Epidémie a pandémie moru v strednej európe
Mor (lat. pestis, gr. loimós, hebr. deber) sa v širšom význame používal pre označenie rôznych foriem nákazlivých chorôb. V užšom význame označuje chorobu vyvolanú baktériou Yersinia pestis (nazývanou aj ako Yersinia pseudotuberculosis subspecies pestis), ktorú roku 1894 objavil a popísal vo Švajčiarsku narodený francúzsky lekár a bakteriológ Alexander Yersin. Postihnutým osobám sa začali objavovať zdureniny lymfatických uzlín v oblasti slabín a podpazušia. Podľa týchto zdurenín hovoríme o takzvanom bubonickom, respektíve žľazovom (hľuzovom) more. Okrem toho evidujeme aj ďalšie dva typy moru – pľúcny a septický.
Morová baktéria sa primárne vyskytuje u rôznych typov hlodavcov (najčastejšie potkanov) a na nich parazitujúcich blchách, ktoré následne prenášali nákazu na ľudí. Blchy, ktoré nasajú infikovanú krv hlodavcov, dostanú do tela i baktérie, ktoré sa v ich tráviacom trakte množia natoľko, až ho napokon úplne upchajú. V dôsledku tohto procesu hladujúca blcha nedokáže sať ďalšiu krv a pri najbližšej možnej príležitosti vyhľadáva nového hostiteľa. Po úplnom upchatí tráviaceho traktu navyše dochádza k tomu, že blcha vyvráti jeho obsah do krvi obete. Spolu s ním potom putujú do jej tela aj tisíce morových baktérií. Po zdurení uzliny začínajú hnisať a vytvárať vredy (bubóny), pričom v ťažších prípadoch dochádza k otrave krvi a následnej smrti v priebehu niekoľkých dní. Kategória
Justiniánsky mor
Prvou celoeurópskou písomnými prameňmi jednoznačne doloženou pandémiou bol takzvaný Justiniánsky (Justiniánov) mor, nazvaný podľa východorímskeho cisára Justiniána (527-565). Jeho prepuknutie mohlo súvisieť s klimatickými zmenami, ku ktorým došlo v polovici 30. rokov 6. storočia. Za ich pôvodcu sa považuje buď mohutná erupcia sopky, alebo náraz kométy či asteroidu. Vo vzduchu sa objavila akási hustá a suchá hmla, ktorá znížila intenzitu slnečného žiarenia. Krátkodobo sa značne ochladilo, čo spôsobilo na mnohých miestach pokles úrody a hlad. Tieto klimatické zmeny okrem iného mohli spôsobiť migráciu morom nakazených hlodavcov zo strednej Afriky. Spoločne s nimi putovali aj blchy, ktoré s krvou nasali a prenášali morovú baktériu. Pozdĺž východného afrického pobrežia sa tieto hlodavce dostali v polovici júla roku 541 po Kr. na lodiach do egyptského mesta Pelusion vo východnej časti nílskej delty. Odtiaľ sa nákaza začala rýchlo šíriť po celej Východorímskej ríši i za jej hranicami – pozdĺž Stredozemného mora. Do roku 544 po Kr. tiež zasiahla oblasti blízkeho Východu i západnej Európy. Od druhej polovice 6. storočia sa v oblasti najmä východného Stredomoria a Blízkeho východu stal mor endemickým. Do polovice 8. storočia sa vyskytlo okolo osemnásť pramenne doložených väčších či menších epidémií, hoci pravdepodobne nie všetky vyvolala morová baktéria.
Oblasť strednej Európy nebola zrejme vážne zasiahnutá Justiniánskym morom i ďalšími vlnami do pol. 8. storočia. Písomné pramene sa o existencii tejto nákazy síce nezmieňujú, na druhej strane sa DNA morovej baktérie našla v kostrových pozostatkoch z oblasti dnešného Bavorska (v lokalitách Aschheim, Altenerding, Dittenheim, Petting, Unterthürheim a Waging).
Čierna smrť (morová pandémia v rokoch 1348-1351)
Druhou veľkou celoeurópskou morovou pandémiou bola takzvaná Čierna smrť (1348-49). Predchádzala jej takzvaná malá doba ľadová, v dôsledku ktorej sa na počiatku 14. storočia citeľne ochladilo. Studené a vlhké letá (najmä v rokoch 1315-1322) spôsobili v Európe neúrodu a vyvolali hlad a následné oslabenie tamojšej populácie. K rozšíreniu morovej nákazy došlo pravdepodobne v strednej Ázii, bezpečne ju možno doložiť od roku 1347 v oblasti severného okraja Kaspického mora, Azovského mora a nakoniec severného pobrežia Čierneho mora. Na jar roku 1347 prepukol mor v tábore mongolského chána Džanibega, ktorý v tom čase obliehal janovské mesto Kaffa (dn. Feodosija na Krymskom polostrove). Do samotného mesta sa nákaza dostala prostredníctvom mŕtvych Mongolov, ktorých telá vystreľovali ich spolubojovníci cez hradby pomocou katapultov. V lete roku 1347 sa mor rozšíril na južné pobrežie Čierneho mora až do Konštantínopola. Prostredníctvom janovských námorníkov následne do Itálie. V priebehu rokov 1348 – 1351 postihla predovšetkým oblasti západnej Európy (Itália, Francúzsko, Anglicko, Rímsko-nemecké cisárstvo a ďalšie štáty).
Čierna smrť a stredná Európa
Veľká morová pandémia z rokov 1347-1351 zasiahla strednú Európu len okrajovo. Dôvody mohli spočívať v menšej hustote osídlenia (hoci obdobie 14. storočia znamenalo z pohľadu stredoeurópskych monarchií ekonomickú a demografickú konjunktúru). Vypuknutie moru v Neapoli na jar roku 1348 prinútilo uhorského kráľa Ľudovíta I. z Anjou prerušiť svoje italské ťaženie. Roku 1349 sa mor rozšíril aj v Uhorsku. V septembri mu podľahla Ľudovítova mladá manželka, dcéra českého kráľa Karola IV. Aj samotný Ľudovít takisto na mor ochorel avšak na rozdiel od svojej manželky nákazu prežil. České kráľovstvo rovnako tak epidémia vážne nezasiahla, postihla však Moravu a najmä jej centrum Brno, ktoré zostalo prakticky vyľudnené. Rovnako tak nebolo vo väčšej miere zasiahnuté ani Poľsko. Najviac boli postihnuté oblasti dnešného Rakúska, v ktorých mor dosiahol svoj vrchol roku 1349. Vážnejší dopad morovej epidémie v strednej Európe spôsobili jej opakované vlny: v Uhorsku (1360 a 1380), v Čechách (1356-1363 a 1380-1381).
Rozšírenie morovej nákazy malo okrem ekonomických a demografických faktorov dopad aj na mentalitu a správanie vtedajšej populácie. Z oblasti rakúskych krajín sa roku 1348 rozšírilo do Poľska, Čiech, Uhorska ale aj západoeurópskych krajín a roku 1348 kajúcne hnutie flagelantov, ktorí sa po prvýkrát objavujú už v druhej polovici 13. storočia v Itálii. Ich procesie, náboženské piesne a očakávania konca sveta prispievali nepriamo k vzrastu protižidovských nálad a pogromov, ktoré sa do strednej Európy šírili najmä z oblasti nemeckých krajín. Prenasledovanie Židov v strednej Európe však bolo len ojedinelé. V Uhorsku boli oficiálne vyhnaní kráľom Ľudovítom z Anjou roku 1360, avšak toto nariadenie platilo len do roku 1364. Vyhnaní Židia z oblastí dn. Nemecka sa usadili najmä v Poľsku v dôsledku ústretovej politiky poľského kráľa Kazimíra (privilégium z roku 1344).
V 15. storočí sa mor vyskytoval v oblasti strednej Európy vo viacerých miestach, epidémie mali však skôr povahu lokálnu. V Uhorsku sa nákaza šírila najmä z oblasti Balkánu v dôsledku protiosmanských vojen. V Čechách sa mor vyskytoval v rokoch 1403-1406, 1414 – 1415 (ktorý zrejme prispel k zradikalizovaniu prívržencov Jána Husa). Vo väčšej miere potom najmä v roku 1439, v menšej v rokoch 1445, 1451, 1463 – 1464, 1473, 1482 – 1483.
Morové epidémie v ranom novoveku
V období šestnásteho storočia sa lokálne výskyty moru vyskytovali v oblasti celej strednej Európy. V Čechách v rokoch 1521, 1530-1531, 1542, 1554, 1562, 1568, 1570-1572, 1583-1586. Rozsiahlejšie epidémie prepukli najmä v rokoch 1581-1582 a 1597-1599. Podobné zväčša regionálne výskyty moru zaznamenali aj v Uhorsku v rokoch 1526, 1541-1542, 1551, 1554, 1558-1563, 1571–1572, 1585-1586 a 1595. Roku 1510 kvôli strachu z tejto nákazy opustil vtedajší uhorský kráľ Vladislav II. Jagelovský Budín a uchýlil sa najskôr do Bratislavy a potom na Moravu.
Intenzita a častý výskyt moru v strednej Európe kulminovali v 17. storočí. V oblasti dn. Rakúska, Čiech a Uhorska prispeli k rozšíreniu epidémie časté presuny vojsk počas tridsaťročnej vojny, protihabsburských stavovských povstaní, či vojen s osmanskými Turkami. V Uhorsku sa mor objavil v rokoch 1600-1602 najskôr na území dnešného Slovenska a Sedmohradska neskôr v rokoch 1603-1604 v celom Uhorsku. Ďalšie správy pochádzajú z rokov 1621-1622, 1628 (Sedmohradsko juhozápadné Uhorsko) 1632-1634 (horné Uhorsko, Sedmohradsko), 1644-1645, 1653, 1654-55, 1660-1662 (Sedmohradsko, severovýchodné Uhorsko), 1676-1681 (horné Uhorsko) a 1690-1692. Popri more sa v tomto období začali vyskytovať aj ďalšie nákazlivé choroby predovšetkým týfus brušný a škvrnitý.
Podobnú intenzitu vykazujú aj české krajiny, v ktorých sa mor objavoval najčastejšie počas 30-ročnej vojny (1624-1626, 1631-1635, 1639-1640, 1648-1649). Obzvlášť veľká morová rana postihla strednú Európu (dn. Rakúsko, Čechy, Uhorsko) v rokoch 1679-1681. Roku 1679 dokonca z Viedne ušiel pre nákazou habsburský panovník Leopold II., ktorý našiel útočisko najskôr v Prahe a potom vo východných Čechách. V oblastiach dn. Poľska zasahovala nákaza predovšetkým urbánne rozvinuté kraje dn. Sliezska a pobrežia Baltského mora.
Morová pandémia opätovne v strednej Európe vyskytla vo väčšej miere na začiatku 18. storočia. V oblasti dn. Poľska trvala medzi rokmi 1704-1712. V oblasti horného Uhorska (dn. Slovenska) sa výrazne prejavila v rokoch 1709-1710, najmä vo väčších mestách ako Bratislava, Prešov, či Košice. Do Čiech a Moravy sa epidémia dostala z Uhorska v rokoch 1713-1715, pričom z veľkých miest postihla najmä Prahu a Olomouc. V rakúskych krajinách postihla najmä Viedeň (1712-1714).
K lokálnym výskytom nákazy v strednej Európe dochádzalo až do konca 18. storočia. K oslabeniu a vymiznutiu epidémie prispelo viacero faktorov. K takým patrila snaha panovníkov vydávať súbory protimorových opatrení. Už v roku 1521 vydal habsburský panovník Ferdinand I. patent na ochranu proti moru (Constitutiones contra pestem) pre oblasť Štajerska. V roku 1562 potom nasledoval rozsiahly spis Ordo pestis, ktorý obsahoval rôzne preventívne nariadenia pre prípad rozšírenia sa moru, ktoré sa týkali napr. pohybu a zhromažďovania obyvateľstva, čistoty mesta, či úlohy špitálov. Pre oblasť Uhorska mal najväčší význam protimorový poriadok ostrihomského arcibiskupa Leopolda Kollonicsa z roku 1692.
Vzhľadom k tomu, že v 18. storočí sa epidémia šírila najmä z Osmanskej ríše, bol v priestore habsburskej vojenskej hranice zriadený sanitárny kordón s karanténnymi stanicami. Za vlády Jozefa II. sa namiesto karantény kládol väčší dôraz na kontrolu prichádzajúcich osôb, ktoré po vstupe do krajiny museli vykonať dôkladnú hygienickú očistu vrátane výmeny odevu. Charakteristickým znakom prekonania morovej epidémie v stredoeurópskom priestore bola výstavba samostatne stojacích morových stĺpov zväčša na námestiach zasiahnutých miest. Silná náboženská kresťanská tematika výzdoby stĺpov (mariánska, sväto-trojičná) mala na jednej strane vyjadrovať oslavu viery a cirkvi, na druhej strane vďačnosť a ochranu pred ďalšou epidemickou pohromou. Tento znak je zaujímavým ukážkovým príkladom vtedajšej nábožensky motivovanej mentality chápania príčiny vzniku a zániku morovej epidémie ako zásahu „vyššej moci“. Najväčšie a najznámejšie zachované morové stĺpy sú vztýčené vo Viedni, Prahe, Olomouci, Košiciach, Banskej Štiavnici.
Morové pandémie i lokálne epidémie mali takisto vplyv na demografiu Európy. Z pohľadu úbytku obyvateľov v období veľkej morovej epidémie z rokov 1347-1351 sa odhady pohybujú od 25 až do 60 percent, samozrejme v závislosti od konkrétnych geografických oblastí. Prevažná väčšina obetí však pochádzala zo západnej a severnej časti Európy. V Uhorsku sa celkové straty počas tohto obdobia odhadujú na zhruba 10 percent z celkového odhadovaného počtu okolo 2 miliónov osôb. Čechy zaznamenali výraznejší úbytok obyvateľstva najmä v 15. storočí. K prepadu populácie prispeli okrem častého výskytu moru aj hladomory a husitské vojny. V období 16. až do začiatku 18. storočia sa mor stal jedným zo sprievodných znakov úbytku stredoeurópskej populácie spoločne s inými faktormi, ako boli časté vojenské konflikty a s nimi spojené plienenie miest a dedín a následné hladomory.
prof. Mgr. Martin Hurbanič, PhD.
Bibliografia
ARJAVA, Antti. The Mystery Cloud of 536 CE in the Mediterranean Sources. Dumbarton Oaks Papers, 2005, roč. 59, s. 73 – 94.
Benedictow, Ole. Black Death 1346-1353: The Complete History. Woodbridge: The Boydell Press, 2004.
BERGDOLT, Klaus. Černá smrt v Evropě: Velký mor a konec středověku. Praha: Vyšehrad, 2008.
Bertényi, Iván. Nagy Lajos király. Budapest: Kossuth Könyvkiadó 1989.
BOGADE, Marco. Marian Columns in Central Europe as Media of Post-Tridentine Policy of Recatholisation. In Ikon 2017, roč. 10, s. 329 – 336
BOKESOVÁ-UHEROVÁ, Mária. Dejiny zdravotníctva na Slovensku. Martin: Osveta, 1973.
COHN, Samuel. K. Jr. The Black Death and the Burning of the Jews. In Past and Present 207, 196, s. 3 – 36.
DZIAKOVÁ, Jana. Morové stĺpy ako kultúrne dedičstvo v mestách Košice a Prešov. In Економіко-правова парадигма розвитку сучасного суспільства 2019, roč. 4, s. 23 – 33.
DZIAKOVÁ, Jana. Ostrihomský arcibiskup Leopold Kollonics a jeho protimorový poriadok z roku 1692. In Cirkev a náboženstvo v Uhorsku v ranom novoveku. Prešov: Vydavateľstvo Prešovskej univerzity, 2020, s. 274 – 290.
ECKERT. Edward A. The structure of Plagues and Pestilences in Early Modern Europe. Central Europe 1560–1640. Basel and London: Karger, 1996.
ERKENS, Franz Reiner. Busse in Zeiten des schwarzen Todes: Die Züge der Geissler. In Zeitschrift für historische Forschung, 1999, roč. 26, s. 496 – 497.
FAGAN, Brian. Malá doba ledová. Jak klima formovalo dějiny v letech 1300-1850. Praha: Academia 2007.
FICHTNER, Christoph. Der „Schwarze Tod“ und seine Auswirkungen in Ostmitteleuropa. In Zeitschrift für Siebenbürgische Landeskunde 2015, roč. 38, s. 10 – 30.
FRANDSEN, Karl-Erik. Last Plague in the Baltic Region, 1709-1713. Copenhagen: Museum Tusculanum Press, 2010.
FRIMMOVÁ, Eva. Morová epidémia v Bratislave v roku 1577. In Pohromy, katastrofy a nešťastia v dejinách našich miest. Bratislava: Vydavateľstvo Igor-Iliť, 2019, s. 291 – 306.
GOGOLA, Matej. Infekčná pandémia moru v 6. storočí v Byzancii. Prvá vlna tzv. Justiniánskeho moru (541 - 544) v prameňoch Prokopia z Kaisareie a Evagria Scholastika. In Historické štúdie [FFUK] k životnému jubileu Pavla Valachoviča. Bratislava: Katedra všeobecných dejín, 2016, s. 61 – 88.
HORDEN, Peregrine. Mediterranean Plague in the Age of Justinian. In M. Maas (ed.). The Cambridge Companion to the Age of Justinian. Cambridge: Cambridge University Press, 2005, s. 134 – 160.
KIECKHEFER, Richard. Radical Tendencies in the Flagellant Movement. In Journal of Medieval and Renaissance Studies, 1974, roč. 4, s. 157 – 176.
KÓNYA, Peter. Posledná morová epidémia v hornouhorských slobodných kráľovských mestách. In Pohromy, katastrofy a nešťastia v dejinách našich miest. Bratislava: Vydavateľstvo Igor-Iliť, 2019, s. 307 – 318.
KRAUSE, Johannes – KELLER, Marcel et al. Ancient Yersinia pestis Genomes from across Western Europe Reveal Early Diversification during the First Pandemic (541–750). In Proceedings of the National Academy of Sciences 2019, roč. 116, s. 12363 – 12372.
MAUR, Eduard. Obyvatelstvo českých zemí ve středověku. In FIALOVÁ, Ludmila et al. Dějiny obyvatelstva českých zemí. Praha: Mladá fronta, 1998, s. 35 – 74.
MAUR, Eduard. Obyvatelstvo českých zemí v raném novověku. In FIALOVÁ, Ludmila et al. Dějiny obyvatelstva českých zemí. Praha: Mladá fronta, 1998, s. 75 – 131.
MEIER, Mischa. The 'Justinianic Plague': An “Inconsequential Pandemic”? A Reply. In Medizinhistorisches Journal 55 2020, s. 172 – 199.
Mordechai, Lee – Eisenberg, Merle. Rejecting Catastrophe: the case of the Justinianic Plague. In Past and Present 2019, roč. 244, s. 3 – 50
PATAI, Raphael. The Jews in Hungary: History, Culture, Psychology. Detroit: Wayne State University Press, 1996.
PROKOPIOS. Bella. ed. J. Haury – G. Wirth. Procopii Caesariensis, Opera omnia. I. a II. Leipzig. 1962–1963.
ROTHENBERG, Gunter. The Austrian Sanitary Cordon and the Control of the Bubonic Plague: 1710–1871. In Journal of the History of Medicine and Allied Sciences, 1973, 28, s. 15 – 23.
RUTKOWSKI, Piotr. Czarna Śmierć w Polsce w połowie XIV wieku. In Studia i Materiały z dziejów Nauki Polskiej, seria B, 1975, z. 26, s. 3 – 31.
Schultheiss, Emil – Tardy, Louis. Short History of Epidemics in Hungary until the Great Cholera Epidemic of 1831. In Centaurus 1966, roč. 11, s. 279 – 301.
Stathakopoulos, Dionysios Ch. Famine and Pestilence in the late Roman and Early Byzantine Empire. A Systematic Survey of Subsistence Crises and Epidemics. (Birmingham Byzantine and Ottoman Monographs vol. 9), Aldershot: Ashgate, 2004.
Velimirovic Boris – Velimirovic, Helga. Plague in Vienna. In Reviews of Infectious Diseases, 1989, roč. 11, s. 808 - 826.
WHEELIS, Mark. Biological Warfare at the 1346 Siege of Kaffa. In Emerging Infectious Diseases 2002, roč. 8, s. 971 – 975.
WONDRÁK, Eduard. Historie moru v českých zemích. Praha: Triton 1999.
