalvínov nástupca Teodor Beza, ktorý bol v tomto priestore vplyvnou autoritou. Učenie zasiahlo najmä maďarsky hovoriace obyvateľstvo v uhorských mestách, kde ich označovali za sakramentárov, lebo sa skrývali pod autoritu luteránov. Najvýraznejšie sa však kalvinizmus prejavil v Poľsku, kde zapustil oveľa hlbšie korene než luteranizmus.
Bolo charakteristické, že k reformácii sa v Poľsku priklonili predovšetkým dve skupiny obyvateľstva, mešťania a šľachta, ale sedliakov na vidieku takmer neovplyvnila. K luteranizmu sa pridávalo skôr meštianstvo a ku kalvinizmu zasa šľachta, ktorá chcela dosiahnuť väčšiu nezávislosť od centrálnej kráľovskej moci. Kalvinizmus využili v tomto období ako nástroj svojej politiky autonómie a na boj proti prevahe magnátskej oligarchie. Rovnako lákal svojou dômyselnou cirkevnou organizáciou so seniorským právom, závislosťou cirkevných zborov a škôl od šľachty, synodálnou a presbyterskou správou a podobne. Náboženskú reformu spájali so zavedením štátnych reforiem, tzv. opráv republiky, ktorých konečným cieľom boli zmeny v politickom a spoločenskom živote krajiny. Medzi najvýznamnejších kalvínov v Poľsku patrili „otec poľského písomníctva“ Mikuláš Rej z Nagłowic a „ekonóm“ Anzelm Gostomski z Leżenic. Kalvíni rozvíjali poľský teologický jazyk, resp. poľský jazyk ako taký, tiež formovali tamojšie kníhtlačiarstvo.
Obyvatelia kráľovského Uhorska boli väčšinou prívrženci augsburskej konfesie, zatiaľ čo v Sedmohradsku a ním ovplyvnených oblastiach víťazil duch helvétskej reformácie. Kalvinizmus začal do Uhorska prenikať až po roku 1540. Masy obyvateľstva strhol so sebou len v niektorých oblastiach, najmä v Zadunajsku a severozápadnom Uhorsku. Pridávalo sa predovšetkým maďarsky hovoriace obyvateľstvo žijúce na týchto miestach. Preto sa kalvinizmus v Uhorsku označoval i ako maďarská viera (magyar hit). Účasť na šírení učenia kalvinizmu mali menšie mestá a mestečká. Baštou kalvinizmu sa stalo Sedmohradsko, ktoré bolo relatívne menej závislé od habsburskej moci. Sasi zo Sedmohradska tiež kalvinizmus čiastočne rozširovali, no prijala ho hlavne maďarská národnosť. Medzi prvých významných kalvínskych kazateľov v Uhorsku patrili Martin Kálmánčehi Šánta (Kálmáncsehy Sánta), Štefan Segedi Kiš (Szegedy Kis) a napokon aj „uhorský Luther“ Matej Dévai Biró.
Reformovaná cirkev sa v Uhorsku teologicky vyprofilovala postupne, v úvode bolo jej učenie akousi kompiláciou doktrín viacerých švajčiarskych reformátorov. Podobne ako luteráni aj oni mali vo všetkých troch častiach Uhorska episkopálnu organizáciu. S miernejším luteranizmom sa definitívne rozišli na sneme v Turde roku 1562. Svoju náuku si vyjasnili v debrecínskej konfesii v tom istom roku. Štruktúru si vytvorili na synode v Nagyenyede v rokoch 1563 a 1564, superintendentom sa stal Dionýz Madarás (Madarász) a ich centrom Debrecín. V roku 1567 na synode v Debrecíne formálne prijali druhú helvétsku konfesiu. Územia dnešného Slovenska sa týkala synoda v Bátovciach v Honte 10. augusta 1568, kde si usporiadali svoju štruktúru a zvolili si za biskupa Balašovho kňaza zo Zvolena. V Uhorsku bol medzi nimi a luteránmi problém, pretože sa ako sakramentári „zakrývali“ augsburskou konfesiou, keď chceli využiť vo svojej vlasti relatívnu ochranu, ktorú luteráni dosiaľ požívali. Význam kalvínskej zbožnosti bol v prieniku novej puritánskej morálky a teocentrizmu do uhorskej spoločnosti.
Utrakvizmus predstavoval reformný smer v cirkvi českých krajín v 15. až 17. storočí. Jeho hlavnou požiadavkou bolo prijímanie tela a krvi Pána pod obojakým spôsobom. Toto náboženské hnutie vzišlo z programu umiernenej formy husitskej reformácie. Nazývali ich aj kališníkmi. Základom ich učenia sa stali štyri pražské artikuly z roku 1420, ktoré sa v kompromisnej podobe dostali do bazilejských kompaktát (1436).
Českí utrakvisti mali povolené posväcovanie vlastného kňazstva vrátane osoby biskupa, no zo strany oficiálnej cirkevnej hierarchie a Ríma nebola veľká ochota na vyplnenie tohto práva. Nevedeli preto presadiť ani biskupa Jana Rokycanu, ani vysviacku svojich kňazov. Z tohto dôvodu sa postupne rozdelili na dva tábory, pôvodných utrakvistov (kališníkov), ktorí trvali na plnení kompaktát, a radikálnejších členov Jednoty bratskej, ktorí sa zomkli pri osobe Petra Chelčického. Jednota vznikla v roku 1457 v Kunvalde, kde sa usadili na majetku darovanom kráľom Jurajom Poděbradským. Následne si vo vlastnej línii začali svätiť kňazstvo, čím pretrhli postupnosť biskupských svätení a závislosť od rímskej jurisdikcie. Hoci pápež Pius II. platnosť kompaktát zrušil, Juraj Poděbradský ich právnu platnosť nespochybnil. Kompaktáta tak naďalej upravovali postavenie českého utrakvizmu v 15. a 16. storočí. Postupne sa učenie začalo šíriť aj v Poľsku. Členovia Jednoty bratskej však boli naďalej prenasledovaní a postihovaní.
Potom, čo do Čiech prenikla nemecká a švajčiarska reformácia, utrakvisti sami seba, na rozdiel od Jednoty bratskej, naďalej považovali za súčasť katolíckej cirkvi. Problematika hriechu v utrakvizme totiž vychádzala z českej stredovekej reformnej tradície, ktorá mala bližšie ku katolíckemu než k protestantskému ponímaniu. Kompaktáta však zostali platné iba do roku 1567, keď boli vypustené zo zemských dosiek. Novoutrakvisti, ktorí sa odštiepili z pôvodného kališníctva a v 16. storočí sa viac približovali k luteránstvu, boli spolutvorcami českej konfesie v roku 1575, čo sme už spomínali. Náboženské práva im dočasne zaručil majestát Rudolfa II. z roku 1609. Jednota bratská však uznaná nebola, preto spela počas tridsaťročnej vojny k svojmu zániku. Jej najznámejší biskup Ján Amos Komenský musel v roku 1628 opustiť Čechy.
Novokrstenci (anabaptisti, habáni)
Najviac prenasledovanou náboženskou skupinou boli v tomto období novokrstenci (anabaptisti, na Morave a Slovensku nazývaní habáni). Vznikli na okraji reformného procesu v švajčiarskych mestách a Tirolsku, odkiaľ sa po tvrdom prenasledovaní rozpŕchli niekoľkými smermi. V 16. a 17. storočí sa tiež stali súčasťou spoločnosti krajín strednej Európy. Ich náuka bola založená na slobodnom prijatí krstu s vlastným súhlasom v dospelom veku. Neuznávali cirkevnú a spoločenskú hierarchiu, vedenie vojen a presadzovali ranokresťanskú prax spoločného majetkového vlastníctva. Novokrstenci žili v uzatvorených komunitách. Jednotlivé skupiny však nezdieľali spoločné stanoviská k všetkým otázkam, vyskytli sa medzi nimi kvietistické, spiritualistické i radikálne odnože. Ani ich teologické učenie nebolo zjednotené.
Rozšírenie novokrstenectva v stredoeurópskom priestore máme pomerne dobre preskúmané. Ich osudy sa najskôr spájali s územím dnešného Rakúska, odkiaľ museli po roku 1525 hromadne utekať. Ich početné komunity nájdeme na Morave, veľké komúny sa zdržiavali v Sliezsku. V Prahe bol uväznený kazateľ Ján Balbus (1528). Prenikli do západných prihraničných území Uhorska, usadili sa tiež v Sedmohradsku a neskôr vo Valašsku. Cez nemecké územie sa dostali aj do Pruska, kde vznikli ich radikálne ľudové artikuly (1525). Početne zastúpení boli napr. v Pomorí (časti Východného Pomoranska).
Po roku 1525 žili početné skupiny novokrstencov na Morave, kde si zakladali domácnosti so spoločným majetkom, lebo súkromný majetok odmietali. Nazývali sa tu habáni, zrejme od slova haushaben (mať domov, dvor). Na Morave ctili zásady nenásilia a krstu dospelých. Chceli žiť ako bratia a sestry v prvotnej cirkvi. Boli dobrými remeselníkmi, zakladali spoločné hospodárske dvory, kde vykonávali viacero remesiel. Ďalšie skupiny novokrstencov prišli na Moravu z Falcka, zo Švábska a Sliezska. Medzi habánske lokality, ktorých bolo asi 50, patrili napr. Mikulov, Slavkov, Hustopeče, Znojmo, Dambořice a iné. Skonsolidovali sa pod vedením Jakoba Huttera, ktorý zjednotil miestne zbory k spoločnému prospechu. Na Moravu prišiel Hutter v roku 1533, keď vrcholilo prenasledovanie anabaptistov v Tirolsku.
V roku 1535 moravský zemský snem anabaptistov z Moravy vyhnal a tí sa rozptýlili do okolitých krajín. Hutter sa teda vrátil do Tirolska. V období prenasledovania ho však zatkli a roku 1536 v Innsbrucku upálili na hranici. Moravské obce novokrstencov boli tolerované iba krátku dobu, lebo v pobielohorskom období sa museli znova vysťahovať (v roku 1622).
Do Uhorska prišli novokrstenci hneď po tom, čo boli prenasledovaní v okolitých krajinách. Kráľ Ferdinand I. vydal v roku 1534 nariadenie, aby veriaceho tejto konfesie mohol uvrhnúť do žalára každý, kto naňho narazil. Odídenci z Moravy sa hromadne usádzali v rokoch 1546 – 1547 v Bratislavskej, Nitrianskej a Trenčianskej stolici, konkrétne vo viac ako desiatich sídlach. V Holíči a Šaštíne to bolo na majetkoch Petra Bakiča (Bakics), v Sobotišti na území panstva Branč vo vlastníctve Františka Ňáriho (Nyári). Nariadenie nepomohlo, takže ho Ferdinand ešte raz zopakoval a v tom istom roku tak učinil aj krajinský snem (1548).
Zemepáni využívali ich hospodársku silu a tolerovali ich usadenie na svojich majetkoch. Keďže boli sociálne izolovaní, v krajine nikoho neohrozovali. Novokrstenci boli známi aj zo Spiša, keď sa reprezentovaní kožušníkom Gregorom Mild-Künastom dvakrát dostali k moci v mestskej rade, v rokoch 1524 – 1525 a 1529. Potom, keď to vyšlo najavo, bolo dvadsať z nich uväznených. Najznámejší z levočských novokrstencov bol prenasledovaný Andrej Fischer z Kremnice. V Bardejove to bol z Moravy vyhnaný Izaiáš Lang, ktorý na priamy kráľovský nátlak v roku 1534 musel opustiť mesto. Už pri prvom náznaku podozrenia z novokrstenectva moc rázne zakročila. Aj ich ďalší osud v Uhorsku a Sedmohradsku bol veľmi neistý, popri antitrinitároch a Židoch sa stali jednou z najviac prenasledovaných skupín.
Antitrinitári (sociniáni, ariáni)
Antitrinitári, nazývaní aj sociniáni alebo unitariáni, pretože všetci presadzovali protitrojičnú ideu, sa viac ako v Uhorsku usadili v Sedmohradsku. Ideu tohto vierovyznania tam priniesol taliansky lekár Giorgio Biandrata, ktorý pôsobil na dvore mladého kniežaťa Jána Žigmunda. Najvýznamnejším predstaviteľom tohto hnutia bol Ferenc Dávid, ktorý prešiel duchovnou cestou od katolíka cez luterána, kalvína až k antitrinitárovi. V rokoch 1578 – 1579 pobudol v Kluži aj zakladateľ hnutia Fausto Sozzini zo Sieny (Faustus Socinus), ktorý sem prišiel koncom roka 1578 na pozvanie Biandratu. Sedmohradsko sa stalo v rámci Európy jedinečnou mnohonáboženskou oblasťou, lebo tam boli krátke obdobie tolerovaní i antitrinitári, čo sa nestalo nikde inde. Čiastočnú slobodu dosiahli kráľovským ediktom 28. januára 1568, v tom istom roku boli schválení na sneme v Turde ako religio recepta. Strediskom ich pôsobenia sa stalo mesto Kluž. Pod ochranou sedmohradského kniežaťa tam prežívali viaceré konfesie naraz.
Antitrinitári boli spájaní s rebéliou, a preto sa s nimi po smrti Jána Žigmunda (1571) ďalšie sedmohradské kniežatá snažili zúčtovať. Faktickú slobodu preto dosiahli iba na tri roky, do snemu v Neumarkte (Târgu Mureș) roku 1571. Na sneme v Kluži 1578 už boli označení ako „neslýchané a zlorečené náboženstvo“. Biandratov žiak Ferenc Dávid zomrel vo väzení v novembri 1579. Zvyšky tejto náboženskej skupiny opustili kresťanské sviatosti a obrátili sa na židovstvo, preto vzniklo ich pomenovanie sabbatariáni. Okrem Sedmohradska sa toto vyznanie rozšírilo aj do Debrecína a niekoľkých menších miest v Uhorsku, rovnako do južného Poľska.
Náboženské unitariánske hnutie bolo v Poľsku rozšírené koncom 16. storočia prvými stúpencami spomenutého talianskeho mysliteľa Sozziniho. Krížilo sa a prekrývalo s tzv. malou cirkvou (Ecclesia minor), antitrinitárskou vetvou reformovanej cirkvi poľskí bratia (Fratres Poloni), ktorá popierala Svätú Trojicu.
V roku 1579, po smrti uväzneného Ferenca Dávida, prišiel Fausto Sozzini do Poľska. Tu sa čoskoro stal vodcom menšej reformovanej cirkvi poľských bratov. Známy sa stal vďaka svojim diskusným schopnostiam a umiernenosti v siedmich „pálčivých otázkach“, napr. v otázke krstu dospelých či vzťahu medzi kresťanmi a spoločensko-politickým životom. V Poľsku sa oženil, žil v Krakove a zomrel v Lusławiciach (1604). V Krakove ho prepadli, vlámali sa do jeho domu a zničili väčšinu spisov a kníh, medzi ktorými bol, žiaľ, aj stratený traktát o ateizme.
V Poľsku sa antitrinitári zaslúžili o preklad Biblie. Poľsko-bieloruský humanista a reformátor Šimon Budny preložil do poľštiny v roku 1570 Nový zákon a potom celú Bibliu. Dal ju vytlačiť aj s komentármi v Nieświezi v rokoch 1572 a 1574 (Biblia nieświeska). Využil na to finančné prostriedky reformovanej rodiny Radziwiłłovcov. Do tohto prekladu zakomponoval aj svoje antitrinitárske postoje a kritizoval nedostatočnú znalosť hebrejčiny predchodcov prekladateľov. Predtým publikoval aj katechizmus v bieloruskom jazyku (1562). V roku 1577 nasledoval ďalší preklad Nového zákona od Marcina Czechowica, ktorý bol tiež sociniánom (veril, že Ježiš bol človek, ale keďže sa narodil bez hriechu, je správne ho uctievať). Socinianizmus sa ako kresťanské teologické, filozofické a morálne učenie od 17. storočia rozšírilo najmä v Holandsku a Anglicku, neskôr v Amerike.
V Poľsku antitrinitárov nazývali tiež ariánmi. Radikálnejší spomedzi kalvínov sa odklonili od kalvinizmu a pridali sa k ariánstvu. Vo vnútri arianizmu sa vytvorili dva smery, jeden tvorili umiernení príslušníci šľachty a druhý smer odhodlaní plebejci. Tí odvážnejší dospeli na synode v roku 1568 k tézam o spoločnom vlastníctve majetku, podobne ako sa o to usilovali moravskí bratia (Jednota bratská) alebo novokrstenci na Morave.
Uniati s Rímom
Stavovské tradície a ústavné štruktúry Poľsko-litovskej únie podporovali politickú integráciu rôznych konfesionálnych skupín. Parlamentná únia uzavretá na Lublinskom sneme v roku 1569 medzi Poľskou korunou a Litovským veľkokniežatstvom priniesla ďalšie veľké zastúpenie východných cirkevných obcí. Kyjevské, Volynské a Podleské vojvodstvo boli pripojené priamo k Poľskej korune, tak sa početnejšej pravoslávnej šľachte poskytli ďalšie politické kreslá a hlasy v Sejme.
Poľský kráľ Žigmund III. z rodu Vasa sa spolu so svojimi poradcami, medzi nimi i s Jánom Zamojským, usiloval o dosiahnutie spojenectva medzi stúpencami rímskeho pápežského katolicizmu a pravoslávia. Bolo to aj v súlade s aktuálnou pápežskou politikou. Jezuitský páter Piotr Skarga, ktorý veľmi intenzívne pracoval na zblížení, o tom napísal traktát O jednote Božej cirkvi. Na pravoslávnej strane sa o zblíženie snažili Cyril Terlecki, vladyka z Lucku, a Hypatius Pociej, vladyka z Vladimíra. Po dohode s kráľom Žigmundom III. a poľskými biskupmi kyjevský metropolita Michail Rahoza a ďalší ôsmi pravoslávni biskupi poslali pápežovi Klementovi VIII. vyhlásenie poslušnosti. Dňa 23. decembra 1595 spomínaní dvaja vladykovia oznámili na pápežskom konzistóriu akt únie. K definitívnemu potvrdeniu únie (dohody o zjednotení) prišlo počas synody v októbri 1596 v Breste nad Bugom. Na synode sa okrem iných zúčastnili metropolita Rahoza, páter Skarga a v mene poľského kráľa Ján Zamojski. V uniatskej cirkvi, ktorá sa neskôr nazývala aj gréckokatolícka alebo byzantská cirkev, sa udržal existujúci liturgický jazyk, bohoslužobná prax a juliánsky kalendár.
Tí pravoslávni kňazi, ktorí neboli stúpencami únie s Rímom a katolíckou cirkvou, sa obrátili na jeruzalemského patriarchu, ktorý roku 1620 obnovil pravoslávnu metropolu Kyjev pod vlastnou jurisdikciou. Prvým kyjevským metropolitom bol Jób Boreckyj.
Podľa podobného unijného modelu sa tiež formovala Užhorodská únia 24. apríla 1646. Už v období svojho vzniku mali Brestská a Užhorodská únia odporcov (hlavne z radov pravoslávnych duchovných či kalvínov) a v neskorších storočiach boli uniati prenasledovaní niektorými ruskými cármi.
Komparácia a zhodnotenie náboženského vývoja v strednej Európe v ranom novoveku
Raný novovek možno považovať za obdobie, keď sa začala formovať náboženská súčasnosť. Platí to všeobecne, nie iba pre krajiny strednej Európy. Proces delenia kresťanských cirkví trvá do dnešných čias už viac ako päťsto rokov. Konfesijná pluralita, vznik a rozširovanie rôznych náboženských denominácií viedli aj k politickému, etnickému a ku kultúrnemu štiepeniu ranonovovekej spoločnosti.
Situácia v Poľsko-litovskej únii, českých krajinách, na Morave, v Sliezsku či Uhorsku a Sedmohradsku vykazovala isté spoločné a rozdielne črty náboženského vývoja. Reformácia na konci stredoveku a začiatkom novoveku zasiahla všetky štáty tohto regiónu a viedla k cirkevnému partikularizmu. Každá krajina sa stala v 16. a 17. storočí krajinou s mnohonárodnostným a viackonfesijným obyvateľstvom. Práve táto rôznosť mohla podporiť vzájomnú integráciu spoločnosti, avšak vytvorenie atmosféry náboženskej tolerancie bolo zdĺhavým a viacstoročným procesom. Preto sa nie všetci obyvatelia mohli tešiť úplnej alebo čiastočnej náboženskej slobode.
Duchovný život sa v tomto geografickom priestore intenzívne rozvíjal. Konflikty o politickú emancipáciu šľachty a meštianstva, ako aj početné náboženské dišputy mali za následok vznik bohatej polemickej literatúry, kázní a traktátov v rôznych jazykoch a literatúrach. Rýchly rozvoj tlače umožnil, že koncom 15. storočia a v priebehu 16. storočia vychádzali knihy nie iba v latinskom, ale i v nemeckom, českom, maďarskom a poľskom jazyku. Pribudli aj vydania v bieloruskom a ukrajinskom jazyku. Najväčšie zásluhy na poli tlačiarstva mali paradoxne inoverci – luteráni, kalvíni, ariáni, utrakvististi a iní, ako to dokazujú zostavené bibliografické databázy. Katolícka cirkev musela tento trend dobiehať a nasledovať, ak nechcela stratiť svoj kultúrny vplyv. Vznik neskorších národných literatúr a písomníctva treba hľadať práve v tomto období a na náboženský faktor netreba pri tom zabúdať. Objavujú sa i početné mnohojazyčné preklady Starého a Nového zákona, ktoré zohrali kodifikačnú jazykovú úlohu.
Učenie Martina Luthera a Jána Kalvína sa najviac presadilo tam, kde vo vrcholnom a neskorom stredoveku vládla vonkajšia náboženská jednota, kde predtým nemali vlastné skúsenosti so žiadnou väčšou reformáciou. Nemecká reformácia sa najviac rozšírila v prostredí nemecky hovoriacich meštianskych komunít, no získala si i prívržencov z radov poľskej, litovskej, českej a slovenskej národnosti. Etablovala sa i v Sliezsku a Sedmohradsku. Naopak, švajčiarska reformácia oslovila hlavne maďarských mešťanov (tzv. sakramentárov) a poľskú šľachtu. Nižšie vrstvy obyvateľstva, predovšetkým sedliaci na vidieku, zostali zväčša konzervatívni a svoje presvedčenie nechceli meniť. Poddaní roľníci neboli náchylní na náboženské zmeny, reformácii odolávali. V ich prípade však záležalo na postoji ich zemepána. To isté platilo i o valašskom, rusínskom a ukrajinskom obyvateľstve, o prichádzajúcich kolonistoch.
Úplne iná situácia bola v českých krajinách, ktoré už v 15. storočí prešli náboženským trieštením. Tam dominovali kališníci (utrakvisti), ktorí za svoju väčšiu slobodu bojovali ako prví a dokonca ozbrojene. No i tak o svoje „husitské“ výdobytky v 16. storočí postupne prichádzali. Ich postavenie čiastočne zlepšilo prijatie českej konfesie a Rudolfovho majestátu, no bielohorská porážka a tridsaťročná vojna tento trend otočili k ich neúspechu. Českí bratia sa spolu s Jednotou bratskou ocitli na pokraji svojho zániku. Navyše ani v existenčnom ohrození nekonali spolu a nekooperovali.
Najviac prenasledovanými skupinami v stredoeurópskom priestore boli novokrstenci (moravskí a záhorskí habáni) a antitrinitári, v Poľsku známi ako ariáni (resp. poľskí bratia). Obe konfesie sa vyznačovali tým, že proti nim zasahovala nielen oficiálna štátna a cirkevná moc, ale i dominantnejšie protestantské štruktúry. Boli teda prenasledovaní z oboch proti sebe stojacich strán. Novokrstenci sa najviac rozšírili v priestore dnešného Rakúska, Moravy a západného Slovenska, antitrinitári zasa v niektorých oblastiach Poľska a v Sedmohradsku. Nikde nezískali v tomto čase ani čiastočnú náboženskú slobodu, považovali ich totiž za radikálov. Iba antitrinitárom sa nakrátko podarilo dosiahnuť uznanie v Sedmohradsku. Práve Sedmohradsko sa stalo po roku 1568 európskym unikátom. Náboženská sloboda trvala síce iba niekoľko jednotlivých rokov, veľmi krátko, ale išlo o krajinu so štyrmi schválenými konfesiami: luteránmi, kalvínmi, rímskymi katolíkmi a antitrinitármi.
V strednej Európe žilo ešte pravoslávne obyvateľstvo, hlavne vo východných častiach Poľsko-litovskej únie. To bolo už od 11. storočia charakteristické odlišnou liturgiou, kultúrnou tradíciou a písomníctvom. Časť duchovenstva a ľudu sa po prijatí Brestskej a Užhorodskej únie vrátila do „lona“ katolíckej cirkvi. I naďalej si však zachovali svoje odlišnosti a špecifiká až do dnešných čias.
Potridentské obdobie posledných troch desaťročí 16. storočia a prvej polovice 17. storočia bolo v stredoeurópskom priestore charakterizované tým, že sa katolícka strana snažila dostať z defenzívneho postavenia a prevziať iniciatívu. Musela však prísť nová generácia katolíckych reformátorov, ktorá by bola schopná získať veriacich späť na svoju stranu. Mnohí z katolíckych hodnostárov boli konvertitmi, ktorí mali osobnú skúsenosť s vlastnou reformáciou. Proti žiadosti protestantských stavov a miest o väčšiu náboženskú slobodu namietali cirkevní preláti, ktorí sa proti tomu stavali celou svojou autoritou. Pri argumentácii sa opierali o závery nedávno ukončeného tridentského koncilu (1564). Spomedzi katolíckych hodnostárov mali hlavnú zásluhu na zavádzaní koncilových ustanovení v centrálnych častiach Európy do praxe najmä poľský arcibiskup Stanisław Hozjusz (1504 – 1579) a poľský biskup Jerzy Radziwiłł (1556 – 1600), moravskí hodnostári Stanislav Pavlovský (+1598) a František z Ditrichštejna (1570 – 1636), pražský arcibiskup Antonín Brus z Mohelnice (1518 – 1580), ostrihomskí arcibiskupi František Forgáč (1566 – 1615) a Peter Pázmaň (1570 – 1637) či viedenský biskup a kardinál Melchior Khlesl (1553 – 1630). Na opätovné dosiahnutie katolíckej jednoty využívali všetky dostupné nástroje „boja o každú veriacu dušu“ – cez osobné presviedčanie, formovanie ľudovej zbožnosti, konanie náboženských pútí, šírenie mariánskeho kultu a úcty k svätým – až po uskutočňovanie rôznych sankcií. Ak chceli jednotlivé protestantské konfesie ochrániť svoje bytie, museli sa v 17. storočí z obranných dôvodov spájať a zároveň hľadať podporu zvonku – vo Švédsku, v Dánsku, vo Falcku, v Brandenbursku a inde v zahraničí. Tieto cezhraničné spojenectvá ich politickí a náboženskí odporcovia, najmä z radov katolíckej šľachty a duchovenstva, využili na vytvorenie „mýtu o zrade zo strany protestantov“. Viedlo to potom k ďalším represiám.
