Zdravie ako pojem v novoveku – lekári a ich poznatky o zdraví

Chápanie pojmu zdravia a choroby v období novoveku nadväzoval na stredovekú tradíciu, aj keď je možné badať určité zmeny. Určujúcim kritériom podstaty zdravia a choroby bolo stále kresťanské učenie a autorita cirkvi. V podstate až do začiatku 19. storočia pochopenie choroby a smrti bolo spojené s kresťansky motivovanou ideou Božej vôle či Božieho trestu za ľudské hriechy. Vnútornej príčiny vzniku choroby alebo smrti boli neznámym pojmom. Táto idea bola integrálnou súčasťou mentality a každodenného života väčšiny populácie. Až objavom mikróbov a následne rozvojom mikrobiológie v 19. storočí táto idea začala postupne miznúť. Pojem zdravia a choroby bol súčasťou štúdia medicíny, ktorá sa ako jeden z kľúčových odborov vyučovala na aj stredoeurópskych univerzitách (Viedeň, Praha, Krakov). Hlavné zdroje, na ktoré sa pri štúdiu medicíny odvolávali, boli diela antických (Asklépios, Dioskorides, Hippokrates, Galénos, a i.) a stredovekých islamských autorít (Avicenna, Rhazes, Albucasis a i.). Predovšetkým Avicennov kanón medicíny bol až do 18. storočia hlavnou a doktrinálnou studnicou lekárskeho poznania. Poznatky a veda sa v tomto období stále vnímali v duchu snahy o retrospektívu akademickej tradície. Akékoľvek (vedecké) empirické prístupy a poznávanie skutočnosti sa považovali za nesprávne. Novovekí učenci (vrátané lekárov) prijímali predstavu a regresívnej povahe vlastnej vedy, pretože z kresťanského hľadiska dokonalé vedenie existovalo už na prvopočiatku a ich úlohou bolo prinavrátiť sa k tomuto počiatočnému zdroju poznania. Obrat tohto myslenia „naopak“ nastal až nástupom osvieteneckých myšlienok na konci novoveku. V rannom novoveku sa však objavili prvé kritické ohlasy na adresu antických otcov lekárskeho učenia. Autormi boli predovšetkým humanistickí učenci a lekári (A. Vesalius, R. Colombo, M. Serveto, J. Fernel a i.). Opierajúc sa o zásady humanistickej filozofie a sústredenia pozornosti na človeka dosiahli pozoruhodné výsledky vo viacerých oblastiach zdravia a medicíny (najmä anatómie, fyziológie, neurológie, kardiológie). Novozískané poznatky humanistického lekárstva postupne prenikli a čiastočne ovplyvnili aj vývoj medicíny a pohľad na zdravie v strednej Európe, kde taktiež pôsobili viacerí priekopníci v oblasti lekárstva. Spočiatku sa do strednej Európy nové poznatky dostávali vďaka lekárom študujúcim na talianskych a nemeckých univerzitách. Ešte v 16. storočí tu bežne pôsobili lekári talianskeho pôvodu (napr. Santorio Santoro v Krakove, Johannes Donatus Adriaticus v Trnave, Esechelius Pipperelus v Košiciach, Antonius Gazius v Krakove a i.). Od 15. storočia študovali medicínu humanistického typu viacerí študenti zo stredoeurópskeho prostredia, ktorí tu následne pôsobili a šírili lekársku osvetu nového typu. Patrili sem napríklad Sebastián Pauschner-Bausner, Christophorus Stratander, Johannes Antoninus, Johannes Sambucus, Thomas, Jordan, Juraj Henisch, Juraj Purkircher, Samuel Spilenberger, Ján Dávid Ruland, Pavol Clamer, Tobiáš Coberus, Viliam a Karol Raygerovci, Pavol Spindler, Christian Augustini, Michal Haško-Ascani a iní. Lekári osvietenské obdobia v 18. storočí nadviazali a zároveň ďalej rozvíjali tradíciu humanistickej medicíny. Medzi najvýznamnejších patrili Ján Adam Rayman, Otto Karol Moller, Ján Gottfried Hellenbach, Kristián Joachim Schwab, Ján Weber, Ján Krištof Knogler, Matúš Palumbini, Ferdinand Khien, Juraj Grundel, Ján Teofil Windisch, František Joef Maternus, Ján Torkos, Jozef Podesta, Andrej Herrmann, Pavol Bacsmegyi, Daniel Fischer, Daniel Szentkereszti, Jozef Karol Perbegg, Matej Inštitoris-Mošovský, Ján Daniel Perlitzi, Ján Adres Segner, Jozef František Skollanics, Martin Marikovský, Jozef Kiss-Vitzay, Ján Samuel Hueber, Ján Juraj Hueber, Dávid Vietoris. Niektorí z nich prišli s originálnymi myšlienkami. Napríklad viedenský lekár Franz Anton Mesmer (1734 – 1815) bol predstaviteľom magnetizmu a v duchu naturfilozofie presadzoval existenciu fluida (zvláštna kozmická sila) pôsobiaca a ovplyvňujúca ľudské telo cez nervovú sústavu. V oblasti kardiológie sa preslávil viedenský lekár Joseph Leopold Auenbrugger (1722 – 1808), ktorý objavil metódu preklepávania (perkusia). Český lekár, anatóm, fyziológ a oftamológ Jiří Procházka (1749 – 1820) pôsobiaci vo Viedni a Prahe vypracoval teóriu nervového reflexu. Profesor fyziky Jan Antonín Boháč (1724 – 1767) ako prvý uplatnil poznatky fyzike v medicíne, keď použil pri liečbe elektrinu. Z hľadiska významu a zmeny chápania choroby a zdravia ako pojmu v rámci strednej Európy je možné uviesť Paracelsa (1493 – 1541), ktorý študoval vo Viedni, Ferrare a niektorých európskych univerzitách. Nejaký čas svojho života strávil aj v Uhorsku a Čechách. Aj napriek jeho kontroverznosti jeho osobnosti a sklonom k alchýmii, mysticizmu a mágii prispel k určitému obratu chápania choroby a zdravia tým, že pri liečbe apeloval na empirickú skúsenosť, nie na tradíciu. Zaviedol novú vlastnú klasifikáciu chorôb. Navrhoval hľadať liečivá v prírode a bol názoru vychádzajúceho z iatrochémie, podľa ktorej telo živého organizmu fungovalo na základe chemických procesov a každá choroba súviselo s nerovnováhou minerálov a chemických látok v tele. Dobrý zdravotný stav pripisoval k rovnováhe človeka (mikrokozmos) s prírodou (makrokozmos) a tela s dušou. Humanistický obrat sa prejavil aj v medicíne, predovšetkým v anatómii. Zásah do ľudského organizmu už nebol iba záležitosťou praxe ránhojičov, ktorí v období 16. a 17. storočia ešte stále predstavovali špeciálnu historicko-sociálnu kategóriu. Z anatomického hľadiska sa aj samotní učenci a lekári začali otvorene zaujímať o ľudské telo, čo sa prejavilo na prvých oficiálnych pitvách človeka. Typickým príkladom stredoeurópskeho priestoru bola prvá verejná pitva muža, ktorú vykonal lekár pôsobiaceho na Pražskej univerzite Ján Jessenius (1566 – 1621) 8. až 12 júna roku 1600 v Prahe. O päť rokov neskôr vykonal aj pitvu ženy a dieťaťa. Pitva bola zdokumentovaná a vydaná ako spis vo Wittenbergu. Okrem Jána Jessenia sa k rozvoju chirurgie a patologickej anatómie podieľali aj iní lekári Jakub Ján Dobřenský z Černého Mostu (1623 – 1697), Kristián Joachim Schwab (1672 – 1722), František Jozef Maternus (1696 – 1773). Špeciálnu kategóriu v rámci strednej Európy v novoveku predstavovali banskí lekári, ktorí dohliadali na zdravie baníkov. Patril sem napríklad Ján Gottfried Hellenbach (1659 – 1728) pôsobiaci v Banskej Štiavnici, Georgius Agricola (1494 – 1555) v Jáchymove, Gottfried Moller (1710 – 1770) a Ján Juraj Hoffinger (1756 – 1792) v Banskej Bystrici a iní. Ďalší posun v medicína a chápaní zdravia nastalo pod vplyvom osvietenských myšlienok v 18. storočí, kedy sa narozdiel od predchádzajúceho obdobia vedecké poznatky a dôraz na racionálny a empirický prístup začali v spoločnosti vysoko ceniť. Z hľadiska lekárstva a liečby sa kľúčovým sa stal experiment priamo na živých organizmoch a využívanie mikroskopických poznatkov (po objave mikroskopu Anthonym von Leeuwenhoekom v 1676). Tieto zmeny priniesli posun aj v oblasti chápaní, zdravia, chorôb a lekárstva. Zdôrazňoval sa materiálny základ choroby a zdravia. Objavili sa nové biologicko-medicínske smery a teórie (aj v rámci strednej Európy) ako vitalizmus (Georg Ernst Stahl), magnetizmus (Franz Anton Mesmer), homeopatia (Christian Friedrich Samuel Hahnemann), ktoré však kvôli svojej kontroverznosti neboli všeobecné uznávané.

Lekárske školy

V období novoveku v rámci univerzitného štúdia boli v strednej Európe kľúčové tri lekárske fakulty (Praha, Krakov, Viedeň). Tento počet bol v porovnaní so západnou Európou veľmi nízky. Začiatkom 18. storočia kvôli akútnemu nedostatku lekárskych fakúlt a školených lekárov, začali vznikať súkromné lekárske školy aj v strednej Európe. Jednu z prvých založil lekár Otto Karol Moller (1670 – 1747) v Banskej Bystrici, ktorá až do zriadenia fakulty v Trnave bola jedinou vyššou lekárskou školou v Uhorsku. Menšiu súkromnú lekársku školu otvoril Daniel Fischer v Kežmarku. Jeho cieľom bolo predovšetkým boj proti poverám a zvýšenie kvality lekárskej starostlivosti v regióne. Modernizačné reformy v oblasti štúdia medicíny sa realizovali aj v stredoeurópskom priestore po vzore návrhu holandského lekára Hermanna Boerhaaveho (1668 – 1738). Napríklad jeho žiak Gerhard van Swieten (1700 – 1772) vykonal takúto reformu štúdia medicíny na Viedenskej univerzite. Na Trnavskej univerzite bola v roku 1769/1770 ako prvá v Uhorsku zriadená lekárska fakulta, taktiež podľa tohto vzoru. Sedem rokov po jej vzniku bola presídlená do Budína. Podobné reformy medicínskeho štúdia sa realizovali aj na ďalších univerzitách (Praha, Krakov). Reforma zahrňovala zefektívnenie štúdia, prísnejšiu špecializáciu v oblasti klinickej medicíny, diferenciáciu štúdia a iné. Cieľom týchto reforiem bolo vyškoliť viac lekárov, pôrodných sestier či lekárskych asistentov a tým skvalitniť zdravotnú starostlivosť o obyvateľstvo. Koncom 18. storočia začali vznikať ďalšie vzdelávacie inštitúcie v oblasti lekárstva a zdravotníctva. Napríklad v roku 1782 vznikla v Olomouci lekársko-chirurgické učilište. Na rozdiel od západnej Európy sa v stredoeurópskom priestore chirurgia do pozície samostatného lekárskeho akademického odboru dostala až v 18. storočí najmä v dôsledku osvietenských reforiem za vlády Márie Terézie a Jozefa II.

Choroby v novoveku

Výskyt a príčiny

Výskyt chorôb respektíve zdravotných problémov u obyvateľstva stredoeurópskeho priestoru v období novoveku často závisel od sociálno-ekonomických, demografických, prírodných, klimatických a vojensko-politických faktorov. Obyvatelia nižších sociálnych vrstiev boli náchylnejší na choroby najmä z dôvodu častého nedostatku výživy, zlých hygienických podmienok a zároveň boli najčastejšie vystavovaní negatívnym vplyvom prírodných pohrôm (neúroda, záplavy a i.) či vojenských ťažení. Dôležitú úlohu zohrávalo aj klimatické a demografické hľadisko. Obyvateľstvo nížinatých poľnohospodárskych oblastí bolo zväčša menej zdravotné odolné a viac podvyživené, než obyvateľstvo horských oblastí, ktorí získavali obživu z ekonomicky menej náročného chovu zvierat, prípadne využívania lesných porastov. Rozdiel predstavoval aj život v mestách a na vidieku. Vyššia koncentrácia obyvateľstva zohrávala taktiež dôležitú úlohu najmä pri šírení infekčných chorôb. Tým pádom v mestách sa šírilo rýchlejšie než na vidieku. Okrem toho, k výskytu infekčných chorôb prispievali aj slabá hygiena, nepriaznivá klíma, cestovanie za obchodom, vojnové ťaženia, neúroda, záplavy, hladomor, nedostatočné lekárskej znalosti, strach a povery. Čo sa týka strednej Európy v novoveku, častou príčinou vypuknutia a šírenia epidémií (predovšetkým morovej) boli časté vojenské konflikty ako osmansko-habsburské vojny, stavovské povstania a Tridsaťročná vojna. Dôležitú úlohu zohrával aj sociálny status. Predstavitelia nižších spoločenských vrstiev (roľníci, mestská chudoba, žobráci a i.) trpeli zväčša inými typmi chorôb, než členovia vyšších spoločenských vrstiev (šľachta, bohatí obchodníci a i.). Predovšetkým podvýživa a nekvalitná strava (napr. u chudobných roľníkov) spôsobovala rôzne zdravotné problémy. Na rozdiel od súčasných vedeckých a medicínskych poznatkov príčiny vzniku choroby v novoveku úzko súvisela s nábožensko-ideovým myslením. Za príčinu sa považoval predovšetkým „boží zásah“ alebo „boží hnev“ za hriechy ľudstva. V mnohých prípadoch sa za príčinu nákazy považovala povera v podobe pripisovania viny odlišnému nábožensko-sociálnemu elementu – napríklad kacírom alebo židom. V dôsledku toho vypukli viaceré protižidovské pogromy. Podstatu šírenia chorôb (najmä infekčných) v učenejšej časti spoločnosti už naberalo racionálnejší charakter. Za príčiny prenosu sa považovala často krát voda, vzduch alebo miesto. Zdravotné ťažkosti alebo choroby (aj infekčného charakteru) si predstavovali ako hnilobu, ktorá bola dôsledkom nerovnováhy štyroch kľúčových zložiek tela. Pôvod tejto predstavy pochádzal z humorálnej (hippokratovskej) medicíny. Svoje miesto mala aj mágia a astrológia, ktorá sa v tom čase považovala za prípustný spôsob príčiny prípadne odvrátenia rôznych typov chorôb. K šíreniu nových druhov infekčných chorôb prispeli aj rano-novoveké zámorské objavy (napríklad syfilis).

Infekčné choroby

Pretrvávajúcim a opakujúcim sa problémom v období novoveku predstavovali vysoko infekčné choroby ako mor (bubonický, pľúcny), ktorého prvú veľkú pandémiu v Európe zaznamenávame už v rokoch 1347 – 1353 (pozri Čierna smrť). Od tej doby sa v rôznych častiach svetadiela, vrátane strednej Európy, objavoval s rôznou intenzitou až do konca 18., v niektorých oblastiach až do začiatku 19. storočia. Pod pojmom mor sa v tomto období mohli označovať aj iné choroby infekčného charakteru. Patrili sem úplavice, týfus, cholera, čierne kiahne, malária, tuberkulóza, syfilis a iné. V prameňoch sa nachádzajú správy o desiatkach väčších či menších morových epidémií, ktoré zasiahli stredoeurópske územie v období 16. až 18. storočia. Do tohto priestoru sa zväčša dostával z Blízkeho a Stredného východu alebo Afriky počas vojen s Osmanmi. Okrem vojen sa choroby šírili aj prostredníctvom obchodu. V období 16. – 18. storočia zasiahli strednú Európu viacero vĺn morových epidémií (Napr. 1520 – 1521, 1597 – 1599, 1622 – 1623, 1679 – 1681, 1713 – 1715, 1736 – 1737). Charakteristickým znakom prekonania morovej epidémie stredoeurópskeho priestoru bola výstavba samostatne stojacích morových stĺpov zväčša na námestiach zasiahnutých miest. Silná náboženská kresťanská tematika výzdoby stĺpov (mariánska, sväto-trojičná) mala na jednej strane vyjadrovať oslavu viery a cirkvi, na druhej strane vďačnosť a ochranu pred ďalšou epidemickou pohromou. Tento znak je zaujímavým ukážkovým príkladom vtedajšej nábožensky motivovanej mentality chápania príčiny vzniku a zániku morovej epidémie ako zásahu „vyššej moci“. Najväčšie a najznámejšie dochované morové stĺpy sú vztýčené vo Viedni, Prahe, Olomouci, Košiciach, Banskej Štiavnici, Kremnici.

Morové epidémie v ranom novoveku

V období šestnásteho storočia sa lokálne výskyty moru vyskytovali v oblasti celej strednej Európy. V Čechách v rokoch 1521, 1530 – 1531, 1542, 1554, 1562, 1568, 1570 – 1572, 1583 – 1586. Rozsiahlejšie epidémie prepukli najmä v rokoch 1581 – 1582 a 1597 – 1599. Podobné zväčša regionálne výskyty moru zaznamenali aj v Uhorsku v rokoch 1526, 1541 – 1542, 1551, 1554, 1558 – 1563, 1571–1572, 1585 – 1586 a 1595. Roku 1510 kvôli strachu z tejto nákazy opustil vtedajší uhorský kráľ Vladislav II. Jagelovský Budín a uchýlil sa najskôr do Bratislavy a potom na Moravu. Intenzita a častý výskyt moru v strednej Európe kulminovali v 17. storočí. V oblasti dn. Rakúska, Čiech a Uhorska prispeli k rozšíreniu epidémie časté presuny vojsk počas tridsaťročnej vojny, protihabsburských stavovských povstaní, či vojen s osmanskými Turkami. V Uhorsku sa mor objavil v rokoch 1600 – 1602 najskôr na území dnešného Slovenska a Sedmohradska neskôr v rokoch 1603 – 1604 v celom Uhorsku. Ďalšie správy pochádzajú z rokov 1621 – 1622, 1628 (Sedmohradsko juhozápadné Uhorsko) 1632 – 1634 (horné Uhorsko, Sedmohradsko), 1644 – 1645, 1653, 1654 – 55, 1660 – 1662 (Sedmohradsko, severovýchodné Uhorsko), 1676 – 1681 (horné Uhorsko) a 1690 – 1692. Popri more sa v tomto období začali vyskytovať aj ďalšie nákazlivé choroby predovšetkým týfus brušný a škvrnitý. Podobnú intenzitu vykazujú aj české krajiny, v ktorých sa mor objavoval najčastejšie počas 30-ročnej vojny (1624 – 1626, 1631 – 1635, 1639 – 1640, 1648 – 1649). Obzvlášť veľká morová rana postihla strednú Európu (dn. Rakúsko, Čechy, Uhorsko) v rokoch 1679 – 1681. Roku 1679 dokonca z Viedne ušiel pre nákazou habsburský panovník Leopold II., ktorý našiel útočisko najskôr v Prahe a potom vo východných Čechách. V oblastiach dn. Poľska zasahovala nákaza predovšetkým urbánne rozvinuté kraje dn. Sliezska a pobrežia Baltského mora. Morová pandémia opätovne v strednej Európe vyskytla vo väčšej miere na začiatku 18. storočia. V oblasti dn. Poľska trvala medzi rokmi 1704 – 1712. V oblasti horného Uhorska (dn. Slovenska) sa výrazne prejavila v rokoch 1709 – 1710, najmä vo väčších mestách ako Bratislava, Prešov, či Košice. Do Čiech a Moravy sa epidémia dostala z Uhorska v rokoch 1713 – 1715, pričom z veľkých miest postihla najmä Prahu a Olomouc. V rakúskych krajinách postihla najmä Viedeň (1712 – 1714). K lokálnym výskytom nákazy v strednej Európe dochádzalo až do konca 18. storočia. K oslabeniu a vymiznutiu epidémie prispelo viacero faktorov. K takým patrila snaha panovníkov vydávať súbory protimorových opatrení. Už v roku 1521 vydal habsburský panovník Ferdinand I. patent na ochranu proti moru (Constitutiones contra pestem) pre oblasť Štajerska. V roku 1562 potom nasledoval rozsiahly spis Ordo pestis, ktorý obsahoval rôzne preventívne nariadenia pre prípad rozšírenia sa moru, ktoré sa týkali napr. pohybu a zhromažďovania obyvateľstva, čistoty mesta, či úlohy špitálov. Pre oblasť Uhorska mal najväčší význam protimorový poriadok ostrihomského arcibiskupa Leopolda Kollonicsa z roku 1692. Vzhľadom k tomu, že v 18. storočí sa epidémia šírila najmä z Osmanskej ríše, bol v priestore habsburskej vojenskej hranice zriadený sanitárny kordón s karanténnymi stanicami. Za vlády Jozefa II. sa namiesto karantény kládol väčší dôraz na kontrolu prichádzajúcich osôb, ktoré po vstupe do krajiny museli vykonať dôkladnú hygienickú očistu vrátane výmeny odevu. Charakteristickým znakom prekonania morovej epidémie v stredoeurópskom priestore bola výstavba samostatne stojacích morových stĺpov zväčša na námestiach zasiahnutých miest. Silná náboženská kresťanská tematika výzdoby stĺpov (mariánska, sväto-trojičná) mala na jednej strane vyjadrovať oslavu viery a cirkvi, na druhej strane vďačnosť a ochranu pred ďalšou epidemickou pohromou. Tento znak je zaujímavým ukážkovým príkladom vtedajšej nábožensky motivovanej mentality chápania príčiny vzniku a zániku morovej epidémie ako zásahu „vyššej moci“. Najväčšie a najznámejšie zachované morové stĺpy sú vztýčené vo Viedni, Prahe, Olomouci, Košiciach, Banskej Štiavnici. Morové pandémie i lokálne epidémie mali takisto vplyv na demografiu Európy. Z pohľadu úbytku obyvateľov v období veľkej morovej epidémie z rokov 1347 – 1351 sa odhady pohybujú od 25 až do 60 percent, samozrejme v závislosti od konkrétnych geografických oblastí. Prevažná väčšina obetí však pochádzala zo západnej a severnej časti Európy. V Uhorsku sa celkové straty počas tohto obdobia odhadujú na zhruba 10 percent z celkového odhadovaného počtu okolo 2 miliónov osôb. Čechy zaznamenali výraznejší úbytok obyvateľstva najmä v 15. storočí. K prepadu populácie prispeli okrem častého výskytu moru aj hladomory a husitské vojny. V období 16. až do začiatku 18. storočia sa mor stal jedným zo sprievodných znakov úbytku stredoeurópskej populácie spoločne s inými faktormi, ako boli časté vojenské konflikty a s nimi spojené plienenie miest a dedín a následné hladomory.

Iné typy chorôb

Mor nebol jedinou (infekčnou) chorobou, ktorú rozvíjajúca sa humanistická veda reflektovala. S rozmáhajúcimi sa zámorskými cestami súvisia teórie o importe niektorých chorôb, napr. aj lymeskej boreliózy z Ameriky do Európy. Jej kožné prejavy ako napr. lymfocytóm a erythema migrans však boli zdokumentované na oboch kontinentoch už pred viacerými storočiami. Ich pomenovania – „znak diabla“ a „bradavka čarodejnice“ prirodzene súviseli s dobovým náboženským vnímaním sveta. Prvé záznamy aj s dobovými drevorytovými ilustráciami sa datujú do obdobia okolo roku 1555, keď švédsky náboženský predstaviteľ, kartograf a spisovateľ Olaus Magnus (1490-1557) vydal dielo Historia de Gentibus Septentrionalibus. O tejto knihe sa nám v súvislosti s uhorským prostredím zatiaľ nepodarilo získať bližšie informácie. S Uhorskom však súviselo pomenovanie iných chorôb, a to napr. aj syfilisu, ktorý sme v minulosti poznali aj pod názvami o lues, francúzska, galská či uhorská choroba. Jedna z hypotéz o syfilise hovorí, že do Európy bol zavlečený posádkou Kryštofa Kolumba vracajúcou sa z cesty do Ameriky, zatiaľ čo druhá tvrdí, že syfilis v Európe existoval už predtým, ale ešte nebol rozpoznaný a popísaný. Prvé písomné záznamy o epidémii syfilisu v Európe sa objavujú v rokoch 1494-1495 v talianskom Neapoli, a to počas francúzskej invázie. Vzhľadom na to, že chorobu šírili vracajúci sa francúzski vojaci, bola pôvodne známa ako „francúzska choroba“. Dobové pomenovania tejto choroby boli rôzne, a prejavili sa v nich aj etnické predsudky obyvateľov vtedajšieho Starého sveta. Pomenovanie uhorská choroba mohlo súvisieť aj so skutočnosťou, že Uhorsko bolo v období humanizmu pre zvyšok Európy neznámym, neprebádaným a možno aj trochu tajomným a nebezpečným územím. Výraz „syfilis“ bol po prvý raz použitý talianskym lekárom a básnikom Girolamom Fracastorem v roku 1530 ako názov jeho latinskej básne napísanej v daktylskom hexametri a popisujúcej skazu spôsobenú chorobou v Taliansku. Pred objavením účinného lieku (v roku 1910) sa na liečenie tejto choroby bežne používala ortuť a izolácia sprevádzaná drastickými liečebnými postupmi. Uhorskou chorobou (Morbus Hungaricus) mohol byť pravdepodobne aj škvrnitý týfus, hoci dnes už ťažko povedať o akú chorobu presne išlo. V minulosti bola veľkým postrachom a hrozbou najmä z vojenského hľadiska, lebo spôsobovala veľké škody na zdraví a životoch vojakov. Prvá známa epidémia tejto choroby vypukla v cisárskom vojsku pri Komárne – azda aj preto nesie pomenovanie „uhorská choroba“. Dobovú odbornú verejnosť s touto chorobou zoznámil význačný levočský lekár Samuel Spilenberger (1572-1654) pochádzajúci z lekárnickej rodiny, ktorá sa do Levoče prisťahovala údajne z Augsburgu vo svojej dizertačnej práci Theses de morbo Hungarico z roku 1597, ktorou ukončil štúdium medicíny na univerzite v Bazileji. V pojednaniach a traktátoch o zdraví či stravovaní sa nachádzajú aj poznámky o chorobách tráviaceho traktu spojené s výživou, najmä u chudobnej časti obyvateľstva najmä roľníkov, ktorých strava bola viac-menej jednotvárna. Z toho dôvodu trpeli nedostatkom vitamínov, minerálov či živočíšnych bielkovín. Roľníci skladovali svoju úrodu v sýpkach a skladoch, ktorú často napadali choroby, hniloba či plesne. Aby sa šetrili zásoby, konzumovali sa aj znehodnotené potraviny, ktoré však spôsobovali rôzne zažívacie a tráviace ťažkosti, otravy a iné zdravotné komplikácie. Každodenným problémom najmä sociálne nižšie postaveného obyvateľstva bol neustály nedostatok kaloricky kvalitnej potravy. Hlad bol ich bežným problémom, preto sa snažili sa jesť takzvané „ťažké jedlá“ (potrava s vyšším obsahom polysacharidov), ktoré im údajne odďaľovali pocit hladu. Chorobnosť sa záviseli aj od sociálneho a ekonomického statusu. Častým ochorením u aristokratov najmä z nadmerného užívania mäsa a vína bola dna. Iný prípad predstavovali baníci. Ťažká práca a rizikové pracovné podmienky baníkov v baniach a hutách spôsobovali rôzne typy zdravotných ťažkostí ako choroby dýchacích ciest a pľúc, úrazy končatín, problémy so zrakom, kožné a zažívacie ochorenia. V lekárskych prácach sa menujú rôzne ďalšie ochorenia ako katar, atrofia, svrab, kašeľ, astma, artritída, skorbut, hemoroidy, anémia, epilepsia, kŕče, kolika, diabetes a iné.

Duševné a psychologické poruchy, vrodené vady, sociálne choroby

Až osvietenské myšlienky ovplyvnili chápanie duševných a psychických chorôb, ktoré sa do tej doby vnímali výlučné ako postihnutie diablom a liečilo sa náboženskými praktikami (exorcizmus). Prvé pokusy o klasifikáciu psychických chorôb urobil Švajčiar Felix Platter (1536 – 1614). Koncom 18. storočia sa mení prístup k liečbe duševne chorých. Dovtedy boli postihnutí prikutí reťazami k lôžku. V strednej Európe sa tieto praktiky začali aplikovať oveľa neskôr, až v 19. storočí. Alkohol a alkoholické nápoje neboli v novovekej Európe chápané ako látky spôsobujúce chorobu typu závislosti či nepriaznivých účinkov na zdravie. Konzumácia piva a vína (bez ohľadu na vek, pohlavie, sociálnu skupinu či región) bola bežnou a každodennou záležitosťou človeka. Spotreba alkoholických nápojov bola v porovnaní s dneškom na oveľa vyššej úrovni. Chápali sa aj ako bežnú potravinu a konzumovali každý deň. Okrem toho, vínu sa pripisovala liečivá vlastnosť a preto ju pil každý, kto bol sužovaný nejakou chorobu. Riedilo sa vodou, ktorá sa málokedy konzumovala čistá. To zväčša predstavovalo problém, pretože voda sa čerpala z lokálnych vodných zdrojov (studne, potoky, rieky), čo predstavovalo vysoké riziko prenosu infekčných chorôb. Víno plnilo antiseptickú funkciu a zároveň sakrálnu funkciu ako symbol kresťanskej viery v spodobovaní poslednej Kristovej večere. Okrem toho, pivo a víno plnili aj ludickú funkciu – forma spoločenského vyžitia a úniku pred každodennými starosťami. Vysoká konzumácia bola terčom kritiky iba zo strany náboženských kazateľov. Cieľom tejto kritiky však nebola snaha o prevenciu pred zdravotnými následkami konzumácie alkoholu, ale výzva k nábožensky motivovanej umiernenosti a striedmosti (ako varovanie pred smrteľným hriechom obžerstva). V 18. storočí síce viaceré lekárskych autorít upozorňovali na neblahé účinky prehnanej konzumácie alkoholu, nie je možné v tomto prípade hovoriť o alkoholizme ako o sociálnej chorobe. Prvé označenie alkoholizmu ako duševnej choroby nachádzame až koncom 18. storočia (priekopníkom bol anglický medicínsky profesor Benjamin Rush) a celková kampaň za zmiernenie pitia alkoholu nastala až v 19. storočí. Podobne aj v strednej Európe sa tento lekársky pohľad začal uplatňovať až v 19. storočí.

Hygiena, starostlivosť a liečba

Liečba a prevencia

Nové renesančno-humanistické a neskôr osvietenské medicínske poznatky sa len veľmi pomaly presadzovali do obsahu medicínskeho vzdelávania, do metód prevencie či samotnej lekárskej a terapeutickej praxe. Vzhľadom na počet obyvateľov a vysokú frekvenciu ochorení v 16. – 17. storočí bol počet vyučených a kvalifikovaných lekárov nízky. Tým pádom len veľmi malá časť chorých mala možnosť liečby novými lekárskymi metódami založenými na najnovších, často krát cirkvou neprijímaných a zatracovaných, lekárskych objavoch a zisteniach. Väčšina chorých tak bola odkázaná na liečbu konvenčne zaužívanými metódami antickej (humorálnej) a arabskej lekárskej tradície prípadne ľudového liečiteľstva, ránhojičstva a iatrochemickej farmakológie (výroba liekov na základe alchýmie). Medzi takéto metódy liečby patrili napríklad púšťanie žilou, riedenie krvi vodou, vykurovanie priestorov, vdychovanie vône bylín a podobne. Prvoradý problém predstavovala samotná diagnostika ochorení, keďže príčiny chorôb vo väčšine prípadov neboli stále známe. Väčšina lekárov sa v rámci liečby stále snažila zistiť príčinu nerovnováhy (štyroch vnútorných tekutín) a na základe tradičných postupov ju odstrániť. Medicínska pozornosť humanistických a osvietenských lekárov sa primárne sústredila na pozorovanie symptómov chorôb, experimentovanie na živých organizmoch, hľadanie súvislosti medzi chorobou a poškodením orgánom, ale nie na ich liečbu či prevenciu. Renesančno-humanistické obdobie prinieslo iba mierne zlepšenie v praktickom uplatňovaní lekárskych poznatkov. Bohužiaľ nedostatočné vedomosti z oblasti chémie (zloženie liečiv, chemické prvky), biológie (mikróby) a iných prírodovedeckých odvetví nemohli priniesť výraznejšiu efektivitu pri liečbe ochorení. Určitý pokrok nastal v 18. storočí v dôsledku nových osvietenských objavov na poli rozvíjajúcej sa patologickej anatómie, ktoré pomohli zistiť určité súvislosti medzi podstatami chorôb a poškodením orgánov. Na ich základe sa začali uplatňovať racionálnejšie liečebné prístupy. Okrem toho, začala sa postupne presadzovať myšlienka nielen nutnosti liečby chorôb, ale aj ich prevencii a to zámernými zásahmi, nad ktorými mal dohliadať štát. Všetky zásadné objavy (najmä v oblasti mikrobiológie) a zmeny v oblasti liečby však nastali až v polovici 19. storočia. Určité pokroky nastali napríklad vo sfére ošetrovania rán. Liečba a ošetrovanie bodných a strelných rán ustúpilo od tradičného vypaľovania a začali sa zavádzať masťové obväzy, šitie ciev, podväzovanie krkvajúcich rán či masáže poranených končatín. Zvýšila sa pozornosť aj na hygienu človeka a detí, ku ktorej vyzývali viacerí lekári v kráľovských službách (napr. Hippolyt Guarinoni, Luigi Cornar, Jan Knopp ). V 18. storočí habsburský dvor a miestne autority do veľkej miery podporovali publikovanie náučných lekárskych kníh a pamfletov o starostlivosti o zdravie a prevencii voči chorobám. Knihy slúžili ako príručky pri štúdiách na lekárskych školách a pamflety pomáhali šíriť lekárske vedomosti medzi mešťanmi a roľníkmi. Jedným z prostriedkov prevencie voči moru boli takzvané protimorové spisy, zväčša písané lekárskymi autoritami tej doby (napr. Henricus de Bremis, Filip Hrbek, Ján Jesenius a iní). Konštruované boli na základe dovtedajších znalostí o moru v kombinácii s filozofickými či náboženskými pohľadmi na túto chorobu. V porovnaní s obdobím stredoveku nastal určitý posun v zlepšení hygienických podmienok, predovšetkým v mestách. Najmä v súvislosti šírenia infekčných chorôb mestské úrady vydávali nariadenia týkajúce sa hygieny a čistoty verejných priestranstiev a ulíc (takzvané protimorové opatrenia). Prijímali sa podľa vzoru talianskej medicínskej tradície. V zasiahnutých miestach sa zavádzali plošné karantény či obmedzoval sa pohyb obyvateľstva. Domáci odpad a fekálie sa museli vyvážať za hranice mesta, zakazoval sa chov hospodárskych zvierat, museli chrániť zdroje pitnej vody, čistiť ulice a priestory v okolí domu. Z hľadiska nových hygienických opatrení sa koncom 17. storočia zakazovalo pochovávanie v okolí kostolov uprostred miest. Cintoríny sa museli zriaďovať mimo obvodu mesta. Za osvetovú činnosť v sfére zdravia a prevencie sa zasadzoval viacerí lekári a učenci. Napríklad Ján Amos Komenský (1592–1670) vyzýval, aby sa zásady zdravotnej starostlivosti učili u detí už v predškolskom veku. Pod vplyvom osvieteneckých myšlienok sa v oblasti prevencie v 18. storočí začala výraznejšie rozvíjať tvorba zdravotno-vzdelávacej a výchovnej literatúry. Lekári sa v rámci regiónov, kde pôsobili, snažili týmto spôsobom rozšíriť osvetu v oblasti zdravia, hygieny a prevencie pred chorobami, najmä pred epidémiami infekčných chorôb. Medzi nich patrili napríklad Matej Bel, Jakub I. V. Dobřenský, Ján Weber, Pavol Jakobei, Ferencz Papai-Pariz, Zacharias Gottlieb Huzsty a iní. Kvôli nízkemu počtu lekárov sa do šírenia zdravotníckej osvety zapájali aj niektorí predstavitelia katolíckej a reformovanej cirkvi (kňazi, pastori, mnísi). Vzhľadom na nízku gramotnosť obyvateľstva bola efektivita tejto činnosti do značnej miery nízka. V 18. storočí sa uskutočnila jedná z prvých variolizácií (nanesenie obsahu kiahňových vyrážok z chorých na zdravých) v Uhorsku. Konkrétne župný lekár Ján Adam Rayman 1690 – 1770) z Prešova vykonal pokus variolizácie na vlastnom dieťati. Bol to však ojedinelý prípad. Ďalšia oficiálna vakcinácia sa odohrala až po roku 1767, keď vo Viedni vypukla epidémia kiahní. Na príkaz Márie Terézie bola realizovaná vakcinácia na desiatkach detí. Prvá oficiálna vakcinácia v Bratislave sa realizovala až v roku 1801. V dôsledku rozvoja baníctva niektorých častiach strednej Európy (severná časť Uhorska, Čechy, Sliezsko) sa pozornosť lekárov sústredila aj na ochranu zdravia baníkov, ktorí pracovali v nehostinných a zdraviu nebezpečných podmienkach. Vznikali spisy zamerané na opis najčastejších chorôb u baníkov (silikóza, ankylostomiáza), ich prevenciu, hygienu prípadne liečbu. Prvé náznaky zdravotného (alebo sociálneho) poistenia badáme už na konci 18. storočia. Jeho priekopníkom bol český lekár Jan Melič (1763 – 1837), keď v roku 1795 vystúpil s návrhom zriadenia zdravotného poistenia pre chudobných. Vychádzal predovšetkým zo skutočnosti, že vysoká úmrtnosť novorodencov a detí bola zapríčinená najmä chabými sociálnymi pomermi rodín a nedostatočnou zdravotnou starostlivosťou.

Nemocnice, špitály, kúpele

V období novoveku sa pomaly zvyšoval počet nemocníc, špitálov a rôznych zdravotníckych zariadení, kde pracovali lekári alebo laicky zaškolený personál buď z radov cirkvi alebo obyvateľov miest (špitálmajstri). Pôvodne špitály vznikali najmä ako cirkevné inštitúcie, ktorých úlohou (vychádzajúcej z kresťanského učenia pomoci blížnym) malo byť poskytovanie starostlivosti mestskej chudobe a žobrákom. Tento nábožensko-ideový spoločenský diskurz zdravotníckej pomoci pretrvával aj v období novoveku. V oblasti zriaďovania nemocníc alebo špitálov sa v rannom novoveku objavili prvé náznaky inštitucionalizácie zdravotníctva na lokálnej úrovni. V 16.–17. storočí sa špitály často dostávali pod priamej správy mesta, ktoré si volilo správcov z radov mešťanov, šľachty či duchovných. Títo správcovia zodpovedali za organizačnú, hospodársku a finančnú správu a chod špitálov. Dozeral na nich mešťanosta, prípadne mestský senát alebo rada. Pevnou súčasťou špitálnickej praxe boli duchovné služby (spovede, posledné pomazanie, sviatosť oltárna a i.), ktoré vykonávali cirkevní predstavitelia (mnísi, farári a pod.). Ďalším príkladom bola snaha o zriadenie inštitútu mestských lekárov (fyzikus), ktorých platilo mesto a ich úlohou bolo poskytovať lekársku starostlivosť mešťanom. Neskôr sa objavila funkcia úradného lekára. Dohľadal najmä na zdravotnícku a hygienickú situáciu v meste a koordinoval činnosť zdravotníckeho personálu v rámci mestských nemocníc alebo špitálov (hospitálov). Špitály sa zakladali často zakladali aj pri cestách (takzvané xenodochium) a slúžili pre cestujúcich, chudákov alebo cudzincov, ktorí počas cesty ochoreli. Koncom 18. storočia sa začali presadzovať zásadne zmeny v organizácii zriaďovania nemocníc nového typu na štátnej úrovni. Začal sa výraznejšie zvyšovať počet nemocníc a rôznych sociálno-zdravotníckych zariadení (pôrodnice, nálezince a iné). V nemocniciach začali pôsobiť profesionálne vyučení nemocniční lekári a iný personál, čo bola novinka oproti stredoveku. Ich úlohou bolo poskytovať trvalú zdravotnú starostlivosť obyvateľom s krátkodobou alebo dlhodobou hospitalizáciou. Takéto typy nemocníc vznikali vo Viedni, Prahe a iných väčších, neskôr aj menších mestách. V 18. storočí sa objavili prvé špecializované nemocnice napríklad banícke, kde poskytovali osobitnú starostlivosť chorým, raneným a práceneschopným baníkom. V tomto období sa postupne zvyšoval počet lekárov a v dôsledku prvých snáh o inštitucionalizáciu vznikol úrad protomedika (hlavného zemského alebo štátneho lekára). Vznikali funkcie župných lekárov.

Turecké kúpele a kúpeľníctvo

Prítomnosť Osmanom v Strednej Európe priniesla viacero orientálnych spoločensko-kultúrnych noviniek. Z hygienického hľadiska, jedným z nich boli aj takzvané turecké kúpele (arabsky hammám), ktorých pôvodný účel bol spojený predovšetkým s rituálnou náboženskou očistou pred vykonávaním modlitby. Z toho dôvodu sa prevažne budovali vedľa mešít. Vzhľadom na potrebu teplej vody sa prihliadalo aj na blízkosť termálnych prameňov. Podľa náboženských predpisov boli rozdelené na mužskú a ženskú časť alebo návštevnosť kúpeľov mala stanovené časy pre mužov a ženy (napr. dopoludnia muži a popoludní ženy). Kúpele boli vybavené premysleným systémom kanálov, bazénov a vykurovania. Voda sa privádzala buď priamo z horúcich prameňov alebo sa využívali horúce pece pod kotlami vody, z ktorých stúpajúca para sa cez hlinené rúry zabudované v stene privádzala priamo do haly. Charakteristickým architektonickým prvkom bola strecha v tvare kupoly. Postupne nadobudol typický vnútorný architektonický štýl tvorený z átria, haly a bazénu respektíve priestoru na kúpanie s mramorovou podlahou a plošinami využívané na umývanie tela. V niektorých prípadoch sa tam mohla nachádzať fontána. Kúpele boli tradičnou súčasťou spoločensko-náboženského života moslimov už od vzniku islamu (resp. Arabského kalifátu). Nadväzovala na staršiu antickú tradíciu existencie kúpeľov. Skutočnými patrónmi tohto typu kúpeľov sa neskôr stali práve Osmani. Kúpele pre nich nepredstavovali iba miestom rituálnej očisty, ale zároveň sa stali určitým typom sociálneho centra, kde sa stretávali turecké spoločenské elity. Kúpele sa stali miestom oddychu, spoločenského vyžitia či neraz rokovaní politického, obchodného či iného obsahu. Boli budované takmer vo všetkých mestách ázijského, afrického a európskeho priestoru, ktorý Osmani ovládli. V čase prítomnosti Osmanov v strednej Európe (16. – 17. storočie) tak boli na viacerých administratívno-správnych centrách (pašalíky, sandžaky) tieto turecké kúpele budované ako integrálna súčasť mestského spoločenského a náboženského života. Po vytlačení Osmanov z územia strednej Európy boli viaceré kúpele zachované a využívali sa (podľa ich pôvodnej funkcie) na zdravotné a zároveň spoločenské účely. Do dnešných dní sa však zachovalo iba niekoľko. Mnohé z nich sú v havarijnom stave. Najvýznamnejšie boli vybudované v mestách Budín, Pešť, Jáger, Ostrihom, Stoličný Belehrad, Segedín, Guyla a iné. Najznámejšie zachované turecké kúpele sú v meste Jáger, pôvodne postavené v rokoch 1610–1617. Neskôr boli viac krát prebudované. Okrem nich sú doteraz zachované kúpele Király, Rác a Rudas v Budapešti, vybudované v druhej polovici 16. storočia. Vysoká koncentrácia minerálnych vôd a termálnych prameňov v strednej Európe viedla k postupnému rozvoju kúpeľníctva predovšetkým v 17. a 18. storočí. Okrem zdravotníckej funkcie plnili aj funkciu spoločenskú. Kúpele využívali predovšetkým predstavitelia vyšších spoločenských vrstiev – členovia kráľovských rodov, aristokracia, bohatí mešťania a obchodníci, štátni úradníci, cirkevní hodnostári. V blízkosti prameňov sa budovali jednoduché bazény, kam sa privádzala pramenitá voda. Bazény boli segregované podľa pohlavia – mužské a ženské. V tomto období sa liečivé vody sa využívali hlavne v Karlových Varoch, Teplicích, Piešťanoch, Turčianskych a Trenčianskych Tepliciach, Vyšných Ružbachoch a iných. V kúpeľoch sa liečili zväčša ochorenia ako zápaly obličiek, rôzne nádory alebo dna. Na liečivé pôsobenie termálnych vôd sa začala sústrediť aj vedecká a lekárska pozornosť. Svoje pozorovania zaznamenávali a následne vydávali v podobe odborných lekárskych prác. Autormi takýchto diel boli napríklad Juraj Werhner zo Sliezska, Thomas Jordan z Kluže, Ján Inocent Petricius, Ján Justus Torkos, Martin Szentiványi, Matej Bel, Henrich Johann Cranz, Ján Lissoviny a iní. Ich diela predstavovali počiatky rozvoja balneológie (veda o liečivých vodách a kúpeľoch) v strednej Európe.

Liečivá, lieky a lekárnictvo

Novovek priniesol určité zmeny aj v oblasti lekárnictva a výroby liečiv. V mestách začali vo väčšej miere zakladať lekárne. Každé mesto, kde lekárne vznikali, muselo spĺňať určité kritéria. Napríklad muselo mať špitál alebo xenodochium. Využívali sa hlavne čase morových epidémií a ich úlohou bola príprava liekov pre chorých pod dozorom lekárov. V tomto období sa formovala prvá jednoduchá forma (lokálnej) inštitucionalizácie lekárnictva, keďže lekárnici a ránhojiči sa združovali do osobitných cechov predovšetkým v mestách. Medzi lekárnikmi boli často aj príslušníci mníšskych rádov (napr. jezuiti). Inštitucionalizácia organizácií lekárnikov, lekárov a chirurgov však zaostávala za západnou Európou. Prvá lekárnické kolégium vzniklo až 17. storočí. V 18. storočí sa počet lekárni výrazne zvýšil. Len v Uhorsku bolo v roku 1747 zaznamenaných 48 lekárni. Humanistické a neskôr osvietenské objavy v oblasti botaniky domohli k dôkladnejšiemu poznaniu zloženia prírodných látok. Začali sa vydávať sa oficiálne liekopisy a príručky – farmakopey, ktoré obsahovali údaje o typoch a vlastnostiach liekov, farmaceutické miery a váhy, taxy a ceny za lieky, ktoré sa však mohli regionálne líšiť. Povaha liekov bol do veľkej miery odlišná od súčasnej. Lieky sa delili na jednoduché (simplicia) a zložené (kompozity). Samotná strava a jedlo sa považovalo za liek a jej vyvážané požívanie malo byť zárukou zdravia každého človeka. Ako liečivá sa využívali síra, soľ, liadok alebo samotné kovy ako napríklad železo, meď alebo zlato, ktoré sa pridávalo aj do jedla. Z lekárskeho hľadiska to bolo vcelku normálne, keďže sa verilo, že zlato nepodlieha hnilobe resp. hrdzi a tým pádom malo zabrániť hnilobnému procesu v tele človeka. Za lieky sa považovali aj rôzne výťažky a vývary z bylín, lekváry, masti, sirupy, orechy, ocot, alkohol, pilulky, koreniny, cudzokrajné plodiny ako napríklad káva, čokoláda alebo čaj sa v 18. storočí vnímali ako látky s liečivými a povzbudivými účinkami a výlučné sa predávali iba v lekárňach. Používali sa rôzne preháňadlá a dávidlá, na dezinfekciu sa odporúčala octová voda. Zákonom z r. 1770 sa začala prísnejšie regulovať manipulácia a distribúcia liekov v lekárňach. Tým sa malo zabrániť neodbornému šíreniu, predaju a aplikovaniu dovtedy známych liečiv.

Bylinárstvo, liečiteľstvo, ránhojičstvo, čarodejníctvo/bosoráctvo

Bylinárstvo a liečiteľstvo nebolo iba záležitosťou ľudovej medicíny, ale na jej propagácií sa podieľali aj samotní lekári. Napríklad taliansky lekár Pietro Andrea Mattioli (1501 – 1577) pôsobiaci v Prahe a Chomutove v roku 1554 vydal herbár O liečivých bylinách podľa Diosrkorida, ktorý neskôr do českého jazyka preložil osobný lekár cisára Maximiliána I. a Rudolfa II. a profesor pražskej univerzity Tadeáš Hájek (1525 – 1600). Spis doplnil vlastným komentárom a zoznamom ďalších lokálnych rastlín. Okrem neho v tomto smere sa aktivizovali aj ďalší lekári – Ján Černý (1456 – 1530), Adam Zalužanský zo Zalužan (1555 – 1613) a iní. Až do obdobia 18. a 19. storočia v stredoeurópskom priestore stále pretrvávala tradícia kláštorného liečiteľstva. Jej známym predstaviteľom tohto obdobia bol napríklad kamaldulský mních, liečiteľ a autor rozsiahleho herbára Cyprián (1724 – 1775) z Červeného Kláštora pod Pieninami. Ránhojičstvo predstavovalo samostatný remeselno-cechový fenomén v rámci stredoeurópskeho priestoru najmä v období 16. – 17. storočia. Ránhojiči sa podrobovali 3-4 ročnému štúdiu a následnej jednoročnej praxi, na základe ktorej sa overovala ránhojičská zručnosť a schopnosť. Združovali sa v remeselných ranhojičských cechoch, ktoré sa však oproti iným cechom netešili veľkej úcte a popularite v spoločnosti. Ránhojiči si otvárali vlastné jednoduché ordinácie takzvané oficíny. Sústredili sa predovšetkým na prípravu jednoduchých liečiv (mastí, bylinných vývarov, obkladov a pod.), ošetrovanie rôznych typov poranení, zlomenín, púšťanie žily, očné zákroky (tzv. okulisti) alebo vykonávali holičskú prípadne kúpeľnícku činnosť. Od 17. storočia významné postavenie v rámci ránhojičstva zastávali predstavitelia novokrstencov (anabaptistov), ktorých činnosť bola najmä z náboženského dôvodu postupne obmedzovaná až napokon zakázaná. Špeciálnu kategóriu v rámci skupiny ráhojičov predstavoval kat, ktorý napriek svojej činnosti exekútora popráv alebo mučenia bol v nemalej miere využívaný aj na rôzne lekárske (najmä chirurgické alebo ošetrovateľské) úkony. Od prelomu 17./18. storočia úlohu ránhojičov postupne preberalo olejkárstvo. Predstavovalo zaujímavý stredoeurópsky historický fenomén ľudového liečiteľstva, ktorého pôvod a vznik doteraz nie je úplne jasný, no najčastejšie sa datuje na polovicu 16. storočia a spája sa s príchodom Jezuitov a ich záujmom o bylinárstvo a liečiteľstvo. Pôvodným regiónom ich prvotného pôsobenia boli oblasti severozápadnej časti Horného Uhorska, najmä Turiec. Olejkári pochádzali predovšetkým z radov „prostého ľudu“ a ich sociálny záber predstavoval menej majetné a predovšetkým vidiecke obyvateľstvo. Dôvodom ich rozšírenia bol akútny nedostatok profesionálne vyučených lekárov, ktorí pôsobili aj tak iba v mestách. Olejkári sa zameriavali predovšetkým na výrobu rôznych typov ľudových liečiv ako oleje, prášky, masti, balzamy a podobne. Hlavným zdrojom ich výroby bola príroda (liečivé rastliny, plody, živočíšny tuk a iné). Pôsobnosť olejkárov nezahrňovala iba ľudovo-zdravotnícka a liečiteľská činnosť, ale aj obchodná-ekonomická. Svoje výrobky predávali nie len v rámci strednej Európy, ale vyvážali ich do viacerých oblastí západnej, juhovýchodnej a východnej Európy, na Sibír, Kaukaz, do Strednej Ázie, Osmanskej ríše či dokonca Perzie. Ich činnosť bola neraz spájaná s mágiou a šarlatánstvom, čo často vyvolávalo u obyvateľov pochybnosti. Posledné správy o olejkároch pochádzajú z 19. storočia. Postupne tento historický fenomén vymizol alebo sa transformoval na inú – čisto obchodnícku činnosť (predaj šafranu, korenín a pod.). Svoj špecifický význam v oblasti zdravia a chorôb v strednej Európy malo aj čarodejníctvo a bosoráctvo. Kontroverzný fenomén často spájaný so ženským pohlavím (menej mužským) bol na jednej strane cirkvou vnímaný ako hriešny a diabolský akt, no na druhej strane mal v ľudovej kultúre dôležité miesto. Čarodejnice/čarodejníci a bosorky/bosoráci mohli privodiť tak stav choroby ako aj zdravia, na čo využívali rôzne magické a liečiteľské praktiky. Tie zahŕňali nosenie ochranných amuletov, napísaných zaklínacích formuliek, liečenie dotykom, kúpanie, vydymovanie priestorov, zariekanie, okiadzanie, používanie rastlinných a bylinných vývarov, mastí a podobne. Do čarodejníckej kategórie sa tak často radili rôzni liečitelia, bylinkári či samotné pôrodné babice. Ich prax predstavovala určito spoločenské a životné riziko. V prípade neúspešnej liečby sa mohli stať obeťou obvinenia z čarodejníctva ako diabolskej praktiky, následne mučenia a trestu smrti upálením. Tento fenomén pretrvával v strednej Európe do 18. storočia, v niektorých oblastiach až do začiatku 19. storočia. Niektoré praktiky sú prítomné v spoločnosti do dnešných dní (zariekavanie, amulety, bylinárstvo a i.).

Pôrodníctvo a gravidita

Zásady pôrodu v novoveku nadväzovali najmä na stredovekú tradíciu vychádzajúcu najmä z praxe, vtedajších medicínskych poznatkov, cirkevných náboženských predstav či mágie. Zabezpečovanie pôrodov bolo výsadné v rukách pôrodných babíc a chirurgov. Každá babica musela pre vykonávanie tejto činnosti spĺňať viacero podmienok. Babice boli zväčša staršie ovdovené prípadne aj vydaté ženy, ktoré mali za sebou vlastný pôrod a mali praktické skúsenosti. Za svoju činnosť mohli brať aj finančnú alebo naturálnu odmenu. Aj napriek tomu, že vykonávanie činnosti babice bolo spojené predovšetkým s náboženskými dobrými mravmi a dôverou danej osoby, často boli podozrievané (v prípade nezdareného pôrodu) z čarodejníctva a bosoráctva. Humanizmus a jeho filozofia koncentrácie na človeka však priniesla určitý posun v oblasti medicíny, najmä ľudskej anatómie, pôrodníctva nevynímajúc. Lekárske poznatky predovšetkým talianskych (Leonardo da Vinci, Marcantonio della Torro, Realdus Colombo a i.) a iných západných učených lekárov (Vesalius, Paré, Harvey) prenikali postupne aj do oblasti strednej Európy. Vznikali viaceré poučné spisy, ktoré pre pôrodné babice prinášali rôzne inovácie a rady v oblasti gravidity a pôrodníctva. Autormi týchto príručiek boli hlavne lekári vychádzajúci z najnovších humanistických poznatkov v tejto oblasti. V oblasti strednej Európy prvým autorom príručky bol Eucharius Rösslin (1470–1526). Jeho dielo následne preložil do češtiny Mikuláš Klaudyán († 1521/1522). Ďalšími autormi podobných príručiek zo 16. storočia boli napríklad Ján Günter z Olomouca, Matúš Philomates Dačiský, Havel Phaëton Žalanský a iní. Síce príručky obsahovali racionálne založené rady, v praxi sa však stále používali tradičné ľudové metódy založené na mágii. Napríklad používanie amuletov a drahých kameňov ako ochrana počas pôrodu, podkurovanie (zo zmesi vonných olejov alebo vtačieho trusu), kýchanie, odvary z myrhy alebo chvojky a iné. Vedecké základy pôrodníctva a gynekológie boli položené až na prelome 17. a 18. storočia v Paríži (Francois Mauriceau). V oblasti strednej Európy sa začali uplatňovať až v druhej polovici 18. storočia (Georg Roederer). Viedenský lekár a pôrodník Heinrich Johann Nepomuk von Crantz (1722 – 1799) vydal v roku 1756 za účelom vzdelávania pôrodných babíc praktickú príručku. Podobných príručiek v tomto období vznikalo viacero. V druhej polovici 18. storočia bola v každom mestečku a každej dedine aspoň jedna babica. Babice sa museli zodpovedať stoličnému fyzikusovi, ktorí kontrolovali ich činnosť. Najmä v druhej polovici 18. storočia začal štát výraznejšie zasahovať do pôrodníckej praxe s cieľom zvýšiť kvalitu, zefektívniť činnosť babíc a chirurgov a tým znížiť vysokú prenatálnu a novorodeneckú úmrtnosť. Zákonom z roku 1770 sa mali pôrodné babice vzdelávať pod štátnym dozorom a v roku 1786 sa zaviedol úrad krajskej pôrodnej babice. Pre vykonávanie tejto činnosti museli všetky babice absolvovať profesionálnu skúšku spôsobilosti u stoličného lekára. V tom istom roku bola v Prahe na lekárskej fakulte zavedená teoretická výuka pôrodníctva. Pôrodníctvo sa vyučovalo aj na iných fakultách (napr. vo Viedni či Trnave). Reformy v oblasti lekárskeho vzdelávania sa následne prejavili na vyššom počte a kvalifikácií lekárov či pôrodných babíc. Napríklad v roku 1792 sa v Čechách prvý raz odohral cisársky rez, hoci prvé cisárske rezy sa realizovali v Európe už v 16. storočí.

Inštitucionalizácia zdravotníctva

Prvé kroky o inštitucionalizáciu zdravotníctva na štátnej úrovni sú v Habsburskej monarchii postrehnuteľné už v 18. storočí za vlády osvietenských panovníkov. O oblasti zdravotníctva začal štát vyvíjať väčšiu snahu o modernizáciu zdravotníctva a v tomto duchu presadzoval systematické kroky a opatrenia v oblasti starostlivosti o zdravie obyvateľstva. V tomto období bola miera chorobnosti a úmrtnosti obyvateľov dosť vysoká. Impulzom bola snaha o efektívnejšiu obranu pre šírením infekčných nákaz (hlavne moru) a zníženie celkovej chorobnosti zo strany štátnych orgánov, ktoré sa prostredníctvom diskurzu zachovania verejného zdravia snažili aplikovať mechanizmy centralistického modelu moci. Náuka o takzvanej „medizinische Polizeiwissenschaft“ (lekárska polícia) sa stala súčasťou učenia o spravovaní štátu. Realizovali sa opatrenia celoštátneho charakteru proti šíreniu moru. Napríklad na hraniciach medzi Uhorskom a Osmanskou ríšou sa zriaďovali takzvané sanitárne kordóny, ktorých úlohou bolo kontrolovať pohyb a obchod na hraniciach, prostredníctvom ktorého sa často prenášal mor. Územia kontrolované Osmanskou ríšou boli často zdrojom prenosu epidémií aj na teritórium Habsburgovcov. Dôvodom bol fakt, že z nábožensko-ideového hľadiska Osmani zastávali oveľa fatalistickejší a laxnejší postoj k epidémiám a chorobám. V roku 1738 v rámci Uhorskej miestodržiteľskej rady bola zriadená zdravotnícka komisia ako ústredný úrad pre zdravotníctvo, no jeho aktivity boli veľmi obmedzené. Dohliadal na prevenciu proti šíreniu nákaz a epidémií a celkovými zdravotnými pomermi v štáte. Z iniciatívy osobného lekára Márie Terézie Gerarda von Swietena bolo v roku 1770 vydaný zákon Generale Normativum de re Sanitatis, ktorého úlohou bolo reformovať zdravotníctvo, jeho organizáciu a zaviesť modernejšie metódy v oblasti liečby, liečiv, prevencie, hygieny a podobne. Takéto opatrenia sa stali základom pre neskorší rozvoj zdravotníctva a hygieny ako samostatného inštitucionalizovaného štátneho odboru a rezortu. Kontrola liečiv a zriaďovanie lekárni taktiež prešlo postupnou fázou inštitucionalizácie. Do polovice 18. storočia táto oblasť spadalo do kompetencie miestnych magistrátov. Vydávali sa lekárnické a medicínske príručky. Od polovice 18. storočia prechádzali do správy stolíc a od konca 18. storočia prebrala správu Uhorska kráľovská miestodržiteľská rada. Poriadok pri predávaní liekov bol stanovený nariadeniami z rokov 1770 a 1773. Vznik lekárne bol viazaný na povolenie stoličného lekára. Lekárnictvo sa stalo aj súčasťou univerzitnej výučby (napr. v Trnave od r. 1771). Následne lekárnici museli skladať oficiálne štátne skúšky na realizáciu lekárnickej činnosti. V rámci Miestodržiteľskej rady bolo v roku 1783 bolo vytvorené nové zdravotnícke oddelenie. Prebralo úlohu predchádzajúcej lekárskej komisie a malo vlastný úradnícky aparát. Za vlády Jozefa II. sa v 80-tych rokoch 18. storočia robili súpisy babíc, felčiarov, lekárnikov.

PhDr. Lukáš Rybár, PhD.

Bibliografia

AUGUSTÍNOVÁ, Eva. Knižnice lekárov a lekárske knihy v knižniciach laikov v ranom novoveku na území Slovenska (Úvod do problematiky). In GOGOLA, Matej – RYBÁR, Lukáš (eds.). Historia Medicinae Slovaca I. Ján Jessenius (1566 – 1621). Ľudia a doba. Bratislava: Lekárska fakulta UK, 2017.

BOKESOVÁ-UHEROVÁ, Mária. Zdravotníctvo na Slovensku v období feudalizmu. Bratislava: SAV, 1973.

BALL, Philip. Ďáblův doktor. Paracelsus a svět renesanční magie a vědy. Praha: Academia, 2009.

BUDÍNSKA, Jitka – ZERJATKE, Petra. Kapitoly z dějin lázenství. Teplice: Regionální muzeum, 2006.

CRANKSHAW, Edward. Maria Theresa. New York: Viking Press, 1970.

ČERNÝ, Karel – HAVLÍK, . M. Jezuité a mor. Praha: NLN, 2008.

ČERNÝ, Karel. Mor 1480 – 1730. Epidemie v lékařských traktátech raného novověku. Praha: Karolinum, 2014.

ČERNÝ, Karel. Adversus pestem consilium. Ján Jesenius o moru. In GOGOLA, Matej – RYBÁR, Lukáš (eds.). Historia Medicinae Slovaca I. Ján Jessenius (1566 – 1621). Ľudia a doba. Bratislava: Lekárska fakulta UK, 2017, s. 46 – 55.

ČERNÝ, Karel. Ze Zámoří do Čech. Čokoláda, čaj a káva v raném novoveku. Praha: Academia, 2020.

DOLEŽAL, Antonín – KUŽELKA, Vítězslav – ZVĚŘINA, Jaroslav. Evropa – kolébka vědeckého porodnictví. Praha: Galén, 2009.

DRŠKA, Richard. Štíbor. Skalický mestský špitál Svätej Alžbety Uhorskej Durínskej. In FIALOVÁ, Ivana – TVRDOŇOVÁ, Daniela (eds.). Od špitála k nemocnici. Zdravotníctvo, sociálna starostlivosť a osveta v dejinách Slovenska. Bratislava: Slovenský národný archív, 2013, s. 67 – 92.

ENGLERT, Ludwig. Paracelsus, člověk a lékař. Praha: Orbis, 1943.

FIALOVÁ, Ivana – TVRDOŇOVÁ, Daniela (eds.). Od špitála k nemocnici. Zdravotníctvo, sociálna starostlivosť a osveta v dejinách Slovenska. Bratislava: Slovenský národný archív, 2013.

GOGOLA, Matej – RYBÁR, Lukáš (eds.). Historia Medicinae Slovaca I. Ján Jessenius (1566 – 1621). Ľudia a doba. Bratislava: Lekárska fakulta UK, 2017.

HAMES, Gina. Alcohol in World History. London: Routledge, 2012.

HROZIENČÍK, Ján. Turčianski olejkári a šafraníci. Bratislava: Tatran, 1981.

JUNAS, Ján – BOKESOVÁ-UHEROVÁ, Mária. Dejiny medicíny a zdravotníctva. Bratislava: Osveta, 1985.

HAAS KIANIČKA, Daniel. Hygiena v Kremnici v 18. storočí. In FIALOVÁ, Ivana – TVRDOŇOVÁ, Daniela (eds.). Od špitála k nemocnici. Zdravotníctvo, sociálna starostlivosť a osveta v dejinách Slovenska. Bratislava: Slovenský národný archív, 2013, s. 159 – 191.

KRCHNÁKOVÁ, Lucia. Zdravotnícke zariadenia pre baníkov v banskoštiavnickom regióne – realita, plány a vízie. In FIALOVÁ, Ivana – TVRDOŇOVÁ, Daniela (eds.). Od špitála k nemocnici. Zdravotníctvo, sociálna starostlivosť a osveta v dejinách Slovenska. Bratislava: Slovenský národný archív, 2013, s. 129 – 139.

LENDEROVÁ, Milena. Od mágie k porodnici. Porod a porodnictví v období novoveku. In Interní medicína – mezioborové přehledy, 2003, č. 2, s. 26 – 31.

LENGYELOVÁ, Tünde. Bosorky, strigy, čarodejnice. Bratislava: TRIO Publishing, 2013.

LENGYELOVÁ, Tünde. Život na šľachtickom dvore. Odev – strava – domácnosť – hygiena – voľný čas. Bratislava: Slovart, 2015.

MAŤUGOVÁ, Soňa. Z dejín lekárnictva na Orave v rokoch 1632 – 1950. In FIALOVÁ, Ivana – TVRDOŇOVÁ, Daniela (eds.). Od špitála k nemocnici. Zdravotníctvo, sociálna starostlivosť a osveta v dejinách Slovenska. Bratislava: Slovenský národný archív, 2013, s. 120 – 128.

MONTANARI, Massimo. Hlad a hojnosť. Dejiny európskeho stravovania. Bratislava: Kalligram, 2004.

PRAŽENKA, Norbert. Pôrodné babice v Bratislavskej stolici v období osvietenstva. In FIALOVÁ, Ivana – TVRDOŇOVÁ, Daniela (eds.). Od špitála k nemocnici. Zdravotníctvo, sociálna starostlivosť a osveta v dejinách Slovenska. Bratislava: Slovenský národný archív, 2013, s. 205 – 254.

RÉVÉSZ, József. Rehoľné a meštianske lekárne v Kőszegu v 17. a 18. storočí. In FIALOVÁ, Ivana – TVRDOŇOVÁ, Daniela (eds.). Od špitála k nemocnici. Zdravotníctvo, sociálna starostlivosť a osveta v dejinách Slovenska. Bratislava: Slovenský národný archív, 2013, s. 107 – 119.

SECHEL, Teodora Daniel. Medical knowledge and the improvement of vernacular languages in the Habsburg Monarchy: A case study from Transylvania (1770–1830). In Studies in History and Philosophy of Biological and Biomedical Sciences, 2012, č. 43, s. 720 – 729.

SEDLÁČKOVÁ, Eulália – HLÁVKOVÁ, Zdena. Sprievodca dejinami medicíny. Bratislava: Juga, 1995.

SLÁMA, Lukáš. Radslav st. Vchýnsky ze Vchynic a na Tetově a raně novověké lázně Teplice. In GOGOLA, Matej – RYBÁR, Lukáš (eds.). Historia Medicinae Slovaca I. Ján Jessenius (1566 – 1621). Ľudia a doba. Bratislava: Lekárska fakulta UK, 2017, s. 174 – 179.

TINKOVÁ, Daniela. Tělo, věda, stát. Zrození porodnice v osvícenské Evropě. Praha: Argo, 2010.

VARŠOVÁ, Katarína. Legendárny Cyprián: lietajúci či uletený? In Historické rozhľady, 2010, č. 6, s. 141 – 152.

VOZÁROVÁ, Marta. Herbár pátra Cypriana. In Pamiatky a múzeá, 1996, č. 3, s. 42 – 45.

ZAPLETAL, Vladimír. Paracelsus a Moravský Krumlov r. 1537: jeho činnost. Znojmo: Jihomoravské muzeum, 1966.

ŽUPČAN, Ladislav – ŽUPČANOVÁ, Martina. Zásadné zmeny v pôrodníctve v období stredoveku a novoveku. In GOGOLA, Matej – RYBÁR, Lukáš (eds). Historia Medicinae Slovaca I. Ján Jessenius (1566 – 1621). Ľudia a doba. Bratislava: Lekárska fakulta UK, 2017, s. 156 – 166.

Internetové zdroje

KOWALSKA, Eva. Mor a iné nákazy: pohľad historičky. Dostupne na internete: https://www.learned.sk/mor-a-ine-nakazy-pohlad-historicky/ (cit. 21. 1. 2021).

https://dailynewshungary.com/history-turkish-baths-hungary/ (citované dňa 24. 1. 2021).

https://akjournals.com/view/journals/062/57/4/article-p391.xml (citované dňa 24. 1. 2021).