Štát

[[Kategória:Štát]]

BARBARSKÉ KRÁĽOVSTVÁ V STREDNEJ EURÓPE V ÉRE SŤAHOVANIA NÁRODOV

Z historického hľadiska boli takzvané barbarské germánske kráľovstvá produktom zmeny mocenskej konštelácie v Európe na prelome antiky a stredoveku. V poslednej tretine 4. storočia sa v dôsledku tlaku Hunov z oblastí dnešného dolného Dunaja spustila čiastočne koordinovaná a neskôr spontánna migrácia veľkých skupín Gótov do balkánskych provincií Rímskej ríše.

Po porážke rímskej armády pri Adrianopole roku 378 nedokázali noví cisári Gratianus a Theodosius tieto skupiny jednoznačne poraziť a eliminovať. Z tohto dôvodu napokon uzavrel cisár Theodosius roku 382 s Gótmi zmluvu, ktorá po prvýkrát v rímskych dejinách sankcionovala usadenie veľkého barbarského zoskupenia vo vnútri hraníc impéria. Podmienky tejto dohody však zostávajú nejasné. Jej doslovné znenie sa nezachovalo a z často rétorických formulácií súdobých autorov nie je možné vytvoriť si konkrétnejšiu predstavu. V každom prípade, táto zmluva predstavovala ústupok zo strany Theodosia, ktorý nedokázal Gótov jednoznačne poraziť. Z tohto dôvodu nemohol cisár uplatniť ani tradičné rímske prostriedky pacifikácie nepriateľov – vrátane rozbitia ich spoločenskej štruktúry, zotročenia časti populácie a rozptýlenia jej zvyškov do rôznych častí ríše.

Ak sa v dovtedajšom období rímskych dejín uzatvárali takéto zmluvy len s potenciálnymi partnermi za hranicami impéria, v prípade Gótov išlo o skupiny, ktorým rímske úrady pod tlakom dovolili masovo sa usadiť priamo na rímskej pôde a za ríšskymi hranicami. V dôsledku tohto aktu sa spustil postupný proces vytvárania autonómnych spoločenstiev v rámci Rímskej ríše, ktorých obyvatelia právne nespadali pod kategóriu rímskych občanov. Na tieto komunity sa teda nevzťahovali rímske zákony a ani nepodliehali zdaneniu rímskych úradov.

Typológia barbarských kráľovstiev

Z formálneho hľadiska však tieto územia, napriek značnej miere autonómie usadených skupín, stále zostávali formálnou súčasťou Rímskej ríše. Na čele týchto skupín stáli charizmatickí vojenskí vodcovia. Ich autorita nebola sakrálna ani dynastická a legitimizovali ju predovšetkým vojenské úspechy. Usadzovanie týchto skupín v provinciách Rímskej ríše prebiehalo buď s dodatočným formálnym súhlasom rímskych autorít, alebo bez neho. Dôležitou súčasťou tohto procesu bola snaha rímskych cisárov legitimizovať prítomnosť nových usadlíkov, pretože pri postupnom rozklade provinciálnej správy často predstavovali jediných vykonávateľov moci v konkrétnej oblasti.

Na označenie týchto skupín sa v súčasnosti používa termín gens (pl. gentes), ktorým tieto zoskupenia označovali súdobí latinskí autori. Na rozdiel od starších predstáv sa vo všeobecnosti akceptuje, že tieto gentes nepredstavovali jasne definované etnické jednotky v biologickom zmysle slova, ale nestabilné historické spoločenstvá podliehajúce zmenám, ktoré zdieľali spoločné tradície, inštitúcie a vieru v spoločný pôvod. Takzvané gentes Longobardov, Gótov, Gepidov a ďalších skupín, ktoré sa usadzovali v rímskych provinciách, však predstavovali predovšetkým polyetnické barbarské vojská pod vedením charizmatických vojenských veliteľov. Ich cieľom bolo usadiť sa na bohatom území s potrebnou ekonomickou základňou, ktorá im mohla zabezpečiť politické a fyzické prežitie.

V prípade vojenského úspechu vedúceho k trvalému obsadeniu rímskych provincií sa vodcovia týchto zoskupení stali pánmi zaujatých území, avšak teritoriálny aspekt ich vlády nebol v počiatočnom období primárny a prejavil sa až po istom čase a aj to nie vždy. Vzhľadom na absenciu moderných metód počty týchto „barbarov“ možno odhadovať len približne. Vo všeobecnosti prevláda zhoda v tom, že bez ohľadu na územie tvorili vždy výraznú menšinu oproti pôvodnému rímskemu provinciálnemu obyvateľstvu. Takzvaní „barbarskí“ králi a ich elity pritom nadväzovali na existujúci systém rímskej provinciálnej správy a využívali tamojšiu infraštruktúru, samozrejme, v závislosti od miery kontinuity rímskych inštitúcií v danej oblasti, ktorá bola najvýraznejšia najmä v centrálnych oblastiach zaniknuvšej Západorímskej ríše (Itália, Hispánia, Galia). Dôležitou súčasťou tohto procesu bolo oficiálne uznanie zo strany rímskych cisárov, ktoré sa prejavilo okrem iného v udeľovaní ríšskych dvorských a vojenských hodností „barbarským“ kráľom. Na druhej strane títo panovníci nadväzovali na rímske tradície (imitatio imperii/aemulatio imperii) a titulatúru, zatiaľ čo sa ich elity so znalosťami klasickej grécko-rímskej spisby podieľali na konštruovaní nových etnogenetických príbehov týchto spoločenstiev a ich vládcov. To, či zachované naračné príbehy obsahujú „kanonizované“ zlomky orálnej tradície „barbarských“ gentes, zostáva naďalej predmetom diskusie. Rovnako aj to, či vôbec v tejto súvislosti možno hovoriť o akýchsi nositeľoch tradície (Traditionskernen).

Len v niektorých prípadoch dokázali tieto spoločenstvá dospieť k symbióze s väčšinovým rímskym obyvateľstvom. Dôležitým krokom v tomto procese bola aj konverzia ich vládnucej elity na rímskokatolícku vieru tak, ako sa to stalo vo Franskej ríši či neskôr vo Vizigótmi ovládanej Hispánii. V dôsledku týchto zmien prebiehala postupná transformácia niekdajších rímskych provincií ovládaných jednotlivými gentes na ranostredoveké kráľovstvá. Pomenovania dominantných gentes sa postupom času začali používať aj na označenie zvyšného obyvateľstva provincie.

V období počiatku takzvaného sťahovania národov bol vzťah jednotlivých gentes k územiu, ktoré obsadili, pomerne ambivalentný, pretože príslušní králi (reges) boli skôr vládcami konkrétnych spoločenstiev než území, ktoré obsadili. V ďalšej fáze a vďaka už uvedeným faktorom možno tieto politické útvary považovať za špecifický typ štátu, samozrejme, v zmysle súčasného výrazu pre politický poriadok, ktorý, pravda, musí byť charakterizovaný s ohľadom na súdobé reálie.

Kráľovstvá Gepidov a Longobardov v strednej Európe

Prvým faktorom, ktorý treba zohľadniť pri skúmaní a typológii takzvaných barbarských kráľovstiev v priestore strednej Európy, je charakter a povaha zachovaných prameňov. V prevažnej väčšine takéto informácie pochádzajú od rímskych (latinských/gréckych) autorov, teda predstavujú pohľad zvonku limitovaný jazykom, dostupnými informáciami, ale aj tradičnými topickými predstavami o vonkajšom svete barbarov, ktoré tvorili neoddeliteľnú súčasť zdedenej etnografickej tradície. Súčasníkov oveľa viac zaujímal vzťah týchto spoločenstiev/elít k obom častiam rímskeho impéria než ich vnútorná štruktúra, organizácia, spôsob uplatňovania moci či vzťah k pôvodnému rímskemu obyvateľstvu.

Navyše oblasť rímskej strednej Európy bola v ére sťahovania národov perifériou, ktorá nestála v centre pozornosti týchto autorov. Výnimku pre obdobie druhej polovice 5. storočia predstavuje Život svätého Severina, zostavený roku 511 jeho učeníkom Eugippom, v ktorom nachádzame niektoré informácie k vnútornej organizácii germánskych Rugiov, ktorí do roku 488 ovládali aj územia v niekdajšom Noricu. Avšak i v tomto prípade sú takéto zmienky len okrajové a málopočetné, čo nemôže prekvapovať vzhľadom na hagiograficky ladený žáner, ktorý tradične osciluje okolo ústrednej osoby – svätca a jeho bohumilej činnosti.

Z hľadiska neskorších prameňov predstavujú v tomto smere istú výnimku naračné a neskôr právne pramene k dejinám Longobardov. V ich centre však vždy stál gens Langobardorum a s ním spojená tradovaná etnogenéza či právne postavenie rôznych vrstiev v spoločnosti a len v menšej miere inštitúcie a územie, ktoré ovládal. Tieto relevantné správy sa však navyše vzťahujú na longobardskú spoločnosť po zaujatí väčšej časti niekdajšej rímskej Itálie. Len v niektorých prípadoch je možné dané informácie s opatrnosťou aplikovať na oblasť strednej Európy, v ktorej sa Longobardi zdržiavali v prvej polovici 6. storočia. Významný aspekt poznania barbarských gentes predstavuje archeologický výskum rozširujúci naše poznanie o materiálnej kultúre Gepidov a Longobardov. Len v náznakoch a s istou dávkou opatrnosti z neho môžeme formulovať hypotézy týkajúce sa organizácie a sociálnej stratifikácie týchto spoločenstiev.

Väčšiu mieru trvácnosti vytvárali predovšetkým tie spoločenstvá, ktorým sa podarilo usadiť v niekdajších rímskych provinciách. Zvyšky rímskych provinciálov dokázali efektívnejšie hospodársky zabezpečovať a vyživovať barbarské gentes a takouto formou prispieť k stabilizácii ich vlády. Dôležitou súčasťou legitimizácie na konkrétnom území bolo uznanie „barbarov“ za ríšskych spojencov zo strany rímskych cisárov.

Neodmysliteľnú úlohu z hľadiska stabilizácie moci barbarských gentes zohrali najmä neskoroantické mestá a pevnosti, ktoré sa stali centrami regionálnej správy formujúcich sa kráľovstiev na území rímskej Hispánie, severnej Afriky či Galie. Zreteľne sa tento proces dá naznačiť práve v prípade Longobardov, ktorí v priebehu roka 568 opustili spolu s ďalšími oblasť Panónie a vstúpili do severnej Itálie. Až po zabratí jej severnej časti Longobardi začali vytvárať skutočný teritoriálny politický útvar a hierarchizovanú správu. Z obsadenej Pavie sa postupne stalo skutočné longobardské centrum moci s kráľovským palácom. Z prvej polovice 7. storočia sa zachovala prvá longobardská právna zbierka zostavená v latinčine – kódex kráľa Rothariho – a panovníci sa v čoraz väčšej miere usilovali o monopolizáciu razby mincí v kráľovstve. Až v Itálii možno teda registrovať isté prvky centralizácie, hierarchizácie a inštitucionalizácie longobardskej spoločnosti v rámci relatívne stabilného územia kráľovstva.

Naproti tomu oblasť Panónie, najmä jej severné časti, či pobrežné Noricum predstavovali dlhodobo pohraničné regióny Rímskej ríše, v ktorých sa urbánna štruktúra vyvíjala neskôr, pričom ju v zásadnej miere ovplyvňovali vojenské faktory. Bohatstvo tamojších miest zväčša záviselo od prítomnosti a kúpyschopnosti rímskych légií. Po vojenských otrasoch a tlaku Germánov a Hunov na ríšske hranice tieto mestá pomerne rýchlo strácali na význame a dôležitosti. V oblasti severnej Panónie zaniklo viacero civilných miest pri legionárskych táboroch už na konci 4. storočia, v prípade ostatných možno hovoriť o istej kontinuite mestského života do vzniku Hunskej ríše v polovici 5. storočia. I napriek tomu sa dá predpokladať, že stále použiteľné rímske cesty, ale aj zvyšky miest a fortifikácií a ďalších typov obydlí mohli zohrať istú úlohu z hľadiska vnútornej organizácie kráľovstiev Gepidov a Longobardov. V prípade Gepidov išlo najmä o oblasti južnej Panónie s kontinuitou urbánneho života. Kľúčovú rolu tu zohrávalo najmä niekdajšie rímske mesto Sirmium, ktoré bolo nakrátko mocenským centrom časti Gepidov usadených medzi riekami Sávou a Drávou (Pannonia Sirmiensis) po odchode Ostrogótov z Panónie (471/472). Druhýkrát Gepidi mesto ovládli roku 527 po smrti ostrogótskeho kráľa Theodoricha. Nie je jasné, či Sirmium už v tomto období bolo kráľovským sídlom, alebo sa tak stalo až začiatkom 60. rokov za vlády posledného gepidského kráľa Kunimunda. Sirmium nesporne zostávalo i napriek viacerým nepriaznivým faktorom dôležitým mestom, v ktorom sa okrem iného nachádzal aj niekdajší rímsky cisársky palác. Spolu s kráľom Kunimundom a časťou vojenskej aristokracie v meste sídlil aj gepidský ariánsky biskup. Ďalšie skupiny Gepidov v strednom Potisí a časti Sedmohradska naproti tomu ovládali územia, ktoré už dlhodobo neboli ani formálnou súčasťou Rímskej ríše.

Naproti tomu u Longobardov, ktorí sa od začiatku 6. storočia usídlili v Panónii a časti Norica, nie je prameňmi doložené takéto mocenské centrum. Archeológovia zvyknú poukazovať na jestvujúce príklady longobardského osídlenia v blízkosti rímskych ciest a niekdajších pevností, hoci treba dodať, že izolované nálezy pripisované Longobardom nemožno automaticky považovať za doklad ich trvalej prítomnosti v konkrétnych rímskych lokalitách.

Zhodnotenie

Kráľovstvá Longobardov a Gepidov v strednej Európe vykazovali veľmi málo prvkov štátnosti. Moc tamojších kráľov a ich konkurentov sa nevzťahovala na územie, ktoré obývali, ale na im lojálnu vojenskú aristokraciu. V oboch kráľovstvách prakticky nie sú prameňmi doložené centrá moci – s výnimkou Sirmia, ktoré sa však pravdepodobne stalo sídelným mestom až na sklonku ríše Gepidov. Longobardi ani Gepidi nemali monetárnu ekonomiku a ich králi nerazili mince s výnimkou posledného gepidského kráľa Kunimunda, za ktorého vlády sa objavili imitácie východorímskych a ostrogótskych strieborných mincí. Zatiaľ čo väčšina Gepidov sa zaoberala pravdepodobne poľnohospodárstvom, Longobardi tvorili v prvom rade spoločenstvo slobodných mužov v zbrani, tak ako sa to odráža ešte v polovici 7. storočia v právnej zbierke longobardského kráľa Rothariho. Aj pre východorímske autority predstavovali Longobardi v prvom rade vojakov usadených v niekdajších rímskych provinciách, ktorí mali zohrávať tradičnú úlohu ríšskych federátov. Vojenský princíp v nadväznosti na rímske vojenské inštitúcie sa premietal aj v longobardskej sociálnej štruktúre, na ktorej čele stáli už v tomto čase vojvodovia – duces. Základnú organizačnú, mobilnú a vojenskú jednotku predstavovala fara, ktorá združovala slobodných Longobardov na základe príbuzenstva.

Hoci kráľovstvá Gepidov a Longobardov predstavovali zrejme najstabilnejšie politické útvary v oblasti strednej Európy v priebehu 5. a prvej polovice 6. storočia, nemožno ich typologicky automaticky priraďovať k takzvaným barbarským štátom, ktoré sa vytvorili v najrozvinutejších oblastiach niekdajšej Západorímskej ríše. Tieto kráľovstvá totiž vykazovali oveľa menej prvkov štátnosti spojených s istou mierou centralizácie, hierarchizácie a inštitucionalizácie. Z hľadiska vnútorných pomerov i vonkajšej rímskej optiky predstavovali Gepidi i Longobardi v strednej Európe predovšetkým spoločenstvá bojovníkov pod vedením kráľov či iných významných potentátov. Teritoriálne ukotvená inštitúcia kráľovstva vznikla napokon len u Longobardov, avšak až po ich definitívnom odchode z priestoru strednej Európy v druhej polovici 6. storočia.

ŠTÁT V STREDOVEKU

Dnes sa považuje za samozrejmé, že štáty boli úplne bežnou súčasťou ľudských dejín už od najstarších čias. Dokonca aj v rôznych európskych historiografiách sa dlhodobo nepochybovalo o správnosti používania termínu „stredoveký štát“ pre politické útvary v ranom stredoveku, ktoré sa považovali za priamych predchodcov dnešných moderných štátov. Hlavným dôvodom, prečo sa dnes bežne akceptuje termín štát aj pre stredoveké obdobie, je predstava, že dnešné moderné štáty sa jednoducho vyvíjali odpradávna až do súčasnosti. V rámci vývoja sociálno-politického usporiadania spoločnosti niektorí historici a sociológovia tvrdia, že v starších obdobiach to ešte neboli úplné štáty. Hovoria preto o protoštátoch, raných, protofeudálnych, feudálnych štátoch, predindustriálnych, prípadne veľmi často aj o predmoderných štátoch. Aj keby sme k slovu štát pridali akýkoľvek iný prívlastok, nič to nemení na fakte, že sa považoval za jeho nejakú vývojovú fázu, ktorá sa dá ľahko prepojiť s tým dnešným.

Medievisti, historickí a politickí sociológovia si pri výskume stredovekých politických zriadení všímajú aj otázku pôvodu štátu. Ich výskumy sa zameriavajú na vývoj a politické usporiadanie spoločnosti, prípadne na pozorovanie a charakteristiku rôznych foriem vlády a mocenských štruktúr. V rámci moderných politických teórií (napr. vývojová, funkcionalistická, historická) sa bádatelia snažia cez rôzne teoretické modely vysvetliť, ako boli organizované rozličné politické jednotky v minulosti – ranostredoveké kráľovstvá, kniežatstvá, vojvodstvá a podobne. Niektorí historici najčastejšie označujú stredoveké politické útvary moderným termínom štát, ale máloktorí z nich si položia otázku, čo je to štát. Viacerí bádatelia však poukázali na to, že akékoľvek snahy o jeho presné uchopenie takmer vždy so sebou prinášajú množstvo rizík. Pri hľadaní počiatku modernej predstavy štátu sa totiž objavuje viac otázok ako jasných odpovedí, keďže ide o špecifický problém politického vývoja, ktorý bol sprevádzaný častými zmenami a regionálnymi odlišnosťami.