Koncept socialistického štátu a jeho podoby v strednej Európe
Koncept štátu, jeho podoby a fungovanie zohrávali v teórii marxizmu-leninizmu dôležitú úlohu. Svoje predstavy, ako budú vyzerať štáty po definitívnom víťazstve komunizmu, predstavili marxistickí teoretici aj vrcholní predstavitelia komunistického hnutia. Okrem Marxa a Engelsa sa zásadným spôsobom k tejto téme vyjadrili Lenin, Stalin, ale aj Chruščov a Brežnev.
Teórie socialistického štátu vedecky rozpracovávali spoločenskí vedci nielen v socialistických diktatúrach. Tak ako v mnohých ďalších prípadoch, aj v pri štátoprávnych koncepciách bolo nevyhnutné pôvodné marxistické východiská postupne reinterpretovať a prispôsobovať, aby sa nedostávali do priameho kontrastu s realitou. Socialistické štáty sa počas 40 rokov existencie východného bloku menili a vyvíjali. Medzi ich fungovaním počas stalinizmu na začiatku 50. rokov a obdobím reálneho socializmu v 80. rokoch sú zásadné rozdiely, ktoré sa nevyhnutne prejavovali aj v spôsobe, akým sa o socialistickej štátnosti vyjadrovali vedci a politici. V komunistických režimoch sa tiež prejavovali rôzne historicky podmienené vývojové špecifiká, ktoré neboli vždy v súlade so základnými tézami marxizmu-leninizmu.
Marxistické teórie štátu
Podľa Karla Marxa štát vznikol spolu s triednou spoločnosťou ako nástroj útlaku. Predstavuje politickú organizáciu hospodársky vládnucej triedy, ktorej cieľom je ochraňovať aktuálny poriadok a potláčať odpor konkurenčných tried. V marxistickom chápaní je v kapitalistickom zriadení štát vždy nástrojom nadvlády buržoázie nad proletariátom, bez ohľadu od formy vlády. Inými slovami, aj liberálna demokracia v systéme kapitalistického vykorisťovania funguje len pre bohatých, pretože chudobní majú obmedzené možnosti zúčastňovať sa politického života. Vykorisťovatelia vo svoj prospech využívajú armádu, políciu, väzenie a ďalšie donucovacie prostriedky. Podľa Marxových nástupcov sa kapitalistické imperialistické štáty 20. storočia snažili potlačiť národnooslobodzovacie hnutia, boj más za mier, demokraciu a socializmus.
Karl Marx a Friedrich Engels tvrdili, že štát obdobia komunizmu sa bude správať úplne inak. Základnou podmienkou zmeny bolo ovládnutie štátu robotníckou triedou. Nasledovať malo odstránenie buržoáznej utlačovateľskej mašinérie a nastolenie revolučnej diktatúry proletariátu, ktorá nasmeruje vývoj k socialistickej spoločnosti. Podľa „klasikov“ bola diktatúra len prechodným obdobím. Mala zlomiť odpor a silu buržoázie a nastoliť skutočnú „demokraciu pre všetkých“. Ako zdôraznil Lenin, proletárska diktatúra sa od tých ostatných líšila v jednom základnom aspekte. Bola totiž nástrojom útlaku väčšiny, teda pracujúcich tried, nad menšinou bývalých vykorisťovateľov. Kľúčová myšlienka Marxa a Engelsa spočívala v tvrdení, že proletariát potrebuje štát len dočasne, aby sa zbavil svojich vykorisťovateľov. Následne sa stane zbytočným a bude postupne „odumierať“. Odumieranie malo mať podobu postupného odchádzania štátu z rôznych sfér spoločenského a politického života. Štátne zásahy sa v budúcnosti mali týkať už len technických, depolitizovaných záležitostí materiálneho zabezpečenia spoločnosti.
Rovnako mala odumierať aj demokratická vláda. Z marxistického hľadiska je aj najdokonalejšia demokracia formou útlaku, pretože sa menšina musí podvoliť väčšine. V komunistickej spoločnosti však „oslobodení občania“ budú mať takmer identické ciele a záujmy. Voľby nebudú potrebné, ľudia budú dodržiavať pravidlá bez donútenia a podriadenia sa požiadavkám štátneho aparátu.
Lenin presadil tézu, že revolučný prechod k socializmu a fungovanie diktatúry proletariátu sú nevyhnutne spojené s vedúcou úlohou komunistickej strany boľševického typu. Na rozdiel od Marxa bol presvedčený, že proletariát sám od seba buržoázny štát nedokáže ovládnuť. Potrebuje na to stranu nového typu – striktne centralizovanú, hierarchickú a extrémne disciplinovanú skupinu profesionálnych revolucionárov, ktorí v proletariáte prebudia triedne povedomie. Toto tvrdenie sa stalo základom doktríny marxizmu-leninizmu a definovalo fungovanie všetkých socialistických diktatúr sovietskeho typu. Nevyhnutnosť vedúcej úlohy komunistickej strany vyplývala z nasledujúcich tvrdení:
1.) Robotnícka trieda nemôže bez strany realizovať svoje vedúce postavenie. 2.) Hoci revolučná premena spoločnosti je v záujme väčšiny, niektorí jej členovia si to neuvedomujú. 3.) Pri presadzovaní objektívnych záujmov robotníckej triedy treba prekonávať dočasné skupinové a regionálne záujmy. 4.) Bez strany by robotnícka trieda nemohla vykonávať kontrolu činnosti socialistického štátu.
Vedúca úloha komunistickej strany bola priamym vyjadrením hegemónie robotníckej triedy v štáte. Ohrozenie tohto postavenia bolo vnímané ako ustupovanie od socialistického charakteru štátu. Oficiálnym vyjadrením tejto premisy sa na prelome 60. a 70. rokov stala tzv. Brežnevova doktrína limitovanej suverenity. Predstaviteľom komunistických režimov dávala v mene proletárskeho internacionalizmu právo vojenskej intervencie do iných socialistických štátov, ak tam bola ohrozená vláda komunistickej strany. Doktrína v skutočnosti len oficiálne legalizovala existujúci stav – Sovietsky zväz (ZSSR) si vyhradzoval právo zásahu vo vazalských štátoch, v ktorých vznikla hrozba odklonu od diktatúry sovietskeho typu.
Odumieranie štátu sa stalo kľúčovou súčasťou marxistickej koncepcie oslobodenia človeka od všetkých foriem útlaku. V podstate hneď po vzniku Sovietskeho zväzu sa tento koncept stal jedným z najkontroverznejších a najproblematickejších v celom učení marxizmu-leninizmu. Ako sa ukázalo v ZSSR a aj v povojnových socialistických diktatúrach, prechodné obdobie proletárskej diktatúry sa nekončilo a socialistické štáty neodumierali. Naopak, počas stalinizmu posilňovali svoje právomoci vo všetkých sférach v miere, ktorá bola nemysliteľná v „buržoáznych štátoch“, či už demokratických, alebo diktátorských.
Tieto rozpory bolo nutné vysvetliť. Stalin našiel príčiny v aktuálnej medzinárodnej situácii. Sovietsky zväz sa podľa neho nachádzal v stave obkľúčenia nepriateľskými kapitalistickými štátmi. Po vzniku ďalších vazalských komunistických režimov vztiahol Stalin toto tvrdenie na celý východný blok. V stave trvalého ohrozenia však nebolo možné zmierňovať diktatúru proletariátu. Naopak, proletariát sa mal ešte viac zomknúť a postupovať ešte nemilosrdnejšie, aby sa zbavil všetkých vnútorných nepriateľov a zvyškov nepriateľských tried. Podľa Stalina triedny boj bolo nutné zintenzívňovať spolu s rastom úspechov socializmu. Vymiznutie vykorisťovateľských tried nemalo viesť k zmierňovaniu triedneho boja, ale paradoxne k jeho zosilneniu. Výsledkom boli dobre známe masové čistky, procesy, likvidácia celých skupín obyvateľstva a obrovský nárast represívneho aparátu štátu. Zmena mala nastať po víťazstve komunizmu na celom svete. Až po definitívnom zmiznutí kapitalistickej hrozby strácala diktatúra proletariátu svoje opodstatnenie.
Dôležitou súčasťou destalinizácie bolo odmietnutie téz o zostrovaní triedneho boja. Za chybnú bola vyhlásená aj Stalinova koncepcia o posilňovaní diktatúry proletariátu v procese budovania socializmu. Počas éry Nikitu Chrusčova sa v rámci diskusií o skorom nastolení komunistickej spoločnosti znova objavili témy ukončenia diktatúry proletariátu a začiatku procesu odumierania štátu. Plán transformácie socialistickej štátnosti na komunistickú spoločenskú samosprávu, ktorú Chruščov vyhlásil na 21. zjazde Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (KSSZ), sa však nikdy nedočkal praktického rozpracovania.
Zjazd KSSZ v roku 1961 už deklaroval, že na odumieranie štátu nestačia len vnútorné podmienky, teda vybudovanie vyspelej komunistickej spoločnosti. Rovnako dôležité sú aj vonkajšie aspekty – víťazstvo a upevnenie socializmu na medzinárodnej scéne. Inými slovami, pokiaľ bude existovať kapitalistický svet, socialistické štáty nemôžu odumierať. Nebudú už však mať podobu diktatúry proletariátu, ktorá splnila svoje poslanie, ale zmenia sa na „všeľudový štát“, ktorého donucovacie funkcie sa postupne zužujú. Nová fáza socialistickej štátnosti predpokladala „prehlbovanie demokracie, socialistickej samosprávy ľudu a jeho širšie zapojenie do riadenia výroby, ako aj štátnych a spoločenských záležitostí“.
Teoretici socialistického štátu zdôrazňovali, že aj vo všeľudovom štáte ostáva zachovaná vedúca úloha robotníckej triedy, pretože je zárukou ďalšieho vývoja smerom ku komunistickým spoločenským vzťahom. V podmienkach všeľudového štátu sa úloha strany ešte zvýraznila. Práve jej vedúce postavenie malo zabezpečiť demokratizáciu poststalinistického štátu. Len všemocná strana totiž dokáže prekonať nadmernú byrokratizáciu a zároveň zabezpečiť rozširovanie účasti občanov na správe štátu. Výsledkom mala byť zastupiteľská demokracia usmerňovaná a zjednocovaná vedúcou politickou silou komunistickej strany. Zmena rozmýšľania o povahe socialistického štátu v 60. a 70. rokoch sa prejavovala aj v dôraze na rešpektovanie „socialistickej zákonnosti“. V praxi to znamenalo záväzok zo strany štátu zbaviť sa stalinistickej nepredvídateľnosti a svojvôle v politike a spoločenskom živote.
Dôležitou charakteristikou socialistických štátov bol fakt, že základné práva boli vždy spojené s povinnosťami jednotlivca voči spoločnosti. „Socialistické občianstvo znamenalo príslušnosť k pracujúcej triede, čo prinášalo nevyhnutnú prioritizáciu sociálnych práv.“ V 60. rokoch sa však už objavovali tvrdenia, že garantovanie ekonomických a sociálnych práv nevyvažuje slabé dodržiavanie politických práv a záruk. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že pokiaľ Lenin vnímal štát, vrátane toho boľševického, ako „nástroj na systematické používanie násilia s cieľom podmanenia si obyvateľstva“, sovietski experti na konci 70. rokov vnímali štát ako „podmienku ľudského spolunažívania, špecifickú dohodu medzi vládcami a ovládanými a integrovaný celok“, bez otvorenej zmienky o násilí.
Zo spätného pohľadu je jasné, že zásadné štrukturálne rozdiely medzi „diktatúrou proletariátu“ a „všeľudovým štátom“ neexistovali. V oboch prípadoch išlo o diktátorský režim. Ničím nekontrolovanú moc v rukách držalo buď úzke stranícke vedenie, alebo jednotlivec na čele komunistickej strany. Ako zdôrazňuje Katherine Verdery, aj keď komunistické režimy pri zabezpečovaní poslušnosti obyvateľstva využívali rôzne stratégie, na prvom mieste bol vždy nátlak a donútenie.
Komunistické režimy vždy disponovali rozsiahlym represívnym aparátom. Miera a spôsob jeho využitia sa líšila v čase a priestore, bol však kľúčový pre udržanie stability. Rovnakou mierou sa socialistické štáty opierali o rozsiahly, neustále rastúci byrokratický a stranícky aparát. Už v roku 1957 Milovan Djilas napísal vo svojej notoricky známej knihe, že táto skupina ľudí tvorila novú vládnucu triedu, ktorá disponovala znárodneným majetkom. Optimizmus Chruščovovej éry, sľubujúci demokratizáciu a postupnú redukciu byrokratického aparátu vo všeľudovom štáte, sa nikdy nenaplnil. Naopak, tzv. reálny socializmus Brežnevovského obdobia predstavoval konzervatívnu reakciu, ktorá zabetónovala socialistický štát v podobe prebyrokratizovaného diktátorského režimu nepriateľského k akýmkoľvek zásadnejším zmenám. Z hľadiska jeho ďalšieho prežitia to bolo prezieravé riešenie. Opätovná snaha o demokratizáciu, ktorú spustil Michail Gorbačov v druhej polovici 80. rokov, totiž veľkou mierou prispela k pádu komunizmu v strednej a vo východnej Európe.
Realita socialistického štátu
Zo všetkých socialistických diktatúr len v Československu komunistická strana vyhrala v (kvázi)slobodných voľbách. V Juhoslávii sa komunisti dostali k moci, pretože ovládali jedinú relevantnú vojenskú silu, ktorá navyše vytlačila nemecká vojská z krajiny. Vo všetkých ostatných štátoch sovietskej zóny vplyvu komunisti boli marginálnou stranou, ktorá sa bez zahraničnej intervencie nemala nádej dostať k moci. Dokonca ani v Československu nezískala KSČ na základe volebných výsledkov nárok na samostatné vládnutie.
Fakt, že v krajinách východného bloku bola stabilita komunistických režimov závislá od sovietskej podpory a nie od lojality vlastného obyvateľstva, mal výrazný vplyv na fungovanie socialistických štátov. Špičky jednotlivých komunistických strán si uvedomovali, že ich postavenie závisí primárne od súhlasu moskovského centra. Vedeli, že v Kremli požadujú udržiavanie stability v prísne daných rámcoch socialistickej diktatúry. Výnimkou bola Juhoslávia, kde Josip Broz Tito ovládol štát bez (výraznejšej) sovietskej pomoci, pričom jeho vládu uznávali aj západné mocnosti. Nebol odkázaný na podporu Moskvy a nemal žiadny dôvod akceptovať vazalské postavenie. To viedlo k rýchlej roztržke so Stalinom, po ktorej začal Tito budovať alternatívny model socialistického štátu.
V ostatných sovietskych satelitoch vyzerala počiatočná fáza budovania komunistických režimov počas prvej polovice 50. rokov takmer rovnako. Mala podobu všemocného a všadeprítomného štátu, permanentnej mobilizácie, zbrojenia a boja proti vnútornému nepriateľovi. Hlavným cieľom bola rýchla a nemilosrdná likvidácia všetkých opozičných skupín a pacifikácia širokých vrstiev obyvateľstva. Metódy boli prevzaté od Stalina. Podľa marxizmu-leninizmu síce diktatúra proletariátu znamenala nadvládu väčšiny nad menšinou, skutočnosť však bola iná. V žiadnej komunistickej krajine vrátane ZSSR proletariát netvoril väčšinu. Okrem toho, v mene pracujúcej triedy vládol jej predvoj, teda komunistická strana. Tá však bojovala za „objektívne požiadavky“ proletariátu. Inými slovami, nie za to, čo jeho členovia reálne chceli, ale za to, čo by podľa komunistov chcieť mali. O tom nerozhodovala strana ako celok, ale jej najužšie vedenie, pričom pre všetky komunistické strany bola záväzná generálna línia určená Moskvou.
Pre začiatok 50. rokov bol okrem zbožštenia Stalina typický kult „lokálnych Stalinov“. V Poľsku prvej polovice 50. rokov o kľúčových otázkach rozhodovali traja muži: šéf Zjednotenej robotníckej strany Poľska a premiér Bolesław Bierut, riaditeľ štátneho plánovacieho úradu Hilary Minc, zodpovedný za hospodárstvo, a Jakub Berman, ktorý mal na starosti tajnú službu, propagandu a zahraničnú politiku. Moc „Trojky“ nedokázali obmedziť ani najvyššie stranícke úrady. V Maďarsku bol kľúčovou postavou šéf komunistickej strany Mátyás Rákosi. Na popud Stalina aj tam vznikla „Trojka“, ktorú tvorili ešte Ernő Gerő a Mihály Farkas. V Československu mal nespochybniteľné postavenie Klement Gottwald. Séria politických procesov a čistiek, v značnej miere režírovaných z Moskvy, zlikvidovala viacero ďalších silných postáv v KSČ. Napriek proklamáciám destalinizácia nepriniesla návrat ku „kolektívnemu vedeniu“. Zmizol síce kult osobnosti, ale trend mocných mužov (pretože to boli vždy muži) na čele komunistických režimov pretrval. Postavy ako Antonín Novotný, Gustáv Husák, Nicolae Ceaușescu, Todor Živkov, János Kádár alebo Erich Honecker sa stali symbolmi a rozhodujúcimi mocenskými aktérmi svojich režimov na celé roky až desaťročia.
Socialistické štáty neboli Marxovou diktatúrou väčšiny. Išlo o krajiny ovládané malou skupinkou nevolených elít, podporovaných zo ZSSR. Najmä v prvej fáze budovania režimu sa vládna moc socialistických diktatúr spoliehala na masové perzekúcie. Výsledkom bolo, že v Maďarsku bolo medzi rokmi 1950 a 1953 odsúdených za „politické zločiny“ 390 000 ľudí, pričom obvinených bol asi milión. Napriek tomu ministerstvo vnútra v roku 1953 odhadovalo, že v krajine žije ešte asi 500 000 nepriateľov režimu. V roku 1954 poľské ministerstvo pre verejnú bezpečnosť registrovalo 5,4 milióna ľudí ako „podozrivé elementy“. Bola to skoro tretina vtedajšej populácie. V Československu takmer pätina obyvateľov zažila v prvej polovici 50. rokov nejakú formu perzekúcie zo strany štátu. Z politických dôvodov tu bolo popravených 240 osôb, potrestaných za politické delikty mohlo byť 200 000 až 250 000 ľudí. Rôzne obdoby ministerstva vnútra, národnej bezpečnosti a pod. spolu s tajnou políciou mali v komunistických režimoch kľúčové postavenie a ich šéfovia spravidla patrili počas celej existencie socialistických diktatúr k najmocnejším osobám v štáte. Tieto organizácie mali desaťtisíce zamestnancov a ešte väčšie počty „neformálnych pracovníkov“. Najabsurdnejšie rozmery dosiahla východonemecká Stasi so státisícami informátorov a záznamami o tretine obyvateľov štátu. Od druhej polovice 50. rokov perzekúcie stratili na masovosti. Poststalinistický štát sa snažil zaistiť si lojalitu širokých vrstiev skôr zvyšovaním životnej úrovne. Represie masového typu sa však v jednotlivých socialistických štátoch opakovali po každej väčšej kríze režimu.
Obrovský nárast personálu sa netýkal len bezpečnostných zložiek, ale aj byrokratického aparátu. Zoštátnená ekonomika, posadnutosť plánovaním a snaha o kontrolu všetkých aspektov spoločenského života si vyžadovali obrovské množstvá administratívneho personálu. Štátny aparát sa každým rokom rozrastal až do pádu komunistických režimov. Ako píše Włodzimierz Borodziej, v Poľsku medzi rokmi 1949 – 1955 pribudlo 17 ministerstiev a 21 centrálnych úradov. Počet úradníkov rôzneho typu stúpol z predvojnových 800 000 na 2,1 milióna v roku 1956, a to malo Poľsko v tom čase o pätinu menej obyvateľov ako v roku 1939.
Masívna byrokratizácia štátu sa prakticky od vzniku komunistických režimov stala zdrojom kritiky a pravidelných (nesplniteľných) sľubov zameraných na nápravu existujúceho stavu. Na druhej strane, v 50. a 60. rokoch tento vývoj spustil dovtedy nepredstaviteľnú sociálnu mobilitu a možnosti obrovského kariérneho vzostupu. Režim si tak vytvoril masu lojálnych podporovateľov, ktorí boli významným faktorom udržiavania jeho legitimity a stability. Aby si vládna moc tento rezervoár udržala, vznikol v každom socialistickom štáte tzv. nomenklatúrny systém. Bol to zoznam systematizovaným miest v štátnej správe, ktorých obsadenie musel schváliť stranícky aparát. O najdôležitejších úradoch rozhodovali najvyššie stranícke orgány, o menej dôležitých tie nižšie. Kľúčovou podmienkou pre najprestížnejšie miesta bolo väčšinou členstvo v strane, ktoré sa tak stalo nevyhnutým predpokladom pre kariéru nielen v štátnej správe, ale aj v školstve, kultúre a hospodárskej sfére. Počet tzv. nomenklatúrnych miest sa v socialistických diktatúrach rátal na desaťtisíce.
Výrazne rástol aj počet platených straníckych funkcionárov. V Poľsku ich v roku 1956 bolo asi 20 000, pričom 10 percent miest ostávalo neobsadených. V Československu sa počet zamestnancov aparátu ustálil koncom 60. rokov na čísle 8499, z toho zhruba 2000 bolo na Slovensku. Dôvodom tohto počtu bolo prerastanie straníckych orgánov do tých štátnych. V ďalších prípadoch stranícky aparát duplikoval štátne orgány, pričom tie stranícke boli spravidla dôležitejšie.
Socialistické diktatúry si zachovali formálne znaky moderných štátov, ako bolo rozdelenie moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu. Naďalej existovali parlamenty, ministerstvá a vlády a súdy rôznych stupňov. Komunisti dobre chápali užitočnosť kontinuity a tradícií. Zachovali niektoré staré inštitúcie a ponechali im vonkajší lesk. V skutočnosti však boli ovládané stranou, zodpovedali sa strane a ich hlavnou úlohou bola implementácia rozhodnutí straníckeho vedenia. Všetky orgány štátnej správy od dedinských po ministerské boli kontrolované straníckym aparátom. Samospráva neexistovala a politika bola vyhradená len členom strany, aj to len tým najvýznamnejším.
V Československu Národné zhromaždenie prijímalo zákony, ktoré predtým odsúhlasilo vedenie KSČ, pričom poslanci na ich znení nemohli nič meniť. Vláda sa nezodpovedala Národnému zhromaždeniu, ale najvyšším straníckym orgánom. Zákonodarná moc fungovala len formálne. V Poľsku spočiatku tzv. Štátna rada vládla pomocou dekrétov. Do roku 1956 ich vydala 135, pričom v tom istom období Sejm prijal 11 zákonov. V Maďarsku sa parlament stretával dva-trikrát ročne na niekoľko dní, aby formálne schválil už predtým vydané dekréty. Prijímal okolo päť zákonov ročne. V období stalinizmu sa však komunistické strany neriadili ani zákonmi a normami, ktoré sami schvaľovali. To sa v nasledujúcom období zmenilo, čím sa zásadným spôsobom zlepšila predvídateľnosť a stabilita právneho prostredia. Obsah „socialistickej zákonnosti“ však naďalej určovali stranícke orgány.
Otázkou ostáva, do akej miery možno stredoeurópske socialistické diktatúry považovať za suverénne štáty. Ich fungovanie bolo totiž výrazne závislé od rozhodnutí moskovského centra svetového komunistického hnutia. V druhej polovici 40. rokov to ešte vyzeralo, že vznikajúce komunistické režimy sa budú môcť k socializmu dopracovať vlastnou cestou, na základe vlastných špecifických podmienok. Po roztržke s Juhosláviou však takéto nádeje padli. Stalin rozhodol, že všetky štáty v sovietskej sfére budú presne nasledovať „sovietsku cestu“, aby sa z nich stali verné kópie sovietskeho štátu.
Až Nikita Chruščov v záujme urovnania vzťahov s Juhosláviou výslovne uznal možnosť špecifických národných ciest ku komunizmu. Podľa Brežnevovej doktríny špecifické národné politiky nepredstavovali ohrozenie socializmu. Pokiaľ zachovávali mocenský monopol a príslušnosť k východnému bloku, mali jednotlivé komunistické strany, v porovnaní s obdobím stalinizmu, pomerne voľné pole pôsobnosti. To platilo aj pre také extrémne prípady ako Ceauşescovo Rumunsko, ktoré viedlo v podstate samostatnú zahraničnú politiku. Moskva však neváhala tvrdo vojensky zasiahnuť, ak v Kremli prevládol pocit, že niektorá komunistická strana v sovietskej zóne stráca svoje výsadné postavenie. Príklady Maďarska v roku 1956 alebo Československa v roku 1968 ukazujú, aká bola suverenita socialistických diktatúr iluzórna.
Po celú dobu existencie východného bloku v Kremli schvaľovali alebo minimálne potvrdzovali nielen šéfov komunistických strán, ale aj kandidátov na ďalšie kľúčové posty. Ekonomika týchto štátov bola tiež závislá od ZSSR a ich hospodárska politika sa vyvíjala na základe požiadaviek Moskvy. Práve na základe týchto plánov sa Československo v priebehu niekoľkých rokov a bez ohľadu na reálne hospodárske záujmy štátu zmenilo na centrum ťažkého priemyslu.
Dôležitým aspektom vzťahov medzi ZSSR a stredoeurópskymi komunistickými režimami bol fakt, že neboli formalizované. Sovietsky zväz sa tak mohol miešať do záležitostí svojich vazalov bez obáv z porušenia článkov konkrétnej zmluvy. Ak aj nejaký dohovor existoval, bol výhradne v sovietsky prospech. Príkladom môže dohoda z roku 1948, ktorá umožnila Červenej armáde bez obmedzení operovať na území Maďarska. Poľskú armádu medzi rokmi 1949 – 1956 riadil sovietsky maršal Konstantin Rokossovskij. Tento rodák z Varšavy bol na Stalinov príkaz menovaný poľskou komunistickou vládou na post ministra obrany. Spolu s ním pôsobili v poľskej armáde tisícky ďalších sovietskych dôstojníkov.
„Sovietski poradcovia“, často bez formálnej funkcie, v 50. rokoch výrazným spôsobom ovplyvňovali rôzne oblasti fungovania socialistických štátov. Najaktívnejší boli v oblasti bezpečnosti a hospodárstva. V Československu boli kľúčoví pri plánovaní politických procesov. Do roku 1953 fungovalo v krajine ministerstvo národnej bezpečnosti, ktoré v skutočnosti riadili „poradcovia“, a to mimo akejkoľvek straníckej alebo štátnej kontroly. Potom sa presunuli na ministerstvo vnútra, zúčastňovali sa porád na najvyššej úrovni a mali tak kompletné informácie o dianí v štáte.
Problém legitimity
Vznik socialistickej diktatúry nebol v žiadnej krajine výsledkom väčšinovej požiadavky obyvateľstva. Legitimizácia existujúcej podoby štátu a jeho vládnej moci tak bola kľúčovou snahou predstaviteľov všetkých komunistických režimov. Represie alebo ich hrozba dokázali po väčšinu času potlačiť otvorené prejavy nesúhlasu. Z hľadiska presadzovania tézy o prirodzenom nároku komunistov ovládať štát boli však kontraproduktívne. Socialistické diktatúry preto využívali aj nenásilné spôsoby vplývania na obyvateľstvo – indoktrináciu, propagandu, nacionalizmus a/alebo materiálne benefity.
Komunistické strany sa pokúšali podporiť svoj nárok na moc prepojením údajných požiadaviek obyvateľstva a potrieb štátu, ako aj presadením svojej ideológie do podvedomia a kolektívnej identity občanov. Inými slovami, komunisti sa po skončení druhej svetovej vojny prezentovali ako priami dediči najlepších tradícií svojho národa. Komunisti sa zároveň vykresľovali ako najlepší ochrancovia suverenity a celistvosti štátu pred jeho vonkajšími a vnútornými nepriateľmi. Tí československí boli po vojne najradikálnejšími prívržencami odsunu nemeckej a maďarskej menšiny. Téza, že len KSČ a spojenectvo so ZSSR chráni Československo pred (západo)nemeckým revanšizmom a druhým Mníchovom, bola starostlivo pestovaným, často používaným a aj úspešným argumentom.
Kľúčovú úlohu pri legitimizácii režimov socialistických štátov hrala interpretácia minulosti. Budovanie socializmu na konkrétnom, ohraničenom štátnom území vyžadovalo pozornosť venovanú národným dejinám. Štát a štátnosť hrali v marxistickej historiografii zásadnú úlohu. Podľa Stalina bol štát predpokladom začiatku formovania národa. Fungovalo to však aj opačne – len sformovaný národ si vytváral štát. Medievistika v jednotlivých socialistických diktatúrach preto venovala veľkú pozornosť počiatkom štátnosti. Štát ostával stredobodom marxistickej historiografie. Práve na jeho vývoji totiž bolo možné demonštrovať postupnosť spoločensko-ekonomických formácií. Komunistické strany napriek všetkým deklaráciám neodmietli staršie, „buržoázne“ historické konštrukcie. Naopak, skryte ich preberali, adaptovali a inkorporovali do marxisticko-leninskej historickej schémy. V Československu sa komunisti vyhlásili za priamych dedičov husitov. Významný komunistický ideológ Zdeněk Nejedlý tvrdil, že keby Hus žil v 20. storočí, určite by minimálne sympatizoval s komunistami. Husitské hnutie bolo podľa neho modernou revolúciou. Táborskú republiku označil za prvý utopistický pokus o socialistický štát.
Maďarskí komunisti svoju legitimitu odvodzovali od povstania roku 1848, pričom glorifikovali Lajosa Kossutha. Ako poznamenal historik Péter Sipos, údajné „maloburžoázne“ chyby vtedajšej revolúcie mali byť preto kritizované „s pietou a zhovievavosťou“. Samozrejme, nie každý národ mal šťastie na „použiteľné dejiny“. V 50. rokoch Z. Nejedlý ľutoval nemeckých a poľských súdruhov, ktorým chýbali vhodné pokrokové tradície. V slovenskom prostredí sa ako nepochybne pokroková národná tradícia vnímalo až Slovenské národné povstanie (SNP). V marxistickom národnom príbehu práve povstalecký program slovenských komunistov predstavoval vyvrcholenie a syntézu najpokrokovejších slovenských sociálnych a emancipačných koncepcií. Práve s odkazom na „štátoprávny odkaz“ SNP, ktorý požadoval rovnoprávne postavenie Čechov a Slovákov v republike, slovenskí komunisti zdôrazňovali nutnosť federalizácie Československa.
Z hľadiska formovania socialistického štátu bol problém federácie dlho kontroverznou témou. Sovietsky zväz bol, samozrejme, po celý čas svojho vzniku federatívnym štátom. V 20. rokoch sa v rámci komunistického hnutia objavovali rôzne koncepcie socialistickej federácie v strednej Európe. Stalin však bol skeptický k možnosti federálneho usporiadania budúcich komunistických štátov. Federálny model totiž nebol kompatibilný s prísne centralizovaným, hierarchizovaným stalinistickým režimom. Po rozkole s Juhosláviou sa celý problém týkal už len Československa, a aj tam federáciu presadzovala len skupina slovenských komunistov, ktorých následne odstavil hon na „buržoáznych nacionalistov“.
V 60. rokoch však tabu federalizácie padlo a vzťahy s Juhosláviou boli obnovené. Komunistické vedenie v Československu len veľmi ťažko hľadalo výhovorky, prečo nevyhovieť požiadavke na federalizáciu štátu, ktorá navyše prichádzala z vnútra strany, od slovenských komunistov. Po invázii krajín Varšavskej zmluvy do Československa 21. augusta 1968 bola federalizácia štátu jedinou reformou Pražskej jari, ktorú Brežnev povolil ponechať. Musela to však byť federácia socialistického typu. Jej základným atribútom bolo akceptovanie práva na sebaurčenie pri súčasnom rešpektovaní triednych záujmov robotníckej triedy, demokratického centralizmu a vedúcej úlohy komunistickej strany, ktorá navyše ostávala prísne centralizovaná. Oficiálne očakávania boli, že federálne usporiadanie odstráni nacionálne pnutia a cez pevnejšie puto občanov so „svojou“ časťou republiky sa v konečnom dôsledku posilní aj „československá socialistická štátnosť“.
Všetky ostatné socialistické diktatúry sa definovali ako národné štáty, kde národnostné menšiny mali obmedzené práva, a aj to len v prípade, že ich existencia bola oficiálne uznaná. Destalinizácia navyše vôbec nemusela znamenať, že sa postavenie menšín zlepšilo. V roku 1971 nová bulharská ústava predstavila koncept „jednotného socialistického národa“, čo režimu umožnilo prestať uznávať existenciu tureckej menšiny. Nacionalizácia rumunského režimu viedla k výraznému obmedzeniu práv početnej maďarskej menšiny. Nacionalistická rétorika bola najneskôr od začiatku 70. rokov dôležitou legitimizačnou stratégiou väčšiny komunistických režimov. V československom kontexte ju v čase normalizácie hojne využívala najmä vplyvná skupina slovenských komunistických intelektuálov.
Snaha o legitimizáciu mala aj výrazný materiálny aspekt. Z hľadiska komunistov bol socialistický štát nástrojom rýchlej modernizácie a dôslednej sociálnej transformácie. Vo väčšine krajín strednej a východnej Európy je práve komunistická éra spojená s rýchlou industrializáciou, urbanizáciou, intenzifikáciou poľnohospodárstva a v konečnom dôsledku aj s postupným zlepšovaním materiálnych podmienok širokých vrstiev obyvateľstva. Tento trend sa začal výraznejšie prejavovať od konca 50. rokov. Sľub zlepšovania životnej úrovne „tu a teraz“ a nie vo vzdialenej komunistickej utópii sa stal centrálnym bodom komunistickej legitimizačnej politiky. Socialistické štáty sa namiesto grandióznych sľubov začali zameriavať na banálnejšie ekonomické ciele, ako boli napríklad vyššie platy, nižšie ceny alebo dostupné bývanie. Reálny socializmus 70. a 80. rokov otvorene odsunul budovanie komunistickej spoločnosti do ríše snov. Namiesto toho sľuboval stabilitu, sociálne istoty, bezpečný život bez výkyvov v relatívnom materiálnom dostatku. To bol príklad vývoja v Československu, Maďarsku a Poľsku. Pokiaľ štát svoje sľuby plnil, väčšina občanov tolerovala existujúci stav, pričom väčšine komunistických režimov tento typ lojality stačil. Problém však nastal, keď požiadavky a očakávania obyvateľov socialistických diktatúr začali prerastať ekonomické možnosti východného bloku.
Príčiny kolapsu
Hľadanie legitimity v komunistických štátoch trvalo až do roku 1989. Napriek prvotným nádejam sa socialistické diktatúry museli uspokojiť s pasívnou akceptáciou alebo vystrašenou podriadenosťou. Pokusy o reformy vo väčšine prípadov viedli ku krízam. Posledný pokus o zmeny zo strany Michaila Gorbačova znamenal konečný rozpad východného bloku, a tým aj koniec existencie štátov sovietskeho typu v strednej a východnej Európe.
Takmer okamžite sa začala vynárať otázka, prečo a ako (zdanlivo všemocné) socialistické diktatúry tak rýchlo padli. Katherine Verdery spomína tri dôvody slabosti socialistického štátu. Ten prvý sformuloval Jan Gross, (1989, s. 198 – 214), ktorý tvrdí, že štát, ktorý odmieta podiel na moci iným sociálnym aktérom, je v skutočnosti slabý. Rozpadne sa hneď po tom, ako sa objaví zásadná spoločenská výzva. Mocenský monopol totiž ničí schopnosť štátu efektívne konať.
Druhý argument vidí problém v striktnej hierarchickej štruktúre socialistického štátu. Politické centrum je tu úplne závislé od nižších úrovní, pokiaľ ide o prísun aktuálnych dát a informácií, pretože nemá žiadnu inú možnosť, ako ich získať. Nižšie úrovne však nikdy nedodávajú neskreslené dáta, pretože nemajú záujem informovať o svojich neúspechoch a zároveň je pre ne výhodné upravovať informácie vo svoj prospech. Na základe zmanipulovaných dát potom centrálna moc robí chybné rozhodnutia, ktoré narúšajú fungovanie štátu a vyvolávajú nespokojnosť obyvateľstva.
Tretí názor tvrdí, že hoci sa kľúčové politiky robia v centre moci, ich implementáciu majú spravidla na starosti lokálne stredné a nižšie kádre. Táto skupina následne väčšinu príkazov prispôsobí a pozmení podľa svojich aktuálnych potrieb a možností. Stranícke vedenie tak vlastne nikdy nemôže vedieť, ako sa v realite prejavia jeho politické rozhodnutia. Keďže chýba demokratické vyvažovanie rôznych záujmov, neexistuje otvorene prejavená verejná mienka, pre podriadené orgány je výhodnejšie klamať nadriadeným o skutočných pomeroch v krajine, systém nemá žiadne funkčné mechanizmy spätnej väzby. Výsledkom je dobre známa a často spomínaná neefektivita socialistických štátov, ktorá sa prejavovala takmer v každom aspekte ich činnosti.
V polovici 80. rokov bolo očividné, že socialistický typ štátu vyčerpal svoj modernizačný potenciál a ekonomicky výrazne zaostáva za západnou konkurenciou. Centralizované a hierarchicky riadené krajiny východného bloku stagnovali, nevedeli sa prispôsobiť zmenám a čoraz ťažšie plnili materiálne požiadavky obyvateľstva. Hoci stále ovládali výkonný a početný donucovací aparát, v 80. rokoch bola hlavným garantom stability (a ako sa ukázalo, rovnako tak aj existencie socialistických diktatúr strednej Európy) vojenská sila Sovietskeho zväzu. Rok 1989 tak minimálne v európskom kontexte znamenal koniec socialistickej štátnosti sovietskeho typu v podobe relevantnej, funkčnej alternatívy k západným liberálnym demokraciám.
Adam Hudek, PhD.
Bibliografia
BENKO, Juraj – HUDEK, Adam. Slovak communists and the ideology of Czechoslovakism. In HUDEK, Adam – KOPEČEK, Michal – MERVART, Jan. Czechoslovakism. Abingdon, New York: Routledge, 2022, s. 313 – 342.
BORHI, László. Hungary in the Cold War 1945 – 1956. Budapest, New York: CEU Press, 2004.
BORODZIEJ, Włodzimierz. Geschichte Polens im 20. Jahrhundert. Mníchov: C. H. Beck, 2010.
BROWN, Archie. The Rise and Fall of Communism. New York: Harper Collins, 2009.
BRUNNBAUER, Ulf – KRAFT, Claudia. Statehood in Socialism. In BORODZIEJ, Włodzimierz – FERHADBEGOVIC, Sabina – PUTTKAMER, Joachim von (eds.). The Routledge History Handbook of Central and Eastern Europe in the Twentieth Century. Volume 2: Statehood. London, New York: Routledge, 2020, s. 215 – 289.
DJILAS, Milovan. Nová třída. Praha: Academia, 2019.
GÓRNY, Maciej. Die Anfänge der „Nationalstaaten“ in den Marxistischen Historiographien Polens, der DDR und der Tschechoslowakei. In Inter Finitimos, Jahrbuch zur deutsch-polnischen Beziehungsgeschichte 2005, roč. 3, č. 1, s. 156 – 164.
GROSS, Jan. Social consequences of war: Preliminaries to the study of imposition of communist regimes in East Central Europe. In Eastern European Politics and Societies, 1989, roč. 3, č. 2, s. 198 – 214.
CHOVANEC, Jaroslav. Československá socialistická federácia. Bratislava: Pravda, 1978.
JANÁČ, Jiří – OLŠÁKOVÁ, Doubravka. Kult jednoty: Stalinský plán přetvoření přírody v Československu 1948 – 1964. Praha: Academia, 2018.
KAPLAN, Karel. Aparát ÚV KSČ v letech 1948–1968: studie a dokumenty. Praha: Ústav pro soudobé dějiny AV ČR, 1993.
KOPEČEK, Michal. Ve službách dějin, ve jménu národa. Historie jako součást legitimizace komunistických režimů ve střední Evropě v letech 1948–1950. In Soudobé dějiny, 2001, roč. 8, č. 1, s. 23 – 43.
KOPEČEK, Michal. Vládnou právem. Česká právní věda od „represivní legality“ k právnímu štátu. In KOPEČEK, Michal (ed.). Architekti dlouhé změny. Expertní kořeny postsocialismu v Československu. Praha: Argo, 2019, s. 41 – 101.
KOTKIN, Stephen. Magnetic Mountain: Stalinism as a Civilization. Berkeley: University of California Press, 1995.
Marx-Engels Correspondence 1875, Engels to August Bebel in Zwickau. Dostupné na https://www.marxists.org/archive/marx/works/1875/letters/75_03_18.htm.
MEDALIE, Richard J. The Communist Theory of State. In American Slavic and East European Review, 1959, roč. 18, č. 4, 513.
NEJEDLÝ, Zdeněk. Komunisté – dědici velikých tradic českého národa. Praha: ÚV KSČ, 1950.
NOVOMESKÝ, Ladislav. Komunizmus v slovenskej národnej idei. Bratislava: Sekretariát ÚV KSS, 1946.
PEŠEK, Jan. Komunistická strana Slovenska. Dejiny politického subjektu. Bratislava: VEDA, 2012.
PLEVZA, Viliam. Národnostná politika KSČ a česko/slovenské vzťahy. Bratislava: Práca, 1979.
ROMSICS, Ignác. Hungary in the Twentieth Century. Budapest: Corvina Osiris, 1999.
ROZENTAĽ, Mark Moisejevič. Filozofický slovník. Bratislava: Pravda, 1974.
RYCHLÍK, Jan. Československo v období socialismu 1945 – 1989. Praha: Vyšehrad, 2020.
SCHROEDER, Friedrich-Christian. Wandlungen der sowjetische Staatstheorie. Mníchov: C. H. Beck, 1979.
SIPOS, Peter. Hungarian Historical Scholarship and Marxism-Leninism. In GLATZ, Ferenc (ed.). The Soviet System and Historiography 1917-1989. Budapešť: Institute of History of the Hungarian Academy of Sciences, 1995, s. 95 – 103.
ŠAMALÍK, František. Stát a komunismus. In Filosofický časopis, 1962, roč. 10, č. 3, s. 313 – 332.
TISMANEANU, Vladimir. Diabolical Pedagogy and the (Il)logic of Stalinism in Eastern Europe. In TISMANEANU, Vladimir (ed.). Stalinism Revisited. Budapest, New York: CEU Press, 2009, s. 25 – 50.
VALOTA, Bianca. Nationalism in the Historiographies of East-Central Europe. In GLATZ, Ferenc (ed.). The Soviet System and Historiography 1917-1989. Budapešť: Institute of History of the Hungarian Academy of Sciences, 1995, s. 38 – 54.
VERDERY, Katherine. National Ideology Under Socialism. Identity and Cultural Politics in Ceaucescu's Romania. Berkeley, Oxford: University of California Press, 1991.
ZDOBINSKÝ, Stanislav – ZLATOPOLSKIJ, David Lvovič et al. Ústavní systémy socialistických zemí. Praha: Panorama, 1988.
ZWICK, Peter. National Communism. Boulder: Westview Press, 1983.
