Koncept migrácie a rímska historiografia

Koncept migrácie sa v rímskom kultúrnom milleu objavil s transferom gréckej vedy, mýtov a ich vzorcov. Vo formulácii počiatku rímskych dejín vďaka svojej atraktivite a v rámci konkrétnych politických okolností prevážila migračná koncepcia pôvodu Rimanov. Existujúca predstava o autochtónnom pôvode, ktorá bola súčasťou rovnakej množiny mýtov ako rozprávanie o Romulovi a Rémovi, bola zatlačená do úzadia. V chronológii najstarších dejín Ríma bol príbeh o dvojčatách vychovaných vlčicou umiestnený až „za“ príchod Trójanov. V historicko-mýtickej časovej rovine sa príbeh o zakladateľovi mesta Rím odohral až po príchode Aenea a jeho trójskej družiny do Itálie. Primárnym faktorom, ktorý ovplyvnil prijatie konštrukcie migračného pôvodu Rimanov, bolo ovládnutie moci v republike a transformácia štátu Octavianom Augustom. Už storočia pred vytvorením principátu boli po celom Stredomorí rozšírené príbehy o zakladaní miest hrdinami trójskej vojny či celkovo o gréckom a trójskom pôvode komunít. Viaceré z vplyvných rímskych klanov či „veľkorodín“ (gentes) odvíjali svoje dejiny od trójskeho hrdinu Aenea či bájnych členov jeho družiny. Z týchto však jednoznačne vyčnieva gens Iulia, ktorého najznámejším príslušníkom bol Gaius Iulius Caesar. Práve adoptívny syn Caesara – prvý rímsky cisár Octavian – „rodinnú históriu“ svojho otca nielen adoptoval, ale spravil z nej východiskový bod oficiálnych dejín Ríma a populi Romani v rámci širokej formulácie imperiálnej ideológie. Migračný – trójsky – pôvod Rimanov bol za jeho vlády zvečnený v texte Eneidy a kánonizovaný v monumentálnom diele rímskeho historika Tita Livia. Zakomponovanie motívu migrácie do formulácie počiatku rímskych dejín a pôvodu Rimanov poskytlo konceptu výrazné opodstatnenie a atraktivitu. Rímska historiografia potvrdila jeho úlohu ako „rozumového obrazu“ pri interpretovaní fundamentálnych skutočností (pôvod spoločenstva) a historických udalostí (počiatok štátu). Iným prejavom vplyvu konceptu bolo, že pri opisoch migrácií, ktoré považujeme za historické, boli niektoré ich črty a prejavy upravené alebo zveličené, a to podľa vzorcov antickej historiografie (výmena obyvateľstva, násilie, kauzalita pohybov, úloha herosov). Prejavilo sa to v rímskych opisoch „barbarských“ migrácií a predovšetkým vo vlastných rozprávaniach gentes včasného stredoveku. Pohyb a mobilita boli akoby charakteristickými črtami „barbarov“, ktoré súviseli s ich „vrodenou nestabilitou“. Príčiny migrácií kmeňov boli v rímskej spisbe rovnaké a zodpovedali predstavám o živote v barbaricum: populačný rast (neúmerný zdrojom daného územia), klimatické podmienky (klíma „severu“), túžba „barbarov“ po zlate a ich typická bojovnosť. Príkladom opačnej reflexie „barbarského fenoménu“ migrácie sú dvaja autori, ktorí sú v zásade prekurzormi rímskej historickej etnografie – Caesar a Tacitus. Ani jeden z nich nespájal pôvod germánskych skupín, respektíve Galov, s migráciami, ani neuvádzal, že by spoločenstvá také mýty alebo pamäť pestovali. Vo svojich opisoch, okrem malých výnimiek, zachytávajú presuny kmeňov len minimálne. Paradoxne, práve Germáni boli hlavnými predstaviteľmi takzvaného veľkého sťahovania národov.