Napoleonské vojny a stredná Európa
Francúzska revolúcia priniesla prevratné zmeny, ktoré sa stali predmetom európskej pozornosti. V auguste 1791 habsburská monarchia a Prusko vydali tzv. pilnickú deklaráciu, v ktorej požadovali, aby sa Francúzsko vrátilo k predrevolučnému stavu, a vyzvali európskych panovníkov k spolupráci. Dňa 20. apríla 1792 Francúzsko vyhlásilo vojnu uhorskému a českému kráľovi Františkovi a zaútočilo na Rakúske Nizozemsko. Do vojny vstúpilo aj Prusko. Veľká Británia začala formovať prvú protifrancúzsku koalíciu. Francúzsko sa ocitlo v konflikte s podstatnou časťou Európy. V roku 1795 sa mu podarilo uzatvoriť separátny mier s Pruskom. K rozhodujúcemu stretnutiu medzi habsburskou monarchiou a Francúzskom došlo na severe Apeninského polostrova. Za veliteľa francúzskych síl tu bol v marci 1796 vymenovaný generál Napoleon Bonaparte. Talianske ťaženie predstavovalo sériu jeho vojenských a diplomatických úspechov, ktoré boli v októbri 1797 zakončené podpísaním mierovej zmluvy v Campo Formio. Habsburská monarchia sa v prospech Francúzska vzdala Rakúskeho Nizozemska a Lombardska, získala však Benátsko, benátsku časť Istrie a Dalmáciu. Francúzsku pripadli aj územia Svätej rímskej ríše nemeckého národa na ľavom brehu Rýna.
V roku 1798 sa začala formovať druhá protifrancúzska koalícia. Jej základ tvorili Veľká Británia, habsburská monarchia a Rusko. V marci 1799 Francúzsko rozpútalo vojnu, keď František II. umožnil ruskej armáde prechod územím habsburskej monarchie. Úspešný postup spojencov na severe Apeninského polostrova zastavili mocenské rozpory medzi Viedňou a Petrohradom, ktoré prispeli k vystúpeniu Ruska z koalície. Habsburská monarchia utrpela porážku pri Marengu a Hohenlindene. Výsledkom bola mierová zmluva uzatvorená vo februári 1801 v Lunéville potvrdzujúca podmienky vyrokované v Campo Formiu. V marci 1802 Francúzsko uzatvorilo mierovú zmluvu aj s Veľkou Britániou.
Tretia protifrancúzska koalícia a Napoleonove ťaženia v strednej Európe
Mier nemal dlhé trvanie. V máji 1803 vypukla medzi Veľkou Britániou a Francúzskom nová vojna. Poprava vojvodu d’Enghien, Bonapartova korunovácia za cisára Francúzov v roku 1804, vytvorenie Italského kráľovstva a Napoleonova korunovácia za italského kráľa v roku 1805 viedli k sformovaniu tretej protifrancúzskej koalície, ktorú tvorili najmä Veľká Británia, Rusko a rakúske cisárstvo. Koalícia zdôrazňovala, že nie je zameraná proti francúzskemu národu, ale iba proti Napoleonovej rozpínavosti, čím sa odlišovala od predchádzajúcich, ktoré neskrývali svoje kontrarevolučné ciele. V septembri 1805 rakúska armáda vstúpila do Bavorska, ktoré sa pridalo k Napoleonovi. Zbor ruskej armády na čele s generálom Michailom Illarionovičom Kutuzovom vyrazil na západ v auguste 1805. Napoleon sa musel vzdať invázie na Britské ostrovy a obrátiť svoju armádu na východ. Francúzske vojsko, od roku 1805 nazývané Grande Armée, prekvapilo rýchlosťou svojich pochodov. Napoleon obkľúčil rakúsku armádu pri Ulme a 20. októbra ju prinútil kapitulovať. Stalo sa tak skôr, než sa stihla spojiť s ruskými silami. Generál Kutuzov musel ustúpiť na Moravu, zviedol pritom s Francúzmi na rakúskej pôde bitky pri Dürnsteine a Schöngraberne, čím spomalil ich pochod. V rámci koaličných vojen francúzska armáda prvýkrát prenikla do stredu rakúskeho cisárstva a 13. novembra bez boja obsadila Viedeň. Francúzske jednotky operovali na území Rakúska, južných Čiech, južnej Moravy a čiastočne v západnej časti Horného Uhorska. Dňa 19. novembra Francúzi vstúpili do Brna, kam o deň neskôr dorazil aj samotný Napoleon, a zaujali pozície severne a východne od mesta. Rusko-rakúska armáda sa sústredila pri Olomouci. Nachádzali sa tu aj rakúsky cisár František I. a ruský cár Alexander I., ktorí sa, vo viere vo svoju početnú prevahu, rozhodli vyraziť k Brnu a zviesť tu rozhodujúcu bitku s Francúzmi. Napoleon stihol k Brnu stiahnuť svoje jednotky, v dôsledku čoho sily oboch strán neboli až také nevyrovnané. Rozhodujúce stretnutie, známe ako bitka pri Slavkove alebo bitka troch cisárov, sa odohralo 2. decembra 1805. Skončilo sa Napoleonovým najslávnejším víťazstvom a až do 60. rokov 19. storočia bolo jedným z najkrvavejších vojenských stretnutí v dejinách. Keďže hrozilo šírenie epidémií, z Trenčianskej stolice bolo zmobilizovaných mnoho poddaných, aby išli pomôcť pochovávať obete bitky.
Bratislavský mier
Výsledok bitky pri Slavkove viedol k zastaveniu všetkých spojeneckých vojenských akcií v strednej Európe. Rakúske cisárstvo nemalo dostatok finančných prostriedkov na pokračovanie vo vojne a francúzska armáda sa nachádzala hlboko v jeho vnútrozemí, František I. sa preto obrátil na Napoleona s ponukou na uzatvorenie prímeria. Podpísané bolo 6. decembra 1805 v Slavkove. Francúzska armáda do uzatvorenia mieru obsadila v Čechách táborský kraj a územie ležiace východne od cesty z Tábora do Linca, na Morave jihlavský, znojemský, brniansky a časť olomouckého kraja nachádzajúcu sa na pravom brehu riečky Třebůvka pod Prostějovom až po miesto, kde sa vlieva do rieky Moravy, ako aj pravý breh Moravy po jej sútok s Dunajom, vrátane Prešporka, ďalej Horné a Dolné Rakúsko, Tirolsko, Benátsko, Korutánsko, Kransko, Goricu a Istriu. Napoleon sa rozhodol rokovať s rakúskou stranou bez Ruska. Rakúske cisárstvo sa muselo zriecť spojenectva s Ruskom a ruská armáda musela opustiť jeho územie. S cieľom uľahčiť jej zásobovanie a ubytovanie ju generál Kutuzov pri návrate do vlasti rozdelil do troch skupín, z ktorých každá prechádzala inou trasou.
Mierové rokovania sa začali 13. decembra v Brne. Pre blízkosť k bojisku sa mesto premenilo na veľký lazaret a šírili sa ním epidémie. Napoleon preto rozhodol, aby mierová konferencia pokračovala v Prešporku. Z rakúskej strany sem dorazili poľný maršal knieža Johann von Liechtenstein a generál Ignác Gyulay, z francúzskej minister zahraničných vecí Charles-Maurice de Talleyrand-Périgord. Mierová zmluva medzi Francúzskom a rakúskym cisárstvom bola podpísaná 27. decembra v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca v Prešporku. Rakúske cisárstvo sa v prospech Italského kráľovstva vzdalo Benátska, benátskej časti Istrie a Dalmácie. Napoleon bol uznaný za cisára a italského kráľa. Bavorské kurfirstvo a württemberské kurfirstvo boli povýšené na kráľovstvá a Bádensko na veľkovojvodstvo. František I. musel v ich prospech odstúpiť prednorakúske dŕžavy, Tirolsko a Vorarlbersko. Ako malú náhradu získal Salzbursko a Berchtesgaden. Rakúske cisárstvo stratilo 63 000 km2 územia s takmer tromi miliónmi obyvateľov a zaviazalo sa Francúzsku vyplatiť 40 miliónov frankov. Dôsledkom Prešporského mieru bol aj vznik Rýnskeho spolku v roku 1806. Pod Napoleonovým protektorátom ho vytvorilo 16 štátov Svätej rímskej ríše nemeckého národa, ktorá prestala existovať.
Štvrtá protifrancúzska koalícia
V roku 1806 sa rozpútala vojna štvrtej protifrancúzskej koalície, ktorú tvorili hlavne Prusko, Rusko a Veľká Británia. Rakúske cisárstvo zachovalo neutralitu. V októbri Prusko utrpelo zdrvujúce porážky pri Jene a Auerstädte. V Berlíne Napoleon vyhlásil tzv. kontinentálnu blokádu – embargo na obchod s Veľkou Britániou, čo malo viesť k jej ekonomickému kolapsu. V júni 1807 Napoleon porazil rusko-pruskú armádu v bitke pri Friedlande. Výsledkom bolo uzatvorenie Tylžského mieru, na základe ktorého sa Rusko zaviazalo uznať Varšavské veľkovojvodstvo a pripojiť sa ku kontinentálnej blokáde. Dôsledky porážky pre Rusko neboli príliš tvrdé. Napoleon a Alexander I. si tajnou dohodou rozdelili Európu na sféry vplyvu. Prusko na istý čas stratilo postavenie európskej veľmoci a jeho hranice boli značne zmenšené. V novembri 1807 Napoleon s pomocou Španielska obsadil Portugalsko. Následne svoju pozornosť obrátil na samotné Španielsko, kde však francúzske sily narazili na silný odpor. Veľkým prekvapením bolo víťazstvo Španielov nad Francúzmi v bitke pri Bailéne.
Piata protifrancúzska koalícia a Napoleonove ťaženia v strednej Európe
Udalosti v Španielsku vyvolali vo Viedni presvedčenie, že sa naskytla príležitosť získať späť územia a vplyv stratené Prešporským mierom. Rokovania s Veľkou Britániou na začiatku roku 1809 viedli k vzniku piatej protifrancúzskej koalície. Hlavnú ťarchu vojenských operácií nieslo rakúske cisárstvo, o osude koalície bolo rozhodnuté v rakúsko-francúzskej vojne. V apríli František I. cisárskym manifestom vyhlásil nepriateľstvo Napoleonovi a rozpútal nový vojenský konflikt. Tri rakúske armády zaútočili na spojencov Francúzska. Hlavná armáda napadla Bavorsko, Dolnorakúska armáda vtiahla na územie Italského kráľovstva a tretia armáda zaútočila na Varšavské veľkovojvodstvo. Palatín Jozef vyzval uhorskú šľachtu na insurekciu. Dolnorakúska armáda zvíťazila v bitkách pri Pordenone a Sacile nad Italskou armádou, situácia sa však zakrátko zmenila. Napoleon zaznamenal na bavorskom území sériu víťazstiev, nepodarilo sa mu však donútiť nepriateľa k svojmu obvyklému cieľu – rozhodujúcej generálnej bitke. Hlavná armáda ustúpila do Čiech. Napoleon, tak ako v roku 1805, vyrazil k Viedni, ktorá 13. mája kapitulovala. Dňa 15. mája Napoleon vydal v Schönbrunne proklamáciu k uhorskému národu a vyzval ho k vyhláseniu nezávislosti Uhorska. Hlavným cieľom proklamácie bolo rozložiť uhorskú šľachtickú insurekciu, ohlas však nepriniesla.
Napoleon sa rozhodol zmocniť ľavého brehu Dunaja oproti Viedni, na ktorom zaujala pozície Hlavná armáda. Nechal postaviť most na ostrov Lobau a odtiaľ na ľavý breh Dunaja. Francúzi vybudovali predmostie opierajúce sa o obce Aspern a Essling. V dňoch 21. a 22. mája sa tu odohralo veľké vojenské stretnutie známe ako bitka pri Aspern-Esslingu. Zlom nastal v priebehu druhého dňa bojov, keď sa Rakúšanom podarilo poškodiť most cez Dunaj. Francúzske jednotky sa museli stiahnuť na ostrov Lobau a následne do Viedne. Bolo to prvýkrát, čo sa bitka, ktorú viedol samotný Napoleon, neskončila jeho víťazstvom. Vzrástol strategický význam Prešporka a jeho predmostia, ktoré rakúska strana začala už v prvej polovici mája opevňovať. Počnúc 1. júnom nasledovalo jeho takmer poldruha mesiaca trvajúce nepriateľské obliehanie. Dolnorakúska armáda spolu s uhorským insurekčným vojskom 14. júna utrpela pri Rábe ťažkú porážku od Italskej armády. Jej jednotky dorazili 23. júna cez Komárno a Žitný ostrov do Prešporka. V dňoch 26. – 28. júna francúzska armáda Prešporok delostrelecky bombardovala, zničených bolo 123 domov a škody presiahli jeden milión zlatých.
Napoleon sa nevzdal snahy poraziť Hlavnú armádu. Rozhodol sa prekročiť Dunaj na rovnakom mieste, nechal však dôkladnejšie vybudovať premostenie. Vojenské stretnutie v dňoch 5. a 6. júla 1809 bolo zavŕšené obsadením obce Deutsch-Wagram, kľúčovej pozície rakúskej armády. Grande Armée prenasledovala rakúske jednotky až k Znojmu, pri ktorom sa v dňoch 10. a 11. júla odohrali posledné urputné boje. Prerušil ich Napoleon, ktorý prijal návrh rakúskej strany rokovať o prímerí. Uzatvorené bolo v noci z 11. na 12. júla v Znojme. Dohodnuté podmienky boli pre rakúske cisárstvo veľmi tvrdé. Muselo vydať aj územia, ktoré boli v tom čase obsadené rakúskymi vojskami. Demarkačnú líniu tvorila zo strany Horného Rakúska hranica s Čechami, ďalej znojemský a brniansky kraj, ako aj línia tiahnuca sa od hranice Moravy k Rábu. Tá sa začínala v mieste, kde sa hranica brnianskeho kraja dotýkala rieky Morava a tiahla sa pozdĺž nej po ústie rieky Dyje, odtiaľ pokračovala k Moravskému Svätému Jánu po Prešporok, ktorý zahŕňala s územím v okruhu pol míle, ďalej sa tiahla pozdĺž hlavného toku rieky Dunaj po ústie rieky Rába a zahŕňala mesto Ráb s územím v okruhu jednej míle. Odtiaľ pokračovala pozdĺž rieky Rába po hranicu Štajerska, ktoré zahŕňala spolu s Kranskom a Fiume.
Schönbrunnský mier
Mierové rokovania sa začali 18. augusta 1809 v Magyaróváre. Rakúske cisárstvo zastupoval gróf Klemens Lothar Metternich. Splnomocnencom francúzskeho cisárstva bol minister zahraničných vecí Jean-Baptiste Nompère de Champagny. Ani jedna z rokujúcich strán nechcela poľaviť zo svojich predstáv. Znojemské prímerie pôvodne uzatvorené na jeden mesiac muselo byť opakovane predĺžené. Hlavná armáda zaujala pozície na území Horného Uhorska. Jej hlavný stan bol zriadený v Nových Zámkoch, jednotlivé zbory boli umiestnené v okolí Serede, Močenku, Galanty, Trnavy a Hlohovca. Pod vplyvom hrozby, že rakúska strana obnoví vojenské operácie, Napoleon na prelome augusta a septembra uskutočnil inšpekčnú cestu na obsadené uhorské územie. Zastavil sa v Prešporku a Rábe, keďže sa chcel ubezpečiť, či by dokázali odolať útoku zo strany rakúskeho vojska. Obdobné prehliadky vykonal aj v Melku, Kremse, Znojme a Brne. Mierová zmluva známa ako Schönbrunnský mier bola nakoniec podpísaná v noci z 13. na 14. októbra 1809. Po mierových konvenciách z Campo Formia, Lunévillu a Prešporka išlo pre rakúske cisárstvo o ďalšie veľké pokorenie. Muselo sa vzdať Salzburska, Innskej štvrte a polovice Hausruckej štvrte v prospech Bavorska, západnej polovice Korutánska, Gorice a Gradišky, Kranska, rakúskej časti Istrie a veľkej časti Chorvátska v prospech francúzskeho cisárstva, Západnej Haliče v prospech Varšavského veľkovojvodstva a východnej časti Haliče v prospech Ruska. Rakúske cisárstvo stratilo 82 000 km2 územia a tri a pol milióna obyvateľov. Muselo sa podriadiť kontinentálnej blokáde a obmedziť stav armády na 150 000 mužov. Napriek prázdnej štátnej pokladnici mu bola navyše uložená kontribúcia vo výške 85 miliónov frankov.
Ťaženie do Ruska a Napoleonov pád
Vývoj udalostí viedol k zmene zahraničnopolitickej orientácie rakúskeho cisárstva. Nový rakúsky minister zahraničných vecí gróf Metternich začal pragmaticky uplatňovať politiku zbližovania s Francúzskom, ktorá v roku 1810 vyvrcholila Napoleonovým sobášom s dcérou Františka I., arcivojvodkyňou Máriou Lujzou. Obdobie relatívneho pokoja nemalo dlhé trvanie. Porušovanie podmienok kontinentálnej blokády zo strany Alexandra I. v júni 1812 vyvrcholilo Napoleonovým ťažením do Ruska. Rakúske cisárstvo mu poskytlo 30-tisícový pomocný zbor. Ruská armáda ustupovala pred presilou Grande Armée, ktorá však už mala ďaleko od kvality francúzskych jednotiek z čias najväčších víťazstiev. Napoleon po krvavej bitke pri Borodine obsadil Moskvu, no ani to neprinútilo Rusov začať mierové rokovania. Problémy so zásobovaním a blížiaca sa zima Napoleona prinútili k ústupu. Skazu Grande Armée zavŕšila bitka pri Berezine, po ktorej ako vojenská sila prestala existovať.
V decembri 1812 sa začala formovať šiesta protifrancúzska koalícia. Rakúske cisárstvo sa zatiaľ držalo bokom a vyhlásilo ozbrojenú neutralitu. Napoleon postavil novú armádu a v máji 1813 zvíťazil nad rusko-pruskými silami v bitkách pri Lützene a Budyšíne. V júni prijal pruskú žiadosť o uzatvorenie prímeria. Metternichom sprostredkované mierové rokovania v Prahe sa skončili neúspechom. Dňa 11. augusta 1813 sa rakúske cisárstvo pripojilo k šiestej protifrancúzskej koalícii, čím prakticky rozhodlo o jej víťazstve. Napoleon mal v pláne vpadnúť do Čiech a ohroziť aj Viedeň. Proti nemu stála Česká armáda tvorená rakúskymi útvarmi posilnenými o pruské a ruské jednotky. Napoleon ju napadol pri Drážďanoch, kde v dňoch 26. – 27. augusta dosiahol svoje posledné veľké víťazstvo. Pri prenasledovaní Českej armády boli francúzske jednotky v dňoch 29. – 30. augusta porazené v bitke pri Chlumci, ktorá predznamenala Napoleonov pád. Rozhodnutie priniesla krvavá bitka národov pri Lipsku v dňoch 16. – 19. októbra 1813, v ktorej spojenci porazili omnoho slabšiu Napoleonovu armádu. Dôsledkom bol rozpad Napoleonovho európskeho systému. V marci 1814 spojenci podpísali zmluvu v Chaumonte, v ktorej sa zaviazali neuzatvárať s Francúzskom separátny mier, čím sa rozhodli pre konečnú likvidáciu napoleonského režimu. Napoleon abdikoval 6. apríla a bol vykázaný na ostrov Elba.
Viedenský kongres
Dňa 1. novembra 1814 sa vo Viedni oficiálne začal mierový kongres, ktorý mal riešiť otázku budúceho usporiadania pomerov v Európe, stanoviť hranice medzi štátmi a stať sa základom novej rovnováhy síl na kontinente. V metropole rakúskeho cisárstva sa stretlo vyše 250 diplomatov, 6 korunovaných hláv a asi 50 členov panovníckych rodín. Rokovania viedli štyri víťazné mocnosti – Rusko, Rakúsko, Prusko a Veľká Británia, ku ktorým sa dočasne pripojilo aj porazené Francúzsko. Starý predrevolučný poriadok už nebolo možné obnoviť, pretože spoločenské a politické pomery sa za posledné štvrťstoročie zmenili. Pri určovaní nových hraníc sa muselo pristúpiť ku kompromisom. František I. sa vzdal Rakúskeho Nizozemska a prednorakúskych dŕžav, ktoré boli príliš vzdialené od jadra monarchie, a Západnej Haliče. Ostatné územia, vrátané tých, ktoré v priebehu koaličných vojen získala ako kompenzáciu, boli monarchii vrátené. Rakúske cisárstvo vyšlo z napoleonských vojen geograficky zomknutejšie. Rýnsky spolok bol nahradený Nemeckým spolkom pod rakúskym predsedníctvom. Napoleon, ktorý ušiel z Elby a odštartoval epizódu tzv. stodňového cisárstva, už nedokázal zmeniť chod udalostí. Dňa 18. júna 1815 utrpel definitívnu porážku v bitke pri Waterloo. O štyri dni neskôr druhýkrát abdikoval a bol internovaný na ostrove Svätá Helena. Ešte 9. júna bol podpísaný záverečný dokument kongresu vo Viedni. Európa po ňom zažila najdlhšie obdobie mieru vo svojej histórii. Takmer 40 rokov nedošlo medzi veľmocami k vojne a od krymskej vojny ďalších zhruba 60 rokov nevypukol žiadny všeobecný konflikt.
Dôsledky napoleonských vojen v strednej Európe
Dôsledkom napoleonských vojen bola vyčerpanosť štátnej pokladnice a obrovská zadlženosť rakúskeho cisárstva. Vojenské výdavky monarchie boli vysoké, len jej uhorská časť celkovo poskytla asi 100 miliónov zlatých. Na krajinu ťažko doľahli aj vojnové kontribúcie. Nedostatok drahých kokov v obehu sa riešil ďalšími emisiami papierových bankoviek – bankocetiel. V roku 1811 bol vyhlásený štátny bankrot. Hodnota bankocetiel devalvovala na ⅕ a boli menené za tzv. šajny (Einlösungsscheine). Krízu sa podarilo prekonať v 20. rokoch 19. storočia.
Vojenské udalosti a kontinentálna blokáda britského tovaru vyvolali v rakúskom cisárstve veľkú hospodársku konjunktúru. Nedostatok pracovných síl viedol k snahám zmechanizovať výrobu. Na Morave došlo k značnému rozvoju textilného priemyslu, rozkvet tu zaznamenala aj manufaktúrna výroba belniny. V textilnom priemysle došlo k rýchlemu rozmachu bavlnárstva orientovaného na výrobu kartúnu. Rakúska časť monarchie – najmä Čechy – sa v priebehu prvej polovice 19. storočia stala druhým najväčším výrobcom kartúnu v Európe. Uhorsko, v ktorom prevládalo poľnohospodárstvo, ťažilo z vojnovej konjunktúry, ktorá garantovala zvýšený odber obilia, mäsa a ťažného dobytka za niekoľkonásobné ceny. Počas kontinentálnej blokády sa začal vyrábať cukor z cukrovej repy, čo viedlo k vzniku cukrovarníctva. V období napoleonských vojen sa na území dnešného Slovenska rozvinul zbrojársky priemysel. Významné manufaktúrne podniky zbrojárskej výroby vznikli v Banskej Bystrici, Kráľovej a Liptovskom Hrádku. Zrušenie kontinentálnej blokády v roku 1814 spôsobilo hlbokú hospodársku krízu, Európu zaplavil kvalitnejší a lacnejší britský tovar.
Napoleonské vojny pomohli aj do strednej Európy rozšíriť nacionalizmus, dôsledkom bola revolúcia rokov 1848 – 1849, ktorej cieľom bolo i národné sebaurčenie. Viedli tiež k zmene vo filozofii ponímania úlohy rakúskej armády, ktorú rakúske cisárstvo v nasledujúcom období používalo najmä na potláčanie revolučných a národných hnutí na kontinente. Spolu s Pruskom a Ruskom sa stalo garantom zachovania mocenských pozícií veľmocí v Európe.
Ako reakcia na utrpenie napoleonských vojen sa v strednej Európe rozšíril biedermeier – umelecký a životný štýl a móda 1. polovice 19. storočia, ktorý sa vyznačoval jednoduchosťou a radosťou z obyčajných vecí.
Za zmienku stoja dve zaujímavé legendy viažuce sa k obdobiu napoleonských vojen. Spájajú sa s vojakmi Grande Armée ustupujúcej z Ruska. Jeden sa liečil v Hořiciach, kde mal zanechať recept na výrobu trubičiek, dnes známych ako hořické trubičky. Druhý sa liečil v Prešporku, kde mal založiť firmu na produkciu šampanského, po Francúzsku prvú v Európe, keďže poznal tajomstvo jeho výroby.
Mgr. Matej Čapo, PhD.
Bibliografia
Archív hlavného mesta SR Bratislavy, fond Magistrát mesta Bratislavy č. 6, inv. č. 12542, šk. č. 465, Wubecné Wyhlassovanj (Zaslanie kráľovského manifestu o súčasnej vojne s Francúzskom), 23 s.
BĚLINA, Pavel. Napoleonské války – předěl v dějinách mezinárodních vztahů a vojenského umění. In ŠEDIVÝ, Ivan et al. (eds.). Napoleonské války a české země. Praha: Nakladatelství Lidové noviny, 2001, s. 22 – 44.
BOBOKOVÁ, Jarmila. Tylžský mier 1807 a Rusko. In Annales historici Presovienses, 2018, roč. 18, č. 2, s. 39 – 55.
BROUCEK, Peter. Francouzský císař, České země, Rakousko a rok 1809. In ŠEDIVÝ, Ivan et al. (eds.). Napoleonské války a české země. Praha: Nakladatelství Lidové noviny, 2001, s. 101 – 116.
BUKAČ, Václav et al. Příběh hořických trubiček. 200 let tradiční výroby (1812 – 2012). Hořice: Město Hořice, 2012.
ČAPKA, František. Dějiny zemí Koruny české v datech. Praha: Nakladatelství Libri, 1998, 815 s.
ČAPO, Matej. K histórii valov v Sade Janka Kráľa a hrobu piatich francúzskych vojakov v Petržalke. In Fortifikačné systémy na území Bratislavy (od praveku po 2. svetovú vojnu). Zborník príspevkov zo sympózia. Bratislava: Mestský ústav ochrany pamiatok v Bratislave, 2019, s. 237 – 259.
ČAPO, Matej. Napoleonova návšteva Bratislavy v roku 1809 v kontexte jeho inšpekčnej cesty do Uhorska. In HUPKO, Daniel (ed.). Bratislava. Zborník Múzea mesta Bratislavy, 2020, roč. 32, s. 222 – 235.
ČAPO, Matej. Prechod ruských vojsk územím dnešného Slovenska po bitke pri Slavkove. In DANIŠ, Miroslav – RYBÁR, Lukáš (eds.). Acta historica Posoniensia XXXV. Historické rozhľady. Bratislava: Stimul, 2018, s. 64 – 94.
ČAPO, Matej. Prešporok a francúzsko-rakúska vojna v roku 1809. [dizertačná práca]. Bratislava: Univerzita Komenského FiF, Katedra všeobecných dejín, 2021.
DANGL, Vojtech. Bitky a bojiská v našich dejinách/2. Od vzniku stálej armády po prvú svetovú vojnu. Bratislava: Perfekt, 2007.
DOSTÁL, Tomáš. Poslední vítězné tažení císaře Napoleona. Francouzsko-rakouská válka v roce 1809. České Budějovice: Bohumír Němec – Veduta, 2008.
ELLIS, Geoffrey. Napoleon. Abington; New York: Routledge, 2013.
HALADA, Jan. Metternich kontra Napoleon. Praha: Panorama, 1985.
HELLWALD, Friedrich Anton Heller von. Der Feldzug des Jahres 1809 in Süddeutschland (mit Karten und Plänen). Nach österreichischen Originalquellen. II. Band. Von der Schlacht bei Aspern bis zum Schlusse des Feldzuges. Wien: Carl Gerold’s Sohn, 1864.
HERRE, Franz. Metternich. Praha: Themis, 1996.
HONZÁK, František et al. Evropa v proměnách staletí. Praha: Nakladatelství Libri, 2001.
HRUBALA, Martin. Podpísanie Bratislavského mieru 27. decembra 1805. In Vojenská história, 2006, roč. 10, č. 1, s. 29 – 45.
HURČÍK, Stanislav. Západoslovenský región po bitke pri Slavkove. In KOTULÁN, Jaroslav – UHLÍŘ, Dušan (eds.). Evropa 1805. Sborník prací V. mezinárodního napoleonského kongresu konaného v budově veřejného ochránce práv, Brno 26. – 28. září 2005. Brno: Československá napoleonská společnost, 2006, s. 717 – 724.
JANÁK, Jan. Hospodářský rozmach Moravy 1740 – 1918. Brno: Muzejní a vlastivědná společnost, 1999.
JANITSCH, Aemilian. Geschichte der Entstehung, und des Wachsthums der deutsch-österreichischen Monarchie von den ältesten bis auf unsere Zeiten. Fortsetzung dieser Geschichte. Die Zeitperiode des neu errichteten österreichischen Kaiserthums unter Kaiser Franz I. 9. Bandes, erste Abtheilung vom Jahre 1807 bis 1815. St. Pölten: Joseph Lorenz, 1828.
KARÁCSONY, Viliam – VIDOVÁ, Regína. Továreň na šumivé víno J. E. Hubert v Bratislave. In Bratislava. Zborník Mestského múzea, 2000, roč. 12, s. 177 – 192.
KISSINGER, Henry. Umění diplomacie: Od Richelieua k pádu Berlínské zdi. Praha: Prostor, 1997.
KOSÁRY, Domokos. Napóleon és Magyarország. Budapest: Magvető Könyvkiadó, 1977.
KOUCKÁ, Andrea. Keramika a její dílenská, manufakturní a tovární produkce na Moravě od novověku po počátek 20. století. In MĚŘÍNSKÝ, Zdeněk – KLÁPŠTĚ, Jan (eds.). Workshopy ke středověké a novověké keramice: Panská Lhota 2015. Brno: Masarykova univerzita, 2016, s. 46 – 55.
KÓNYA, Peter et al. Dejiny Uhorska (1000 – 1918). Bratislava: Citadella, 2014.
KREBS, Gilbert – POLONI, Bernard (eds.). Volk, Reich und Nation 1806 – 1918. Texte zur Einheit Deutschlands in Staat, Wirtschaft und Gesellschaft. Paris: Presses Sorbonne Nouvelle, 1994.
MACHAČOVÁ, Jana – MATĚJČEK, Jiří. Napoleonské války a textilní výroba v českých zemích. Ekonomické zvraty a sociální změny. In KOTULÁN, Jaroslav – UHLÍŘ, Dušan (eds.). Evropa 1805. Sborník prací V. mezinárodního napoleonského kongresu konaného v budově veřejného ochránce práv, Brno 26. – 28. září 2005. Brno: Československá napoleonská společnost, 2006, s. 297 – 310.
MATULA, Vladimír – VOZÁR, Jozef (eds.). Dejiny Slovenska II (1526 – 1848). Bratislava: VEDA, Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1987.
OUVRARD, Robert. 1809, les Français à Vienne. Chronique d’une occupation. Paris: Nouveau Monde éditions, 2009.
PALÓCZI, Edgar. Napoleon in Ungarn. In HEINRICH, Gustav (ed.). Ungarische Rundschau für historische und soziale Wissenschaften, 1914, roč. 3, č. 1, s. 210 – 213.
PERNES, Jiří et al. Pod císařským praporem. Historie habsburské armády 1526 – 1918. Praha: Nakladatelství Elka Press, 2003.
PODOLAN, Peter – VIRŠINSKÁ, Miriam. Slovenské dejiny III (1780 – 1914). Bratislava: Literárne informačné centrum, 2014.
POLIŠENSKÝ, Josef. Napoleon a srdce Evropy. Praha: Svoboda, 1971.
Proclamation. Au Quartier Impérial à Schönbrunn, le 15. Mai 1809. Proklamation. Im kaiserlichen Quartier zu Schönbrunn, den 15. May 1809. https://books.google.sk/books?id=xSNPAAAAcAAJ&dq=Proklamation+im+kaiserlichen+quartier+zu+Schonbrunn,+den15.+may+1809&hl=sk&source=gbs_navlinks_s [15. 12. 2021].
SEGEŠ, Vladimír. Koaličné a napoleonské vojny a ich dôsledky. In Vojenská osveta, 2012, roč. 9, č. 1, s. 98 – 116.
SEGEŠ, Vladimír. Uhorské branné sily v kontexte koaličných napoleonských vojen. In KOTULÁN, Jaroslav – UHLÍŘ, Dušan (eds.). Evropa 1805. Sborník prací V. mezinárodního napoleonského kongresu konaného v budově veřejného ochránce práv, Brno 26. – 28. září 2005. Brno: Československá napoleonská společnost, 2006, s. 649 – 660.
SEGEŠ, Vladimír – VIŠVÁDER, František (eds.). Kniha kráľov. Panovníci v dejinách Slovenska. Bratislava: Vydavateľstvo Kleio, 1998.
SCHIKOFSKY, Karl. Die Vertheidigung des Brückenkopfes von Pressburg im Jahre 1809. Wien: Verlag des Militär-Wissenschaftlichen Vereines, 1893.
SKŘIVAN, Aleš. Evropská politika 1648 – 1914. Praha: Nakladatelství Aleš Skřivan ml., 1999.
SKŘIVAN, Aleš et al. Kapitoly z dějin mezinárodních vztahů 1648 – 1914. Praha: Institut pro středoevropskou kulturu a politiku, 1994.
SLEZÁK, Tomáš. Rakúsky pomocný zbor na ťažení v Rusku roku 1812. In Vojenská história, 2001, roč. 5, č. 3, s. 3 – 30.
ŠKVARNA, Dušan et al. Lexikón slovenských dejín. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1997.
ŠPIRKO, Dušan – LUPTÁK, Miroslav. Obrana bratislavského predmostia vo francúzsko-rakúskej vojne roku 1809. In Vojenská história, 2002, roč. 6, č. 1, s. 3 – 28.
ŠŤOVÍČEK, Michal. Francie proti Evropě. Války revoluční Francie 1792 – 1802. Praha: Nakladatelství Epocha, 2017.
ŠVANKMAJER, Milan. Čechy na sklonku napoleonských válek (1810 – 1815). Praha: Nakladatelství Lidové noviny, 2004.
TARLE, Jevgenij. Napoleon. Bratislava: Nakladateľstvo Pravda, 1946.
TINKOVÁ, Daniela. Revoluční Francie (1787 – 1799). Praha: Triton, 2008.
UHLÍŘ, Dušan. Čas kongresů a tajných společností. Praha: Nakladatelství Epocha, 2017.
UHLÍŘ, Dušan. Evropa roku 1805 a válka Třetí protifrancouzské koalice. In Vojenská história, 2006, roč. 10, č. 2, s. 24 – 30.
UHLÍŘ, Dušan. Napoleonovo tažení roku 1805. In ŠEDIVÝ, Ivan et al. (eds.). Napoleonské války a české země. Praha: Nakladatelství Lidové noviny, 2001, s. 84 – 100.
UHLÍŘ, Dušan. Slavkov a Evropa roku 1805. In KOTULÁN, Jaroslav – UHLÍŘ, Dušan (eds.). Evropa 1805. Sborník prací V. mezinárodního napoleonského kongresu konaného v budově veřejného ochránce práv, Brno 26. – 28. září 2005. Brno: Československá napoleonská společnost, 2006, s. 7 – 13.
UHLÍŘ, Dušan. Slávnosť víťazov. In História – Revue o dejinách spoločnosti, 2006, roč. 6, č. 4, s. 6 – 7.
UHLÍŘ, Dušan. Slunce nad Slavkovem. Třebíč: Vydavatelství Akcent, 2000.
VANĚK, Jiří. Brno v době okupace francouzským vojskem 1805/1806. In KOTULÁN, Jaroslav – UHLÍŘ, Dušan (eds.). Evropa 1805. Sborník prací V. mezinárodního napoleonského kongresu konaného v budově veřejného ochránce práv, Brno 26. – 28. září 2005. Brno: Československá napoleonská společnost, 2006, s. 689 – 701.
VEBER, Václav et al. Dějiny Rakouska. Praha: Nakladatelství Lidové noviny, 2002.
VERESS, Csaba. Napóleon hadai Magyarországon. Budapest: Zrínyi Katonai Kiadó, 1987.
Waffenstillstand. In Preßburger Zeitung, 1805, roč. 41, č. 98, s. 1188 – 1189.
Waffenstillstand. In Preßburger Zeitung, 1809, roč. 45, č. 52, s. 560 – 561.
WELDEN, Ludwig Freiherr von. Der Krieg von 1809 zwischen Oesterreich und Frankreich, von Anfang Mai bis zum Friedenschlusse. Aus officiellen Quellen. Wien: Carl Gerold’s Sohn, 1872.
WRETZL, František. Bratislavské předmostí v r. 1809. In Vojenské rozhledy. Revue militaire tchécoslovaque, 1923, roč. 4, č. 1, s. 1 – 20.
ŽILIN, Pavel. Kutuzov. Bratislava: Obzor, 1985.
