Koncept strednej Európy z hľadiska dejín moderného politického myslenia

V rámci dejín strednej Európy sa v historiografii objavujú tendencie sledovať tzv. národné dejiny cez prizmu dejín formovania štátnych celkov. Tento prístup však nereflektuje samotnú premenlivosť a dynamiku či kultúrny aspekt určovania toho, čo v histórii predstavovalo strednú Európu. Navyše, ak sledujeme strednú Európu ako koncept a predmet diskusie, zistíme, že minulosť strednej Európy z jej „habsburských čias“ sa neustále vynárala pri rôznych dejinných udalostiach. Zväčša v prípade kríz, vojnových otrasov či teritoriálnych zmien.

Geografické vymedzenie strednej Európy

Geografické vymedzenie strednej Európy naráža na viaceré problémy. Ako príklad možno spomenúť Poľsko. Dichotómia Poľského kráľovstva a Poľsko-Litovskej únie v ich najrozsiahlejších podobách, ukončenie existencie štátu, a takisto geografické posuny hraníc v 20. storočí prakticky znemožňujú koherentnú analýzu stredoeurópskej teritoriality. Inými slovami, dejiny Poľska ukazujú, že geografické určenie strednej Európy je prakticky nemožné. Jan Křen uvažuje podobne o dejinách Uhorska, resp. Maďarska. Pojmová koexistencia Uhorska a Maďarska, ktorú navyše maďarčina nereflektuje, nezodpovedá otázku, ktorých z mnohých historických podôb a území Uhorska by malo prináležať do strednej Európy. Podobne ako v prípade dejín Poľska je táto otázka navyše komplikovaná multietnicitou regiónu. Dejiny Rakúska, striktne chápaného ako Reststaat vzniknuvší v roku 1918, redukujú nielen územie, ale napriek značnej miere diskontinuity aj dejiny kolektívnych imaginácií, ktoré svoju rýdzo rakúsku podobu získali až po druhej svetovej vojne. Otázka zdanlivo koherentného ukotvenia Českých krajín bola takisto nejednoznačná dokonca aj pred vznikom diskontinuitného útvaru Československa v roku 1918. Okrem drobnejších presahov do území obávaných poľskými jazykovými skupinami či premenlivosťou ukotvenia v Nemeckej ríši, problém s vnímaním „stredno-európanstva“ najlepšie dokumentuje postavenie nemeckej menšiny po roku 1918.

Stredná Európa na prahu modernej doby

Nástup modernej doby možno v strednej Európe sledovať na viacerých frontoch. Predovšetkým však, a to najmä ak hovoríme o modernom politickom a sociálnom myslení, štátnej správe, ekonomickej modernizácii či kultúry, istú akceleráciu podmienila materiálne najmä skúsenosť s tridsaťročnou vojnou a náboženskými vojnami v 17. a 18. storočí a Osmanskou prítomnosťou v regióne, ktorá do značnej miery formovala aj zahraničnopolitickú orientáciu Habsburskej ríše. Tento trend samozrejme do veľkej miery koreluje aj s vývojom vo Francúzsku, Anglicku či nemeckých štátov. Podobne ako na „západe“, kde dochádza k redefinícii konceptu štátu, aj v krajinách strednej a východnej Európy sa intelektuálne časti spoločnosti, kňazi, biskupi, štátni úradníci aktívne podieľajú na diskusiách o modernizácii a demokratizácii spoločnosti. Inštitucionálna, náboženská a jazyková rozdrobenosť patrili medzi najväčšie výzvy udržania stability a harmónie spoločností tohto regiónu. Ekonomické transfery a vojny však zasahovali rôzne časti strednej Európy v rôznych dobách a rôznymi spôsobmi, čo malo za následok vznik rozdielov vo vývoji a potenciálny problém pre centralizačné snahy teritoriálnych štátov po roku 1648, teda po dosiahnutí tzv. Vestfálskeho mieru. Hospodárske oživenie po vyčerpávajúcich vojnách prichádza teda vo viacerých vlnách. V rakúskych a českých krajinách na prelome 17. a 18. storočia, v Uhorsku a Poľsku o mnoho neskôr. Habsburská monarchia sa pokúšala oživiť obchod aj prostredníctvom Orientálnej spoločnosti pre obchod s Levantou či s ďalšími regiónmi v Ázii, ale tieto neboli nijako markantné. Lokálne elity v strednej Európe si postupne začínajú uvedomovať, že modernizáciu tohto geografického priestoru nie je možno dosiahnuť prostredníctvom lokálne obmedzených iniciatív. Politika „zlepšovania“ sa preto objavuje ako oficiálny zámer. Tieto tendencie je badať napríklad na Viedenskom dvore alebo v Poľsku. Ako píše Rousseau, „Ak čítame dejiny poľskej vlády, len ťažko dokážeme pochopiť, ako mohol tak čudne ustanovený štát pretrvať tak dlho“. Rozdrobenosť a nesúrodosť teritória utvrdila habsburský dvor v tom, že modernizáciu krajiny a „dobiehanie“ západných krajín je možné dosiahnuť len prostredníctvom modernizácie „zhora“. To, čo sa vo výučbe dejepisu zakonzervovalo ako „osvietenský absolutizmus“ nie vcelku reflektuje primárnu motiváciu štátnych predstaviteľov.

V priebehu 18. a 19. storočia sa v priestore Habsburskej ríše, Rakúskeho cisárstva či Rakúsko-Uhorska, ale aj súčasného Poľska či okolitých regiónov vyvíjajú osobitné predstavy modernizácie, jazyky demokratizácie a reformy, jazyky politiky minulosti či tzv. nation-building procesu a politizácie más, ktoré viac ako štátne hranice diferencujú územie strednej Európy. Larry Wolff poukazuje na úlohu, ktorú pri externom vymedzovaní sa „západu“ voči „východnej Európe“ zohrávali cestovatelia a vyslanci jednotlivých panovníkov, ktorý aj pod vplyvom osvietenských myšlienok pozorovali rozdiely, na ktoré narazili napríklad v Poľsku, Uhorsku, Valašsku či Českých krajinách a Rusku, a ktorých „orientalizácia“ týchto území a ich ľudí spoluvytvárala pohľad na toto územie ako na zaostávajúcu semi-perifériu. Táto zmena percepcie je veľmi významná, nakoľko geografické členenie v Európe na základe akéhosi pozorovateľného kultúrneho progresu išlo v pred-modernom období skôr po severno-južnej línii.

Prenikanie myšlienok Francúzskej revolúcie zohrávalo dôležitú úlohu pri formovaní sociálnej stratifikácie, diskurzov modernizácie a rysovania politických konfliktov v strednej Európe. John Connelly upozorňuje, že napriek neskoršiemu vývoju, nemožno tvrdiť, že by Habsburgovci odmietli myšlienky francúzskej revolúcie. Cisár Leopold II. bol spočiatku priaznivo naklonený ku konštitučným reformám a všeobecnej modernizácii krajiny. Napokon, v provincii Toskánsko, v ktorej predtým vládol, zrušil trest smrti a zaviedol konštitučnú vládu už v roku 1786. Situácia sa zmenila až po radikalizácii francúzskej revolúcie a Habsburská ríša sa stala jednou z bášt boja proti revolučným myšlienkam. Avšak snahy o centralizáciu a oslabenie vplyvu lokálnej šľachty pokračovali. Jedným z najvýznamnejších elementov týchto snáh bola centralizácia ríše, ktorej kľúčovým momentom bol pokus o jazykovú centralizáciu. Jazyková rôznorodosť v kombinácii so zhora aplikovanou snahou modernizovať byrokratickú štruktúru, vytvorila zo strednej Európy unikátny priestor, kde etnicita zohrávala mimoriadne významnú úlohu pri formovaní jazykov a štruktúr liberalizácie spoločnosti. V kombinácii s prenikaním myšlienok Johanna Gottfrieda Herdera o význame jazykovej jedinečnosti do priestoru strednej Európy, dochádzalo čoraz viac k stretom politických programov a intelektuálnych diskurzov, ktoré vytvárali potenciál pre etnickú konfrontáciu. V prípade Uhorska bola táto črta obzvlášť silná, nakoľko univerzalistické humanistické osvietenstvo tu narážalo na jazykovú mnohopočetnosť, pričom podľa Herdera, práve jazykový partikularizmus predstavoval univerzálnu hodnootu.

„Rakúska“ stredná Európa

Stredná Európa sa po Viedenskom kongrese 1815 „konštruuje“ v plánoch „architektov“ post-napoleonského usporiadania Clemensa Metternicha a Lorda Castlereagha ako hrádza proti vplyvu Ruska. Túto úlohu, pochopiteľne, preberá Rakúske cisárstvo, ktorého medzinárodná legitimita do veľkej miery spočívala práve v jeho misii stability v koncerte veľmocí. V tomto kontexte je nutné chápať aj ochotu limitovať existenciu Poľska na úplné minimum, pochopiteľne bez nároku na samostatnosť. Lenže v tomto období je už osobitná trajektória modernizácie strednej Európy viditeľná. V prvej polovici 19. storočia sa jednotlivým nacionalistickým hnutiam nepodarilo vybudovať alebo zmobilizovať dostatočnú bázu, ktorá mala potenciál ohroziť vnútornú stabilitu Habsburskej ríše. Avšak už v období tesne pred revolúciou dochádzalo na niektorých miestach k narušeniu k chápaniu toho, do akej miery sa stredná Európa môže geograficky stotožňovať s ríšou Habsburgovcov.

V roku 1846 vypuklo v rakúskej Haliči povstanie, ktorého dôsledky mali ďalekosiahly dopad, nielen pre dejiny poľských území. Počas a po tzv. jacquerie, narazil poľský emancipačný projekt a idea slovanskej jednoty na prekážku nejednoty poľskej šľachty, mestskej inteligencie a sedliakov na jednej strane a ruskú represiu na druhej strane. Dôsledkom neúspechu poľského povstania bolo vytvorenie viacerých emancipačných stratégií, ktoré rezignovali na „národný projekt“ a snažili sa získavať práva v kontexte hraníc, v ktorých sa nachádzali, t. z. rakúskom, pruskom a ruskom zábore Poľska. Po tom čo v roku 1848 vypukli v Habsburskej monarchii revolúcie, počnúc nepokojmi v italských územiach, dochádza k problematizovaniu konceptu strednej Európy na báze Rakúskej ríše. Už v roku 1848 totiž sledujeme nacionalistický princíp emancipácie, ktorý ohrozuje južnú hranicu monarchie. Okrem juhu, išlo najmä o rôzne koncepcie, na ktorých sa mali alebo nemali angažovať dedičné krajiny Habsburgovcov v liberalizácii a centralizácii nemeckých krajín. Na základe extenzívnych predstáv sa súčasťou nového Nemeckého štátu, aj na základe Ústavy Nemeckej ríše prijatej vo Frankfurte v marci 1849, mali stať aj územia obývané českým, talianskym, poľským, slovinským či holandským a francúzskym etnickým obyvateľstvom. Pozícia Habsburgovcov by v takto koncipovanej ríši bola pochopiteľne oslabená. Z tohto hľadiska je potom neochotu českých intelektuálnych a politických predstaviteľov, napr. Palackého, participovať na tomto koncepte nutné vnímať ako podporu pre riešenie domácich národnostných otázok v kontexte monarchie. Zároveň, dôraz na „všeslovanský“ charakter účastníkov tzv. Slovanského zjazdu sa postupne stal akousi protiváhou „vše-nemeckého“ programu a pripomínal skôr presahy známe z italských území, kedy teritoriálny rámec spoločného štátu v strednej Európe bol narúšaný kultúrnym konceptom založenom na etnickej a jazykovej príbuznosti. Konflikty na hraniciach ríše počas revolučných bojov prinášali aj etnické čistky, ktoré vznikali v dôsledku národnostných a náboženských konfliktov.

Porážka revolúcií rokov 1848 – 1849 teritoriálne nezmenila štátne hranice Rakúskeho cisárstva, ale otázka italských území a vzťahy s Pruskom a nemeckými štátmi ostali delikátne. Politický nacionalizmus bol naďalej jednou z hybných síl vnútorných problémov pre stabilitu ríše. Štátoprávne sa to prejavilo najmä v roku 1867, tzv. rakúsko-uhorským vyrovnaním. Avšak rok 1866 znamenal ekonomické a geografické oklieštenie vplyvu a územia Habsburskej ríše. Severno-italské provincie sa stali súčasťou zjednoteného Talianska a Rakúsko bolo nútené opustiť Nemecký spolok. V rokoch 1863 – 1864 došlo aj liberalizovaniu pomerov v ruskom zábore Poľska.

Stredná Európa sa stáva zaujímavá aj pre vývoj na prelome 19. a 20. storočia, ale najmä medzivojnového obdobia. Ekonomické rozdiely medzi krajinami, a predovšetkým partikulárne konštelácie nacionalistických programov mali za následok snúbenie zdanlivo nezlučiteľných politických smerov, ktoré s nástupom masovej politiky umožnili vznik politických smerov, ktoré ovplyvnili politickú mapu na dlhé desaťročia.

Staršie liberalizačné emancipačné projekty, ako napríklad nacionalistické programy pod vedením grófa Istvána Széchenyiho či Lajosa Kossutha v Uhorsku alebo Henryka Kamińskiho z poľskej emigrácie síce do väčšej či menšej miery opierali svoje predstavy o etnický alebo národný princíp, nikdy však nevystupovali z pozície integrálneho nacionalizmu. Ten sa aj v prostredí strednej Európy konštituuje ako prierezové myslenie neo-romantizmu a pozitivistických myšlienok. Predstaviteľmi týchto myšlienok boli v strednej Európe napríklad Zygmunt Balicki alebo Aurel C. Popovici. Nie je náhodou, že obaja pochádzali z hraničných území Rakúsko-Uhorska, a to konkrétne z Ľviva a zo Sedmohradska, t. j. z oblastí známych svojou jazykovou rozmanitosťou a multietnicitou. Dnešná časť územia Ukrajiny, vtedy spadajúce pod Habsburgovcov, predstavuje symptomatické prostredie, ktoré nám umožňuje zachytiť už neexistujúci svet. Halič bola kľúčová aj pre mentálne ukotvenie ukrajinského priestoru do strednej Európy. Modernizačné snahy, živý obchod a kultúrne vplyvy z viacerých prostredí urobili z niektorých oblastí Haliče doslova melting pot stredoeurópskej monarchie. Podobne, ako v prípade italských území pred zjednotením Talianska, Halič ako hraničné územie ríše bola síce formálne rakúska, avšak kľúčovú úlohu tu zohrávali vplyvy poľských a ukrajinských emancipačných snáh.

Národnostné konflikty strednej Európy sa do veľkej miery stali aj zdrojom ideologickej náplne fašizmu. John Connelly tvrdí, že fašizmus mal veľa ideologických východísk, ale za najväčšiu časť fašizmu 30. rokov 20. storočia je zodpovedné myslenie vychádzajúce z predispozícií Nemcov žijúcich v rakúskej časti monarchie. Obavy nemeckých elít z narastajúceho slovanského elementu sa ešte rozšírili potom ako sa hranice strednej Európy posunuli smerom na juh po diplomatickej anexii Bosny a Hercegoviny. Potom ako rakúsky ministerský predseda Eduard Taaffe presadil češtinu ako oficiálny jazyk vonkajšej byrokracie, odpor Nemcov zosilnel. V roku 1882 mladými nemeckými liberálmi prijatý tzv. Linecký program predstavoval odklon od klasického laissez faire liberalizmu a príklon k pangermánskemu princípu Volk, ktorý sa opieral o politické vízie Georga Schönerera. Schönererom obhajovaný princíp sa stal inšpiráciou napríklad aj pre Viktora Adlera, či Adolfa Hitlera. Viaceré imaginácie vychádzajúce z etnických princípov vyvinuvšie sa pred prvou svetovou vojnou narúšali koncepciu Rakúsko-Uhorska. Hoci ich neviem presne ohraničiť, môžeme hovoriť o zámeroch, ktoré narúšali relatívne ustálenú koncepciu strednej Európy.

Koncepty strednej Európy v prvej polovici 20. storočia

Počas prvej svetovej vojny nadobudol význam koncept Mitteleuropa. Ide o koncept a politicko-ekonomický program navrhnutý Friedrichom Naumannom a presadzovaný, okrem iných, aj Walterom Rathenauom, členom predstavenstva správnej rady nemeckého priemyselného giganta AEG. V kontexte viacerých politických predstáv potenciálneho usporiadania hospodárskeho života v Európe bol koncept Mitteleuropa relatívne neagresívny, nakoľko predpokladal „len“ hospodárske ovládnutie strednej Európy, vrátane Nemecka, Turecka, Rakúsko-Uhorska, Rumunska, Bulharska a Grécka. Okre toho, zahrňoval aj plány na prepojenie Nemecka so Stredozemným morom a Afrikou. Avšak, ako tvrdí Rainer Eisfeld, agresívnosť tohto konceptu demonštruje najmä fakt, že bol dobovo vnímaný ako umiernený, pretože nepredpokladal násilné anexie území, a navyše vôbec nebol namierený voči západnej Európe. Z hľadiska praktickej politiky, tento nikdy nerealizovaný koncept prežíval v revizionistických diskusiách aj po roku 1918 a materializoval sa najmä v explicitnom odmietaní existencie versaillského systému, a to konkrétne novovzniknutých štátov Poľska a Československa. Nevôľa voči nástupnickým štátom Rakúsko-Uhorska mala svoj dôvod najmä v samotnom rozpustení monarchie, s ktorej hospodárskymi elitami počítali nemecké elity pri realizovaní svojich plánov.

Zatiaľ čo Naumannova Mitteleuropa bola v istom zmysle imperiálnym konceptom, predstavy Milana Hodžu a Tomáša G. Masaryka riešili usporiadanie strednej Európy z post-imperiálnej perspektívy. Pokiaľ ide o vonkajší charakter, usporiadanie strednej Európy malo slúžiť ako hrádza proti vplyvu Nemecka a Ruska. Proti-nemecký aspekt artikulovaný Masarykom už počas prvej svetovej vojny mal za úlohu prilákať podporu Veľkej Británie a Francúzska pre samostatný Československý štát. Tento koncept predpokladal úzku spoluprácu krajín, ktoré vznikli po rozpade Rakúsko-Uhorska. Podľa Milana Hodžu mala predstavovať táto spolupráca istú formu federácie, resp. spolupráce podunajských národov. Masarykov koncept „Novej Európy“ počítal s prestavbou aj mimo strednej Európy. Predovšetkým malo ísť o demokratizáciu Nemecka a deboľševizáciu Ruska. Nové usporiadanie strednej Európy tak stále na všeobecnej akceptácii demokratických princípov. Tento predpoklad stability regiónu vychádza z koncepcie potlačenia imperiálnych ambícií dvoch mocností, ktoré obklopovali bývalé Rakúsko Uhorsko. Funkciu ochranného kordónu mali plniť nástupnické štáty monarchie aj z pohľadu Francúzska. To sa odrazilo aj v jednom z článkov Versaillskej zmluvy, ktorú muselo porazené Nemecko akceptovať.

Predstavy o novej organizácii strednej Európy nepochádzali len od politikov a politických mysliteľov z víťazných štátov. Za zmienku stojí aj snaha Oszkára Jásziho, ktorý predstavil projekt „Dunajskej federácie“ ešte počas vojny, ktorá mala pozostávať z Uhorska, Nemecko-Rakúska, Poľska, Českého kráľovstva a južnoslovanského štátu, mala tvoriť colnú úniu a zdieľať obrannú a zahraničnú politiku. Ani Poľsko sa nevyhlo aktívnym úvahám o novej organizácii post-imperiálnej strednej Európy. Józef Piłsudski sa pokúšal obnoviť bývalú poľsko-litovskú úniu, ktorá mala pozostávať z federácie Poľska, Litvy, Ukrajiny a Lotyšska. Bulharský ľavicový filozof Dimitar Michalčev vyslovil zaujímavý postreh o rôznych centralizačných, federalizačných či ekonomicky integračných snahách v strednej Európe: „Všetky tieto projekty paneurópskych colných únií, dunajských federácií, atď., nie sú ničím iným než ozvenou brutality ekonomických potrieb, niečoho, čo je vždy silnejšie ako národná márno-sláva menších a väčších štátov utiekajúcich sa k svojim starým politickým schránkam.“ So svojimi predstavami prichádzali aj ekonómovia, ktorí vnímali tragédiu rozpadu Habsburskej ríše z globálnejšej perspektívy. Koncept práva na sebaurčenie artikulovaný najskôr Leninom, a následne Woodrowom Wilsonom, nemal svojich nepriateľov len v radoch menšín, ktoré sa zrazu ocitli v nových štátnych útvaroch. Klasickí liberálny ekonómovia, ako napríklad Ludwig von Mises či Friedrich August von Hayek chápali nacionalizmus a rozpad impérií ako globálny ekonomický problém, ktorý vytváral predpoklad pre ekonomický nacionalizmus. V kombinácii s rozširovaním všeobecného volebného práva a väčším dôrazom na kolektívne odborové či iné pracovné práva, sa post-imperiálna, post-habsburská stredná Európa stala pre vyznávačov svetovej ekonomiky úplnou katastrofou. Ríša totiž z pohľadu svetovej ekonomiky plnila istú funkciu, zatiaľ čo tzv. národné štáty sa stali ekonomikami samými pre seba. Quinn Slobodian tvrdí, že práve autentická skúsenosť s rozpadom monarchie dala za vznik intelektuálnemu hnutiu neoliberalizmu. Zároveň, rozpad impéria, nestabilita hraníc a násilie, ktoré vypuklo v dôsledku chaosu ukázali obrovskú slabosť nacionálne založených jurisdikcií. Ako upozorňuje Natasha Wheatley, táto situácia viedla k potrebe vymieňať si navzájom informácie o zločine a jeho páchateľoch. Nie je preto náhoda, že práve vo Viedni vznikla v roku 1923 organizácia, ktorá sa neskôr pretransformovala do Interpolu. Zo strednej Európy sa toto intelektuálne a praktické know-how následne šírilo do celého sveta.

Koncom 30. rokov 20. storočia bola stredná Európa definovaná predovšetkým mocenským pôsobením nacistického Nemecka. Tento vplyv sa materializoval postupne, najprv tzv. „anšlusom“ Rakúska v marci 1938 a neskôr najmä Mníchovskou konferenciou a Viedenskou arbitrážou, ktoré zmenili vnútorné aj vonkajšie hranice jednotlivých štátov. V roku 1939 došlo následne k vytvoreniu Protektorátu Čechy a Morava, satelitného Slovenského štátu a so zahájením agresie voči Poľsku spoločne so Sovietskym zväzom aj k zániku Poľska. Tieto teritoriálne zmeny sa v intelektuálnej rovine opierali o hitlerovskú koncepciu „Novej Európy“, ktorá mala v konečnom dôsledku slúžiť nemeckým expanzívnym záujmom.

Práve skúsenosť s „Mníchovom“ bola rozhodujúca aj pre formovanie zahranično-politickej orientácie po vojne obnoveného Československa. Minister zahraničných vecí Jan Masaryk vyjadril pozíciu Československa nasledovne: „Dúfame, že akonáhle budú prízraky blokov či už západných, severných či stredoeurópskych uložené do starých rekvizít vyriešením nemeckej otázky, naše styky na sever i na juh sa znovu zapoja do normálnych, pracovných fáz, presne tak ako na východ alebo na západ. (...) Sme v strede Európy a sme štát exportný. Tým je povedané všetko.“ Nielen z tohto citátu je jasné, že dominantnou otázkou pre organizáciu a koncipovanie idey strednej Európy bolo postavenie Nemecka. Okrem toho, po vojne došlo ku geografickému posunu Poľska na západ a Československo prišlo o Zakarpatskú Ukrajinu v prospech Sovietskeho zväzu. Napriek rôznemu vývoju a rôznej miere významu komunistických strán v jednotlivých krajinách regiónu, od roku 1948 sa Poľsko, Československo, aj Maďarsko nachádzali pod priamym vplyvom ZSSR, ako jeho satelity. Koncipovanie predstáv alebo akási samostatná politika ich vzájomnej spolupráce boli vylúčené. Organizácie inštrumentalizujúce spoluprácu štátov strednej Európy vychádzali z iniciatív a potrieb ZSSR.

Sovietska stredná Európa

Napriek značnej homogenizácii, sovietske satelity sa vyvíjali odlišne. Prvé náznaky ukázal už rok 1956. Muriel Blaive sa zamýšľa, prečo rok 1956 nezasiahol rovnako Československo, tak ako zasiahol Maďarsko a Poľsko, kde došlo k obrovským protestom či dokonca v prípade Maďarska aj k revolúcií, ktorá bola násilne potlačená sovietskou inváziou. Blaive vidí rozdiely najmä vo vnútorných vývojoch, v podpore komunistických strán či v sociálnej štruktúre obyvateľstva. Okrem toho, mala táto udalosť aj dopad na oneskorenú destalinizáciu v Československu. Ďalším popretím homogénneho vývoja sú rozličné formy a intenzita post-stalinských spôsobov myslenia v jednotlivých štátoch, kde sa prostredníctvom revizionizmu či reformizmu objavujú prvé kritiky režimov, a takisto nové legitimizačné stratégie moci stavajúce viac na „národných naratívoch“. Avšak ako upozorňujú Jan Mervart a Jiří Růžička, tieto myšlienkové prúdy nemožno striktne chápať len ako reaktívne obranné stratégie, ale ako autentické, hoci často neskôr stratené, prejavy socialistických vízií.

Nielen myšlienkové smery podliehali dynamickému vývoju. V dôsledku rozšírenia teórie totalitarizmu, najmä v 50. a neskôr v 80. a 90. rokoch 20. storočia, sa politická historiografia často zameriavala na viditeľné míľniky, akými boli najmä roky 1956, 1968 či 1989. Avšak novšia historiografia sa od týchto tendencií odkláňa a zameriava sa na menej viditeľné prejavy socialistických režimov strednej a východnej Európy. Okrem viacerých prác zameraných na pochopenie vzťahu medzi dynamicky sa meniacim režimom a spoločnosťou dochádza aj k prehodnocovaniu ekonomicko-geografickej „príslušnosti“ štátov tzv. východného bloku. Pre tento proces sa používa analytická kategória, tzv. Europeanizácia. Napriek tomu, že po roku 1989 a pod vplyvom teórie totalitarizmu sa vymanenie tzv. východného bloku spod sovietskeho vplyvu začalo označovať ako „návrat do Európy“, prístupy zdôrazňujúce globálne aspekty studenej vojny upozorňujú na to, že tieto krajiny si vytvárali vlastné hranice, inklúzie a vylúčenia, predovšetkým vo vzťahu k krajinám tzv. tretieho sveta či krajinám Hnutia nezúčastnených národov. Ako sa z „železnej opony“ stávala realita, krajiny oboch jej strán začali aktívne prenikať do globálneho juhu. Dekolonizácia umožnila aj štátom strednej a východnej Európy zapojiť sa do väčšieho celku proti-imperialistického naratívu, a zároveň podieľať sa na formovaní toho, čo znamenalo byť „európsky“. Okrem toho, experti jednotlivých štátov strednej a východnej Európy aktívne vytvárali ráz dekolonizovaných krajín v období socializmu.

Úvahy o strednej Európe po roku 1968

Rok 1968 predstavoval významný míľnik, nielen z hľadiska politického. Zlyhanie tzv. pražskej jari a potlačenie poľského študentského povstania predstavovali pre mnohých intelektuálov výzvu, najmä pokiaľ ide o možnosť demokratizovať spoločnosť. V decembri 1968 publikoval český spisovateľ Milan Kundera esej obhajujúcu demokratický socializmus za účelom pozdvihnutia ducha občanov, ktorých revolučné nadšenie začínalo upadať. Vo svojej odpovedi sa dramatik a spisovateľ Václav Havel pokúsil kriticky zhodnotiť tento prístup ako revitalizovanie ‚českej nacionalistickej ilúzie‘. Diskusia sa internacionalizovala najmä po roku 1970, keď došlo k potlačeniu poľského robotníckeho povstania. Významný poľský filozof Leszek Kołakowski poukázal na nezlučiteľnosť demokratizačných procesov, ekonomického a technologického pokroku so straníckym monopolom komunistických strán. Na druhej strane, Jacek Kuroń, marxistický kritik socialistického Poľska, ktorý podobne s ďalšími intelektuálmi ako napríklad Adam Michnik boli niekoľkokrát uväznení, považoval túto skúsenosť za mimoriadne cenný zdroj stratégie boja proti totalitnej moci. V maďarskom prostredí sa o najprenikavejšiu kritiku režimu, ktorá mala zásadný presah aj mimo Maďarska zaslúžili sociológovia Iván Szelényi a György Konrád. Ich téza spočívala v sociologickom výskume, na základe ktorého boli ekonomicky najviac znevýhodnenými členmi spoločnosti práve robotníci. Spolu s ďalšími diskusiami, ktoré prenikali mimo rámec domácich diskusií sa najmä v strednej Európe vytvárala v povedomí viac či menej disentujúcich myšlienkových prúdov imaginácia odporu, resp. toho čo sa neskôr začalo označovať ako disent.

Do tejto vízie zasiahol tzv. Helsinský proces, ktorý prehlboval spoluprácu medzi „západom“ a „východom“. Helsinský proces sa stal aj akousi vonkajšou bázou pre artikulovanie požiadaviek disidentov a disidentiek, ktorí a ktoré do značnej miery prispeli k oživeniu diskusií o povahe a kultúrnom význame strednej Európy. A práve v tomto prostredí sa revitalizujú diskusie o význame strednej Európy, nadväzujúc na Havlovu kritiku etnicko-nacionalistických ideologických tradícií. Medzi najvýznamnejších predstaviteľov tejto diskusie patrili práve Milan Kundera a György Konrád, ktorí v roku 1984 publikovali texty „Tragédia strednej Európy“ a „Antipolitika“. Obaja odmietli západno-východné delenie Európy, ktoré umiestnilo strednú Európu do tábora nedemokratického východu. Kundera argumentoval, že zatiaľ čo východné hranice tohto regiónu sa vyvíjali stáročia, západné hranice fungovali len 40 rokov. Na základe týchto argumentov formuloval nasledovnú definíciu strednej Európy: „Stredná Európa nie je štát. Stredná Európa je kultúra alebo osud. Jej hranice sú fiktívne a musia byť nakreslené a prekreslené s každou novou dejinnou situáciou“. Takto definovaný koncept bol samozrejme problematický a do istej miery odzrkadľoval kultúrny šovinizmus. V Kunderovom, ale i Konrádovom ponímaní sa stredná Európa javí ako kultúrne nadradená a privlastňujúca si demokratickú tradíciu, ktorá bola vlastná aj ukrajinskému či ruskému disentu. Podobný odkaz, avšak s o niečo menej radikálnym záverom predstavil aj český exilový filozof Václav Bělohradský ešte v roku 1981 vo svojom texte Mitteleuropa.

Originálny príspevok do diskusie ponúkol maďarský intelektuál a historik Jenő Szűcs v publikácii Tri historické regióny Európy. Rozdiel medzi česko-slovenským a maďarským prostredím spočíval najmä v tom, že v prvom prípade bolo pôvodcom obnovených diskusií kultúrne a umelecké prostredie, v prípade Maďarska išlo o historiografický diskurz. Medzi významné plody debát o strednej Európe možno zaradiť aj vznik samizdatového časopisu Střední Evropa, ktorý mimo množstva textov a príspevkov ku koncipovaniu strednej Európy uverejnil aj príspevok Václava Bendu Právo na dějiny ako jeden z programových textov Charty 77, ktorý sa hlásil ku katolíckej a habsburskej tradícii. V roku 1986 vydali rakúski intelektuáli a politici Erhard Busek a Emil Brix knihu „Revízia strednej Európy“, v ktorej argumentovali v prospech nezastupiteľného významu tohto regiónu. Zo slovenského prostredia možno spomenúť pomerne ahistorický pokus Jána Čarnogurského, ktorý, približujúc sa poľským diskusiám, predstavil projekt strednej Európy v duchu katolíckeho odkazu kultu „Panny Márie.“

Stredná Európa po páde železnej opony

Rok 1989, predstavoval významný rok predovšetkým v dejinách strednej Európy. Avšak annus mirabilis, napriek zdanlivej jednotnosti štátov Maďarska, Poľska a Česko-Slovenska, nás opäť upozorňuje na množstvo rozdielov v porážke komunistických režimov. Česko-Slovensko a Nemecká demokratická republika sú si navzájom blízke v tom, že v oboch prípadoch mali najväčší podiel na zmene režimov demokratické revolúcie. V prípade Maďarska a Poľska išlo o dlhšie procesy a tzv. negociované revolúcie „okrúhlych stolov“. Následne, aj vývoj a demokratizácia v jednotlivých krajinách prechádzali inými trajektóriami. To, čo však zdieľali bola aktívna snaha zapojiť sa do európskych a neskôr euroatlantických štruktúr. Rozdielnosť bola prvýkrát badateľná pri vstupe Poľska, Českej republika a Maďarska do NATO v roku 1999. Slovenská republika, ako nový štát od roku 1993 vstúpila do NATO v roku 2004, kedy spoločne s ďalšími, najmä postsocialistickými štátmi vstúpila aj do Európskej únie. Od počiatku 90. rokov však prebiehali diskusie, akési pokračovanie disidentských debát, o kultúrnej nadradenosti strednej Európy, tentokrát nad vojnou zmietanými „územiami na Balkáne“, ale aj bývalému „globálnemu juhu“. Po prijatí Maastrichtskej zmluvy v roku 1992 sa členské krajiny novovzniknutej EÚ postarali aj o sprísnenie pravidiel pohybu občanov bývalých komunistických krajín, zatiaľ čo medzi sebou si pravidlá uvoľňovali. Z pohľadu západných krajín možno hovoriť o akejsi hierarchizácii celého bývalého „východného bloku“, kde štáty strednej Európy, hrali prím. Na ich strane to bolo, mimo obnoveného záujmu o kultiváciu kultúrneho dedičstva Habsburskej monarchie či záujmu o spoločné dejiny všeobecne, manifestované najmä znovuobnovením inštitútu Vyšehradskej skupiny v roku 1991.

Po vstupe do EÚ sa veľmi skoro začali v tomto regióne objavovať populistické, resp. neliberálne tendencie. Bulharský historik a politológ Ivan Krastev argumentuje pri analýze fenoménu populizmu strednej Európy, že nie je dôsledkom zlyhaní postsocialistického vývoja a tzv. prechodu k demokracii, ale naopak jeho úspechov. Populizmus v strednej Európe možno nazerať z dvoch uhlov pohľadu, tvrdí Krastev. Najneskôr od roku 2010, a definitívne po vypuknutí tzv. migračnej krízy roku 2015 sa z hľadiska liberálnej demokracie začal javiť ako reálna hrozba pre demokraciu a politicky sa manifestoval aj v tradičných „baštách“ demokracie a právneho štátu, vo Veľkej Británii a Spojených štátoch amerických. Ivan Krastev a Stephen Holmes zdôrazňujú práve stredoeurópsky pôvod populizmu, ktorý sa akoby preniesol do západných krajín, resp. našiel svoj vzor v tomto regióne.

Koncept strednej Európy ostáva naďalej otvoreným problémom. Posledným „vstupom do diskusie“ o tom kto patrí do strednej Európy, čo znamená stredná Európa v imaginácii jej reálnych či potenciálnych súčastí, či ako tieto imaginácie následne konštituujú obraz Európy, je nepochybne ukrajinská revolúcia rokov 2013-2014. Napriek tomu, že konzekvencie ruskej vojenskej agresie na Ukrajine ešte prebiehajú a dlho budú, v naratívoch mnohých Ukrajiniek a Ukrajincov bolo hlavnou motiváciou „patriť k Európe“.

Mgr. Matej Ivančík, PhD.

Bibliografia

APPLEBAUMOVÁ, Anne. Mezi Východem a Západem. Napříč pohraničím Evropy. Ostrava: Pant, 2014.

BENDA, Václav et al. Právo na dějiny. In: Střední Evropa, 1984, č. 1., s. 102–113.

BIBÓ, István. Bieda východoeurópskych malých štátov. Bratislava: Kalligram, 1996.

BLAIVE, Muriel. Promarněná příležitost. Československo a rok 1956. Praha: Prostor, 2001.

BOLTON, Jonathan. The Worlds of Dissent: Charter 77, The Plastic People of the Universe and Czech Culture under Communism. Cambridge – London: Harvard University Press, 2012.

BUSEK, Erhard – BRIX, Emil. Revize střední Evropy. Proč o budoucnosti Evropy rozhoduje středoevropský región. Olomouc: Muzeum umění Olomouc – Univerzita Palackého v Olomouci, 2021.

CONNELLY, John. From Peoples into Nations. A History of Eastern Europe. Princeton – Oxford: Princeton University Press, 2020.

CORNWALL, Mark. Čertova zeď. Život a smrt Heinze Ruthy. Praha: Academia – Masarykův ústav a archiv AV ČR, 2021.

DAVIAU, Donald G. Hermann Bahr and the Radical Politics of Austria in the 1880s. In: German Studies Review, 1982, roč. 5, č. 2, s. 163–185.

DONERT, Celia – KLADNIK, Ana – SABROW, Martin (eds.) Making Sense of Dictatorship. Domination and Every Day Life in East Central Europe after 1945. Budapest – Vienna – New York: Central European University Press, 2022.

EISFELD, Rainer. Mitteleuropa in Historical and Contemporary Perspective. In: German Politics and Society, 1993, roč. 1, č. 28, s. 39–52.

FISCHER, Fritz. Griff nach der Weltmacht. Düsseldorf: Droste, 1967.

GARTON ASH, Timothy. Rok zázraků. Svědectví o revoluci roku 1989 ve Varšavě, Budapešti, Berlíne a Praze. Praha: Prostor, 2019.

HAFFNER, Sebastian. Od Bismarcka k Hitlerovi. Pohled zpět. Olomouc: Votobia, 1995.

HLAVÁČEK, Petr (ed.) Západ nebo východ? České reflexe Evropy 1918 – 1948. Praha: Academia, 2016.

HODŽA, Milan. Federácia v strednej Európe. Bratislava: Kalligram, 1997.

JURČAK, Alexej, Bylo to na věčné časy, dokud to neskončilo: Poslední sovětská generace. Praha: Karolinum, 2018.

KLANICZAY, Gábor – et al. (eds.) Jenő Szűcs. The Historical Construction of National Consciousness. Budapest – Vienna – New York: Central University Press, 2022.

KOPEČEK, Michal. Hledání ztraceného smyslu revoluce. Zrod a počátky marxistického revizionismu ve střední Evropě 1953 – 1960. Praha: Argo, 2009.

KOPEČEK, Michal – WCIŚLIK, Piotr (eds.) Thinking thorugh Transition. Liberal Democracy, Authoritarian Pasts, and Intellectual History in East Central Europe after 1989. Budapest – New York: Central European University Press, 2015.

KOVÁČ, Dušan. „Nová stredná Európa“ u Tomáša G. Masaryka, Friedricha Naumanna a Milana Hodžu. In: Studia historica Brunensia, 2017, roč. 64, číslo. 2, s. 45–60.

KRASTEV, Ivan. Is East-Central Europe Backsliding? The Strange Death of the Liberal Consensus. In: Journal of Democracy, 2007, roč. 18, č. 4, s. 56–63.

KRASTEV, Ivan – HOLMES, Stephen. The Light That Failed. A Reckoning. London: Penguin Books, 2020.

KŘEN, Jan. Dvě století střední Evropy. Praha: Argo, 2019.

KUČERA, Rudolf – KONRÁD, Ota. Cesty z Apokalypsy. Fyzické násilí v pádu a obnově střední Evropy 1914 – 1922. Praha: Academia – Masarykův ústav AV ČR, 2018.

LUKOWSKI, Jerzy – ZAWADZKI, Hubert. A Concise History of Poland. Cambridge: Cambridge University Press, 2019.

MARK, James et al. 1989: A Global History of Eastern Europe. Cambridge: Cambridge University Press, 2019.

MARK, James – BETTS, Paul (eds.) Socialism Goes Global. The Soviet Union and Eastern Europe in the Age of Decolonization. Oxford: Oxford University Press, 2022.

MATEJKO, Ľubor – IVANČÍK, Matej (eds.) Narratives of Remembrance. 1968: The Past Present and the Present Past. Bratislava: Comenius University in Bratislava, 2020.

MERVART, Jan – RŮŽIČKA, Jiří. „Rehabilitovat Marxe“! Československá stranická inteligence a myšlení post-stalinské modernity. Praha: Nakladatelství Lidové noviny, 2020.

PARVULESCU, Anca – BOATCĂ, Manuela. Creolizing the Modern. Transylvania accross Empires. Ithaca – London: Cornell University Press, 2022.

POLLACK, Martin. Halič: Putovanie po stratenom svete. Bratislava: Absynt, 2020.

RAPPORT, Michael. Dějiny devatenáctého století. Praha: Vyšehrad, 2011.

ROUSSEAU, Jean-Jacques. Úvahy o polské vládě. Praha: Oikoymenh, 2019.

RYBÁR, Lukáš. Habsburg-Safavid Diplomacy: Nicholas von Warkotsch and Haji Khorsow im Moscow. In: Vestnik of Saint Petersburg University. History, 2021, roč. 6, č. 4, s. 1132–1148.

RYBÁR, Lukáš. Počiatky diplomatických kontaktov safíjovskej Perzie s Habsburgovcami a Uhorskom na začiatku 16. storočia. In: Kultúrne dejiny/Cultural History, 2021, roč. 12, č. 1, s. 43–60.

SAROTTE, M. E. Not One Inch. America, Russia, and the Making of Post-Cold War Stalemate. New Haven – London: Yale University Press, 2021.

SHORE, Marci. The Ukrainian Night. An Intimate History of Revolution. New Haven – London: Yale University Press, 2017.

SKINNER, Quentin. O státě. Praha: Oikoymenh, 2012, 120 s.

SLOBODIAN, Quinn. Globalists. The End of Empire and the Birth of Neoliberalism. Cambridge – London: Harvard University Press, 2018.

SNYDER, Timothy. Obnova národů. Polsko, Ukrajina, Litva, Bělorusko 1569 - 1999. Ostrava: Pant, 2018.

SOUČKOVÁ, Taťána. Matthias Bel and the Russian Academic Milieu during the Enlightenment. In: Vestnik of Saint Petersburg University. History, 2022, roč. 67, č. 2, s. 467–479.

STANEK, Łukasz. Architecture in Global Socialism. Eastern Europe, West Africa, and the Middle East in the Cold War. Princeton – Oxford: Princeton University Press, 2020.

TRENCSÉNYI, Balázs et al. A History of Modern Political Thought in East Central Europe: Vol. 1, Negotiating Modernity in the ‘Long Nineteenth Century’. Oxford: Oxford University Press, 2016.

TRENCSÉNYI, Balázs et al. A History of Modern Political Thought in East Central Europe. Volume II: Negotiating Modernity in the “Short Twentieth Century” and Beyond, Part I: 1918 – 1968. Oxford: Oxford University Press, 2018.

TRENCSÉNYI, Balázs et al. A History of Modern Political Thought in East Central Europe. Volume II: Negotiating Modernity in the “Short Twentieth Century” and Beyond, Part II: 1968 – 2018. Oxford: Oxford University Press, 2018.

WHEATLEY, Natasha. Central Europe as Ground Zero of the New International Order. In: Slavic Review, 2019, roč. 78, č. 4, s. 900–911.

WILSON, Andrew. Ukrainians. The Unexpected Nation. New Haven – London: Yale University Press, 2015.

WOLFF, Larry. Inventing Eastern Europe. The Map of Civilization on the Mind of the Enlightement. Stanford: Stanford University Press, 1994.

ZARYCKI, Tomasz. Ideologies of Eastness in Central and Eastern Europe. London – New York: Routledge, 2014.