Križiacke výpravy do svätej Zeme a stredná Európa
Termín križiacka výprava (kruciáta, z lat. crux, kríž) sa začal v stredoveku vo väčšej miere objavovať až od začiatku 13. storočia, a to najskôr v románskych jazykoch (crozada, croisade). V súčasnosti sa v užšom vymedzení pod týmto termínom chápu ozbrojené výpravy, ktoré smerovali na východ s cieľom oslobodiť Chrám Božieho hrobu v Jeruzaleme, alebo mali aspoň za cieľ pomôcť kresťanom vo Svätej zemi. Ich trvanie sa vymedzuje obdobím od roku 1095 až po zánik križiackych štátov na Blízkom východe roku 1291. V širšom kontexte sa pod týmito ťaženiami chápu rôzne typy kresťanskej svätej vojny, autoritatívne vyhlásené pápežom, ktorý poveril zodpovedné osoby oficiálnym kázaním kríža, zatiaľ čo zúčastnené osoby skladali ceremoniálny križiacky sľub a za ich účasť na výprave im predstavitelia rímskej kúrie udeľovali rôzne spirituálne a ekonomické výhody ako aj právnu ochranu ich majetkov a rodinných príbuzných a vazalov. Na základe takéhoto vymedzenia sa za križiacke výpravy považujú rôzne typy ťažení: proti moslimom na Pyrenejskom polostrove, proti pohanom (Slovanom, Prusom, Litovcom a ďalším) v Pobaltí, proti katarom/albigéncom v južnom Francúzsku, proti husitom v Čechách, proti byzantským schizmatikom a napokon proti osmanským Turkom.
Podunajská trasa do Svätej zeme
Počas ranej fázy križiackeho hnutia predstavovala oblasť strednej Európy významnú tranzitnú zónu na ceste do Svätej zeme. Významným faktorom z tohto pohľadu bola postupná kristianizácia Uhorska, v dôsledku ktorej sa vytvorili stabilné podmienky pre bezpečný prechod pútnikov na trase do Konštantínopola a následne do Palestíny. Oblasti rímsko-nemeckého cisárstva spájali s Podunajskom dôležité trasy cez České kráľovstvo a Rakúske vojvodstvo. Od uhorských hraníc pokračovala hlavná cesta cez Ostrihom, Budín, Belehrad, Niš a Sofiu do Konštantínopola. Už počas I. križiackej výpravy (1096-1099) sa časť križiackych vojsk presúvala práve touto cestou do Svätej zeme, ktorú podľa tradície vykonal už franský panovník Karol Veľký.
Stredná Európa počas I. križiackej výpravy
Väčšina prvých, zväčša nedisciplinovaných križiackych húfov (Gautier z Boissy sans-Avoir, Peter Pustovník, Gottschalk a Emicho) sa do Uhorska presúvala cez oblasti dn. Rakúska. Iná časť križiakov vedených kňazom Folkmarom postupovala zo Saska cez Čechy a Moravu. Po prekročení dn. slovenských hraníc napokon dosiahla Nitru. Z dôvodu neustáleho plienenia boli Folkmarove húfy pri tomto meste rozprášené. Podobným spôsobom skončili aj oddiely Gottschalka, ktorého väčšinu mužov pobilo uhorské vojsko pravdepodobne pri kláštore sv. Martina v Pannonhalme. Po týchto skúsenostiach nedovolil uhorský kráľ Koloman (1095 – 1116) vstup ďalšiemu húfu pod vedením grófa Emicha z Nahegau, ktorý sa v dôsledku neúspešného obliehania pohraničného uhorského mesta Mošon (dn. Mosonmagyaróvár v severozápadnom Maďarsku) a útoku zo strany uhorského vojska rozhodol nepokračovať v ceste do Svätej zeme. Z hlavných vodcov výpravy cez strednú Európu prechádzal iba dolnolotrinský vojvoda a neskorší ochranca Božieho hrobu v Jeruzaleme Godefroi z Bouillonu, ktorého prijal osobne uhorský kráľ Koloman na hrade Šopron a neskôr ho niekoľko dní hostil v Pannonhalme. Sprievodným znakom prvej fázy I. križiackej výpravy boli protižidovské pogromy (najmä v oblastiach dn. Porýnia); zo strednej Európy pochádzajú správy najmä z Prahy.
Dva roky po dobytí Jeruzalema vojskami I. križiackej výpravy (1099) prechádzala cez oblasti dn. Rakúska a Maďarska časť účastníkov takzvanej križiackej výpravy z roku 1101. Na tomto ťažení mali po prvýkrát výraznejšie zastúpenie predstavitelia nobility z dn. Rakúska, menovite Ida (Itha) matka rakúskeho markgrófa a neskoršieho svätca Leopolda III. (1095 – 1136), arcibiskup Thiemo zo Salzburgu a opát Giselbert z Admontu v dn. Štajersku. Počas prechodu týchto vojsk zomrela v dôsledku bojov so seldžuckými Turkami Ida i salzburský arcibiskup Thiemo, ktorý podľa neskoršej legendy zomrel mučeníckou smrťou v zajatí.
II. križiacka výprava a účasť stredoeurópskych vládcov
Väčšiu odozvu v stredoeurópskom prostredí vyvolala až II. križiacka výprava (1147 – 1149) i napriek tomu, že na rozdiel od západných kresťanských krajín nedošlo k jej hlásaniu a propagovaniu v tamojších monarchiách (Čechy, Poľsko, Uhorsko). Vo vojsku rímsko-nemeckého kráľa Konráda III. (1138 – 1152) prijal účasť bavorské knieža a rakúsky markgróf Henrich II. Jasomirgott, ale aj české knieža a neskorší kráľ Vladislav II. (1140 – 1172); z Poľska sa výpravy pravdepodobne zúčastnil Henrich zo Sandomierza.
Okrem toho sa stredná Európa stala hlavnou tranzitnou zónou pre oboch hlavných účastníkov II. križiackej výpravy. Tak francúzsky kráľ Ľudovít VII. (1137 – 1180) i rímsko-nemecký kráľ Konrád III. do Sv. zeme prechádzali cez oblasti dn. Rakúska a Maďarska. Uhorský kráľ Gejza II. (1141 – 1162) sa výpravy nezúčastnil – pravdepodobne z dôvodu obavy z príchodu pretendenta na uhorský trón Borisa, syna Kolomana I. Učenlivého, ktorý sa takisto pridal ku križiackej výprave a cez Uhorsko putoval v radoch francúzskeho vojska. Vtedajší pápež Eugen III. i francúzsky kráľa Ľudovít VII. kontaktovali Gejzu II. iba kvôli zaisteniu bezpečnej prepravy cez uhorské územie.
Zmienené križiacke oddiely zo strednej Európy tvorili súčasť rímsko-nemeckého vojska Konráda III. Väčšina tejto časti križiakov zahynula v októbri roku 1147 v dôsledku porážky od seldžuckých Turkov pri Dorylaione. Rakúsky vojvoda Henrich II. Jasomirgott sa zachránil spolu s neskorším cisárom Fridrichom I. Barbarossom. Na základe dynastickej dohody s vtedajším byzantským cisárom Manuelom I. (1143 – 1180) si Henrich za zobral manželku cisárovu neter Theodoru a od roku 1156 mu rímsko-nemecký cisár Fridrich I. Barbarossa udelil titul vojvoda Rakúska. Poľské a české oddiely vstúpili do Malej Ázie zrejme až s francúzskym vojskom, ale do Palestíny napokon nepokračovali.
Stredoeurópska účasť na III. križiackej výprave
V dôsledku obsadenia Jeruzalema vojskami sultána Saladina roku 1187 vyhlásil pápež Gregor VIII. novú križiacku výpravu (1189 – 1192). Zatiaľ čo anglický kráľ Richard I. Levie srdce a francúzsky Filip II. sa do Sv. zeme plavili cez Stredozemné more , tretí účastník, rímsko-nemecký cisár Fridrich Barbarossa zvolil tradičnú trasu cez Balkán a Malú Áziu. Po prechode oblasťami dn. Rakúska sa niekoľko dní (od 24. mája 1198) zdržal pri Bratislave. Uhorský panovník Belo III. sa zaviazal oslobodiť svojho brata Gejzu, ktorého v dôsledku sporu o trón držal v zajatí od roku 1177. Pod Gejzovým vedením sa križiackej výpravy zúčastnil dvojtisícový oddiel s Uhorska, ktorý sa pripojil k oddielom z Čiech pod vedením kniežaťa Děpolta II. Vyvrcholením pobytu rímsko-nemeckého cisára Fridricha I. Barbarossu v Uhorsku boli štvordňové slávnosti na dunajskom ostrove Csepel (Margitin ostrov) spojený s rytierskymi turnajmi. Vo Sv. zemi sa uhorský oddiel zúčastnil v polovici augusta 1191 útoku v blízkosti mesta Akkon, krátko pred jeho obsadením zo strany anglického a francúzskeho kráľa.
Najdôležitejšiu úlohu zo stredoeurópskych vládcov počas III. križiackej výpravy zohral rakúske knieža Leopold V. z Babenbergu (1177 – 1194), ktorý sa však do Svätej zeme dopravil morskou cestou cez Benátky. V dôsledku smrti cisára Fridricha Barbarossu prevzal Leopold zvyšné oddiely z rímskonemeckej ríše, s ktorými sa zúčastnil obliehania pobrežného mesta Akkon. Po jeho kapitulácii došlo k nie celkom objasnenému incidentu s vojakmi anglického kráľa, ktorí zneuctili zástavu rakúskeho vojvodu. Leopold spoločne s ďalšími barónmi a grófmi nezískal podiel na celkovej koristi a krátko po týchto udalostiach, pravdepodobne v auguste roku 1191 zo Svätej zeme odišiel.
Zajatie anglického kráľa Richarda Levie Srdce
Po skončení výpravy sa anglický kráľ snažil vyhnúť prechodu cez územia svojich nepriateľov – rímskonemeckého cisára Henricha VI. a francúzskeho kráľa Filipa II. Augusta. Do vlasti sa chcel dostať tajne cez Jadranské more a strednú Európu. Pri prechode územím Rakúska ho napokon zajali muži kniežaťa Leopolda VI. na predmestí Viedne (21. decembra 1192). Leopold Richarda držal v zajatí na hrade Dürnstein pri Dunaji a napokon ho odovzdal do rúk rímsko-nemeckého cisára Henricha VI. Podľa dohody uzavretej vo Würzburgu vo februári 1193 mal Richard zaplatiť za svoje prepustenie sumu 100 000 kolínskych strieborných mariek (23,3 ton striebra), z ktorých mal polovicu získať práve Leopold. V oficiálnej zmluve táto suma predstavovala veno Richardovej netere Eleonóry, ktorá sa mala stať manželkou Leopoldovho syna a nástupcu Fridricha I. Na základe novej dohody uzatvorenej tentoraz priamo iba medzi Henrichom a Richardom vo Wormse v júni roku 1193 mal rímsko-nemecký cisár získať priamo 100 000 strieborných mariek a po následnom prepustení anglických rukojemníkov, ktorí mali garantovať podmienky novej zmluvy, mal dostať ďalších 30 000 a Leopold 20 000 mariek. Z tejto zmluvy však nie je jasné, koľko z uvedenej sumy 100 000 mariek malo pripadnúť priamo Leopoldovi. V každom prípade obnos, ktorý napokon rakúsky knieža dostal, bol s určitosťou nižší než vo Würzburgu pôvodne dohodnutých 50 000 mariek. Väčšinu zo zaslaných peňazí Leopold za krátky čas minul (zomrel v decembri roku 1194). Tieto prostriedky zrejme použil na nové opevnenie a rozšírenie Viedne, založenie nového mesta (Wiener Neustadt), výstavbu nových hradieb pre mestá Enns a Hainburg. Z časti výkupného sa pravdepodobne vyrazili fenigy v novozriadenej viedenskej mincovni. Na druhej strane musel Leopold čeliť značnej kritike za zajatie Richarda, na ktorého sa vzťahovala ochrana cirkvi kvôli jeho účasti na križiackej výprave. Vtedajší pápež Celestín III. dokonca na Leopolda uvalil cirkevnú kliatbu, avšak až po prepustení anglického kráľa (teda po 4. februári 1194).
Rakúska a uhorská účasť na V. križiackej výprave
Poslednú reprezentatívnu účasť stredoeurópskych panovníkov možno registrovať v kontexte V. križiackej výpravy (1217 – 1221). K účasti na takomto podujatí sa zaviazal rakúsky knieža Leopold VI. (1198 – 1230) už roku 1207. Vo februári 1213 sa dohodol s uhorským kráľom Ondrejom II. (1205 – 1235), ktorý zdedil záväzky po svojich predchodcoch, na spoločnom odchode do Svätej zeme o štyri roky. Podobne ako väčšina ďalších križiackych oddielov sa obaja panovníci rozhodli pre morskú cestu a za východiskový prístav si zvolili dalmátske mesto Split. Najskôr sa do Svätej zeme prepravil Leopold (september 1217). Ondrej II. so svojim vojskom dosiahol prístav Akkon začiatkom októbra roku 1217 na prenajatých lodiach z Benátok, Ancony a dalmátskych miest na čele so Zadarom. Vojenské akcie Leopolda a Ondreja II. v severnej Palestíne mali obmedzený charakter. Na útoku proti dobre opevnenej pevnosti Tábor, kvôli ktorej pápež Innocent III. vyhlásil novú križiacku výpravu, sa uhorské vojsko nezúčastnilo. Po odchode Ondreja II. sa Leopold zúčastnil s jadrom križiackeho vojska dlhodobého obliehania egyptskej pevnosti Damietta. Na jej konečnom páde však už podiel nemal, pretože z Egypta odišiel už v máji roku 1219. Ondrej II. sa vrátil do Uhorska s cennými relikviami a dohodou o dynastickom spojenectve s nikajským cisárom Theodorom Laskarisom (1205 – 1221), na základe ktorej sa Laskarisova dcéra Mária stala manželkou Ondrejovho syna Bela IV. (1235 – 1270).
Križiacke výpravy v strednej Európe v ére neskorého stredoveku
Križiacke výpravy v Pobaltí sa priestoru strednej Európy dotýkali len okrajovo. Osobitnou kategóriou križiackych výprav v stredoeurópskom priestore predstavovali vojny proti českým husitom. Za križiacke výpravy možno považovať aj ťaženia uhorských kráľov proti Bosne v prvej polovici 13. storočia. Od polovice 14. storočia, v dôsledku vzrastajúcej moci osmanských Turkov v juhovýchodnej Európe, začali proti nim vyhlasovať pápeži križiacke výpravy. Hlavnú úlohu malo v ich plánoch zohrávať Uhorsko. Avignonskí pápeži Inocent VI. (1352 – 1362), Urban V. (1362 – 1370) i Gregor XI. (1370 – 1378) sa usilovali vyhlásiť križiacke ťaženia proti Turkom na žiadosť uhorského kráľa Ľudovíta I. Veľkého z Anjou (1342 – 1382). Jediným rezultátom týchto aktivít bol uhorský vpád do časti Bulharska a dočasné obsadenie jeho severozápadnej časti s hlavnou pevnosťou Vidin. Uhorský kráľ využíval križiacke kázanie proti Turkom na realizáciu vlastných teritoriálnych cieľov, ktorú ospravedlňoval bojom proti kresťanským schizmatikom v juhovýchodnej Európe.
Až na konci 14. storočia sa i napriek rivalite pápežov v Avignone a Ríme (Veľká schizma 1378 – 1417) podarilo zorganizovať proti osmanským Turkom veľkú križiacku výpravu pod vedením uhorského kráľa Žigmunda Luxemburského zásluhou vtedajšieho rímskeho pápeža Bonifáca IX. Okrem uhorského vojska sa na križiackej výprave zúčastnili aj oddiely z Francúzska a Burgundska pod vedením následníka trónu Jána z Nevers, ktorého podporil avignonský vzdoropápež Benedikt XIII. V lete roku 1396 výprava dosiahla dolný tok rieky Dunaj a po obsadení Vidinu utrpela katastrofálnu porážku od osmanského vojska pod vedením sultána Bajazida I. (1389 – 1402) pri Nikopole. Poslednou významnejšou protiosmanskou križiackou výpravou boli ťaženia uhorsko-poľského kráľa Vladislava I. Jagelovského (v Poľsku vládol ako Vladislav III.) z rokov 1443 – 1444. Podmienkou jej vyhlásenia bol zjednocujúci snem rímskokatolíckej a pravoslávnej cirkvi vo Ferrare a Florencii (1438 – 1439) a vyhlásenie Florentskej únie (1439). Výpravu, ktorá napokon skončila porážkou pri bulharskom meste Varna (1444) vyhlásil vtedajší pápež Eugen IV. (1431 – 1447) a hlavnú úlohu pri jej organizácií zohral pápežský vyslanec Julián (Giuliano) Cesarini.
Od druhej polovice 15. storočia nedokázali pápeži napriek snahám zorganizovať novú križiacku výpravu proti osmanským Turkom. Ich výzvy spojené s kázaním kríža, udeľovaním odpustkov a ďalších privilégií pre zúčastnených nenachádzali v Uhorsku ani v ostatnom kresťanskom svete väčšiu odozvu. Výnimku z tohto pohľadu predstavovala iba hrdinská obrana Belehradu roku 1456, počas ktorej zohral významnú úlohu františkánsky mních Ján Kapistránsky (Giovanni da Capestrano). Posledný významný pokus o zorganizovanie križiackej výpravy proti Turkom v strednej Európe učinil pápež Lev X. (1513 – 1521), avšak na rozdiel od roku 1456 vyústilo spontánne všeľudové prijatie kríža do sociálneho protestu a revolty pod vedením sikulského zemana Juraja Dóžu.
prof. Mgr. Martin Hurbanič, PhD.
Bibliografia
ATIYA, Aziz. The Crusade of Nicopolis. London: Methuen, 1934.
BAK, János. Quincentennial of the Birth of György Székely Dózsa. (A Report on the. State of Research). In East Central Europe, roč. 1, 1974, s. 153 – 167.
DANNER, Peter. Kreuzritter und Abenteurer, Seelsorger und Pilger aus Salzburg im Heiligen Land. Kreuzritter und Abenteurer, Seelsorger und Pilger aus Salzburg im Heiligen Land. In Mitteilungen der Gesellschaft für Salzburger Landeskunde roč. 141, 2001, s. 183 – 224.
DVOŘÁKOVÁ, Daniela. Rytier a jeho kráľ: Stibor zo Stiboríc a Žigmund Luxemburský: sonda do života stredovekého uhorského šľachtica s osobitným zreteľom na územie Slovenska. Budmerice: Rak, 2017.
FINE, John. A. The Bosnian Church: Its Place in State and Society from the Thirteenth to the Fifteenth Century: a New Interpretation. New York and London: Columbia University Press, 1975, s. 124 – 134.
FODOR, Pál. The Ottoman Empire. Byzantium and Western Christianity the implications of the siege of Belgrade, 1456. In Acta orientalia academiae Scientiarum Hung. Roč. 61, 2008, s. 43 – 51.
GABRIELE, Matthew. An Empire of Memory: The Legend of Charlemagne, the Franks, and Jerusalem before the First Crusade. Oxford: Oxford University Press, 2011.
GILLINGHAM, John. Richard I. New Haven and London: Yale University Press, 1999.
GILLINGHAM, John. The Kidnapped King: Richard I in Germany, 1192–1194. In Bulletin of the German Historical Institute London 2008, roč. 30, s. 5 – 35.
GILLINGHAM, John. Coeur de Lion in Captivity. In Quaestiones Medii Aevi Novae 2013, roč. 18, s. 59 – 83.
GLADYSZ, Mikolaj. The Forgotten Crusades. Poland and the Crusader Movement in the Twelfth and Thirteenth Centuries. Leiden/Boston: Brill 2012
GÖRICH, Knut. Geschichten um Ehre und Treue. König Richard I. Löwenherz in der Gefangenschaft Kaiser Heinrichs VI. In Bennewitz, Ingrid – van Eickels, Klaus (eds.). Richard Löwenherz, ein europäischer Herrscher im Zeitalter der Konfrontation zwischen Christentum und Islam. Mittelalterliche Wahrnehmung und Rezeption. Bamberg : University of Bamberg Press, 2018, s. 47 – 72.
HROCH, Miroslav – HROCHOVÁ, Věra. Křižáci ve Svaté zemi. Praha: Mladá fronta 1996.
HOUSLEY, Norman. King Louis the Great of Hungary and the Crusades, 1342 – 1382. In The Slavonic and East European Review, 1984, roč. 62, s. 196, 198 – 202, 204 – 208.
HOUSLEY, Norman. Crusading as Social Revolt: The Hungarian Peasant Uprising of 1514. In Journal of Ecclesiastical History, roč. 49, 1998, s. 1 – 28.
HUNYADI, Zsolt. Hungary and the Second Crusade. In JENSEN, Janus Møller – ROCHE, Jason. T. (eds.). The Second Crusade. Holy War on the Periphery of Latin Christendom. Turnhout: Brepols, 2015, s. 60 – 65.
HURBANIČ, Martin. Križiacke výpravy. In MÚCSKA, Vincent a kol. Dejiny európskeho stredoveku. Vrcholný stredovek. Od polovice 11. do polovice 13. storočia. Bratislava: Hlbiny, 2019, s. 124 – 126.
IMBER, Colin. The Crusade of Varna, 1443-45. Aldershot: Ashgate, 2006.
JEFFERSON, John. The Holy Wars of King Wladislas and Sultan Murad : The Ottoman-Christian Conflict from 1438-1444. Leiden/Boston: Brill 2012.
KESSLER, Ulrike. Richard I. Löwenherz: König, Kreuzritter, Abenteurer. Graz: Styria 1995.
PERGER, Richard: Die Gefangennahme des englischen Königs Richard Löwenherz bei Wien 1192 und die Gründung der Wiener Münzstätte. In Vom Pfennig zum Euro: Geld aus Wien. Wien: Museum der Stadt Wien, 2002, s. 18 – 25.
PREISER-KAPELLER. Johannes. Von Ostarrichi an den Bosporus. Ein Überblick zu den Beziehungen im Mittelalter, In Pro Oriente Jahrbuch 2010. Vienna 2011, s. 66 – 77.
RIANT, Paul. Le Martyre de Thiemon de Salzbourg" (28 septembre 1102). In Revue des questions historiques, 1906, roč. 39, s. 218 – 237.
SITÁR, Adam. Osudy zbehov z prvých križiackych výprav (1096 – 1108). Bratislava: Stimul 2019.
SETTON, Kenneth. Papacy and the Levant. (1204-1571). Volume 1, The Thirteenth and Fourteenth Centuries. Philadelphia: The American Philosophical Society, 1976.
SWEENEY, James Ross. Hungary in the Crusades. 1169 - 1218. In The International History Review 1981, roč. 3, s. 473 – 475.
VESZPRÉMY, László. The Crusade of Andrew II, King of Hungary, 1217–1218. In Iacobus: revista de estudios jacobeos y medievales 2002, roč. 13, s. 101 – 102.
ZUPKA, Dušan. Ritual and Symbolic Communication in Medieval Hungary Under the Árpád Dynasty (1000 - 1301). Leiden/Boston: Brill, 2017.
