Zdravie a medicínska starostlivosť po roku 1945

Z Databáza historickej terminológie k dejinám Strednej Európy

Verzia z 09:38, 18. september 2023, ktorú vytvoril Mucska (diskusia | príspevky) (Vytvorená stránka „Otázka zdravia v povojnovej strednej Európe bola do veľkej miery determinovaná realitou studenej vojny a jej vývojom. Avšak podobne ako politická či ekonomická…“)
(rozdiel) ← Staršia verzia | Aktuálna úprava (rozdiel) | Novšia verzia → (rozdiel)

Otázka zdravia v povojnovej strednej Európe bola do veľkej miery determinovaná realitou studenej vojny a jej vývojom. Avšak podobne ako politická či ekonomická situácia, aj otázky zdravia, inštitucionalizácie zdravotníctva, výskumu, praxe a osvety, nemožno ignorovať regionálne špecifiká a otázky kontinuity. Prienik oboch rovín možno badať pri vzniku Svetovej zdravotníckej organizácie (World Health Organization, WHO) v roku 1948. WHO predstavovala posun v internacionalizácii medicíny a verejného zdravotníctva. Na jej založení sa podieľal aj česko-slovenský lekár a expert na verejnú hygienu Josef Čančík. Hoci Čančík vystupoval ako reprezentant krajiny, zloženie organizačného tímu podmienené expertízou. Zároveň išlo o jediného predstaviteľa zo strednej Európy.

Jedným zo základných princípov vzniku WHO bolo previazať nové medicínske objavy s iniciatívami verejného zdravia čo znamenalo zintenzívnenie spolupráce medzi štátmi a expertnými skupinami. Táto idea bola materializovaná aj v definícii zdravia nielen ako choroby, ale aj ako stav úplného fyzického, mentálneho a sociálneho blahobytu (well-being), a ako taká sa stala určujúcou aj pre štáty strednej a východnej Európy. Oblasť zdravotníctva, podobne ako v prípade ostatných foriem expertnej spolupráce, predpokladala intenzívnu kooperáciu medzi Spojencami, ktorá sa kontinuálne rozvíjala už od roku 1942. Zároveň však existovali pochybnosti v diplomatických kruhoch či táto spolupráca pretrvá v prípade vzniku potenciálneho konfliktu. Postupné preberanie moci komunistami v strednej Európe, zavŕšené v roku 1948 v Československu, do značnej miery určovalo aj povahu budúcej spolupráce v oblasti zdravotníctva. Napriek tomu sa členmi sekretariátu WHO, síce až dodatočne, stali na konci roka 1948 aj dva predstavitelia z Československa, jeden z Poľska a jeden z Rumunska. V roku 1949 však zástupcovia štátov tzv. „východného bloku“ oznámili svoje vystúpenie z WHO. Späť pristúpili až v súvislosti z de-stalinizačnými snahami v roku 1956.

Univerzálne zdravotníctvo

V štátoch strednej a východnej Európy sa po vojne realizuje predstava univerzálneho prístupu k zdravotníckym službám. Tento model nemožno považovať len za naordinovaný zhora. Išlo aj o požiadavku pracujúcej triedy, a zároveň o reakciu na predvojnový systém, ktorý v očiach mnohých produkoval nerovnosti. Systém univerzálneho zdravotníctva v krajinách strednej Európy, konkrétne Československa, Poľska a Maďarska, vykazoval znaky „pôvodného sovietskeho modelu“ zdravotníctva, pričom išlo o štátny model, ktorý bol organizovaný regionálne, administrovaný verejne, na báze plateného zdravotníckeho personálu poskytujúceho komplexné zdravotné služby všetkým alebo väčšine populácie, štrukturovaného tak, aby zjednocoval preventívne a liečebné služby. V politickej praxi išlo najmä o znárodnenie nemocníc, sanatórií, balneologických a kúpeľných zariadení a časti farmaceutického priemyslu.

Choroby: obrna, tuberkulóza, rakovina ...

Napriek tomu, že studená vojna predstavovala limitujúci faktor spolupráce socialistických a kapitalistických štátov, v prípade viacerých oblastí prebiehala spolupráca aj napriek „železnej opone“. Katastrofálna povojnová situácia a nedostačujúca hygiena spôsobili, že najmä vojnou silno zasiahnuté krajiny, ako napríklad Maďarsko, sa museli vysporiadať s rozšíreným vírusom obrny. V roku 1957 bola zo Spojených štátov amerických cez Spolkovú republiku Nemecko do Maďarskej ľudovej republiky distribuovaná tzv. Salkova vakcína proti obrne. Výskum vakcíny proti obrne sa následne po sovietsko-americkej spolupráci presunul aj do Sovietskeho zväzu, odkiaľ sa vo forme tzv. Sabinovej vakcíny distribuoval od roku 1959 aj do Maďarskej ľudovej republiky. V rokoch 1958 – 1959 prebiehalo testovanie Sabinovej vakcíny aj v Československu a jej aplikácia na obyvateľstvo vo forme kvapiek zmiešaných so sirupom alebo s kockou cukru znamenali v konečnom dôsledku vykorenenie vírusu obrny v celom tzv. „východnom bloku.“

Povojnová stredná Európa bola silno zasiahnutá aj tuberkulózou. Toto respiračné ochorenie bolo z hľadiska sociálnej medicíny mimoriadne citlivo vnímané, nakoľko zásadne ohrozovalo produktivitu práce. Na rozdiel od krajín západnej Európy, stredná a juhovýchodná Európa boli tuberkulózou intenzívne zasiahnuté. Výskyt a úmrtnosť dosahovali v rokoch 1950 – 1971 v Československu, Poľsku, Maďarsku a Juhoslávii omnoho vyššie hodnoty ako vo väčšine krajín kapitalistického, rozvinutého sveta. Situáciu sa podarilo zlepšiť predovšetkým zvyšovaním životných štandardov, pričom dostupnosť zdravotnej starostlivosti a narastajúca urbanizácia nemali na tento trend priamy dopad.

Krajiny strednej Európy trápila v 50. a 60. rokoch vysoká úmrtnosť na rakovinu žalúdka, pričom Poľsko dosahovalo najvyššie počty a za ním v tesnom závese nasledovali Československo a Maďarsko. V Poľsku v priebehu 60. a 70. rokov kontinuálne rástol počet úmrtí na zhubné nádorové ochorenia. Napriek tomu však o rakovine existovalo pomerne slabé povedomie. Situácia sa postupne začala meniť, kedy štáty začínajú realizovať kampane na rozšírenie povedomia.

Reprodukčné zdravie, pôrodnosť, starostlivosť o deti a sexuálne vzdelávanie

Pri otázkach reprodukčného zdravia, pôrodnosti, pronatalitnej politike a sexuálnom vzdelávaní či ženskej emancipácie treba predovšetkým vychádzať z povojnovej situácie a z povahy režimov v jednotlivých štátoch strednej Európy. Pronatalitná politika bola do veľkej miery výsledkom sociálnych a ekonomických opatrení prijímaných od 60. a v priebehu 70. rokov 20. storočia. Toto obdobie však zároveň predstavovalo istý posun od emancipačných snáh proklamovaných v 50. rokoch, stelesnených najmä liberalizáciou zákonodarstva v oblasti umelého prerušenia tehotenstva, k väčšiemu dôrazu na pro-rodinnú politiku. Počiatkom 70. rokov sa Československo, Poľsko a Maďarsko začínajú zameriavať aj na sexuálne vzdelávanie. Napriek rozdielnym spoločensko-kultúrnym predpokladom medzi Československom na jednej strane a Maďarskom a Poľskom na druhej strane, kde predovšetkým sexuologický výskum a úroveň urbanizácie zohrávali dôležitú úlohu, politicky sa tieto stredoeurópske štáty rozhodli koordinovať rodinné a sexuálne vzdelávanie.