Zdravie, lekárstvo a hygiena v období stredoveku

Zdravie, lekárstvo a hygiena boli vždy pevnou súčasťou každej civilizácie v dejinách. Epocha európskeho stredoveku nebola v tomto ohľad žiadnou výnimkou. Práve preto je poľutovaniahodné, že toto dlhé tisícročné obdobie, ktoré navyše zahŕňa tri rozmanité civilizácie (latinskú, byzantskú a arabskú), nemá v historickom povedomí patričné postavenie. Výsledkom je teda povrchné povedomie, ktoré predstavuje stredoveké lekárstvo a starosť o telesné zdravie ako dobu úpadku a stagnácie vypĺňajúcu “dieru” medzi idealizovaním obdobia staroveku na jednej strane a renesančnej doby na strane druhej. Hlavnou príčinou tohto neutešeného stavu je veľmi nízka úroveň spracovania problematiky lekárstva, zdravia a hygieny v stredoveku, keďže drvivá väčšina dobových lekárskych spisov stále nebola dostatočne spracovaná, zanalyzovaná a sprístupnená širšiemu okruhu recipientov. Napriek týmto limitom sa v posledných desaťročiach historikom podarilo očistiť negatívny obraz stredovekej medicíny a aspoň čiastočne odkryť jej skutočné charakteristiky bez stereotypov a neskorších nánosov mechanicky prebraných od čias osvietenstva.

Fázy stredovekého lekárstva a ich najvýznamnejší predstavitelia

Dejiny stredovekého lekárstva sa tradične zvyknú deliť na niekoľko fáz: obdobie neskorej antiky, raný stredovek, obdobie lekárskej školy v Salerne, post-salernitánske obdobie, čas ranej renesancie. Podobným spôsobom sa delia aj jednotlivé fázy vývoja medicíny v byzantskom a arabskom prostredí. Tak ako v iných oblastiach vedenia aj v medicíne sa v latinskom stredoveku uchovávali základy lekárskeho poznania z antiky, ktoré sa postupne dopĺňali poznatkami preberanými z byzantského a arabského prostredia. Výstižným príkladom je mních Notker II. († 975) pôsobiaci v kláštore sv. Havla v St. Gallen, ktorý bol nie len lekárom, ale popri tom sa preslávil ako básnik, maliar a skvelý učiteľ. Notker bol nesmierne erudovaným lekárom, ktorý ovládal lekárske poučky, dokonale poznal lieky aj protijedy a svoje vedomosti staval na hippokratovskej diagnostike. Podľa dobových prameňov (Cassus sancti Galli) diagnostikoval choroby a zdravotný stav pacientov z moču a krvi. Notker určite využíval bohatú zbierku medicínskych kníh vo svätohavelskej kláštornej knižnici, kde sa nachádzalo viacero všeobecných pojedaní o medicíne, ako aj špecializované diela venované telesným tekutinám, či uroskopii.

Vývoj lekárskeho poznania a zdravovedy bol v stredoveku od raných storočí zvlášť spätý s južnou časťou kontinentu. Významné postavenie malo mesto Salerno a jeho slávna lekárska škola, kde sa uchovávali poznatky z minulosti a zároveň sa pracovalo na nových lekárskych postupoch postavených na nových poznatkoch, ako aj vďaka prekladom gréckych a arabských diel. Symbióza latinskej, byzantskej a arabskej civilizácie bola charakteristickou pre južnú Európu, a práve preto vznikali najvýznamnejšie práce práve na území Itálie, Španielska a južného Francúzka. Vo vrcholnom stredoveku sa medicína inštitucionalizovala aj na novovzniknutých lekárskych fakultách na univerzitách v Montpelieri či v Bologni. Popri tejto vysokej, vedeckej medicíne, existovalo v stredoveku paralelne aj ľudové, amatérske liečiteľstvo, ktoré vychádzalo z folklórnych tradícii, náboženských či magických povier, alebo z empirických skúseností takzvaného prírodného lekárstva. Ich vzájomný vzťah ako aj mieru rozšírenia týchto dvoch konceptov medzi obyvateľstvom nie ej možné podrobnejšie zrekonštruovať kvôli nedostatku spoľahlivých prameňov.

Prevládajúcim prístupom počas stredoveku bolo obnovenie vitálnej energie, teda humorálny koncept založený na teóriách antického lekára Galéna, ktorý zapísal biskup Izidor zo Sevilly v 7. storočí vo svojej encyklopédii všeobecného poznania (Etymologiae), a ktorý od neho prebrali neskorší autori. V niektorých prístupoch prevládala snaha o spojenie kresťanského náboženstva, prípadne mysticizmu s poznatkami prírodného lekárstva ako napríklad v diele mníšky a vizionárky Hildegardy z Bingenu. Inokedy sa lekári zamerali viac na symbiózou antickej medicíny, užívanie liekov a liečivej schopnosti rastlín, ako to praktizoval salernský učenec Mattheus Platearius v diele Kniha jednouchého lekárstva (1130 – 1160). V neskorom stredoveku sa objavili tendencie profesionalizovať a inštitucionalizovať postavenie lekárov, ktorí zaujímali význačné postavenie predovšetkým v rámci univerzitného sveta.

Zdravotná a hygienická situácia v strednej Európe do vzniku prvých lekárskych fakúlt

V období stredoveku sa v súvislosti so zdravím, resp. s jeho stratou a následným prepuknutím ochorenia, zásadný vplyv kresťanstva nemohol prejaviť flagrantnejšie. Ak by sme mohli generalizovať, choroba bola primárne považovaná za dôsledok hriešneho života a nedostatku cnosti. Na druhej strane zároveň predstavovala skúšku, po ktorej sa pozemské príkorie premení na následnú odmenu v podobe večného života pre tých, ktorých Boh miloval. Vzdelanosť sa skoncentrovala do tajomného a uzavretého sveta kláštorov, v ktorých mnísi zhromažďovali, opatrovali, opisovali, kontrolovali a študovali dedičstvo antického poznania. Výťah vyspelej antickej medicíny ako súčasti vzdelanosti sa v teoretickej rovine skoncentroval do kláštorných infirmárií. Tie by sme len vo veľmi prenesenom význame mohli považovať za akýsi predstupeň prvých špitálnych zariadení. Základom lekárstva zostala humorálna patológia, teda teória o rovnováhe štyroch telesných štiav, jeden z primárnych atribútov tzv. hippokratovsko-galénovskej koncepcie medicíny, ktorému sa podarilo pretrvať z antiky a neskôr hral aj významnú rolu pri budovaní akademickej medicíny. Povinnosťou stredovekého lekára (medicus, physicus, doctor medicinae alebo magister) bolo v rámci diagnostiky rozpoznať pacientovo telesné, ale i povahové zloženie. Teda to, či je sangvinik, flegmatik, cholerik alebo melancholik. Každá z tekutín mala svoju základnú vlastnosť. Podľa toho lekár vedel určiť, ktorá z telesných štiav (krv, hlien, žltá žlč a čierna žlč, resp. sanguis, flegma, cholé a melancholé) je v prevahe. V protiklade stála chirurgia ako zaznávaná manuálna činnosť. Na dlhý čas sa dostala do rúk zručným a skúseným, ale zato formálne nevzdelaným holičom/barbierom, felčiarom, ránhojičom, ktorých dopĺňali kúpeľníci (balneatores), sčasti pôrodné babice či mastičkári. Keďže išlo o „remeselníkov“, väčšina z nich sa združovala do cechov. Trvalo takmer celé obdobie stredoveku, kým začala byť chirurgia akceptovanou akademickou súčasťou. Až neskôr, a to najmä v dôsledku štúdia východných – arabských a perzských – textov sa začala plnohodnotne vyvíjať.

Taktiež anatómia – poznanie „vnútra“ ľudského tela – ktorá má markantný vplyv na udržanie zdravia jednotlivca, bola z medicíny akoby vyčlenená. Zostalo to tak do začiatku 14. storočia, teda do obdobia, keď na „scénu“ prichádzajú prví akademicky vzdelaní chirurgovia ako Mondino dei Liuzzi (ktorý v roku 1315 alebo 1316 vykonal prvú zdokumentovanú pitvu na univerzite v Bologni) či Guy de Chauliac. Zjednodušene by sme mohli konštatovať, že až do polovice 16. storočia, keď Andreas Vesalius dokončil svoje dielo De humani corporis fabrica libri septem (Sedem kníh o zložení ľudského tela), v ktorom položil základy modernej anatómie, sa táto disciplína mylne interpretovala. Napriek tomu sa medicína stala jednou z vied, ktoré bolo možné študovať na najvyšších európskych vzdelávacích inštitúciách – univerzitách. Lekárske fakulty sa na nich zakladali medzi prvými a prestížou, novátorstvom a akademickým osadenstvom medzi sebou navzájom často súperili.

Princíp kontinuálneho prechodu od kláštornej medicíny z infirmárií, vykonávanej mníchmi, až po scholastickú medicínu na najvyššej úrovni platil aj pre región strednej Európy. Nanešťastie, v tomto priestore sa nemôžeme odvolať na dostatočný materiál zo zachovaných diplomatických či naračných prameňov alebo priamo na konkrétne medicínske traktáty. Z tohto dôvodu sa v dejinách starostlivosti o zdravie a hygieny nachádza stále veľa bielych miest, ktoré treba zaplniť ďalším štúdiom pramenných materiálov. Často však nemusí stačiť ani to, keďže príslušné pramene jednoducho neexistujú.

Prvé písomné pramene

Pre oblasť stredoeurópskeho priestoru do konca 10. storočia máme k dispozícii archeologický a antropologický materiál, z ktorého sa dá určiť, akými chorobami ľudia žijúci v tomto priestore trpeli (zubné kazy, ochorenia kostí a kĺbov, infekčné ochorenia, chronické choroby, vrodené vady a prejavy ťažkej pracovnej záťaže), aké zranenia ich trápili (fraktúry, sečné a rezné rany), ako sa s nimi snažili vyrovnať (púšťanie žilou či amputácie, skarifikácie, trepanácie a iné chirurgické zákroky) alebo to, aká bola stredná dĺžka života pri narodení obyvateľov tohto regiónu. Informácie sú len parciálne. Znamená to, že ucelený obraz neexistuje. Problémom je tiež fakt, že až do 9. storočia u Slovanov prevládalo žiarové pochovávanie nad kostrovým. Tieto dáta sčasti dopĺňajú písomné pramene, predovšetkým arabských cestovateľov.Od 11. storočia pribúdajú písomné dokumenty, ktoré informujú o kláštoroch, kde sa liečiteľstvo praktizovalo. Opäť však musíme skonštatovať, že doposiaľ sa nepodarilo skompletizovať dostatok pramenného materiálu na hlbšiu analýzu.

Židovský (a zároveň arabsky hovoriaci) obchodník Ibrahim ibn Jakub (okolo 912 – 966) navštívil okolo roku 965 oblasť strednej Európy a západoslovanské krajiny. O Slovanoch sa v súvislosti s ich zdravím vyjadril, že sú medzi nimi rozšírené dve choroby, a to vredy a osýpky. Ibrahim ibn Jakub spomína i niečo, čo dnes nazývame saunou. Išlo o drevené stavby bez škár. Nerovnosti a prieduchy v nich mali byť vyplnené machom. Vo vnútri sa nachádzala kamenná piecka, ktorú bolo potrebné oblievať vodou z kade. Tí, ktorí sem prichádzali, na ovievanie používali otiepky z trávy. Ibrahim ibn Jakub dodáva, že týmto spôsobom sa Slovanom otvárali v koži póry a cícerkom sa z nich zvykol liať pot. Takto mali predchádzať vyrážkam a vredom. V tomto prípade ide o zaujímavú zmienku o efektívnej prevencii voči viacerým ochoreniam, nielen tým, ktoré ibn Jakub spomenul.

Podobnú procedúru predstavil aj ďalší islamský vzdelanec, encyklopedista a geograf Ibn Rusta, taktiež z 10. storočia. Pri opise vozov slovanských panovníkov zdôraznil aj fakt, že na podobných sa zvykli odvážať chorí a ranení. Tieto vozy mali mať štyri kolesá a v každom rohu boli vsadené pevné koly. O koly boli silnými reťazami pripevnené nosidlá vystlané brokátom, aby ten, ktorý sa na voze prevážal, nepociťoval jeho kývanie. V oblasti strednej Európy prevládala najmä magicko-animistická koncepcia liečiteľstva. Postupným prenikaním benediktínskeho rádu do oblastí strednej Európy vznikali kláštory s infirmáriami, ktoré boli určené chorým, ale i starým, deťom, nemohúcim a chudobným.

Ochrana a strata zdravia

V strednej Európe sa v súvislosti so zdravotným stavom obyvateľstva stretávame s dôsledkami mnohých klimatických či epidemických problémov (v prameňoch často nesprávne označovaných ako mor – pestis). Chorobnosť bola úzko spojená s úrodou, resp. neúrodou. Tie mali, prirodzene, priamy vplyv na obranyschopnosť organizmu. Život stredovekého človeka koreloval s cyklom hospodárskych prác a v prípade, že jeho celoročná práca vyšla navnivoč, dôsledky boli skutočne radikálne. Hladomory sa v oblasti strednej Európy napríklad v období 12. a 13. storočia vyskytli viackrát (v rokoch 1126, 1142, 1177, 1217 – 1218, 1250, 1251, 1252, 1254, 1258, 1260, 1262, 1263, 1281 – 1282). Mávali katastrofálne dôsledky, najmä na najnižšie vrstvy spoločnosti. V prameňoch boli nezriedka vykreslené pomocou drastických obrazov kanibalizmu. Na udržanie zdravia sa ľudia zvykli obrniť prvkami dávnovekej ľudovej medicíny spojenej predovšetkým s prijímaním prostriedkov vyrobených z liečivých bylín. Známe, obľúbené a vyhľadávané boli i liečivé pramene a termálne vody (aqua calida). Využívali sa i amulety, zariekania a rôzne rituály. V tomto prípade je namieste spomenúť Mastičkára zo 14. storočia.

Liečenie na úplne odlišnej úrovni, no pravdepodobne s rovnakým efektom, zasa predstavoval tzv. kráľovský dotyk. Predpokladalo sa, že na základe toho, že panovníkovi bola moc daná priamo z Božej milosti, bol požehnaný božskými schopnosťami. Jednou z nich bolo aj uzdravovanie. Touto sugestívnou „prednosťou“ sa mali pýšiť najmä anglickí (Eduard Vyznávač, Henrich II. Plantagenet, Henrich VII. alebo Mária Tudorová) a francúzski panovníci (Filip I., František I., Ľudovít XI., neskôr aj Ľudovít XV.). Liečili zväčša priložením rúk na tvár či šiju postihnutého a pri korunovácii sa im malo podariť uzdraviť aj niekoľko tisíc chorých (najčastejšie išlo o postihnutie krčných uzlín, tzv. škrofulózu, známe aj ako morbus regius). V uhorskej dynastii Arpádovcov sa vyskytlo niekoľko svätcov, ktorí mali mať podobné vlastnosti. Spomeňme napríklad prvého uhorského kráľa Štefana I. Hoci sa snaha o liečenie obyvateľov Uhorského kráľovstva traduje už počas jeho života, známy je najmä prípad, keď sa po jeho smrti z hrobu rozšírila vôňa, ktorá vyliečila všetkých chorých, ktorí sa tam nachádzali. Podľa legendy mala vôňa liečivé účinky. Panovník mal mať moc uzdraviť napríklad i malomocenstvo. Cirkevný historik, teológ a jezuita Melchior Inchofer (1584 – 1648) vo svojich Cirkevných análoch Uhorského kráľovstva napísal, že uhorskí panovníci, počnúc Štefanom I., korunováciou získali schopnosť liečiť mnohé choroby, napríklad už spomínanú škrofulózu alebo žltačku (icterus). V tomto zmysle legiend o liečení poddaných panovníkom ide s najväčšou pravdepodobnosťou o francúzsky import v súvislosti s kultom sv. Aniána v polovici 11. storočia.

Ďalší uhorský panovník Ladislav I. (1077 – 1095) mal takisto uzdravovať nevidiacich, ale aj chromých či hluchých. Podobný motív ako pri Štefanovi nájdeme tiež v súvislosti s jeho osobou, keďže podľa legendy po jeho kanonizácii získali zrak mnohí slepí, ktorí prišli k hrobu svätého Ladislava. Rovnako aj kriví, nemí, hluchí, chromí, doráňaní a ďalší chorí, dokonca bezrukí a beznohí, vyzdraveli po vzývaní jeho mena. Motív s očistením malomocného v legende nájdeme tiež.

Typické zdravotné problémy a choroby

Kulty svätých, ku ktorým sa chorí utiekali, boli silné a ľudia verili, že v prípade ochorenia sa na nich môžu obrátiť. Tí im ako odmenu za ich oddanosť pomôžu s liečbou ich zdravotných komplikácií. V stredoeurópskom priestore to boli predovšetkým svätá Ľudmila, svätý Vojtech, svätá Zdislava, svätá Anežka, svätá Hedviga alebo svätá Alžbeta, ale napríklad aj svätý Rochus z Montpellieru, patrón lekárov, špitálov a ochranca proti moru. Dodajme, že obaja vyššie spomenutí uhorskí panovníci Štefan I. i Ladislav I. boli takisto vyhlásení za svätých.

Zo známych svätcov z hľadiska našej témy spomeňme svätého Antona. Okrem rehole antonitov, o ktorej sa zmienime nižšie, sa v hagiografii jeho meno spája s ochranou pred kožnými ochoreniami. Jedným z častých zdravotných problémov v stredoveku bol tzv. ergotizmus (ignis sacer), ktorý poznáme aj pod názvom „oheň sv. Antona“. Toto pomerne rozšírené ochorenie sa vyskytovalo v celej Európe a mohlo byť dôsledkom konzumácie chleba a obilnín napadnutých parazitickou hubou (námeľom). Nakazení trpeli mučivým pocitom svrbenia a pálenia kože, hlavne v oblasti končatín, ktoré postupne odumierali, keďže sa zúžili hladké svaly, čím sa obmedzil prietok krvi. Nasledovali kŕče, gangréna a psychóza. Posledné výskumy však naznačujú, že ergotizmus sa v stredovekých prameňoch vzťahuje skôr ku gangrénam ako takým, než k dôsledkom konzumácie toxínov huby Kyjaničky purpurovej.

Lepra či malomocenstvo (Hansenova choroba) bolo ďalším ochorením, ktoré sa vyskytovalo v oblasti strednej Európy. Choroba spôsobená baktériou Mycobacterium leprae, postihujúca kožu, sliznicu a nervy, znamenala zväčša smrteľnú prognózu. Archeologické náleziská dosvedčujú, že lepra sa v oblasti Karpatskej kotliny vyskytla už v 7. storočí. Dôkazy boli nájdené na avarskom pohrebisku v medziriečí Dunaja a Tisy v oblasti dnešného Segedínu. Na základe najnovších výskumov sa na území dnešného Slovenska s leprou stretávame v polovici 11. storočia v oblasti Nitra-Selenec. Mikroskopickou analýzou sa táto choroba potvrdila u mladej, približne 18- až 24-ročnej, ženy s výrazne zmenšenými a stenčenými časťami chodidiel bez článkov prstov a s náznakmi poškodenia tvárových kostí. Z územia dnešných Čiech sú doposiaľ zdokumentované tri prípady: dieťa z Prušánok z obdobia 9. – 10. storočia a dvaja dospelí zo Žatca z konca 11. storočia. Všeobecné rozšírenie lepry datujeme od vyhlásenia prvej križiackej výpravy, ktorá bola spojená so značnou fluktuáciou obyvateľstva. Extenzia malomocenstva dosiahla svoj vrchol v období 13. a prvej polovice 14. storočia. Podľa mylných zdrojov z polovice 13. storočia a nesprávnej interpretácie prameňa, ktorý napísal istý benediktínsky mních z opátstva St. Alban menom Matthaeus Parisiensis (okolo 1200 – 1259), bolo v Európe v tomto čase až 19-tisíc leprosárií, teda zariadení, kde boli nakazení internovaní. V historiografii sa uvedená neoverená informácia vžila natoľko, že i dnes sa mnoho odborníkov na toto číslo odvoláva nielen v populárnej, ale i vo vedeckej spisbe. Napriek tomu, že výskyt lepry bol skutočne mimoriadne vysoký, číslo 19-tisíc je extrémne nadhodnotené. Jej následná klesajúca prítomnosť od 14. storočia bola pravdepodobne ovplyvnená nárastom iného infekčného ochorenia, a to tuberkulózy. Pokiaľ ide o opis tejto choroby, v dobových stredovekých prameňoch českej proveniencie z polovice 15. storočia sa dočítame, že malomocného je možné spoznať podľa toho, „žeť mu se oči i obočie ospú i vypršie a sípať mu v hrdle a máť uhry na jazyce i pod jazykom. A toto máš mezi palcem a mezi prstem na ruce, toť mu maso zmizie. A když krev púštie, když sestydne, uvrž tři zrna soli do nie, tehdyť ihned zvodnějí, a jejich duch smrdí.“ Malomocenstvo, podľa toho istého prameňa, vzniká v ľudskom tele v dôsledku rôznych situácií: „Lepra slóve mrzkost aneb malomocná nemoc, a ta se stává od mnohých neduhuov a včas od zlého povětřie a včas od zlého pitie, jakožto od hnilého vína. A včas, když se dietě narodí a bude počato ve zlé krvi, to jest, když žena má na sobě svú nemoc, aneb od svinieho masa uhřivého aneb od kozieho masa uzeného. A včas, když má žena malomocného muže, a ktož by potom s ní léhal, ten by potom byl malomocný.“ (Staročeské knihy lékařské, ed. Alena M. Černá. Brno: Host, 2006, s. 192 – 193)

Život ohrozujúcou chorobou bol tzv. tanec sv. Víta (prípadne tanec sv. Jána či tarantizmus), rozšírený najmä v nemeckých krajinách približne v období šírenia čiernej smrti. Charakteristický bol psychotickým stavom prejavujúcim sa až zbesilým pohybom pripomínajúcim extatický tanec, neskôr nazvaný ako Sydenhamov syndróm, podľa anglického lekára Thomasa Sydenhama (1624 – 1689), ktorý chorobu opísal ako prvý. Svojím názvom – nie však príznakmi – bola špecifická i tzv. uhorská choroba, resp. Morbus Hungaricus. S najväčšou pravdepodobnosťou išlo o škvrnitý týfus, ktorý sa začal šíriť od začiatku 16. storočia. Mal niekoľko rovnoznačných pomenovaní, ako napríklad febris Hungarica, Kopfweh, Ungarische Kopfkrankheit, vermis cerebri (červ v mozgu), ungarisches Fieber, febris castrensis, csömőr či hagymáz. Známa je dizertačná práca levočského rodáka Samuela Spilenbergera Theses de morbo Hungarico, napísaná v roku 1597, ktorou ukončil svoje štúdium medicíny v Bazileji.

Stredná dĺžka života stredovekého človeka pri narodení bola ovplyvnená náročnosťou každodenného života, prírodnými pohromami, násilím, nedostatkom živín, ale i vysokou dojčenskou a detskou úmrtnosťou, celkovou vyčerpanosťou ženského organizmu po viacerých pôrodoch, nedostatočnými hygienickými podmienkami a podobne. Okrem už spomenutých ochorení ľudia najčastejšie zápasili s epidémiami chrípok, ďalej s maláriou, svrabom, pravými kiahňami, brušným týfusom, hepatitídou, dyzentériou a inými črevnými bakteriálnymi infekciami, nádorovými ochoreniami alebo chorobami obehovej sústavy. U najvyšších vrstiev spoločnosti sa vyskytovala tiež dna.

Mor – epidémie a pandémie moru v strednej Európe

Najznámejším a najčastejšie spomínaným infekčným ochorením v dejinách bol zaiste mor. Mor (lat. pestis, gr. loimós, hebr. deber) sa v širšom význame používal pre označenie rôznych foriem nákazlivých chorôb. V užšom význame označuje chorobu vyvolanú baktériou Yersinia pestis (nazývanou aj ako Yersinia pseudotuberculosis subspecies pestis), ktorú roku 1894 objavil a popísal vo Švajčiarsku narodený francúzsky lekár a bakteriológ Alexander Yersin. Postihnutým osobám sa začali objavovať zdureniny lymfatických uzlín v oblasti slabín a podpazušia. Podľa týchto zdurenín hovoríme o takzvanom bubonickom, respektíve žľazovom (hľuzovom) more. Okrem toho evidujeme aj ďalšie dva typy moru – pľúcny a septický.

Morová baktéria sa primárne vyskytuje u rôznych typov hlodavcov (najčastejšie potkanov) a na nich parazitujúcich blchách, ktoré následne prenášali nákazu na ľudí. Blchy, ktoré nasajú infikovanú krv hlodavcov, dostanú do tela i baktérie, ktoré sa v ich tráviacom trakte množia natoľko, až ho napokon úplne upchajú. V dôsledku tohto procesu hladujúca blcha nedokáže sať ďalšiu krv a pri najbližšej možnej príležitosti vyhľadáva nového hostiteľa. Po úplnom upchatí tráviaceho traktu navyše dochádza k tomu, že blcha vyvráti jeho obsah do krvi obete. Spolu s ním potom putujú do jej tela aj tisíce morových baktérií. Po zdurení uzliny začínajú hnisať a vytvárať vredy (bubóny), pričom v ťažších prípadoch dochádza k otrave krvi a následnej smrti v priebehu niekoľkých dní.

Justiniánsky mor

Prvou celoeurópskou písomnými prameňmi jednoznačne doloženou pandémiou bol takzvaný Justiniánsky (Justiniánov) mor, nazvaný podľa východorímskeho cisára Justiniána (527 – 565). Jeho prepuknutie mohlo súvisieť s klimatickými zmenami, ku ktorým došlo v polovici 30. rokov 6. storočia. Za ich pôvodcu sa považuje buď mohutná erupcia sopky, alebo náraz kométy či asteroidu. Vo vzduchu sa objavila akási hustá a suchá hmla, ktorá znížila intenzitu slnečného žiarenia. Krátkodobo sa značne ochladilo, čo spôsobilo na mnohých miestach pokles úrody a hlad. Tieto klimatické zmeny okrem iného mohli spôsobiť migráciu morom nakazených hlodavcov zo strednej Afriky. Spoločne s nimi putovali aj blchy, ktoré s krvou nasali a prenášali morovú baktériu. Pozdĺž východného afrického pobrežia sa tieto hlodavce dostali v polovici júla roku 541 po Kr. na lodiach do egyptského mesta Pelusion vo východnej časti nílskej delty. Odtiaľ sa nákaza začala rýchlo šíriť po celej Východorímskej ríši i za jej hranicami – pozdĺž Stredozemného mora. Do roku 544 po Kr. tiež zasiahla oblasti blízkeho Východu i západnej Európy. Od druhej polovice 6. storočia sa v oblasti najmä východného Stredomoria a Blízkeho východu stal mor endemickým. Do polovice 8. storočia sa vyskytlo okolo osemnásť pramenne doložených väčších či menších epidémií, hoci pravdepodobne nie všetky vyvolala morová baktéria. Oblasť strednej Európy nebola zrejme vážne zasiahnutá Justiniánskym morom i ďalšími vlnami do pol. 8. storočia. Písomné pramene sa o existencii tejto nákazy síce nezmieňujú, na druhej strane sa DNA morovej baktérie našla v kostrových pozostatkoch z oblasti dnešného Bavorska (v lokalitách Aschheim, Altenerding, Dittenheim, Petting, Unterthürheim a Waging).

Čierna smrť (morová pandémia v rokoch 1348 – 1351)

Druhou veľkou celoeurópskou morovou pandémiou bola takzvaná Čierna smrť (1348 – 49). Predchádzala jej takzvaná malá doba ľadová, v dôsledku ktorej sa na počiatku 14. storočia citeľne ochladilo. Studené a vlhké letá (najmä v rokoch 1315 – 1322) spôsobili v Európe neúrodu a vyvolali hlad a následné oslabenie tamojšej populácie. K rozšíreniu morovej nákazy došlo pravdepodobne v strednej Ázii, bezpečne ju možno doložiť od roku 1347 v oblasti severného okraja Kaspického mora, Azovského mora a nakoniec severného pobrežia Čierneho mora. Na jar roku 1347 prepukol mor v tábore mongolského chána Džanibega, ktorý v tom čase obliehal janovské mesto Kaffa (dn. Feodosija na Krymskom polostrove). Do samotného mesta sa nákaza dostala prostredníctvom mŕtvych Mongolov, ktorých telá vystreľovali ich spolubojovníci cez hradby pomocou katapultov. V lete roku 1347 sa mor rozšíril na južné pobrežie Čierneho mora až do Konštantínopola. Prostredníctvom janovských námorníkov následne do Itálie. V priebehu rokov 1348 – 1351 postihla predovšetkým oblasti západnej Európy (Itália, Francúzsko, Anglicko, Rímsko-nemecké cisárstvo a ďalšie štáty).

Čierna smrť a stredná Európa

Epidémia čiernej smrti, ktorá zasiahla celú Európu v polovici 14. storočia, mala katastrofálne demografické a následne sociálno-ekonomické konzekvencie. Niektoré oblasti zasiahla tak deštrukčne, že ich takmer vyľudnila. Najviac zasiahnuté boli mestské oblasti s vysokou aglomeráciou (napríklad Florencia). V historiografii prevláda názor, že morová pandémia v polovici 14. storočia si vyžiadala úbytok obyvateľstva od 25 do 60 percent, čo, prirodzene, záviselo od konkrétnych geografických oblastí. Prevažná väčšina obetí však pochádzala zo západnej a severnej časti Európy. Územia Uhorska sa pravdepodobne pandémia v 14. storočí až tak veľmi nedotkla. Predpokladá sa, že straty počas tohto obdobia pokrývali približne 10 percent z celkového odhadovaného počtu okolo dvoch miliónov osôb. Veľká morová pandémia z rokov 1347 – 1351 zasiahla strednú Európu len okrajovo. Dôvody mohli spočívať v menšej hustote osídlenia (hoci obdobie 14. storočia znamenalo z pohľadu stredoeurópskych monarchií ekonomickú a demografickú konjunktúru). Vypuknutie moru v Neapoli na jar roku 1348 prinútilo uhorského kráľa Ľudovíta I. z Anjou prerušiť svoje italské ťaženie. Roku 1349 sa mor rozšíril aj v Uhorsku. V septembri mu podľahla Ľudovítova mladá manželka, dcéra českého kráľa Karola IV. Aj samotný Ľudovít takisto na mor ochorel avšak na rozdiel od svojej manželky nákazu prežil. České kráľovstvo rovnako tak epidémia vážne nezasiahla, postihla však Moravu a najmä jej centrum Brno, ktoré zostalo prakticky vyľudnené. Rovnako tak nebolo vo väčšej miere zasiahnuté ani Poľsko. Najviac boli postihnuté oblasti dnešného Rakúska, v ktorých mor dosiahol svoj vrchol roku 1349. Vážnejší dopad morovej epidémie v strednej Európe spôsobili jej opakované vlny: v Uhorsku (1360 a 1380), v Čechách (1356 – 1363 a 1380 – 1381). Rozšírenie morovej nákazy malo okrem ekonomických a demografických faktorov dopad aj na mentalitu a správanie vtedajšej populácie. Z oblasti rakúskych krajín sa roku 1348 rozšírilo do Poľska, Čiech, Uhorska ale aj západoeurópskych krajín a roku 1348 kajúcne hnutie flagelantov, ktorí sa po prvýkrát objavujú už v druhej polovici 13. storočia v Itálii. Ich procesie, náboženské piesne a očakávania konca sveta prispievali nepriamo k vzrastu protižidovských nálad a pogromov, ktoré sa do strednej Európy šírili najmä z oblasti nemeckých krajín. Prenasledovanie Židov v strednej Európe však bolo len ojedinelé. V Uhorsku boli oficiálne vyhnaní kráľom Ľudovítom z Anjou roku 1360, avšak toto nariadenie platilo len do roku 1364. Vyhnaní Židia z oblastí dn. Nemecka sa usadili najmä v Poľsku v dôsledku ústretovej politiky poľského kráľa Kazimíra (privilégium z roku 1344). V 15. storočí sa mor vyskytoval v oblasti strednej Európy vo viacerých miestach, epidémie mali však skôr povahu lokálnu. V Uhorsku sa nákaza šírila najmä z oblasti Balkánu v dôsledku protiosmanských vojen. V Čechách sa mor vyskytoval v rokoch 1403 – 1406, 1414 – 1415 (ktorý zrejme prispel k zradikalizovaniu prívržencov Jána Husa). Vo väčšej miere potom najmä v roku 1439, v menšej v rokoch 1445, 1451, 1463 – 1464, 1473, 1482 – 1483. Ochoreniam bolo možné predchádzať rôznymi spôsobmi. Alternatívou bolo napríklad spracovávanie odborných životospráv, ktoré sa súhrnne nazývajú regimina sanitatis. Časovo, ale i materiálne si ich mohli dovoliť iba najvyššie vrstvy spoločnosti, ktoré si ich nechali vytvoriť na mieru.

Regimina sanitatis

Tzv. regimina sanitatis boli osobné zdravovedy alebo životosprávy, ktorých podstatu tvorilo „šesť neprirodzeností“ (sex res non naturales), teda šesť vecí, s ktorými sa človek nenarodil. Boli mu dané prírodou a inými vonkajšími okolnosťami. Išlo o aer, esca, motus et quies, replecio et inanicio, somnus et vigilia a ira et accidencia animae, v preklade: prostredie a vzduch, výživa, pohyb a odpočinok, napĺňanie a vyprázdňovanie, spánok a bdenie a psychické rozpoloženie, resp. emócie. Nevýhodou regimín bol fakt, že ich vypracovanie si nemohol dovoliť každý, len tí najsolventnejší. Zväčša iba tí mohli zaplatiť lekárovi, ktorý sa uvedenou problematikou zaoberal. Pod prvým termínom aer si môžeme predstaviť celkovo „životné prostredie“ od vzduchu, ktorý dýchame, až po rozmiestnenie objektov na oblohe. V čase, keď sa v Európe rozšíril mor, verilo sa, že tzv. miasma, teda ovzdušie plné choroboplodných zárodkov, ktoré spôsobuje nákazu, je možné eliminovať a filtrovať určitými rastlinami a bylinami. Esca, resp. strava, obživa či výživa, bola nemenej dôležitá a zaraďujeme pod ňu aj nápoje. Bola základom dietetiky, pretože zostavenie diétneho jedálneho lístka pre chorú osobu bolo významnou súčasťou lekárskeho povolania. Motus et quies predstavoval vyvážený pomer medzi pohybom a odpočinkom, ktorý mal ďalekosiahle dôsledky. Replecio et inanicio, ktoré vyjadrujú základné telesné potreby, boli v strede záujmu taktiež od hippokratovských čias. Humorálna patológia stála na harmonizovaní telesných štiav. Ak sa narušila ich rovnováha a nastala tzv. dyskrázia, vznikol zdravotný problém. Vyprázdňovanie súviselo i s dávením, pohlavným stykom, menštruáciou, ale napríklad aj s kašľom, ktorý bol považovaný za prirodzenú formu vylučovania škodlivých látok. Somnus et vigilia úzko súvisia s kategóriou motus et quies a boli takisto nepostrádateľné pri tvorbe stredovekých regimín. Posledná kategória, ira et accidencia animae, ktorú by sme mohli nazvať emóciami, bola spojená s najrozličnejšími formami duševného rozpoloženia, ako smútok, melanchólia, ale i radosť. Regimina sanitatis boli určené buď konkrétnej osobe, ktorej autor prinášal vhodné lekárske rady na liečenie špecifických chorôb a neduhov, alebo mali charakter všeobecného pojednania pre širší okruh recipientov, prípadne mali zaujať pozornosť mecenášov ochotných zaplatiť autorovi za dobé lekárske rady. Tretím druhom boli takzvané diktaminá, teda cvičné spisy určené na osvojenie si teórie univerzitnými študentami medicíny. Regimina sa objavovali v každom kúte stredovekej Európy, niekoľko príkladov sa zachovalo aj z prostredia strednej Európy. Ako príklad môže slúžiť Regimen sanitatis uložený vo vatikánskom kódexe, ktorý bol na začiatku 15. storočia napísaný rektorom kutnohorskej školy Jánom, absolventom lekárskej fakulty v Montpelieri a v Bologni. Dielo je adresované uhorskému kráľovi Žigmundovi Luxemburskému, ktorý ako brat českého kráľa Václava IV. často pobýval v Čechách a neskôr sa stal aj českým panovníkom. Jánov Regimen je formulovaný v dobovom duchu, ktorý rozvíjal paralely medzi úlohu panovníka a lekára v spoločnosti. Tak ako kráľ má byť zodpovedným ochrancom všetkých svojich poddaných, lekár má byť zodpovedný za zdravotný stav svojho kráľovského pacienta. Vo svojom spise Ján odporúča zásady životosprávy, stravovania a starostlivosti o telo, ktoré Žigmundovi zaručia zdravie a dobrú kondíciu aj do nasledujúcich rokov jeho života.

V stredoeurópskom kontexte patril k najvýznamnejším lekárom majster Albík z Uničova (1358 – 1427), ktorý pôsobil v Českom kráľovstve, ale aj v Uhorsku. Albík bol nie len osobným lekárom panovníkov (Václava IV., Žigmunda Luxemburského), ale aj univerzitným majstrom, pražským arcibiskupom, a preslávil sa prípravou vlastných liekov či napísaním spisu Compendium medicale. S regiminami nepriamo súvisí aj ďalšia kategória, a to hygiena. Spoločné majú najmä to, že bežný mestský, ale i vidiecky obyvateľ s ňou neprichádzal bežne do kontaktu a bola doménou (ak vôbec) vyšších vrstiev spoločnosti.

Hygiena, kúpele a kúpeľníctvo

Okrem správnej životosprávy, primeranej diéty či potreby zdravého pohybu kládli stredovekí lekári dôraz na osobnú hygienu. Kúpele a kúpeľníctvo predstavovali značnú časť lekárskych pojednaní a odporúčaní. Prirodzene v stredoveku kúpeľníctvo nedosahovalo význam a všeobecné rozšírenie, na aké sme zvyknutí z obdobia antickej rímskej ríše. Napriek tomu, ani po páde Rímskej ríše na západe nedošlo k úplnému zániku kultúry kúpania, ako dosvedčuje svedectvo kňaza a básnika Sidonia Apollinara (koniec 5. storočia). Platí to predovšetkým pre územia patriace do karolovskej Franskej ríše. Tam museli mať všetky paláce kúpele so studenou aj teplou vodou, v niektorých prípadoch to platilo aj pre kláštory (St. Denis, Corbie). Dokonca aj karolovskí panovníci mali stanovený “kúpací deň”, ktorým bola spravidla sobota, keď sa poumývali a vymenili si oblečenie.

Vo vrcholnom a neskorom stredoveku narastal počet zariadení majúcich kúpeľnícke vybavenie. Boli súčasťou veľkých pánskych sídiel, ale existovali aj verejné a parné kúpele. V Paríži je na konci trinásteho storočia doložených 26 kúpeľníkov a vieme, že kúpele bol otvorené každý deň s výnimkou nedele. Okrem miesta stretnutí, zábavy a rozličných potešení, boli kúpele v stredoveku miestom očisťovania, osobnej hygieny, ale aj udržovania zdravého životného štýlu. Účelom kúpania sa bolo nielen zbaviť sa telesných nečistôt, ale aj starosť o vnútorné telesné orgány. Do vaní sa pridávali voňavé a liečivé byliny, ktoré mali pod dohľadom lekára poskytnúť pacientovi požadovanú úľavu. Pobyt v kúpeľoch regulovali presné predpisy, ktoré tiež stanovovali hygienické štandardy a rozlišovali medzi studeným, teplým, či horúcim kúpeľom podľa špecifických potrieb každého pacienta. S kúpaním boli úzko spojené aj masáže a rozmanité zdraviu prospešné zábaly. Hygiena bežného obyvateľstva strednej Európy bola v období stredoveku na veľmi nízkej úrovni. Nesúviselo to len s tým, že duchovná čistota bola nadradená telesnej, skôr za to mohol fakt, že ju ľudia jednoducho nepokladali za dôležitú. Komplikáciou mohlo byť aj hľadanie zdroja vody, keďže jej dostupnosť v mestách nebola vždy dostatočná. Ak sa mesto nenachádzalo priamo pri vodnom zdroji, obyvateľom zostávali na používanie jedine studne (prípadne cisterny). Kanalizácia neexistovala a v mestách, ktorých budovy sa nachádzali v úzkych rozostupoch (najmä v blízkosti hradieb) od seba, sa nezriedka choval aj dobytok či hydina. Používali sa suché záchody, ktoré bolo zakázané hĺbiť v blízkosti zdrojov pitnej vody. Ak boli studne vybudované na nevhodnom mieste, mohli byť zdrojom rôznych nákaz, keďže sa do nich cez spodnú vodu dostávali nečistoty a exkrementy spôsobujúce týfusové ochorenia alebo v neskoršom období choleru. Prvým vodovodom v oblasti banských miest na dnešnom území Slovenska bol až (ešte i dnes slúžiaci) kamenný turčekovský vodovod, ktorý dali postaviť Thurzovci v druhej polovici 15. storočia. Nasledoval vodovod v Kežmarku, Banskej Bystrici či v Bardejove a Prešove (1527), ktoré vznikli koncom 15. a začiatkom 16. storočia.

Obyvateľov miest v súvislosti s hygienou potravín trápilo aj staré a pokazené mäso či pečivo. V roku 1376 v Bratislave vyšlo nariadenie pre mäsiarov a pekárov a hlavne v súvislosti s mäsovými výrobkami sa začalo viac dbať o ich vyššiu kvalitu a nezávadnosť. Prísažný ako člen mestskej rady mal dohliadať na potraviny a na dobytok, ktorý bol určený na porážku. Na zabíjanie dobytka boli v mestách zakladané osobitné bitúnky. V Norimbergu vznikol bitúnok (Schlachthaus, resp. Schlachbrücke) už v 14. storočí na rieke Pegnitz, do ktorej stekala krv zo zabitého dobytka. Tam putoval aj ostatný odpad zo spracovania mäsa. Hoci to dnes už pochopí málokto, v období 14. a 15. storočia panovalo presvedčenie, že ide o vec všeobecnej hygieny. Podobné bitúnky vznikli aj v Beckove v roku 1389 či v Banskej Bystrici (pred rokom 1545) na rieke Hron. Tu vznikla celá mäsiarska štvrť.

Banská Bystrica disponovala aj mestskými kúpeľmi (balneum commune, resp. Badstube), ktoré boli vybudované už v 15. storočí. V roku 1500 staré kúpele, ktoré patrili ku kráľovskému domu, zničil požiar, a preto bolo potrebné postaviť nové. V Banskej Štiavnici sa kúpele v písomných prameňoch nachádzajú ešte skôr – v druhej polovici 14. storočia. Kúpele na území dnešného Slovenska boli tiež v Bardejove, Košiciach, Prešove, Sabinove, Zvolene, Trnave či v Bratislave. Často boli súčasťou špitálnych komplexov, napríklad v Bratislave (ad stubam balnearem cum una camera, que adheret stube cum omnibus utilitatibus), v Hlohovci či v Bardejove.

Kúpanie a umývanie v domácnostiach sa s najväčšou pravdepodobnosťou obmedzovalo na najnevyhnutnejšie situácie a nepatrilo k primárnym potrebám obyvateľstva. Práve mestské kúpele boli v chladnejších častiach roka jedinými zariadeniami na dôkladnú telesnú očistu. Mestá si zriaďovali kúpele zväčša na svoje vlastné náklady.

Kláštorná medicína

Spôsob, akým sa „tí, ktorí liečili“ stavali k „tým, ktorí boli liečení“, sa vyvíjal storočia pred tým, ako sa začali formovať prvé inštitucionálne zariadenia ako špitály alebo kúpele. Základným východiskom bola starostlivosť realizovaná v kláštoroch a tzv. kláštorná medicína ako ustálený termín v historiografii. Ide o dôležitý medzník vývoja stredovekého pohľadu na zdravie, keďže v jej odraze sa v neskorších storočiach formujú ďalšie inštitúcie slúžiace na ochranu zdravia, najmä špitály. Zrod tzv. kláštornej medicíny spájame s osobou Benedikta z Nursie (480 – 548), ktorý v roku 529 založil svoj najznámejší kláštor na vrchu Monte Cassino. Benedikt dal spísať pravidlá kláštora, známe ako Regula sancti Benedicti. Tento text sa aj vďaka podpore Ríma stal v priebehu ďalších storočí normatívnym dokumentom, ktorého pravidlami sa riadila veľká väčšina kláštorov. Zásady nachádzajúce sa v Regule slúžili predovšetkým na to, aby spoločenstvo držalo jednotnú ideologickú líniu. Z predpisov išlo hlavne o zrieknutie sa majetku, zdržanlivosť či poslušnosť, no v Regule sa môžeme dočítať aj o Benediktovom postoji k liečeniu a starostlivosti o zdravie kláštorných spolubratov (De infirmis fratribus). Mnísi boli povinní starať sa o chorých a slabých. Na ich ubytovanie slúžili domy pre chudobných a pútnikov (tzv. hospitale pauperum) alebo mníšsky špitál (tzv. infirmarium). Hlavným motívom mníchov k tejto činnosti bola neochvejná láska k blížnemu (charitas) a bezodplatná nezištná pomoc, čo stálo v protiklade s tým, ako starostlivosť o zdravie prebiehala v predchádzajúcom antickom období. V pokornej práci pre pomoc blížnym mnísi videli službu samotnému Kristovi. Kristus Spasiteľ (Salvator, resp. Sotér) bol tiež chápaný ako najvyšší lekár.

Istú paralelu môžeme vidieť v ponímaní kultu antického boha lekárstva Asklépia. Zrovnoprávnenie kresťanského náboženstva počas vlády cisára Konštantína a predovšetkým ustanovenie tohto náboženstva v ríši za jediné oficiálne v priebehu vlády cisára Theodosia znamenalo zákaz uctievania pohanských bohov. Patrónom grécko-rímskej medicíny bol syn boha Apolóna Asklépios (lat. Aesculapius), ktorého kult sa rýchlo rozšíril. Od konca 4. storočia po Kristovi však v dochovaných relevantných historických prameňoch zmienky o Asklépiovom kulte nenachádzame. Podstata kultu sa nezmenila, zmenil sa len jej predmet. Pohanského Asklépia nahradil Kristus Spasiteľ ako tzv. Christus medicus, príp. Christus medicus salvator.

Dôležitú funkciu mal opát, ktorý bol v kláštore zástupcom samotného Krista. Disponoval širokou škálou právomocí, na druhej strane sa však na jeho osobnosť kládli vysoké nároky. V súvislosti s udržiavaním zdravia vystupoval ako tzv. medicus supremus – hlavný (najvyšší) lekár. Benediktínsky opát musel mať isté lekárske poznatky a vzdelanie. On bol totiž ten, ktorého povolali k chorému spolubratovi ako prvého. Jeho úlohou bolo rozpoznať prvé príznaky ochorenia, určiť diagnózu a stanoviť správnu liečbu. Pri kláštore sa nachádzala záhrada, kde mnísi pestovali liečivé byliny. V niektorých kláštoroch dokonca existovali samostatné miestnosti, kde sa vykonávali rôzne bylinné zábaly a kúpele. V tejto súvislosti je namieste spomenúť benediktínskeho mnícha, botanika, básnika a spisovateľa Walafrida Strabona (808 – 849), opáta kláštora na ostrove Reichenau. Vo svojom najznámejšom diele De cultura hortorum (častejšie uvádzané ako Hortulus) videl záhradu ako miesto, kde možno nájsť účinné byliny na zmiernenie zdravotných problémov. Pozoruhodné je, že Walafrid znalosti obsiahnuté v De cultura hortorum nečerpal len z ľudovej slovesnosti a zo starých antických diel, ale svoje poznanie získal predovšetkým vlastnou skúsenosťou, záujmom a fyzickou prácou, ktorú v kláštornej záhrade vykonával deň po dni vo voľných chvíľach. Mimochodom, Walafrid získal vzdelanie v kláštore vo Fulde a jedným z jeho učiteľov bol i Hrabanus Maurus (780 – 856), ktorý sa taktiež sčasti venoval medicíne. Vo svojej encyklopédii De universo ju uvádza medzi siedmimi odbormi prírodnej filozofie, kam okrem medicíny zaradil i aritmetiku, astronómiu, astrológiu, mechaniku, geometriu a hudbu.

Základné stavebné kamene či akúsi meritórnu databázu prameňov, na ktorých stála kláštorná medicína, prvýkrát spomína kresťanský filozof a encyklopedista Cassiodorus (okolo 485 – 585), známy predovšetkým svojím dielom Institutiones divinarum et saecularium litterarum (Základy božských a ľudských vied). V časti pojednávajúcej o mníchoch liečiacich chorých (De monachis curam infirmorum habentibus) chválil svojich bratov za príkladnú a obetavú službu. Odporúčal im, aby študovali vlastnosti liečivých bylín, a upozornil na niektoré významné antické práce. Ide o podstatnú informáciu, keďže Cassiodorove rady ovplyvnili starostlivosť o zdravie na niekoľko ďalších storočí. Spomína latinský preklad Dioskoridovho herbára, preklady Galénových a Hippokratových terapeutických spisov, dielo De medicina od Caelia Aureliana, hippokratovský spis De herbis et curis (O bylinách a liečbe), anonymnú lekársku kompiláciu a niektoré ďalšie diela, ktoré mal zanechať vo výklenku kláštornej knižnice. Pre Cassiodora ako dobového intelektuála je však príznačné to, že prízvukuje najmä dôraz na dôveru v pôvodcu lekárskeho umenia, ktorým nie je nik iný ako Boh. Iba ten má moc zachovávať zdravie. Tieto základné princípy sa pre kláštornú medicínu stali charakteristickými ako v západnej, tak i neskôr v strednej Európe. Spomedzi využívaných antických prác, ktoré spomenul Cassiodorus, vyčnievala najmä encyklopedická De materia medica od gréckeho lekára Pedania Dioskorida (okolo 40 – 90), ktorú pravdepodobne napísal medzi rokmi 68 – 70. Bezpochyby zásadne vplývala na vývoj farmakológie. Stáročiami potvrdené Dioskoridovo dielo (známe aj ako Dioscurus), akceptované takými autoritami, akými (okrem iných) boli Plínius Starší, Galénos či Izidor zo Sevilly, sa stalo pevnou súčasťou kánonu poznania a pedagogiky medicíny. Až do spísania modernej botanickej klasifikácie, ktorú vytvoril Carl Linné, patrilo dielo De materia medica k najvplyvnejším lekárskym kompendiám. Relevantným encyklopedickým prameňom (aj) pre kláštornú medicínu je Historia naturalis Plínia Staršieho (23 – 79), napísaná pravdepodobne v roku 77, len dva roky pred jeho smrťou. Okrem astronómie, meteorológie, geografie, etnografie, antropológie, zoológie, botaniky, mineralógie, umenia a mágie sa venuje tiež fyziológii človeka (siedma kniha) a farmakológii (dvadsiata, dvadsiata tretia, dvadsiata štvrtá a dvadsiata šiesta až tridsiata kniha). V priebehu 4. storočia bol vytvorený výťah tohto diela z oblasti lekárstva a vznikla tzv. Medicina Plinii, ktorá sa v neskoršom akademickom prostredí objavuje ako Physica Plinii.

Ďalším vzdelancom, ktorý prispel k zachovaniu antického poznania o zdraví do ďalších storočí (hoci nebol lekárom), bol Izidor zo Sevilly (okolo 560 – 636). V štvrtej knihe jeho Etymológií dokonca definuje medicínu, jej zakladateľov, školy a ich východiská, humorálnu patológiu, choroby, lekárske nástroje a masti. Zdravie (sanitas) chápe ako neporušenosť tela a vyváženosť jeho prirodzenej povahy, ktorá spočíva v kvalitách „teplo“ a „vlhko“, ktoré zosobňuje krv. Preto sa o zdraví hovorí ako o stave krvi (sanguini status). Izidor tiež zodpovedá na otázku, prečo nie je medicína radená medzi septem artes liberales. Medicína by, podľa neho, slobodné umenia mala presahovať a dobrý lekár predsa disponuje vedomosťami zo všetkých oblastí. To je tiež dôvod, prečo sa medicína nazýva druhou filozofiou, keďže obe disciplíny sa zaoberajú celým človekom. Filozofia lieči dušu a medicína zasa uzdravuje telo. Pre vývoj kláštornej medicíny boli významné aj ďalšie texty. Napríklad najstaršie kompendium nemeckej proveniencie, nazývané ako Lorschský liekopis (Lorsch Arzneibuch), pravdepodobne z roku 788. Predstaviteľom kláštornej medicíny bol i Odo z Meungu, ktorý v 11. storočí zostavil botanicko-farmakologickú didaktickú poému (podľa Walafridovho vzoru) De viribus herbarum, nesprávne nazývanú ako Macer floridus (podľa rímskeho básnika Aemilia Macera). Najznámejšou postavou spomedzi všetkých reprezentantov kláštornej medicíny však zaiste bola Hildegarda z Bingenu (1098 – 1179). Hildegarda opísala svoje skúsenosti v oblasti prírodného liečiteľstva v dvoch dielach, a to Physica (pôvodne ako Liber simplicis medicine) a Causae et curae (pôvodne ako Liber composite medicine), ktoré priamo vychádzajú z hippokratovsko-galénovskej koncepcie medicíny. V prvom menovanom spise sa v deviatich knihách zmieňuje o liečivých účinkoch rastlín, kameňov, kovov, rýb, vtákov, plazov, ale i hmyzu. Poskytuje návody na výrobu liečiv, hojivých mastí z prvkov živej i neživej prírody. K základným princípom udržania zdravia zaraďuje diétu, resp. správnu výživu a dodržiavanie životosprávy, spánok, pôst a zbavovanie tela chorobných štiav prostredníctvom púšťania žilou a bankovania. V Causae et curae opisuje 50 chorôb a spôsoby ich liečby. Z hľadiska doby a postavenia sa pomerne odvážne rozhodla venovať aj gynekologickým ťažkostiam. Vo všeobecnosti sa Hildegarda snažila svet a človeka v ňom vnímať holisticky. Človek ochorel len v prípade, ak nebol v súlade s Bohom a svetom ako takým. Hildegarda spojila viacero terapeutických metód do komplexnej náuky pozostávajúcej z fytoterapie, balneoterapie, zo psychoterapie, z dietetiky, muzikoterapie, odvádzania chorobných štiav a podobne. Jej spisy patria k najdôležitejším prameňom poznania kláštornej medicíny, pričom toto obdobie ako významná autorka a vizionárka zároveň uzatvára. Pod vplyvom Benediktovho kláštora v Monte Cassine a neskôr ďalších benediktínskych centier vznikali postupne významné kláštory v St. Gallene, vo Fulde, na ostrove Reichenau či Ottobeuren alebo Hirsau. V oblasti strednej Európy ďalej na východ to boli kláštory Kremsmünster či kláštor v Melku. V českých krajinách patrili medzi najznámejšie kláštory benediktínsky ženský kláštor pri bazilike sv. Juraja v Prahe na Hradčanoch, Břevnov, Kláštor sv. Jána Krstiteľa (Ostrovský kláštor) na Ostrove sv. Kiliána, kláštor na Sázave či kláštor v Opatoviciach. Na území Poľska to bolo najmä Opátstvo Tyniec pri Krakove, Kláštor v Mogile a Opátstvo Lubiąż. V Uhorsku bolo v rozmedzí rokov 1000 – 1600 viac ako 140 benediktínskych kláštorov. Prvý benediktínsky kláštor založil v roku 996 na Panónskej hore (Pannónhalma) veľkoknieža Gejza (971 – 997). Pod patrocíniom sv. Martina bol vysvätený za vlády kráľa Štefana I. (1000 – 1038) v roku 1002. Medzi významné kláštory ďalej patrili Blatnohrad, Bakonybél, Feldebrő, Pécsvárád, Tihany, Szekszárd, Kluž-Mănăştur, Mogyoród, Sȋniob, Somogyvár, Báta, Hahót či Földvár, resp. Dunaföldvár.

Ak z Uhorska vymedzíme dnešné územie Slovenska, prvým kláštorom bolo opátstvo sv. Hypolita na Zobore pri Nitre, ktoré vzniklo pravdepodobne ešte vo veľkomoravskom období. Štefan I. ho začiatkom 11. storočia obnovil a daroval mu majetky. Práve s týmto kláštorom sa spájajú naše najstaršie diplomatické pamiatky – Zoborské listiny z rokov 1111 a 1113. V Diakovciach vznikla začiatkom 11. storočia filiálka pannónhalmského opátstva, ktorá sa spomína už v zakladacej listine Pannónhalmy v roku 1002 a v súpise majetkov tohto kláštora, a to pod názvom Wag (Váh). Ďalším významným kláštorom bol kláštor sv. Benedikta v Hronskom Svätom Beňadiku. Bol založený kráľom Gejzom I. (1074 – 1077), ktorý ho obdaroval majetkami v tekovskom, komárňanskom, novohradskom, biharskom a čongrádskom komitáte. V prípade Hronského Beňadika išlo v celouhorskom rozmere o jedno z najprominentnejších opátstiev. Z ostatných významných kláštorov spomeňme aspoň premonštrátske kláštory v Bzovíku, Jasove či na Veľkej Skalke. Pravdepodobne vo všetkých z nich sa nachádzali infirmáriá, kde mali mnísi vyčlenený priestor na starostlivosť o chorých. V kláštorných infirmáriách benediktínov, ale neskôr i cistercitov, premonštrátov, johanitov, antonitov či kartuziánov a iných reholí či rádov, pôsobili mnísi ako ošetrujúci i liečitelia a chorým podávali lieky, ktoré sami vyrobili zo zdrojov zväčša rastúcich v kláštornej záhrade. Terapia kláštornej medicíny sa opierala o súbor prostriedkov duchovnej a hmotnej povahy a dietetické zásady, ktoré vychádzali z humorálnej patológie a fytoterapie. Od 12. storočia sa v dôsledku prenikania antických a arabských či perzských textov končí monopol mníšskych kláštorov na vzdelanie všeobecne a s ním aj na konkrétne medicínske poznanie. Spája sa to s postupným vznikom univerzít a ich lekárskych fakúlt a tiež so samotným postojom cirkvi v otázke postoja ku krvi, tzv. ecclesia abhoret sanguine. V preklade „cirkev sa desí krvi“ – tento známy termín sa spája s koncilom v Tours v roku 1163. Zakazoval mníchom a rehoľným kanonikom (canonici regulares) cesty s cieľom štúdia medicíny a svetského práva. Oficiálny edikt, nazývajúci sa konkrétne Ecclesia abhoret sanguine, doposiaľ v cirkevných dokumentoch nájdený nebol. Od 12. storočia pod vplyvom gregoriánskej reformy niektoré cirkevné zhromaždenia začali vydávať rôzne zákazy namierené voči mníchom, ktorí sa na jednej strane venovali lekárskej profesii, na druhej strane sa až príliš orientovali „svetským smerom“. Už v roku 1130 koncil v Clermonte zakázal mníchom študovať medicínu (a tiež svetské právo) s cieľom pozemského zisku a ďalšie koncily (v Remeši, Londýne, rímskom Lateráne, Montpellieri v rokoch 1162 a 1195, v Tours a Paríži) toto ustanovenie následne potvrdzovali, upresňovali a ďalej rozširovali. Štvrtý lateránsky koncil z roku 1215 nedovolil navštevovať chorých lekárom, ktorí neboli schválení cirkvou. Navyše, stretávame sa so striktným zákazom chirurgických úkonov či kauterizácií. Práve tu badať najvýraznejší predel medzi ars medicinae a chirurgiae, kde chirurgia ako manuálna činnosť (z gr. cheir – ruka a ergein – pracovať) zostala v rukách holičov/barbierov, felčiarov, ránhojičov či mastičkárov. Nositelia vyšších cirkevných svätení jednoducho nemohli vykonávať chirurgické úkony. Kameňom úrazu bol priamy kontakt s krvou, čo nebolo zlučiteľné s duchovným stavom. „Oficiálna línia medicíny“ so starostlivosťou o zdravie sa postupne presunula do rúk lekárom, ktorí vzišli z lekárskych fakúlt prvých európskych univerzít.

Stredoveké špitály

Ak chorému nepomohla dostatočná hygiena, svätci alebo amulety a odvary, najlepším spôsobom, ako sa zotaviť, mohla byť možnosť využitia stredovekých špitálov. Po kláštoroch ide o ďalšiu inštitúciu, ktorá zdravotne (ale najmä sociálne) znevýhodneným ponúkala určitú pomoc. Ako sme naznačili, špitálne zariadenia boli viac cirkevnými dobročinnými (sociálnymi) inštitúciami než tým, ako si nemocnice predstavujeme v dnešnej dobe. Zväčša poskytovali najelementárnejšiu pomoc v podobe najnutnejších potrieb (strecha nad hlavou, strava, sucho, teplo a podobne). Na starosti mali chudobných, chorých, starcov, deti či pútnikov. S úmerným nárastom nových kláštorov pribúdali infirmáriá, hospitáliá (hospes – hosť, hostiteľ, hospitium – pohostinnosť) či leprosáriá. Už to neboli len prístrešky pre pocestných či vyhradené kláštorné cely pre spolubratov z rádu, o ktorých sme písali vyššie. Najstaršie západoeurópske špitály pre pútnikov sa zriaďovali popri kláštoroch, ale tiež v rámci biskupských sídel. Stredoveké špitály nenadväzovali na grécko-rímske asklépiá či valetudináriá. Mali svoj vlastný jedinečný koncept. Ten vychádzal z nadviazania na spomínané kláštorné príbytky a útulky. Na druhej strane existencia špitálov od 12. storočia nachádzajúcich sa výlučne v mestách s už určitým stupňom urbanizácie súvisela s dôsledkami koncilu v Clermonte z roku 1130 a ďalších cirkevných nariadení, ktoré sa vzťahovali na obmedzenie mníšskej starostlivosti. Zakladanie špitálov v mestách bolo logickým vyústením toho, že v týchto nových sídliskových aglomeráciách dochádzalo k dovtedy nevídanej koncentrácii obyvateľstva a taktiež k silnej sociálnej diferenciácii. V dôsledku toho stúpalo v mestách množstvo odkázaných na pomoc iných.

Od 12. storočia badáme čoraz výraznejší výskyt špitálov v západnej, ale už i strednej Európe. V období, ktoré charakterizujeme termínom „scholastická medicína“, pribúdalo stále viac krížovníckych a špitálskych rádov. Vznikli pôvodne v Svätej zemi, postupne sa však transformovali smerom na západ a prispôsobili svoju funkciu novému prostrediu. V špitáloch už pôsobil (sčasti) odborne vyškolený personál. Nanešťastie, lekári sa v nich až na výnimky nezdržiavali, išlo skôr o ošetrovateľov, prípadne sestry ošetrovateľky. Pramenný materiál je často mĺkvy a nemáme dostatok informácií, z ktorých by sme mohli vyvodiť relevantný záver. V tomto smere oblasť strednej Európy nie je o nič viac ochudobnenejšia ako Západ, keďže v tamojších špitáloch ešte v 13. storočí takisto lekári nefigurovali. Výnimku tvorili tie, ktoré sa nachádzali na Pyrenejskom polostrove, kde podobne ako v arabskom či byzantskom svete boli lekári súčasťou zdravotných zariadení pre verejnosť.

Špitál sa často úzko viazal na chrám. Dokonca s ním mohol byť priamo prepojený aj stavebne, pričom vchod do chrámu bol nezriedka vchodom do samotného špitála. „Špitálne“ boli svojím charakterom mnohokrát aj samotné kostoly. Od 14. storočia sa aj na dnešnom území Slovenska na zakladanie a prevádzkovanie špitálov prestali orientovať len mníšske rády a rytierske rehole. Fundátorskú a správcovskú úlohu začali preberať na seba šľachtici a mestské magistráty. Často to boli samotní mešťania, ktorí čoraz viac podporovali vznik domovov pre chorých, starých, nevládnych alebo deti. Tento proces v celej Európe vyústil do inštitucionalizácie charitatívnych spoločenstiev s rehoľným personálom s podielom laikov na ekonomickom chode. Najčastejšími zakladateľmi a podporovateľmi jednotlivých špitálov boli teda rády, panovníci, šľachtici, ale stretneme sa napríklad i so spomínanými fundáciami mešťanov. Nezriedka sa stávalo, že na chod špitálu boli využité testamentárne odkazy miestnych obyvateľov. Mešťania však väčšinou svoju snahu podporiť miestny špitál dotovali naturáliami. Niektoré špitály tiež disponovali výnosmi z mýta, pokút, daňových úľav, almužien a podobne. Nešlo o lacnú záležitosť, keďže zariadenie muselo byť opatrené hnuteľným i nehnuteľným majetkom. Nehnuteľný sa skladal z polí, lúk, lesov, pastvín, rybníkov, viníc či mlynov a z ich výťažku sa ďalej udržiavala jeho prevádzka. O tom, komu budú jednotlivé špitály poskytovať starostlivosť, rozhodoval zakladateľ a výška finančných prostriedkov, ktoré mal k dispozícii. Umiestnené boli zväčša v okrajových štvrtiach miest alebo, a to bol najčastejší prípad, za mestskými bránami. V prípade epidémií, ktoré sa vyskytovali relatívne často, sa to ukázalo ako racionálne riešenie. V oblasti strednej Európy sa so špitálnymi zariadeniami stretávame od 12. storočia. Platilo to aj pre Poľské kráľovstvo. Najstaršie boli založené najmä prostredníctvom cistercitov, johanitov, rytierskeho rádu Božieho hrobu jeruzalemského či rádu Ducha Svätého z Montpellier, ktorých najvyššou prioritou bola služba chorým. Najstarší špitál v českých krajinách sa nachádza pri kláštore na Sázave a datuje sa k roku 1132. Najvýznamnejším z hľadiska tradície bol tzv. týnsky špitál Panny Márie v Prahe, ktorého korene môžeme preukázateľne doložiť v polovici 12. storočia. Od prelomu 12. a 13. storočia sa v českých krajinách nachádzajú johanitské (maltézske), templárske i špitály rádu nemeckých rytierov. Najdlhšie kontinuálne existujúci špitál vznikol z popudu neskoršej svätice Anežky Českej (1211 – 1282). Už v roku 1231 založila v Prahe ženský kláštor klarisiek, v rámci ktorého sa nachádzal aj špitál. Pôvodne laické bratstvo bolo v roku 1237 pápežom povýšené na samostatný rád krížovníkov s červenou hviezdou. Do správy tohto rádu sa postupne dostali aj ďalšie špitály v Čechách, ako napríklad v Stříbre, Moste, Plzni, Chebe, v mestách ako Klatovy, Litoměřice, Ústí nad Labem, Kouřim či Písek. Na Morave to boli Dačice, Uherské Hradiště, Znojmo a v Sliezsku zasa Vratislav, Svídnice, Lehnica a Nisa. Krížovníci s červenou hviezdou sa následne pomerne rýchlo rozšírili na území Poľského kráľovstva, Moravy a rakúskeho vojvodstva. Vďaka svätej Zdislave z Lemberku a jej manželovi Havlovi vznikli rehoľné domy obhospodarované dominikánskym rádom, ktorých súčasťou boli i špitály v severných Čechách (Jablonné, Turnov). Silná vlna zakladania špitálov sa odohrávala od polovice 14. storočia, keď ich bolo na území Čiech založených 25 a na Morave ďalších 14. V stredovekom Uhorskom kráľovstve máme o niektorých špitáloch dostatočné množstvo informácií, o iných zasa naopak. Často sa stáva, že zmienku nachádzame len v súvislosti s mestom, v ktorom bol špitál postavený, či s menom zakladateľa, prípadne s majetkovým vzťahom ku konkrétnej budove, v ktorej sa špitál nachádzal. Najpočetnejšie sú zmienky týkajúce sa majetku a majetkových práv. Najkomplexnejší príspevok k špitálom v stredoveku a ranom novoveku v Uhorsku napísali maďarské historičky Juditt Majorossy a Katalin Szende, ktorých práce v príspevku spomíname na viacerých miestach. Špitály na území stredovekého a ranonovovekého Uhorska sa rozliehali zo západu od mesta Senj v dnešnom Chorvátsku po Brašov v Sedmohradsku na východe a od severu z dnešného Bardejova až po Stari Slankamen v srbskej Vojvodine. My sa v nasledujúcich riadkoch bližšie zameriame na špitály, ktoré sa nachádzali na dnešnom území Slovenska. Keďže v slovenskej historiografii táto téma doposiaľ absentovala, výskum v tejto oblasti stále nie je dokončený.

Prvé zmienky o špitáloch na území dnešného Slovenska

Silný kult Anežky Českej sa pri zakladaní stredovekých kláštorov v českých krajinách nemohol prejaviť jasnejšie. Na území Uhorska a obzvlášť v oblasti dnešného Slovenska v stredoveku by sme mohli podobné konštatovanie obrátiť na sv. Alžbetu Uhorskú (Durínsku), dcéru Ondreja II., ktorá žila v rokoch 1207 – 1231. Je nutné doplniť, že uhorská svätica bola populárna aj v Čechách a na Morave (na území Čiech jej bolo zasvätených dvanásť a na území Moravy ďalšie štyri špitály – Márii Magdaléne bolo zasvätených desať špitálov v Čechách, Duchu Svätému osem v Čechách a päť na Morave, Jánovi Krstiteľovi šesť v Čechách a štyri na Morave, Panne Márii sedem v Čechách, sv. Anne štyri v Čechách a dva na Morave, Svätému krížu štyri v Čechách, sv. Václavovi päť v Čechách a sv. Vítovi tri na území Čiech.). V oblasti dnešného Slovenska sa kult sv. Alžbety rozširoval najmä v troch geografických oblastiach, a to na strednom Slovensku (Banská Bystrica, Kremnica, Banská Štiavnica, Nová Baňa, Zvolen), v Košiciach, na Spiši (Kežmarok, Levoča, Spišské Podhradie) a na západnom Slovensku (Trnava, Kaplna a Lehnice). Nižšie zhrnieme prvé písomné zmienky o prvých špitáloch na území dnešného Slovenska. Nebudeme sa orientovať len na tie pod patrocíniom sv. Alžbety, ale na špitály všeobecne. Vyberali sme ich na základe kontextu jednotlivých písomných zmienok s predpokladom, že sa v týchto zariadeniach v období stredoveku vykonávala starostlivosť o sociálne a zdravotne znevýhodnených a poskytovali určitú opatrovateľskú službu verejnosti. V drvivej väčšine prípadov nevieme, kedy presne bol daný špitál postavený a kedy následne začal vykonávať svoju činnosť. Geograficky sa orientujeme od strednej cez východnú až po západnú časť dnešného Slovenska. Prvú pramenne doloženú zmienku o špitáli sv. Alžbety v Banskej Bystrici máme z 3. augusta 1363 v súvislosti s jeho patronátom. Súčasťou bol aj kostol sv. Alžbety a kaplnka sv. Anny. Špitál ako taký vznikol už skôr, Igor Graus sa nazdáva, že to však nebolo pred rokom 1335. Od svojho vzniku charitatívnu a duchovnú správu zariadenia vykonávala farnosť prostredníctvom kňazov kostola Panny Márie. V roku 1363 sa špitál dostal pod patronát ťažiara Petra Karola (Petrus Caroli) a správu troch špitálskych kaplánov, ktorí mu boli podriadení. Na konci 14. storočia sa špitál spomína aj v ďalšom baníckom meste, Banskej Štiavnici, kde bol vybudovaný špitálsky kostol sv. Alžbety spolu s mestskou nemocnicou a chudobincom. Jeho majetok sa rozširoval donáciami a testamentárnymi odkazmi. Podobné sociálne a zdravotnícke zariadenia vznikajú i v ďalších banských mestách, napríklad v roku 1393 v Novej Bani. V Krupine sa prvé zmienky o špitáli sv. Alžbety viažu k rokom 1413 a 1415 v súvislosti s istým Jánom, ktorý sa stal jeho správcom. Podobne ako špitály v Banskej Bystrici a Banskej Štiavnici sa pravdepodobne nachádzal pri južnom vstupe do mesta. Špitál v Kremnici už pred rokom 1382 založil bohatý mešťan a ťažiar Johelinus Kratzer. Ľudovít I. mu za to venoval dedinu Veterník (Lyget) na južnom okraji mesta. Špitál sa už v období stredoveku nachádzal takisto aj vo Zvolene, no prvá písomná zmienka o osobe umiestnenej v mestskom špitáli pochádza z mestskej knihy z roku 1514. Konkrétne údaje o jeho fungovaní poznáme až z polovice 16. storočia. Pukanec ako kráľovské banské mesto mal v prvej polovici 15. storočia špitál sv. Alžbety. V roku 1433 sa v testamente novobanského mešťana Schaflina (Schaffela) Flaischera spomína špitál v Pukanci, ktorému odkázal 100 florénov. V literatúre sa môžeme dočítať, že mestský špitál sa pravdepodobne v období stredoveku nachádzal aj v Starom Tekove. Tieto informácie sú ale podľa najnovších výskumov veľmi neisté. Na území dnešného východného Slovenska boli dva (až tri) špitály v Košiciach. Najstarší z nich, pod patrocíniom Ducha Svätého, historiografia dlhodobo datovala už do druhého decénia 13. storočia. Prvá písomná zmienka o ňom však pochádza až z roku 1283 a nachádza sa v pápežskej listine Martina IV. ostrihomskému arcibiskupovi v súvislosti so sporom o príjmy košického špitála medzi mestom a rádom johanitov zo Stoličného Belehradu. Geograficky bol umiestnený na juhu za hradbami mesta. Košice mali aj špitál s funkciou leprosária, ktorého vznik sa datuje pravdepodobne už pred rokom 1453 s tým, že v uvedenom roku je o ňom známa prvá písomná zmienka. Existencia tretieho košického špitála je doložená len nepriamo. Zariadenie pre malomocných – leprosárium sv. Leonarda – sa nachádzalo aj v Bardejove. Prvýkrát sa tento údaj nachádza v mestskej účtovnej knihe k roku 1426. Špitál Ducha Svätého (hospitalis pauperum Sancti Spiritus extra muros opidi Bartfa) sa prvýkrát spomína pri príležitosti udelenia odpustkovej listiny pápežom Bonifácom IX. na podporu jeho činnosti v roku 1400. Stavba mestského špitála v Prešove sa viaže k roku 1424. Jeho budova figuruje v daňovom registri o štyri roky neskôr. Je pravdepodobné, že keďže bol plne funkčný, existoval už skôr. Bol zriadený mestom a okrem mesta podporovaný testamentárnou formou jeho obyvateľov. Pôvodne sa nachádzal za hradbami, ale po rozšírení mesta v druhej polovici 15. storočia sa dostal do jeho areálu. V prípade Sabinova prvú písomnú zmienku o existencii tamojšieho mestského špitálu, nachádzajúceho sa za hradbami v rámci dolného predmestia, datujeme pred rok 1481. V Spišskej Novej Vsi bol, podľa tradície, špitál založený už koncom 14. storočia. Reálne však prvú písomnú zmienku zatiaľ evidujeme až o sto rokov neskôr, k 21. februáru 1497, keď poľský kráľ Ján Albrecht nariadil spišskonovoveskému starostovi Petrovi Kmithovi, aby obyvatelia mesta prispievali z daní miestnemu presbyterovi kaplnky štyri dukáty a špitálu jeden dukát. Prvá písomná zmienka o špitáli sv. Leonarda v Olcnave, na ktorý mali patronátne právo mešťania Spišských Vlách, je datovaná ešte k prvej polovici 14. storočia, konkrétne v roku 1344. V Spišskom Podhradí sa nachádzal špitál s kaplnkou sv. Alžbety vybudovanou z kameňa a s drevenými budovami, kde pravdepodobne na konci 13. storočia obhospodarovali špitál sv. Alžbety. Prvý písomný doklad o špitáli v Levoči („... pauperes Christi in hospitali sancti Spiritus in Lewchowia dicte nostre diocesis fundato“) nachádzame až k roku 1516, no predtým ako zariadenie pre núdznych slúžil špitálsky kostol, ktorý v meste stál už od 11. storočia. Špitál sa v stredoveku nachádzal aj v Starej Ľubovni, prvá zachytená písomná zmienka sa zatiaľ viaže k roku 1523 v testamente staroľubovnianskeho mešťana. Už pred príchodom antonitov do Draviec, ktorí sa tam usadili v roku 1288, mal v obci existovať hospic, v ktorom sa dokonca zvykol zastaviť kráľ počas poľovačiek. Predpokladáme, že špitál sa teda nachádzal i tu. Špitál bol aj v mestečku Leles, kde ho máme doložený začiatkom 15. storočia – v roku 1405. Špitál Ducha Svätého tu založil prepošt Mikuláš. V rámci dnešnej časti západného Slovenska sa špitál nachádzal v meste Nitra už za vlády Gejzu II. (1141 – 1162). Gejza II. ho podporil 200 penzami z príjmu trhových poplatkov, čo neskôr rovnakou sumou potvrdil aj jeho syn Belo III. (ako uhorský kráľ 1172 – 1196) v roku 1183. V prípade Nitry teda ide o vôbec prvý špitál na dnešnom území Slovenska. Na predmestí Beckova dal Stibor II. znovuvybudovať špitál pre núdznych a chudobných obyvateľov na počesť Ducha Svätého. Spomína sa v jeho závete z roku 1431. Na dokončenie zariadenia odkázal sumu 300 zlatých. Ešte predtým ho obdaroval inými majetkami, ktoré sa v testamente taktiež uvádzajú. Špitál mal dostať aj podiel zo Stiborovej pozostalosti. Známy uhorský magnát poľského pôvodu Stibor zo Stiboríc (1347 – 1414), otec Stibora II., založil zasa skalický špitál sv. Alžbety. Prvú písomnú zmienku o tom nachádzame v testamente jeho syna z roku 1431. Na základe testamentu vieme, že ho založil Stibor starší pred svojou smrťou v roku 1414 pre dvanásť chudobných. Práve číslo dvanásť nemusí byť náhoda, keďže v minulosti sa obdobné zariadenia zvykli zakladať pre dvanásť chorých osôb mužského pohlavia, čo malo pripomínať dvanásť apoštolov. Trnavský špitál sa v prameňoch prvýkrát vyskytuje v roku 1340, keď sa spomínajú jeho vinice lokalizované v Malej Tŕni. Z roku 1490 je zachovaný podrobný zoznam majetku špitála a v rámci toho sa nachádza aj informácia o patrocíniu Svätého kríža. Špitál v Hlohovci dal opätovne postaviť pred rokom 1367 palatín Mikuláš Kont a jeho manželka Klára. Táto zmienka sa nachádza v Klárinom testamente z roku 1400. Špitál bol založený pred rokom 1367, pravdepodobne už v polovici 14. storočia. Mikuláš Kont s manželkou dali postaviť aj hradnú kaplnku Panny Márie. Hypotéza, že Špitál Ducha Svätého, ako sa spomínané zariadenie v Hlohovci nazývalo, existoval už na konci 13. storočia, nie je doposiaľ pramenne dokázaná. Pred rokom 1370 gróf Ján (okolo 1330 – 1383) založil v Pezinku špitál pre chudobných. Ako hlavný predstaviteľ pezinskej línie grófov zo Svätého Jura a z Pezinka začal po smrti svojho otca Sebeša II. spravovať zdedené majetky a zveľaďovať územie. Prvá písomná zmienka o pezinskom špitáli sa nachádza v pochvalnom liste pápeža Urbana V. v súvislosti s jeho založením grófom Jánom. Mal slúžiť pre chudobných poddaných. Pokiaľ ide o Bratislavu, v staršej slovenskej historiografii prevládal názor, že v Bratislave bol prvý špitál vybudovaný už v roku 1095. Tento údaj ako prvý zachoval Matej Bel pri opise Bratislavskej župy a postupne sa prepracoval v historiografii až do dnešných dní. Špitál v Bratislave je pramenne doložený až od roku 1309. Zmienka o ňom sa nachádza v listine z 24. júna, v ktorej mesto po dohode s rádom antonitov (podľa sv. Antona) prebralo jeho správu vrátane majetkových záležitostí. Špitál ale existoval už predtým. V spomínanej listine sa píše, že bol už oddávna pod správou mešťanov. Keďže mesto podporovalo špitál aj po hmotnej stránke, na základe dohody si mešťania volili správcu špitála. Rád prostredníctvom svojho predstaveného naďalej dbal na duchovné záležitosti zariadenia a taktiež mu prináležala časť jeho výnosov. Špitál disponoval pomerne rozsiahlym pozemkovým vlastníctvom. V prameňoch ho nájdeme pod názvom Špitál sv. Antona, nazývaný je tiež „starým špitálom“. Jeho patrónkou však bola sv. Alžbeta. V meste sa nachádzal aj ďalší, mladší špitál (v prameňoch najčastejšie ako „nový špitál“, resp. neu Spital), o ktorom máme prvú písomnú zmienku doloženú z roku 1397. Špitál sv. Ladislava (hospital sancti regis Ladislai) sa spolu so starším bratislavským špitálom nachádzali na Spitalnewsidel, v oblasti dnešnej Špitálskej ulice. Patronátne právo nad novozriadenou inštitúciou získalo mesto Bratislava. Prevzatie patronátneho práva vzápätí schválil pápežský legát Anton de Ponto. Jednotliví mešťania, ako i samotné mesto následne poctivo dbali o zabezpečenie nového špitála. Pokiaľ ide o ďalšiu históriu oboch bratislavských špitálov, prvé husitské ťaženie na územie Slovenska zanechalo ďalekosiahle následky. Dotklo sa to aj staršieho – antonitského – špitála, o čom máme záznam predstaveného rádu Gerharda de Combrés, ktorý zachytil, že husitské (táboritské) vojská zničili špitál v Podhradí. Podobná informácia o následkoch na susedné zariadenie sa nezachovala, je však vysoko pravdepodobné, že zasiahnuté bolo i to. Na území dnešného Slovenska v stredoveku, prirodzene, predpokladáme väčší počet špitálnych zariadení, napríklad v spomínanom Starom Tekove, ale tiež v Bátovciach, Trenčíne, Smrečanoch, Ľubici, Kežmarku alebo v Spišských Hanušovciach a ďalších mestách. Ich vznik a funkcie sa následne rozrastali od obdobia raného novoveku a postupne sa inštitucionalizovali. Doposiaľ sme sa však k relevantným pramenným zmienkam o iných špitáloch z obdobia stredoveku nedostali.

Stredoveké leprosáriá

Leprosáriá boli spomedzi špitálnych zariadení jedinými špecializovanými zariadeniami pre chorých trpiacich silným a často nevyliečiteľným nákazlivým ochorením. Ako sme spomínali vyššie, malomocenstvo bolo chápané ako Boží trest a jedinci trpiaci týmto infekčným ochorením boli vyčlenení na okraj spoločnosti. O malomocných sa v leprosáriách starali najmä príslušníci rádu sv. Lazara, ktorí na to mali od druhej polovice 13. storočia privilégiá od samotného pápeža. Duchovenstvo posielalo chorých výhradne do špitálov a leprosárií tohto rádu. Aj preto sa mnohé špitály (leprosáriá) určené na starostlivosť o pacientov s malomocenstvom v oblasti strednej Európy nazývali po svätcovi Lazarovi. V roku 1181 napríklad vzniklo takéto zariadenie v uhorskom meste Dorog. Zmienky máme tiež o leprosáriách v Budíne (špitál sv. Lazara) alebo Záhrebe (špitál sv. Petra). V oblasti strednej Európy lepra pravdepodobne nebola taká rozšírená ako v západnej Európe, no i tu nám chýba základná dokumentácia historických, archeologických a paleopatologických prameňov. Leprosáriá máme v 13. storočí doložené aj v Prahe, Brne, v 14. storočí v Olomouci, Jihlave a Znojme. Na území dnešného Slovenska vieme o leprosáriu (hospitale leprosorum) sv. Leonarda v Bardejove, ktoré sa prvýkrát spomína v roku 1426 v súvislosti s jeho lokáciou za hradbami mesta. Jeho chod zabezpečovalo mesto. Známe je tiež leprosárium (domus leprosorum) na svahu Rembíz prislúchajúcom Kremnici, ktoré sa spomína v roku 1485 v testamente miestneho podnikateľa. Leprosárium sa nachádzalo aj v Košiciach v polovici 15. storočia, keď ho v písomných zmienkach datujeme prvýkrát k roku 1453. Na území Poľska datujeme vznik prvých leprosárií do prvej polovice 13. storočia. Najviac ich však bolo vybudovaných v rozmedzí polovice 14. až polovice 15. storočia. Spočiatku najmä na západe v Pomoransku, v oblasti Pruska a Sliezska. Vôbec prvé vzniklo v roku 1234 v Środe Śląskej a dôležitú úlohu pri jeho založení zohrala sv. Hedviga, sliezska kňažná a manželka Henricha I. Bradatého z dynastie Piastovcov. Ďalej nasledovalo leprosárium sv. Lazara, ktoré bolo vysvätené v roku 1260 vo Vroclave. Leprosáriá sa najčastejšie vyskytovali pod patrocíniami sv. Lazara, Ducha Svätého či sv. Vavrinca. Do konca 13. storočia evidujeme podobné zariadenia v mestách Legnica, Kożuchow, Bolesławiec, Bierutów, Namysłow, Kluczbork, Ziębice, Wińsko, Wąsosz alebo Strzelin. Ako sme už vyššie spomínali, v stredovekých špitálnych zariadeniach zväčša pracoval vyškolený odborný personál, no nešlo o lekárov, ktorí ukončili štúdium medicíny na niektorej z európskych lekárskych fakúlt. Medicína ako veda sa vyvíjala v scholastickom prostredí, v ktorom sa zrodila univerzita.

Scholastická medicína

Zásadnú úlohu v oblasti starostlivosti o zdravie zohrávali univerzity a ich lekárske fakulty. Ešte predtým však, v súvislosti s liečením a jeho edukáciou, sa v južnej oblasti Apeninského polostrova na pobreží Tyrrhenského mora vyformovala jedinečná lekárska škola, ktorá bola akýmsi predstupňom k neskorším lekárskym fakultám. V tomto priestore sa dlhodobo prelínal grécky, rímsky i arabský vplyv. Nenadarmo sa podľa legiend tradovalo, že ju založili štyria učenci, a to učiteľ latinčiny, Žid, Grék a Arab, ktorí sprostredkovali svetu „Hippokratovo učenie“. V historiografii sa už dávno ustálil názor, že Salernská lekárska škola (Schola medica Salernitana; nazývaná symbolicky civitas Hippocratica) bola akýmsi protouniverzitným typom inštitúcie, kde sa vyučovali lekári a dokonca i lekárky (najznámejšou z nich bola Trotula). Aj vďaka tejto inštitúcii sa arabské texty a preklady starovekých vzdelancov v oblasti medicíny dostali do Európy. Vznik školy sa zvykne datovať už do 9. storočia, no až v druhej polovici 12. storočia sa židovský cestovateľ Benjamín z Tudely (1130 – 1173), ktorý prebrázdil Európu, Áziu i sever Afriky, vyjadril, že Salerno je mesto známe svojimi lekárskymi školami. Tzv. renesancia 12. storočia sa týkala aj oblasti medicíny. V tamojšej lekárskej škole sa používali učebné texty známe ako Articella (z ars medicinae ako malé umenie medicíny), medzi ktoré nepochybne patrilo aj dielo prekladateľa židovských a arabských diel do latinčiny Konštantína Afrického Liber Isagogarum, definujúce teoretickú medicínu. Konštantín Africký alebo Constantinus Africanus (okolo 1010/1020 – 1087) bol lekárom, ktorý prekladal z arabčiny. To, či bol pred svojím vstupom do benediktínskych služieb skutočne moslimského vierovyznania, nevieme pramenne doložiť. Čo však o ňom vieme, je, že išlo o najvýznamnejšieho tvorcu juhoitalského prekladateľského okruhu. Okrem Liber Isagogarum sa v rámci Articelly nachádzali aj diela spadajúce do hippokratovsko-galénovskej koncepcie medicíny. Malé umenie medicíny sa razom stalo akýmsi kánonom artis medicinae. „Vedecká medicína“ ďalej pokračovala najmä vďaka zakladaniu lekárskych fakúlt na prvých stredovekých univerzitách. Salernská lekárska škola nakoniec získala aj univerzitný štatút, no nestalo sa tak v roku 1231, s ktorým sa väčšinou stretávame v odbornej literatúre. Bolo to až v 20. storočí. V 30. rokoch 13. storočia cisár Fridrich II. síce všemožne podporoval jej rozvoj a vydal dekrét, ktorý sa všeobecne považoval za zriaďovaciu listinu, bola to však len požiadavka, aby boli všetci lekári vzdelávaní na tamojšej lekárskej škole. V tomto čase však už môžeme hovoriť skôr o úpadku tejto inštitúcie. Dôležitou pomôckou súvisiacou s hygienou a dietetikou boli už spomínané regimina sanitatis. V súvislosti s lekárskou školou v Salerne to bolo známe Regimen sanitatis salernitanum.

Lekárske fakulty stredoeurópskych univerzít

Najvyššími vzdelávacími inštitúciami stredoveku boli univerzity. Základným kameňom fungovania stredovekých univerzít bola artistická (v dnešnom ponímaní filozofická) fakulta, resp. fakulta slobodných umení, kam sa začlenili odbory trívia (gramatika, rétorika a dialektika) a kvadrívia (aritmetika, geometria, astronómia a hudba). Na týchto základoch sa následne stavalo pri ďalšom štúdiu. Absolvovanie artistickej fakulty bolo prerekvizitou na pokračovanie v štúdiu práva, medicíny alebo teológie. Teológia bola vo všeobecnosti chápaná ako cieľ vzdelania, pri ktorej zvyšné vedy, ako filozofické disciplíny, právo a medicína, boli len „jej slúžkami“ (ancillae). Najmä univerzity na juhu (Monpellier, Salamanca, Padova) sa orientovali skôr na svetskejšie zameranie, zatiaľ čo na univerzitách v Paríži, Kolíne nad Rýnom či Oxforde dominoval teologický smer. Prvými centrami medicínskeho vzdelania na univerzitnej úrovni boli Montpellier, Paríž a Bologna. V Montpellieri sa medicína vyučovala od konca 12. storočia, teda ešte pred tým, ako pápež svoju bulou z roku 1289 oficiálne schválil štúdium medicíny. V Paríži sa tak stalo od roku 1213, hoci lekárska fakulta ako korporácia sa v prameňoch vyskytuje až od roku 1270. V Bologni sa prvýkrát s lekárskou fakultou stretávame v roku 1260. V zásade sa univerzity od vzniku prvých z nich zakladali podľa vzoru buď bolonskej, alebo parížskej univerzity. Líšili sa počtom i typom fakúlt, ale tiež charakterom univerzitnej korporácie. Parížsky model presadzoval samostatnú lekársku fakultu, bolonský zasa jednu spojenú artisticko-lekársku. Až so vznikom lekárskych fakúlt sa medicínske vzdelanie prvýkrát skutočne štandardizuje a konsoliduje. Štúdium medicíny stálo na overených autoritách a zvučných menách z minulosti, a to do latinčiny preložených diel, najmä hippokratovsko-galénovskej koncepcie medicíny, Avicennu a Rhazesa s komentármi a aristetolovskej filozofie. Medzi najvýznamnejšie výučbové centrá patrila lekárska fakulta v Monpellieri. Tamojší Špitál Ducha Svätého bol charakteristický edukáciou mladých učencov, ktorí mali záujem o štúdium medicíny. Vznikol v roku 1145 a postupne vytlačil Salernskú lekársku školu do úzadia. Na týchto základoch sa v 13. storočí zrodila lekárska fakulta. Základnou pramennou bázou, na ktorej stála výučba v Montpellieri, boli Galénove De complexionibus (O povahách), De critici diebus (O kritických dňoch), lekárske kompendium Tegni, De morbo et accidenti (O chorobách a príznakoch), De diferentiis febrium (O rozdieloch medzi horúčkami), De interioribus (O vnútorných orgánoch), hippokratovské Liber prognosticorum, De diferentiis febrium (O rozdieloch medzi horúčkami) od Izáka Judea (známy aj ako Izák Izraelský starší; okolo 832 – 932), Theofilovo De urinis (O moči) a Avicennov Kánon medicíny (Kánún fí at-tibb, resp. zaužívaný latinský termín Canon medicinae) pozostávajúci z piatich kníh, dokončený v roku 1025. Latinčina bola univerzálnym univerzitným jazykom v celej Európe a takisto rečou lekárskej literatúry. Budúci nádejní lekári absolvovali prednášky týkajúce sa dietetiky, botaniky, farmakológie, fytoterapie, resp. náuky o liečivých rastlinách. Základom stredovekej liečby bola tiež aromaterapia a balneológia. Na báze prednášok sa študenti v škole naučili rozoznávať liečivé a jedovaté rastliny i to, ako vytvoriť účinný elixír, liek či obklad na konkrétny zdravotný problém. Študenti sa oboznámili s humorálnou patológiou, teda teóriou o štyroch telesných šťavách v človeku, podľa ktorej vznikol zdravotný problém vtedy, keď telesné šťavy neboli rovnovážne (eukrasia; ako opozitum termínu dyskrasia). Z humorálnej patológie následne vychádzala diagnostika a terapia. V záujme zachovania pacientovho zdravia bolo primárnou úlohou lekára dostať krv, hlien, žltú a čiernu žlč v tele chorého aspoň do približnej rovnováhy. Dôležité bolo naučiť medika správne diagnostikovať a následne vysloviť prognózu. Náuka o moči, pulze (vychádzajúca z už spomínanej Articelly), ďalej o spôsobe vyrábania mastí, práškov, olejov či octov, obkladov, zábalov a rôznych druhov liekov bola taktiež súčasťou štúdia poslucháča medicíny. Okrem toho sa budúci lekári zdokonaľovali v predmetoch, ktoré začali študovať ešte na artistickej fakulte, a to v astronómii a astrológii. Je pravdepodobné, že podobným systémom prebiehala (mala prebiehať) i výučba na bratislavskej Univerzite Istropolitane, hoci priame pramenné dôkazy o tom neexistujú. Istropolitana bola založená v roku 1465 Matejom Korvínom. Pred ňou však v stredoeurópskom priestore vznikli iné univerzity so svojimi lekárskymi fakultami, a to Karlova univerzita v Prahe (1348), ktorá vznikla počas vlády Karola IV., Jagelovská univerzita v Krakove (1364) z obdobia vlády Kazimíra Veľkého a Viedenská univerzita (1365) založená Rudolfom IV. Až po nich vznikli také renomované strediská vedy ako univerzity v Heidelbergu, vo Würzburgu, v Lipsku či Rostocku. Najstaršia stredoeurópska univerzita bola založená v Prahe a lekárska fakulta bola zakrátko jej súčasťou. Doklady o prvých skúškach z medicíny pochádzajú z roku 1353. Lekárske fakulty vznikali na zmienených univerzitách väčšinou neskôr. Vo Viedni to bolo napríklad v roku 1389. V Krakove však lekárska fakulta začala fungovať hneď po založení univerzity. V zakladajúcom právnom akte Krakovskej akadémie (ako sa nazývala pri svojom založení) z roku 1364 bola menovaná aj lekárska fakulta, ktorá sa pôvodne mala skladať z dvoch katedier. V začiatkoch zápasila so značnými organizačnými i materiálnymi problémami. Vnútorné fakultné predpisy poznáme až z roku 1433. Nesystematické fungovanie lekárskych fakúlt bolo na stredovekých univerzitách viac normou ako výnimkou. Porovnávať to môžeme s univerzitami v Heidelbergu, Bologni či už spomínanej Viedni. Koniec-koncov, samotná univerzita v Krakove bola zakladaná na dvakrát. Vladislav Jagelovský v roku 1400 potvrdil listinou jej znovuzaloženie. Na území Uhorského kráľovstva vznikli ešte pred Istropolitanou dve univerzity, a to Univerzita v Pécsi, resp. Päťkostolí, v roku 1367, druhou bola Univerzita v Budíne, ktorá vznikla na sklonku 14. storočia – v roku 1395. Obe, ako napokon aj Istropolitana, boli odsúdené na zánik v dôsledku nedostatočnej finančnej podpory, ale i slabšieho intelektuálneho zázemia. Otázka ich reálnej funkčnosti je dnes veľmi sporná.

Zhodnotenie

Stredoveká medicína stála na pevných antických základoch, do ktorých priniesla nový fenomén. Choroba sa ako „Boží trest“ premietala do života najnižších i najvyšších vrstiev spoločnosti a často bolo len „vôľou vyšších síl“, že sa z nej človek dokázal vystrábiť. Zdravie sa v porovnaní s predchádzajúcim obdobím prestalo považovať za komoditu, s ktorou bolo nutné obchodovať a disponovať finančnými zdrojmi, aby bolo o pacienta postarané. Vice versa, špitály (slúžiace viac v kontexte sociálnej než zdravotnej sféry) a kúpele ako inštitúcie, resp. služby barbierov/chirurgov, ránhojičov, mastičkárov či zariekavačov (pokladaných za nápomocných v prípade nutnosti telesného obrodenie núdzneho), často ani nemohli prinavrátiť pacienta do stavu, v ktorom sa nachádzal pred tým, ako ochorel. Od vzniku prvých lekárskych fakúlt, odkiaľ vzišli prví učení odborníci s medicínskym vzdelaním, sa do medicíny dostáva stále viac informácií, problémom však bola ich neaktuálnosť a retrospektívny pohľad. V stredoveku sa (nielen) v oblasti prírodných vied učenci držali teórie, ktorá bola v renesancii pomenovaná termínmi ako prisca theologia, prisca sapentia, prisca philosophia či philosophia priscorum. Bolo to akési vyjadrenie tzv. múdrosti dávnych čias. Postupným vzďaľovaním sa ľudstvo čím ďalej tým viac degenerovalo po tom, ako mu na počiatku bola Bohom sprístupnená pravda. Aj preto sa neustále opisovanie a pertraktovanie určitých vybraných lekárskych traktátov permanentne opakovalo. V mysliach vzdelancov sa nezvykla spochybňovať váha a autorita starých spisov. Mapovanie zdravia a hygieny v stredoveku v oblasti strednej Európy obsahuje stále nemalé množstvo neprebádaných (často neexistujúcich) dokumentov, ktoré čiastočne zapĺňame informáciami prevažne západoeurópskej proveniencie. Predovšetkým ide o obdobie, keď sa preberali prvky ľudového liečiteľstva a tzv. kláštornej medicíny. Oblasť strednej Európy je navyše obrovský konglomerát, v rámci ktorého nevieme rovnomerne rozložiť penzum jednotlivých informácií, či už k chorobám, terapii alebo k inštitúciám (kláštory, špitály a lekárske fakulty). Starostlivosť o zdravie a osobná hygiena boli prirodzenou súčasťou spoločnosti stredovekej Európy. Ich význam si ľudia uvedomovali aj kvôli stále hroziacim morovým epidémiám, ktoré opakovane kontinent postihovali. Dodržovanie nariadení obsiahnutých v lekárskych zdravovedách bolo najlepšou prevenciou pred týmto nástrahami.