Židia v strednej Európe v období novoveku

Po bitke pri Moháči (1526) sa o územie Uhorska zvádzal zápas medzi rodom Habsburgovcov a Jánom Zápoľským (1526 – 1540). Ferdinand I. Habsburský (1526 – 1564) sa až do roku 1540 o uhorské územie musel deliť s protikráľom Jánom Zápoľským. Tieto nezhody urýchlili tureckú inváziu a rozpad Kráľovského Uhorska. Po zásahu Osmanskej ríše sa v roku 1541 rozdelilo na tri časti. Južné a stredné Uhorsko sa dostalo pod nadvládu Osmanov. Sídlo pašu bolo po roku 1541 v Budíne a na území dnešného Slovenska siahal sandžak až po Fiľakovo. Zvyšné časti Kráľovského Uhorska (Dolné a Horné Uhorsko) sa dostali pod vládu Ferdinanda I. Habsburského, ktorý vládol aj dŕžavám v Česku, na Morave, v Sliezsku a Lužici, tiež niektorým nemeckým a alpským krajinám. Špecifické postavenie malo Sedmohradské kniežatstvo. Bolo uznané Osmanskou ríšou ako vazalský štát a udelené Jánovi II. Žigmundovi, synovi Jána Zápoľského, a jeho matke kráľovnej Izabele Jagelovskej.

Postavenie židovských komunít v krajine ovládanej Osmanmi a Habsburgovcami sa výrazne líšilo. Po dobytí Budína Osmani presunuli časť obyvateľstva vrátane asi 2000 preživších židov do okolia Istanbulu a ďalších osmanských miest, kde sa postupne asimilovali do sefardských a aškenázskych komunít.

Židia v krajine ovládanej osmanskými Turkami

Po ovládnutí situácie v krajine Osmanmi bolo postavenie židovského obyvateľstva, v porovnaní s habsburskou časťou Uhorska, neporovnateľne lepšie. Osmani podporovali rozvoj obchodu a remesiel, z ktorých im plynuli výrazné dane, a ekonomický potenciál židovskej komunity rástol. Navyše, židia rozšírili svoje obchodné aktivity s krajinami Blízkeho východu a so západnými kresťanskými krajinami. Prinášali do tureckej časti luxusný orientálny tovar a vyspelé technické produkty zo západu Európy posielali do Osmanskej ríše. Ich počet vzrástol aj príchodom židovských komunít z Kráľovského Uhorska, kde ich prenasledovali, ale aj z krajín Osmanskej ríše a západnej Európy či ostatných častí Uhorska okupovaných Osmanmi. V 80. rokoch 16. storočia žilo v Budíne asi 500 židov – čo tvorilo asi 20 % miestneho obyvateľstva. Zaoberali sa aj takými činnosťami ako sklárstvom, výrobou kabeliek či vinárstvom, dovážali drahocenné látky z Orientu. Uplatňovali sa vo finančných odboroch vrátane výberov daní, mýta a nájmov, tiež v krčmárstve a, samozrejme, v zmenárňach. V Budíne existovala „Jemaat Yahudiyan“ – židovská komunita, ktorá mala svojho predstaveného, troch rabínov, dvoch rituálnych mäsiarov, dvoch lekárov. Rabínska vzdelanosť však nebola na vysokej úrovni a miestni rabíni v halachických otázkach kontaktovali radšej rabínov z Istanbulu alebo zo Solúna. Najznámejším rabínom bol Ephraim ben Jacob haKohen (1616 – 1678), pôsobiaci ako sudca (dajan) vo Vilne, Veľkom Meziříčí na Morave, v Prahe, vo Viedni a od roku 1689 v Budíne. Tu založil aj slávnu ješivu. Svojho budúceho postavenia rabína aškenázskej komunity v Jeruzaleme sa však už nedožil.

V októbri 1683 boli Turci porazení pri Viedni a rakúske vojská sa blížili k Budínu a Pešti, kde žilo asi 28-tisíc obyvateľov, z toho asi 1000 židov. V roku 1686 dobyli Budín, z ktorého už veľké množstvo židov utieklo do Konštantínopola a Belehradu. Asi 100 židov vrátane detí, ktorí ostali v meste, hľadalo ochranu v synagóge pri Viedenskej bráne – 72 z nich zabili maďarskí husári a brandenburskí vojaci. Po masakri sa aj s pomocou vysokopostaveného dvorného žida Samuela Oppenheimera, zásobovača rakúskej armády na viedenskom dvore, podarilo pražskému židovi Senderovi Tauskovi z ruín mesta zachrániť ďalších okolo 300 židov. Pomocou vysokých úplatkov a peňazí za výkupné, ktorými sa nesmierne zadlžil, ich dostal do bezpečia na Moravu a do Viedne. Temešvár, posledná osmanská bašta v Uhorsku, padol až v roku 1718.

Židia v habsburskej monarchii

V nasledujúcich týždňoch po porážke pri Moháči sa situácia židov v Kráľovskom Uhorsku zhoršovala. Židia z Pressburgu v obave pred Turkami ušli z mesta aj s cennosťami do susedného Hainburgu. Mladá vdova po Ľudovítovi II. Jagelovskom kráľovná a regentka Mária (Habsburská) im návrat do mesta, kde sama hľadala ochranu, už nepovolila. O rok neskôr dala skonfiškovať židovské nehnuteľnosti a peniaze použila na výstavbu hradieb. Židia, ktorí ostali, mohli svoje majetky speňažiť, ale museli sa z mesta vyťahovať. Celkovo bolo z mesta vysídlených asi 3000 židov. Od roku 1599 im gróf Mikuláš Pálfy umožnil usadzovať sa v Podhradí na jeho pozemkoch. Pod jeho ochranou postupne obývali a rozvíjali oblasti Schlossbergu a Zuckermandla. Živili sa väčšinou remeslom a obchodnou činnosťou a konkurovali obyvateľom Pressburgu, ktorí sa preto s nimi často dostávali do sporov a hľadali ochranu na magistráte mesta. Do Pressburgu sa židia mohli vrátiť bývať až po roku 1848, keď získali občianske práva.

Podobná situácia sa udiala aj v Šoprone, kde žilo asi 400 židov. Obyvatelia im dlhovali asi 4000 florénov. Kráľovná Mária s vyhnaním súhlasila s podmienkou, že mesto bude musieť zaplatiť židovské dane, odkúpiť od nich nehnuteľnosti za úradne stanovenú cenu a splatiť dlžoby, avšak bez úroku.

Na území dnešného Slovenska sa však odohrávali krvavejšie drámy. V roku 1529 boli pezinskí židia obvinení Františkom Wolfom, grófom zo Svätého Jura a z Pezinka (ktorý im dlhoval nemalé peniaze), z rituálnej vraždy kresťanského chlapca. Napriek zásahu židovského prefekta Izáka Mendela u Ferdinanda I. Habsburského (1526 – 1564) bolo upálených 30 židov z Pezinka vrátane rabína Mosesa ben Jacoba Kohna, detí a dvoch tehotných žien. Neskôr vyšlo najavo, že gróf dal hľadaného chlapca ukryť u komplicovej ženy. Podobná udalosť sa udiala v Trnave. Tu bolo už v roku 1494 upálených 14 židov obvinených z rovnakého vykonštruovaného prečinu. V roku 1537 Ferdinand I. Habsburský dovolil ich vyhnanie z mesta Trnavy pod podmienkou, že Trnavčania zaplatia polovicu daní za židov do kráľovskej pokladnice. Na základe týchto udalostí uhorskí židia žiadali o ochranu u pápeža Pavla III. (1534 – 1549). Ten v roku 1540 vydal encykliku, kde odmietol obvinenia z rituálnej vraždy, potvrdil privilégiá svojich predchodcov udelené židom a nariadil duchovenstvu a predstaviteľom feudálnej moci v Uhorsku, Čechách a Poľsku, aby zabraňovali ich prenasledovaniu.

Obdobie 17. a 18. storočia bolo érou vojen vedených proti Turkom, tridsaťročnej vojny či stavovských povstaní v uhorskej časti monarchie, ktoré reagovali na čoraz dominantnejší habsburský absolutizmus a násilnú protireformáciu. Tá sa začala presadzovať od polovice 17. storočia a okrem protestantov boli v ríši prenasledovaní aj židia. Napr. rábsky biskup gróf Leopold Kolonič (Kollonich) predostrel svoj úmysel v pláne na obnovu Uhorska. Chcel zabrániť, aby sa židia usadzovali v oslobodených mestách, a presadzoval ich postupné vysídlenie z krajiny. Na druhej strane Habsburgovci boli v boji proti Turkom závislí od peňažných pôžičiek od židovských obchodníkov či finančníkov. Už spomínaný Samuel Oppenheimer (1630 – 1703) poskytoval habsburskému dvoru na dlh zásobovanie pre armádu – od munície, pušného prachu, kone až po základné potraviny pre vojakov. Vďaka nemu sa podarilo Habsburgovcom vyhrať vojnu proti Turkom. Dvor sa mu odvďačil tak, že po jeho smrti odmietol splatiť miliónové finančné pohľadávky jeho synovi.

Jeho mladší spoločník bankár Samson Wertheimer (1658 – 1724) sa staral o finančné záležitosti cisárov Leopolda I. (1657 – 1705), Jozefa I. (1705 – 1711) a Karla VI. (1711 – 1740). Obaja patrili medzi tzv. dvorných židov. Weitheimer zároveň náležal medzi významných židovských učencov, študoval v ješivách vo Wormse a Frankfurte nad Mohanom. Bol predstaveným rabínskeho súdu (bejt din) vo Viedni a jeho názor týkajúci sa halachických záležitostí vyhľadávali rabíni z celej Európy. Redigoval aj frankfurtské vydanie Talmudu z rokov 1712 – 1722. Ako dvorný žid mal prístup na cisársky dvor a svoj vplyv využíval na zlepšenie životných podmienok pre židov v monarchii. Z vďaky za podporu ho židovské náboženské obce navrhli na vykonávanie funkcie hlavného rabína, v ktorej ho po roku 1711 potvrdil Karol VI.

O zlepšenie životných podmienok pre židovské komunity sa starali aj niektoré uhorské šľachtické rody – napríklad spomínaný rod Pálfy, tiež Esterházy, Zichyovci ich usadzovali na svojich pozemkoch a vydávali im ochranné listiny. Mohli slobodne praktizovať judaizmus a venovať sa obchodu a remeslám – z čoho mali jednotlivé rody, samozrejme, finančný prospech.

Židia v českých krajinách pod vládou Habsburgovcov

Počas 16. a 17. storočia sa životné podmienky pre židovské komunity v českých krajinách postupne menili. Kráľ Ferdinand I. Habsburský im po nástupe na český trón (1526) potvrdil staré výsady a prisľúbil ochranu. Proti nim však vystupovali silnejúce mestá, ktorých podporu panovník potreboval. Mestá a mešťania ich obviňovali z účasti na nelegálnom obchode so striebrom, a to v období, keď pribúdali obvinenia z rituálnej vraždy a vyzvedačstva v prospech Turkov. Aj sám panovník ich vinil zo spoluúčasti na vzniku tzv. judaizujúcich siekt (sobotárov), ktoré brzdili rekatolizačný proces v krajine. V roku 1541 dal zvolať český snem, ktorý rozhodol o ich vypovedaní z krajiny do 11. novembra 1541. Ferdinand I. s takýmto skorým odchodom nesúhlasil a rozhodol o zotrvaní židov v ich domovoch aj po tomto dátume. Tento výnos vyvolal vypuknutie protižidovských pogromov v niektorých mestách s väčšími židovskými komunitami (Litoměrice, Rodunice nad Labem, Žatec, Nymburk), kde došlo aj k viacerým úmrtiam židov. Kráľ bol nakoniec nútený akceptovať rozhodnutie snemu o ich vypovedaní do mája 1542 z Čiech a v roku 1543 aj z Moravy. Proti tomu sa však postavila moravská šľachta, ktorá stále vnímala židovské komunity pre svoje panstvá ako prínos. Židia z Čiech sa sťahovali na územie dnešného Slovenska, kde osídľovali stredné a severné časti krajiny, do Poľska a niektoré sa prisťahovali na Moravu. Ale už v roku 1545 česká komora vydala glejt, na základe ktorého sa mohli do Čiech vrátiť židia, ktorí boli v nedávnej dobe v krajine usadení, resp. pre ostatných vydávala špeciálne povolenia. České stavy boli totiž kráľom vyzvané na podporu cisára Karla V. (1530 – 1556) vo vojne proti protestantskému Šmalkadskému spolku a potrebovali finančné pôžičky od židov. Vojnu nakoniec využili české protestantské stavy a kráľovské mestá, aby spoločne vystúpili proti (katolíckemu) kráľovi Ferdinandovi I. Habsburskému. Kráľ však odboj potlačil a podarilo sa mu zredukovať ich politickú moc. Ovplyvnilo to židovskú komunitu v Čechách, ktorá sa spod dosahu kráľovských miest dostala pod jeho právomoc. Stále však mala proti sebe silnú meštiansku vrstvu, ktorá židovských obchodníkov vnímala ako konkurentov a nakoniec presvedčila kráľa o potrebe ich vyhnania z krajiny v roku 1557. Mnohí utečenci našli opäť útočisko na Morave, v Uhorsku a Poľsku, kde boli pomery voči nim ústretovejšie.

Mešťania neprestali vyvíjať tlaky na panovníkov ani v budúcich desaťročiach, doba sa však menila. Cisár Rudolf II. (1576 – 1611) bol židom naklonený, mali právnu a cisársku ochranu, komunity sa mohli v pokoji rozvíjať až do tridsaťročnej vojny (1618 – 1648). Aj na Rudolfovom dvore existovali významní dvorní židia. Najvýznamnejší z nich, finančník a bankár Mordechaj ben Šmuel Maisel (1528 – 1601), sa zaslúžil o rozvoj pražského Židovského Mesta a komunity. Nikdy sa neoženil a svoj majetok používal na zlepšenie životných podmienok pre svojich súvercov. Okrem Vysokej a súkromnej Maislovej synagógy (1590) dal postaviť tzv. tri klausy – pravdepodobne budovu rozdelenú do troch celkov (tzv. klaus), kde sídlil špitál, mikve s kúpeľmi a budova ješivy rabiho Löwa. Ako každý významný a majetný žid svojej doby aj on pôsobil ako mecenáš rôznych židovských inštitúcií a židovských učencov. Bol vo vedení pražskej židovskej obce a neskôr stál aj v jej čele. Cisár Rudolf II. mu za jeho života udelil viaceré privilégiá vrátane majestátu na slobodné podnikanie a tiež výsadu, že so svojím majetkom môže nakladať po smrti podľa slobodnej vôle (odúmrť po bezdetnom členovi židovskej komunity vždy pripadla panovníkovi).

Ďalšou významnou osobnosťou pražského Židovského Mesta bol už zmienený a legendami opradený rabi Jehuda Löw ben Bacalel, nazývaný pražský Maharal (1553 – 1609). Rodák z Poznane študoval v ješivách v Poľsku a Prahe a pôsobil dvadsať rokov ako moravský zemský rabín v Mikulove. Ako 60-ročný sa azda na popud Mordechaja Maisela presťahoval do Prahy, kde sa stal rektorom pražskej ješivy – slávnej bejt ha-midraš (Dom midrašu), ktorá sídlila v jednej z klaus pri Starom židovskom cintoríne. Rabi Löw patrí k najvýznamnejším a najinvenčnejším osobnostiam pražského geta a svojej doby. Jedinečným vkladom do rabínskej literatúry sú jeho nábožensko-filozofické spisy, ktoré pojednávajú o exegéze agady , na ktorú ako jeden z prvých rabínskych učencov upriamil pozornosť. O intelektuálnom vplyve jeho osobnosti svedčí aj fakt, že väčšina jeho spisov (z cca 15) vyšla už za jeho života. Bol kabalista, logik, humanista, inšpiroval sa stredovekým chasidizmom (chaside Aškenaz). Venoval sa židovskej etike, sociálnej spravodlivosti. Jeho syntézy židovskej etiky Nivot olam (Cesty sveta) a židovského učenia Beer ha-gola (Studňa exilu) sú porovnateľné s dielami významného učenca rabiho Maimonidesa z 12. storočia. Zaoberal sa tiež reformou organizácie a riadenia židovských obcí a svoje názory prenášal aj do pedagogickej činnosti, kde inicioval reformu židovského vzdelávania. Za svojho života vydal aj niekoľko didaktických diel. Jeho osobnosť je tiež neodmysliteľne spojená s legendou o golemovi a príbehmi o blízkom vzťahu s cisárom Rudolfom II. Medzi jeho nadaných žiakov patrili ďalšie významné osobnosti pražského geta. David ben Šlomo Awza, tzv. Gans (1541 – 1613), sa okrem iného venoval astronómii a udržiaval čulé kontakty s významnými humanistami svojej doby – hvezdárom Tychom de Brahe či Johannom Keplerom.

Počas vlády Ferdinanda II. Habsburského (1620 – 1637), ktorý bol korunovaný za českého kráľa už v roku 1617, sa postavenie židov stále zlepšovalo. Židovské komunity postupne získali ďalšie privilégiá (1623, 1627), rozšírili sa ďalšie dovolené živnosti, ktorým sa mohli venovať. Mohli obchodovať a usadzovať sa v celom kráľovstve, ich postavenie v právnej oblasti a v súdnych konaniach sa tiež lepšilo. Rozvoj židovských komunít v Čechách a na Morave však zabrzdil mor (1639, tiež 1680), ktorému podľahla asi polovica pražského geta. V ďalšom období ich decimovali vojny a s nimi spojené pogromy – v roku 1643 napr. vyvraždili švédski vojaci takmer celé geto v Kroměříži. Židovské komunity schudobneli a ich početnosť sa zmenšila. V ďalších rokoch do Čiech a na Moravu prichádzali židovskí utečenci, utekajúci pred kozákmi z Poľska, Litvy a Bieloruska, a tiež viedenskí židia vyhnaní v roku 1669 Leopoldom I. (1657 – 1705).

Židovské komunity v Poľsku

Po sérii kozáckych pogromov sa židovská komunita v Poľsku ocitla v úpadku. Kozáci zničili veľké množstvo židovských škôl a ješív, za obeť padli aj cenné knihy. Židovskú vzdelanosť sa už nepodarilo obnoviť v pôvodnom rozsahu. Upadali aj židovské inštitúcie vrátane židovskej rady (vaad), ktorú zriadili v roku 1581 a v roku 1764 bola formálne rozpustená. Množstvo židov utieklo do Uhorska, nemeckých krajín a Českého kráľovstva. Zvyšní sa rozptýlili po poľskom vidieku na šľachtické veľkostatky, ktoré pomáhali obnovovať.

Počas 18. storočia silneli protireformačné tlaky zo strany poľskej katolíckej cirkvi, ktorá podnecovala náboženský antagonizmus aj proti židom. V období uvoľňovania diskriminačných opatrení voči židovským komunitám v západnej Európe zavádzala v Poľsku stredoveké koncilové výnosy – napr. židia sa nesmeli ukazovať na verejnosti počas konania kresťanských procesií, nesmeli zamestnávať kresťanských sluhov a slúžky, obmedzovala sa renovácia synagóg, ktoré zároveň nesmeli byť vyššie ako kresťanské domy. Navyše, objavovali sa obvinenia z rituálnych vrážd, ktoré odmietol už pápež Pavol III. v roku 1540. Pogromy a obvinenia z rituálnych vrážd decimovali židovské komunity v takom rozsahu, že sa voči týmto stredovekým obvineniam v roku 1763 opätovne ohradili tak pápež Klement XIII. (1693 – 1769), ako aj kráľ August III. (1696 – 1763). V 18. storočí sa v poľskom prostredí spomína minimálne 17 procesov – najznámejšie prebehli v meste Sandomier (1698, 1710), v Ľvove (1728), Poznani (1736 – 1740), Zaslawe (1747), Stopnici (1759) či vo Wojslawiciach (1760) a i.

Na ďalšie dejiny poľských židov malo vplyv delenie Poľska v roku 1772, 1793 a 1795. Židovské komunity boli rozdelené do štyroch jurisdikcií. Malá časť z nich sa ocitla v Prusku, veľká časť komunít z oblasti Haliče sa dostala pod správu Uhorska za Márie Terézie. Zvyšné dve časti podliehali správe cárskeho Ruska – časť z nich patrila pod administratívu Petrohradu. Väčšina sa ocitla na západných hraniciach cárskeho Ruska v „Zóne povinného pobytu“ (tzv. pásmo).

Kabala a pseudomesiášske hnutia, chasidizmus

Následky neistej doby viedli poľských židov k hlbšiemu štúdiu kabaly (tradícia) v snahe nájsť odpovede na ich zhoršujúcu sa životnú situáciu. Podľa židovskej tradície bola kabala prítomná v judaizme už od čias darovania Tóry Mojžišovi na hore Sinaj. Vychádza z tradície ústnej Tóry, ktorá rabínom dovoľovala voľnejší výklad zmyslu písanej Tóry. Vždy bola súčasťou židovskej orálnej tradície. Tento prúd je dodnes súčasťou učenia rabínskeho judaizmu.

Mystický prúd, obsahujúci aj racionálne prvky, sa písomne formoval od 10. storočia v Provence (Sefer Jecira – Kniha stvorenia) a Katalánsku (Sefer ha-Zohar, Kniha žiary), od prelomu 13. storočia v aškenázskom prostredí Porýnia a strednej Európy. Kabalisti sa pokúšali nájsť novú cestu priblíženia sa k Bohu, vytvoriť z viery živú a hmatateľnú skúsenosť. Opierali sa pritom o špecifické hodnoty judaizmu – stvorenie, zjavenie a spásu. Toto učenie oslovovalo židov na celom svete, ktorí v kontexte zhoršených životných podmienok očakávali spasenie a príchod Mesiáša. Šírilo sa prostredníctvom kníhtlače. V 16. storočí v kabalistickom centre v Safede (Izrael) došlo k ďalšiemu vývoju kabalistického učenia. Jeho významný predstaviteľ Jicchak Luria napísal komentár ku knihe Zohar, známy ako luriánska kabala. Do poľského prostredia ju priniesol v 17. storočí Ješaja Horowitz z Kazimierze. Aj preto dokázali (nielen) poľskí židia po pogromoch v roku 1648 podľahnúť mesiášskym hnutiam a zjaveniu sa falošných „mesiášov“ v Erec Jisra’el. Tí rozhýbali židovské komunity v celej diaspóre a na Blízkom východe. Z poľského Podolia pochádzal aj druhý falošný mesiáš Jákob Frank (18. storočie – tzv. frankizmus), ktorý sa vydával za pokračovateľa Šabtaja Cviho (17. storočie), pôvodného mesiáša zo Smyrny (tzv. šabatianizmus). Obidvaja vášnivo študovali kabalu. Napriek otrasu zo sklamania nasledovali ďalšie mystické hnutia, z ktorých je dnes najúspešnejší chasidizmus.

Toto ľudové pietistické hnutie sa zrodilo v 18. storočí v Podolí. Rabín Izrael ben Eliezer (Baal Šem Tov/Bešt – Pán dobrého mena, 1698 – 1760), ľudový mystik a liečiteľ z mesta Międzybórz, vytvoril nové mystické učenie s dôrazom na spiritualitu. Vrúcne sa modliaci človek sa podľa neho k Bohu priblížil viac než talmudický učenec. Modlitba spojená s extatickým tancom bola pomocným prostriedkom na dosiahnutie tohto stavu.

Proti chasidim (zbožným) sa vyslovili mnohí rabíni. Viedol ich Eliah ben Šlomo Zalman (Gaon z Vilna, 1720 – 1797). Vyslovil nad nimi kliatbu (cherem), pretože neštudovali Tóru, každý deň žili ako vo sviatok, radovali sa, modlili sa z falošných textov a robili pri tom krik. Chasidi ich nazvali mitnagdim – odporcovia.

Nástupcom Bešta sa stal jeho žiak Magid (Dov Ber z Międzyrzecze, 1704 – 1772). Na rozdiel od Bešta sa orientoval na luriánsku kabalu. Dobro podľa neho existovalo spolu so zlom – ako božská mnohorakosť, ktorá musí dosiahnuť harmóniu prostredníctvom zbožnosti a kvietistického postoja. Ten mohol dosiahnuť iba cadik (spravodlivý), ktorý bol zároveň vnímaný ako sprostredkovateľ medzi Bohom a človekom a požíval dôveru komunity. Tento postoj dal cadikom či tzv. zázračným rabínom mocenské postavenie nad komunitou a postupne vytvoril chasidské rabínske dynastie, ktoré do súčasnosti zakladajú svoje školy (ješivot) a vychovávajú nasledovníkov. Pokračovatelia Bešta a Magida postupne ustupovali z ľudovo-extatického poňatia chasidizmu, začali študovať Talmud, kabalu a prepojili ho so židovskou učenosťou. Dnes má viacero smerov a je súčasťou „ultraortodoxného“ judaizmu.

Organizácia obcí v Poľsku

Kehilot boli organizované ako aškenázske obce v nemeckých krajinách s vlastnou autonómiou a jurisdikciou (halachické právo vykonával bejt din – rabínsky súd). Špecifickým bol vzťah s rodinou šľachty, na ktorej pozemkoch sa usadili. Vlastníci definovali svoje vlastné požiadavky na povinnosti pre miestnu židovskú komunitu, ktorým dopĺňali Kaliszký štatút. Z pohľadu práva chránili židovské inštitúcie postavené na ich pozemkoch, zaručovali slobodu podnikania a nastavovali platenie daní vlastníkovi lokality. Tieto privilégiá sa zakaždým nanovo potvrdzovali po zmene vlastníka. Špecifickou pre toto prostredie bola funkcia štadlana, váženého predstaviteľa komunity a prostredníka medzi obcou a šľachtou.

Ďalšou charakteristickou inštitúciou poľskej diaspóry bola existencia štetlov. Štetl/štetlech bolo čisto židovské osídlenie v kresťanskom prostredí. V jeho centre sa nachádzalo trhovisko, kde prichádzali predávať a kupovať aj kresťania z okolitých lokalít. Štetl poskytoval všetky inštitúcie potrebné na praktizovanie judaizmu (cintorín, mikve – rituálny kúpeľ, modlitebňu/synagógu, kóšer jatku, príp. školu a pod.). Fungovala v ňom zároveň silná sociálna kontrola – vyznačovali sa tradicionalizmom a veľkou chudobou. Ich rozšírenie vo východnej Európe (Poľsko, Halič, Ukrajina, Rusko) súviselo aj s rozmachom chasidizmu.

Židia v období osvietenstva

Počet židovských komunít v uhorskej časti rakúskej monarchie od 40. rokov 18. storočia stále stúpal. Sčítanie z roku 1735 ukázalo, že asi 12 000 „duší“ žilo v 30 župách a tvorilo 2531 rodín. Z nich sa iba 885 rodín prihlásilo k uhorskému/maďarskému pôvodu, zvyšných asi 65 % tvorili prisťahovalci. Veľké prisťahovalectvo zažilo Uhorsko po edikte cisára Karola VI. (1711 – 1740) z roku 1726 (tzv. familiantský zákon). V ňom sa stanovilo, že právo pobytu v krajine bolo dovolené iba hlave/otcovi rodiny, ktorý získal inkolát (občianstvo). Po smrti otca prechádzal inkolát na najstaršieho syna – čo v praxi znamenalo, že v rakúskej časti monarchie (čiže aj v Čechách a na Morave) mohli ostať a zakladať rodiny iba najstarší synovia. Rodiny s dcérami sa považovali za vymreté a dievčatá sa museli vydávať do cudziny. Navyše, vládne nariadenia z roku 1726 a 1727 prikázali českým a moravským židom obývať iba getá a zaviedli numerus clausus – v Čechách mohlo žiť iba 8541 rodín a na Morave 5106. Rozhodnutie spôsobilo veľkú migráciu smerom na východ Európy. Za vlády Karolovej dcéry Márie Terézie (1740 – 1780) sa rakúska monarchia rozrástla o časť poľskej Haliče s početnou židovskou komunitou. Stala sa tak jednou z najľudnatejších krajín, pokiaľ ide o židovskú populáciu. V roku 1748 zaviedla Mária Terézia pre židovské komunity v rakúskej časti monarchie povinnosť platiť tzv. Toleranz tax (tolerančnú daň). Pôvodne slúžila na krytie vojenských výdavkov, ale postupne sa začala považovať za poplatok, ktorý boli židovské komunity povinné platiť za právo žiť v cisárstve. Neskôr rozšírila tolerančnú daň aj na uhorskú časť monarchie a židia ju museli platiť až do roku 1846.

V roku 1762 Mária Terézia vydala niekoľko ediktov, ktorými čiastočne chránila židovskú komunitu. Zakázala násilné krsty židovských detí, o rok neskôr zabránila katolíckemu duchovenstvu, aby vyberalo preplatky od židov. V roku 1764, pod vplyvom svojho obľúbenca dvorného žida Abraháma Mendela Thebena, nariadila prepustenie 21 židov z 30, ktorí boli uväznení za obvinenie z rituálnej vraždy v dedine Orkučany na dnešnom Slovensku. Proti deviatim z nich sa stále viedlo súdne konanie. Dvaja z obvinených (jeden aj s 12 synmi) okamžite konvertovali na kresťanstvo a boli prepustení. Ďalším dvom nariadil súd „tvrdý výsluch“ mučením. Jákob Jozef Lefkovič zomrel na stojane a Mozes Jozefovič prežil desať hodín mučenia bez priznania si viny. Súd nakoniec prepustil zvyšných obvinených ako nevinných a vyhlásil, že židia, ktorí boli mučení, dostali svoj trest. V tomto prípade išlo o posledný súd v Uhorsku, keď sa použilo mučenie v súdnom konaní. Uhorský snem ho zakázal v roku 1790.

Zaujímavý dokument o živote židovskej komunity z obdobia Márie Terézie pochádza z Pressburgu. Uznesenie prijaté židovskou komunitou zakazovalo židovským ženám, aby nosili luxusný farebný hodváb a pletené odevy, „v ktorých chodia zakopávajúc podľa zvyku pohanov, čo najviac škodí synom nášho ľudu“. Pokiaľ by žena neuposlúchla, mala byť verejne vyhlásená v synagóge a vyhodená. Mladým dievčatám a ženám navyše zakázali prechádzať sa v skupinkách po dunajskom nábreží a členom komunity nedovolili navštevovať divadlo (komédiu). Zákazy z prostredia židovskej komunity slúžili na ochranu židov v Pressburgu, aby nedochádzalo k možným napätiam medzi kresťanským a židovským obyvateľstvom pre neskromné správanie a odievanie židovských žien. Navštevovať divadlo bolo zasa v očiach konzervatívnych predstaviteľov obce vysoko nemorálne – navyše, medzi hercami sa vyskytovali aj ženy...

Na rozdiel od uhorských častí krajiny, k českej a moravskej časti monarchie mala Mária Terézia iný postoj. Na sklonku roka 1744 a začiatkom januára 1745 nariadila, aby všetky židovské komunity opustili krajinu. Židia sa nesmeli usadiť ani v ostatných krajinách koruny. V časoch neúspešne vedených vojen s Pruskom ich obvinila zo spolupráce a zrady. Odchod židov sa aj kvôli obojstranným finančným záväzkom a obchodným prepojeniam predlžoval, na čo panovníčku upozorňovalo aj české miestodržiteľstvo. V auguste 1746 židia opustili Prahu, ktorá po ich odchode začala chudobnieť a zanechané budovy chátrať, čo si české elity veľmi dobre uvedomovali. Za ich návrat u panovníčky žiadal pražský arcibiskup, pápež, ale aj veľvyslanci z Británie, Holandska, Turecka či Dánska, dokonca aj české stavy, mestá a vojaci, ktorí prišli o zásobovanie. Nakoniec v roku 1748 povolila ich návrat aj pod vplyvom novej daňovej reformy, ktorá počítala s vyššími príjmami na daniach. Pražské geto, aj keď sa ho snažili židia obnoviť, však viditeľne schudobnelo. Svoje vykonali aj ľudové pogromy a v máji 1754 skazu dokonal požiar, počas ktorého tu lúpila luza a vojaci. Zničené boli vzácne staré rukopisy a väčšina židovských rodín prišla o domovy. Aj keď sa po požiari geto začalo opäť obnovovať, napr. za prispenia pôžičiek z viedenskej banky a od súkromníkov, pražská židovská obec už nedokázala obnoviť svoju pôvodnú hospodársku silu. Navyše, Mária Terézia ponechala aj naďalej v platnosti familiantský zákon a numerus clausus. Tiež nariadila slobodným mužom bez fúzov nosenie žltého označenia na predlaktí a ženy museli nosiť ozdobnú stuhu vo vlasoch.

Až vláda Jozefa II. (1780 – 1790) priniesla výrazné zmeny pre každodenný život židovských komunít v celej monarchii. Krátko po nástupe na habsburský trón vydal známy Tolerančný patent (13. október 1781) zrovnoprávňujúci nekatolícke vierovyznania v krajine v občianskej a politickej oblasti – okrem židov. Ešte v čase pred vydaním patentu sa pracovalo na zákone, ktorý mal zrovnoprávniť židovské komunity v ekonomickej oblasti. V českých krajinách už 13. mája 1781 bola zrušená povinnosť nosiť žlté označenie na odeve. V ten istý rok (18. október 1781) im boli sprístupnené štátne školy vrátane akademických inštitúcií s možnosťou získania titulu. Zrovnoprávnenie sa týkalo aj ekonomickej oblasti – mohli sa venovať akejkoľvek poľnohospodárskej, obchodnej a remeselnej činnosti vrátane zakladania cechov – okrem prenájmu šenkov a mlynov. Do troch rokov spadali komunity pod sekulárne súdne právo a štát akceptoval rozhodnutia rabínskych súdov (bejt din) iba v rodinnej a náboženskej oblasti. Podobné právne úpravy boli v roku 1782 vydané aj pre Moravu. O dva roky neskôr, 13. marca 1783, bol vydaný židovský patent (Judenreformen) pre uhorskú časť monarchie (Systematica Gentis Judaicae Regulatio). Podobne ako v českých krajinách, ani v ňom neboli židom priznané plné občianske práva. Ekonomické zrovnoprávnenie im však umožnilo žiť v uhorských kráľovských mestách, venovať sa poľnohospodárstvu (iba so židovskými pracovnými silami), dovtedy zakázaným obchodným a remeselným odvetviam (nesmeli porušovať výsadu šľachtica či cechu), byť členmi cechov, nosiť meč. Zákaz bývania v uhorských banských mestách a v ich vzdialenosti do 8 míľ, ktorý presadil ešte cisár Leopold I. (1658 – 1705), však ostal v platnosti až do roku 1860. Cisár podporoval zakladanie židovského školstva s majoritným vyučujúcim jazykom a všeobecnými predmetmi. V prípade navštevovania kresťanských škôl židovské deti mali mať v čase vyučovania katechizmu výučbu judaizmu. Zároveň ich nabádal, aby študovali na štátnych školách a univerzitách. Panovník súčasne zakazoval dovážať do obidvoch častí krajiny knihy (okrem posvätných a bohoslužobných), ktoré boli napísané v hebrejčine alebo „skazeným židovským jazykom“ (jidiš). Špecifický bol zákon prijať nemecké priezviská – v roku 1787 pre české krajiny a o rok neskôr (1788) v Uhorsku. Cieľom Jozefa II. bolo prijatím kultúrneho jazyka – nemčiny (ktorú si komunity nakoniec osvojili) – a absolvovaním štátneho vzdelávacieho systému postupne židovskú komunitu asimilovať. Napr. povolenie na sobáš dostal len židovský muž, ktorý predložil dokumenty o absolvovaní štátnej školy s nemeckým jazykom. Zároveň sa zavedením nemčiny ako úradného jazyka umožnilo racionalizovať štátnu správu.

Jednou z uhorských kuriozít bol zákon o zákaze nosenia brady (jeden z príkazov v judaizme zakazuje strihať/holiť si bradu), ktorý spojil židov z celého Uhorského kráľovstva k napísaniu žiadosti o jeho zrušenie. Cisár vysvetlenie nakoniec milostivo akceptoval a príkaz odvolal.

Väčšina reforiem Jozefa II. po jeho predčasnej smrti neprežila, ale spomínané zákony vrátane zákona o povinnej službe v rakúskej armáde (1788) ostali v podstate zachované. V roku 1797 boli v českých krajinách predlohou pre tzv. Systemálny židovský patent (Juden systemalpatent), ktorý bol v platnosti ďalších päťdesiat rokov až do revolúcie v roku 1848 – 1849.

Zásadnejšie zmeny pre židovské komunity v českých krajinách a Uhorsku priniesli až spomínané revolučné roky (do ktorých podpory sa zapojili židia z obidvoch častí monarchie). Až vtedy sa naplno rozbehol proces židovskej emancipácie a plnej integrácie do majoritnej spoločnosti – tzv. otvorenie geta. Viditeľné to bolo hlavne v českých krajinách, kde dovtedy židia museli žiť v getách – na území Slovenska napr. geto nevzniklo (s výnimkou bratislavského Podhradia). Židia získali slobodu pohybu a usídlenia, mohli sa slobodne vydávať a ženiť, vykonávať verejnú službu. V českých krajinách bol zrušený familiantský zákon, numerus clausus, tolerančná daň. Ďalšie ústavné zákony prijaté v priebehu roka 1867 spolu s tzv. decembrovou ústavou riešili problematiku osobnej slobody a slobody svedomia, náboženského a zhromažďovacieho práva, spolkové právo, slobodu prejavu, povolania, akademické slobody a i. Zároveň židia získali občianske práva a aktívne i pasívne volebné právo (čiže mohli voliť a byť zvolení). Ale náboženská rovnoprávnosť bola uhorským židom priznaná až v roku 1895. Tolerančný zákon bol v Uhorsku zrušený tiež až v roku 1864, keď sa z neho komunity museli vyplatiť sumou 1 200 000 dukátov.

Emancipácia židovských komunít vyvolávala nesúhlas prevažne živnostníkov, remeselníkov a rodiacej sa buržoázie, ktorí ich vnímali ako konkurenciu. V revolučných rokoch sa spomínajú protižidovské vášne a pogromy vo Viedni, v Pressburgu, Prahe, Pešti a v ďalších mestách. Protižidovský postoj spolu s odmietaním ich emancipácie vyjadrili okrem predstaviteľov cirkví aj mnohí predstavitelia maďarského a slovenského národného obrodenia. Extrémnymi prejavmi odmietania zrovnoprávnenia židovských komunít boli stredoveké obvinenia z rituálnej vraždy, ktoré sa vyskytli v uhorskej dedine Tiszaeszlár (1882) a v Čechách v roku 1899 (tzv. Hilsneriáda).

Židovské komunity v Poľsku

V Poľsku bola situácia zložitá. Po jeho treťom delení (1772, 1793 a 1795) stanovil trvalejšie hranice až Viedenský kongres v roku 1815 a samostatný poľský štát neexistoval až do konca prvej svetovej vojny. Západné Prusko a územie Poznaňska ovládalo Prusko, Halič so silnou chasidskou komunitou ostal Rakúsko-Uhorsku. Východné a stredné Poľsko (od Litvy cez Bielorusko a Ukrajinu po Červené more) ovládalo Rusko. Zo zvyšku územia vzniklo Kráľovstvo poľské, ktoré bolo spojené s Ruskom personálnou úniou – tzv. Kongresovka.

Aj poľský štát reagoval na procesy emancipácie židovských komunít prebiehajúce v západnej a strednej Európe. Počas rokovania Veľkého sejmu od roku 1788 sa nakrátko oživil židovský parlament (tzv. vaad), ktorý Sejm konfrontoval so skutočnou situáciou židovských komunít v Poľsku. Z Varšavy boli v roku 1775 židia vyhnaní. Počas zasadaní Sejmu sa tam židia vrátili, čo spôsobovalo ďalšie napätia a pogromistické nálady medzi majoritou a minoritou. Voči zlepšeniu ich postavenia vystupovali reprezentanti katolíckej frakcie, presadzujúci ešte ďalšie obmedzujúce ustanovenia. Na opačnej strane stáli liberálni predstavitelia navrhujúci úplné zrovnoprávnenie židovských komunít. V strede medzi nimi boli podporovatelia zrovnoprávnenia s podmienkou úplnej asimilácie židov v krajine. Túto líniu podporoval aj kráľ Stanislav II. August Poniatowski (1732 – 1789). Tretie delenie Poľska túto debatu zastavilo a po vytvorení Kongresovky v roku 1815 bol v ústave definovaný nerovnocenný pomer medzi kresťanským a izraelitským náboženstvom. Cársky poverenec knieža Nikolaj Nikolajevič Novosilcov v roku 1817 navrhol „organický reglement pre židov žijúcich v Kráľovstve poľskom“. Plnoprávne občianstvo mali získať zámožní a vzdelaní židia, niektoré občianske práva aj ostatní. Komunitu mal zastupovať direktorát nahrádzajúci kahal (židovskú obec), v ktorého čele mal stáť poverený rabín, zodpovedný aj za výber daní a kontingenty regrútov. Ani tento návrh nebol prijatý predstaviteľmi poľských stavov a meštianstva.

V ruskej ríši sa až do roku 1772 (prvé delenie Poľska) židia vyskytovali v obmedzenej miere. Aj Katarína II. (1729 – 1796) prijala myšlienky európskeho osvietenstva a implementovala ich v cárskom Rusku. Až do roku 1782, keď museli opustiť vidiek a presťahovať sa do miest, tu v porovnaní s európskymi krajinami židia mali rovnoprávnejšie postavenie. Výraznejšie obmedzenia nastali po roku 1791. Pod tlakom moskovských obchodníkov, ktorí ich vnímali ako silnú konkurenciu, panovníčka rozhodla, že židia nesmú sídliť vo vnútrozemí. Stanovila tzv. pásmo osídlenia, ktoré nesmeli opustiť do prvej svetovej vojny. Následne vydaný Štatút pre židov z roku 1804 bol cielený na ich úplnú asimiláciu. Do šiestich rokov museli začať viesť účtovné knihy v ruštine, pri vykonávaní verejných úradov museli prijať spôsob odievania majority. Nesmeli sa venovať sprostredkovateľskej činnosti a vlastniť krčmy. V uvedených nariadeniach je už badateľný vplyv stereotypných naratívov rozširujúcich sa z poľského prostredia do cárskeho Ruska. Alexander I. (1801 – 1825) zopakoval príkaz o ich vysťahovaní z vidieka (1808 a 1823), aby zabránil „vykorisťovaniu“ kresťanského obyvateľstva. Štát začal vnímať židov ako zaostalých, praktizujúcich nebezpečné náboženstvo. Túto politiku uplatňoval ruský štát aj na poľskom území. V roku 1821 bola na poľských územiach zavedená „správa synagóg“ a v roku 1844 cár Mikuláš I. (1825 – 1855) rozpustil kahal. Židia museli platiť štátu daň za rituálnu jatku a potraviny. Postavenie židovských komunít sa zlepšilo za vlády Alexandra II. (1855 – 1881), ktorý im dovolil v rokoch 1859 a 1879 opustiť pásmo osídlenia a uvoľnil ďalšie obmedzujúce nariadenia. Toto uvoľnenie však platilo predovšetkým pre tzv. osvietenských židov a urýchlilo proces ich asimilácie. Po zavraždení cára sa situácia opäť zhoršila (vina za vraždu bola pripísaná židom). Nasledovali pogromy, ktoré vyvolali silnú vlnu emigrácie do západnej a strednej Európy (jedným z emigrantov bol aj Leo Pinsker, popredný predstaviteľ ruského sionistického hnutia). Židia boli opäť uzavretí v pásme, v štátnych vzdelávacích inštitúciách bol zavedený numerus clausus, nesmeli vykonávať právnickú prax, prišli o volebné právo. Až po revolučnom roku 1905 im bolo obnovené právo voliť a v roku 1915 bolo nakoniec zrušené aj pásmo osídlenia. Tieto právne úpravy platili aj na území Poľska s malými dočasnými výnimkami. V roku 1862, v čase povstania Poliakov proti ruskej ríši, získali židia rovnoprávnosť aj podporu poľských povstalcov, ktorí vystupovali proti Alexandrovi III. (1881 – 1894). V roku 1882 boli však tieto ustanovenia zrušené cárskymi marcovými zákonmi.

Emancipácia

Od konca 16. storočia humanistickí a neskôr osvietenskí filozofi začali zaujímať k židom pragmatický postoj. Pôvodne filozofickú diskusiu o ich začlenení do modernej spoločnosti urýchlila aj nová ekonomická teória merkantilizmus, ktorú si osvojovali aj osvietenskí panovníci. Zameriavala sa na hospodársky rozvoj krajín, podporu zahraničného obchodu a angažovanej buržoázie či prisťahovalectva. Modernizácia monarchií smerovala k centrálnemu riadeniu a jednotnej legislatíve pre všetky náboženské a etnické skupiny. Štát zároveň prestával tolerovať právnu autonómiu nezávislých náboženských skupín, začal sa proces sekularizácie. Táto polemika otvorila otázku zrovnoprávnenia všetkých etnických a náboženských skupín v krajine. Proces emancipácie židov najskôr prebiehal od druhej polovice 18. storočia v západnej Európe (Veľká Británia, Francúzsko, nemecké krajiny) a postupne sa rozšíril do strednej (a tiež východnej) Európy.

Modernizácia spoločnosti a myšlienky európskych osvietencov oslovovali aj židovských intelektuálov. Nazývali sa maskilim (osvietenci). Hnutie, ktorého cieľom bola modernizácia a integrácia židovskej spoločnosti do majoritnej, sa nazývalo haskala. V nemeckom prostredí bol jej najvýraznejším predstaviteľom židovský filozof Moses Mendelssohn (1729 – 1786). Jeho dielo Faidión alebo o nesmrteľnosti duše (1767) mu prinieslo akceptáciu v nežidovských pruských akademických kruhoch. V berlínskych salónoch sa stal „hovorcom“ nemeckej židovskej komunity, čo sa prejavilo aj v zmenenom postoji mnohých nemeckých intelektuálov k židom. Okolo roku 1770 už myšlienky haskaly prenikli aj do prostredia nemeckých židovských komunít. Mendelssohn požadoval modernizáciu judaizmu – zrovnoprávnenie žien, obmedzenie právomoci rabínov a náboženských inštitúcií, získanie aj sekulárneho vzdelania a hlavne asimiláciu židov do nemeckej spoločnosti osvojením si nemčiny. Svoje názory uverejnil v diele Jeruzalem alebo o náboženskej moci a židovstve (1783). A aby dostal nemčinu do židovských rodín, vydal Bi’ur (1783) – nemecký preklad Piatich kníh Mojžišových so svojím nemeckým komentárom. Kniha bola vytlačená hebrejským písmom, pretože židia latinkou nečítali.

V roku 1869 vznikla v Berlíne prvá reformovaná náboženská obec. Prejavy modernistického myslenia sa prejavili v liturgii a v usporiadaní synagógy už začiatkom 19. storočia. Bohoslužby sa skrátili a prebiehali popri hebrejčine aj v miestnom jazyku. Počas nich sa využíval hudobný sprievod – organ, spevácke zbory –, čo ortodoxia neakceptuje. Zaviedlo sa zmiešané sedenie pre ženy aj mužov, bima (stôl, na ktorý sa kladie Tóra) sa umiestnila dopredu pred schránku na uloženie Tóry (aron ha kodeš) – teda nie do stredu, ako je zvykom v ortodoxných synagógach. Hlavné zmeny nastali vo vzťahu k židovskej literatúre a praktizovaniu judaizmu. Odmietal sa doslovný výklad Tóry – nezodpovedal už požiadavkám doby (dietetické príkazy, zákaz práce počas šabatu a pod.) a rabínskej literatúre (Talmud a jeho výklady) už nepriznávali božský pôvod. Z modlitieb sa vytrácala aj viera v návrat Mesiáša. Zmeny prebehli najprv v nemeckých krajinách a vo Francúzsku. Prvá takáto synagóga bola založená v roku 1810 v nemeckom Seesene a v roku 1818 v Hamburgu.

V poľskom prostredí na Mosesa Mendelssohna nadviazali napr. Mendel Levin (1750 – 1823) a ďalší maskilim a myšlienky nemeckej haskaly prenášali aj do poľských šľachtických salónov. Za zrovnoprávnenie sa boli ochotní vzdať židovských tradícií, proti čomu zásadne vystupovali práve haličskí chasidi, ale aj predstavitelia tradičného rabínskeho judaizmu reprezentovaní už spomenutým Gaónom z Vilna. V otázke odporu proti tzv. Berliňákom sa dokázali spojiť obidva prúdy rabínskeho judaizmu – mitnagdim s chasidim. (Podobnú skúsenosť z uvedeného obdobia máme aj z územia dnešného Slovenska.) Haskala sa šírila hlavne vo veľkých mestách, kde bola medzi židmi rozšírená znalosť nemčiny – napr. vo Varšave (Poľsko), Vilniuse (Litva), v Rige (Lotyšsko), Odese (Rusko). Tiež aj v Haliči za vlády Jozefa II., ktorý sa silou svojej autority, emancipačných zákonov a zriaďovaním škôl s vyučovaním všeobecných predmetov snažil zmeniť spôsob života tradičných židovských komunít. Komunikačným jazykom tohto prostredia bol (východný) jidiš, ktorý maskilim povýšili na kultúrny jazyk a v ktorom vydávali aj svoje diela.

Tradičný rabínsky judaizmus sa vymedzil a označil za „ortodoxný“ v reakcii na vznikajúce reformné prúdy v európskych (aškenázskych) židovských náboženských obciach, ktoré reagovali na haskalu a tiež aj na spomenuté emancipačné právne úpravy jednotlivých štátov/monarchií.

Tento prúd udržiava spôsob života a praktizovanie judaizmu ako pred „otvorením geta“. Nepolemizuje o božskom pôvode Tóry, jej 613 micvot (príkazov) považuje za večné a nemenné. Rovnaký postoj zaujíma aj k Talmudu, halache a ostatným dielam rabínskej literatúry. Judaizmus neprispôsobuje požiadavkám modernej doby, aplikuje micvot aj v najkomplikovanejších podmienkach. Opiera sa o 13 článkov viery rabiho Maimonidesa z 12. storočia a Šulchan aruch (Prestretý stôl) – praktickú príručku halachického práva spísanú Jozefom Karom zo 16. storočia. Súčasťou učenia je aj viera v návrat Mesiáša (Mašiach – pomazaný), obnovu židovského kráľovstva po jeho príchode, postavenie tretieho chrámu a obnovenie obetí.

Náboženské vzdelanie je primárne určené mužom. Budúci rabíni študujú Talmud a ďalšiu rabínsku literatúru v ješivách – rabínskych učilištiach. Chlapcov z ortodoxných komunít zvyknú vzdelávať iba v náboženskej/rabínskej literatúre (existujú však mnohé výnimky). Po dovŕšení pohlavnej dospelosti v 13 rokoch absolvujú rituál bar micva – syn príkazu (sú prvýkrát v synagóge vyvolaní k predčítaniu z Tóry), sú považovaní za nábožensky dospelých a súčasťou minjanu. Od tohto momentu majú počas svojho života povinnosť dodržiavať 613 micvot, pravidelne sa modliť, navštevovať synagógu a celoživotne sa nábožensky vzdelávať. Ženy sú od tohto záväzku oslobodené – majú iný režim. Ich povinnosťou je viesť židovskú domácnosť, starostlivosť o rodinu, usmerňovať deti k židovskému spôsobu života. Aj keď menej ako muži, v minulosti boli vzdelávané viac ako ich kresťanské susedky. Dnes je ich vzdelávanie samozrejmou súčasťou každodenného života. Nepočítajú sa však do minjanu a nie sú vyvolávané k predčítaniu z Tóry - alija Tora. Tento smer sa nepresne nazýva aj „ultraortodoxia“. Židia, ktorí sú jeho súčasťou, sa označujú ako charedim („zbožní“). V dnešnej dobe žijú v niekoľkých komunitách na svete – napr. Mea Šearim (Jeruzalem), Bnej Brak (Tel Aviv), New Jersey (USA). Tvoria asi 5 – 10 % svetovej židovskej populácie.

Reakciou na emancipáciu židov prebiehajúcu v prostredí dnešného Slovenska (a Uhorska) bolo pôsobenie Mošeho Schreibera, známeho ako Chatam Sofer (1762 – 1839). Jeho osobnosť sa dodnes teší úcte (nielen) v židovských komunitách naprieč kontinentmi. Zanechal po sebe rozsiahle dielo v podobe komentárov Tóry a Talmudu, responzá, ktoré vyšli v piatich zväzkoch (Še’elot u-tšuvot Ha-Chatam Sofer, Responzá Chatama Sofera) a spolu s komentármi tvoria súčasť štúdia v ortodoxných ješivách. Okrem nich zanechal tri zväzky kázní (Derašot ha Chatam Sofer) či poetické diela. Všetky vyšli knižne až po jeho smrti. V Pressburgu pôsobil ako hlavný rabín (33 rokov) od roku 1806. Tu sa stretol s názorovo rôznorodou komunitou, ktorá sa pohybovala od tradičnej náboženskej praxe po učenie Mošeho Mendelssohna (haskala). Moše Schreiber sa postavil za zachovanie tradičného judaizmu, odmietal židovskú emancipáciu a tiež Medelssohnovu reformu. Jeho známa veta vyjadruje dodnes postoj tzv. ultraortodoxného prúdu „chadaš asur min hatorah“ (všetko nové Tóra zakazuje). V pressburskej ješive vychoval množstvo známych rabínov, ktorí do celého židovského sveta šírili jeho myšlienky, ktoré zásadne ovplyvňujú aj súčasné židovské komunity. Pressburg, dnešná Bratislava, sa aj jeho pričinením stala centrom ortodoxného rabínskeho judaizmu, kým susedná Budapešť centrom tzv. neologického prúdu.

Teoretický základ reformovaných smerov judaizmu sa začal formulovať o niečo neskôr. Dobový diškurz medzi reformnými rabínmi a učencami sa zameriaval na otázky, akým spôsobom, ako rýchlo a do akej miery reformovať judaizmus. Filozofické a teologické debaty spôsobovali napätie a hádky medzi rabínmi a tiež vo vnútri židovských náboženských obcí. Názorovo sa tieto úvahy pohybovali od krajného konzervativizmu až po extrémny liberalizmus. Rôznorodú názorovú škálu reprezentujú štyria rabíni pochádzajúci z nemeckého a česko-nemeckého prostredia. Všetci okrem tradičného vzdelania v ješive získali aj univerzitný diplom zo sekulárnej univerzity. Predstaviteľ Samson Rafael Hirsch (1808 – 1888) formuloval základy teologického konzervativizmu, Samuel Holdheim (1806 – 1860) a Abraham Geiger (1810 – 1874) zasa rozpracovali extrémny teologický liberalizmus. Česko-nemecký rabín Zachariáš Frankl odmietol „dogmatické postoje“ Hirscha a extrémny liberalizmus Holdheima a Geigera. Snažil sa nájsť strednú cestu medzi obidvoma krajnými názormi.

Uvedení rabíni sa zaslúžili o vytvorenie troch hlavných reformovaných prúdov, ktoré sa formovali v západnej a strednej Európe na sklonku 19. storočia. Ide o neoortodoxný (dnes Modern Orthodox Judaism), konzervatívny a reformný (liberálny, progresívny) judaizmus. V súčasnosti sa ich inštitúcie nachádzajú prevažne v USA a v Spojenom kráľovstve. Uvedené prúdy sa vnútorne členia na množstvo ďalších frakcií.

Neoortodoxný judaizmus je modernou alternatívou k ortodoxnému judaizmu. Samson Rafael Hirsch (1808 – 1888) sa svojím prístupom (hľadanie prienikov medzi rabínskym judaizmom a modernou západnou civilizáciou) snažil osloviť ortodoxných židov, ktorí považovali akúkoľvek zmenu tradície za neakceptovateľnú. Tvrdil, že reformu potrebujú židia a nie judaizmus. Odmietol kritické biblické štúdiá a nespochybňoval božské zjavenie Tóry, Talmudu a rabínskej literatúry. Na druhej strane vítal vplyv svetskej kultúry, znalostí a vedeckého poznania na judaizmus – tvrdil, že židom môžu uľahčiť aplikáciu 613 micvot v bežnom živote. Aj preto podporoval sekulárne vzdelávanie mužov aj žien s tvrdením, že radikálna reforma nie je nevyhnutná a je možné jej predchádzať práve správnou edukáciou. V súčasnosti je rozšírený najmä v USA a v Izraeli.

Extrémne liberálnym pohľadom na judaizmus (reformovaný/progresívny/liberálny judaizmus) sa vo svojej dobe vyznačovali nemeckí rabíni Samuel Holdheim (1806 – 1860) a Abraham Geiger (1810 – 1874). Holdheim reagoval na spoločenské a politické zmeny, ktoré zasahovali do spôsobu života komunít. Tvrdil, že zmenám treba prispôsobiť aj náboženské právo (Tóra, 613 micvot), a to aj vtedy, ak židia Tóre pripisujú božský pôvod. Za najdôležitejšie a hodné ponechania považoval učenie a etiku judaizmu. Geiger zastával podobný názor – Tóru považoval za ranné štádium zjavenia, ktoré však reaguje na vývoj ľudskej spoločnosti. Talmud pokladal za dielo rabínov a kládol dôraz na kritické štúdiá nielen rabínskej literatúry, ale aj Tóry. Judaizmus považoval za historické náboženstvo. Kritický postoj mal napr. aj k praktizovaniu obriezky a dodržiavaniu kašrutu (rituálneho stravovania), ktoré považoval v modernej dobe za prežitok. Postavenie žien sa v liberálnom judaizme chápe úplne rovnocenne aj v náboženskom živote a vo vzdelávaní – ženy majú v synagóge rovnaké práva a povinnosti – od roku 1942 vykonávajú aj funkciu rabínky.

Konzervatívny judaizmus tvorí kompromis medzi ortodoxným a liberálnym prúdom. Spája tradičný judaizmus s moderným historicko-kritickým prístupom, ktorý presadzoval jeho zakladateľ rabín Zachariáš Frankel (1801 – 1875). Akceptuje zjavenú autoritu Tóry a Talmudu, ale povoľuje drobné zmeny, ak neprotirečia zákonu. V kašrute povoľuje malé úľavy, minjan (10 nábožensky dospelých osôb potrebných na konanie verejnej bohoslužby) akceptuje aj ženy. Od 70. rokov 20. storočia pôsobia aj ako rabínky.

Špecifikom uhorského prostredia bolo vytvorenie troch prúdov nesúcich odlišné pomenovania. V roku 1868 bol uhorským ministrom školstva zvolaný kongres predstaviteľov uhorských židovských náboženských obcí do Budapešti. Cieľom ministerstva bolo vytvoriť konsenzus ohľadom náboženského rítu a rozhodnúť o vytvorení jednotnej náboženskej platformy pre judaizmus v rámci uhorskej časti monarchie. Medzi ortodoxnými a liberálnejšími rabínmi však nedošlo k zhode. Výsledkom kongresu bolo rozštiepenie tradičného rabínskeho judaizmu na niekoľko prúdov, ktoré boli v krátkom čase uznané štátom. Od ortodoxného prúdu sa priamo na kongrese odčlenil tzv. kongresový/neologický judaizmus (štátom uznaný v r. 1869). Dnes by sme ho mohli prirovnať ku konzervatívnemu judaizmu. Tretí prúd, nazvaný status quo ante, bol legislatívne potvrdený v roku 1872. Ako vyplýva už z názvu („stav ako predtým“), status quo ante konzervoval judaizmus v židovských obciach v stave, v akom sa nachádzali pred kongresom. Išlo o ortodoxnú formu judaizmu s (prípadnými) jemnými modernizačnými zmenami v lokálnej praxi (miestny minhag). Status quo obce zároveň odmietali prijať závery budapeštianskeho kongresu.

Popri zmienených náboženských smeroch sa v 90. rokoch 19. storočia v západnej Európe vyprofiloval politický smer sionizmus reprezentujúci židovský nacionalizmus. Bol reakciou na európsky nacionalizmus 19. storočia, ale aj antisemitizmus, vplyv modernity na židovské komunity a ich každodenný život, prebiehajúcu sekularizáciu či potrebu zachovať židovské identity. Jeho duchovným otcom bol Theodor Herzl (1860 – 1904). Má sekulárnu aj náboženskú podobu. Svoje ambície opäť obnoviť vlasť pre všetkých židov sa sionistom podarilo naplniť až v roku 1948 založením Izraelského štátu.