Ťahovanie národov v strednej Európe v 4. a 5. storočí
Masívne a nekontrolovateľné migrácie barbarských etník v rámci Rímskej ríše aj mimo nej, ktoré nastali po vpáde Hunov do Európy v druhej polovici 4. storočia, nazývame v priestore českej a slovenskej historickej spisby termínom „Sťahovanie národov“ alebo „Veľké sťahovanie národov“. Treba si uvedomiť, že je to špecifický termín, ktorý sa vo svete nepoužíva v doslovnom preklade. V angličtine, ktorá je dnes rozhodujúcim jazykom vo svetovom výskume, sa najčastejšie tento proces označuje termínom „Barbarian migrations“ alebo „Barbarian invasions“. V regióne strednej Európy mala a má veľký vplyv nemecká literatúra, v ktorej sa migrácie barbarských etník v neskorej antike nazývajú výrazom „Völkerwanderung“. V kontexte terminológie je treba priznať, že slovenský alebo český názov „Sťahovanie národov / Stěhování národů“ je obsahovo veľmi nepresný, pretože dnes si pod slovami „národ“ a „sťahovanie“ predstavujeme niečo úplne iné, ako to to bolo v 4. a 5. storočí.
Terminológia Priestorové ohraničenie Časové vymedzenie Pramene Kľúčové problémy Priebeh sťahovania národov 4. storočie. Kvádi a Sarmati. Posledné pokusy Rímskej ríše posilňovať hranice na strednom Dunaji. Počiatok epochy sťahovania národov a stredná Európa 5. storočie. Usadzovanie barbarov na území Rímskej ríše. Huni. Koniec rímskej vlády na strednom Dunaji. Dôsledky pre región
Terminológia
Masívne a nekontrolovateľné migrácie barbarských etník v rámci Rímskej ríše aj mimo nej, ktoré nastali po vpáde Hunov do Európy v druhej polovici 4. storočia, nazývame v priestore českej a slovenskej historickej spisby termínom „sťahovanie národov“ alebo „veľké sťahovanie národov“. Treba si uvedomiť, že je to špecifický termín, ktorý sa vo svete nepoužíva v doslovnom preklade. V angličtine, ktorá je dnes rozhodujúcim jazykom vo svetovom výskume, sa najčastejšie tento proces označuje termínom „Barbarian migrations“ alebo „Barbarian invasions“. V regióne strednej Európy mala a má veľký vplyv nemecká literatúra, v ktorej sa migrácie barbarských etník v neskorej antike nazývajú výrazom „Völkerwanderung“. V kontexte terminológie treba priznať, že slovenský alebo český názov „sťahovanie národov/stěhování národů“ je obsahovo veľmi nepresný, pretože dnes si pod slovami „národ“ a „sťahovanie“ predstavujeme niečo úplne iné, ako to bolo v 4. a 5. storočí.
Priestorové ohraničenie
Územie strednej Európy vo vzťahu k barbarským migráciám v neskorom rímskom období sa niekedy stotožňuje s regiónom stredného dunajského limitu. Dunajský limit (limes, opevnená hranica Rímskej ríše, od roku 2021 je jej časť zapísaná vo svetovom dedičstve UNESCO; pre panónske provincie sa niekedy používa presnejší termín ripa Pannonica) sa budoval od 1. storočia a výrazne sa stavebne aj vojensky posilnil v 3. storočí. Celkovo meral okolo 2400 km a prechádzal cez osem dnešných štátov – od prameňov Dunaja až k jeho ústiu do Čierneho mora. Do stredného dunajského limitu možno zaradiť povodie Dunaja na územiach dnešného Rakúska, Slovenska a Maďarska. V prvej polovici 5. storočia tieto územia boli súčasťou provincií Noricum ripense, Pannonia prima, Pannonia Valeria a Pannonia secunda. Spolu v tom čase patrili do Ilýrskej diecézy. Územia Čiech a Poľska priamo nesusedili s Rímskou ríšou, ale ich dejiny boli úzko späté spoločnými obchodnými a vojenskými záujmami. Cez Poľsko a Moravu viedla Jantárová cesta.
Časové vymedzenie
V stredoeurópskom akademickom priestore sa začiatok sťahovania národov umiestňoval do sedemdesiatych rokov 4. storočia, keď Huni prekročili rieku Don, čím vyvolali tzv. dominový efekt, čiže migrácie germánskych kmeňov, hlavne Vizigótov, smerom na územie Rímskej ríše. Samozrejme, barbarské etniká migrovali počas celej histórie rímskych dejín, obzvlášť v dobe rímskej (1. – 4. storočie), o čom svedčí aj budovanie dunajského defenzívneho limitu od 1. storočia po Kristovi.
Táto kapitola zahŕňa 4. a 5. storočie, ktoré boli v regióne stredného Podunajska charakteristické bojmi Rímskej ríše s Germánmi a so Sarmatmi v 4. storočí a hunskou hrozbou v 5. storočí, čo napokon viedlo k úpadku a zániku rímskej vlády na strednom Dunaji. V širšom európskom kontexte tieto storočia spadajú do prvej fázy sťahovania národov, počas ktorej germánske kmene získali vojenskú kontrolu na väčšine provincií Západorímskej ríše.
Pramene
Pokiaľ ide o písomné pramene pre dané územie a dobu, možno konštatovať, že sú z väčšej časti nedostatočné, skromné a útržkovité. Vzťah rímskych intelektuálov k barbariku, teda územiu za hranicami Rímskej ríše, bol špecifický. Rimania sa považovali za nadradenú civilizáciu a k barbarom mali pohŕdavý postoj, ktorý sa tvoril stáročia cez kultúrne predsudky a nedostatok relevantných informácií. Prvé štyri storočia po Kristovi nezriedka vnímali barbarov ako primitívnych a krvilačných zbojníkov, ktorí sa chceli násilím zmocniť bohatstva a kultúrnych výdobytkov Rimanov. Rímski historici písali o barbaroch len vtedy, keď sa priamo dostali do konfliktu s rímskou civilizáciou, ináč ostávali na okraji záujmu. Historiografický problém umocňuje aj tá skutočnosť, že samotní barbari nezachovali žiadne písomné diela, a teda správy o nich ostávajú silne tendenčné a nevyvážené.
Pre rekonštrukciu historických udalostí v 4. storočí máme k dispozícii hodnoverný historický spis s názvom Res Gestae od bývalého vojenského hodnostára Ammiana Marcellina. Tento výnimočný historik, ktorého rodnou rečou bola gréčtina, ale písal po latinsky, osobne navštívil aj panónske regióny. Raz to bolo v roku 354 na ceste z Konštantínopola do Milána a druhý raz v roku 357, keď pod velením Urcisina riešil lúpežné nájazdy barbarov do panónskych provincií. Okrem iného nám podrobne opísal boje cisára Valentiniána proti Kvádom a jeho smrť na hraniciach územia dnešného Slovenska. Menej hodnoverným, ale veľmi cenným historikom vo veci migrácií národov v priestore panónskych provincií v 4. storočí je Zosimus, vysoký úradník na dvore cisára Anastázia (491 – 518). Vo svojom diele s názvom Nová história (gr. Nea historia) nepoužíval pramene, ale spoliehal sa na sekundárne zdroje od starších historikov.
K udalostiam 5. storočia je k dispozícii oveľa menej relevantných písomných správ, ktoré by umožnili vytvoriť prehľadnú rekonštrukciu historických procesov. V podstate sú pre historický výskum použiteľné len útržky od kresťanských biskupov, úradníkov či teológov, ktorí lamentovali nad úpadkom časov a barbarom prisudzovali mnohé viny za zlé časy. Niekedy porovnávajú statočnosť a hrdinské správanie barbarov s poklesom mravov v rímskej spoločnosti. O vnútorných pomeroch v rámci barbarských etník v 5. storočí však nevieme nič alebo len veľmi málo. Skromnými zdrojmi k danej problematike sú Eugippius (Vita Sancti Severini) a Pavol Diakon (Historia Langobardorum).
Nedostatok písomných prameňov čoraz viac kompenzuje archeológia, numizmatika a epigrafika. Ani archeológovia to s výskumom nemajú jednoduché, pretože téma si vyžaduje podrobné znalosti klasickej archeológie, čo zahŕňa rímsko-provinciálnu materiálnu kultúru, a prehľad z pravekej, resp. protohistorickej archeológie. Tieto kultúrne obdobia sa totiž prelínajú a premiešavajú v danom období a regióne.
Kľúčové problémy
Skúmanie migrácií barbarských etník v neskorej antike prináša viacero kľúčových otázok, resp. problémov a výskumných výziev. Platia rovnako pre región strednej Európy, ako aj pre iné územia zasiahnuté veľkými pohybmi migrantov v 3. až 5. storočí.
Nedostatok a povaha prameňov. Ako bolo už spomenuté, nezachoval sa ani jeden historický alebo akýkoľvek spis, ktorého pôvod by bolo možné priradiť ku ktorémukoľvek barbarskému etniku, a teda všetky informácie o nich pochádzajú buď z pera Rimanov, alebo z archeologických nálezov. Rímske správy sú tendenčné a zväčša nepresné a útržkovité, archeologické nálezy často nejasné a málo výpovedné.
Heterogénnosť procesov. Migrácie barbarských skupín prebiehali v rôznych vlnách, ktoré sa navzájom prekrývali a križovali a nie je možné ich presne definovať a oddeliť. Navyše, migrujúce skupiny často neboli etnicky homogénne. Pozostávali z príslušníkov viacerých etnických skupín, pretože sa na ceste spájali, ak to bolo výhodné a dávalo to väčšiu šancu na zisk, či už lúpežný, alebo teritoriálny. Najznámejší príklad je bitka pri Adrianopole, kde v roku 378 bojovalo proti cisárovi Valentovi niekoľko germánskych kmeňov, ktoré sa predtým spojili, aby prekročili Dunaj smerom na územie Rímskej ríše.
Územná rozľahlosť. Niektoré kmene prešli obrovské vzdialenosti v priebehu desaťročí a zanechali tak materiálne stopy na viacerých kontinentoch v rôznych fázach svojho kultúrneho vývoja. Napríklad Vandali prešli zo severu cez celú Európu až na krajný západ, kde cez Gibraltár prešli do severnej Afriky a ňou postupovali späť na východ. Je prirodzené, že na rôznych teritóriách prichádzalo k vzájomnej interakcii kultúr a rovnaké etnikum na začiatku „sťahovania“ bolo na jeho konci už úplne inou komunitou s kultúrou obohatenou o nové poznatky. Vytvára to veľké výzvy vo vzťahu ku komplexnému pohľadu na migrácie etník v širšej historickej perspektíve.
Veľkosť a charakter barbarských komunít. Od druhej polovice 4. storočia, keď sa migrácie barbarov stali masívnymi a do veľkej miery nekontrolovateľnými, je možné odlíšiť dve základné skupiny migrantov. Do prvej patrili väčšie kompaktné komunity, ktoré si ponechávali svoju patriarchálnu štruktúru a dbali o svoju náboženskú identitu, druhú tvorili menšie alebo väčšie vojenské útvary barbarských etník pod vedením schopných vojvodcov, ktorým išlo o zmocnenie sa konkrétneho územia. Do prvej patrili Kvádi, Vandali, Góti, Huni, Burgunďania. Títo sa neusadili na jednom mieste, ale neustále migrovali z jedného miesta na druhé, až kým nepodľahli silnejšiemu súperovi. Do druhej komunity možno zaradiť Frankov alebo Saxov, ktorí vytvorili svoje nezávislé dŕžavy, základy nových feudálnych kráľovstiev.
Romanizácia barbarov. Najväčšou výzvou pri skúmaní problematiky sťahovania národov je zhodnotenie miery romanizácie barbarov. Barbari vnímali Rímsku ríšu nielen ako objekt plienenia a rýchleho zisku, ale aj ako vyspelú civilizáciu, z ktorej možno čerpať inšpiráciu pre vlastnú vojenskú organizáciu, právny systém či náboženstvo. Rimania zase videli v barbaroch vítaný zdroj vojenských síl pre svoju armádu a podľa okolností uzatvárali s jednotlivcami či väčšími oddielmi zmluvy o vojenskej službe alebo podpore. Interakcia barbarov a Rimanov nadobúdala rôzne formy a úrovne, ktoré napokon viedli k vzniku kresťanských stredovekých štátov na území Západorímskej ríše aj mimo nej.
Pokresťančovanie barbarov. Keď po roku 340 gótsky misionár Wulfila preložil Bibliu z gréčtiny do gótskeho jazyka, malo to ďalekosiahle následky. Po prvé, germánske kmene medzi sebou mohli ľahšie šíriť kresťanstvo, a tak sa začleniť do vyspelého rímskeho sveta, alebo aspoň s ním významne spolupracovať. Po druhé, vznikla tým vážna komplikácia, pretože Wulfila bol arián a z pohľadu cisárov od konca 4. storočia heretik. V dobe, keď náboženstvo hralo podstatnú rolu v spoločnosti, to malo vážne konzekvencie vo vzťahu barbarov a Rimanov.
Priebeh sťahovania národov
Historický kontext pred 4. storočím. Územie stredného Podunajska a na sever od neho bolo križovatkou barbarských migrácií počas celého rímskeho obdobia aj v neskorej antike. Barbarské kmene sa prirodzene dostávali do konfliktu s rímskym územím už od 1. storočia, keď sa územia na pravom brehu Dunaja, teda Noricum a Panónia, stali súčasťou cisárskeho Ríma. Prvé intenzívne a dlhotrvajúce boje medzi Rímskou ríšou a barbarmi na ľavom brehu Dunaja prebiehali za cisára Marca Aurelia (161 – 180) proti Markomanom a Kvádom v druhej polovici 2. storočia. Počas dvoch desaťročí bojov v rokoch 166 – 182 germánske kmene Markomanov a Kvádov najprv prerazili obranné línie na Dunaji a vyplienili vojenské tábory v Noricu, dokonca obkľúčili bohaté mesto Aquileiu v severnej Itálii. V tom čase boli Rimania pri plnej sile, a preto Marcus Aurelius v roku 172 zhromaždil rímske légie na potrestanie týchto germánskych kmeňov, pričom sa dostal hlboko na barbarské územie v povodí Váhu. Svedčí o tom slávny nápis na trenčianskej hradnej skale z roku 179. Aj keď Rimania vojny napokon vyhrali, museli následne dislokovať až polovicu všetkých rímskych légií (16 z 33) na severnú hranicu popri Dunaji a Rýne, čo poukazovalo na silu barbarskej hrozby na severe Rímskej ríše na konci 2. storočia.
V 3. storočí sa Rímska ríša výrazne oslabila znútra. Hoci cisár Caracalla (211 – 217) v roku 212 udelil občianstvo všetkým slobodným obyvateľom ríše, čím chcel posilniť povedomie príslušnosti k „romanitas“, nastala kríza cisárskej moci a úpadok konceptu centrálnej exekutívy. Počas polstoročia vládnej anarchie (235 – 284) sa na tróne vystriedalo 23 vládcov a nastal úpadok verejnej správy a financií. Cisár Dioklecián (284 – 305) našiel odvahu pre hĺbkové zmeny a predovšetkým rozdelil ríšu na menšie správne jednotky až na úroveň vysoko autonómnych miest (civitates) a decentralizoval cisársku moc (tetrarchia). V deväťdesiatych rokoch 3. storočia dvakrát porazil Kvádov a Markomanov. Čo je dôležité, v záujme pacifikovania situácie na Dunaji prijímal množstvo barbarských zajatcov na rímske územie, čím otvoril dvere pre postupnú barbarizáciu rímskej armády. V tom čase už bolo zrejmé, že je výhodné radšej sa dohodnúť s germánskymi bojovníkmi, ako proti nim za každú cenu bojovať.
Štvrté storočie. Kvádi a Sarmati. Posledné pokusy Rímskej ríše posilňovať hranice na strednom Dunaji.
Začiatok 4. storočia je spojený s vládou Konštantína I. Veľkého (306 – 337), jednej z najväčších osobností cisárskych dejín, ktorý pokračoval v reformách a opäť nakrátko vládol ako jediný cisár Rímskej ríše. Vo vzťahu k barbarom v strednej Európe sa nezachovali takmer žiadne písomné správy, čo naznačuje, že prvá polovica 4. storočia bola v tomto regióne vojensky stabilná vďaka upevnenej rímskej moci, resp. že existovali vzájomne výhodné dohody medzi Rimanmi a germánskymi etnikami. Vysvetlením môže byť aj tretia možnosť, a to tá, že o vážnych vojnových akciách jednoducho nevieme. Ani archeológia zatiaľ v tejto veci neposkytla nové informácie. Hrozba barbarských útokov však pretrvávala, o čom svedčia jednak víťazné tituly Konštantína Veľkého, jednak budovanie defenzívneho systému valov (limes Sarmatiae) v provincii Valeria okolo roku 337. Táto obranná línia plnila svoj účel prinajmenšom do roku 378, keď sa cez ňu nekontrolovateľne presunuli gótske kmene tlačené Hunmi.
Pre poznanie dejín barbarika v oblasti strednej Európy v druhej polovici 4. storočia je k dispozícii historický spis od vynikajúceho historika Ammiana Marcellina. Vďaka Ammianovi sú – na rozdiel od predchádzajúcich desaťročí – známe mená konkrétnych barbarských vojvodcov, ich spôsoby jednania a organizovania vojenských akcií, prístup k rokovaniu s rímskou exekutívou a mnoho ďalších detailov, ktoré nám archeológia nedokáže poskytnúť. Konkrétne pre región stredného Dunaja je zachovaný opis dvoch vojenských konfliktov v tretej štvrtine 4. storočia, ktoré sa udiali za cisárov Constantia II. (337 – 361) a Valentiniána I. (364 – 375).
Syn Konštantína Veľkého Constantius II. sa osobne zúčastnil na trestnej výprave proti Sarmatom a Kvádom v roku 358. Podľa skúseností vedel, že sa barbari budú vyhýbať priamym vojenským stretom, a preto po prekročení stredného Dunaja, „v tej časti Sarmatie, ktorá hľadí na druhú Panóniu“, nenarazil na organizovaný odpor. Disciplinované rímske oddiely v barbariku mohli bez zábran plieniť, a preto sa Sarmati v panike rozhodli žiadať cisára o mier. Ten vedel, že musí barbarov rozdeliť na menšie skupiny a uzatvoriť separátne zmluvy tak, aby boli čo najvýhodnejšie pre Rimanov a aby nimi prípadne zasial svár medzi jednotlivé barbarské kmene, čo bola starodávna osvedčená taktika ešte z čias Marca Aurelia. Sarmati aj Kvádi v danom roku museli prijať ponižujúce podmienky – odovzdať rukojemníkov Rimanom, poskytnúť najlepších bojovníkov do rímskej armády, deklarovať vernosť Rímu.
Z Ammianových dejín je zrejmé, že v tom čase boli barbarské kmene v strednej Európe zoskupené do menších celkov na čele s menej významnými vodcami, ktorí medzi sebou uzatvárali dohody alebo proti sebe bojovali. Po Constantiovej výprave ostávali tieto barbarské kniežatá (Rumo, Zinafrius, Fragiledus, Vitrodurus, Agilimundus a iní) v klientskom vzťahu s Rimanmi, čo bolo výhodné pre obe strany a na dve desaťročia to zaručilo relatívny pokoj na hraniciach. Druhou skutočnosťou, ktorá vyplýva z opisu udalostí, je tá, že v polovici 4. storočia Rimania síce dokázali vykonať efektívne trestné výpravy do barbarika, v našom prípade na územie na ľavom brehu Dunaja, ale už definitívne rezignovali na dobýjanie, resp. získavanie a pričlenenie nových území k Rímskej ríši. Svedčia o tom aj archeologické poznatky, ktoré registrujú stavebnú činnosť Rimanov zameranú na posilnenie defenzívy. Dunajskému limitu sa venovala veľká pozornosť, opravovali sa staré stavby a budovali nové. Obranný systém bol čoraz viac budovaný „do hĺbky“, teda smerom od hraníc dovnútra rímskeho územia. Stavali sa také fortifikačné konštrukcie, ktoré rátali s lúpežnými nájazdmi barbarov do vnútrozemia. Boli to veľmi dobre opevnené vnútropanónske pevnosti (burgi, napr. Keszthely-Fenékpuszta pri Balatone), menšie kastely sa opravovali a prebudovali. Predovšetkým sa zosilňovali hradby a stavali masívne obranné veže, znižoval sa počet brán, ktoré bývali najslabším prvkom obrany, a naopak, zvyšoval sa počet a hĺbka priekop. V kasteloch – či už prebudovaných, alebo novopostavených – už zrejme nebývali len vojaci, ale útočisko tam našli aj civilní obyvatelia. Pribudli aj nové opevnené prístaviská a strážne veže, turres.
Osobitná kapitola sťahovania národov v druhej polovici 4. storočia nielen na území strednej Európy súvisí s vládou cisárov Valentiniána (364 – 375) a Valensa (364 – 378). Obaja bratia pochádzajúci z Panónie (dn. Vinkovci, Chorvátsko) boli poslednými cisármi, ktorí priamo viedli vojenské operácie proti barbarom, a obaja v týchto bojoch padli. Valentinián zomrel v bezprostrednej blízkosti územia Slovenska, Valens v slávnej bitke pri Adrianopole v roku 378.
Je zrejmé, že v poslednej štvrtine 4. storočia boli barbarské kmene za stredným Dunajom pod istým tlakom zvonka, ktorý spôsoboval, že sa viac tlačili smerom k hraniciam Rímskej ríše. Rimania o zmenách v barbariku nemali presné informácie, a keď sa k tomu pridružilo nekompetentné a skorumpované správanie rímskych vojenských hodnostárov a úradníkov, viedlo to postupne ku vojenskej katastrofe a k definitívnej strate rímskej kontroly v panónskych provinciách na začiatku 5. storočia.
Ammianus Marcellinus v 29. knihe svojich dejín podrobne opísal „kauzu“ Marcelliana, neschopného vojenského veliteľa provincie Valerie. Marcellianus ako mladý a neskúsený veliteľ, dosadený vďaka protekcii svojho otca, nepochopil situáciu Kvádov, ktorí sa sťažovali na budovanie rímskych vojenských opevnení na ľavej strane Dunaja. Zachoval sa vierolomne pri rokovaniach s Gabiniom, náčelníkom Kvádov, ktorého dal na spoločnej hostine zavraždiť. Nasledovala okamžitá bojová reakcia Kvádov, ku ktorým sa pridali sarmatské kmene Iazygov. Spoločne vtrhli cez Dunaj na územie Rímskej ríše a ich plienenie bolo o to devastujúcejšie, že to nikto nečakal. Situáciu riešil mladý rímsky vojvodca, neskorší cisár Teodózius, avšak ten nemal dostatok prostriedkov na definitívne víťazstvo nad barbarmi. V roku 375 pritiahol do Carnunta so svojím vojskom sám cisár Valentinián, ktorý predtým riešil nepokojnú situáciu s Germánmi na Rýne. Z Carnunta sa premiestnil do Aquinca (dn. Budapešť) a odtiaľ vykonal trestné výpravy na územie Kvádov, kde nenarazil na vážnejší odpor. Následne sa presunul do Brigetia, ktoré priamo susedilo s územím dnešného Slovenska. Právu tu sa uskutočnili rokovania cisára so zástupcami Kvádov. Cisár v dôsledku rozčúlenia nad drzým správaním vyslancov zomrel. Po jeho smrti definitívne skončili snahy rímskych cisárov kontrolovať ľavý breh Dunaja. O tri roky neskôr zomrel počas bitky pri Adrianopole aj cisár Valens a veľké skupiny barbarských kmeňov sa ocitli na východorímskom území bez toho, aby na nich cisárska moc mala priamy dosah. Cisár Gratianus (367 – 383), ktorý nastúpil po Valentovi, nemal veľa možností, ako zabrániť obsadeniu rôznych častí Panónie spojenými kmeňmi Alanov, Gótov či Hunov pod vedením Alathea a Safraka. Preto s nimi uzatváral zmluvy (foedus) s cieľom chrániť rímske územie pred inými barbarmi.
Z povalentiniánovského obdobia archeológia zaznamenala ešte poslednú snahu o posilnenie panónskeho a norického limitu. Na viacerých miestach sa našli kvadratické vežovité pevnosti s masívnymi múrmi (pôdorys 30 × 30 m, múry hrubé cca 3 m). Zaujímavosťou je, že sa nenašli vo veľkých panónskych légiových táboroch, z čoho vyplýva, že zrejme sa stavali len pri menších vojenských základniach, kde nachádzali útočisko nielen vojaci, ale aj civilní obyvatelia. V poslednej fáze používania týchto opevnení sa našli predmety barbarského charakteru, čo môže svedčiť o vyššie zmienených federátnych zmluvách s barbarskými bojovníkmi.
Piate storočie. Usadzovanie barbarov na území Rímskej ríše. Huni. Koniec rímskej vlády na strednom Dunaji.
V 5. storočí barbari masívne prenikali nielen na územie Rímskej ríše, ale aj do rímskeho vojska i do najvyšších vojenských hodností. Po nástupe cisára Theodosia I. (379 – 394) na trón len málokto pochyboval, že Rímska ríša môže naďalej existovať len v symbióze s barbarským elementom, hoci sa to nemuselo nikomu páčiť. Pokiaľ to bolo možné, tak rímski vládcovia hľadali cesty, ako sa s barbarmi dohodnúť, namiesto toho, aby zbytočne strácali sily v boji proti nim. Možností dohôd s barbarskými etnikami bolo viacero. Na konci 4. storočia (v roku 382) podpísal cisár Theodosius spojeneckú zmluvu s Vizigótmi, tzv. foedus, čo znamenalo, že v danom prípade sa na území Rímskej ríše usídlilo okolo 100-tisíc barbarov pod vlastným velením, a to na pôde, za ktorú platili len symbolické dane. Vznikol tak precedens, ktorý sa v pozmenených podobách opakoval v 5. storočí, čo v konzekvenciách viedlo k rozpadu Západorímskej ríše na menšie germánske kráľovstvá.
Hranice na strednom Dunaji prestali plniť defenzívnu funkciu v prvej polovici 5. storočia. Po Theodosiovej smrti sa ríša definitívne rozdelila na Východorímsku, na čele s cisárom Arcadiom (395 – 408), a Západorímsku, ktorej vládol Theodosiov syn a Arcadiov mladší brat Honorius (393 – 423). Na západe bola situácia kritickejšia než na východe. Cisár Honorius musel čeliť mohutným vlnám barbarských migrácií, jeho hlavný veliteľ armády mal germánsky pôvod (Stilicho), za jeho vlády došlo v roku 410 k vyplieneniu Ríma vizigótskym náčelníkom Alarichom a v tom istom roku sa vzdal kontroly nad územím Británie.
Huni. Panónske provincie neboli výnimkou, Honorius a jeho nasledovníci v nich museli čeliť najväčšej hrozbe zo všetkých, a tou boli Huni na čele s Uldinom a neskôr so slávnym Atilom. Huni boli v očiach Rimanov veľmi divoký a nemilosrdný kmeň, primitívnejší od ostatných barbarov. Rímski dejepisci ich spočiatku prehliadali, opovrhovali nimi a neodhadli, akú veľkú hrozbu do budúcna predstavujú. Hunské kmene neindoeurópskeho pôvodu najprv napadli a v roku 375 porazili gótskych Greutungov sídliacich na východ od rieky Dnester, čo spôsobilo paniku u ďalšieho gótskeho kmeňa Tervingov, ktorí obývali územie na západ od Dnestra. Tervingovia spolu s ďalšími barbarskými kmeňmi následne prekročili hranice Rímskej ríše na dolnom Dunaji. Tieto udalosti sa považujú za začiatok tzv. veľkého sťahovania národov.
Huni na čele s Uldinom prišli do strednej Európy v roku 408. Bolo to v čase, keď už germánske kmene vo veľkom prenikali do Itálie (Góti pod vedením Radagaisa) a cez Rýn do Galie (Burgundi, Alani, Svébi, Vandali). Časť hunských oddielov slúžila pod rímskym velením na čele so Stilichonom, iné skupiny boli samostatné a bojovali proti Rimanom. Huni mali v tomto období veľkú prevahu v pohyblivosti svojich oddielov, boli totiž vynikajúci jazdci a dobre ovládali lukostreľbu, ich šípy dokázali preraziť aj pancier rímskych legionárov. Rímska pechota a spojenecké germánske oddiely nevedeli adekvátne reagovať na ľstivú taktiku hunských jazdeckých hôrd. Kombináciou bezohľadnej krutosti, zastrašovania a sľubov dokázali získavať na svoju stranu iné barbarské etniká, a keď sa k tomu pripojila organizačná a vojenská genialita bratov Bledu a Atilu, Huni dokázali vytvoriť obávanú ríšu.
Pre územie stredného Podunajska mala prítomnosť Hunov ďalekosiahle dôsledky vo všetkých sférach spoločenského života, podstatne zmenila spôsob života barbarských kmeňov i rímskych občanov v panónskych provinciách. Markomani, Kvádi a Svébi, ktorí sídlili nad stredným Dunajom, boli konfrontovaní dilemou buď vzdorovať novým kočovným etnikám, utiecť, alebo sa k nim pripojiť. Zrejme sa to dialo kombináciou všetkých možností. Podobným výzvam čelili aj obyvatelia panónskych provincií. Usadlý spôsob života na ľavej i pravej strane Dunaja bol vážne ohrozený koristníckou ekonomikou Hunov. Vznikla neprehľadná situácia neustálych migrácií a zmien, a preto neprekvapuje, že meno Kvádov sa v literárnych prameňoch prestalo objavovať. Zrejme sa pridali k iným germánskym kmeňom tiahnucim na západ alebo splynuli s inými. Je pravdepodobné, že neskoroantickí autori v danom zmätku nevedeli presne rozlíšiť príslušníkov jednotlivých etník, a tak si Kvádov stotožnili so Svébmi. Podobne to bolo aj s inými kmeňmi.
Rímski cisári sa museli čoraz viac spoliehať na svojich veliteľov, ktorí buď mali barbarský pôvod, alebo prinajmenšom mali s barbarmi úzke prepojenia, pretože pri obrane ríše mali kľúčovú úlohu diplomatické a vyjednávacie schopnosti s barbarmi. Takým bol vojvodca Aetius, ktorý strávil čas svojho života v hunskom zajatí ako rukojemník, a preto ich dobre poznal a zrejme aj hovoril ich jazykom. V roku 433, keď vládol za mladého cisára Valentiniana III. (425 – 455), ponechal daňové príjmy z provincií Pannonia Prima, Savia a Valeria Hunom, ktorých vtedy viedol kráľ Ruga (Rua, Rugila), pravdepodobne ako odmenu za ich pomoc pri jeho vojenských aktivitách proti uzurpátorovi Johannovi a iným barbarom. Nie sú známe žiadne iné relevantné informácie, ako a či sa to naozaj stalo, faktom je, že rímski cisári už po tomto dátume vojensky nebránili panónsku hranicu na strednom Dunaji, a teda sa to môže považovať za koniec rímskej nadvlády nad Panóniou.
Krátko nato Ruga zomrel a žezlo prevzali Bleda a Atila. Po smrti Bledu v roku 445 sa stal jediným kráľom Hunov jeho brat. Atila, ctižiadostivý a schopný vodca Hunov, dostal v neskoršej historiografii nelichotivý prívlastok „bič Boží“. V čase, keď vládol sám, Huni dosiahli najväčšiu moc a vplyv. Rímski vládcovia s ním museli jednať ako rovný s rovným. Centrum Atilovej ríše bolo na území dnešného Maďarska, teda v oblasti, ktorá je predmetom našej pozornosti. Atilovi Huni si v roku 445 vymohli zmluvou pri rieke Margus (dn. Dubravica pri Belehrade) každoročné poplatky v zlate od Rimanov. Tým si Atila zabezpečil dostatok prostriedkov, aby jednak udržiaval, jednak zväčšoval svoju moc nad Hunmi i nad ostatnými nerímskymi kmeňmi vo svojej ríši. Nie sú k dispozícii seriózne informácie, akým spôsobom fungoval hierarchický systém vnútri hunskej spoločnosti, ako sa delilo bohatstvo a na čo presne sa využívalo. Nejasné ostávajú aj vzťahy Atilu s podrobenými kniežatami susedných etník, do akej miery boli od neho závislí a jemu podriadení. Niektoré kmene mu museli poskytovať bojovníkov, iné zas poplatky v zlate alebo naturáliách, ale je pravdepodobné, že čím bližšie boli kmene k centru Atilovej ríše, tým boli viac pod jeho kontrolou a útlakom.
Hunská ríša sa zrútila v polovici 5. storočia po tom, ako sa Atila pokúsil ovládnuť územia Rímskej ríše na západe, za Rýnom. V bitke na Katalaunských poliach (pri dn. Troyes) v roku 451 hunské vojská pozostávajúce aj z podmanených Alanov a Germánov z dunajskej oblasti prehrali s konfederáciou barbarských kmeňov vedených Rimanmi na čele s Aetiom a vizigótskym kráľom Theodorichom I. Atila zomrel v roku 453 a nasledujúci rok, po porážke na rieke Nedao, sa definitívne skončilo organizované panstvo Hunov v strednej Európe. Z tohto obdobia pochádza aj nález pokladu zlatých mincí v Bíni, ktorý sa našiel v roku 1964. Pri stavebných prácach sa pod kamennou doskou našla keramická nádoba, ktorá ukrývala 108 zlatých rímskych mincí (solidov) a dve germánske napodobeniny mincí s portrétmi Honórie. Nie je možné určiť okolnosti, za akých poklad vznikol, komu patril a prečo bol ukrytý. Vzhľadom na známe historické okolnosti je dosť možné, že poklad patril jednému z hunských náčelníkov po Atilovej smrti. Nie je totiž nepravdepodobné, že zlaté mince pochádzali od rímskych vládcov, ktorí museli Hunom platiť zlatom za „ochranu“ provincií.
Ak pre predchádzajúce obdobia platí, že nie je možné s presnosťou nakresliť etnickú mapu regiónu stredného Podunajska, o to viac to platí pre druhú polovicu 5. storočia, po odchode väčšiny Hunov späť na východ. Je prirodzené, že rôzne germánske aj negermánske kmene chceli využiť preskupenie síl v regióne, o to viac, že rímska moc už nepreukazovala známky ambícií o opätovné ovládnutie Panónie a okolitých území. Tie mohli slúžiť v najlepšom prípade ako zdroj regrútov do rímskych légií na posledných výpravách slabých rímskych cisárov. Takou bola výprava cisára Maioriana (457 – 461), známeho okrem iného aj svojimi neúspešnými plánmi znovu získať Galiu, Hispániu aj severnú Afriku pod rímsku kontrolu. Maiorianus v roku 459 zhromaždil početnú armádu, ktorá pozostávala z regrútov z panónskych provincií.
Posledné desaťročia 5. storočia v oblasti stredného Podunajska boli v znamení bojov medzi germánskymi kmeňmi. Tie sa usilovali o priazeň východorímskych panovníkov, od ktorých mohli získať zlato za vojenské služby. Na širokých pláňach Karpatskej kotliny tiež ešte stále existovali obrábané úrodné polia i bohaté pastviny so stádami, pozoruhodné bohatstvo, o ktoré sa germánskym oddielom oplatilo bojovať. Pôvodné romanizované obyvateľstvo sa medzitým buď usadilo v opustených vojenských pevnostiach, alebo sa odsťahovalo hlavne do severnej Itálie. V šesťdesiatych rokoch sa odohrali dve veľké bitky medzi Gótmi a Svébmi. Tieto udalosti zaznamenal gótsky historik Jordanes vo svojom diele Getica. Svébi sa spojili so Sarmatmi, Skírmi, s Rugmi aj Gepidmi, ale nestačilo to na víťazstvo, dokonca v prvej z bitiek takmer prišli o svojho kráľa Hunimunda. Svébi a Skírovia prestali hrať významnú rolu, a to aj napriek tomu, že víťazní Ostrogóti na čele s Theodorichom v roku 473 odtiahli na juhovýchod, smerom na územie Východorímskej ríše. Vzniknuté mocenské vákuum využili Heruli, ktorí sídlili na území južnej Moravy a juhozápadného Slovenska. Územie pod svojou kontrolou rozšírili až k pobrežnému Noricu. Ani tí sa neuspokojili s daným územím, a smerovali na juh – na tzv. Rugiland na území dnešného Dolného Rakúska. Herulov z tohto územia zase vytlačili Longobardi. Situácia sa týmto vskutku nestabilizovala a neustále zmeny v etnickom zložení na strednom Dunaji ostali neprehľadné. O to viac, že pre dejiny poslednej štvrtiny 5. storočia nemáme k dispozícii žiadne hodnoverné literárne pramene. V každom prípade, v danom čase bola oblasť stredného Podunajska tranzitným územím, nie destináciou, kde by sa chceli migrujúce kmene natrvalo usadiť. Na konci 5. storočia postupne prichádzajú do nami sledovaného regiónu slovanské kmene a s nimi nová epocha dejín.
Dôsledky pre región.
Územia stredného Podunajska aj susedné oblasti na sever od Dunaja boli v sledovanom období živou križovatkou barbarských migrácií, ktoré nabrali na intenzite od konca 4. storočia, po tom, ako Huni vyvolali masívne pohyby gótskych kmeňov. Po smrti Valentiniana I. rezignovala Rímska ríša na kontrolu územia na ľavom brehu Dunaja a postupne, od poslednej štvrtiny 4. storočia, sa museli spoliehať na pomoc barbarských spojencov v boji proti iným barbarom. V neprehľadnej etnickej situácii mohli viaceré barbarské kmene sídliace na našich územiach profitovať z politických a vojenských zmätkov. Benefitom mohla byť služba v rímskej armáde, v boji proti iným barbarom. Začiatkom 5. storočia sa prerazili hranice aj na Rýne, a teda mnohí stredodunajskí Germáni sa pridali ku gótskym kmeňom tiahnucim na západ, smerom do Galie a Hispánie, kde nachádzali mnohé vojenské, ale aj obchodné i farmárske príležitosti na civilizovanom rímskom území. Tam sa miešali s pôvodnými romanizovanými obyvateľmi. Náročnejšie podmienky nastali od polovice 5. storočia, keď hunský náčelník Atila vytvoril mocnú ríšu, do ktorej patrili aj podmanené germánske kmene v panónskej nížine. Tie etniká, ktoré neušli, buď slúžili Hunom vo forme vojenskej služby, alebo im odvádzali poplatky. Po smrti Atilu sa hunská moc rýchlo rozpadla, čo vytvorilo priestor pre ďalšie migrujúce kmene. Je zrejmé, že až do príchodu Slovanov bola stredná a východná Európa tranzitným územím, do veľkej miery vyplieneným, s upadajúcim hospodárstvom a takmer nulovou stabilitou.
