Byzantská diplomacia a štáty v strednej Európe v ére križiackych výprav
K obdobiam, v ktorých možno preukázať viacero diplomatických kontaktov byzantských cisárov so stredoeurópskymi panovníkmi, patrila nesporne epocha križiackych výprav. Už od začiatku 11. storočia, po kristianizácii Uhorska, začali trasami stredného Podunajska prechádzať vo väčšej miere pútnici do Svätej zeme. Po vyhlásení I. križiackej výpravy pápežom Urbanom II. na koncile v juhofrancúzskom meste Clermont roku 1095 sa cez tento región presúvala aj časť húfov I. križiackej výpravy (1096 – 1099).
Z panovníkov strednej Európy sa však tohto ťaženia nezúčastnil nikto. Až roku 1101 prijala účasť na novej križiackej výprave organizovanej pápežom Paschalom II. matka rakúskeho markgrófa Ida spoločne so salzburským arcibiskupom Thiemom. V júli sa Ida stretla osobne s byzantským cisárom Alexiom I. v Konštantínopole a zložila mu vazalský sľub. V septembri 1101 však pravdepodobne zahynula počas bitky pri meste Herakleia v juhovýchodnej Malej Ázii.
Od nástupu novej dynastie Komnénovcov došlo k významným vnútorným zmenám v Byzantskej ríši. Cisári pochádzali z radov pôvodne maloázijskej pozemkovej aristokracie a trón získali vojenskou cestou. Preto aj po nástupe k moci uprednostňovali priamu účasť na vojenských ťaženiach a v prípade riešenia konfliktov využívali popri tradičných metódach aj osobné stretnutia s panovníkmi v pohraničných oblastiach Byzantskej ríše. Novým a dôležitým diplomatickým faktorom sa stala dynastická politika. V predošlom období byzantskí cisári len príležitostne uzatvárali takéto manželské zväzky. Od nástupu Komnénovcov sa však dynastická politika stala neoddeliteľnou súčasťou diplomatického arzenálu, ktorý slúžil k zabezpečeniu integrity ríše prostredníctvom vhodných spojenectiev. Komnénovskí cisári sa usilovali o obnovenie kontroly aspoň nad najbohatšími časťami Malej Ázie, ktorú takmer celú zabrali seldžuckí Turci. Uplatňovanie takejto politiky však nebolo možné bez podpory prebiehajúceho križiackeho hnutia, ktorého účastníci prechádzali byzantským územím.
Byzantsko-uhorská diplomacia v prvej polovici 12. storočia
Azda najväčšiu hrozbu Byzancie v tomto období predstavovali juhoitalskí Normani, ktorí do roku 1071 ovládli byzantské dŕžavy v južnej Itálii. Od nástupu cisára Alexia Komnéna roku 1081 pokračoval tlak Normanov na byzantskú časť západného Balkánu. V priebehu I. križiackej výpravy (1096 – 1099) sa Bohemund, syn zakladateľa normanského panstva v Itálii Róberta Guiscarda, zmocnil sýrskej Antiochie a začal sa titulovať ako jej knieža. Keďže toto obsadenie bolo porušením dohody o návrate pôvodne byzantských území, došlo k následnému vyostreniu vzťahov medzi Bohemundom a cisárom Alexiom. Tieto spory využil uhorský kráľ Koloman a do roku 1105 získal kontrolu nad Dalmáciou. Za danej situácie a z dôvodu hrozby útoku Bohemunda sa Alexios zmieril s touto zmenou pomerov. Aby predišiel hrozbe prípadného spojenia Kolomana s Bohemundom, sám inicioval rokovania s uhorskou stranou. Okolo roku 1105 Alexios poslal posolstvo do Uhorska s návrhom na sobáš svojho syna Jána Komnéna s Piroškou, dcérou predošlého uhorského kráľa Ladislava I. O niečo neskôr prišlo do Uhorska druhé byzantské posolstvo, ktoré viedol byzantský hodnostár (sebastos) Eumathios Filokales. Toto posolstvo priviedlo nevestu do Konštantínopola. Sobáš sa uskutočnil pravdepodobne v druhej polovici januára roku 1106 alebo aj skôr. Piroška prijala pravoslávne vyznanie viery a dostala nové meno Irena. Je možné, že pred svojím príchodom do Byzancie žila v gréckom ženskom kláštore vo Vespréme, čo jej mohlo uľahčiť adaptáciu v novom prostredí. Počas už zmieneného Bohemundovho útoku Piroška-Irena sprevádzala svojho manžela na vojenskom ťažení a v Macedónii porodila Jánovi dvojičky Alexia a Máriu. V boji proti Bohemundovi sa Jánov otec, cisár Alexios, mohol spoľahnúť aj na podporu uhorského kráľa Kolomana. Ten najal benátske lode a na nich prepravil do Apúlie uhorské vojsko, ktoré túto oblasť vyplienilo. Po skončení Bohemundovho ťaženia roku 1108 došlo v byzantskom meste Deabolis (Devol) k uzavretiu mieru s cisárom Alexiom. Bohemund v zachovanej prísahe prisľúbil, že sa stane osobným lénnikom byzantského cisára, za čo získal Antiochiu do osobnej, nie však dedičnej držby. Svedkami Bohemundovej prísahy sa stali okrem iných latinských hodnostárov aj dvaja uhorskí vyslanci (župani) kráľa Kolomana. Ich účasť na tomto akte zvyšuje pravdepodobnosť zmienenej vojenskej účasti Uhorska na strane Byzancie proti Bohemundovi.
Po smrti cisára Alexia sa Irena stala prvou byzantskou cisárovnou, ktorá pochádzala z oblasti strednej Európy. Svojmu manželovi Jánovi II. Komnénovi (1118 – 1143) porodila osem detí: štyroch chlapcov (medzi nimi i neskoršieho cisára Manuela I.) a štyri dievčatá. Okrem iného sa zaslúžila o založenie a vybudovanie kláštora Pantokrator, ktorý predstavoval najväčší sakrálny komplex v Konštantínopole od čias cisára Justiniána.
Z obdobia vlády Alexiovho nástupcu Jána II. nie sú doklady o diplomatických kontaktoch oboch dvorov. Jedinú výnimku tvorí krátka správa o stretnutí byzantského cisára s uhorským kráľom Štefanom II. (1116 – 1131) z roku 1129, ktorá bola reakciou na dvojročný konflikt Byzancie a Uhorska z rokov 1127 – 1129. Obaja panovníci sa mali stretnúť na dunajskom ostrove v blízkosti dôležitej byzantskej pevnosti Braničevo a po vzájomných výčitkách napokon uzatvorili mier.
Byzantská diplomacia a stredná Európa za cisára Manuela I. Komnena (1143 – 1180)
S nástupom nového byzantského cisára Manuela I. Komnéna (1143 – 1180) sa začala odvíjať posledná éra imperiálnej byzantskej politiky a diplomacie. Niekoľko rokov po nástupe tohto panovníka na trón sa oblasťou strednej Európy presúvali vojská II. križiackej výpravy (1147 – 1149) pod vedením francúzskeho kráľa Ľudovíta VII. a rímsko-nemeckého kráľa Konráda III. Napriek tomu, že v tomto regióne nedošlo k hlásaniu križiackej výpravy, účasť na nej prijali aj miestni panovníci. S rímsko-nemeckým vojskom putoval na východ aj Konrádov nevlastný brat – bavorský knieža a rakúsky markgróf Henrich II. Jasomirgott. Do Svätej zeme sa vypravil aj český knieža (od. r. 1158 kráľ) Vladislav II. (1140 – 1172), avšak nie je jasné, či do Konštantínopola tiahol samostatne, alebo ako súčasť Konrádovho vojska. Z Poľska sa výpravy pravdepodobne zúčastnil Henrich zo Sandomieru.
Po porážke rímsko-nemeckého vojska v októbri roku 1147 sa Konrád III. stiahol do Nikaie a potom strávil spolu s rakúskym markgrófom Henrichom Jasomirgottom zimné mesiace v Konštantínopole. Zrejme počas tejto doby došlo k dohode o manželskom zväzku Henricha so šestnásťročnou neterou byzantského cisára Manuela. Slávnosť sa uskutočnila buď v lete 1148, alebo na prelome rokov 1148/1149. Henrich si po návrate zvolil za svoju novú rezidenciu Viedeň, možno aj s finančnou pomocou svojej nevesty. Byzantský cisár Manuel sa stretol aj s českým kniežaťom Vladislavom II. Na základe neskoršej správy byzantského historika a Manuelovho sekretára Jána Kinnama sa mal Vladislav počas tohto stretnutia stať osobným vazalom cisára. Kinnamos označuje české knieža gréckym termínom lizios anthropos, čo zodpovedalo latinskému homo ligius. V súlade s tým by Vladislav uznal cisára za najvyššieho lénneho pána, ktorého sa zaviazal brániť proti všetkým (contra omnes) vrátane vlastných lénnikov či iných lénnych pánov. Je možné, že v tomto čase zostal v byzantskej metropole istý Bohuta pôvodom z Moravy, ktorý neskôr slúžil ako tlmočník byzantského cisára Manuela pri neskorších rokovaniach s Vladislavom.
Manuelovu politiku voči Uhorsku nesporne ovplyvňoval nárast moci konkurenčnej Rímsko-nemeckej ríše za cisára Fridricha I. Barbarossu, ktorého autoritu uznával český knieža a neskorší kráľ Vladislav II. i rakúsky vojvoda Henrich II. Vo vzťahoch voči Uhorsku sa Manuel po smrti kráľa Gejzu II. roku 1162 usiloval získať kontrolu nad tradičnými pohraničnými oblasťami Sremu, Bosny a strednej Dalmácie. Proti Gejzovmu nástupcovi a synovi Štefanovi III. cisár spočiatku podporoval jeho strýka Štefana IV., ktorého oženil s Máriou, dcérou svojho brata – sebastokratora Izáka Komnéna. Manuel sa takouto formou predovšetkým snažil poistiť si svoje nároky na pohraničné územia Sremu a pevnosť Zemun, ktorá strážila severný okraj Dunaja a nachádzala sa oproti Belehradu. Keď Štefan IV. nedokázal svoje nároky v Uhorsku presadiť, Manuel sa pokúsil dohodnúť s novým uhorským kráľom a so Štefanovým bratom Ladislavom II. Na základe tejto dohody dostal Štefan IV. do správy pohraničné územie, ktorého súčasťou boli oblasti medzi Dunajom a Sávou (Srem). Po predčasnej smrti Ladislava II. (január 1163) sa na trón dostal Manuelov kandidát a dynastický príbuzný Štefan IV. s byzantskou podporou, pričom on sám pravdepodobne konvertoval na pravoslávnu vieru. Nový probyzantský kurz v Uhorsku sa snažil zvrátiť rímsko-nemecký cisár Fridrich I. Barbarossa, ktorý podporoval Štefana III. Ten sa mohol spoľahnúť aj na vojenskú pomoc niekdajších účastníkov II. križiackej výpravy – českého kráľa Vladislava II. a rakúskeho vojvodu Henricha II. Jasomirgotta. Byzantský cisár napokon rezignoval na nároky Štefana IV., ktoré aj tak nebol schopný mocensky presadiť. Jeho hlavnou prioritou pri vyjednávaniach bolo zaistenie istej formy kontroly nad pohraničnými územiami rozkladajúcimi sa medzi Byzanciou a Uhorskom. Časť z nich tvorila pôvodné Belovo patrimónium (stredná Dalmácia, Chorvátsko, Bosna), ktoré mu dal do držby jeho otec Gejza II. roku 1161; iné územia (Srem) sa stali ich súčasťou na základe rokovaní medzi Manuelom a Štefanom III. Byzantský cisár predložil uhorskému kráľovi ponuku na dynastický zväzok Bela s jeho jedinou dcérou Máriou. Neskorší uhorský kráľ sa tak odobral do Konštantínopola s byzantským sprievodom na čele s byzantským hodnostárom (sebastom) Georgiom Palaiologom. Do hlavného mesta Byzancie prišiel pravdepodobne na konci roka 1163. Na dvore potom prijal grécke meno Alexios a formálne konvertoval na pravoslávnu vieru, ale nebol opätovne pokrstený.
V tomto roku došlo k zásnubám mladého páru a cisár Manuel udelil Belovi nový titul despota (gr. despotes, v najvšeobecnejšom význame „pán“), ktorý bol pôvodne vyhradený cisárom. Belo sa tak stal druhým najvýznamnejším hodnostárom ríše hneď po cisárovi. Manuel v tomto čase nemal mužského dediča, pričom Mária, ktorú splodil so svojou prvou manželkou Bertou-Irenou zo Sulzbachu, bola jeho jedinou dcérou. O dva roky neskôr, na konci roku 1165, Manuel oficiálne menoval svoju dcéru Máriu a jej snúbenca Bela za svojich dedičov. Súčasne však neplánoval dynastickú úniu Byzancie a Uhorska.
Bolo by to po prvýkrát v byzantských dejinách, čo by na trón v Konštantínopole zasadol cudzinec, ktorý nepochádzal z radov ríšskeho obyvateľstva. Manuel si od nešpecifikovaných osôb, pravdepodobne najvyšších hodnostárov, vyžiadal sľub vernosti, ktorým sa zaviazali voči jeho dcére Márii i Belovi-Alexiovi. Sľub nezložil len cisárov bratanec Andronikos, ktorý okrem iného údajne kritizoval práve cudzí pôvod nového následníka. Belo síce zostával druhým najvyšším hodnostárom ríše, avšak nebol korunovaný za spolucisára podľa tradičných byzantských zvyklostí. O tri roky neskôr, v septembri 1169, sa cisárovi narodil z druhého manželstva vytúžený syn, ktorý dostal meno Alexios. Cisár Manuel na neho napokon preniesol nástupnícke práva (1171). Súčasne došlo k zrušeniu Belovho zasnúbenia s Máriou. Ako dôvod Manuelovi poslúžilo nedávne rozhodnutie synody konštantínopolského patriarchátu z roku 1166, ktorým sa zakazovali sobáše príbuzných do siedmeho stupňa príbuzenstva. Tento zákaz sa okrem iného dotýkal práve Bela i Márie.
V byzantsko-uhorských vojnách v 60. rokoch 12. storočia zohrávali dôležitú diplomatickú a vojenskú úlohu aj dvaja ďalší stredoeurópski panovníci – český knieža Vladislav II. a Henrich II. Jasomirgott. Roku 1164 sa práve Vladislav stal sprostredkovateľom novej dohody medzi Štefanom III. a cisárom Manuelom. Na základe rokovaní Manuela s Vladislavom sa takisto dohodol sobáš Vladislavovej vnučky, dcéry údelného moravského kniežaťa Fridricha s Manuelovým vnukom, sebastom Petrom Komnénom. Českú nevestu sprevádzal do Konštantínopola Sezima, najvyšší komorník Vladislavovej manželky Judity.
O rok neskôr podnikol rakúsky vojvoda Henrich spolu s manželkou Theodorou, neterou cisára Manuela, diplomatickú misiu do Byzancie. V Sardike (dn. bulharskej Sofii) sa obaja stretli s cisárom Manuelom. Ich úlohou bolo sprostredkovať novú dohodu s rímsko-nemeckým cisárom Fridrichom Barbarossom.
Po nečakanej smrti mladého uhorského kráľa Štefana III. roku 1172 sa vlády ujal jeho brat Belo III. (1172 – 1196). Nový panovník sa dostal na trón s výraznou diplomatickou, vojenskou i finančnou podporou byzantského cisára. Belo, ako už bolo spomenuté, ešte v Konštantínopole formálne konvertoval na pravoslávnu vieru a v jeho sprievode sa nachádzalo viacero vplyvných byzantských hodnostárov. Jeho úspešné uvedenie na trón síce bolo diplomatickým úspechom byzantského cisára Manuela, ale len v zmysle tradičnej defenzívnej politiky ríše, ktorej cieľom bolo vytvorenie okruhu spriatelených panovníkov za jej hranicami. Belo sa aj v tomto zmysle dokázateľne zaviazal, že zostane spojencom cisára a nebude škodiť jeho záujmom.
Byzantsko-uhorská diplomacia za cisárov angelovskej dynastie
Smrťou cisára Manuela I. roku 1180 sa začala nová etapa byzantsko-uhorských vzťahov. Na cisársky trón formálne nastúpil Manuelov syn Alexios II., za ktorého vládla jeho matka Mária z Antiochie, avšak skutočnou mocou v štáte disponoval Manuelov synovec protosebastos Alexios Komnénos.
V máji roku 1182 došlo v Konštantínopole k novému politickému otrasu, v dôsledku ktorého sa stal novým regentom nedospelého Alexia II. bratranec cisára Manuela II. Andronikos I. (1183 – 1185). Ešte predtým, na začiatku roku 1182, prijal mladý cisár Alexios II. rakúskeho vojvodu Leopolda na jeho ceste do Svätej zeme. Nie je vylúčené, že Leopold, spríbuznený so štaufovskou i s komnénovskou dynastiou, bol poverený diplomatickou misiou na byzantskom dvore zo strany rímsko-nemeckého cisára Fridricha Barbarossu.
V septembri roku 1182 obsadil uhorský kráľ Belo III. byzantské pohraničné pevnosti Belehrad a Braničevo a v spolupráci so srbským županom Štefanom Nemanjom dobyl mestá Niš a Sofiu. Belo zrejme formálne mohol viesť útok ako obhajca záujmov medzičasom uväznenej vdovy po cisárovi Manuelovi Márie z Antiochie, v skutočnosti pragmaticky ťažil z vnútorných problémov na byzantskom dvore. Na jeseň roku 1183 Andronikos odstránil aj mladého Alexia II. a zasadol na trón ako posledný predstaviteľ komnénovskej dynastie (1183 – 1185). Nesporne zaujímavým momentom uhorsko-byzantských diplomatických vzťahov poslednej tretiny 12. storočia je zmienka o sobášnom návrhu kráľa Bela III., ktorý požiadal o ruku Theodory Komnény, príbuznej niekdajšieho byzantského cisára Manuela I. V tomto prípade sa však nevestou nemala stať Manuelova sestra, ako sa domnievali starší autori, ale jej rovnomenná vnučka. Táto Theodora bola manželka byzantského veliteľa Andronika Laparda a po nástupe nového cisára Andronika I. musela ona i jej manžel nedobrovoľne vstúpiť do kláštora, kde zakrátko ovdovela. Isté je, že Belo týmto sobášom so vzdialenou Manuelovou príbuznou nesledoval spojenie uhorskej a byzantskej koruny.
S návrhom na sobášne spojenectvo a novú zmluvu sa musel vyrovnať Andronikov nástupca Izák Angelos. Nový cisár pritom musel vedieť, že Belo bol sám pôvodne dedičom byzantského trónu. Izák teda zrejme zohral svoju úlohu v konečnom zamietavom stanovisku konštantínopolskej synody. Keďže sám pochádzal z nového vládnuceho rodu, nemal dôvod sankcionovať manželstvo uhorského kráľa Bela s predstaviteľkou predošlej komnénovskej dynastie. Cisár sa však sotva obával prípadnej kandidatúry Bela III. na byzantský cisársky trón vzhľadom na vyššie uvedený príbuzenský stav Theodory k cisárovi Manuelovi.
V prvých mesiacoch vlády sa Izákovi podarilo dočasne zažehnať vzrastajúci rozklad byzantského štátu a zastaviť víťazný postup Normanov na Konštantínopol (7. 11. 1185). Prítomnosť uhorských poslov v Konštantínopole napokon Izák využil k predloženiu vlastnej ponuky na dynastické spojenectvo s kráľom Belom. Na jeseň roku 1185 odišli byzantskí vyslanci do Uhorska s ponukou na uzavretie manželstva cisára Izáka II. s Margitou, dcérou Bela III. Margita v tom čase nemala ešte desať rokov, teda nespĺňala vekovú hranicu na uzavretie takéhoto zväzku z hľadiska byzantského práva. Izák možno uplatnil klauzulu, ktorá pripúšťala takýto zväzok v prípade akútneho ohrozenia celistvosti ríše. Izák týmto sobášom zjavne sledoval neutralizáciu Uhorska a zabezpečenie vlastnej severozápadnej hranice. Z neskoršieho listu cisára Izáka II. pápežovi Celestínovi III., datovaného pred októbrom roku 1193, jasne vyplýva, že po uzavretí byzantsko-uhorskej dynastickej dohody sa Belo III. zaviazal sľubom vernosti Izákovi, že nepodnikne nič nielen proti právam jeho impéria, ale ani žiadne nepriateľské kroky voči Srbsku, ktoré Izák stále považoval za formálnu súčasť Byzancie.
Poslednou a často diskutovanou súčasťou tejto zmluvy je odstúpenie niektorých území byzantskému cisárovi, ktoré Belo Margite udelil vo forme vena. Vo všeobecnosti sa predpokladá, že tieto územia zahrňovali byzantské oblasti, ktoré nedávno obsadilo uhorské vojsko – teda kraje južne od rieky Sávy a Dunaja s pevnosťami Belehrad, Braničevo a územia okolo miest Nišu a Sofie. Oblasť medzi Dunajom a Sávou (Srem) zrejme nebola súčasťou tohto vena, pretože uhorský kráľ Belo ju nepovažoval za byzantské územie. V každom prípade správa o Margitinom vene sa nachádza len v liste pápeža Innocenta III., datovanom 15. septembra 1204 a adresovanom Belovmu nástupcovi, uhorskému kráľovi Imrichovi (1196 – 1204). Z uvedenej zmienky je zrejmé, že išlo o pohraničné územia medzi obnoveným Bulharskom a Uhorskom.
Byzantský cisár Izák II. zrejme formálne (teda nie de iure) rezignoval na Dalmáciu a akceptoval uhorský vplyv v tamojších mestách, podobne ako jeho dávny predchodca cisár Alexios I. Komnénos na začiatku 12. storočia. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa príchod Margity (v Konštantínopole prijala meno Mária) i následný sobáš s cisárom Izákom II. uskutočnili až začiatkom roka 1186. Svojím spôsobom tak tento manželský zväzok vytváral istú protiváhu k sobášu dedičky normanského kráľovstva Konštancie s následníkom rímsko-nemeckého trónu Henrichom VI.
Byzantská diplomacia a krajiny strednej Európy počas III. križiackej výpravy
Roku 1189 sa strednou Európou a Balkánom presúvali vojská rímsko-nemeckého cisára Fridricha I. Barbarossu v kontexte prebiehajúcej III. križiackej výpravy (1189 – 1192). Počas presunu ku Konštantínopolu došlo k vyostrenej diplomatickej roztržke medzi oboma cisármi. Zatiaľ čo srbský župan Štefan Nemanja a bulharskí rebeli Theodor (ktorý sa vyhlásil za cára pod menom Peter) a Asen navrhli Fridrichovi Barbarossovi spojenectvo proti Izákovi, uhorský kráľ zostal v tomto spore neutrálnym a snažil sa zohrávať úlohu sprostredkovateľa. Na jednej strane povolal naspäť väčšinu uhorských oddielov, ktoré tiahli s rímsko-nemeckým vojskom, na druhej strane však súčasne v nezachovaných listoch adresoval ostré výčitky svojmu zaťovi – cisárovi Izákovi Angelovi – za jeho nepriateľské konanie voči križiakom.
Po prechode rímsko-nemeckého vojska sa Izák II. obrátil proti vodcom bulharského povstania i srbskému županovi Štefanovi Nemanjovi. Cisár si zvolil za svoju východiskovú bázu trácke mesto Filippopolis (dn. bulharský Plovdiv). Pravdepodobne na jeseň roku 1190 (alebo 1191) Izák II. porazil srbského župana na rieke Morave. Je možné, že práve v dôsledku týchto udalostí došlo k byzantsko-srbskej dohode, na základe ktorej sa Nemanjov syn a nástupca Štefan oženil s Izákovou neterou Eudokiou. Touto dohodou chcel cisár jednak udržať srbského župana vo svojej sfére vplyvu a jednak si udržať dôležité oblasti s mestami Belehrad, Braničevo a Niš
Po porážke srbského vojska pri rieke Morave došlo k dvom osobným stretnutiam byzantského cisára s uhorským kráľom Belom III. Obe stretnutia sa zrejme odohrali krátko po sebe. Obaja panovníci sa zrejme stretli v blízkosti sútoku Dunaja a Sávy. Prvé stretnutie sa odohralo na byzantskom území v blízkosti pevnosti Belehrad a druhé na severnej strane rieky v uhorskej pevnosti Zemun.
S týmito stretnutiami možno súvisí aj jediný doklad diplomatickej korešpondencie medzi byzantským cisárom a čelnými predstaviteľmi Uhorského kráľovstva. Je ním list cisára Izáka II. adresovaný ostrihomskému arcibiskupovi Jóbovi. Tento list v mene cisára skoncipoval predstavený cisárskej kancelárie Demetrios Tornikes, ktorý zodpovedal za zahraničnú politiku ríše (logothetes tou dromou) a cisársku korešpondenciu. Nejde však o originál, ale o literárnu kópiu, ktorú archivoval s inými listinami samotný Tornikes. Uvedený list však predstavuje v poradí druhý list cisára adresovaný Jóbovi (prvý sa nezachoval).
Jeho obsah sa týka sporných článkov kresťanskej viery a odlišných praktík rímskokatolíckej a pravoslávnej viery – predovšetkým dogmatických (vychádzanie Ducha Svätého z Otca a Syna = filioque) a menšej miere cirkevnodisciplinárnych [zákaz konzumovania mäsa obetovaného modlám (1. Kor. 8, 9 – 12) a zákaz konzumovania mäsa udusených zvierat]. Cisár v ňom reaguje na argumenty ostrihomského arcibiskupa a vykladá tieto sporné otázky z pohľadu tradície pravoslávnej cirkvi. Napriek vyjadrenej dobrej vôli však výklad argumentov a celkový tón odráža pocit nadradenosti byzantského panovníka voči svojmu adresátovi. Otázne tiež zostáva to, kto inicioval túto konverzáciu – či byzantský cisár, alebo ostrihomský arcibiskup. Zo zachovaných zmienok v liste je zrejmé, že prvý nezachovaný list odoslal arcibiskupovi byzantský cisár.
Pri príležitosti tohto stretnutia zrejme cisár odovzdal uhorskému panovníkovi vzácny dar – relikviár s fragmentom pravého Kristovho kríža (Ostrihomská staurotéka). Nie je isté, či bol dar určený uhorskému panovníkovi, alebo ostrihomskému arcibiskupovi Jóbovi. Skôr možno predpokladať prvú z možností. Ak bol dar určený Jóbovi, potom by sa dalo skôr predpokladať, že bol odoslaný ešte pred spísaním zachovanej poslednej odpovede cisára Izáka II. tomuto hierarchovi, ktorou cisár túto korešpondenciu ukončil.
Napriek dvojnásobnej schôdzke Bela a byzantského cisára Izáka došlo v krátkom čase k vpádu uhorského vojska do Srbska. Na tento vpád Izák II. reagoval odoslaním vyššie spomenutého listu pápežovi Celestínovi III., v ktorom ho prosil, aby uplatnil svoj vplyv na uhorského kráľa s cieľom zastaviť tieto akcie. Samotný cisár na konci listu uvádza, že uhorskému kráľovi zaslal viacero listov, ktoré sa nezachovali. Nemáme informácie, či sa pápež rozhodol v celej záležitosti intervenovať. Byzantský cisár mal predovšetkým veľké problémy s prehlbujúcou sa bulharsko-valašskou revoltou pod vedením Petra a Asena. Po porážke byzantskej armády pri meste Arkadiopolis (dn. turecký Lüleburgaz) v Trácii roku 1194 sa Izák zblížil s uhorským kráľom Belom a dohodol s ním spoločnú vojenskú akciu proti vzbúrencom. Tá sa napokon nerealizovala, pretože v marci roku 1195 Izáka násilne zvrhol z trónu a následne oslepil jeho vlastný brat a nový cisár Alexios III. Angelos (1195 – 1203).
Byzantská diplomacia a krajiny strednej Európy na prelome 12. a 13. storočia
Vláda cisára Alexia III. bola počiatkom úplného rozkladu byzantského štátu. Po nástupe na trón sa tento panovník pokúsil stabilizovať vzťahy s okolitými susedmi vytváraním nových spojenectiev. Jedným z potenciálnych partnerov sa stal rakúsky vojvoda Leopold V., ktorý mal dlhodobé väzby na kresťanský Východ. Jeho matkou bola, ako už bolo spomenuté, neter byzantského cisára Manuela I. Theodora. Sám vojvoda navštívil roku 1182 Konštantínopol na svojej púti do Svätej zeme a v roku 1189 sa presúval byzantským územím v rámci III. križiackej výpravy. Výsledkom rokovaní, ktorých podrobnosti nepoznáme, bol sobáš Leopoldovho syna a neskoršieho nástupcu Leopolda VI. s byzantskou princeznou Theodorou. Podľa všetkého išlo o vnučku cisára Alexia III., ktorá mala v čase príchodu do Viedne okolo 15-16 rokov. Napriek nízkemu veku bola Theodora už dva razy vydatá. Cisár Alexios ju teda zjavne využíval ako nástroj k nadviazaniu spojenectiev, najskôr so silnými a de facto samostatnými veľmožmi bulharsko-valašského pôvodu – Ivankom a Dobromyrom Chrysom. Byzantské pramene tento zväzok nespomínajú, informácie o sobáši vo Viedni (pravdepodobne na jeseň roku 1203) sa zachovali len v podobe krátkych notícií v latinských kláštorných análoch. Možno Alexios tento zväzok zamýšľal ako protiváhu k dynastickému zväzku jeho brata a predchodcu Izáka II. Angela, ktorý zasnúbil vlastnú dcéru Irenu s rímsko-nemeckým kráľom Filipom Švábskym.
Byzantská diplomacia a Uhorsko po roku 1204
Dramatické zmeny na konci 12. a na prelome 13. storočia mali zásadný vplyv na politický a ekonomický vývoj juhovýchodnej Európy. Po skončení vlády komnénovskej dynastie (1185) nastúpili v Byzancii na trón predstavitelia rodu Angelovcov (1185 – 1204), ktorí však nemali potrebnú autoritu na to, aby dokázali zabrániť postupnej fragmentácii ríše. Obnovenie bulharského cárstva a nárast moci Srbska viedli v konečnom dôsledku ku strate spoločnej hranice s Uhorskom. Hoci sa angelovskí cisári, najmä Izák II. (1185 – 1195), aj prostredníctvom diplomatických kontaktov s Uhorskom pokúšali získať mocenskú protiváhu voči Bulharom a Srbom, tieto aktivity neviedli k vytvoreniu silného vojenského spojenectva medzi oboma štátmi.
V rokoch 1203 – 1204 vojská IV. križiackej výpravy na dvakrát dobyli a napokon aj obsadili Konštantínopol a dočasne ukončili existenciu Byzantskej ríše. Na jej troskách vznikli viaceré križiacke štáty na čele s Latinským cisárstvom. Na začiatku 13. storočia zosilnel tlak rímskej kúrie v oblasti juhovýchodnej Európy. Pápeži Innocent III. a Honorius III. sa pokúsili rozšíriť sféru rímskokatolíckej cirkvi nielen v oblastiach zaniknuvšej Byzancie, ale aj v Srbsku a Bulharsku. Dôležitým geopolitickým hráčom zostávalo v tomto období takisto Uhorsko, ktorého panovník Ondrej II. sa rozhodol zúčastniť sa na ťažení do Svätej zeme. Ondrej mal príbuzenské väzby v oblastiach juhovýchodnej Európy. Jeho sestra Mária (pôvodným menom Margita) bola manželkou byzantského cisára Izáka II. Angela (1185 – 1195). Po IV. križiackej výprave sa vydala za čelného vodcu tohto ťaženia Bonifáca z Monferratu, ktorý sa roku 1204 stal solúnskym kráľom. Aj po Bonifácovej smrti sa Mária v Solúne udržala ako regentka za nedospelého syna Demetria.
Okolo roku 1213 poslal nový latinský cisár Henrich z Flámska vyslancov na uhorský trón s návrhom na dynastické spojenectvo. O rok neskôr sa Ondrej oženil s Jolandou z Courtenay, Henrichovou neterou. Je zrejmé, že Henrich sa usiloval predovšetkým stabilizovať pozíciu Latinského cisárstva prostredníctvom dynastických sobášov s okolitými vládcami. Na druhej strane, Ondrejova akceptácia tohto zväzku zostáva nejasná. Po smrti Henricha roku 1216, ktorý po sebe nezanechal dedičov, zamýšľala časť barónov v Konštantínopole zvoliť Ondreja za nového latinského cisára. Uhorský kráľ sa o tejto možnosti sám zmieňoval v nezachovanom liste pápežovi Honoriovi III., ktorého obsah poznáme z pápežovej odpovede datovanej 30. januárom roku 1217. Druhým kandidátom, ako uvádzal Ondrej v nezachovanom liste, bol Peter z Courtenay, ktorého manželka Jolanda Flámska bola Henrichovou sestrou. Latinská nobilita v Konštantínopole zvolila za cisára napokon Petra. Väčšina latinských barónov v snahe udržať si vlastné mocenské postavenie v krajine nemala záujem na príchode konkurenčnej a hlavne etnicky cudzej uhorskej elity. Je však takisto možné, že Ondrej považoval zmienenú kandidatúru za vhodný prostriedok tlaku na Benátsku republiku v zmysle dosiahnutia výhodnejšej ceny za prepravu uhorského križiackeho vojska. Samotní Benátčania totiž podporovali voľbu Petra z Courtenay, ktorý sa zaviazal, že pre nich dobyje kľúčové prístavné mesto Dyrrhachion (dn. albánsky Drač).
Po zajatí a následnej smrti Petra z Courtenay roku 1219 sa opätovne otvorila možnosť pre Ondreja II. získať trón Latinského cisárstva. Uhorský kráľ zrejme aj z tohto dôvodu po odchode z križiackej výpravy zvolil namiesto námornej dopravy prechod cez územie Malej Ázie. Počas toho uzavrel dohodu s arménskym kráľom Levonom I. (1198/1199 – 1219), ktorý vládol oblasti maloázijskej Kilikie. Na jej základe sa Ondrejov najmladší a rovnomenný syn zasnúbil s Levonovou dcérou Zabel. Súčasne s tým sa mal Ondrejov syn stať budúcim arménskym kráľom. Na tejto ceste Ondrej zavítal aj do Nikaie (dn. Iznik v Turecku) na severozápadnom okraji Malej Ázie, ktorá bola centrom jedného z byzantských nástupníckych štátov. Ondreja prijal tamojší cisár Theodoros I. Laskaris, ktorý sa považoval za nástupcu byzantských cisárov. Z tohto stretnutia vzišlo ďalšie dynastické spojenectvo, na základe ktorého sa Laskaridova dcéra Mária zasnúbila s Ondrejovým prvorodeným synom a nástupcom Belom IV.
Ondrej dokonca uvažoval o dynastickom zväzku so seldžuckým ikonijským sultánom Kajkausom I. (1211 – 1220), ktorý k nemu poslal vyslancov a údajne vyjadril ochotu prijať kresťanstvo. Na ceste cez Bulharsko napokon došlo k uzavretiu ďalšieho sobáša – tentoraz Ondrejovej dcéry Márie s bulharským cárom Ivanom II. Asenom. O všetkých týchto diplomatických aktivitách informoval Ondrej aj pápeža Honoria III. v osobitnom liste. Je opätovne otázne, či sa Ondrej prostredníctvom týchto diplomatických aktivít snažil vytvoriť spojeneckú sieť spriatelených panovníkov, aby si zabezpečil opätovne uprázdnený trón Latinského cisárstva. Hoci uhorský kráľ musel navštíviť na spiatočnej ceste Konštantínopol, a teda aj dvor vdovy po latinskom cisárovi Petrovi Jolandy Flámskej Hainautskej, nezachovali sa o tomto stretnutí žiadne podrobnosti. V každom prípade uhorský kráľ ani po návrate do vlasti nevyvinul nijaké aktivity na získanie trónu Latinského cisárstva. V zime na prelome rokov 1120/1221 dokonca Ondrej v Budíne privítal na svojom dvore nového latinského cisára Róberta z Courtenay, ktorého sestra Jolanda bola Ondrejovou manželkou. Na začiatku roku 1221 Róberta sprevádzal až po bulharskú hranicu sám Ondrej spolu so synom a s uhorským následníkom trónu Belom IV.
Byzantská diplomacia a Uhorsko po roku 1261
V roku 1261 došlo k obnove Byzantskej ríše, na ktorej trón zasadol prvý predstaviteľ palaiologovskej dynastie Michal VIII. Ešte pred úspešným obsadením Konštantínopola Michal dokázal zvíťaziť nad svojimi latinskými a gréckymi konkurentmi v bitke pri Pelagónii (dn. Bitole) v západnom Macedónsku, v ktorej mu pomoc poskytol uhorský kráľ Belo IV. (1235 – 1270). Nový byzantský cisár čelil od počiatku svojej vlády hrozbe križiackej výpravy pod vedením sicílskeho kráľa Karola I. z Anjou, ktorej cieľom malo byť reštaurovanie Latinského cisárstva v Konštantínopole. Roku 1273 sa ku Karolovi z Anjou pripojili aj bulharský cár Konštantín Tich a srbský kráľ Štefan Uroš I. Za tejto situácie sa Michal VIII. pokúsil odvrátiť nebezpečenstvo tohto útoku prijatím únie s rímskokatolíckou cirkvou (1274) a hľadaním vhodných spojencov. S ponukou na dynastický sobáš sa Michal napokon obrátil na vtedajšieho uhorského kráľa Štefana V. Svoju úlohu tu možno zohrával fakt, že jeho predchodca Belo IV. uzatvoril rok pred svojou smrťou podobný zväzok s Karolom z Anjou, ktorého súčasťou bolo aj potenciálne spojenectvo proti všetkým nepriateľom katolíckej cirkvi. Ďalším dôvodom bol fakt, že Štefanova matka bola dcérou niekdajšieho nikajského cisára Theodora I. Laskarida. Byzantský cisár Michal VIII., ktorý si moc uzurpoval práve na úkor predošlej dynastie Laskaridov, mal takto prostredníctvom svojho syna možnosť vstúpiť do príbuzenského vzťahu s týmto byzantským rodom. Nový uhorský kráľ Štefan V. s ponukou súhlasil. Podľa dohody sa mal uskutočniť sobáš medzi Annou, najmladšou z piatich dcér Štefana V. a Alžbety Kumánskej, a Andronikom Palaiologom, prvorodeným synom a nástupcom na byzantský trón.
Na konci roku 1271 alebo na začiatku nasledujúceho roku vyslal Michal VIII. posolstvo do Uhorska. Na jeho čele stál veľkovojvoda (megas dux) Michal Laskaris, brat nikajského cisára Theodora I., ktorý bol s nastávajúcou nevestou v príbuzenskom vzťahu. Druhým popredným členom bol niekdajší konštantínopolský patriarcha Germanos. Posolstvo, ktoré prišlo do Uhorska po súši, následne odviezlo dvanásťročnú nevestu do Konštantínopola. Annu, ktorá zrejme prestúpila na pravoslávnu vieru, následne ešte na jar alebo v lete 1272 zosobášili s následníkom trónu Andronikom. V novembri toho istého roka sa uskutočnila korunovácia v Chráme Božej múdrosti.
Sobáš Andronika s Annou predstavuje na dlhé obdobie jeden z posledných dokladov diplomatických vzťahov medzi Uhorskom a obnovenou Byzantskou ríšou. Anna zomrela ešte roku 1281, teda ešte pred nástupom na trón jej manžela Andronika II. Palaiologa. Z tohto zväzku sa však na Veľkú noc roku 1278 narodil neskorší cisár Michal IX. Palaiologos, ktorý vládol ako spolucisár so svojím otcom Andronikom od roku 1294 až do svojej smrti. Hoci Michal nevládol samostatne, cisárom sa napokon stal jeho syn Andronikos III. (1328 – 1341), ktorý bol teda vnukom Anny Uhorskej. Dcéra uhorského kráľa Štefana V. sa teda nikdy nestala byzantskou cisárovnou, avšak práve od nej, skrz Michala IX., pochádzali zvyšní predstavitelia palaiologovskej vetvy až po posledného byzantského cisára Konštantína XI. (1449 – 1453).
Vo svojej ďalšej politike sa predstavitelia vládnucej dynastie Palaiologovcov sústredili na udržanie krehkej územnej integrity obnovenej Byzancie a odvrátenia snáh o reštaurovanie Latinského cisárstva v Konštantínopole. Na konci 13. storočia sa však v Malej Ázii začali vytvárať nové turecké panstvá, ktorých vládcovia postupne expandovali na úkor Byzancie. V prvej polovici 14. storočia zosilnel vplyv najmä osmanských Turkov, ktorí sa roku 1354 zmocnili prvých oblastí na európskom kontinente v oblasti Dardanelskej úžiny. Byzantskí cisári, ale ani ostatní vládcovia juhovýchodnej Európy nemali dostatočné prostriedky, aby odvrátili nezadržateľný postup Osmanov. Z tohto dôvodu vzrastala dôležitosť krajín strednej Európy, najmä Uhorska a Poľska, ktoré predstavovali významných mocenských hráčov a hrádzu ďalšieho prenikania Turkov do Európy. Práve od uhorských panovníkov očakávali byzantskí cisári účinnú pomoc v tomto zápase, ktorý bol primárnym dôvodom zintenzívnenia diplomatických kontaktov medzi Byzanciou a krajinami strednej Európy
prof. Mgr. Martin Hurbanič, PhD.
Bibliografia
Pramene
ALBERT Z AACHENU. Historia Ierosolimitana, ed. Susan B. Edgington. Oxford: Clarendon Press, 2007.
ANNA KOMNENA. Alexias, Dieter. R. Reinsch – Athanasios Kambylis. Berlin: De Gruyter, 2001.
Annales palidenses, ed. Georg H. Pertz. In Monumenta germaniae historici. Scriptores (in Folio) XVI.: Annales aevi Suevici. Hannover: Impensis Bibliopolii Hahniani, 1859, s. 48 – 98.
AUBRY (ALBERICH) DE TROIS FONTAINES. Chronica, ed. Paul Scheffer-Boichorst In PERTZ, Georg Heinrich (ed.). Monumenta germaniae historica. Scriptores (in Folio) 23: Chronica aevi Suevici. Hannover: Impensis Bibliopolii Hahniani, 1874, s. 631 – 950.
Codex diplomaticus Hungariae ecclesiasticus ac civilis. II., ed. György Fejér Budae: Typis typogr. regiae Universitatis Ungaricae, 1829.
Continuatio Admutensis, ed. Wilhelm Wattenbach. In Monumenta germaniae historica. Scriptores IX. Hannover: Impensis Bibliopolii Hahniani 1851, s. 589 – 593.
Continuatio claustroneoburgensis secunda, ed. Wilhelm Wattenbach. In Monumenta germaniae historica. Scriptores IX. Hannover: Impensis Bibliopolii Hahniani 1851, s. 613 – 623.
Continuatio Zwetlensis Altera ad a. 1182 ed. Wilhelm Wattenbach. In Monumenta germaniae historica. Scriptores IX. Hannover: Impensis Bibliopolii Hahniani 1851, s. 541 – 544.
EKKEHARD Z AURY. Chronicon. In SCHMALE, Franz-Josef – SCHMALE-OTT, Irene (eds.) Frutolfs und Ekkehards Chroniken und die anonyme Kaiserchronik .(Ausgewählte Quellen zur deutschen Geschichte des Mittelalters 15). Darmstadt: Wissenschaftliche Buchgesellschaft, 1972
GEORGIOS AKROPOLITES. Opera, ed. August Heisenberg, cor. Peter Wirth. Stuttgart: Teubner 1978.
GEORGIOS PACHYMERES. Relations Historiques II, ed. Albert Failler and trans. Vitalien Laurent. Paris: Les Belles Lettres, 1984.
GEORGIOS PACHYMERES. Relations Historiques III, ed. Albert Failler and trans. Vitalien Laurent. Paris: Les Belles Lettres, 1999.
HENRICH VON Mügeln. Chronicon rhythmicum, ed. Eugen Travnik, In Scriptores rerum hungaricarum tempore ducum regumque stirpis Arpadianae gestarum, 2, ed. I. Szentpétery, Budapestini: Academia Litter. Hungarica atque Societate Histor. Hungarica, 1938, 54, s. 200.
Historia de expeditione Friderici imperatoris, ed. Anton Chroust. In Quellen zur Geschichte des Kreuzzuges Kaiser Friedrichs I. (MGH SrG NS 5). Berlin: Weidmann 1928.
Chronique rimée de Philippe Mouskés, évêque de Tournay au treizième siècle, ed. Baron de Reiffenberg. Vol. 2. Brussels: Hayez, 1838.
Chronica de Gestis Hungarorum e codice Picto Saec. xiv./The Illuminated Chronicle. Chronicle of the Deeds of the Hungarians from the Fourteenth-Century Illuminated Codex, ed. János Bak – László Veszprémy. Budapest: CEU Press, 2018.
JÁN KINNAMOS. Epitome rerum ab Ioanne et Alexio Comnenis gestarum, ed. August Meineke. Bonn: Weber, 1836.
Letopis Vincenciův. In Fontes rerum Bohemicarum II, ed. Josef Emler, Praha: Nákladem Musea Království českého, 1874, s. 417 – 418.
List cisára Izáka II. pápežovi Celestínovi III. In Georges et Dèmètrios Tornikès: lettres et discours, ed. Jean Darrouzès. Paris: Éditions du Centre national de la recherche scientifique, 1970, s. 336 – 345.
List cisára Izáka II. ostrihomskému arcibiskupovi Jóbovi. In Georges et Dèmètrios Tornikès: lettres et discours, ed. Jean Darrouzès. Paris: Éditions du Centre national de la recherche scientifique, 1970, s. 190 – 201.
NIKEFOROS GREGORAS. Byzantina historia, ed. Ludwig Schopen – Immanuel Beker. Bonn: Weber, 1829.
NIKETAS CHONIATES. Historia, ed. Jan-Louis Van Dieten (CFHB, 11, Series Berolinensis). Berlin: De Gruyter, 1971.
NIKETAS, CHONIATES. Orationes et Epistulae, (CFHB, 3, Series Berolinensis), ed. Jan-Louis Van Dieten. Berlin/New York: De Gruyter, 1972.
Synopsis chronike, ed. Konstantinos N. Sathas. In Mesaionike bibliotheke epistasia. Bibliotheca Graeca Medii Aevi, 7. Venice – Paris: Jean Maisonneuve, 1894.
ŠIMON Z KÉZY. Gesta Hungarorum, ed. L. Veszprémy – F. Shaer. Budapest: Central European University Press, 1999.
THEINER, Augustin (ed.). Vetera monumenta historica Hungariam sacram illustrantia. Tom. I. Romae: Typ. Vaticanis Roma, 1859.
THEODOROS SKUTARIOTES, Chronicon, ed. Raimondo Tocci, Theodori Scutariotae Chronica. (CFHB 46). Berlin – Boston: De Gruyter, 2015.
THOMAS SPALATENSIS. Historia Salonitanorum atque Spalatinorum pontificum, Latin text Olga Perić; ed. and trans. Damir Karbić, Mirjana Matijević Sokol and James Ross Sweeney. (Central European Medieval Texts 4). Budapest and New York: Central European University Press, 2006.
Literatúra
ALBRECHT, Stefan. Böhmen und Byzanz und was sie voneinander wußten. In Prinzing, Günter – SALAMON, Maciej (eds). Byzantium and East Central Europe. Cracow: Towarzystwo Wydawnicze Historia Iagellonica, 2001, s. 81 – 97.
ALBRECHT, Stefan. Das Griechische Projekt Andreas II. In Asutay-Effenberger, Neslihan – DAIM, Falko (eds.). Philopation Spaziergang im kaiserlichen Garten: Beiträge zu Byzanz und seinen Nachbarn. Festschrift für Arne Effenberger zum 70. Geburtstag, Mainz: Verl. des Römisch-Germanischen Zentralmuseums, 2012, s. 257 – 275.
BALCÁREK, Petr. Byzantium in the Czech Lands (4th-16th centuries). Historical and Art Historical Perspectives. (East Central and Eastern Europe in the Middle Ages, 450-1450, Volume 87). Leiden: Brill, 2023.
BÁRÁNY, Attila. King Andrew II of Hungary in Philippe Mouskés’ Chronique rimée. In EGEDI-KOVÁCS, Emese (ed.). Byzance et l’Occident : Rencontre de l’Est et de l’Ouest. Budapest: Collège Eötvös József ELTE, 2013, s. 27 – 45.
BÁRÁNY, Attila. Diplomatic Relations between Hungary and Byzantium in the Eleventh-Twelfth Centuries. In SÁGHY, Marianne – Ousterhout, Robert G. (eds.). Piroska and the Pantokrator Dynastic Memory, Healing and Salvation in Komnenian Constantinople. New York – Budapest: CEU Press, 2019, s. 63 – 96.
BRAND, Charles. Byzantium confronts the West. 1180-1204. Cambridge, Mass.: Harvard University Press. 1968.
CIGGAAR, Krijnie. Une princesse de Bohême à Constantinople. In Byzantinoslavica, 1995, roč. 56, č. 2, s. 183 – 187.
DANNER, Peter. Kreuzritter und Abenteurer, Seelsorger und Pilger aus Salzburg im Heiligen Land. In Mitteilungen der Gesellschaft für Salzburger Landeskunde roč. 141, 2001, s. 183 – 224.
DARKÓ, Jenő. Byzantinisch-ungarische Beziehungen in der zweiten Hälfte des XIII. Jahrhunderts. Weimar: H. Böhlaus 1933, s. 8 – 26.
DÖLGER, Franz – WIRTH, Peter (eds.). Regesten der Kaiserurkunden des oströmischen Reiches von 565-1453. Teil 3: Regesten von 1204 – 1282. München: C. H. Beck 1977.
DÖLGER, Franz – WIRTH, Peter (eds.). Regesten der Kaiserurkunden des oströmischen Reiches, 2. Teil. Regesten von 1025–1204. München: C.H. Beck, 1995.
DVORNÍK, František. Manuel I. a Vladislav II., král český. In Weingart, Miloš – DOBIÁŠ, Josef – PAULOVÁ, Milada (eds.). Z dějin východní Evropy a Slovanstva : sborník věnovaný Jaroslavu Bidlovi profesoru Karlovy university k šedesátým narozeninám. Praha: A. Bečková, 1928, s. 58 – 70.
FARKAS, Zoltán. On the Betrothal of Bela- Alexius In Acta Antiqua Academiae Scientiarum Hungaricae, 2004, roč. 44, s. 365 – 373.
GANSHOF, François Louis. Was ist das Lehnswesen. Darmstadt: Wissenschaftliche Buchgemeinschaft, 1975.
GASTGEBER, Christian. Das Schreiben des Kaisers Isaakios II. Angelos an den Erzbischof von Esztergom. In Acta Antiqua Academiae Scientiarum Hungaricae, 2001, roč. 51 s. 163 – 186.
GLADYSZ, Mikolaj. The Forgotten Crusades. Poland and the Crusader Movement in the Twelfth and Thirteenth Centuries. Leiden/Boston: Brill 2012.
GRUMEL, Venace – Darrouzès, Jean (eds.). Les Regestes des Actes du Patriarcat de Constantinople I, Les actes des patriarches. Fasc. 3, Les Regestes de 1043 à 1206, Paris: Institut français d'études byzantines, 1989.
HALFTER, Peter. Das Königreich Armenien-Kilikien und der fünfte Kreuzzug (1217–1221) In Le muséon, 2013, roč. 126, s. 379 – 418.
HARDI, Đura. Jedan prilog poznavanju vizantijskog nasleđa na tlu Ovostranog Srema (Sirmie Citerioris). In Zbornik radova Vizantološkog instituta, 2017, roč. 54, s. 117 – 142.
HECHT, Winfried. Die byzantinische Aussenpolitik zur Zeit der letzten Komnenenkaiser (1180-1185 ). Neustadt: Schmidt, 1967.
HROCH, Miroslav – HROCHOVÁ, Věra. Křižáci ve Svaté zemi. Praha: Mladá fronta 1996.
HURBANIČ, Martin – HRNČIAROVÁ, Daniela. Zabudnutý epilóg 1. križiackej výpravy? Ťaženie Bohemunda z Antiochie proti byzantskému cisárovi Alexiovi I. Komnénovi v rokoch 1107/1108 I. In Vojenská história, 2021, roč. 25, č. 3, s. 7 – 28.
HURBANIČ, Martin – HRNČIAROVÁ, Daniela. Zabudnutý epilóg 1. križiackej výpravy? Ťaženie Bohemunda z Antiochie proti byzantskému cisárovi Alexiovi I. Komnénovi v rokoch 1107/1108 II. Priebeh a interpretácia. In Vojenská história, 2021, roč. 25, č. 4, s. 7 – 27.
JEFFREYS, Michael. Piroska and the Komnenian Dynasty In SÁGHY, Marianne – OUSTERHOUT, Robert G. (eds.). Piroska and the Pantokrator Dynastic Memory, Healing and Salvation in Komnenian Constantinople. New York – Budapest: CEU Press, 2019, s. 97 – 120.
KARTALIJA, Nebojša. The Perception of the Balkans in Western Travel Literature In STOJKOVSKI, Boris (ed.). Voyages and Travel Accounts in Historiography and Literature. Budapest, Novi Sad: Trivent, 2020, s. 141 – 145.
KOMATINA, Ivana. On the Attack of the Hungarian King Bela III on Serbia in Light of the Letter of Emperor Isaac II. In Acta Universiatatis. Series: Philosophy, Sociology, Psychology and History, 2018, roč. 17, č. 2, s. 105 – 110.
KOMATINA, Ivana – KOMATINA, Predrag. Vizantijski i ugarski Srem od X do XIII veka. In Zbornik radova Vizantološkog instituta, 2018, roč. 55, s. 141 – 164.
KOSZTOLNYIK, Zoltán. Hungary in the Thirteenth Century. New York: Columbia University Press, 1996.
KOTZABASSI, Sofia (ed.). The Pantokrator Monastery in Constantinople. Berlin: De Gruyter, 2013.
LAIOU, Angeliki. Constantinople and the Latins: The Foreign Policy of Andronicus II. Cambridge, MA: Harvard University Press, 1972.
LAURENT, Vitalien. Une lettre dogmatique de l’empereur Isaac l’Ange au primat de Hongrie. In Échos d’Orient, 1940, roč. 39, s. 59 – 77.
MAGDALINO, Paul. The Empire of Manuel I Komnenos, 1143-1180, Cambridge: Cambridge University Press 1993.
MADGEARU, Alexandru. The Asanids. The Political and Military History of the Second Bulgarian Empire (1185–1280). Leiden/Boston: Brill 2017.
MALAMUT, Élisabeth. Margaret-Marie de Hongrie, impératrice byzantine et reine latine de Salonique (1185–1223). In Byzantinoslavica, 2018, roč. 76, s. 213 – 229.
MAKK, Ferenc. Relations hungaro–byzantines à l’époque de Bela III. In Acta Historica Academiae Scientiarum Hungaricae, 1985, roč. 31, č. 1–2, s. 3 – 32.
MAKK, Ferenc. The Árpáds and the Comneni : Political Relations Between Hungary and Byzantium in the Twelfth Century. Budapest: Akadémiai Kiadó, 1989.
MELICHAR, Petra. Empresses of Late Byzantium: Foreign Brides, Mediators and Pious Women. Berlin: Peter Lang, 2019.
MORAVCSIK, Gyula. Pour une alliance byzantino-hongroise (seconde moitié du XIIe siècle). In Byzantion, 1933, roč. 8, s. 555 – 568.
OSTROGORSKY, Georg. Urum-Despotes. Die Anfänge der Despoteswürde in Byzanz. In Byzantinische Zeitschrift, 1951, roč. 44, ( = Festschrift für Franz Dölger), s. 449 – 455.
OUSTERHOUT, Robert. G. Piroska and the Pantokrator: Reassessing the Architectural Evidence. In SÁGHY, Marianne – OUSTERHOUT, G. Robert (eds.). Piroska and the Pantokrator Dynastic Memory, Healing and Salvation in Komnenian Constantinople. New York – Budapest: CEU Press, 2019, s. 225 – 259.
PREISER-KAPELLER. Johannes. Von Ostarrichi an den Bosporus. Ein Überblick zu den Beziehungen im Mittelalter, In Pro Oriente Jahrbuch, 2010. Vienna 2011, s. 66 – 77.
PRINZING, Günter. Die Bedeutung Bulgariens und Serbiens in den Jahren 1204-1219 im Zusammenhang mit der Entstehung und Entwicklung der byzantinischen Teilstaaten nach der Einnahme Konstantinopels infolge des des 4. Kreuzzuges. München: Institut für Byzantinistik und Neugriechische Philologie der Universität, 1972.
PRINZING, Günter. Das Papsttum und der orthodox geprägte Südosten Europas 1180– 1216. In HEHL, Ernst-Dieter – RINGEL, Ingrid – SEIBERT, Hubertus. (eds.). Das Papsttum in der Welt des 12. Jahrhunderts. Stuttgart: Jan Thorbecke 2002, s. 137 – 184.
PRINZING, Günter. 'The Esztergom Reliquary Revisited.' Wann, weshalb und wem hat Kaiser Isaak II. Angelos die Staurothek als Geschenk übersandt? In Asutay-Effenberger, Neslihan – DAIM, Falko (eds.). Philopation Spaziergang im kaiserlichen Garten: Beiträge zu Byzanz und seinen Nachbarn. Festschrift für Arne Effenberger zum 70. Geburtstag, Mainz: Verl. des Römisch-Germanischen Zentralmuseums, 2012, s. 247 – 256.
RHOBY, Andreas. Byzanz und 'Österreich' im 12./13. Jahrhundert: Mythos und Realität. In SPEER, Andreas – Steinkrüger, Philipp. (ed.). Knotenpunkt Byzanz: Wissensformen und kulturelle Wechselbeziehungen. Berlin: de Gruyter, 2012, s. 589 – 610.
RHOBY, Andreas. Wer war die ›zweite‹ Theodora von Österreich? In Hörandner, Wolfram et al. (eds.). Wiener Byzantinistik und Neogräzistik (= Byzantina et Neograeca Vindobonensia 24). Wien: Verlag der Österreichischen Akademie der Wissenschaften, 2004, s. 387 – 396.
RIANT, Paul. Le Martyre de Thiemon de Salzbourg" (28 septembre 1102). In Revue des questions historiques, 1906, roč. 39, s. 218 – 237.
RITTER, Max. Zwischen Glaube und Geld Zur Ökonomie des byzantinischen Pilgerwesens (4.-12. Jh.). Mainz: Verlag des Römisch-Germanischen Zentralmuseums, 2019.
SIMPSON, Alicia. Byzantium and Hungary in the late 12th century and on the eve of the Fourth Crusade: Personal ties and spheres of influence In CHRISSIS, Nikolaos – Kolia-Dermitzaki, Athina – Papageorgiou, Angeliki (eds.). Byzantium and the West. Perception and Reality (11th-15th c.). London: Routledge, 2019, s. 192 – 205.
SITÁR, Adam. Osudy zbehov z prvých križiackych výprav (1096 – 1108). Bratislava : Stimul 2019.
STEPHENSON, Paul. Manuel I Comnenus, the Hungarian crown and the and the 'feudal subjection' of Hungary, 1162-1167. In Byzantinoslavica, 1996, roč. 57, s. 33 – 59.
STEPHENSON, Paul. Byzantium's Balkan Frontier: A Political Study of the Northern Balkans, 900-1204. Cambridge: Cambridge University Press, 2000.
STIERNON, Daniel. Notes de titulature et de prosopographie byzantines: Théodora Comnène et Andronic Lapardas sébastes. In Revue des études byzantines (Mélanges Venance Grumel), 1966, roč. 24, s. 89 – 96.
ŠORM, Martin. Uherská tažení Vladislava II. očima Ioanna Kinnama a Vincencia. In Studia mediaevalia Bohemica, 2013, roč. 5. s. 7 – 30.
VAN DIETEN, Jan-Louis. Niketas Choniates: Erläuterungen zu den Reden und Briefen nebst einer Biographie. Berlin/New York: De Gruyter, 1971.
VAN TRICHT, Filip. The Latin Renovatio of Byzantium. The Empire of Constantinople (1204–1228). Leiden: Brill, 2011.
VUČETIĆ, Marko M. Zusammenkünfte byzantinischer Kaiser mit fremden Herrschern (395-1204). Vorbereitung, Gestaltung, Funktionen. I. Berlin: LIT, 2021.
